Kým v minulosti sme museli vynaložiť fyzickú námahu, aby sme získali krátku odmenu, konzumný svet to zmenil – radosť a motivácia k pohybu je nahrádzaná „rýchlym dopamínom“ na pár klikov v smartfóne. Deti sa do tohto prostredia už narodia a nedostatočné množstvo pohybu ich ochudobňuje na fyzickej, mentálnej aj sociálnej úrovni. So psychológmi Jankou a Andrejom Zemandlovcami z Rodinnej psychológie, sme sa preto rozprávali, ako to v rodine nastaviť tak, aby malo dieťa aj dostatok pohybu, ale zároveň ste mu dopriali aj všetky vymoženosti, ktoré tento svet ponúka.
V rozhovore s Jankou a Andrejom, skúsenými psychológmi v rodičovských témach sa dočítate aj:
- prečo je pohyb dôležitý pre rozvoj mozgu detí,
- aký vplyv na deti má jeho nedostatok, resp. náhrada vo forme rýchleho dopamínu na sociálnych sieťach,
- ako je na tom súčasná generácia detí do 14. rokov s pohybom,
- ako podnecovať deti k pohybu prirodzene bez nútenia,
- ale aj praktické tipy pre rodičov, ako nastavovať zdravé hranice nielen v súvislosti s používaním smartfónov.
Kampaň 400 m, na ktorej spolupracujete, poukazuje na problém (nad)užívania smartfónov a s tým súvisiacu absenciu pohybu u detí. Je pohyb skutočne esenciou na rozvíjanie mozgu?
Jana: O psychomotorickom vývine sa hovorí u detí jednoslovne – je to spojená nádoba, čím menšie sú, tým viac.
Pohybové aktivity stimulujú nervový systém a priamo podmieňujú aj vývin psychických funkcií. Napríklad manipulácia s objektmi a zmena polohy v priestore umožňujú chápanie príčiny a dôsledku, vnímanie vlastného tela a polohy rozvíja nielen koordináciu, ale je aj základom na vnímanie svojich potrieb a starostlivosť o seba.
Fyzické činnosti stimulujú mozog a sú základom učenia sa nových vecí, dozrievania mozgových štruktúr a budovania kompetencie ako v telesnej, tak psychickej oblasti.
Andrej: Pohyb prináša pre deti výhody nielen na fyzickej či psychickej, ale aj na sociálnej úrovni. Fyzická aktivita v skupinách pomáha deťom rozvíjať sociálne zručnosti spolupráce aj komunikácie. Úspechy v pohybe môžu zlepšiť aj sebavedomie detí.
Pohyb je pre deti často prvý spôsob, ako sa samy, bez pomoci druhých či rodičov, stretávajú a vyrovnajú s ťažkými emóciami – napríklad bojím sa ísť na písomku či som smutný, lebo mamu uvidím až o týždeň. Fyzická aktivita to vie zjemniť, upokojiť deti.
Budovať si vzťah k pohybu ako zvyku je preto veľmi užitočné aj do dospelého veku. Vždy je totiž lepšie siahnuť po teniskách než po poháriku.
Čím lepšie poznám svoje telo, tým lepšie zvládam aj rôzne záťažové situácie?
J: Áno, má to obrovské psychologické výhody. Viacero psychoterapeutických smerov pracuje s klientmi aj cez telo, pretože je to snáď najrýchlejšia cesta, ako porozumieť aktuálnemu prežívaniu, a rovnako sa dá cez telo prežívanie upokojiť.
Ak som v záplave nejakej emócie – smútku, strachu, hnevu –, tak som vo fáze, ktorá mi znemožňuje vykonať ďalší krok efektívne, spracovať emóciu, prísť na to, čo potrebujem. Práca cez telo je preto často kľúčová, pretože nám pomôže identifikovať a spracovať emócie aj potreby.
A lepšie spoznávať svoje telo nám umožňuje práve pohyb.
Presne. Pohyb pomáha byť v priamom kontakte so svojím telom, spoznať ho a počúvať ho. Vedieť oddychovať, vnímať zdravotný stav či pocity – to je dobrý základ pre mentálne zdravie a aj vzťahy, telesné zdravie, prácu.
Podľa štúdie publikovanej v The Lancet Child & Adolescent Health len 19 % detí a mladých ľudí vo veku od 11 do 17 rokov dnes spĺňa odporúčané úrovne fyzickej aktivity. Môže to súvisieť aj s tým, že mladšie generácie vyrastajú s digitálnymi technológiami a pohyb nahrádzajú tieto technológie?
