Príbehy

Keramikár Andrej Frič: Robte veci s vášňou a bude to dobré

Vo svojej tvorbe spája poctivé remeslo a umenie. Jeho keramické objekty, grafiky aj nástenné maľby odhaľujú jedinečný svet, plný originálnych postavičiek.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Andreja Friča

Dátum8. 8. 2019

Andrej Frič je všestranný umelec a otvorený človek, ktorý si vždy nájde čas pomôcť a poradiť. Veľa času trávi vo svojom útulnom ateliéri vo Viničnom, no venuje sa aj kurzom pre verejnosť a spoluorganizuje filmový festival. Prezradil nám, ako vznikajú jeho keramické sošky, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu aj či sa dá umením a remeslom uživiť.

Objavujte výnimočných Slovákov a ich originálne výrobky vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Andrej študoval pedagogiku výtvarného umenia. Hoci sa dnes venuje keramike vo veľkom, s hlinou sa prvý raz stretol až na vysokej škole. Keďže už mal za sebou civilnú službu aj pobyt v Írsku, bol starší ako jeho spolužiaci, no štúdium, hlavne umelecké kurzy, si podľa vlastných slov viac užíval.

„V rámci všeobecnej umeleckej prípravy sme mali viaceré predmety, okrem iných aj keramiku. Modelovali sme busty, lebky, neskôr voľné veci, ktoré sme aj glazovali a vypaľovali. Paralelne s tým som viac objavoval aj grafiku, hĺbkotlač, maľbu, dokonca textil. Vtedy som zistil, že najradšej mám, keď to môžem všetko striedať,“ spomína všestranný umelec na obdobie, ktoré dalo jeho životu ďalší smer.

Pri práci preferuje pomalšie tempo a rád experimentuje po svojom, preto si do svojho ateliéru zadovážil pec na vypaľovanie keramiky aj grafický lis. „Dalo mi to priestor skúšať a hľadať si svoju cestu. Moji profesori v škole boli skôr sochári, takže som pracoval štýlom pokus – omyl. Skúšal som rôzne materiály, hliny, glazúry,“ približuje.

Možnosť tvoriť slobodne považuje za veľkú devízu svojej práce. „Nikto mi nehovoril ako nie, takže som sa nebál experimentovať. Dalo by sa povedať, že aj preto mám svojský štýl. Považujem za naozaj dôležité neprestávať sa učiť a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.“

Zabehnutý postup aj dávka alchýmie

Pri práci má Andrej už svoj zabehnutý postup. Diela si zvykne najprv naskicovať – na korkovej tabuli nad pracovným stolom má pripnuté inšpirácie. Nasleduje modelovanie z kameninovej hliny, pričom vzniknutý polotovar sa pred vypálením musí nechať dokonale vyschnúť na vzduchu.

Považujem za naozaj dôležité neprestávať učiť sa a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.

Potom sa vloží do pece a vypáli pri teplote približne 900 °C. Na vypálenú hlinu, ktorá je drsná a pórovitá, sa nanesie glazúra. Tá po druhom vypálení vytvorí hladký lesklý farebný povrch.

Zaujímavosťou je, že veľa materiálov si Andrej mieša sám. „Je to úplná alchýmia, do ktorej stále prenikám. Snažím sa tie pekné komerčné glazúry vyvažovať vlastnými škaredými. Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich. Perfektne dopĺňajú moje surreálne a bizarné diela,” prezrádza s úsmevom.

V rámci svojej tvorby často pracuje aj s tzv. engobami. Ide o zriedené hliny, ktoré sú obohatené o oxidy kovov. Nanášajú sa priamo na nevypálený polotovar a po vypálení zostávajú drsné. „Umožňujú mi maľovať podobným štýlom ako napríklad pri akvareli, môžem ich kombinovať s glazúrami, preškrabávať aj písať nimi,” vysvetľuje, prečo si ich obľúbil.

Keď je keramika „iná”, je to výhoda aj nevýhoda

Andrej tvorí v malom útulnom ateliéri vo Viničnom. Občas predáva na keramických trhoch po celom Slovensku aj v susednej Českej republike. Na trhoch ponúka už osvedčené vzory, o ktoré majú zákazníci záujem, no vyrába aj na zákazku.

„Na trhoch vidím reakcie ľudí a ich vnútorný boj, keď zbadajú niečo nečakané. Predávam aj úžitkové veci ako vázy, misy a kvetináče, ale mám aj pár sošiek alebo objektov pre tých odvážnejších. Neživí ma iba keramika, takže môžem zostať slobodný a nepodľahnúť tlaku trhu,” prezrádza, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu.

„To, že tvorím trochu inú keramiku, je výhoda aj nevýhoda,” hovorí.

