Kam na výlet u nás doma? Inšpirujte sa našimi tipmi
Sedmička zamestnancov modrého operátora pre vás vybrala miesta, ktoré sa oplatí navštíviť.
Autor Veronika Pilátová
Foto Archív respondentov
Shutterstock
Dátum
Slovensko síce nie je rozlohou najväčšie, ale priznajme si, kto ho má naozaj pochodené krížom-krážom? Dobrých tipov na výlety preto nikdy nie je dosť.
Užite si rýchly 4G LTE internet v mobile naplno aj počas svojich ciest po Slovensku vďaka novej sieti od O2. Viac informácií
Tentoraz nám svoje milované miesta predstavili zamestnanci O2 z celého Slovenska.
Kysuce, Súľov a Dunajské luhy
Stanislava Berlanová, Senior marketingový špecialista pre retenciu
Nie veľmi známym, ale mimoriadne pekným turistickým miestom na Kysuciach je rozhľadňa v lokalite Zákopčie-Petránky. Návšteva tohto miesta však zároveň poukazuje na smutný fakt, ako veľmi na Kysuciach ubúdajú lesy. Pre milovníkov rôznych zaujímavých úkazov môže byť atraktívny ropný prameň v Korni, kde na zemský povrch vyviera naozajstná ropa, či kamenné gule v osade Megoňky v mestskej časti Čadca-Milošová, ktorých vznik ľudia radi a často pripisujú mimozemšťanom.
Mimo Kysúc je očarujúcim miestom aj Zraková pyramída v Súľove. Je celkom ľahko dostupná pre turistov a zároveň dostatočne zašitá, aby ste v nej mali naozaj nevšedný vizuálny zážitok z okolitej prírody. A keďže momentálne žijem v Bratislave, odporúčam nevynechať Dunajské luhy, kde je napriek blízkosti hlavného mesta možné zažiť úplný únik od civilizácie a užiť si džungľu lužného lesa.
Bacúch v objatí Nízkych Tatier
Ivana Klepáčová, Support and projects specialist
Obec Bacúch si zamilujú turisti, milovníci ľudovej kultúry aj športovci. Ak ste vášnivý turista, môžete krásu obce obdivovať z kopcov Nízkych Tatier a Veporských vrchov, ktoré tvoria jej hranice. Počas návštevy Bacúcha by ste určite nemali vynechať tri pamiatky – minerálny Prameň Boženy Němcovej pomenovaný po spisovateľke, ktorá ho niekoľkokrát navštívila, Bacúšsky tajch z roku 1896, ktorý sa už nevyužíva, no ponúka dychberúce výhľady, a kostol z roku 1863 zasvätený sv. Jozefovi, patrónovi tesárov a drevorubačov. Bacúch sa oplatí navštíviť v septembri, keď sa tu konajú medzinárodné chodecké preteky Cena Jozefa Pribilinca, v zime sa zase môžete zúčastniť na lyžiarskych pretekoch Čertovica – Bacúch. Ak ste milovníkom ľudovej kultúry, nedajte si ujsť vystúpenie folklórneho súboru Bacúšan v nádherných krojoch s typickou výšivkou.
Špania Dolina
Peter Záchenský, Area sales manager
Nedám dopustiť na svoju rodnú obec Španiu Dolinu. Leží severne od Banskej Bystrice na rozhraní Nízkych Tatier a južnej strany Veľkej Fatry, takže má výsadu slnkom zaliatej dedinky. V minulosti ju preslávili náleziská medenej rudy, vďaka ktorým tu ľudia našli prácu v baniach. Neskôr pracovali v lesoch a ženy si privyrábali tvorbou čipiek, ktorými je dedina dodnes známa.
Špania Dolina je dobre prístupná, nachádza sa v nej aj Banícka krčma a potraviny s originálnym názvom Jedivo a potrebné.
Nitra
Mária Kišová, O2 Guru
Nitra je najstarším mestom na Slovensku. Prvé potvrdené historické zmienky o nej sú z roku 828, takže o turistické atrakcie tu máme postarané. Pre mňa je najkrajším historickým miestom Nitriansky hrad aj s námestím a s naozaj nádherným výhľadom. Priamo pod hradným múrom nájdete kaviareň Castellum Cafe, kde môžete vychutnať výbornú kávu aj kvalitné jedlo.