A: Môže to tak byť. Naše telo je stavané na praktické činnosti a sila motivácie k pohybu je obrovská. Kedysi, keď ste cítili hlad, museli ste vyšliapať na horu a uloviť zviera či zbierať plodiny. Za niekoľko hodín aktivity potom prišla krátka odmena.
Momentálne stále viac žijeme v dobe, keď je táto odmena nahrádzaná „rýchlym dopamínom“ – už nám stačí len hýbať palcom po displeji zhora dole.
Vieme, koľko pohybu denne potrebujú deti v závislosti od veku?
A: Psychomotorický vývin u malých detí doslova vyžaduje mať denne aspoň tri hodiny intenzívneho pohybu. Potrebujú neustále stimuly, takže je dobré naplánovať aktivity ako športové krúžky alebo prechádzky, aby mali dostatok pohybu aj počas dní, keď nemajú telesnú výchovu.
Dospievajúci už môžu mať pohyb rozložený inak – napríklad intenzívny šport jeden deň a ľahšie aktivity ďalší deň. Odporúčané minimum v týždennom priemere je 1 hodina intenzívneho pohybu denne. Pre menšie deti je však dôležité zabezpečiť dennú dávku pohybu, aby sa ich telo a mozog správne vyvíjali.
Je však dobré hľadať formu pohybu, ktorá dieťaťu vyhovuje. Nebáť sa skúšať rôzne možnosti, hľadať aj také aktívne trávenie spoločného voľného času, ktoré vyhovuje všetkým členom rodiny.
Nemôžeme od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie, že už stačilo, keď trávi čas na internete. Frontálny lalok, ktorý zodpovedá aj za sebaovládanie, sa totiž vyvíja približne do 25. roku života.
Mnohí rodičia sa stretávajú s tým, že deti sa naozaj hýbať nechcú, lebo nemajú k pohybu vzťah. Ako ich motivovať?
J: Deti sa často nudia, keď sa len tak „potulujú“, napríklad na prechádzke. Ak zakomponujete do víkendu výlet zaujímavé miesto, na ktorý sa tešia, stáva sa to pre ne atraktívnym.
Dohodnite sa, kam pôjdete, aby to bavilo všetkých a mali z toho zážitok – či už je to bicyklovanie, turistika, alebo iný výlet. Zapojte ich do plánovania a prispôsobte sa aj ich predstavám. Môžete zadať podmienky – teda vy rozhodnete, že sa ide do prírody, oni vyberú kam.
Podporujte fyzickú aktivitu detí tým, že im ponúknete rôzne možnosti mimo školy a krúžkov. Vytvárajte priestory, kde sa môžu fyzicky stretnúť a interagovať. Ak napríklad dieťa jazdí na kolobežke a „namotá“ na to kamarátov, je pravdepodobné, že bude viac času tráviť v pohybe.
Je to podobné ako so zlepšením stravovania – ak chceme vydržať, musíme pripravovať zdravé jedlá chutne. A tak je kľúčové aj urobiť pohybový svet zaujímavejším – keď deti zažijú, že fyzický pohyb a zážitky v pohybe sú fajn, stane sa to prirodzene súčasťou ich života.
Vytváraním pozitívnych zážitkov s pohybom motivujete deti k zdravým návykom na celý život. No s mobilom v ruke sa väčšinou veci nedajú robiť plnohodnotne.
Z toho mi vychádza, že vždy treba začať od seba. Nestačí dieťaťu rozkázať, treba ho aj mentorovať, ísť mu príkladom.
A: Rodič má byť motivátor a zároveň aj manažér, čo je niekedy nesmierne ťažké. Pokiaľ nemáte poškodený vzťah alebo emočne ťažké situácie, vždy sa dá ísť cez zvedavosť: „Pozri sa, pre mňa je náš vzťah dôležitý, ale aj pohyb je taký dôležitý, že ho v našej rodine pestujeme. Poďme vymyslieť, kam pôjdeme spoločne, keď ťa posledný cyklovýlet nebavil.“
Neustúpme, ale hľadajme spoločne možnosti, ktoré zohľadňujú potrebu dieťaťa. Nevzdávajme to, ani keď nás dieťa odmietne. Spoločné aktivity sú rituály kontaktu, ktoré môžu podržať náš vzťah s deťmi v ťažkých chvíľach, napríklad v konflikte či puberte.
