Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Cez týždeň mesto, cez víkend hory: Vďaka turistike načerpáva Simona energiu po náročnom týždni

„Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí editorka Simona.

V novom seriáli Môj čas offline vám budeme pravidelne predstavovať ľudí, ktorí si uvedomujú potrebu tráviť čas aj mimo sociálnych sietí a vo voľnom čase sa venujú koníčku, ktorý ich napĺňa radosťou. V prvom vydaní vám predstavíme Simonu Lichú, ktorá si od ruchu mesta a technológií najlepšie oddýchne na horách. 

Simona pracuje v reklamnej agentúre ako editorka, a tak je pre ňu čas online nevyhnutnou súčasťou života, dobre si však uvedomuje, že občas potrebuje vypnúť. Dnes napríklad trávi na sociálnych sieťach menej času ako počas vysokej školy.

„Ako študentka reklamy som chcela nasávať čo najviac informácií a byť stále v obraze. Dnes už ten pocit nemám. V práci robím to, čo ma baví, a viem aj to, čo ma baví mimo nej. Vďaka tomu si lepšie uvedomujem svoje časové limity aj svoju kapacitu,“ hovorí.

Sociálne siete a internet dnes vníma ako priestor na komunikáciu s blízkymi, ale aj na vzdelávanie sa. „Teší ma, že môžem byť nepretržite v kontakte s rodinou a s kamarátmi, ktorí žijú v iných mestách. Vo voľnom čase sa venujem kaligrafii a vďaka internetu môžem sledovať prácu obľúbených zahraničných umelcov alebo sa prihlásiť na rôzne online kurzy, ktoré sú aj cenovo dostupnejšie,“ vysvetľuje Simona.

Vďaka stíšeniu získava nadhľad a trénuje rozvahu

Pre svoju duševnú pohodu považuje za dôležité prestať na chvíľu prijímať informácie a byť len tak sama so sebou, ideálne v tichu, bez podcastu či hudby v ušiach, pretože aj to sú zdroje podnetov.

„Pomáha mi to získavať nadhľad a trénovať rozvahu, ktorá mi v mnohých situáciách chýba. Vplyvom online sveta máme tendenciu reagovať na veci ihneď, často pod tlakom a stresom. Preto sa snažím, aby som čo najviac rozhodnutí robila mimo online sveta,“ objasňuje.

„Zároveň vnímam, že je veľmi dôležité mať záľuby, ktoré nesúvisia s prácou. Nemusí mať všetko ambíciu zarobiť, byť lepší alebo zbierať lajky na Instagrame. Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí.

Čas strávený na horách robí Simonu šťastnou

Simona pochádza z dediny na strednom Slovensku a trávenie času v prírode bolo pre ňu odmalička prirodzené.

„Môj čas na horách nie je niečo, čo som sama sebe v istom momente naordinovala. Je to aktivita, ktorá ma dlhodobo robí šťastnou, a keďže mám príležitosti, aby som ju rozvíjala, robím to čo najviac. Pobyt v prírode dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v rodinnom dome na okraji dediny pri lese,“ vysvetľuje.

Pobyt v prírode si dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v dome na okraji dediny pri lese.

Hory sú pre Simonu miestom sprítomnenia. „Je to trochu klišé, že na horách si človek uvedomuje svoju malosť a učí sa pokore, ale je to tak. Pre mňa je to veľmi upokojujúce. Mám tendenciu veci analyzovať a neustále rozmýšľať, na horách sa od tých myšlienok vzďaľujem. Ak idem na túru s tým, že v hlave riešim nejaký problém, po pár hodinách kráčania ho vnímam úplne inak,“ vysvetľuje, čo pre ňu znamenajú hory.

Na hory chodí predovšetkým s priateľom. Aj keď je rodený Bratislavčan a vyrastal v meste, turistika a čas v prírode ich baví rovnako.

„Mám šťastie aj na blízke kamarátky, ktoré sú za každý nápad spojený s horami. Niektoré dnes žijú v zahraničí, a tak je pre nás spoločný čas veľmi vzácny a tešíme sa naň vždy niekoľko mesiacov vopred,“ približuje Simona.

Pred horami má rešpekt, no pocit, že sa prekoná, stojí za to

V rámci turistiky rada spoznáva nové miesta, na niektoré sa občas aj vracia. K takým zážitkom patrí hrebeňovka západných Nízkych Tatier, ktorú absolvovala minulý rok. „Aj keď som v Nízkych Tatrách bola niekoľkokrát, táto trasa bola pre mňa úplne nový a silný zážitok,“ spomína.

Hoci fotky z hôr často vyzerajú priam romanticky a Simona pôsobí ako dobrodružný typ, priznáva, že má pred horami rešpekt.

„Priateľ sa mi smeje, že sa príliš o seba bojím. Podľa mňa je to však skôr o tom, že si v niektorých situáciách málo verím. Aj minulý rok v Triglavskom národnom parku v Slovinsku som mala momenty, keď som sa bála niekam položiť nohu. Ľahko si v hlave vytvorím najhoršie scenáre, ale ten pocit, keď to človek prekoná, je skvelý,“ hovorí o náročných situáciách, ktoré so sebou turistika občas prináša.

Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila.

Keďže na horách často trávi viac dní, zvykla si na znížený komfort a nemá problém spať v stane alebo s ďalšou dvadsiatkou ľudí v útulni. Rozladiť ju však dokážu nízke strechy v niektorých horských chatách či útulniach.

„Zistila som, že mám z toho miernu klaustrofobickú úzkosť. Vždy sa s tým však nejako vyrovnám a prežijem to, aj keď nie s veľmi príjemným pocitom,“ dodáva.

Za turistikou a peknými výhľadmi netreba chodiť len do Tatier

Simone sa občas podarí stráviť na horách v rámci jedného mesiaca aj tri víkendy za sebou, občas však príde mesiac, keď len jeden. Zdôrazňuje však, že pod turistikou netreba vnímať iba cestovanie za tatranskými štítmi.

„Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta, hoci aj na jeden alebo pol dňa. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila. Naposledy sme sa vybrali na zimný okruh okolo vrchu Klenová, ktorý je najvyšším vrchom Brezovských Karpát. Za krásnymi výhľadmi odporúčam vybrať sa z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu,“ hovorí o miestach, ktoré sa nachádzajú len kúsok od hlavného mesta, kde v súčasnosti žije.

Zážitky z ciest rada zdieľa, Instagram je pre ňu inšpiráciou pri plánovaní výletov

Počas výletov do prírody je Simona offline, čo je pre ňu úplne prirodzené. Svoje zážitky však rada zdieľa na Instagrame, no aj z dôvodu, že ich fotí fotoaparátom, ich fotky pridáva až po návrate. „Aj keby som si mohla fotky v momente poslať do mobilu cez WiFi, nevidím v tom zmysel. Tiež si dvakrát rozmyslím, na čo počas trojdňovej túry v horách miniem batériu v mobile,“ objasňuje.

Triglavský národný park v Slovinsku

Instagram je pre Simonu zároveň veľkým zdrojom inšpirácie pri plánovaní výletov. Pomáha jej aj vtedy, keď nevie, aké podmienky sú na niektorých miestach na horách. Vtedy si vyfiltruje fotografie z daného miesta za posledné dni alebo hodiny.

Zároveň sleduje viacero ľudí, o ktorých vie, že sa neboja ísť mimo svojej komfortnej zóny a nezľaknú sa ani zimných nocí v spacáku. „Vždy ma poteší, keď mi kamaráti napíšu, nech im poradím, kam vyraziť, alebo sa na základe mojej fotky z miesta rozhodnú ísť na výlet,“ prezrádza.

Simona priznáva, že občas vyslovene čaká na moment, keď sa dostane na hory.

„Mám týždne, keď je prioritou niečo iné alebo veci jednoducho nejdú podľa plánu. Niekedy však stačí vybehnúť po práci do najbližšieho lesa či parku a človek aj tam príde na úplne iné myšlienky. V konečnom dôsledku je to všetko o balanse pracovných dní a záľub, ktoré ma napĺňajú.“

„Niekedy si v nedeľu večer hovorím, že z tohto víkendu budem žiť minimálne týždeň. Nová energia je tam väčšinou prítomná vždy, len niekedy aj s poriadnou svalovicou,“ uzatvára s úsmevom.


Spoločnosť O2 podporuje myšlienku efektívneho využívania technológií. Je skvelé mať neustály prístup k rýchlemu pripojeniu, no rovnako dôležité je venovať sa aj iným aktivitám, rodine, priateľom a vlastným záľubám. V seriáli Môj čas offline vám budeme postupne predstavovať zaujímavých ľudí a ich koníčky. Ak sa chcete stať súčasťou našich príbehov, napíšte nám na soda@o2.sk. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?

Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.

Deti sú ešte krehkejšie ako dospeláci. Výchovná poradkyňa nám vysvetlila, čo s nimi smartfóny robia a ako ich učiť používať s mierou.

Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:

  • prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
  • ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
  • čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
  • ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa, 
  • aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.

Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?

Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime. 

Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu. 

Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.

Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.

Čo znamená narušený dopamínový cyklus?

Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.

Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu. 

Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne. 

Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.

Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.

Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému. 

Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.

Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.

Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.

Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy. 

Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.

Čo to s nami robí v bežnom živote?

Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.

Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam. 

Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.

Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?

Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.

Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.

Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.

Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – ​​jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.

Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi. To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.

Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.

Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.

Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.

Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.

Ako to myslíte? 

Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.

Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať. 

Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.

Ako to máte vy osobne?

Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.

Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší. 

Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.

AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie? 

Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.

Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.

Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia. 

Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.

Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?

Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.

Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.

Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.

Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?

Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.

Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.

To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.

Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa. 

Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.

Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.

Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?

Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.

Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“. 

Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.

5 tipov na posilnenie pozornosti

Spoznajte svoj rytmus 

Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop.
Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.

Vybalansujte si čas

Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.

Pravidlo 20 sekúnd

To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.

Tréning nudy

Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.

Vizuálna kotva

Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.

Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.

Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.

Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.

Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?

Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.

Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.

Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.

Mgr. Michal Božík Ph.D

Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.