Inšpiráciu nachádza v mytológii aj v sci-fi

A kde čerpá keramikár inšpiráciu pre svoj fantazijný svet? „Odjakživa ma bavila mytológia a surrealizmus. Fascinuje ma hra symbolov, ktorá má však korene v realite. Je to niečo ako ľadovec, z ktorého trčí iba vrchol, a ten zvyšok, obrovský kus ľadu, je skrytý pod vodou,” objasňuje.

Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich.

Andrejovu tvorbu ovplyvňujú aj iní umelci, veľkou inšpiráciou je preňho tvorba nedávno zosnulej výtvarníčky Márie Rudavskej. „Jej ochrancov a oltáre som si všimol už dávno. Dýcha na mňa z toho zvláštna mystika a tajomno. V rámci Slovenska a keramickej tvorby mi to prišlo ojedinelé. Bol to jeden z dôležitých impulzov, prečo som začal robiť keramiku,” približuje.

„Som veľký fanúšik sci-fi, hororu, fantasy aj anime. Medzi mojimi vzormi nájdete Brunovského a Poa, Banksyho a Burroughsa, Gigera a Lovecrafta, a zoznam by takto mohol pokračovať,” vymenúva.

Inšpiráciou sú pre Andreja aj majstri, s ktorými je združený v Cechu slovenských keramikárov, v rámci ktorého si s nimi vymieňa rady a skúsenosti. Cech združuje keramikárov s rôznymi štýlmi, od starých majstrov majolikárov až po novú mladú generáciu.

Umením a remeslom sa dá uživiť, no nie je to jednoduché

Andrej je naozaj všestranný umelec a okrem keramiky tvorí aj grafiky a nástenné maľby. Okrem iného spoluorganizuje Pezinský alternatívny filmový festival PAFF, niekoľko rokov učil na základnej umeleckej škole najmenšie deti a dodnes umelecky vzdeláva všetky vekové kategórie.

Ako to všetko stíha? „Je veľa vecí, ktoré by som chcel ešte vyskúšať. Je pre mňa výzvou, ako si zadeliť čas a stihnúť toho viac. Charles Bukowski raz povedal výrok, ktorý ma inšpiroval: ‚Nájdi to, čo miluješ, a nechaj, nech ťa to zabije!‘ Sám sa tým riadil. Je to o vášni. Robte s vášňou a bude to dobré. Toho sa držím aj ja,” prezrádza.

Dá sa na Slovensku uživiť umením a remeslom? Andrej odpovedá pozitívne, hoci to podľa neho nie je práve jednoduchá cesta: „Určite mi pomáha moje zázemie, rodina a priatelia, ktorí ma podporujú, zákazníci, ktorí sa vracajú.”

Ak vás oslovila Andrejova tvorba a chceli by ste navštíviť jeho ateliér, rád vás privíta vo Viničnom. Môžete ho kontaktovať alebo za ním zájdite počas októbrového Dňa otvorených ateliérov, keď môžete nazrieť do dielní lokálnych výtvarníkov.

Andrej pre čitateľov Sódy vyrobil 3 originálne stojany na mobil. Zasúťažiť si o ne môžete na tomto mieste.

Šikovných Slovákov naprieč celou krajinou sa oplatí objavovať a o zážitky sa podeliť. Vďaka rýchlej 4G sieti od O2, dostupnej pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska, to môžete spraviť rýchlo a prakticky kdekoľvek. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/internet/4g.

Andrej Frič

Je keramikár, maliar, grafik a výtvarný pedagóg. Tvorí pod značkou Frikou a pôsobí v obci Viničné neďaleko Pezinka. Jeho tvorba má jedinečný rukopis, sú v nej prvky mytológie a symbolizmu. Viac informácií nájdete na www.andrejfric.com.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom

Nájsť si dobrého kamaráta či kamarátku v dospelosti je raritné – a udržať si priateľstvo je ešte väčšia „makačka“.

Autor Ester Viktória Bukovinská

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum30. 4. 2025

Simona a Linda sú kamarátky – a nie hocijaké. Spoznali sa v čase, keď jedna hľadala hlbší zmysel a druhá neverila, že by ju niekto chcel naozaj spoznať. Spojil ich program Tvoj Buddy, ktorý spája deti a mladých z detských domovov s dospelými dobrovoľníkmi. Priateľstvo si vyžadovalo trpezlivosť, obetu aj naladenie sa na potreby tej druhej, často odloženie vlastného programu a, samozrejme, ega. Dnes je však medzi nimi podporný a blízky vzťah, ktorý pretrváva už vyše desaťročia.

Pri priateľoch náš mozog vyplavuje hormón lásky. Psychologička vysvetľuje, ako nám nahrádzajú rodinu či romantické vzťahy

V rozhovore s dlhoročnými kamarátkami Simonou a Lindou o priateľstve sa dočítate aj to:

prečo začal ich kamarátstvo písaný list,
prečo nechala Linda čakať Simu v zime pred detským domovom,
ako sa z paradajkovej polievky stal symbol dôvery,
prečo je niekedy v kamarátstve ťažšie neporadiť ako poradiť
a ako dať dokopy priateľstvo po mesiaci ticha či hádke.

