Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Cez týždeň mesto, cez víkend hory: Vďaka turistike načerpáva Simona energiu po náročnom týždni

„Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí editorka Simona.

V novom seriáli Môj čas offline vám budeme pravidelne predstavovať ľudí, ktorí si uvedomujú potrebu tráviť čas aj mimo sociálnych sietí a vo voľnom čase sa venujú koníčku, ktorý ich napĺňa radosťou. V prvom vydaní vám predstavíme Simonu Lichú, ktorá si od ruchu mesta a technológií najlepšie oddýchne na horách. 

Simona pracuje v reklamnej agentúre ako editorka, a tak je pre ňu čas online nevyhnutnou súčasťou života, dobre si však uvedomuje, že občas potrebuje vypnúť. Dnes napríklad trávi na sociálnych sieťach menej času ako počas vysokej školy.

„Ako študentka reklamy som chcela nasávať čo najviac informácií a byť stále v obraze. Dnes už ten pocit nemám. V práci robím to, čo ma baví, a viem aj to, čo ma baví mimo nej. Vďaka tomu si lepšie uvedomujem svoje časové limity aj svoju kapacitu,“ hovorí.

Sociálne siete a internet dnes vníma ako priestor na komunikáciu s blízkymi, ale aj na vzdelávanie sa. „Teší ma, že môžem byť nepretržite v kontakte s rodinou a s kamarátmi, ktorí žijú v iných mestách. Vo voľnom čase sa venujem kaligrafii a vďaka internetu môžem sledovať prácu obľúbených zahraničných umelcov alebo sa prihlásiť na rôzne online kurzy, ktoré sú aj cenovo dostupnejšie,“ vysvetľuje Simona.

Vďaka stíšeniu získava nadhľad a trénuje rozvahu

Pre svoju duševnú pohodu považuje za dôležité prestať na chvíľu prijímať informácie a byť len tak sama so sebou, ideálne v tichu, bez podcastu či hudby v ušiach, pretože aj to sú zdroje podnetov.

„Pomáha mi to získavať nadhľad a trénovať rozvahu, ktorá mi v mnohých situáciách chýba. Vplyvom online sveta máme tendenciu reagovať na veci ihneď, často pod tlakom a stresom. Preto sa snažím, aby som čo najviac rozhodnutí robila mimo online sveta,“ objasňuje.

„Zároveň vnímam, že je veľmi dôležité mať záľuby, ktoré nesúvisia s prácou. Nemusí mať všetko ambíciu zarobiť, byť lepší alebo zbierať lajky na Instagrame. Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí.

Čas strávený na horách robí Simonu šťastnou

Simona pochádza z dediny na strednom Slovensku a trávenie času v prírode bolo pre ňu odmalička prirodzené.

„Môj čas na horách nie je niečo, čo som sama sebe v istom momente naordinovala. Je to aktivita, ktorá ma dlhodobo robí šťastnou, a keďže mám príležitosti, aby som ju rozvíjala, robím to čo najviac. Pobyt v prírode dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v rodinnom dome na okraji dediny pri lese,“ vysvetľuje.

Pobyt v prírode si dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v dome na okraji dediny pri lese.

Hory sú pre Simonu miestom sprítomnenia. „Je to trochu klišé, že na horách si človek uvedomuje svoju malosť a učí sa pokore, ale je to tak. Pre mňa je to veľmi upokojujúce. Mám tendenciu veci analyzovať a neustále rozmýšľať, na horách sa od tých myšlienok vzďaľujem. Ak idem na túru s tým, že v hlave riešim nejaký problém, po pár hodinách kráčania ho vnímam úplne inak,“ vysvetľuje, čo pre ňu znamenajú hory.

Na hory chodí predovšetkým s priateľom. Aj keď je rodený Bratislavčan a vyrastal v meste, turistika a čas v prírode ich baví rovnako.

„Mám šťastie aj na blízke kamarátky, ktoré sú za každý nápad spojený s horami. Niektoré dnes žijú v zahraničí, a tak je pre nás spoločný čas veľmi vzácny a tešíme sa naň vždy niekoľko mesiacov vopred,“ približuje Simona.

Pred horami má rešpekt, no pocit, že sa prekoná, stojí za to

V rámci turistiky rada spoznáva nové miesta, na niektoré sa občas aj vracia. K takým zážitkom patrí hrebeňovka západných Nízkych Tatier, ktorú absolvovala minulý rok. „Aj keď som v Nízkych Tatrách bola niekoľkokrát, táto trasa bola pre mňa úplne nový a silný zážitok,“ spomína.

