Nádherné ilustrácie slovenských talentov, ktoré sú ozdobou kníh

Pozrite si tvorbu šikovných slovenských umelcov, ktorí pomáhajú vytvárať predstavy čitateľov.

Na bežiacom páse sa kvalitné ilustrácie robiť nedajú. Vyžadujú si porozumenie textu, ku ktorému vznikajú a poriadnu dávku umeleckého talentu. No a na koniec ilustrátora, ktorý to všetko spojí a poctivo nakreslí do posledného detailu.

Prinášame vám ukážku toho najlepšieho zo slovenskej scény.

Simona Čechová

Baví ma, že pri kreslení nie sú žiadne pravidlá, ktoré musím dodržiavať, žiadne správne postupy, žiadna jediná správna cesta a jeden správny výsledok.

Kým začnem s ilustráciami, čítam si text niekoľkokrát a kreslím si mapku knihy. Na nej značím miesta, ktoré sú pre mňa zaujímavé. V tomto štádiu je všetko veľmi vágne. Ide skôr o to, ako to bude fungovať ako celok, finálny produkt.

Premýšľam nad kompozíciou, nad množstvom obrázkov (ak nie je určené) a ich rozmiestnením. Až potom začínam ilustrovať.

Viem si predstaviť, že by som mala problém ilustrovať niečo, čo musí presne odrážať realitu. Napríklad učebnicu biológie. Ja sa ale v zásade nebránim ničomu. Každý projekt mi vie niečo dať, niečo ma naučí a ich rôznorodosť je dobrá psychohygiena a prevencia pred zacyklením sa.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
maliarka

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Mne je napríklad veľmi prirodzená farbička, ktorou vždy začínam a ktorú na finálnej ilustrácii nechávam úplne priznanú. Takže, možno podľa toho by človek vedel povedať, že som to kreslila ja.

Miesto, kde tvoríš?

V mojej obývačke.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Farbičky, wacom, čierny čaj a kávu.

Igor Derevenec

Ak sa v hlave nerozbehne pri čítaní textu “film”, ja osobne mám rád farebný, tak je niekde problém.

Čítam, kreslím, čítam, kreslím, čítam, kreslím, čítam, kreslím. Medzitým káva, vyvenčiť psa, ísť pre deti do školy, ísť do práce. Potom čítam a kreslím. Skice sa mi podarili, uvarím si kávu a pretriedim ich. Vyvenčím psa a postupne dávam skicám farbu. Nahrubo a následne do detailov.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Mám rád farby, ich kombinácie a svetlo, ktoré sa snažím dostať do svojich vecí.

Miesto, kde tvoríš?

Nemám špeciálne miesto. Skôr to mám spojené s časom. Najlepšie sa mi robí v noci.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Veľkú šálku kávy, počítač a tablet.

Petra Hilbert

Asi mi chýba priestorové videnie. Možno aj preto som zdupkala od trojrozmerného sveta bábkového divadla, ktoré som študovala na VŠMU, do dvojrozmerného sveta knižnej ilustrácie.

Zaslanú kopu textu prečítam, a ak sa mi zdá, že tá kopa je doslova len kopou textu aj po prečítaní, prácu odmietnem. Príbeh ma musí zaujať, dotknúť sa ma. Vtedy si už pri prvom čítaní začnem predstavovať kompozície, farebnosť a na zadnú stranu rukopisu skicujem rovno návrhy.

Každá kniha je pre mňa výzvou. Často sa niekoľkokrát vrátim na začiatok, kým nájdem tú správnu vizuálnu formu. Tento proces hľadania ma však na mojej práci nesmierne baví.

Určite by som neodmietla ponuku na výtvarné spracovanie bookletu nejakého dobrého CD-nosiča. Dávnejšie som sa dokonca pohrávala s myšlienkou vytvoriť animovaný klip k jednej mojej obľúbenej piesni. Žiaľ, ostalo len pri snívaní. Momentálne začínam ilustrovať svoju druhú autorskú knihu.

Je to príbeh o mojom detstve, ktorý sa odohráva v mne známom prostredí. Už pri písaní rukopisu sa mi premietali pred očami obrázky nášho starého domu, divotvornej záhrady i zvláštnej spisovateľskej rodiny. Dúfam, že sa mi podarí poukladať ich na papier presne tak, ako si to pamätám.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Mojou ilustrátorskou značkou sú vzťahy, láska a najpoužívanejším symbolom je srdce. Pre moje perovkové ilustrácie je možno typický ornament, štruktúra. Obálku k prvej autorskej knihe som maľovala deväť hodín.

Stovky čiaročiek sa nakoniec spojilo a vytvorilo tečúcu rieku. Bola to pre mňa akási forma meditácie, niečo ako vytváranie mandaly.

Miesto, kde tvoríš?

Dnes viem, že tvorba nie je ohraničená veľkosťou stola ani krásou ateliéru. Deje sa stále. Stačí mi k tomu obyčajný stôl. Momentálne tvorím doma, kde pred veľkým oknom v obývačke jeden taký mám.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Papier, farby, sadu kaligrafických pier, tuš, pentelku, kávu a ticho, kedy sa môžem ponoriť do svojho rozprávkového sveta.”

Veronika Klímová

Humor je pre mňa v tvorbe podstatný.

Prvotné nápady sú často najlepšie, ale svoju dynamiku si musí zachovať celý priebeh knižky. Potom sa zastavujem pri jednotlivých nápadoch. Niektoré veci sú jasné, s inými sa viac vytrápim. Bohužiaľ, nepatrím medzi tých usporiadaných ilustrátorov s prepracovaným storyboardom. Ten mi väčšinou vzniká až postupne, postupne sa dopĺňa.

V knižnej ilustrácii mi dávajú zabrať smutné a veľmi poetické texty, texty bez humoru a nadhľadu. Naopak knižky, pri ktorých sa usmievam, sa ilustrujú takmer samé.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Sú to asi drobné perovkové kresbičky. Tie sa ale nehodia všade. Tak možno uľavujúce si vtáčiky.

Miesto, kde tvoríš?

Najlepšie sa mi pracuje doma za stolom. Keď je pokoj. Pri práci som dosť samotár.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Pohodu, vnútorný pokoj, radosť z tvorby, a potom, aby som bola úprimná, deadliny.

Martina Matlovičová

Je dobré, keď ilustrácia pôsobí tak, že sa urobila sama, že je maľovaná ľahkou rukou, vedená ľahkou mysľou. V skutočnosti je to ale dlho odsedená samota.

Predpokladom vzniku dobrej ilustrácie je taký rukopis, ktorý ilustrátora dostane, položí ho na lopatky a hneď na to ho vymrští do výšky s jedinečným pocitom, že všetkému rozumie a ničoho sa nebojí.

To sa mi stalo už niekoľkokrát. Po tomto čitateľskom omámení začínam pracovať. Hľadám v texte to, čo ma zaujalo. Musím ale povedať, že začiatky bývajú najťažšie.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Vyhýbam sa priestoru a perspektíve ako sa len dá. Rovnako, dokonalosti figurálnych proporcií som na míle vzdialená. Mojej štylizácii dominuje hra s farbami, koláž a zúfalé postavičky, ktoré u čitateľa, dúfam, vzbudzujú sympatie.

Miesto, kde tvoríš a čo potrebuješ k svojej práci?

Zistila som, že kdekoľvek, kde mám stôl, farby a rádio.

Marek Mertinko

Každá vec, predmet, obyčajný plyšový macík môže mať svoj charakter, život. Stačí sa len správne pozrieť.

Po prečítaní textu, jeho “prelezení”, zdolaní a prekonaní počiatočného, vrcholného a neskorého obdobia prokrastinácie to už ide jednoducho. Vypnem wi-fi, prilepím zadok k stoličke, chytím do ruky ceruzku.

Neexistujú veci, ktoré sa ilustrujú samé. Horšie je to s abstraktnými pojmami, ako sú šťastie, láska, nádej, naopak tam, kde môžem slobodne stvárniť emóciu, ktorú vo mne príbeh vyvolal, sa ilustruje jednoduchšie.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Snažím sa spájať realistické a abstrahované prvky, reálne s nereálnym a podnecovať predstavivosť detského diváka. Po formálnej stránke ide o spojenie gvašovej maliarskej techniky, obrysovej linky a fialových a tyrkysových akcentov.

Miesto, kde tvoríš?

Na tvorbu potrebujem pokoj, samotu, miesto, kde mi nikto nepozerá cez plece.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Rýchlovarnú kanvicu.

Martin Mrva

Keď sa veľmi sústredíte na nejakú tému, môže sa stať, že stratíte potrebný nadhľad a neviete sa pohnúť ďalej.

Text treba prečítať, pretráviť, premyslieť si momenty, ktoré by bolo vhodné ilustrovať. Robiť priebežné poznámky a skice. A často je prvý nápad tým najlepším.

Ten potom len dolaďujem. Pri realizácii ilustrácie ešte prebiehajú ďalšie mierne modifikácie. Je to pomerne dlhý proces.

To, čo sa ostatným ilustrátorom ilustruje jednoducho – detské rozprávky, považujem za najťažšie. Vyžadujú adaptovanie sa na vnímanie detským čitateľom, čo nie je vôbec jednoduché.

Naopak, jednoduchšie mi prídu veci, ktoré sú mi blízke alebo vedecké ilustrácie, pri ktorých je od začiatku jasné, ako by mal výsledok vyzerať.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Asi to bude najmä môj obľúbený detail a sýte farby. Pri farebných ilustráciách mám rád optické miešanie farieb vrstvami lazúr.

Miesto, kde tvoríš?

Určite sa mi najlepšie tvorí doma, kde mám k dispozícii pohodové prostredie, pokoj a príjemnú atmosféru, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Názor mojej partnerky. Veľakrát ma inšpirovala jej pohľadom na tému, čo ma tvorivo posunulo a výsledok výrazne vylepšilo.

Daniela Olejníková

Myslím, že je čas od času je fajn nevyhýbať sa témam, ktoré sú mi trochu vzdialené – popasovať sa s nimi je veľmi obohacujúca skúsenosť, ktorá môže rozšíriť môj ilustrátorský „slovník“.

V prvom rade text poriadne “požujem” – čítam ho dokola, robím si poznámky, predstavujem si atmosféru. Po dlhých diskusiách a poradách s grafickým dizajnérom sa pustím do samotných ilustrácií. Najprv na pár kúskoch skúšam, ako ich pojmem a keď naberiem istotu, ide všetko ako po masle.

Obľúbenými motívmi sú pre mňa tie, ktoré sa odohrávajú v lese, v krajine, medzi rastlinami a tvormi, hoc aj z iného sveta. A výzva? Budú to asi príbehy z prostredia sídliska.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Na toto neviem odpovedať, nemám dostatočný odstup. Moje ilustrácie sú vraj ľahko rozpoznateľné, neviem však ako. Sama sa vyhýbam tomu, aby mali nejaký jasne definovateľný spájací znak, asi by som sa začala rýchlo nudiť. Rada striedam techniky, a tým pádom aj výtvarné postupy.

Miesto, kde tvoríš?

Na prácu potrebujem iba pokoj. Zvykla som pracovať doma, teraz pracujem vo svojom malom štúdiu a vymýšľam zas najviac na cestách a prechádzkach.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Papier. Bez záverečného výstupu na papieri by ma to asi až tak nebavilo.

Ové Pictures

Veronika Obertová a Miška Čopíková

Čo všetko sa musí stať aby vznikla ilustrácia alebo grafika? Tu si pomôžeme citáciou majstra: “Túto kresbu som spravil za 30 sekúnd. Ale trénoval som to 30 rokov.”

Skôr ako ilustráciám sa venujeme animácii. Len málokedy ilustrujeme k daným textom. Skôr opačne. K viacerým našim grafikám tvoríme krátke texty, ktoré ďalej rozvíjajú príbeh alebo naznačujú odkiaľ výjav prišiel.

Prázdny papier je pre nás vždy výzva. A témy, ktoré vyžadujú premýšľanie, hľadanie a skúmanie často inšpirujú najviac.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú vaše ilustrácie?

Charaktery, postavičky, príšery, tvory, stvorenia, oživené objekty, zvieratá,…

Miesto, kde tvoríte?

Nie sme veľmi náročné. Stačí, aby nepršalo, a aby sme mali elektrickú zásuvku. Jedného dňa by sme veľmi túžili po malom ateliéri v Bratislave aj s výkladom do ulice, kde by sme mohli robiť vlastné minivýstavy a diorámy.

Čo potrebujete k svojej práci?

Tak kresliť sa dá všeličím, aj vodou na chodník. Ale v niečom je tá ceruzka a papier praktickejšia.

Broňa Schragge

Kým k textu vznikne obrázok, v hlave každého ilustrátora sa odohrá jedno veľké dobrodružstvo.

Každý ilustrátor používa na prácu svoje vlastné rovnice, podľa ktorých kombinuje rukopis, techniku, kompozíciu, farebnosť. Autor textu, vydavateľ, zadávateľ, finančný rozpočet… Ideálne je, keď sa všetky zúčastnené strany z práce a výsledku tešia a samozrejme, ak sa teší aj divák či čitateľ.

U mňa platí jednoduchá rovnica – keď niečo neviem robiť, tak to skrátka nerobím.

Nepustila by som sa do sci-fi ani do detektívneho komixu. Naopak, čo mám najradšej, sú autorské publikácie. A po nich sú cieľovkou, na ktorú moje ilustrácie stopercentne zaberajú, malé deti. Tým väčším už do hláv veľmi nevidím.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Pokiaľ ide o detské ilustrácie, moje postavičky majú dobrácky výraz. Už v škole sa mi smiali, že neviem nakresliť záporáka.

Miesto, kde tvoríš?

Potrebujem mať oddelený pracovný a osobný priestor. Mám svoj ateliér v centre mesta. Je tak akurát malý, s pekným výhľadom na západy Slnka.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Ak mám byť materialista, tak kávu a koláčik.

Načreli sme aj do Čiech, vybrali jednu ilustrátorku, ktorá práve v lese, ako vraví ona sama, bez vizuálneho smogu, žije a tvorí.

Jana Kudrnová

Tu v lese plynie všetko inak, takže aj tvorenie ide lepšie. Bez vizuálneho smogu.

Knihy je treba poriadne sa nadýchať. Ak ju nemám k dispozícii celú, zapájam svoje empatické superschopnosti, aby som vytušila, čo sa snaží autor povedať.

Ak ju mám pred sebou celú poctivo prečítam všetko, stačí mi ale pár stránok, kým nasajem atmosféru, kým sa chytím. A keď o tom tak premýšľam, vidím hneď aj farby, ktoré použijem.

Na rozdiel od vecí pre deti, ktoré mi idú takmer samé, erotický román ma trochu zneistil. Mala som vytvoriť obálku knihy Franza-Oliviera Giesberta – Láska je večná, kým trvá.

Autor sa s tým príliš nemaznal a v texte sa objavili snáď všetky “fílie”, ktoré si viete predstaviť. Nakoniec to ale bola celkom zábava.

ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie
ilustrácie

Podľa čoho ľudia spoznajú tvoje ilustrácie?

Nepracujem s väčším množstvom farieb, čo je asi dané postupmi v grafickej dielni – kým natlačíte len dve farby, je to toľko driny a úkonov! Nie že by som zlenivela, ale skôr je mi skromná farebnosť bližšia.

Miesto, kde tvoríš?

Nie je to ani tak o prostredí, ale o stave mysle. Najlepšie nápady mám, keď cestujem vlakom alebo zaspávam. Alebo keď sa niekde prachsprosto nudím.

Čo potrebuješ k svojej práci?

Obyčajnú ceruzku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Skladačka, novinka s AI vychytávkami aj obrovský tablet. Vybrali sme 5 zariadení, na ktorých displej je radosť sa pozerať

Čítaj viac

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Čítaj viac

Šetrenie nám dáva slobodu aj priestor zlyhať. Simona a Gréta vedú projekt o peniazoch a poradia, ako si nastaviť vlastnú finančnú rovnováhu

Čítaj viac