Príbehy

Fenomén: Prečo beh milujú masy ľudí? Zdravie, radosť a trochu chémie

Beh už dávno nie je športom uzavretým na atletických dráhach. Stal sa voľnočasovou aktivitou, prevenciou ochorení či životnou filozofiou. Po celom svete má milióny priaznivcov. Zaujímalo nás, čo môže byť za tým, že sa beh stal takýmto fenoménom.

Autor Sóda

Foto Pexels

Ilustrácie Isabel Hernández Guillén

Dátum14. 8. 2017

Či už ste nováčikom, alebo „závislákom” s tisíckami kilometrov v nohách, určite viete popísať, čo vás na behu baví. Či už je to pocit radosti, alebo čistá hlava. Ak vás zaujíma, ako tieto pocity vznikajú a aký prínos môžu mať na telo a myseľ, čítajte ďalej.

Veda vysvetľuje, prečo sú bežci spokojnejší a robia lepšie rozhodnutia

Nohy letia bez námahy, dych sa ustáli tak, že by podľa neho mohol hrať orchester a myseľ je oslobodená od akýchkoľvek vonkajších podnetov. Kto pravidelne beháva, je mu tento pocit dobre známy. Tých pocitov a pozitívnych účinkov pri behu je však oveľa viac, inak by sa zrejme nestal jedným z najobľúbenejších športov, okolo ktorého funguje miliardový biznis.

Hovorí sa, že všetko príjemné pri behu je o nastavení v hlave. Rozhodli sme sa podrobnejšie preskúmať, čo tieto príjemné pocity spôsobuje a aké pozitíva pre telo tento šport prináša.

Prečo je beh návykový

Opýtali sme sa dvoch zanietených bežcov, prečo je práve tento druh pohybu ich športom číslo jeden, čo pri ňom prežívajú a či na sebe badajú konkrétne pozitíva na telo aj myseľ. Neostali sme však iba pri tom. Na ich odpovede sme sa pozreli optikou aktuálnych vedeckých poznatkov o behu.

Martin

Martin pracuje v pobočke jednej z bánk v Poprade. Jeho vášňou však je beh po horách, zimy trávi na bežkách a má za sebou aj majstrovstvá sveta v Spartan Race.

A post shared by m a r t i n z a p a l a č (@martinzapalac) on Jun 28, 2017 at 11:29pm PDT

„Na behu ma baví úplná sloboda. Konečne som dospel do stavu, že pri väčšine behov sa mi hlava vyprázdni a ja si užívam pohyb a prírodu. Keď práve nebehám, tak myslím na to, ak sa najbližšie vyberiem, kam ďalej alebo vyššie sa dá zabehnúť.

Keď bežím, mám radosť z toho, že som urobil niečo, čo ma baví, vyčistí mi hlavu a je prospešné pre zdravie, čo je asi najdôležitejšie v tomto rýchlom svete. Nehovorím, že cielene, ale občas mi pri behu napadnú naozaj dobré veci. Kdesi som tiež čítal dobrú myšlienku, že ak na niečo nenájdete odpoveď ani po troch hodinách behu, tak sa na to vykašlite, pretože to zrejme nemá riešenie.“

Romana

Romana je account manažérkou v reklamnej agentúre v Bratislave. Beh pre ňu znamená nielen oddych, ale aj motiváciu prekonávať svoje športové aj pracovné limity.

„Behám, lebo si neviem predstaviť prirodzenejší pohyb, ktorý by som svojmu telu mohla dopriať. Nepotrebujem k nemu permanentku ani si nabiť desať vstupov na permanentku, špeciálnu výstroj či podmienky. Skrátka si obujem tenisky, zapnem hudbu a idem, kam chcem. Zatínam zuby proti vetru, nadávam na horúce slnko a lamentujem, keď mi prší na hlavu. Ale po tréningu ma zaplaví neskutočná hrdosť na to, že som sa nenechala odradiť počasím a že nie som bábovka.

