Príbehy

Fenomén: Prečo beh milujú masy ľudí? Zdravie, radosť a trochu chémie

Beh už dávno nie je športom uzavretým na atletických dráhach. Stal sa voľnočasovou aktivitou, prevenciou ochorení či životnou filozofiou. Po celom svete má milióny priaznivcov. Zaujímalo nás, čo môže byť za tým, že sa beh stal takýmto fenoménom.

Autor Sóda

Foto Pexels

Ilustrácie Isabel Hernández Guillén

Dátum14. 8. 2017

Či už ste nováčikom, alebo „závislákom” s tisíckami kilometrov v nohách, určite viete popísať, čo vás na behu baví. Či už je to pocit radosti, alebo čistá hlava. Ak vás zaujíma, ako tieto pocity vznikajú a aký prínos môžu mať na telo a myseľ, čítajte ďalej.

Veda vysvetľuje, prečo sú bežci spokojnejší a robia lepšie rozhodnutia

Nohy letia bez námahy, dych sa ustáli tak, že by podľa neho mohol hrať orchester a myseľ je oslobodená od akýchkoľvek vonkajších podnetov. Kto pravidelne beháva, je mu tento pocit dobre známy. Tých pocitov a pozitívnych účinkov pri behu je však oveľa viac, inak by sa zrejme nestal jedným z najobľúbenejších športov, okolo ktorého funguje miliardový biznis.

Hovorí sa, že všetko príjemné pri behu je o nastavení v hlave. Rozhodli sme sa podrobnejšie preskúmať, čo tieto príjemné pocity spôsobuje a aké pozitíva pre telo tento šport prináša.

Prečo je beh návykový

Opýtali sme sa dvoch zanietených bežcov, prečo je práve tento druh pohybu ich športom číslo jeden, čo pri ňom prežívajú a či na sebe badajú konkrétne pozitíva na telo aj myseľ. Neostali sme však iba pri tom. Na ich odpovede sme sa pozreli optikou aktuálnych vedeckých poznatkov o behu.

Martin

Martin pracuje v pobočke jednej z bánk v Poprade. Jeho vášňou však je beh po horách, zimy trávi na bežkách a má za sebou aj majstrovstvá sveta v Spartan Race.

A post shared by m a r t i n z a p a l a č (@martinzapalac) on Jun 28, 2017 at 11:29pm PDT

„Na behu ma baví úplná sloboda. Konečne som dospel do stavu, že pri väčšine behov sa mi hlava vyprázdni a ja si užívam pohyb a prírodu. Keď práve nebehám, tak myslím na to, ak sa najbližšie vyberiem, kam ďalej alebo vyššie sa dá zabehnúť.

Keď bežím, mám radosť z toho, že som urobil niečo, čo ma baví, vyčistí mi hlavu a je prospešné pre zdravie, čo je asi najdôležitejšie v tomto rýchlom svete. Nehovorím, že cielene, ale občas mi pri behu napadnú naozaj dobré veci. Kdesi som tiež čítal dobrú myšlienku, že ak na niečo nenájdete odpoveď ani po troch hodinách behu, tak sa na to vykašlite, pretože to zrejme nemá riešenie.“

Romana

Romana je account manažérkou v reklamnej agentúre v Bratislave. Beh pre ňu znamená nielen oddych, ale aj motiváciu prekonávať svoje športové aj pracovné limity.

„Behám, lebo si neviem predstaviť prirodzenejší pohyb, ktorý by som svojmu telu mohla dopriať. Nepotrebujem k nemu permanentku ani si nabiť desať vstupov na permanentku, špeciálnu výstroj či podmienky. Skrátka si obujem tenisky, zapnem hudbu a idem, kam chcem. Zatínam zuby proti vetru, nadávam na horúce slnko a lamentujem, keď mi prší na hlavu. Ale po tréningu ma zaplaví neskutočná hrdosť na to, že som sa nenechala odradiť počasím a že nie som bábovka.

A post shared by romi (@_birdoe) on May 30, 2017 at 8:23am PDT

Deň má pre mňa zrazu úplne iný rozmer, aj keby sa všetko pokazilo, moje ráno už bolo úspešné. Ak by som ostala v ten deň v posteli, už by som o tom ťažko samu seba presvedčila. Beh mi pomáha prekonávať obavy, posúvať si latku vyššie a nakopáva moje sebavedomie. Pomáha mi aj vtedy, keď mám nervy, neverím si a pochybujem o sebe. Vtedy je načase prevetrať hlavu a „vypotiť“ všetko zlé preč z tela.“

Poďme sa však pozrieť trošku viac do hĺbky, čo je za tým, že beh dokáže človeka baviť prakticky celý život? Štúdia Montrealskej univerzity hovorí, že radosť z behu úzko súvisí s „hormónom hladu“ — leptínom. Prečo by však mal mať hlad niečo spoločné s niečím príjemným či potešujúcim?

Svoje korene to zrejme má v dávnych časoch ľudského vývoja, keď bol každý jedinec odkázaný na to, aby sám hľadal a lovil potravu. Beh, respektíve schopnosť ostať v pohybe zvyšovala pravdepodobnosť toho, že niečo uloví alebo že sa dostane k inému zdroju obživy.

Ukazuje sa, že ľudské telo to má za tie tisícročia evolúcie dobre premyslené. Jednoducho povedané, ak je človek sýty, hladina leptínu stúpne a mozog vyhodnotí, že telo má dosť energie a utlmí potrebu hýbať sa. Ak hladina leptínu klesne, telu navodí pocit hladu, no zároveň aj povzbudzujúci pocit z pohybu, vďaka ktorému sa dá opäť dostať k potrave.

Nepýtajte sa bežca, na čo pri behu myslí

Keby však beh bol iba o jedinom „prepínači“ v mozgu, nebol by určite taký obľúbený. Za jeho popularitou je celá škála emócií, ktoré bežci zažívajú.

