Na bežiacom páse sa kvalitné ilustrácie robiť nedajú. Vyžadujú si porozumenie textu, ku ktorému vznikajú a poriadnu dávku umeleckého talentu. No a na koniec ilustrátora, ktorý to všetko spojí a poctivo nakreslí do posledného detailu.
Prinášame vám ukážku toho najlepšieho zo slovenskej scény.
Simona Čechová
Baví ma, že pri kreslení nie sú žiadne pravidlá, ktoré musím dodržiavať, žiadne správne postupy, žiadna jediná správna cesta a jeden správny výsledok.
Kým začnem s ilustráciami, čítam si text niekoľkokrát a kreslím si mapku knihy. Na nej značím miesta, ktoré sú pre mňa zaujímavé. V tomto štádiu je všetko veľmi vágne. Ide skôr o to, ako to bude fungovať ako celok, finálny produkt.
Premýšľam nad kompozíciou, nad množstvom obrázkov (ak nie je určené) a ich rozmiestnením. Až potom začínam ilustrovať.
Viem si predstaviť, že by som mala problém ilustrovať niečo, čo musí presne odrážať realitu. Napríklad učebnicu biológie. Ja sa ale v zásade nebránim ničomu. Každý projekt mi vie niečo dať, niečo ma naučí a ich rôznorodosť je dobrá psychohygiena a prevencia pred zacyklením sa.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Mne je napríklad veľmi prirodzená farbička, ktorou vždy začínam a ktorú na finálnej ilustrácii nechávam úplne priznanú. Takže, možno podľa toho by človek vedel povedať, že som to kreslila ja.
Miesto, kde tvoríš?
V mojej obývačke.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Farbičky, wacom, čierny čaj a kávu.
Igor Derevenec
Ak sa v hlave nerozbehne pri čítaní textu “film”, ja osobne mám rád farebný, tak je niekde problém.
Čítam, kreslím, čítam, kreslím, čítam, kreslím, čítam, kreslím. Medzitým káva, vyvenčiť psa, ísť pre deti do školy, ísť do práce. Potom čítam a kreslím. Skice sa mi podarili, uvarím si kávu a pretriedim ich. Vyvenčím psa a postupne dávam skicám farbu. Nahrubo a následne do detailov.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Mám rád farby, ich kombinácie a svetlo, ktoré sa snažím dostať do svojich vecí.
Miesto, kde tvoríš?
Nemám špeciálne miesto. Skôr to mám spojené s časom. Najlepšie sa mi robí v noci.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Veľkú šálku kávy, počítač a tablet.
Petra Hilbert
Asi mi chýba priestorové videnie. Možno aj preto som zdupkala od trojrozmerného sveta bábkového divadla, ktoré som študovala na VŠMU, do dvojrozmerného sveta knižnej ilustrácie.
Zaslanú kopu textu prečítam, a ak sa mi zdá, že tá kopa je doslova len kopou textu aj po prečítaní, prácu odmietnem. Príbeh ma musí zaujať, dotknúť sa ma. Vtedy si už pri prvom čítaní začnem predstavovať kompozície, farebnosť a na zadnú stranu rukopisu skicujem rovno návrhy.
Každá kniha je pre mňa výzvou. Často sa niekoľkokrát vrátim na začiatok, kým nájdem tú správnu vizuálnu formu. Tento proces hľadania ma však na mojej práci nesmierne baví.
Určite by som neodmietla ponuku na výtvarné spracovanie bookletu nejakého dobrého CD-nosiča. Dávnejšie som sa dokonca pohrávala s myšlienkou vytvoriť animovaný klip k jednej mojej obľúbenej piesni. Žiaľ, ostalo len pri snívaní. Momentálne začínam ilustrovať svoju druhú autorskú knihu.