A post shared by romi (@_birdoe) on May 30, 2017 at 8:23am PDT

Deň má pre mňa zrazu úplne iný rozmer, aj keby sa všetko pokazilo, moje ráno už bolo úspešné. Ak by som ostala v ten deň v posteli, už by som o tom ťažko samu seba presvedčila. Beh mi pomáha prekonávať obavy, posúvať si latku vyššie a nakopáva moje sebavedomie. Pomáha mi aj vtedy, keď mám nervy, neverím si a pochybujem o sebe. Vtedy je načase prevetrať hlavu a „vypotiť“ všetko zlé preč z tela.“

Poďme sa však pozrieť trošku viac do hĺbky, čo je za tým, že beh dokáže človeka baviť prakticky celý život? Štúdia Montrealskej univerzity hovorí, že radosť z behu úzko súvisí s „hormónom hladu“ — leptínom. Prečo by však mal mať hlad niečo spoločné s niečím príjemným či potešujúcim?

Svoje korene to zrejme má v dávnych časoch ľudského vývoja, keď bol každý jedinec odkázaný na to, aby sám hľadal a lovil potravu. Beh, respektíve schopnosť ostať v pohybe zvyšovala pravdepodobnosť toho, že niečo uloví alebo že sa dostane k inému zdroju obživy.

Ukazuje sa, že ľudské telo to má za tie tisícročia evolúcie dobre premyslené. Jednoducho povedané, ak je človek sýty, hladina leptínu stúpne a mozog vyhodnotí, že telo má dosť energie a utlmí potrebu hýbať sa. Ak hladina leptínu klesne, telu navodí pocit hladu, no zároveň aj povzbudzujúci pocit z pohybu, vďaka ktorému sa dá opäť dostať k potrave.

Nepýtajte sa bežca, na čo pri behu myslí

Keby však beh bol iba o jedinom „prepínači“ v mozgu, nebol by určite taký obľúbený. Za jeho popularitou je celá škála emócií, ktoré bežci zažívajú.

Jeden pocit však, vrátane našich respondentov, spomína snáď každý, kto sa aspoň chvíľu pravidelne behu venoval. Čistá hlava, bytie tu a teraz alebo akokoľvek inak to nazveme, je bežcom dobre známy jav, ktorý neušiel pozornosti neurovedcov. Desaťročia výskumov ukazujú na skutočnosť, že táto bezmyšlienkovitosť, aj keď je veľmi ťažko popísateľná, má svoje prospešné účinky.

Jerome Singer z Univerzity v Yale vo svojej publikácii tvrdí, že tento stav mysle pomáha zlepšovať schopnosť plánovať do budúcna a zvyšuje kreativitu pri riešení problémov tým, že sa mozog na chvíľu „odstrihne“ od vonkajších podnetov a zaoberá sa informáciami, ktoré absorboval počas dňa.

Pozitívne vplyvy na telo aj myseľ

Bystrejšie myslenie a menšie emočné výkyvy

S behom sa spája aj zvýšený prietok krvi v čelnom laloku mozgu, ktorý je centrom pre zložitejšie úvahy, plánovanie či sústredenie sa. Ukazuje sa však, že „vybehať“ sa dá aj z ťažkých životných situácií. Beh síce problémy za nikoho nevyrieši, pomáha však zmierňovať reakcie mozgu na stresujúce podnety, a teda vás smútok, hnev a sklamanie tak ľahko nepremôžu.

Štúdia Univerzity v Britskej Kolumbii potvrdila, že aeróbne športy, ktoré rozpumpujú srdce a potné žľazy, zväčšujú veľkosť hipokampu  — oblasti mozgu, ktorá je venovaná učeniu sa a slovnej pamäti. Naopak, pri anareóbnych (silových) tréningoch, takýto účinok nebol preukázaný. Nepriamo má beh a cvičenie pozitívny dopad na náladu a kvalitu spánku. Je známe, že nedostatok spánku a psychické vypätie potom môžu vyústiť do ďalších zdravotných problémov.