Jeden pocit však, vrátane našich respondentov, spomína snáď každý, kto sa aspoň chvíľu pravidelne behu venoval. Čistá hlava, bytie tu a teraz alebo akokoľvek inak to nazveme, je bežcom dobre známy jav, ktorý neušiel pozornosti neurovedcov. Desaťročia výskumov ukazujú na skutočnosť, že táto bezmyšlienkovitosť, aj keď je veľmi ťažko popísateľná, má svoje prospešné účinky.

Jerome Singer z Univerzity v Yale vo svojej publikácii tvrdí, že tento stav mysle pomáha zlepšovať schopnosť plánovať do budúcna a zvyšuje kreativitu pri riešení problémov tým, že sa mozog na chvíľu „odstrihne“ od vonkajších podnetov a zaoberá sa informáciami, ktoré absorboval počas dňa.

Pozitívne vplyvy na telo aj myseľ

Bystrejšie myslenie a menšie emočné výkyvy

S behom sa spája aj zvýšený prietok krvi v čelnom laloku mozgu, ktorý je centrom pre zložitejšie úvahy, plánovanie či sústredenie sa. Ukazuje sa však, že „vybehať“ sa dá aj z ťažkých životných situácií. Beh síce problémy za nikoho nevyrieši, pomáha však zmierňovať reakcie mozgu na stresujúce podnety, a teda vás smútok, hnev a sklamanie tak ľahko nepremôžu.

Štúdia Univerzity v Britskej Kolumbii potvrdila, že aeróbne športy, ktoré rozpumpujú srdce a potné žľazy, zväčšujú veľkosť hipokampu  — oblasti mozgu, ktorá je venovaná učeniu sa a slovnej pamäti. Naopak, pri anareóbnych (silových) tréningoch, takýto účinok nebol preukázaný. Nepriamo má beh a cvičenie pozitívny dopad na náladu a kvalitu spánku. Je známe, že nedostatok spánku a psychické vypätie potom môžu vyústiť do ďalších zdravotných problémov.

Lepšie nápady a kreativita

Ak sa práve trápite s problémom, pri ktorom máte pocit, že iba narážate hlavou do múru, skočte do tenisiek a prebehnite sa. Podľa Piercea J. Howarda, vedúceho výskumu v Centre aplikovaných kognitívnych štúdií v Severnej Karolíne, aeróbne cvičenia dokážu „tvorivého ducha“ prebrať k životu.

Keď sa srdce rozpumpuje do vyšších tepových fekvencií, telo vylúči kortizol  — hormón, ktorý spúšťa reakciu „bráň sa alebo uteč“ pri ohrození. Na prvý pohľad to s kreativitou nemá nič spoločné, mozog sa vtedy zameriava viac na inštinkty než na riešenie problémov a kreativitu. Aj preto sa v strese ťažko niečo tvorí.

Na druhej strane, po behu sa tieto bariéry ľahšie prekonávajú. Sebakritika a nároky, ktoré si na seba kladiete idú zrazu do úzadia, začnete viac veriť svojim schopnostiam a úsudku a menej filtrovať svoje myšlienky. Dostanete sa do „švungu“ a myseľ sa rozbehne.

Keď je telo v pohybe, mozog sa sústredí na túto jednoduchú činnosť, zatiaľ čo podvedomie má dostatok “priestoru” na to, aby si poprepájalo všetky obrazy a zážitky, ktoré mozog počas dňa zaznamenal. Keď sa venuje zložitým úlohám ako napríklad analýze dát, nemá na to kapacitu. Preto sa nám často stáva, že nás najlepšie nápady prepadnú aj pri iných jednoduchých činnostiach ako sprchovanie, žehlenie či okopávanie záhradky.

Lekár radí, ako to s behom „neprestreliť“

Aj keď má beh mnoho prospešných účinkov na organizmus, neplatí, že čím viac, tým lepšie. O pozitívach a negatívach tohto športu a možných následkoch z pretrénovania sme sa porozprávali s internistom a riaditeľom Goljer Clinic MUDr. Jánom Goljer, CSc.

Existuje zo zdravotného hľadiska hranica, kedy je už behu priveľa?

Pre niekoho môže byť hranicou úspechu zabehnutie jedného kilometra a pre iného môže byť takáto vzdialenosť iba súčasťou rozcvičenia alebo zahriatia organizmu. Preto je dôležité pozerať sa na objem a intenzitu zaťaženia individuálne.

Treba tiež pripomenúť, že v súvislosti s intenzitou zaťaženia sa začiatočníci často dopúšťajú chyby, čiže behajú príliš rýchlo, prípadne sa snažia o neprimerane dlhé vzdialenosti.

Každý bežec či už začiatočník, alebo profesionál, by mal dodržiavať zásadu postupnosti a primeranosti tréningu. Ten by mal vychádzať z poznatkov o dávkovaní zaťaženia, ale aj zo zdravotného stavu organizmu z fyziologického, biochemického, kondičného a v neposlednom rade z psychologického hľadiska.

Čo sa môže stať, keď bežec prekročí zdravú hranicu zaťaženia?

Vieme, že neprimeraným objemom a intenzitou zaťaženia dochádza či už pri amatérskych, ale aj u profesionálnych bežcov, pomerne často k zápalom šliach a ich obalov, ktoré sú vyvolané buď akútnym, alebo chronickým preťažením.

Nie menej častým javom je aj ruptúra (pretrhnutie) šliach. U športovcov alebo športovo aktívnych ľudí sa, okrem bežných zlomenín, častejšie vyskytujú únavové zlomeniny spôsobené preťažením dolných končatín. Prvýkrát boli opísané začiatkom 20. storočia u vojakov po dlhých pochodoch.

Ďalším častým javom pri nerešpektovaní zásad postupnosti a primeranosti je pretrénovanie organizmu, ktoré môže viesť až k infarktu myokardu či k otvoreniu imunologického okna — zvýšenej citlivosti na imunitné ochorenia vplyvom oslabenia imunitného systému, ako je prechladnutie, zápal priedušiek či pľúc alebo chrípka. Dnes je pomerne jednoduché nájsť na internete tréningový plán maratóncov, šprintérov či chodcov. To, čo delí víťaza od porazeného, je však podľa mňa skryté v regenerácii.

