Príbehy

Fenomén: Prečo beh milujú masy ľudí? Zdravie, radosť a trochu chémie

Beh už dávno nie je športom uzavretým na atletických dráhach. Stal sa voľnočasovou aktivitou, prevenciou ochorení či životnou filozofiou. Po celom svete má milióny priaznivcov. Zaujímalo nás, čo môže byť za tým, že sa beh stal takýmto fenoménom.

Autor Sóda

Foto Pexels

Ilustrácie Isabel Hernández Guillén

Dátum14. 8. 2017

Či už ste nováčikom, alebo „závislákom” s tisíckami kilometrov v nohách, určite viete popísať, čo vás na behu baví. Či už je to pocit radosti, alebo čistá hlava. Ak vás zaujíma, ako tieto pocity vznikajú a aký prínos môžu mať na telo a myseľ, čítajte ďalej.

Veda vysvetľuje, prečo sú bežci spokojnejší a robia lepšie rozhodnutia

Nohy letia bez námahy, dych sa ustáli tak, že by podľa neho mohol hrať orchester a myseľ je oslobodená od akýchkoľvek vonkajších podnetov. Kto pravidelne beháva, je mu tento pocit dobre známy. Tých pocitov a pozitívnych účinkov pri behu je však oveľa viac, inak by sa zrejme nestal jedným z najobľúbenejších športov, okolo ktorého funguje miliardový biznis.

Hovorí sa, že všetko príjemné pri behu je o nastavení v hlave. Rozhodli sme sa podrobnejšie preskúmať, čo tieto príjemné pocity spôsobuje a aké pozitíva pre telo tento šport prináša.

Prečo je beh návykový

Opýtali sme sa dvoch zanietených bežcov, prečo je práve tento druh pohybu ich športom číslo jeden, čo pri ňom prežívajú a či na sebe badajú konkrétne pozitíva na telo aj myseľ. Neostali sme však iba pri tom. Na ich odpovede sme sa pozreli optikou aktuálnych vedeckých poznatkov o behu.

Martin

Martin pracuje v pobočke jednej z bánk v Poprade. Jeho vášňou však je beh po horách, zimy trávi na bežkách a má za sebou aj majstrovstvá sveta v Spartan Race.

A post shared by m a r t i n z a p a l a č (@martinzapalac) on Jun 28, 2017 at 11:29pm PDT

„Na behu ma baví úplná sloboda. Konečne som dospel do stavu, že pri väčšine behov sa mi hlava vyprázdni a ja si užívam pohyb a prírodu. Keď práve nebehám, tak myslím na to, ak sa najbližšie vyberiem, kam ďalej alebo vyššie sa dá zabehnúť.

Keď bežím, mám radosť z toho, že som urobil niečo, čo ma baví, vyčistí mi hlavu a je prospešné pre zdravie, čo je asi najdôležitejšie v tomto rýchlom svete. Nehovorím, že cielene, ale občas mi pri behu napadnú naozaj dobré veci. Kdesi som tiež čítal dobrú myšlienku, že ak na niečo nenájdete odpoveď ani po troch hodinách behu, tak sa na to vykašlite, pretože to zrejme nemá riešenie.“

Romana

Romana je account manažérkou v reklamnej agentúre v Bratislave. Beh pre ňu znamená nielen oddych, ale aj motiváciu prekonávať svoje športové aj pracovné limity.

„Behám, lebo si neviem predstaviť prirodzenejší pohyb, ktorý by som svojmu telu mohla dopriať. Nepotrebujem k nemu permanentku ani si nabiť desať vstupov na permanentku, špeciálnu výstroj či podmienky. Skrátka si obujem tenisky, zapnem hudbu a idem, kam chcem. Zatínam zuby proti vetru, nadávam na horúce slnko a lamentujem, keď mi prší na hlavu. Ale po tréningu ma zaplaví neskutočná hrdosť na to, že som sa nenechala odradiť počasím a že nie som bábovka.