Lepšie nápady a kreativita

Ak sa práve trápite s problémom, pri ktorom máte pocit, že iba narážate hlavou do múru, skočte do tenisiek a prebehnite sa. Podľa Piercea J. Howarda, vedúceho výskumu v Centre aplikovaných kognitívnych štúdií v Severnej Karolíne, aeróbne cvičenia dokážu „tvorivého ducha“ prebrať k životu.

Keď sa srdce rozpumpuje do vyšších tepových fekvencií, telo vylúči kortizol  — hormón, ktorý spúšťa reakciu „bráň sa alebo uteč“ pri ohrození. Na prvý pohľad to s kreativitou nemá nič spoločné, mozog sa vtedy zameriava viac na inštinkty než na riešenie problémov a kreativitu. Aj preto sa v strese ťažko niečo tvorí.

Na druhej strane, po behu sa tieto bariéry ľahšie prekonávajú. Sebakritika a nároky, ktoré si na seba kladiete idú zrazu do úzadia, začnete viac veriť svojim schopnostiam a úsudku a menej filtrovať svoje myšlienky. Dostanete sa do „švungu“ a myseľ sa rozbehne.

Keď je telo v pohybe, mozog sa sústredí na túto jednoduchú činnosť, zatiaľ čo podvedomie má dostatok “priestoru” na to, aby si poprepájalo všetky obrazy a zážitky, ktoré mozog počas dňa zaznamenal. Keď sa venuje zložitým úlohám ako napríklad analýze dát, nemá na to kapacitu. Preto sa nám často stáva, že nás najlepšie nápady prepadnú aj pri iných jednoduchých činnostiach ako sprchovanie, žehlenie či okopávanie záhradky.

Lekár radí, ako to s behom „neprestreliť“

Aj keď má beh mnoho prospešných účinkov na organizmus, neplatí, že čím viac, tým lepšie. O pozitívach a negatívach tohto športu a možných následkoch z pretrénovania sme sa porozprávali s internistom a riaditeľom Goljer Clinic MUDr. Jánom Goljer, CSc.

Existuje zo zdravotného hľadiska hranica, kedy je už behu priveľa?

Pre niekoho môže byť hranicou úspechu zabehnutie jedného kilometra a pre iného môže byť takáto vzdialenosť iba súčasťou rozcvičenia alebo zahriatia organizmu. Preto je dôležité pozerať sa na objem a intenzitu zaťaženia individuálne.

Treba tiež pripomenúť, že v súvislosti s intenzitou zaťaženia sa začiatočníci často dopúšťajú chyby, čiže behajú príliš rýchlo, prípadne sa snažia o neprimerane dlhé vzdialenosti.

Každý bežec či už začiatočník, alebo profesionál, by mal dodržiavať zásadu postupnosti a primeranosti tréningu. Ten by mal vychádzať z poznatkov o dávkovaní zaťaženia, ale aj zo zdravotného stavu organizmu z fyziologického, biochemického, kondičného a v neposlednom rade z psychologického hľadiska.

Čo sa môže stať, keď bežec prekročí zdravú hranicu zaťaženia?

Vieme, že neprimeraným objemom a intenzitou zaťaženia dochádza či už pri amatérskych, ale aj u profesionálnych bežcov, pomerne často k zápalom šliach a ich obalov, ktoré sú vyvolané buď akútnym, alebo chronickým preťažením.

Nie menej častým javom je aj ruptúra (pretrhnutie) šliach. U športovcov alebo športovo aktívnych ľudí sa, okrem bežných zlomenín, častejšie vyskytujú únavové zlomeniny spôsobené preťažením dolných končatín. Prvýkrát boli opísané začiatkom 20. storočia u vojakov po dlhých pochodoch.

