Fotky, ktoré zachytávajú slovenské svadby jedinečným štýlom

Vybrali sme originálne fotky zo svadieb a porozprávali sa o nich s fotografmi, ktorí ich nafotili.

Svadobný deň je len jeden. Zaslúži si mať čo najkrajšiu dokumentáciu vo forme fotografii, ktoré aj po desiatkach spoločne strávených rokov vedia manželov preniesť späť do dňa, keď ich spoločná cesta životom začala. Výber toho správneho fotografa preto patrí medzi najdôležitejšie rozhodnutia pri plánovaní svadobného dňa.

Každá nevesta má jasnú predstavu o tom, ako chce mať svoj veľký deň zachytený. Svadobných fotografov a štúdii je neúrekom. Ale výber toho správneho tak, aby ste sa zmestili do rozpočtu, zhodli sa na štýle fotografii (ktorých príklady ste si už týždne predtým sťahovali zo svadobných blogov do špeciálneho priečinka v počítači) alebo na voľnom termíne, vie poriadne zamotať hlavu.

Možno sa práve rozhodujete koho osloviť, a neviete kde začať. Pozreli sme sa na najnovšie trendy v svadobnej fotografii, ale aj na to, akí šikovní fotografi sa jej na Slovensku venujú.

Nadčasová klasika – to je čiernobiela fotografia

svadobný fotograf Zdenek Vozárik

Keď si pozriete svadobné fotografie Zdenka Vozárika, nájdete medzi nimi fotografie farebné aj čiernobiele. V tejto mozaike zo svadobného dňa však vynikajú práve momenty, ktoré boli zachytené bez farieb. Čím to je?

Možno tým, že zrazu zneistieme, či sa pozeráme na tohtoročnú svadbu, alebo na mladomanželov z polovice minulého storočia, keď farebné filmy ešte neexistovali. Čiernobiela fotografia má v sebe istú eleganciu a nadčasovosť. Zdenek k jej výnimočným vlastnostiam ešte vymenúva ďalej: „Čiernobiela fotografia nerozptyľuje oko diváka farbami, čím na nej lepšie vynikne sila momentu, emócie novomanželov alebo detaily nevestiných šiat.“

svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik
svadobný fotograf Zdenek Vozárik

Na úplnom začiatku svadobných fotení bola náhoda. Keď si Zdenek Vozárik prezeral svadobné fotografie jednej známej, rozmýšlal, ako by sa dali nafotiť ešte lepšie. Keď hľadal inšpiráciu na  zahraničných svadobných blogoch, rozhodol sa, že to skúsi aj on. Ale s iným uhlom pohľadu.„Snažím sa fotiť zaujímavo a trochu inak.“

Na fotenie si berie digitálny fotoaparát a keď je dostatok času, pridá k nemu aj pár filmov vyfotených stredoformátovým fotoaparátom.

Zasnené fotky s jemnou kresbou aj farebnosťou

Manželia a svadobní fotografi Veronika a Peter Velickí prerazili nielen na Slovensku. Ich fotografie sú čoraz častejšie uverejňované aj na prestížnych svadobných blogoch ako Style Me Pretty, Green Wedding Shoes, Wedding Sparow, alebo Ruffled Blog. Tento rok boli nominovaní americkým magazínom Rangefinder’s medzi tridsať najlepších svadobných fotografov v ich pravidelnom rebríčku 30 Rising Stars of Wedding Photography 2015.

Ich nápadité fotografie klienti často popisujú ako „zasnené“. Veronika Velická sa stará o špičkovú prezentáciu doma aj v zahraničí. K ich štýlu dodáva: „Každá naša fotka je spojením prirodzeného svetla, nadčasovosti filmu a “snového” momentu.“

Fotenie na film si vyžaduje skúsenosti a istotu pri komponovaní záberov. Nemáte taký priestor spraviť množstvo alternatív záberu ako s digitálnou zrkadlovkou. Musíte vedieť vystihnúť ten správny moment.

V čom vidia manželia Velickí výhodu filmu? „Film má nenapodobiteľné farby, kresbu a najmä atmosféru. Používame jeden z najlepších fotoaparátov a filmové rolky posielame vyvolávať do jedného z najkvalitnejších fotolabov  na svete v Californii. Je to komplikovanejšie, ale stojí to za to.“ 

svadobní fotografi Peter a Veronika
svadobní fotografi Peter a Veronika
svadobní fotografi Peter a Veronika
svadobní fotografi Peter a Veronika
svadobní fotografi Peter a Veronika

Radi fotia vonkajšie svadby a tak sa okrem slovenských svadieb zameriavajú aj na svadby v krásnom prostredí južnej Európy – navštívili už Grécko alebo Toskánsko. Peter a Veronika majú v ponuke majú aj tzv. „zásnubné“ fotenie, pri ktorom sa stretnú s budúcimi mladomanželmi pár mesiacov pred svadbou a strávia s nimi deň fotením na vopred naplánovanej lokalite.

