Príbehy

Cez týždeň mesto, cez víkend hory: Vďaka turistike načerpáva Simona energiu po náročnom týždni

„Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí editorka Simona.

Autor Natália Žáková

Foto Magdaléna Tomalová

archív Adama Močkořa

Dátum21. 2. 2020

V novom seriáli Môj čas offline vám budeme pravidelne predstavovať ľudí, ktorí si uvedomujú potrebu tráviť čas aj mimo sociálnych sietí a vo voľnom čase sa venujú koníčku, ktorý ich napĺňa radosťou. V prvom vydaní vám predstavíme Simonu Lichú, ktorá si od ruchu mesta a technológií najlepšie oddýchne na horách.

Simona pracuje v reklamnej agentúre ako editorka, a tak je pre ňu čas online nevyhnutnou súčasťou života, dobre si však uvedomuje, že občas potrebuje vypnúť. Dnes napríklad trávi na sociálnych sieťach menej času ako počas vysokej školy.

„Ako študentka reklamy som chcela nasávať čo najviac informácií a byť stále v obraze. Dnes už ten pocit nemám. V práci robím to, čo ma baví, a viem aj to, čo ma baví mimo nej. Vďaka tomu si lepšie uvedomujem svoje časové limity aj svoju kapacitu,“ hovorí.

Sociálne siete a internet dnes vníma ako priestor na komunikáciu s blízkymi, ale aj na vzdelávanie sa. „Teší ma, že môžem byť nepretržite v kontakte s rodinou a s kamarátmi, ktorí žijú v iných mestách. Vo voľnom čase sa venujem kaligrafii a vďaka internetu môžem sledovať prácu obľúbených zahraničných umelcov alebo sa prihlásiť na rôzne online kurzy, ktoré sú aj cenovo dostupnejšie,“ vysvetľuje Simona.

Vďaka stíšeniu získava nadhľad a trénuje rozvahu

Pre svoju duševnú pohodu považuje za dôležité prestať na chvíľu prijímať informácie a byť len tak sama so sebou, ideálne v tichu, bez podcastu či hudby v ušiach, pretože aj to sú zdroje podnetov.

„Pomáha mi to získavať nadhľad a trénovať rozvahu, ktorá mi v mnohých situáciách chýba. Vplyvom online sveta máme tendenciu reagovať na veci ihneď, často pod tlakom a stresom. Preto sa snažím, aby som čo najviac rozhodnutí robila mimo online sveta,“ objasňuje.

„Zároveň vnímam, že je veľmi dôležité mať záľuby, ktoré nesúvisia s prácou. Nemusí mať všetko ambíciu zarobiť, byť lepší alebo zbierať lajky na Instagrame. Robiť niečo len tak pre seba, pretože ma to baví, je veľmi dôležité, aby som sa rozvíjala ako človek a tešila sa z každodennosti,“ hovorí.

Čas strávený na horách robí Simonu šťastnou

Simona pochádza z dediny na strednom Slovensku a trávenie času v prírode bolo pre ňu odmalička prirodzené.

„Môj čas na horách nie je niečo, čo som sama sebe v istom momente naordinovala. Je to aktivita, ktorá ma dlhodobo robí šťastnou, a keďže mám príležitosti, aby som ju rozvíjala, robím to čo najviac. Pobyt v prírode dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v rodinnom dome na okraji dediny pri lese,“ vysvetľuje.

Pobyt v prírode si dnes vážim viac, ako keď som bola dieťa. Je rozdiel bývať v centre mesta, kde vám pod oknom neustále jazdia električky a autá, a v dome na okraji dediny pri lese.

Hory sú pre Simonu miestom sprítomnenia. „Je to trochu klišé, že na horách si človek uvedomuje svoju malosť a učí sa pokore, ale je to tak. Pre mňa je to veľmi upokojujúce. Mám tendenciu veci analyzovať a neustále rozmýšľať, na horách sa od tých myšlienok vzďaľujem. Ak idem na túru s tým, že v hlave riešim nejaký problém, po pár hodinách kráčania ho vnímam úplne inak,“ vysvetľuje, čo pre ňu znamenajú hory.

Na hory chodí predovšetkým s priateľom. Aj keď je rodený Bratislavčan a vyrastal v meste, turistika a čas v prírode ich baví rovnako.

„Mám šťastie aj na blízke kamarátky, ktoré sú za každý nápad spojený s horami. Niektoré dnes žijú v zahraničí, a tak je pre nás spoločný čas veľmi vzácny a tešíme sa naň vždy niekoľko mesiacov vopred,“ približuje Simona.

Pred horami má rešpekt, no pocit, že sa prekoná, stojí za to

V rámci turistiky rada spoznáva nové miesta, na niektoré sa občas aj vracia. K takým zážitkom patrí hrebeňovka západných Nízkych Tatier, ktorú absolvovala minulý rok. „Aj keď som v Nízkych Tatrách bola niekoľkokrát, táto trasa bola pre mňa úplne nový a silný zážitok,“ spomína.

