Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Cez týždeň mesto, cez víkend hory: Vďaka turistike načerpáva Simona energiu po náročnom týždni

„Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí editorka Simona.

V novom seriáli Môj čas offline vám budeme pravidelne predstavovať ľudí, ktorí si uvedomujú potrebu tráviť čas aj mimo sociálnych sietí a vo voľnom čase sa venujú koníčku, ktorý ich napĺňa radosťou. V prvom vydaní vám predstavíme Simonu Lichú, ktorá si od ruchu mesta a technológií najlepšie oddýchne na horách. 

Simona pracuje v reklamnej agentúre ako editorka, a tak je pre ňu čas online nevyhnutnou súčasťou života, dobre si však uvedomuje, že občas potrebuje vypnúť. Dnes napríklad trávi na sociálnych sieťach menej času ako počas vysokej školy.

„Ako študentka reklamy som chcela nasávať čo najviac informácií a byť stále v obraze. Dnes už ten pocit nemám. V práci robím to, čo ma baví, a viem aj to, čo ma baví mimo nej. Vďaka tomu si lepšie uvedomujem svoje časové limity aj svoju kapacitu,“ hovorí.

Sociálne siete a internet dnes vníma ako priestor na komunikáciu s blízkymi, ale aj na vzdelávanie sa. „Teší ma, že môžem byť nepretržite v kontakte s rodinou a s kamarátmi, ktorí žijú v iných mestách. Vo voľnom čase sa venujem kaligrafii a vďaka internetu môžem sledovať prácu obľúbených zahraničných umelcov alebo sa prihlásiť na rôzne online kurzy, ktoré sú aj cenovo dostupnejšie,“ vysvetľuje Simona.

Vďaka stíšeniu získava nadhľad a trénuje rozvahu

Pre svoju duševnú pohodu považuje za dôležité prestať na chvíľu prijímať informácie a byť len tak sama so sebou, ideálne v tichu, bez podcastu či hudby v ušiach, pretože aj to sú zdroje podnetov.

„Pomáha mi to získavať nadhľad a trénovať rozvahu, ktorá mi v mnohých situáciách chýba. Vplyvom online sveta máme tendenciu reagovať na veci ihneď, často pod tlakom a stresom. Preto sa snažím, aby som čo najviac rozhodnutí robila mimo online sveta,“ objasňuje.

„Zároveň vnímam, že je veľmi dôležité mať záľuby, ktoré nesúvisia s prácou. Nemusí mať všetko ambíciu zarobiť, byť lepší alebo zbierať lajky na Instagrame. Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí.

Čas strávený na horách robí Simonu šťastnou

Simona pochádza z dediny na strednom Slovensku a trávenie času v prírode bolo pre ňu odmalička prirodzené.

„Môj čas na horách nie je niečo, čo som sama sebe v istom momente naordinovala. Je to aktivita, ktorá ma dlhodobo robí šťastnou, a keďže mám príležitosti, aby som ju rozvíjala, robím to čo najviac. Pobyt v prírode dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v rodinnom dome na okraji dediny pri lese,“ vysvetľuje.

Pobyt v prírode si dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v dome na okraji dediny pri lese.

Hory sú pre Simonu miestom sprítomnenia. „Je to trochu klišé, že na horách si človek uvedomuje svoju malosť a učí sa pokore, ale je to tak. Pre mňa je to veľmi upokojujúce. Mám tendenciu veci analyzovať a neustále rozmýšľať, na horách sa od tých myšlienok vzďaľujem. Ak idem na túru s tým, že v hlave riešim nejaký problém, po pár hodinách kráčania ho vnímam úplne inak,“ vysvetľuje, čo pre ňu znamenajú hory.

Na hory chodí predovšetkým s priateľom. Aj keď je rodený Bratislavčan a vyrastal v meste, turistika a čas v prírode ich baví rovnako.

„Mám šťastie aj na blízke kamarátky, ktoré sú za každý nápad spojený s horami. Niektoré dnes žijú v zahraničí, a tak je pre nás spoločný čas veľmi vzácny a tešíme sa naň vždy niekoľko mesiacov vopred,“ približuje Simona.

Pred horami má rešpekt, no pocit, že sa prekoná, stojí za to

V rámci turistiky rada spoznáva nové miesta, na niektoré sa občas aj vracia. K takým zážitkom patrí hrebeňovka západných Nízkych Tatier, ktorú absolvovala minulý rok. „Aj keď som v Nízkych Tatrách bola niekoľkokrát, táto trasa bola pre mňa úplne nový a silný zážitok,“ spomína.