Nenadarmo sa Nitra nazýva aj Mestom mladých. Máme tu dve vysoké školy, a keďže študenti sa radi bavia, vychýrená je najmä Mostná ulica, ktorá je plná barov a terás. Kultúrne Nitra tiež nezaostáva. Starajú sa o to dve divadlá – Divadlo Andreja Bagara a Staré divadlo Karola Spišáka (pôvodné bábkové divadlo). Kto tu už bol, ten určite vie, že do Nitry sa rozhodne oplatí prísť.
Pochádzam z mestskej časti Stropkova Bokše a toto mesto a jeho okolie určite odporúčam navštíviť. Mojou srdcovkou je pôvodný lesom obklopený gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela z roku 1774. Od neho sa cez lesík dostanete ku krížu, odkiaľ je krásny výhľad na celé mesto a na priľahlé dedinky. V centre Stropkova je tiež ZOO s kopou možností pre malých aj veľkých a cukráreň Amfora, kde majú tie najlepšie venčeky a veterníky. Prvý augustový víkend pozývam na každoročný jarmok, na ktorý krajania vždy radi pricestujú domov. Tento rok to bude už 24. ročník.
Ak chcete zájsť aj mimo mesta, choďte cez Svidník k poľským hraniciam. Medzi obcami Kapišová, Kružlová a Nižná Pisaná sa nachádza Údolie smrti, kde si môžete pripomenúť tankové boje, ktoré sa tam odohrali počas 2. svetovej vojny. Ak pôjdete ďalej na sever smerom na Vyšný Komárnik, odporúčam navštíviť národnú kultúrnu pamiatku Pamätník 1. československého armádneho zboru.
Lučenec
Ivan Kupec, O2 Guru
Lučenec, nazývaný aj perla Novohradu, sa nachádza v Banskobystrickom kraji a jeho počiatky siahajú až do praveku. Už pri vstupe do môjho rodného mesta návštevníka zaujme krásna panoráma, ktorá pozostáva z bývalého hotela Reduta, nášho „mrakodrapu“, nádherného kalvínskeho kostola, evanjelického kostola a z obytných budov. Ak budete v meste, nevynechajte náš cintorín, kde je pochovaná Karolína Štúrová, jediná sestra Ľudovíta Štúra, a spisovateľka Božena Slančíková-Timrava.
Oddýchnuť si zájdite do mestského parku plného zelene a pokochajte sa našou neologickou synagógou v secesnom štýle, ktorá patrí k najväčším synagógam v strednej Európe. Za návštevu určite stojí aj už spomenutý kalvínsky kostol. Na jeho vežičke sa nachádza kohút, ktorý dáva na mesto pozor. Po toľkom chodení človek vyhladne, deň preto zakončite v jednom z najkrajších podnikov v Lučenci – v Tančiarni a v pivovare Franz, kde si varia vlastné pivko a robia vynikajúce hamburgery.
Temnosmrečianske plesá vo Vysokých Tatrách
Veronika Vicenová, Senior špecialista pre médiá
Medzi moje obľúbené miesta na Slovensku patria plesá v Temnosmrečianskej doline vo Vysokých Tatrách, ktoré pri návšteve našich veľhôr odporúčam neobísť. Je to romantické miesto, kde určite nestretnete veľa turistov, ako je to zvykom inde. Trasa sa začína v Podbanskom, pričom po ceste prejdete aj okolo Kmeťovho vodopádu, ktorý je s výškou 80 m najvyšším vodopádom na Slovensku.
Aby vám počas vašich ciest po Slovensku nič nechýbalo, stavte na novú sieť od O2, ktorá prináša rýchly 4G internet už 93 % obyvateľov Slovenska. Overte si, či môžete sieť od O2 využívať naplno v ktorejkoľvek O2 Predajni a získajte 5 GB dát zadarmo.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí
Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.
prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.
Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?
Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.
Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?
Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.
Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.
Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.
Musel si byť riadne „cool kid“.
Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.
Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.
S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.
Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?
Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.
Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.
Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.
Odklonil si sa v tom čase od folklóru?
Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.
Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.
Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?
To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.
Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.
Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.
Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?
Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.
Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.
Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.
Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?
Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.
Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.
Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.
Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?
Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.
Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.
Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?
Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.
Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.
Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.
Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.
Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.
Čo sú pre teba dôležité hodnoty?
Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.
Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?
Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.
Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?
Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.
Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.
Rád píšeš texty?
Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.
Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?
Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.
A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.
Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?
Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.
Kto sú tí tvoji hrdinovia?
Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.
Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.
Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?
Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.
Vieš si byť sám sebe kritikom?
Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.
Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?
Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.
Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.
Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.
Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?
Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)
Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.
Jureš Líška
Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.
Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