Pozeráte sa na fotky zo svadby alebo módny editoriál?

Jakub Čajko je mladý slovenský fotograf, ktorý v roku 2014 skončil štúdium fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Už popri štúdiu sa intenzívne venoval svojej vášni, módnej a reklamnej fotografii. Jakub fotil editoriály pre začínajúcich módnych dizajnérov, ale aj zvučné návrhárske mená ako Mária Štraneková, Maja Bozovic alebo Libor Komosný.

Jakub sa venuje aj svadobnej fotografii. Keď sa spojí jeho talent s citom pre prácu s ľudskými modelmi, vznikajú zaujímavé fotky, na ktorých sú uvoľnení ľudia v profesionálnych pózach. Fotografie, ktoré by kľudne mohli byť na titulke časopisu.

Hlavný rozdiel medzi svadobnou a módnou fotografiou vidí mladý fotograf práve v pocite, ktorý má fotografia vyžarovať. „Pri móde sa zameriavam na pocit „štýlovosti“, istého ohúrenia a nablýskanosti. Pri svadobnej fotke chcem v prvom rade zachytiť zamilovaný pár, ktorý urobil veľké rozhodnutie a rozhodol sa ho uchovať do budúcna v podobe fotografií,“ vysvetľuje Jakub.

svadobný fotograf Jakub Čajko
svadobný fotograf Jakub Čajko
Jakub Čajko svadbný fotograf
Jakub Čajko svadbný fotograf
svadobný fotograf jakub čajko
svadobný fotograf Jakub Čajko
svadobný fotograf Jakub Čajko

A dodáva: „Fotenie módy si plánujem dopredu, pri svadbe sa snažím byť čo najviac spontánny a uvoľnený. Ten pocit chcem preniesť aj na novomanželov. Ak ma pustia čo i len na pár hodín do trojuholníka nevesta-ženích-fotograf, tak sa o výsledok nemusia báť. Všetko ostatné je už moja práca.“

Preneste nevestu a ženícha do prírody

fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka

Dvojica mladých fotografov Nora Sapárová a Jakub Čaprnka pôsobí v Bratislave, kde sa venujú rôznorodým projektom od fotenia gastra, firemných prezentačných fotení a výroby, až po svadobnú fotografiu. Keď práve nepodnikajú cesty po Slovensku, Poľsku a severných krajinách, pracujú aj ako fotografi a fotoeditori pre foodmagazín Pyré a blog Hemmet.

V ich svadobnom portfóliu nájdete aj fotenia, ktoré prebehli napríklad aj v dunajských lužných lesoch a na kamenistých plážach, v lodenici či na svahoch Vysokých Tatier. Lokality si vyberajú v spolupráci so snúbencami.

Keď majú nejaké obľúbené miesto, ktoré sa spája s peknými  spomienkam, ideme tam. Napríklad Tereza s Michalom (mladý pár z fotenia pri lužných lesoch) sa na Karloveskom mŕtvom ramene dali dokopy,“ vysvetľujú Nora s Jakubom. Voľný čas venujú aj príprave na to, čo ich na mieste v deň fotenia čaká – treba si ho ísť dopredu obzrieť, o otestovať napríklad aj to, kedy a v akom uhle zapadá slnko.

fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka
fotografia Nora Sapárová a Jakub Čaprnka

Pri takomto fotení treba rátať naozaj so všetkým – ako sa dostať v svadobnom oblečení na vrch kopca, aké bude počasie, ako sa nenechať odradiť stovkami krúžiacich komárov nad močiarom. „Nastávajúcich manželov musíš vedieť presvedčiť, že to stojí za to. Máme ale šťastie na páry, ktoré sú ochotné presúvať sa a podstúpiť aj nejaké to nepohodlie.“ 

Výsledom naozaj stojí za to. Ostanú vám intímne a prirodzené svadobné fotografie, ktoré sú úplne iné ako tie, čo bežne vidíte na blogoch.

Čaro svadby na zámku s rozkvitnutou záhradou

svadobný fotograf Katta Tubio

Pod umeleckým menom Katta Tubio sa skrýva všestranná fotografka Katarína Tubio, ktorá sa okrem svadobnej fotografie venuje aj fotografii cestovateľskej či rodinným portrétom. K jej osobným projektom patrí projekt o inšpiratívnych mamičkách s názvom Mothers around me (MAM) a blog Babykatta venovaný rodinným momentom.

Nás zaujali fotografie zo svadieb pod holým nebom – v záhradách okolo zámkov a privátnych víl, ktoré si môžete na jeden deň prenajať. V súčasnosti sú najvychytenejšie lokality ako Wiegerova vila, Kaštiel Mojmírovce alebo zámocký hotel na Vígľaši. O tieto miesta je taký záujem, že si často treba dohodnúť termín aj rok dopredu.

Je jasné prečo. Romantické fotografie z rozkvitnutých záhrad a parkov, či prípitok pod altánkom ozdobeným lampiónmi majú naozaj svoje čaro.