A post shared by romi (@_birdoe) on May 30, 2017 at 8:23am PDT

Deň má pre mňa zrazu úplne iný rozmer, aj keby sa všetko pokazilo, moje ráno už bolo úspešné. Ak by som ostala v ten deň v posteli, už by som o tom ťažko samu seba presvedčila. Beh mi pomáha prekonávať obavy, posúvať si latku vyššie a nakopáva moje sebavedomie. Pomáha mi aj vtedy, keď mám nervy, neverím si a pochybujem o sebe. Vtedy je načase prevetrať hlavu a „vypotiť“ všetko zlé preč z tela.“

Poďme sa však pozrieť trošku viac do hĺbky, čo je za tým, že beh dokáže človeka baviť prakticky celý život? Štúdia Montrealskej univerzity hovorí, že radosť z behu úzko súvisí s „hormónom hladu“ — leptínom. Prečo by však mal mať hlad niečo spoločné s niečím príjemným či potešujúcim?

Svoje korene to zrejme má v dávnych časoch ľudského vývoja, keď bol každý jedinec odkázaný na to, aby sám hľadal a lovil potravu. Beh, respektíve schopnosť ostať v pohybe zvyšovala pravdepodobnosť toho, že niečo uloví alebo že sa dostane k inému zdroju obživy.

Ukazuje sa, že ľudské telo to má za tie tisícročia evolúcie dobre premyslené. Jednoducho povedané, ak je človek sýty, hladina leptínu stúpne a mozog vyhodnotí, že telo má dosť energie a utlmí potrebu hýbať sa. Ak hladina leptínu klesne, telu navodí pocit hladu, no zároveň aj povzbudzujúci pocit z pohybu, vďaka ktorému sa dá opäť dostať k potrave.

Nepýtajte sa bežca, na čo pri behu myslí

Keby však beh bol iba o jedinom „prepínači“ v mozgu, nebol by určite taký obľúbený. Za jeho popularitou je celá škála emócií, ktoré bežci zažívajú.

Jeden pocit však, vrátane našich respondentov, spomína snáď každý, kto sa aspoň chvíľu pravidelne behu venoval. Čistá hlava, bytie tu a teraz alebo akokoľvek inak to nazveme, je bežcom dobre známy jav, ktorý neušiel pozornosti neurovedcov. Desaťročia výskumov ukazujú na skutočnosť, že táto bezmyšlienkovitosť, aj keď je veľmi ťažko popísateľná, má svoje prospešné účinky.

Jerome Singer z Univerzity v Yale vo svojej publikácii tvrdí, že tento stav mysle pomáha zlepšovať schopnosť plánovať do budúcna a zvyšuje kreativitu pri riešení problémov tým, že sa mozog na chvíľu „odstrihne“ od vonkajších podnetov a zaoberá sa informáciami, ktoré absorboval počas dňa.

Pozitívne vplyvy na telo aj myseľ

Bystrejšie myslenie a menšie emočné výkyvy

S behom sa spája aj zvýšený prietok krvi v čelnom laloku mozgu, ktorý je centrom pre zložitejšie úvahy, plánovanie či sústredenie sa. Ukazuje sa však, že „vybehať“ sa dá aj z ťažkých životných situácií. Beh síce problémy za nikoho nevyrieši, pomáha však zmierňovať reakcie mozgu na stresujúce podnety, a teda vás smútok, hnev a sklamanie tak ľahko nepremôžu.

Štúdia Univerzity v Britskej Kolumbii potvrdila, že aeróbne športy, ktoré rozpumpujú srdce a potné žľazy, zväčšujú veľkosť hipokampu  — oblasti mozgu, ktorá je venovaná učeniu sa a slovnej pamäti. Naopak, pri anareóbnych (silových) tréningoch, takýto účinok nebol preukázaný. Nepriamo má beh a cvičenie pozitívny dopad na náladu a kvalitu spánku. Je známe, že nedostatok spánku a psychické vypätie potom môžu vyústiť do ďalších zdravotných problémov.