Je to príbeh o mojom detstve, ktorý sa odohráva v mne známom prostredí. Už pri písaní rukopisu sa mi premietali pred očami obrázky nášho starého domu, divotvornej záhrady i zvláštnej spisovateľskej rodiny. Dúfam, že sa mi podarí poukladať ich na papier presne tak, ako si to pamätám.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Mojou ilustrátorskou značkou sú vzťahy, láska a najpoužívanejším symbolom je srdce. Pre moje perovkové ilustrácie je možno typický ornament, štruktúra. Obálku k prvej autorskej knihe som maľovala deväť hodín.
Stovky čiaročiek sa nakoniec spojilo a vytvorilo tečúcu rieku. Bola to pre mňa akási forma meditácie, niečo ako vytváranie mandaly.
Miesto, kde tvoríš?
Dnes viem, že tvorba nie je ohraničená veľkosťou stola ani krásou ateliéru. Deje sa stále. Stačí mi k tomu obyčajný stôl. Momentálne tvorím doma, kde pred veľkým oknom v obývačke jeden taký mám.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Papier, farby, sadu kaligrafických pier, tuš, pentelku, kávu a ticho, kedy sa môžem ponoriť do svojho rozprávkového sveta.”
Veronika Klímová
Humor je pre mňa v tvorbe podstatný.
Prvotné nápady sú často najlepšie, ale svoju dynamiku si musí zachovať celý priebeh knižky. Potom sa zastavujem pri jednotlivých nápadoch. Niektoré veci sú jasné, s inými sa viac vytrápim. Bohužiaľ, nepatrím medzi tých usporiadaných ilustrátorov s prepracovaným storyboardom. Ten mi väčšinou vzniká až postupne, postupne sa dopĺňa.
V knižnej ilustrácii mi dávajú zabrať smutné a veľmi poetické texty, texty bez humoru a nadhľadu. Naopak knižky, pri ktorých sa usmievam, sa ilustrujú takmer samé.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Sú to asi drobné perovkové kresbičky. Tie sa ale nehodia všade. Tak možno uľavujúce si vtáčiky.
Miesto, kde tvoríš?
Najlepšie sa mi pracuje doma za stolom. Keď je pokoj. Pri práci som dosť samotár.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Pohodu, vnútorný pokoj, radosť z tvorby, a potom, aby som bola úprimná, deadliny.
Martina Matlovičová
Je dobré, keď ilustrácia pôsobí tak, že sa urobila sama, že je maľovaná ľahkou rukou, vedená ľahkou mysľou. V skutočnosti je to ale dlho odsedená samota.
Predpokladom vzniku dobrej ilustrácie je taký rukopis, ktorý ilustrátora dostane, položí ho na lopatky a hneď na to ho vymrští do výšky s jedinečným pocitom, že všetkému rozumie a ničoho sa nebojí.
To sa mi stalo už niekoľkokrát. Po tomto čitateľskom omámení začínam pracovať. Hľadám v texte to, čo ma zaujalo. Musím ale povedať, že začiatky bývajú najťažšie.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Vyhýbam sa priestoru a perspektíve ako sa len dá. Rovnako, dokonalosti figurálnych proporcií som na míle vzdialená. Mojej štylizácii dominuje hra s farbami, koláž a zúfalé postavičky, ktoré u čitateľa, dúfam, vzbudzujú sympatie.
Miesto, kde tvoríš a čo potrebuješ k svojej práci?
Zistila som, že kdekoľvek, kde mám stôl, farby a rádio.
Marek Mertinko
Každá vec, predmet, obyčajný plyšový macík môže mať svoj charakter, život. Stačí sa len správne pozrieť.
Po prečítaní textu, jeho “prelezení”, zdolaní a prekonaní počiatočného, vrcholného a neskorého obdobia prokrastinácie to už ide jednoducho. Vypnem wi-fi, prilepím zadok k stoličke, chytím do ruky ceruzku.