J: Veľká časť rodičovstva je o hraniciach, pravidlách, obmedzeniach, ktoré učia deti kompetencii a vôli.
No prvá podstatná časť je o emočnej zrelosti, vzťahoch, spolupráci, schopnosti postarať sa o seba. Pomáhať dieťaťu rozumieť tomu, čo prežíva.
Poskytnite deťom zrkadlenie a potvrdzovanie toho, ako im je.
Doprajte im, aby sa cítili pochopení v tom, ako sa cítia, pretože
skutočne môže byť pre ne ťažké odložiť mobil a ísť s vami na
výlet. A vy to môžete empaticky priznať. Deti potrebujú vedieť, že im
aj v tom rozumieme.
Samozrejme, majte kontakt aj so svojimi potrebami a ukazujte im, ako s nimi pracujete. Hovorte o nich primerane veku dieťaťa – napríklad, keď sa nám ako rodičom nechce na ísť bicykel, lebo sme smutní alebo unavení alebo ako je aj pre nás náročné odkladať mobil a čo s tým
robíme.
Už sme v úvode aj pomenovali, že nástupom doby rýchleho dopamínu cez smartfóny ide pohyb a dopamín z neho do úzadia. Na druhej strane nedať dieťaťu telefón, keď ho používajú aj kamaráti a spolužiaci okolo neho, je náročné. Mnoho rodičov tak rieši dilemu, kedy je ten ideálny čas.
A: Podľa výskumov dostávajú deti telefón približne vo veku 10 až 12 rokov, viac-menej kvôli uľahčeniu komunikácie s dieťaťom a bezpečnosti. Z tohto hľadiska je v poriadku, aby dieťa malo telefón. Záleží však na tom, aký ďalší obsah v telefóne bude mať k dispozícii.
Od rozvojových aplikácií, ako je napríklad Duolingo, kreslenie alebo aj Minecraft, ktoré vám umožnia niečo tvoriť, učiť sa a aj robiť spoločnú aktivitu s priateľmi, až po ekvivalent „ťažkých drog“, ako je Tik-Tok alebo pasívne pozeranie YouTube videí o hračkách na autoplay.
Prečo ste Minecraft nezaradili medzi „ťažké drogy“?
A: Pretože sa radí medzi zdravšie online aktivity, v ktorých sa dá nastaviť začiatok a koniec, ak si stanovým cieľ na dané sedenie. Vyžadujú sústredenie v čase, tvorbu, plánovanie, prípadne sociálnu interakciu a ideálne je, ak zohľadňujú fyzický časopriestor (hrám sa po úlohách a predtým, ako idem na bicykel). No keď, naopak, algoritmus aplikácií rozhoduje za vás, aby vás ešte chvíľku udržal, vaše potreby a rozhodovanie sú cielene potlačené do úzadia.
Tik-Tok je podľa vašich slov ťažká droga, niečo ako heroín. Uvedomujú si tínedžeri, že používaním sociálnych sietí vznikajú závislosti?
A: Je to veľmi individuálne podľa toho, ako ich rodičia týmito témami sprevádzajú a v akom prostredí žijú. Veľa detí má však konflikty s rodičmi práve v súvislosti s online svetom, stáva sa to častým zdrojom nezhôd.
Silná téma sociálnych sietí je práve porovnávanie sa smerujúce k nespokojnosti s vlastným telom a schopnosťami. Poruchy príjmu potravy, úzkosti a depresie či sebapoškodzovanie sú v posledných rokoch na vzostupe a sociálne siete môžu mať na to silný dosah, pokiaľ sú im deti vystavené nepripravené, nevedia o nástrahách a sú v tom samy aj v každodennom živote – teda nie je to téma našich rozhovorov s nimi.
Vytváraním pozitívnych zážitkov s pohybom motivujete deti k zdravým návykom na celý život. S mobilom v ruke sa veci väčšinou nedajú robiť plnohodnotne.
Ako môžem pripraviť dieťa na nástrahy, s ktorými sa bude stretávať?
J: Rozprávajte sa s ním vecne o aspektoch tohto digitálneho sveta. Citlivo, ale čo najviac ako s dospelým. Úprimne sa zaujímajte, nepoúčajte ho, pýtajte sa, aký má dosah na jeho telo a prežívanie trávenie času pred displejom: kedy začína cítiť únavu, ako mu to pomohlo zlepšiť alebo zhoršiť jeho dnešnú náladu – aký obsah, koľko minút, v akej časti dňa to má na dieťa aký vplyv. Nepoučujte, pýtajte sa a hovorte cez svoju skúsenosť. Dohodnite sa, že si to budete sledovať a hovoriť o tom, ako sa cítite.