Lepšie nápady a kreativita

Ak sa práve trápite s problémom, pri ktorom máte pocit, že iba narážate hlavou do múru, skočte do tenisiek a prebehnite sa. Podľa Piercea J. Howarda, vedúceho výskumu v Centre aplikovaných kognitívnych štúdií v Severnej Karolíne, aeróbne cvičenia dokážu „tvorivého ducha“ prebrať k životu.

Keď sa srdce rozpumpuje do vyšších tepových fekvencií, telo vylúči kortizol  — hormón, ktorý spúšťa reakciu „bráň sa alebo uteč“ pri ohrození. Na prvý pohľad to s kreativitou nemá nič spoločné, mozog sa vtedy zameriava viac na inštinkty než na riešenie problémov a kreativitu. Aj preto sa v strese ťažko niečo tvorí.

Na druhej strane, po behu sa tieto bariéry ľahšie prekonávajú. Sebakritika a nároky, ktoré si na seba kladiete idú zrazu do úzadia, začnete viac veriť svojim schopnostiam a úsudku a menej filtrovať svoje myšlienky. Dostanete sa do „švungu“ a myseľ sa rozbehne.

Keď je telo v pohybe, mozog sa sústredí na túto jednoduchú činnosť, zatiaľ čo podvedomie má dostatok “priestoru” na to, aby si poprepájalo všetky obrazy a zážitky, ktoré mozog počas dňa zaznamenal. Keď sa venuje zložitým úlohám ako napríklad analýze dát, nemá na to kapacitu. Preto sa nám často stáva, že nás najlepšie nápady prepadnú aj pri iných jednoduchých činnostiach ako sprchovanie, žehlenie či okopávanie záhradky.

Lekár radí, ako to s behom „neprestreliť“

Aj keď má beh mnoho prospešných účinkov na organizmus, neplatí, že čím viac, tým lepšie. O pozitívach a negatívach tohto športu a možných následkoch z pretrénovania sme sa porozprávali s internistom a riaditeľom Goljer Clinic MUDr. Jánom Goljer, CSc.

Existuje zo zdravotného hľadiska hranica, kedy je už behu priveľa?

Pre niekoho môže byť hranicou úspechu zabehnutie jedného kilometra a pre iného môže byť takáto vzdialenosť iba súčasťou rozcvičenia alebo zahriatia organizmu. Preto je dôležité pozerať sa na objem a intenzitu zaťaženia individuálne.

Treba tiež pripomenúť, že v súvislosti s intenzitou zaťaženia sa začiatočníci často dopúšťajú chyby, čiže behajú príliš rýchlo, prípadne sa snažia o neprimerane dlhé vzdialenosti.

Každý bežec či už začiatočník, alebo profesionál, by mal dodržiavať zásadu postupnosti a primeranosti tréningu. Ten by mal vychádzať z poznatkov o dávkovaní zaťaženia, ale aj zo zdravotného stavu organizmu z fyziologického, biochemického, kondičného a v neposlednom rade z psychologického hľadiska.

Čo sa môže stať, keď bežec prekročí zdravú hranicu zaťaženia?

Vieme, že neprimeraným objemom a intenzitou zaťaženia dochádza či už pri amatérskych, ale aj u profesionálnych bežcov, pomerne často k zápalom šliach a ich obalov, ktoré sú vyvolané buď akútnym, alebo chronickým preťažením.

Nie menej častým javom je aj ruptúra (pretrhnutie) šliach. U športovcov alebo športovo aktívnych ľudí sa, okrem bežných zlomenín, častejšie vyskytujú únavové zlomeniny spôsobené preťažením dolných končatín. Prvýkrát boli opísané začiatkom 20. storočia u vojakov po dlhých pochodoch.