Neexistujú veci, ktoré sa ilustrujú samé. Horšie je to s abstraktnými pojmami, ako sú šťastie, láska, nádej, naopak tam, kde môžem slobodne stvárniť emóciu, ktorú vo mne príbeh vyvolal, sa ilustruje jednoduchšie.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Snažím sa spájať realistické a abstrahované prvky, reálne s nereálnym a podnecovať predstavivosť detského diváka. Po formálnej stránke ide o spojenie gvašovej maliarskej techniky, obrysovej linky a fialových a tyrkysových akcentov.
Miesto, kde tvoríš?
Na tvorbu potrebujem pokoj, samotu, miesto, kde mi nikto nepozerá cez plece.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Rýchlovarnú kanvicu.
Martin Mrva
Keď sa veľmi sústredíte na nejakú tému, môže sa stať, že stratíte potrebný nadhľad a neviete sa pohnúť ďalej.
Text treba prečítať, pretráviť, premyslieť si momenty, ktoré by bolo vhodné ilustrovať. Robiť priebežné poznámky a skice. A často je prvý nápad tým najlepším.
Ten potom len dolaďujem. Pri realizácii ilustrácie ešte prebiehajú ďalšie mierne modifikácie. Je to pomerne dlhý proces.
To, čo sa ostatným ilustrátorom ilustruje jednoducho – detské rozprávky, považujem za najťažšie. Vyžadujú adaptovanie sa na vnímanie detským čitateľom, čo nie je vôbec jednoduché.
Naopak, jednoduchšie mi prídu veci, ktoré sú mi blízke alebo vedecké ilustrácie, pri ktorých je od začiatku jasné, ako by mal výsledok vyzerať.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Asi to bude najmä môj obľúbený detail a sýte farby. Pri farebných ilustráciách mám rád optické miešanie farieb vrstvami lazúr.
Miesto, kde tvoríš?
Určite sa mi najlepšie tvorí doma, kde mám k dispozícii pohodové prostredie, pokoj a príjemnú atmosféru, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Názor mojej partnerky. Veľakrát ma inšpirovala jej pohľadom na tému, čo ma tvorivo posunulo a výsledok výrazne vylepšilo.
Daniela Olejníková
Myslím, že je čas od času je fajn nevyhýbať sa témam, ktoré sú mi trochu vzdialené – popasovať sa s nimi je veľmi obohacujúca skúsenosť, ktorá môže rozšíriť môj ilustrátorský „slovník“.
V prvom rade text poriadne “požujem” – čítam ho dokola, robím si poznámky, predstavujem si atmosféru. Po dlhých diskusiách a poradách s grafickým dizajnérom sa pustím do samotných ilustrácií. Najprv na pár kúskoch skúšam, ako ich pojmem a keď naberiem istotu, ide všetko ako po masle.
Obľúbenými motívmi sú pre mňa tie, ktoré sa odohrávajú v lese, v krajine, medzi rastlinami a tvormi, hoc aj z iného sveta. A výzva? Budú to asi príbehy z prostredia sídliska.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Na toto neviem odpovedať, nemám dostatočný odstup. Moje ilustrácie sú vraj ľahko rozpoznateľné, neviem však ako. Sama sa vyhýbam tomu, aby mali nejaký jasne definovateľný spájací znak, asi by som sa začala rýchlo nudiť. Rada striedam techniky, a tým pádom aj výtvarné postupy.
Miesto, kde tvoríš?
Na prácu potrebujem iba pokoj. Zvykla som pracovať doma, teraz pracujem vo svojom malom štúdiu a vymýšľam zas najviac na cestách a prechádzkach.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Papier. Bez záverečného výstupu na papieri by ma to asi až tak nebavilo.
Ové Pictures
Veronika Obertová a Miška Čopíková
Čo všetko sa musí stať aby vznikla ilustrácia alebo grafika? Tu si pomôžeme citáciou majstra: “Túto kresbu som spravil za 30 sekúnd. Ale trénoval som to 30 rokov.”
Skôr ako ilustráciám sa venujeme animácii. Len málokedy ilustrujeme k daným textom. Skôr opačne. K viacerým našim grafikám tvoríme krátke texty, ktoré ďalej rozvíjajú príbeh alebo naznačujú odkiaľ výjav prišiel.