Ďalším častým javom pri nerešpektovaní zásad postupnosti a primeranosti je pretrénovanie organizmu, ktoré môže viesť až k infarktu myokardu či k otvoreniu imunologického okna — zvýšenej citlivosti na imunitné ochorenia vplyvom oslabenia imunitného systému, ako je prechladnutie, zápal priedušiek či pľúc alebo chrípka. Dnes je pomerne jednoduché nájsť na internete tréningový plán maratóncov, šprintérov či chodcov. To, čo delí víťaza od porazeného, je však podľa mňa skryté v regenerácii.

Ako príklad by sme mohli uviesť knihu zápiskov Valerija Borzova (zlatého Olympijského víťaza v šprinte z LOH v r. 1972 v behu na 100 a 200 metrov, trojnásobného majstra Európy v behu na 100 metrov), v ktorých spomína, ako ho tréner brzdil, keď chcel trénovať viac a ako mu pred samotným najdôležitejším štartom v kariére nariadil 5 dní voľna.

S rastúcou popularitou behu v súčasnosti vieme, že tajomstvo zdravého pohybu a športovania všeobecne nespočíva iba v poznatkoch o plánovaní tréningového procesu. Úspech sa skrýva aj v uplatnení poznatkov z oblasti výživy, v stravovacích návykoch a psychickej odolnosti. Obrovský podiel však má aj regenerácia.

Aké sú zdraviu prospešné účinky behu?

Beh má veľký zdravotný prínos, a to nielen pre zdravého človeka, ale aj pre ľudí s rôznymi ochoreniami.

Potvrdzujú to aj viaceré vedecké štúdie, podľa ktorých je pravidelná fyzická aktivita spojená s poklesom rizika vzniku srdcovocievnych ochorení (a úmrtí na ne) a poklesom úmrtnosti u pacientov s 2. typom diabetu. Navyše dostupné údaje poukazujú aj na skutočnosť, že pravidelné cvičenie redukuje riziko vzniku diabetu.

Odporúčanie pravidelnej pohybovej aktivity vytrvalostného charakteru, so zaťažením veľkých svalových skupín (turistika, beh, chôdza, plávanie) patrí k primárnej aj sekundárnej prevencii pri liečbe srdcovocievnych ochorení, akým je napr. ateroskleróza. Vplyvom vytrvalostných pohybových aktivít sa znižuje potreba kyslíka v srdcovom svale aj u pacientov, ktorí trpia ischemickou chorobou srdca.

V neposlednom rade treba spomenúť, že po chôdzi je beh pre človeka druhou najprirodzenejšou formou pohybu a jeden z najprístupnejších prostriedkov v rámci liečby a prevencie obezity v súčinnosti s chôdzou. Ideálne je, ak sa beh alebo iný druh športu stane súčasťou životného štýlu človeka pod drobnohľadom odborníkov  — lekárov, ktorí ho budú na tejto ceste sprevádzať aj prostredníctvom medicíny životného štýlu. Ak sa tak stane, zdravotné benefity nielen behu, no hlavne radosti z pohybu, budú veľkým prínosom pre zdravie.

5 chýb, ktorých sa dopúšťajú začínajúci bežci

Beh je masový šport, pre niektorých často aj malá spoločenská udalosť. Športové oblečenie a obuv sú dostupnejšie než kedykoľvek predtým, rovnako aj rôzne aplikácie na meranie výkonnosti. To všetko človeka motivuje k pohybu, avšak už menej k tomu, aby rozvíjal správnu techniku a nevystavoval sa zbytočnému riziku zranení. Toto sú najčastejšie začiatočnícke chyby podľa Karola Petőcza, niekdajšieho majstra Slovenska v maratónskom behu a skúseného bežeckého trénera.

1. Živelné behanie bez konzultácie so skúseným bežcom alebo trénerom

Akákoľvek kniha či článok je nedostačujúcim pomocníkom k naozajstnému behu. Tak, ako sa nenaučíme šoférovať po prečítaní knihy, ani správnu techniku behu sa dokonale nedá naučiť z článku alebo návodu. Behať by ste mali začať buď so skúseným bežcom, alebo priamo pod dozorom bežeckého trénera. Zlé návyky, ktoré si človek osvojí na začiatku, sa ťažko budú v budúcnosti naprávať.

2. Nesprávny pohyb rúk

Správnosť bežeckého kroku výrazne ovplyvňuje pohyb rúk. Najjednoduchšie je sadnúť na zem (na podložku), ohnúť ruky v lakti do pravého uhla (zavrieť dlane v päsť) a rozkývať ich dosť výrazne v priamom pohybe. Dbáme hlavne na to, aby sa nám pred telom neprekrížili. Pozorne si všímame, ako ruky pracujú a následne tento pohyb prenesieme i do pomalého poklusu.

3. Nadmerné úsilie

Často vídať, že skupina bežcov nebeží v tempe najpomalšieho člena, ale ten najrýchlejší ide po svojom a ostatní sa bezhlavo ženú za ním. V snahe stíhať nasadené tempo si telo postupne začne pomáhať neekonomickými pohybmi.

Dostáva sa do prílišného predklonu, no hlava pritom ide do záklonu. Keď sa tento nesprávny spôsob behu opakuje, zvyknete si a v budúcnosti to bude ťažké napraviť. Telo a hlava majú tvoriť jednu priamku s miernym predklonom. Ďalšou výraznou chybou býva nadmerná dĺžka kroku.

4. Časté pretekanie bez dostatočného tréningu

V poslednom období prichádzajú za mnou ľudia s vetou: „Počul(-a) som, že viete pripraviť na polmaratón.“ Po krátkom rozhovore vysvitne, že adept ešte ani nezačal s bežeckým tréningom, ale už má zaplatené štartovné a je rozhodnutý štartovať. Je to hra so zdravím a s poškodením pohybového aparátu.

Ďalším extrémom je štart každý víkend na miestnych pretekoch. Argument „veď nepôjdem naplno“ nezodpovedá skutočnosti. Akékoľvek preteky vždy zostanú pretekmi s nadmerným zaťažením organizmu. Treba si ich vyberať podľa momentálnych fyzických schopností s dostatočným časovým odstupom na regeneráciu z posledných pretekov a následným tréningom.

5. Odpútavanie mysle od koncentrácie na samotný beh

Po zlých skúsenostiach s bezpečnosťou bežcov sa negatívne staviam k používaniu slúchadiel pri určitých typoch tréningu. Napríklad, keď na dráhe trénuje niekoľko skupín bežcov, je nevhodné počúvať hudbu a zapríčiniť tak napríklad zrážku. Slúchadlá pri behu v lese tiež nepovažujem za vhodné. Okrem toho, že napríklad nepočuť príchod cyklistov a iných ľudí, vlastne odmietam prirodzené zvuky prírody.

Negatívnym sa stáva i použitie nevhodnej obuvi, prípadne nevhodné oblečenie. V dnešných športových predajniach bývajú zamestnanci aktívnymi bežcami s množstvom skúsenosti, ktorí vám odporučia vhodnú obuv s ohľadom na vaše telesné dispozície.

Všetko s mierou

Beh má vo všeobecnosti v sebe veľa dobrého. Odhliadnuc od pozitívnych účinkov na psychiku, znižuje aj riziko vzniku cukrovky, srdcovocievnych chorôb a pomáha udržiavať hustotu kostí a hmotnosť v normálnych hodnotách. Ale ako všade, aj v tomto prípade platí, že všetko treba robiť s mierou. Inak hrozí, že si v lepšom prípade spôsobíte otlaky a kŕče, v horšom zranenia kolien a dolných končatín.

Problémom však je, že zatiaľ nikto nevie presne povedať, koľko behu je pre toho-ktorého človeka už priveľa. Väčšina zdrojov však uvádza vzdialenosti zhruba od 15 do 30 kilometrov za týždeň, rozdelených do troch až štyroch behov pri rýchlosti do 11 kilometrov za hodinu.

Keď sa chcete pustiť do intenzívnejšieho tréningu, oplatí sa dať na rady trénera prípadne aj lekára.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, získala Liberty Cenu Inakosti 2026 za pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.