Ďalším častým javom pri nerešpektovaní zásad postupnosti a primeranosti je pretrénovanie organizmu, ktoré môže viesť až k infarktu myokardu či k otvoreniu imunologického okna — zvýšenej citlivosti na imunitné ochorenia vplyvom oslabenia imunitného systému, ako je prechladnutie, zápal priedušiek či pľúc alebo chrípka. Dnes je pomerne jednoduché nájsť na internete tréningový plán maratóncov, šprintérov či chodcov. To, čo delí víťaza od porazeného, je však podľa mňa skryté v regenerácii.

Ako príklad by sme mohli uviesť knihu zápiskov Valerija Borzova (zlatého Olympijského víťaza v šprinte z LOH v r. 1972 v behu na 100 a 200 metrov, trojnásobného majstra Európy v behu na 100 metrov), v ktorých spomína, ako ho tréner brzdil, keď chcel trénovať viac a ako mu pred samotným najdôležitejším štartom v kariére nariadil 5 dní voľna.

S rastúcou popularitou behu v súčasnosti vieme, že tajomstvo zdravého pohybu a športovania všeobecne nespočíva iba v poznatkoch o plánovaní tréningového procesu. Úspech sa skrýva aj v uplatnení poznatkov z oblasti výživy, v stravovacích návykoch a psychickej odolnosti. Obrovský podiel však má aj regenerácia.

Aké sú zdraviu prospešné účinky behu?

Beh má veľký zdravotný prínos, a to nielen pre zdravého človeka, ale aj pre ľudí s rôznymi ochoreniami.

Potvrdzujú to aj viaceré vedecké štúdie, podľa ktorých je pravidelná fyzická aktivita spojená s poklesom rizika vzniku srdcovocievnych ochorení (a úmrtí na ne) a poklesom úmrtnosti u pacientov s 2. typom diabetu. Navyše dostupné údaje poukazujú aj na skutočnosť, že pravidelné cvičenie redukuje riziko vzniku diabetu.

Odporúčanie pravidelnej pohybovej aktivity vytrvalostného charakteru, so zaťažením veľkých svalových skupín (turistika, beh, chôdza, plávanie) patrí k primárnej aj sekundárnej prevencii pri liečbe srdcovocievnych ochorení, akým je napr. ateroskleróza. Vplyvom vytrvalostných pohybových aktivít sa znižuje potreba kyslíka v srdcovom svale aj u pacientov, ktorí trpia ischemickou chorobou srdca.

V neposlednom rade treba spomenúť, že po chôdzi je beh pre človeka druhou najprirodzenejšou formou pohybu a jeden z najprístupnejších prostriedkov v rámci liečby a prevencie obezity v súčinnosti s chôdzou. Ideálne je, ak sa beh alebo iný druh športu stane súčasťou životného štýlu človeka pod drobnohľadom odborníkov  — lekárov, ktorí ho budú na tejto ceste sprevádzať aj prostredníctvom medicíny životného štýlu. Ak sa tak stane, zdravotné benefity nielen behu, no hlavne radosti z pohybu, budú veľkým prínosom pre zdravie.

5 chýb, ktorých sa dopúšťajú začínajúci bežci

Beh je masový šport, pre niektorých často aj malá spoločenská udalosť. Športové oblečenie a obuv sú dostupnejšie než kedykoľvek predtým, rovnako aj rôzne aplikácie na meranie výkonnosti. To všetko človeka motivuje k pohybu, avšak už menej k tomu, aby rozvíjal správnu techniku a nevystavoval sa zbytočnému riziku zranení. Toto sú najčastejšie začiatočnícke chyby podľa Karola Petőcza, niekdajšieho majstra Slovenska v maratónskom behu a skúseného bežeckého trénera.

1. Živelné behanie bez konzultácie so skúseným bežcom alebo trénerom

Akákoľvek kniha či článok je nedostačujúcim pomocníkom k naozajstnému behu. Tak, ako sa nenaučíme šoférovať po prečítaní knihy, ani správnu techniku behu sa dokonale nedá naučiť z článku alebo návodu. Behať by ste mali začať buď so skúseným bežcom, alebo priamo pod dozorom bežeckého trénera. Zlé návyky, ktoré si človek osvojí na začiatku, sa ťažko budú v budúcnosti naprávať.