Ako príklad by sme mohli uviesť knihu zápiskov Valerija Borzova (zlatého Olympijského víťaza v šprinte z LOH v r. 1972 v behu na 100 a 200 metrov, trojnásobného majstra Európy v behu na 100 metrov), v ktorých spomína, ako ho tréner brzdil, keď chcel trénovať viac a ako mu pred samotným najdôležitejším štartom v kariére nariadil 5 dní voľna.

S rastúcou popularitou behu v súčasnosti vieme, že tajomstvo zdravého pohybu a športovania všeobecne nespočíva iba v poznatkoch o plánovaní tréningového procesu. Úspech sa skrýva aj v uplatnení poznatkov z oblasti výživy, v stravovacích návykoch a psychickej odolnosti. Obrovský podiel však má aj regenerácia.

Aké sú zdraviu prospešné účinky behu?

Beh má veľký zdravotný prínos, a to nielen pre zdravého človeka, ale aj pre ľudí s rôznymi ochoreniami.

Potvrdzujú to aj viaceré vedecké štúdie, podľa ktorých je pravidelná fyzická aktivita spojená s poklesom rizika vzniku srdcovocievnych ochorení (a úmrtí na ne) a poklesom úmrtnosti u pacientov s 2. typom diabetu. Navyše dostupné údaje poukazujú aj na skutočnosť, že pravidelné cvičenie redukuje riziko vzniku diabetu.

Odporúčanie pravidelnej pohybovej aktivity vytrvalostného charakteru, so zaťažením veľkých svalových skupín (turistika, beh, chôdza, plávanie) patrí k primárnej aj sekundárnej prevencii pri liečbe srdcovocievnych ochorení, akým je napr. ateroskleróza. Vplyvom vytrvalostných pohybových aktivít sa znižuje potreba kyslíka v srdcovom svale aj u pacientov, ktorí trpia ischemickou chorobou srdca.

V neposlednom rade treba spomenúť, že po chôdzi je beh pre človeka druhou najprirodzenejšou formou pohybu a jeden z najprístupnejších prostriedkov v rámci liečby a prevencie obezity v súčinnosti s chôdzou. Ideálne je, ak sa beh alebo iný druh športu stane súčasťou životného štýlu človeka pod drobnohľadom odborníkov  — lekárov, ktorí ho budú na tejto ceste sprevádzať aj prostredníctvom medicíny životného štýlu. Ak sa tak stane, zdravotné benefity nielen behu, no hlavne radosti z pohybu, budú veľkým prínosom pre zdravie.

5 chýb, ktorých sa dopúšťajú začínajúci bežci

Beh je masový šport, pre niektorých často aj malá spoločenská udalosť. Športové oblečenie a obuv sú dostupnejšie než kedykoľvek predtým, rovnako aj rôzne aplikácie na meranie výkonnosti. To všetko človeka motivuje k pohybu, avšak už menej k tomu, aby rozvíjal správnu techniku a nevystavoval sa zbytočnému riziku zranení. Toto sú najčastejšie začiatočnícke chyby podľa Karola Petőcza, niekdajšieho majstra Slovenska v maratónskom behu a skúseného bežeckého trénera.

1. Živelné behanie bez konzultácie so skúseným bežcom alebo trénerom

Akákoľvek kniha či článok je nedostačujúcim pomocníkom k naozajstnému behu. Tak, ako sa nenaučíme šoférovať po prečítaní knihy, ani správnu techniku behu sa dokonale nedá naučiť z článku alebo návodu. Behať by ste mali začať buď so skúseným bežcom, alebo priamo pod dozorom bežeckého trénera. Zlé návyky, ktoré si človek osvojí na začiatku, sa ťažko budú v budúcnosti naprávať.

2. Nesprávny pohyb rúk

Správnosť bežeckého kroku výrazne ovplyvňuje pohyb rúk. Najjednoduchšie je sadnúť na zem (na podložku), ohnúť ruky v lakti do pravého uhla (zavrieť dlane v päsť) a rozkývať ich dosť výrazne v priamom pohybe. Dbáme hlavne na to, aby sa nám pred telom neprekrížili. Pozorne si všímame, ako ruky pracujú a následne tento pohyb prenesieme i do pomalého poklusu.

3. Nadmerné úsilie

Často vídať, že skupina bežcov nebeží v tempe najpomalšieho člena, ale ten najrýchlejší ide po svojom a ostatní sa bezhlavo ženú za ním. V snahe stíhať nasadené tempo si telo postupne začne pomáhať neekonomickými pohybmi.

Dostáva sa do prílišného predklonu, no hlava pritom ide do záklonu. Keď sa tento nesprávny spôsob behu opakuje, zvyknete si a v budúcnosti to bude ťažké napraviť. Telo a hlava majú tvoriť jednu priamku s miernym predklonom. Ďalšou výraznou chybou býva nadmerná dĺžka kroku.

4. Časté pretekanie bez dostatočného tréningu

V poslednom období prichádzajú za mnou ľudia s vetou: „Počul(-a) som, že viete pripraviť na polmaratón.“ Po krátkom rozhovore vysvitne, že adept ešte ani nezačal s bežeckým tréningom, ale už má zaplatené štartovné a je rozhodnutý štartovať. Je to hra so zdravím a s poškodením pohybového aparátu.

Ďalším extrémom je štart každý víkend na miestnych pretekoch. Argument „veď nepôjdem naplno“ nezodpovedá skutočnosti. Akékoľvek preteky vždy zostanú pretekmi s nadmerným zaťažením organizmu. Treba si ich vyberať podľa momentálnych fyzických schopností s dostatočným časovým odstupom na regeneráciu z posledných pretekov a následným tréningom.