Hoci fotky z hôr často vyzerajú priam romanticky a Simona pôsobí ako dobrodružný typ, priznáva, že má pred horami rešpekt.

„Priateľ sa mi smeje, že sa príliš o seba bojím. Podľa mňa je to však skôr o tom, že si v niektorých situáciách málo verím. Aj minulý rok v Triglavskom národnom parku v Slovinsku som mala momenty, keď som sa bála niekam položiť nohu. Ľahko si v hlave vytvorím najhoršie scenáre, ale ten pocit, keď to človek prekoná, je skvelý,“ hovorí o náročných situáciách, ktoré so sebou turistika občas prináša.

Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila.

Keďže na horách často trávi viac dní, zvykla si na znížený komfort a nemá problém spať v stane alebo s ďalšou dvadsiatkou ľudí v útulni. Rozladiť ju však dokážu nízke strechy v niektorých horských chatách či útulniach.

„Zistila som, že mám z toho miernu klaustrofobickú úzkosť. Vždy sa s tým však nejako vyrovnám a prežijem to, aj keď nie s veľmi príjemným pocitom,“ dodáva.

Za turistikou a peknými výhľadmi netreba chodiť len do Tatier

Simone sa občas podarí stráviť na horách v rámci jedného mesiaca aj tri víkendy za sebou, občas však príde mesiac, keď len jeden. Zdôrazňuje však, že pod turistikou netreba vnímať iba cestovanie za tatranskými štítmi.

„Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta, hoci aj na jeden alebo pol dňa. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila. Naposledy sme sa vybrali na zimný okruh okolo vrchu Klenová, ktorý je najvyšším vrchom Brezovských Karpát. Za krásnymi výhľadmi odporúčam vybrať sa z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu,“ hovorí o miestach, ktoré sa nachádzajú len kúsok od hlavného mesta, kde v súčasnosti žije.

Zážitky z ciest rada zdieľa, Instagram je pre ňu inšpiráciou pri plánovaní výletov

Počas výletov do prírody je Simona offline, čo je pre ňu úplne prirodzené. Svoje zážitky však rada zdieľa na Instagrame, no aj z dôvodu, že ich fotí fotoaparátom, ich fotky pridáva až po návrate. „Aj keby som si mohla fotky v momente poslať do mobilu cez WiFi, nevidím v tom zmysel. Tiež si dvakrát rozmyslím, na čo počas trojdňovej túry v horách miniem batériu v mobile,“ objasňuje.

Triglavský národný park v Slovinsku

Instagram je pre Simonu zároveň veľkým zdrojom inšpirácie pri plánovaní výletov. Pomáha jej aj vtedy, keď nevie, aké podmienky sú na niektorých miestach na horách. Vtedy si vyfiltruje fotografie z daného miesta za posledné dni alebo hodiny.

Zároveň sleduje viacero ľudí, o ktorých vie, že sa neboja ísť mimo svojej komfortnej zóny a nezľaknú sa ani zimných nocí v spacáku. „Vždy ma poteší, keď mi kamaráti napíšu, nech im poradím, kam vyraziť, alebo sa na základe mojej fotky z miesta rozhodnú ísť na výlet,“ prezrádza.

Simona priznáva, že občas vyslovene čaká na moment, keď sa dostane na hory.

„Mám týždne, keď je prioritou niečo iné alebo veci jednoducho nejdú podľa plánu. Niekedy však stačí vybehnúť po práci do najbližšieho lesa či parku a človek aj tam príde na úplne iné myšlienky. V konečnom dôsledku je to všetko o balanse pracovných dní a záľub, ktoré ma napĺňajú.“

„Niekedy si v nedeľu večer hovorím, že z tohto víkendu budem žiť minimálne týždeň. Nová energia je tam väčšinou prítomná vždy, len niekedy aj s poriadnou svalovicou,“ uzatvára s úsmevom.


Spoločnosť O2 podporuje myšlienku efektívneho využívania technológií. Je skvelé mať neustály prístup k rýchlemu pripojeniu, no rovnako dôležité je venovať sa aj iným aktivitám, rodine, priateľom a vlastným záľubám. V seriáli Môj čas offline vám budeme postupne predstavovať zaujímavých ľudí a ich koníčky. Ak sa chcete stať súčasťou našich príbehov, napíšte nám na soda@o2.sk. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

  • prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
  • čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
  • kedy sa oplatí riskovať úspory, 
  • ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
  • ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
  • a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“. 

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada. 

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť? 

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo. 

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky. 

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo. 

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala. 

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa. 

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok. 

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave. 

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak. 

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci. 

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.


Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.