Prázdny papier je pre nás vždy výzva. A témy, ktoré vyžadujú premýšľanie, hľadanie a skúmanie často inšpirujú najviac.
Podľa čoho ľudia spoznajú vaše ilustrácie?
Charaktery, postavičky, príšery, tvory, stvorenia, oživené objekty, zvieratá,…
Miesto, kde tvoríte?
Nie sme veľmi náročné. Stačí, aby nepršalo, a aby sme mali elektrickú zásuvku. Jedného dňa by sme veľmi túžili po malom ateliéri v Bratislave aj s výkladom do ulice, kde by sme mohli robiť vlastné minivýstavy a diorámy.
Čo potrebujete k svojej práci?
Tak kresliť sa dá všeličím, aj vodou na chodník. Ale v niečom je tá ceruzka a papier praktickejšia.
Broňa Schragge
Kým k textu vznikne obrázok, v hlave každého ilustrátora sa odohrá jedno veľké dobrodružstvo.
Každý ilustrátor používa na prácu svoje vlastné rovnice, podľa ktorých kombinuje rukopis, techniku, kompozíciu, farebnosť. Autor textu, vydavateľ, zadávateľ, finančný rozpočet… Ideálne je, keď sa všetky zúčastnené strany z práce a výsledku tešia a samozrejme, ak sa teší aj divák či čitateľ.
U mňa platí jednoduchá rovnica – keď niečo neviem robiť, tak to skrátka nerobím.
Nepustila by som sa do sci-fi ani do detektívneho komixu. Naopak, čo mám najradšej, sú autorské publikácie. A po nich sú cieľovkou, na ktorú moje ilustrácie stopercentne zaberajú, malé deti. Tým väčším už do hláv veľmi nevidím.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Pokiaľ ide o detské ilustrácie, moje postavičky majú dobrácky výraz. Už v škole sa mi smiali, že neviem nakresliť záporáka.
Miesto, kde tvoríš?
Potrebujem mať oddelený pracovný a osobný priestor. Mám svoj ateliér v centre mesta. Je tak akurát malý, s pekným výhľadom na západy Slnka.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Ak mám byť materialista, tak kávu a koláčik.
Načreli sme aj do Čiech, vybrali jednu ilustrátorku, ktorá práve v lese, ako vraví ona sama, bez vizuálneho smogu, žije a tvorí.
Jana Kudrnová
Tu v lese plynie všetko inak, takže aj tvorenie ide lepšie. Bez vizuálneho smogu.
Knihy je treba poriadne sa nadýchať. Ak ju nemám k dispozícii celú, zapájam svoje empatické superschopnosti, aby som vytušila, čo sa snaží autor povedať.
Ak ju mám pred sebou celú poctivo prečítam všetko, stačí mi ale pár stránok, kým nasajem atmosféru, kým sa chytím. A keď o tom tak premýšľam, vidím hneď aj farby, ktoré použijem.
Na rozdiel od vecí pre deti, ktoré mi idú takmer samé, erotický román ma trochu zneistil. Mala som vytvoriť obálku knihy Franza-Oliviera Giesberta – Láska je večná, kým trvá.
Autor sa s tým príliš nemaznal a v texte sa objavili snáď všetky “fílie”, ktoré si viete predstaviť. Nakoniec to ale bola celkom zábava.
Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?
Nepracujem s väčším množstvom farieb, čo je asi dané postupmi v grafickej dielni – kým natlačíte len dve farby, je to toľko driny a úkonov! Nie že by som zlenivela, ale skôr je mi skromná farebnosť bližšia.
Miesto, kde tvoríš?
Nie je to ani tak o prostredí, ale o stave mysle. Najlepšie nápady mám, keď cestujem vlakom alebo zaspávam. Alebo keď sa niekde prachsprosto nudím.
Čo potrebuješ k svojej práci?
Obyčajnú ceruzku.
Loading...