Hoci fotky z hôr často vyzerajú priam romanticky a Simona pôsobí ako dobrodružný typ, priznáva, že má pred horami rešpekt.

„Priateľ sa mi smeje, že sa príliš o seba bojím. Podľa mňa je to však skôr o tom, že si v niektorých situáciách málo verím. Aj minulý rok v Triglavskom národnom parku v Slovinsku som mala momenty, keď som sa bála niekam položiť nohu. Ľahko si v hlave vytvorím najhoršie scenáre, ale ten pocit, keď to človek prekoná, je skvelý,“ hovorí o náročných situáciách, ktoré so sebou turistika občas prináša.

Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila.

Keďže na horách často trávi viac dní, zvykla si na znížený komfort a nemá problém spať v stane alebo s ďalšou dvadsiatkou ľudí v útulni. Rozladiť ju však dokážu nízke strechy v niektorých horských chatách či útulniach.

„Zistila som, že mám z toho miernu klaustrofobickú úzkosť. Vždy sa s tým však nejako vyrovnám a prežijem to, aj keď nie s veľmi príjemným pocitom,“ dodáva.

Za turistikou a peknými výhľadmi netreba chodiť len do Tatier

Simone sa občas podarí stráviť na horách v rámci jedného mesiaca aj tri víkendy za sebou, občas však príde mesiac, keď len jeden. Zdôrazňuje však, že pod turistikou netreba vnímať iba cestovanie za tatranskými štítmi.

„Keď človek chce, vie si užiť plnohodnotný čas v prírode aj v blízkosti mesta, hoci aj na jeden alebo pol dňa. Pravidelne ma prekvapujú krásne miesta v Malých Karpatoch, o ktorých som pred pár rokmi ani netušila. Naposledy sme sa vybrali na zimný okruh okolo vrchu Klenová, ktorý je najvyšším vrchom Brezovských Karpát. Za krásnymi výhľadmi odporúčam vybrať sa z Plaveckého Mikuláša na Čiernu skalu,“ hovorí o miestach, ktoré sa nachádzajú len kúsok od hlavného mesta, kde v súčasnosti žije.

Zážitky z ciest rada zdieľa, Instagram je pre ňu inšpiráciou pri plánovaní výletov

Počas výletov do prírody je Simona offline, čo je pre ňu úplne prirodzené. Svoje zážitky však rada zdieľa na Instagrame, no aj z dôvodu, že ich fotí fotoaparátom, ich fotky pridáva až po návrate. „Aj keby som si mohla fotky v momente poslať do mobilu cez WiFi, nevidím v tom zmysel. Tiež si dvakrát rozmyslím, na čo počas trojdňovej túry v horách miniem batériu v mobile,“ objasňuje.

Triglavský národný park v Slovinsku

Instagram je pre Simonu zároveň veľkým zdrojom inšpirácie pri plánovaní výletov. Pomáha jej aj vtedy, keď nevie, aké podmienky sú na niektorých miestach na horách. Vtedy si vyfiltruje fotografie z daného miesta za posledné dni alebo hodiny.

Zároveň sleduje viacero ľudí, o ktorých vie, že sa neboja ísť mimo svojej komfortnej zóny a nezľaknú sa ani zimných nocí v spacáku. „Vždy ma poteší, keď mi kamaráti napíšu, nech im poradím, kam vyraziť, alebo sa na základe mojej fotky z miesta rozhodnú ísť na výlet,“ prezrádza.

Simona priznáva, že občas vyslovene čaká na moment, keď sa dostane na hory.

„Mám týždne, keď je prioritou niečo iné alebo veci jednoducho nejdú podľa plánu. Niekedy však stačí vybehnúť po práci do najbližšieho lesa či parku a človek aj tam príde na úplne iné myšlienky. V konečnom dôsledku je to všetko o balanse pracovných dní a záľub, ktoré ma napĺňajú.“

„Niekedy si v nedeľu večer hovorím, že z tohto víkendu budem žiť minimálne týždeň. Nová energia je tam väčšinou prítomná vždy, len niekedy aj s poriadnou svalovicou,“ uzatvára s úsmevom.

Spoločnosť O2 podporuje myšlienku efektívneho využívania technológií. Je skvelé mať neustály prístup k rýchlemu pripojeniu, no rovnako dôležité je venovať sa aj iným aktivitám, rodine, priateľom a vlastným záľubám. V seriáli Môj čas offline vám budeme postupne predstavovať zaujímavých ľudí a ich koníčky. Ak sa chcete stať súčasťou našich príbehov, napíšte nám na soda@o2.sk.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Miesto Prügerka

Dátum10. 12. 2025

Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, čo tvorí kvalitné verejné priestory.

V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:

ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.

Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?

Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi.

Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.

Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?

Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili.

Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie.

Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?

Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli.

To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.

Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres.

Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená.

Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?

Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme.

Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.

Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.

Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek?

Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole.

Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek.

Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?

Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.

Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina.

Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.

Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?

Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním.

V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.

Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?

Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá.

Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.

Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?

Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám.

Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.

Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?

Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety.

Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.

Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?

Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.

Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“.

Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali.

Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?

Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.

Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.

Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.

Kristína Hertelová a Eva Takáčová

Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.