Hoci fotky z hôr často vyzerajú priam romanticky a Simona pôsobí ako dobrodružný typ, priznáva, že má pred horami rešpekt.

„Priateľ sa mi smeje, že sa príliš o seba bojím. Podľa mňa je to však skôr o tom, že si v niektorých situáciách málo verím. Aj minulý rok v Triglavskom národnom parku v Slovinsku som mala momenty, keď som sa bála niekam položiť nohu. Ľahko si v hlave vytvorím najhoršie scenáre, ale ten pocit, keď to človek prekoná, je skvelý,“ hovorí o náročných situáciách, ktoré so sebou turistika občas prináša.

Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila.

Keďže na horách často trávi viac dní, zvykla si na znížený komfort a nemá problém spať v stane alebo s ďalšou dvadsiatkou ľudí v útulni. Rozladiť ju však dokážu nízke strechy v niektorých horských chatách či útulniach.

„Zistila som, že mám z toho miernu klaustrofobickú úzkosť. Vždy sa s tým však nejako vyrovnám a prežijem to, aj keď nie s veľmi príjemným pocitom,“ dodáva.

Za turistikou a peknými výhľadmi netreba chodiť len do Tatier

Simone sa občas podarí stráviť na horách v rámci jedného mesiaca aj tri víkendy za sebou, občas však príde mesiac, keď len jeden. Zdôrazňuje však, že pod turistikou netreba vnímať iba cestovanie za tatranskými štítmi.

„Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta, hoci aj na jeden alebo pol dňa. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila. Naposledy sme sa vybrali na zimný okruh okolo vrchu Klenová, ktorý je najvyšším vrchom Brezovských Karpát. Za krásnymi výhľadmi odporúčam vybrať sa z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu,“ hovorí o miestach, ktoré sa nachádzajú len kúsok od hlavného mesta, kde v súčasnosti žije.

Zážitky z ciest rada zdieľa, Instagram je pre ňu inšpiráciou pri plánovaní výletov

Počas výletov do prírody je Simona offline, čo je pre ňu úplne prirodzené. Svoje zážitky však rada zdieľa na Instagrame, no aj z dôvodu, že ich fotí fotoaparátom, ich fotky pridáva až po návrate. „Aj keby som si mohla fotky v momente poslať do mobilu cez WiFi, nevidím v tom zmysel. Tiež si dvakrát rozmyslím, na čo počas trojdňovej túry v horách miniem batériu v mobile,“ objasňuje.

Triglavský národný park v Slovinsku

Instagram je pre Simonu zároveň veľkým zdrojom inšpirácie pri plánovaní výletov. Pomáha jej aj vtedy, keď nevie, aké podmienky sú na niektorých miestach na horách. Vtedy si vyfiltruje fotografie z daného miesta za posledné dni alebo hodiny.

Zároveň sleduje viacero ľudí, o ktorých vie, že sa neboja ísť mimo svojej komfortnej zóny a nezľaknú sa ani zimných nocí v spacáku. „Vždy ma poteší, keď mi kamaráti napíšu, nech im poradím, kam vyraziť, alebo sa na základe mojej fotky z miesta rozhodnú ísť na výlet,“ prezrádza.

Simona priznáva, že občas vyslovene čaká na moment, keď sa dostane na hory.

„Mám týždne, keď je prioritou niečo iné alebo veci jednoducho nejdú podľa plánu. Niekedy však stačí vybehnúť po práci do najbližšieho lesa či parku a človek aj tam príde na úplne iné myšlienky. V konečnom dôsledku je to všetko o balanse pracovných dní a záľub, ktoré ma napĺňajú.“

„Niekedy si v nedeľu večer hovorím, že z tohto víkendu budem žiť minimálne týždeň. Nová energia je tam väčšinou prítomná vždy, len niekedy aj s poriadnou svalovicou,“ uzatvára s úsmevom.


Spoločnosť O2 podporuje myšlienku efektívneho využívania technológií. Je skvelé mať neustály prístup k rýchlemu pripojeniu, no rovnako dôležité je venovať sa aj iným aktivitám, rodine, priateľom a vlastným záľubám. V seriáli Môj čas offline vám budeme postupne predstavovať zaujímavých ľudí a ich koníčky. Ak sa chcete stať súčasťou našich príbehov, napíšte nám na soda@o2.sk. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.