5. Odpútavanie mysle od koncentrácie na samotný beh

Po zlých skúsenostiach s bezpečnosťou bežcov sa negatívne staviam k používaniu slúchadiel pri určitých typoch tréningu. Napríklad, keď na dráhe trénuje niekoľko skupín bežcov, je nevhodné počúvať hudbu a zapríčiniť tak napríklad zrážku. Slúchadlá pri behu v lese tiež nepovažujem za vhodné. Okrem toho, že napríklad nepočuť príchod cyklistov a iných ľudí, vlastne odmietam prirodzené zvuky prírody.

Negatívnym sa stáva i použitie nevhodnej obuvi, prípadne nevhodné oblečenie. V dnešných športových predajniach bývajú zamestnanci aktívnymi bežcami s množstvom skúsenosti, ktorí vám odporučia vhodnú obuv s ohľadom na vaše telesné dispozície.

Všetko s mierou

Beh má vo všeobecnosti v sebe veľa dobrého. Odhliadnuc od pozitívnych účinkov na psychiku, znižuje aj riziko vzniku cukrovky, srdcovocievnych chorôb a pomáha udržiavať hustotu kostí a hmotnosť v normálnych hodnotách. Ale ako všade, aj v tomto prípade platí, že všetko treba robiť s mierou. Inak hrozí, že si v lepšom prípade spôsobíte otlaky a kŕče, v horšom zranenia kolien a dolných končatín.

Problémom však je, že zatiaľ nikto nevie presne povedať, koľko behu je pre toho-ktorého človeka už priveľa. Väčšina zdrojov však uvádza vzdialenosti zhruba od 15 do 30 kilometrov za týždeň, rozdelených do troch až štyroch behov pri rýchlosti do 11 kilometrov za hodinu.

Keď sa chcete pustiť do intenzívnejšieho tréningu, oplatí sa dať na rady trénera prípadne aj lekára.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Ako dievča sa vzdala sna o štúdiu. Dnes omama Maťa a mentorka Ľubka pomáhajú deťom, aby mali viac šancí než generácie pred nimi

Ako omama Maťa s mentorkou Ľubkou pomáhajú deťom dobehnúť na štartovaciu čiaru, kde začínajú iné deti.

Autor Kristína Svítok Mayerová

Foto Michal Svítok

Dátum9. 6. 2026

Dôležitosť raného vývoja si uvedomuje omama Maťa aj jej mentorka Ľubka z neziskovky Cesta von. Omamy v rómskych komunitách navštevujú rodiny s deťmi od narodenia do štyroch rokov. Cez hry, knihy či obyčajné riekanky podporujú rozvoj ich zručností pred nástupom do škôlky a rodičom ukazujú, ako si všímať pokroky svojich detí a podporovať ich na ceste k lepšej budúcnosti. „Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť či pobozkať. Cítia, že som jedna z nich,“ hovorí Maťa.

Obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra. Prečítajte si, ako dostávajú mladí ľudia v kluboch Zebra pochopenie, ktoré im často v rodine chýba.

Keby sme vás so zaviazanými očami priviedli do bytu a posadili za stôl v kuchyni, chvíľu by trvalo, kým by ste uhádli, u koho na návšteve ste sa ocitli. Biely nábytok, kvety, drobné dekorácie, na stole koláčiky a káva – nič, čo by na prvý pohľad prezrádzalo identitu domácich.

Že sme u omamy Martiny Peštovej, naznačí až certifikát občianskeho združenia Cesta von prilepený na dverách.

K stolu si prisadne aj mentorka Ľubka Schenková, ktorá nás neskôr sprevádza na lekciu v jednej z rodín v Jarovniciach, aby mohla sledovať prácu omamy v praxi. Dostávame tak možnosť vidieť zblízka, ako Maťa pracuje s deťmi v ich domácom prostredí.

Jej klientkou je mladá mama troch detí. V malej izbe najprv všetci spontánne zaspievajú malému oslávencovi, ktorý má narodeniny. Potom omama Maťa vyberá z tašky kartičky, guľôčky, paličky, knižku a ďalšie jednoduché pomôcky, ktoré cez hru podporujú viaceré dôležité zručnosti – napríklad jemnú motoriku, reč, pozornosť či schopnosť sústrediť sa. Do aktivít sa zapája dvojročný chlapec aj jeho starší súrodenci.

Maťa popri tom povzbudzuje mamu, aby si s deťmi čítala, všímala si ich pokroky a podporovala ich zvedavosť už od útleho veku. Mentorka Ľubka priebeh lekcie sleduje a zapisuje si poznámky, ktoré si s Maťou následne spoločne prechádzajú.

Všetky tri ženy sú dôkazom toho, že podpora a vzájomné sprevádzanie môžu meniť životy detí z vylúčených komunít, ktoré sa pre chudobu ocitli v nevýhodnej situácii a často majú horšiu štartovaciu pozíciu vo vzdelávaní aj na trhu práce než ich rovesníci.

V rozhovore s omamou Maťou Peštovou a jej mentorkou Ľubkou Schenkovou sa dočítate:

prečo je také ťažké prelomiť generačnú chudobu a získať vzdelanie v prostredí, kde je veľa detí a málo peňazí,
prečo sú prvé roky života dieťaťa rozhodujúce pre jeho budúcnosť,
aké poslanie majú omamy v rómskej komunite Jarovnice a ako môžu pomáhať zlepšovať životné vyhliadky celým rodinám,
čo sa mení v momente, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné,
prečo je slovenčina dôležitá pri ich štarte v škôlke a škole,
ako sa Maťa stala pre mnohé ženy vzorom tým, že pracuje, vzdeláva sa a vytrvalo ide za svojimi cieľmi.

V súčasnosti sa venujete rómskym deťom od narodenia do štyroch rokov a pomáhate im zlepšiť štart do života. Aké to bolo u vás doma, keď ste boli dieťa?

Maťa: Vyrastala som v chudobnej rodine. Som najstaršia z trinástich súrodencov, a preto som už od detstva niesla veľkú zodpovednosť – často ma brali ako polovičnú mamu. Pomáhala som mame so starostlivosťou o domácnosť, prala som, opatrovala mladších bratov a sestry a neraz som ich aj kúpala.

Žili sme v malej chatrči, kde sme v jednej miestnosti nielen bývali, ale aj varili a spali. Takto však vtedy žila aj väčšina rodín v našom okolí.

Keď nás bolo doma ešte sedem súrodencov, mama nás každý večer ukladala spať na jednu rozťahovaciu posteľ, o ktorú sme sa všetci delili. Mladšiu sestru som vodila do školy, a práve preto som často meškala na prvé hodiny.

Často počúvame, že keď človek naozaj niečo chce, dokáže dosiahnuť čokoľvek. Realita však býva zložitejšia. Ľudia, ktorí vyrastajú v chudobe alebo od detstva nesú veľkú zodpovednosť za rodinu, nemajú rovnaké možnosti pri vzdelávaní ako ich rovesníci. Bol to aj váš prípad?

Maťa: Áno, už odmalička som mala chuť niečo dosiahnuť – chcela som študovať a pracovať. Po základnej škole som však v štúdiu nemohla pokračovať, pretože bolo potrebné pomáhať doma. Mama mi vtedy povedala: „Kto zaplatí autobus a knihy, keď mám toľko detí?“

Napriek tomu, že som jej to dlho vyčítala, dnes som hrdá na to, z akej rodiny pochádzam. Naučila ma hodnotám, skromnosti a vážiť si veci, ktoré mám.

Ľubka: Ak by Maťa vyrastala v iných podmienkach, určite by mala aj vysokú školu. Má na to schopnosti, ale prostredie jej to neumožnilo.

Prečo je pre mnohých ľudí z vylúčených komunít náročné dostať sa k vzdelaniu alebo príležitostiam na osobný rozvoj?

Maťa: V rómskej komunite je veľa múdrych žien aj mužov, no mnohým z nich v minulosti chýbali príležitosti a podpora. Človek z chudobných pomerov musí pomáhať doma postarať sa o mladších súrodencov alebo si čoskoro založí vlastnú rodinu.

Keď sa človek narodí do chudoby, často nemá priestor žiť podľa vlastných predstáv, skôr žije podľa toho, čo je v danom okamihu potrebné.

Deti sa rodia vo väčšom počte a často pokračujú v spôsobe života svojich rodičov. Tak vzniká generačná chudoba, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú, a je ťažké sa z nej vymaniť. Napriek tomu však vidím postupný posun k lepšiemu a situácia sa začína meniť.

Mladí ľudia dnes už čoraz častejšie nechcú žiť ako predchádzajúce generácie. Viac rómskych žien si robí vodičský preukaz, pribúda aj maturantov. Keď to vidia ostatní, prirodzene v nich vzniká pocit, že aj ich život môže vyzerať inak a že zmena je možná.

V Jarovniciach neďaleko Prešova pôsobíte ako omama v rámci projektu občianskeho združenia Cesta von. Minulý rok ste absolvovali postupové skúšky, vďaka čomu ste sa z omamy začiatočníčky stali omamou juniorkou. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Maťa: Predtým som žila ako mnohé iné rómske mamy – bola som doma s deťmi a len krátko som robila sezónne práce. O pohovore do združenia Cesta von som sa dozvedela až neskôr. Z Jarovníc sa prihlásilo pätnásť žien a vybrali dve. Mala som šťastie, že som medzi nimi, a tak som už dva roky omamou.

Maťa, sama máte tri deti a vnúča, takže povinností ste mali aj tak dosť. Čo sa u vás doma zmenilo, keď ste začali pracovať?

Maťa: Mám dobrého muža, ktorý ma od začiatku v práci veľmi podporoval. Dokonca mám pocit, že odkedy pracujem, sa náš vzťah ešte posilnil. Tým, že pracujeme obaja, sme si v tomto smere viac rovnocenní.

Ľubka: Na zmenu si musela zvyknúť celá rodina. Bolo to prvýkrát, čo sa Maťa zamestnala, a doma sa tak prirodzene museli niektoré veci nanovo rozdeliť. Najmä tie, ktoré predtým riešila automaticky ona.

Rómske ženy sú veľmi pracovité, starajú sa o deti, domácnosť, varia aj upratujú. Keď sa zamestnajú, už nie je možné zvládať všetko ako predtým. Preto bolo aj u Mati potrebné nájsť nový rytmus v každodennom fungovaní domácnosti.

Aká by mala byť žena, ktorá sa chce stať omamou?

Ľubka: Musí mať svoju osobnosť, byť zorientovaná vo svojej komunite a mať prirodzený vzťah k deťom, aby ju táto práca skutočne napĺňala. S každou kandidátkou preto absolvujeme pohovor, aby sme videli, či sa dokáže zapojiť do pracovného procesu, plánovať si veci, zvládať náročnejšie situácie v rodinách a má aj základné organizačné schopnosti.

Skôr ako omama začne chodiť do rodín, prechádza vstupnými školeniami, kde si skúša konkrétne lekcie aj rôzne situácie, ktoré môžu v rodinách nastať. Dôležitá je však aj podpora jej blízkych. Omamy totiž počas školení odchádzajú na niekoľko dní z domu, čo v niektorých rómskych komunitách vôbec nie je samozrejmosťou.

Pre niektorých partnerov je to veľká výzva – niekedy sa objaví žiarlivosť, inokedy obava, ako to doma bez nich zvládnu. Aj preto sa niektoré kandidátky napokon rozhodnú nepokračovať. Nestačí teda len vlastné rozhodnutie ženy, dôležití sú aj príbuzní, ktorí ju pri tom podržia. Potom prichádza najnáročnejšia časť – osloviť prvé rodiny, získať si ich dôveru a začať pravidelnú prácu v teréne.

Maťa: Omama by mala mať v osade prirodzený rešpekt. Je dôležité, aby ju ľudia v komunite poznali a vnímali ako niekoho, kto je jej súčasťou. Zároveň však prichádza aj do rodín, ktoré pozná len z videnia, a na to je potrebná odvaha a otvorenosť.

Mala by byť komunikatívna a vedieť nadväzovať kontakt, pretože denne pracuje s mamičkami aj deťmi. Nie je vhodné, ak je úplne uzavretá – naopak, potrebuje sa vedieť rozprávať a byť blízko ľuďom. Je dôležité, aby mala ľudí aj deti rada a pristupovala k nim s prirodzeným záujmom a rešpektom.

Začínali ste bez skúseností, no v prostredí, ktoré ste dobre poznali. Spomeniete si na svoje pocity na začiatku? V čom sa líšia od toho, ako svoju prácu vnímate dnes?

Maťa: Na začiatku som mala obavy, čo budem robiť s malými deťmi a či sa mi podarí nájsť rodiny, ktoré sa do programu zapoja. Zo školenia som odchádzala veľmi neistá. Prvé týždne boli náročné, kým si rodiny zvykli, že chodím v konkrétny deň a čas. Bolo potrebné nastaviť aj určitý režim a pravidelnosť.

Dnes už mamičky vedia, že keď prídem, nasleduje lekcia. Aj keď sú práve pri varení, na chvíľu ho prerušia a venujú sa dieťaťu. Aj deti si to pamätajú. Už vo dvoch rokoch vedia, že príde „bibi“ – teta – a že budeme mať lekciu. Dnes už necítim stres. Naopak, mám radosť, že túto prácu môžem robiť.

Ľubka: Na začiatku Maťa chodila priamo do rodín a vysvetľovala im, čo program ponúka. Niektoré si to ešte premysleli, keď videli, čo lekcie zahŕňajú, a že prebiehajú pravidelne. V súčasnosti však máme dokonca čakaciu listinu. Miesto sa uvoľní napríklad vtedy, keď sa niektorá rodina odsťahuje alebo odíde do zahraničia.

Dnes si už rodiny program odporúčajú navzájom a samy prichádzajú za Maťou s tým, že by chceli prihlásiť svoje bábätko.

Znamená to teda, že záujem prevyšuje možnosti združenia. Koľko detí z komunity má jedna omama v pravidelnej starostlivosti?

Ľubka: Jarovnice sú veľká osada, ktorá sa rýchlo rozširuje. Pôsobia tu dve omamy. Maťa má pri plnom úväzku 25 detí a Lucka, ktorá pracuje na trištvrte úväzku, má 18 detí.

Omamy si môžu vybrať úväzok, ktorý im najviac vyhovuje. Do každej rodiny chodia raz týždenne a jedna lekcia trvá približne 45 minút.

Maťa: Nie vždy sa lekcia skončí presne po 45 minútach. Niekedy mamičky zostávajú dlhšie, chcú sa ešte porozprávať alebo mi deti chcú niečo ukázať. Aj samotné rozlúčenie sa tak občas natiahne. V komunite cítiť, že by bolo potrebných viac omám. Pokojne aj ďalšie tri či štyri.

Ako vás vníma komunita, odkedy ste sa stali omamou?

Maťa: Cítim od nich rešpekt. Vnímajú, že sa nad nich nepovyšujem a pristupujem k nim ako k rovnocenným. Neodťahujem sa od nikoho, sadnem si kdekoľvek. Ak má dieťa špinavú tvár, nemám problém ho pohladiť, pobozkať či zobrať na ruky. Cítia, že som jedna z nich, že v tom sme spolu a nemusia sa predo mnou báť.

Mamičky mi často hovoria, že sa im páči môj život – že s manželom obaja pracujeme, syn tiež pracuje, dcéra chodí na strednú školu a mladší syn je na základnej škole. Vnímajú, že žijeme iný rodinný príbeh než mnohé iné rodiny v komunite.

Ľubka: Maťa je pre mnohé ženy vzorom. Vidia, že sa jej podarilo posunúť sa ďalej – je zamestnaná, vzdeláva sa a chodí na školenia. Niekedy sa jej aj pýtajú, či by mohli pracovať podobne.

Dnes si už aj ženy po tridsiatke či štyridsiatke dopĺňajú vzdelanie, napríklad si externe dorábajú strednú školu. Keď im deti podrastú, začínajú viac premýšľať aj nad tým, čo by chceli robiť pre seba.

Vaša pomoc nespočíva len vo vytváraní lepšieho zázemia pre deti, ale ste oporou aj dospelým v domácnosti. Ako postupujete, keď prídete do rodiny, skôr ako začnete pracovať s dieťaťom?

Maťa: Najprv sa porozprávam s mamičkou. Všímam si, ako sa má ona, ako sa má dieťa aj aké je prostredie okolo nich. Keď si všimnem niečo nové alebo pekné, vždy to rada pochválim. Potom sa pozrieme na úlohu, ktorú mali, a na to, ako sa im ju podarilo splniť. Až následne začíname s aktivitami.

Mamičky mi dôverujú. Často mi hovoria aj veci, ktoré by som vedieť nemusela, ale potrebujú sa jednoducho vyrozprávať. V takých chvíľach som pre ne aj osobou, ktorej sa môžu zveriť. Vedia, že to, čo mi povedia, zostane medzi nami a nebude sa to šíriť ďalej.

Podľa čoho sa rozhodujete, aké aktivity budete s deťmi počas lekcií robiť?

Ľubka: Aktivity sú nastavené podľa veku dieťaťa a zameriavajú sa na rozvoj motoriky, reči aj sociálnych zručností. Majú svoju štruktúru a pravidelné opakovanie, pretože pre deti je dôležité cítiť istotu a vedieť, čo môžu očakávať. Maťa ich zároveň dokáže prispôsobiť konkrétnemu dieťaťu – niektoré zjednoduší, iné, naopak, mierne rozšíri podľa toho, čo dieťa aktuálne zvláda.

Cez knihy a hry sa prirodzene zoznamujú aj s bežnými činnosťami, ktoré ich čakajú v škôlke, napríklad umývanie rúk, česanie či čistenie zubov.

Pomáha im v tom aj aplikácia Omama, ktorá slúži zároveň ako diár aj pracovná pomôcka. Maťa si v nej plánuje týždeň, má prehľad o pripravených aktivitách a po každej lekcii zaznamenáva, čo s dieťaťom robila aj ako sa zapájal rodič.

Ja ako mentorka priebeh lekcií sledujem a spolu s omamou sa k nim pravidelne vraciame. Údaje z aplikácie zároveň spracúva analytický tím v Bratislave, ktorý vďaka nim sleduje dlhodobý dopad programu.

52 omám, 24 mentoriek, 37 komunít, 1102 detí vo veku od 0 do 4 rokov

Vďaka lekciám sa teda učí nielen dieťa, ale aj rodičia, aby ho mohli ďalej podporovať v domácom prostredí.

Maťa: Áno, keď dieťaťu nejde nejaká aktivita, pomáhajú mu aj rodičia. Mama mu napríklad podrží rúčku alebo mu pomôže začať.

Ľubka: Spočiatku bolo potrebné mamičky k spolupráci viac viesť. Vnímali to tak, že Maťa je tá, ktorá vedie lekciu, pretože ona vie a je „učiteľka“. Maťa im však postupne ukazuje, že najdôležitejšiu úlohu majú ony – práve preto, že s deťmi trávia najviac času. Aktivitu im ukáže, ale zároveň ich vedie k tomu, aby sa zapájali.

Rodičia sú rôzni. Niektorí sú veľmi snaživí, vidia v tom zmysel a sami sa aktívne zapájajú. Iní na začiatku hovoria, že majú dosť vlastných povinností. Napriek tomu u nich vidno posun a ochotu deťom pomáhať.

Rodičov vediete nielen k tomu, aby s deťmi trávili čas, ale aj aby si všímali ich pokroky. Dôležitá je teda aj pochvala. Dostávajú ju deti v dostatočnej miere?

Maťa: Keď sú deti malé, bozky a pohladenie prichádzajú prirodzene. Čím sú staršie, tým je pochvaly menej. Pri dospievajúcich deťoch už skoro vôbec.

Ľubka: Mamy často samy nezažili pochvalu, preto ju nevedia prirodzene dávať ďalej. Keď však Maťa pochváli dieťa alebo si všimne niečo pekné v domácnosti, mamu to poteší. Vidí, že sa jej niečo podarilo, a je na svoje dieťa hrdá. Potom je väčšia šanca, že začne viac chváliť aj ona.

Nevzdávame sa a postupne sa snažíme rodičom ukazovať, že práve ich čas a pozornosť sú pre dieťa najdôležitejšie pri rozvoji.

Pre deti v komunitách je materinským jazykom rómčina, preto je súčasťou vašej prípravy na škôlku aj slovenčina. Rozhovor s mamou prebieha v rómčine. Lekcie s deťmi však vediete v slovenčine. Je to tak?

Maťa: Áno, s deťmi sa rozprávam po slovensky. Postupne začínajú rozumieť jednoduchým pokynom a vedia, čo od nich chcem – napríklad „sadni si“, „ukáž“ alebo „poď ku mne“. Učia sa aj základné pozdravy.

Ľubka: Rodičom vysvetľujeme, že slovenčina je pre deti dôležitá, aj keď rómčina je ich materinský jazyk a doma ju prirodzene používajú. Mnohí si neuvedomujú, že dieťa po príchode do slovenskej škôlky či školy vstupuje do prostredia, ktorému často ešte nerozumie. Učenie môže byť preto pomalšie – nie preto, že by dieťa nechcelo, ale preto, že sa stretáva s cudzím jazykom.

Maťa: Sú deti, ktoré slovenčinu doma vôbec nepočujú. Keď potom prídu do škôlky a niekto sa s nimi snaží hovoriť po slovensky, môžu sa cítiť neisté alebo vystrašené. Preto je pre ne dôležité, že si na jazyk postupne zvykajú už počas lekcií.

Aj pre vás je materinským jazykom rómčina. Cítite, že sa vám slovenčina vďaka práci omamy zlepšila?

Maťa: Určite áno, aj keď mi občas slovenčina stále robí ťažkosti. Celý život som hovorila najmä po rómsky a po slovensky len v situáciách, keď to bolo potrebné – v škole, na úradoch či v banke.

Dnes si viac uvedomujem, že keby som s deťmi hovorila viac po slovensky, možno by mali jednoduchší štart. Preto sa snažím hovoriť po slovensky aj s vnukom. Niekedy to skúšam aj s manželom, ale ten sa na mňa zvykne len usmiať, prečo s ním hovorím po slovensky.

Uvedomila som si, že ak chce človek v živote napredovať, slovenčina je veľmi dôležitá.

Ľubka: V našom programe si omamy slovenčinu pravidelne trénujú. Raz týždenne majú skupinovú lekciu s lektorkou a následne aj individuálnu online hodinu s dobrovoľníčkou.

Ľubka, na lekcie s Maťou chodíte pravidelne. S čím všetkým pomáhate omame ako jej mentorka?

Ľubka: S Maťou pracujeme už dva roky. Začínali sme spolu, keď sa program OMAMA rozširoval do Jarovníc. Po lekciách spolu preberáme, čo sa v rodinách dialo, čo fungovalo a čo by bolo dobré skúsiť inak.

Keď nastane náročná situácia, som pri nej, no nerobím veci za ňu. Skôr ju sprevádzam tak, aby na riešenia prichádzala sama. Popri tom jej pomáham aj s praktickými vecami – s plánovaním, vybavovaním či organizáciou.

Pre mnohé omamy je nový aj svet mimo ich komunity – pracovné povinnosti, plánovanie, komunikácia či situácie, ktoré sú pre iné prostredia samozrejmosťou. Aj v tomto sa postupne učia orientovať a získavajú istotu.

Ako vás prijímali rodiny, keď ste začali chodiť na lekcie spolu s Maťou?

Ľubka: Spočiatku nevedeli, čo presne očakávať, a ani ja som si nebola istá, ako to celé bude fungovať. Uvedomovala som si, že vstupujem do ich súkromného priestoru – do izby, kde býva niekedy aj desať ľudí, kde sa pije káva, rozpráva, a zrazu tam má prebehnúť lekcia.

Stávalo sa aj to, že ma najprv nechceli pustiť dnu, napríklad preto, že nemali upratané. Hanbili sa za svoje jednoduché podmienky alebo mali obavy, či nejde o kontrolu alebo sociálku.

Keď však videli, že prichádzam len pre dobro detí a nič zlé sa nedeje, postupne si zvykli. Dnes ma mnohí poznajú, zdravíme sa a Maťa hovorí, že ma medzi seba prijali, čo ma veľmi teší.

Čo pozorujete u detí, ktoré sú v programe dlhší čas?

Ľubka: Po dvoch rokoch už na deťoch vidíme, že sú uvoľnenejšie a sebavedomejšie. Lepšie rozumejú slovenčine, neboja sa skúšať nové veci a majú radosť z toho, že sa môžu niečomu venovať. Niekedy sa dokonca viac obáva rodič než samotné dieťa.

Maťa: Na lekciách vidím aj praktické pokroky. Deťom sa zlepšuje jemná motorika, majú istejší úchop a vedia si napríklad lepšie pridržať lyžičku. Zároveň vnímam, že mi lepšie rozumejú – keď im ukážem gesto alebo poviem jednoduchý pokyn, vedia, čo majú urobiť.

Na začiatku niektoré mamy ani nevedeli, čo pojem gesto znamená. Postupne sa to učili spolu s deťmi. Aj to vnímam ako posun – keď mama rozumie, prečo dieťaťu niečo ukazujeme a ako mu to pomáha v rozvoji.

A aké zmeny nastávajú pri rodičoch?

Ľubka: Veľká zmena nastáva vtedy, keď rodič začne veriť, že jeho dieťa môže byť v škole úspešné. Mnohí si to dovtedy ani nevedeli predstaviť. My im hovoríme, že ich dieťa je šikovné a má na to, aby sa mu darilo – potrebuje len čas a pozornosť.

Matine návštevy dnes vnímajú rodiny ako vzácnosť a tešia sa, keď príde. Mnohé veci boli pre ne na začiatku nové, napríklad knihy. Keď im prvýkrát ukazovala obrázky a zvuky zvierat, niektorí sa aj pousmiali, pretože s tým nemali skúsenosť. Často im nikto v detstve nečítal a knihy doma bežne nemali. Postupne si však na to zvykli.

Nedávno jedna mama zdieľala na Facebooku fotografiu, ako si jej dcéra prezerá leporelo, a napísala: „Moja princezná si číta.“ Bola na ňu hrdá a mňa to veľmi potešilo.

Maťa: Veľký rozdiel vidím v tom, keď sa mama dieťaťu venuje aj mimo lekcií. Teší ma, keď prídem do rodiny a počujem, že mama skúša s dieťaťom hovoriť po slovensky, spoločne si hovoria riekanky a zapájajú sa aj staršie deti.

Zdá sa, že hoci ide o vašu prácu, s rodinami ste si postupne vybudovali priateľské vzťahy založené na rešpekte. Vnímate to tak?

Maťa: Áno. Chodím k dvom sociálne slabším rodinám a veľmi ma fascinuje, aké sú tie dievčatká rozumné. Patria medzi moje najobľúbenejšie.

Jedno má dva roky a troch súrodencov. Niekedy na nej vidím, ako by chcela byť už dospelá. Mama má viac detí a veľa povinností, takže na ňu nemá vždy toľko času. Keď prídem, veľmi sa teší, že ju môžem pohladkať alebo zobrať na ruky.

Vyhľadáva moju pozornosť, lebo vie, že jej ju dám. Všíma si na mne úplne všetko. Raz si všimla, že mám nalakované nechty, a na ďalšej lekcii mi hneď ukázala, že ich má aj ona. V očiach má veľkú vnímavosť aj to, že je zvyknutá byť do istej miery samostatná. Keď odchádzam, beží za mnou a hovorí, že chce ísť so mnou domov.

Druhé dievčatko je jedináčik. Jej rodičia chodili do špeciálnej školy, otec je sluchovo postihnutý a ani jeden z rodičov nevie čítať ani písať. Ona je však veľmi inteligentná a šikovná. Jej mama veľmi túži po tom, aby sa mala lepšie než ona sama, mala viac možností a vedela viac.

Najkrajší je moment, keď vidím, že sa dieťaťu niečo podarí, a mama sa naň pozrie s nehou, láskou a hrdosťou. Takým pohľadom, ktorý hovorí: „Toto moje dieťa dokázalo.“ Vtedy cítim, že moja práca má zmysel.

Maťa, ako dievča ste nemohli ísť študovať. Má to pre vás ešte miesto vo vašich plánoch?

Áno, vždy som chcela pracovať v škôlke. Deti mám rada a počas práce omamy som si ešte viac uvedomila, že ma to k nim prirodzene ťahá. Tento rok som sa preto prihlásila na externé štúdium na strednej pedagogickej škole.

Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program OMAMA, ktorý pomáha deťom a ich rodičom zlepšiť ich vyhliadky do budúcnosti.

Martina Peštová a Ľubica Schenková

Maťa žije v Jarovniciach neďaleko Prešova a už dva roky pôsobí ako omama v programe občianskeho združenia Cesta von. Ako vyškolená žena z rómskej komunity navštevuje rodiny a sprevádza deti od narodenia do štyroch rokov.

Cez hru, knihy a riekanky ich podporuje v rozvoji ešte pred nástupom do škôlky, aby mali lepší štart do života než predchádzajúce generácie.

Pri práci ju podporuje mentorka Ľubka Schenková, ktorá s ňou pravidelne chodí na lekcie, pomáha jej zvládať náročnejšie situácie v rodinách a sprevádza ju aj v jej profesionálnom raste.