A: Nehovorte s deťmi len cez zákazy a príkazy, potrebujú porozumieť. Prístupom, ktorý opísala Janka, budujete základ, aby sa dieťa aj prirodzene zamyslelo nad tým, ako sa cíti a či naozaj chce robiť to, čo ide robiť. Budujete jeho vnútornú motiváciu a sebakontrolu.
Pokiaľ na to pôjdete len cez zákazy, bez porozumenia, môžu ich obísť pri prvej možnej príležitosti. Ako rodič však potrebujete mať nad obsahom mobilu dieťaťa aj kontrolu a určovať hranice.
Frontálny lalok – dôležitá časť mozgu –, ktorý má za úlohu aj sebaovládanie či kontrolu impulzov, sa vyvíja približne do 25. roku. Nemôžete preto od 8-ročného dieťaťa čakať, že si samo povie stop pri obsahu na internete. Zvedavosť je obrovská.
Zvedavosť vie deti na internete doviesť aj do „tmavých uličiek“. Mám mu o tom povedať radšej vopred?
J: Je dôležité s deťmi komunikovať na rovinu. Napríklad o škodlivom obsahu alebo o ľuďoch, ktorí môžu vymáhať citlivé fotografie. Rodičia by mali deťom vysvetliť, že online existujú veci, ktoré sú také odporné a zraňujúce, že je lepšie sa im vyhnúť aj v detstve, aj v dospelosti.
Je úplne v poriadku upozorniť deti na miesta s pornografiou alebo na nebezpečné kontakty, podozrivé profily a vysvetliť im, aké následky to môže mať, keď uvidia niečo, na čo nie sú pripravené. Poukázať môžete aj na reálne príklady hoaxov, fake news, falošné obrázky vytvorené vo Photoshope či AI.
Aj v tomto prípade je však dôležité viesť takéto rozhovory prirodzene, počas každodenných aktivít, hoci aj pri nakupovaní. Nechajte debatu voľne plynúť. Týmto spôsobom sa témy stávajú súčasťou bežného života, deti sa necítia ako na výsluchu a lepšie porozumejú nebezpečenstvám.
Je lepšie, ak sú rodičia úprimní a priamočiari, aj keď to pre nich môže byť spočiatku chúlostivé, no povzbudia tak deti, aby aj ony vedeli s rodičmi hovoriť o čomkoľvek, čo ich trápi. Budujete si takto dôveru.
Čoraz častejšie počúvam, že rodičia nedokážu vykomunikovať s dieťaťom, že je naozaj čas odložiť telefón, a stretávajú sa so silnými emočnými reakciami. Ako to citlivo zvládnuť, prípadne aj zmierniť reakciu?
A: Emočné reakcie sú viac o rodičoch než o dieťati. Je prirodzené, že deti túto silnú reakciu majú.
Dieťaťu vždy vieme uznať jeho emóciu, aj keď nesúhlasíme s jeho správaním. Uznávajte ju, až kým sa neprestane obhajovať, uvidí, že mu rozumiete. Nemusíte vedieť, ako mu teraz pomôcť, ale nech vidí, že ste v tomto momente na jeho strane:. „Naozaj vidím, že to teraz strašne chceš a je ti ťažko odložiť ten telefón.“
A zároveň stále držte jasnú hranicu. Najlepšie sa nastavujú hranice, keď sú betónové: „Robím to preto, lebo to má vplyv na tvoj spánok, na tvoje výsledky v škole, na tvoje vzťahy s kamarátmi, vzťah k nám a tvoju náladu. Je mojou úlohou nastaviť ti limity.“
Neklamte deťom. Nehovorte im ani, že sme z nich nervózni alebo že nás hnevajú. Povedzte, čo vás hnevá či naozaj trápi – že ich duševná neprítomnosť poškodzuje váš vzťah, a preto ich dobre nepoznáte, nemáte spoločné zážitky, že sa cítite sami, že vám dieťa chýba. Že vám záleží na tom, aby sa dostalo na dobrú školu. Hovorme cez seba, takto to skôr pochopia.
J: Sú však situácie, ktoré vyžadujú ešte silnejšie obmedzenia: „Vidím, že je ťažké skončiť hranie a je to normálne, že sa ti mobil ťažko odkladá. Mojou úlohou však je postarať sa o teba, a preto ti nastavím obmedzenia a pomôžem ti ich zvládnuť. Nemám rád/a, kontrolovať ťa, lebo to je zásah do súkromia. Viem, aké je pre teba dôležité súkromie, ale som tvoj rodič a zodpovedám za tvoju bezpečnosť.“
A vy ako rodič nastavíte rodičovskú kontrolu alebo vyhľadáte nevhodný obsah, ktorým si môže dieťa naozaj ublížiť. Opäť však bude dôležité priamo komunikovať – aj pri tom, keď niečo striktne zakážem a zamknem. Stále mu môžete ukázať, ako vás to mrzí a aké bolo dobré, keď fungovala dôvera. Dôvera a otvorenosť bolia omnoho menej aj rodiča, aj dieťa.
Tik-Tok je „ťažká droga“, lebo jeho algoritmus je nastavený tak, aby vás ešte chvíľku udržal, a tak sú vaše potreby a rozhodovanie cielene potlačené do úzadia.
S čím sa ešte musí dnešný rodič potýkať pri vytváraní zdravého prostredia pre deti?
J: Rodičovstvo je o vyvažovaní láskavosti a stanovovaní hraníc. Dieťa má právo na emóciu, právo po niečom túžiť, a aj keď mu ho uznám, neznamená to, že budem podporovať niečo nesprávne. Uznať, ako sa cíti neznamená súhlasiť či umožniť dieťaťu činnosť.
Uznať a nastaviť pevné hranice je tá najlepšia kombinácia, ktorú vo výchove poznáme. Je pravda, že keď emóciu uznám, tak nezmizne tak, ako keď dieťa vystraším, zosmiešnim alebo udriem. No dieťa tú emóciu nepotlačí, a preto nás chvíľu bude možno rušiť prejavom emócie, ale neskôr sa upokojí a bude mať zážitok, že skončiť pozeranie a posmútiť si nie je koniec sveta. Učí sa tak upokojiť samo a zvládnuť aj náročné situácie.
Empaticky môžete dieťaťu povedať „Vidím, že ti je ťažko, vidím, že si veľmi nahnevaný. Vidím, že ti je to ľúto…“. Nás rodičov môže frustrovať, keď vidíme nahnevané dieťa, a každý máme inú zápalnú šnúru, ale potvrdiť emóciu naozaj dokáže aj pomerne nahnevaný rodič.
Skúste teda najskôr zostať s emóciou a pomenovať ju: „Už vypršal tvoj čas na mobile. Vidím, že to je veľmi ťažké, že je ti za tým smutno, že by si chcel ešte hrať.“ To úplne stačí. Nemusíte hneď vyriešiť to, že sa dieťa cíti smutné, zostaňte s ním v jeho smútku, ten pominie.
Pokiaľ jeho prežívanie budete zosmiešňovať, zastrašovať ho, ignorovať
zostane neprejavená, nespracovaná emócia v jeho tele a neskôr
sa môže prejavovať v rôznych neželaných formách.
Vyvažovanie láskavosti a určovanie hraníc funguje v rodičovstve, no podobný prístup sa dá dobre aplikovať aj na používanie smartfónov u dospelých – vy ste napríklad digitálny svet v kampani 400 m prirovnali k jedálničku: sociálne siete sú nezdravá čokoláda a sami si máme určiť limity, koľko čokolády zjeme – aj si doprajem, keď potrebujem, ale zároveň viem, že nemôžem jesť len čokoládu.
A: Toto je jeden z konceptov, ktorý funguje aj u nás doma. Online priestor je ako vyvážený jedálniček, ktorý obsahuje rôzne chute, vône, farby, ale najmä výživové hodnoty a každé jedlo má iný vplyv na náš organizmus.
Je v poriadku si dať raz týždenne za hrsť čipsov – teda Tik-Tok či nekonečný feed. Predstava, že ich jem 5 hodín, znie možno niekomu ako nebo, no v realite sa po takomto jedle budem cítiť hrozne. A je jedno, či mám 6, 15 alebo 40 rokov.
Keď budem trikrát denne jesť čipsy, tak o 3 dni budem mať akné, budem unavený, zničený a dehydrovaný. Rovnako je to aj s tými sociálnymi sieťami. Keď tam trávime prehnane veľa času, nie je nám dobre. Takže podľa tohto viem, že si čipsy občas viem dať, ale zjem iba toľko, aby mi nebolo zle.
Loading...