2. Nesprávny pohyb rúk

Správnosť bežeckého kroku výrazne ovplyvňuje pohyb rúk. Najjednoduchšie je sadnúť na zem (na podložku), ohnúť ruky v lakti do pravého uhla (zavrieť dlane v päsť) a rozkývať ich dosť výrazne v priamom pohybe. Dbáme hlavne na to, aby sa nám pred telom neprekrížili. Pozorne si všímame, ako ruky pracujú a následne tento pohyb prenesieme i do pomalého poklusu.

3. Nadmerné úsilie

Často vídať, že skupina bežcov nebeží v tempe najpomalšieho člena, ale ten najrýchlejší ide po svojom a ostatní sa bezhlavo ženú za ním. V snahe stíhať nasadené tempo si telo postupne začne pomáhať neekonomickými pohybmi.

Dostáva sa do prílišného predklonu, no hlava pritom ide do záklonu. Keď sa tento nesprávny spôsob behu opakuje, zvyknete si a v budúcnosti to bude ťažké napraviť. Telo a hlava majú tvoriť jednu priamku s miernym predklonom. Ďalšou výraznou chybou býva nadmerná dĺžka kroku.

4. Časté pretekanie bez dostatočného tréningu

V poslednom období prichádzajú za mnou ľudia s vetou: „Počul(-a) som, že viete pripraviť na polmaratón.“ Po krátkom rozhovore vysvitne, že adept ešte ani nezačal s bežeckým tréningom, ale už má zaplatené štartovné a je rozhodnutý štartovať. Je to hra so zdravím a s poškodením pohybového aparátu.

Ďalším extrémom je štart každý víkend na miestnych pretekoch. Argument „veď nepôjdem naplno“ nezodpovedá skutočnosti. Akékoľvek preteky vždy zostanú pretekmi s nadmerným zaťažením organizmu. Treba si ich vyberať podľa momentálnych fyzických schopností s dostatočným časovým odstupom na regeneráciu z posledných pretekov a následným tréningom.

5. Odpútavanie mysle od koncentrácie na samotný beh

Po zlých skúsenostiach s bezpečnosťou bežcov sa negatívne staviam k používaniu slúchadiel pri určitých typoch tréningu. Napríklad, keď na dráhe trénuje niekoľko skupín bežcov, je nevhodné počúvať hudbu a zapríčiniť tak napríklad zrážku. Slúchadlá pri behu v lese tiež nepovažujem za vhodné. Okrem toho, že napríklad nepočuť príchod cyklistov a iných ľudí, vlastne odmietam prirodzené zvuky prírody.

Negatívnym sa stáva i použitie nevhodnej obuvi, prípadne nevhodné oblečenie. V dnešných športových predajniach bývajú zamestnanci aktívnymi bežcami s množstvom skúsenosti, ktorí vám odporučia vhodnú obuv s ohľadom na vaše telesné dispozície.

Všetko s mierou

Beh má vo všeobecnosti v sebe veľa dobrého. Odhliadnuc od pozitívnych účinkov na psychiku, znižuje aj riziko vzniku cukrovky, srdcovocievnych chorôb a pomáha udržiavať hustotu kostí a hmotnosť v normálnych hodnotách. Ale ako všade, aj v tomto prípade platí, že všetko treba robiť s mierou. Inak hrozí, že si v lepšom prípade spôsobíte otlaky a kŕče, v horšom zranenia kolien a dolných končatín.

Problémom však je, že zatiaľ nikto nevie presne povedať, koľko behu je pre toho-ktorého človeka už priveľa. Väčšina zdrojov však uvádza vzdialenosti zhruba od 15 do 30 kilometrov za týždeň, rozdelených do troch až štyroch behov pri rýchlosti do 11 kilometrov za hodinu.

Keď sa chcete pustiť do intenzívnejšieho tréningu, oplatí sa dať na rady trénera prípadne aj lekára.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.