Fotenie svadby je veľmi zodpovedná úloha. Ako fotografka musí Katarína stihnúť okrem obradu zachytiť aj prípravy, prvý pohľad ženícha na nevestu, či prípitok. „Sú to veľmi emotívne, intímne, rodinné situácie, ktorých sa ako fotograf stávate súčasťou. Ja osobne to prežívam veľmi intenzívne. Nefotím veľa svadieb, chcem si každú jednu vychutnať a naplno sa jej venovať“, dodáva.

svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio
svadobný fotograf Katta Tubio

Správna „chémia“ by mala byť aj medzi fotografom snúbencami. Keď majú rovnaký vkus, pohľad na fotografiu a jasno v tom, ako majú výsledné fotografie vyzerať, fotí sa s radosťou. Katarína patrí medzi fotografov, ktorí si zvolili ako médium klasický film. Prečo? „Mám rada jeho farby a hlavne hmatateľnosť. Pri pohľade na filmové fotky mám pocit, že môžem do nich vstúpiť, chytiť nevestinu kyticu alebo sa dotknúť jej závoja. Rada hovorím, že moje fotky sú organické, bez pridaných farbív a konzervantov. Preto nepoužívam veľa retuše. Chcem, aby fotky vyzerali prirodzene a reálne.“ vysvetľuje fotografka.

[the_ad_placement id=“injektaz-datahit“]

Pre netradičnú lokalitu preletieť pol sveta

svadobný fotograf matej kmeť

Keď si prezeráte svadobné fotopríspevky v portfóliu fotografa Mateja Kmeťa, máte chuť zorganizovať tú vlastnú niekde poriadne ďaleko. Fotograf so svojimi klientami totiž lieta po celom svete – Hawai, Paríž, New York alebo Miláno. Svadobné fotografie tak majú, okrem nádhernej nevesty a štastného ženícha, aj dychberúce prostredie v podobe netradičného miesta. Matej mal možnosť fotiť svadby rôzne – od nízkonákladových svadieb uprostred prírody, cez energické mestské svadby, až po luxusné svadby na zámkoch.

Pri prezeraní fotografii máte pocit, že sa pozeráte na momenty z filmu. Matej vysvetľuje, prečo rád svadby spracováva ako príbehy: „Rozmýšlam podobne, ako by som pracoval na filme. Snažím sa kombinovať rôznorodé uhly záberov tak, aby výber fotografií nepôsobil jednotvárne. Reportážne a portrétne fotografie čo najvhodnejšie dopĺňať zábermi prostredia a náladových detailov, ktoré človeka dokážu vtiahnuť do deja. Ak má aj nezainteresovaný človek po prezretí fotiek pocit, ako by na svadbe bol a vydrží až do konca, mám z toho veľkú radosť.“

svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť
svadobný fotograf matej kmeť

Matejovi sa podarilo pretaviť hobby do profesie. Ako hovorí: „Vždy som bol doslova závislý na cestovaní a vďaka svadbám sa dostávam na miesta, o ktorých existencii som ani netušil.“  Ako odmenu za jeho talent, šikovnosť za objektívom a tvrdú prácu tak fotograf v náplni svojej práce má aj príjemný bonus v podobe expedícii po svete.

Odložte si zo svadby emotívne video

Manželia Patrícia a Oliver Súkeníkovci dokážu vytiahnuť esenciu z celého svadobného dňa do niekoľkominútového videa. Sú v ňom zachytené vaše najkrajšie a najintímnejšie momenty. Budete mať minutáž, vďaka ktorej sa zas a znova prenesiete späť do atmosféry tohto výnimočného dňa.

K svadobným videám sa manželia dostali vďaka ich spoločnej vášni pre film a hudbu. Inšpiráciu pre vlastnú videotvorbu čerpali na filmových a hudobných festivaloch. Na prvú zakúpenú kameru natočili svoje spoločné momenty a zostrihali ich do krátkeho videa. To malo také pozitívne ohlasy, že sa rozhodli venovať videotvorbe aj profesionálne.

Počas natáčania sa snažia byť skôr pozorovateľmi, ako režisérmi. „Nezasahujeme do deja a nevymýšľame žiadny scenár. Musíme pracovať tak, aby sme tento moment páru neznepríjemnili prítomnosťou kamier a zachytili ho čo najautentickejšie. Snažíme sa dostať čo najbližšie medzi ženícha a nevestu tak, aby mal divák pocit, že je tam s nimi.“

Zaujímavou súčasťou videa sú vyznania snúbencov. Tí až do odovzdania finálneho videa nevedia, čo si o sebe navzájom povedali. K videám si Patrícia a Oliver sami vyberajú aj hudobný doprovod. Pri otázke, ako sa rozhodujú, čo nakoniec skončí v krátkom videu, dodávajú: „Ideálna dĺžka klipu je okolo štyroch minút, ale ani dlhšia verzia by nemala mať viac ako polhodinu. Aj to najlepšie video už potom nudí.“

Kto by odolal videu zo svadby s dokonalým filmovým efektom?

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac