Bola svedkom rýchlo sa rodiacej nenávisti, odchodov bez návratov a neustáleho strachu. Vyše 70 rokov od skončenia vojny tvrdí, že prežila len vďaka dobrým ľuďom, ktorí ju skrývali. Pre magazín Sóda spísala svoje spomienky, ale aj to, aký nebezpečný môže byť súčasný silnejúci extrémizmus.

Viac ako o číslach, hovorme o ľuďoch!

„Súhlasím s názorom Elieho Wiesela, držiteľa Nobelovej ceny za mier. Vyjadril sa, že hovoriť o miliónoch anonymných obetí fašizmu nie je presvedčivé, pretože v predstave máme len nekonečné zástupy mŕtvych, o ktorých živote nič nevieme. Tie čísla sú otrasné, ale sú to hlavne čísla, až potom ľudia. Keď ale rozprávame o jednotlivých ľuďoch, plasticky sa vyjaví tragika ich konkrétnych osudov, aj absurdnosť prípravy a realizácie vraždenia nielen Židov a Rómov, ale aj zajatcov, partizánov, antifašistov a tých, ktorí sa rozhodli pomôcť prenasledovaným.

Mnohí z tých, ktorí horko-ťažko prežili koniec vojny, dlho potláčali svoje ťažké spomienky, nedalo sa študovať, pracovať, zakladať rodiny v tvrdých podmienkach novej totality, keď hrozili opäť nespravodlivé postihy a súčasne myslieť na takú smutnú minulosť. Až teraz, v starobe sa vyplavujú čriepky príhod z vojnového obdobia. Neposlušne vyskakujú –  jedna, druhá, viaceré… Kým vládzeme, rozprávame.

Vieme, že je dôležité odkrývať všetko, čo si pamätáme, najmä mládeži. Má úplne iný život, ako sme mali za mladi my. Ako dobré je, že nevedia, čo je to žiť počas vojny! No je takisto dôležité, pomôcť im v rozhovoroch s nimi orientovať sa v spleti poloprávd a lží o minulosti, ako aj v jednoduchých sľuboch do budúcnosti, ktoré tiež nie sú poctivé.

Útek do Ekvádoru sa nekonal

Prvá spomienka je z roku 1937. Môj múdry otec si nerobil ilúzie, vedel už, že víťazstvo fašizmu v Nemecku a silnejúce tendencie napodobniť ideologicky nemecký vzor aj na Slovensku bolo nebezpečné. Bol v tom čase zverolekárom v Handlovej, kde bola početná nemecká menšina, mnohí z nich už fašisticky aktívni. Rozmýšľal o emigrácii. Vycestoval teda s priateľom pánom Kolárom do Prahy zistiť možnosti odchodu z vlasti na ambasádach štátov Západu. Čakali sme ho s matkou v Brne u starých rodičov, moja matka stade pochádzala. Otec nás po návrate informoval, že by nás prijali v Ekvádore, mali nedostatok veterinárov. Stará mama sa rozplakala: Tak ďaleko! To vás už v živote neuvidím! Moja mamka teda rozhodla, že neodídeme.

Ani ženská časť rodiny Kolárovcov nechcela emigrovať, ostali aj oni vo vlasti. Ako to dopadlo? My sme vojnu prežili len preto, že nás skrývali statoční ľudia. Kolárovci sa po viacerých útekoch pred deportáciou do veľkofabrík na smrť ocitli v horách povstaleckého územia. Vrahovia SS, pozvaní vládou vojnového slovenského štátu na likvidáciu Slovenského národného povstania, chatu plnú utečencov, vrátane Kolárovcov, nepriedyšne uzavreli a podpálili. Pán Kolár, jeho manželka a 13-ročný synček zahynuli upálením.

„Často myslím na ich osud, keď počúvam výčitky na adresu úbohých utečeneckých rodín, plaviacich sa na vratkých člnoch po moriach, zúfalo usilujúcich zachrániť sa pred staronovým fanatizmom — tentoraz islamistov.“

Prežila som aj vďaka budúcemu manželovi

Trom ľuďom vďačím za to, že žijem. Sú držiteľmi vysokého izraelského vyznamenania Spravodlivý medzi národmi. Slovensko má vlastne na jedného občana pripadajúci najvyšší počet statočných občanov, ktorí napriek veľkému riziku zachraňovali svojich židovských spoluobčanov. Skrývali ich, prevádzali po horách, finančne podporovali tých, ktorí boli bez peňazí, kŕmili, dokonca boli prípady, že obete vytiahli už z vlaku v spolupráci s príbuznými alebo priateľmi. Doteraz je to vyše 560 dobrých a statočných, pričom história upozorňuje ešte vždy, po toľkých rokoch, na ďalších z nich, ktorí už väčšinou nie sú medzi nami…

Moji spravodliví boli manželia Konrádovci a brat pani Konrádovej Vlado Mosnák. Keď na nás v novembri 1944 zúrivo poľoval Zimmermann, esesák zo seredského koncentračného tábora, Vlado bol rodinou poverený, aby nás dostal do bezpečnejšieho úkrytu. Tušila som, že je zapojený do odboja, zblížili sme sa. O nás sa postaral, ale jeho po udaní Gestapo zatklo.

Vyšetrovanie v Nitrianskej väznici bolo kruté, no nikoho zo spolubojovníkov neprezradil. Nakoniec ho spolu s otcom deportovali do tábora Mauthausen v Rakúsku. Keď sa po vojne vrátil, vážil 38 kíl. Po niekoľkých rokoch sme sa stali manželmi. Manželstvo pretrvalo 52 rokov, do jeho smrti.

Smutné spomienky, ktoré nevybledli

V živote som spoznala tri nešťastné matky. Marienku zakaždým zabolelo srdce, keď uvidela dieťa s kučeravými vláskami a belasými očkami. Lebo tak vyzeral jej synček, ktorého jej pri rampe Auschwitzu odobrali a odviedli rovno do plynu.

Ďalšia matka volila ísť do plynu so svojím dieťatkom v perinke. Bola to Magduška Fischerová z Hornej Kráľovej pri Močenku. Bola som jej na svadbe. Krásna nevesta v bielom pred obradom srdcervúco plakala. Nepochopila som vtedy, prečo plače. Veď s ženíchom tvorili vrúcne sa milujúci pár. Cítila, čo sa jej stane?

Ďalšie príbehy sú o rodine Steinerovcov. Majitelia antikvariátu Steiner v Bratislave boli nositeľmi kultúry. Rozvetvená, vzdelaná rodina zásobovala Bratislavu hodnotnou literatúrou, muzicírovala v hudobnom telese vytvorenom z členov rodiny. Z domu sa rozliehala krásna klasická hudba. Steinerovci podporovali chudobných, kultúrne aktivity mesta, mnohé humánne činnosti. Arizátorom antikvariátu bol spisovateľ Ľudo Ondrejov.

Urobil dohodu s majiteľmi – oni sa starali o prevádzku obchodu, on si chodil vyberať tržby. Keď sa začali transporty do Poľska, arizátor napísal na patričné miesta, že dáva židovských bývalých majiteľov k dispozícii, už ich nepotrebuje. Je o tom doklad v Slovenskom štátnom archíve. Jeho návrh bol promptne realizovaný a manželia Steinerovci sa už nikdy nevrátili. Ich vtedy desaťročná dcéra Lydka sa až po vojne dozvedela, ako zomreli jej rodičia.

Lydka mala mladučkú 15-ročnú sesternicu, malú Selmu. Malú preto, lebo v rodine bola ešte jedna, staršia Selma, po vojne známa knihovníčka, iniciátorka zaujímavej edície o histórii Bratislavy. Teda malá Selma sa rozhodla ísť do Slovenského národného povstania. Jej neskoršie preukázaná rozhodnosť dáva tušiť, že išlo o zrelú úvahu bojovať, lebo mnohí príslušníci rodu už boli mŕtvi. Počas povstania sa už vedelo, ako rýchlo sa v táboroch v Poľsku umiera… Bola užitočnou prieskumníčkou – nikto ju v hore nepodozrieval, bola vlastne ešte dieťa! Neskoršie pomáhala lekárovi s ranenými partizánmi ako ošetrovateľka. Keď sa minuli lieky, vybrala sa do doliny obstarať ich. Chytili ju Nemci, mučili. To nedospelé dieťa našlo v sebe toľko sily, že nič neprezradilo. Jej ranení v hore ostali v bezpečí. Malá Selma vydržala to, čo mnohí pevní chlapi nezvládli. Zastrelili ju. Po vojne jeden z rodu našiel jej hrob. Mám pokračovať?

Je najvyšší čas zabrániť šíreniu nenávisti

Príhody z vojny sa z mojej pamäte len tak sypú. Bijú na poplach, hlasno na seba upozorňujú. Akoby vedeli, že je najvyšší čas zabrániť súčasnému šíreniu nenávisti, hrabivosti, túžbe po moci za každú cenu, klamstvám o tom, čo ja chcem pravdivo vyrozprávať. Apelujú na to, aby sa ľudia zbližovali, aby si navzájom pomáhali v neľahkých svojich žitiach. A nie sa rozdeľovali, trhali ľudské väzby len kvôli tomu, že nie sú všetci z rovnakého cesta.

„Moje spomienky nie sú len o holokauste. V súčasnosti sa niektorí ľudia donekonečna sporia, či bol vojnový slovenský štát fašistický, nacistický, nacionalistický…“

Každopádne bol nenávistný k určitým skupinám ľudí. Ale tá zločinná nenávisť mala oveľa širší záber ako holokaust. Vážne boli ohrození všetci čestní, spravodliví ľudia.

Myslíte si, že vtedy alebo aj dnes stačí len mlčať a zlo prehrmí samo? Martin Niemöller bol nemecký protestantský pastor, ktorý rýchlo pochopil zločinnosť Hitlera a všetkých jeho prisluhovačov a nutnosť nemlčať. Povedal: Napred prišli pre socialistov a ja som mlčal, pretože som nebol socialista. Potom prišli pre odborárov – ja som bol ticho, lebo som nebol odbojár. Prišli pre Židov, zasa som mlčal, nebol som predsa Žid! Nakoniec prišli pre mňa a neostal tu už nik, kto by sa ohlásil a bránil ma.“