Pamätáte sa ešte na úplne prvý moment, keď ste sa stretli?

Sima: Linda ma na začiatku testovala – nechala ma v zime čakať hodinu vonku. (Smiech.)

Linda: Áno, toto si pamätám dosť presne. Predtým, než som sa mala stretnúť so Simou, som išla s kamarátkou z detského domova na kofolu. Najskôr som si vravela, že by som sa už mala ponáhľať, že je už veľa hodín, no potom som si povedala, že veď Sima aj tak určite neprišla. Neverila som tomu.

No nakoniec som ju našla stáť pred detským domovom. (Smiech.)

Takže si bola na začiatku opatrná?

Linda: Bol to taký obranný mechanizmus. V tom období ma sklamalo veľa ľudí a jednoducho som neverila, že práve nejaká Sima z nejakého Tvoj Buddy to myslí so mnou úprimne. Bála som sa, že sa na ňu naviažem a zrazu nepríde. Vravela som si: „Pozor, Linda, hlavne nech ťa toto celé neraní.“ Jeden deň som si však povedala, že keď za mnou chce prísť, nech príde. Nedávala som tomu žiadne šance.

Sima, čo v tebe vtedy zarezonovalo tak silno, že si sa rozhodla niekomu venovať svoj čas a budovať priateľstvo?

Sima: Pár rokov predtým som si prešla onkologickým ochorením, a keď som sa dostala do fázy remisie a môj stav bol stabilizovaný, cítila som veľkú vďačnosť. V takých situáciách začnete prehodnocovať a upravovať svoju životnú cestu.

Hľadala som hlbší zmysel, cítila som, že chcem niekomu pomôcť, lenže som presne nevedela povedať, čo by to malo byť. Nečakala som, že by mohlo byť mojou formou pomoci priateľstvo, ktoré pomohlo aj mne samej.

A tak si sa prihlásila do programu Tvoj Buddy, ktorý spája deti z detského domova s dobrovoľníkmi – dospelákmi.

Sima: Skôr než som spoznala Lili, mala som cez program rôzne školenia. Vždy nám v programe zdôrazňovalii, že nemáme mať žiadne očakávania.

To je však náročné – či chceš, alebo nechceš, predstavuješ si, čo mladých baví, zaujíma, ako asi budú vyzerať alebo o čom sa budeme rozprávať a ako bude vyzerať náš spoločný čas.

Najskôr sme všetci dobrovoľníci z programu Tvoj Buddy prišli do detského domova, kde sedelo 15 mládežníkov – pozerali na nás ako na mimozemšťanov. Čakali, že im „zas niekto prišiel mudrovať“. Rozdelili nás do dvojíc a hrali sme hry – také úvodné zoznámenie.

Keď som sa však mala sama stretnúť s Lili neskôr po zoznámení, trvalo to ešte štyri mesiace, kým som ju presvedčila, aby mi dala šancu. Nečakala som, že ma Lili privíta s otvorenou náručou, no že budú naše začiatky také náročné, som nepredpokladala. (smiech)

Telefonovala som jej, esemeskovala. Zabralo, až keď som jej napísala list. Nepamätám si ho úplne doslovne, no napísala som jej, že si nepotrebujem odškrtnúť nejakú dobrovoľnícku účasť, ale naozaj s ňou úprimne chcem tráviť čas.

Zapojte sa aj vy do programu Tvoj BUDDY

Na Slovensku je až 1 000 detí, ktoré by mohli byť zapojené do programu Tvoj BUDDY.

Každé z nich potrebuje niekoho, kto pri ňom bude stáť – pravidelne, dlhodobo, s ľudskosťou – podobne ako Sima pri Linde.

Staňte sa jedným z tisíc dobrovoľníkov, ktorých sa BUDDY usiluje nájsť. Možno ste to vy, kto zmení niekomu život. A možno zmeníte aj svoj vlastný.

A nakoniec ťa ešte testovala pár hodín v zime, keď ťa nechala čakať. (Úsmev.) Budovanie dôvery v priateľstve je krehké a zároveň náročné. Linda, ty si mala vtedy 15 rokov a Sima 27. Ako sa vám podarilo vytvoriť si kamarátsky vzťah?

Linda: Keď sme prekonali všetky tieto úvodné prekážky, ktoré som Sime hádzala pod nohy, začalo to byť úplne prirodzené. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď ho do niečoho nútia, a so Simou to išlo veľmi ľahko: išli sme do reštaurácie a zrazu sme sa rozprávali o všetkých témach života. A naučila ma jesť paradajkovú polievku, to bolo také naše. (Smiech.)

Sima: Áno, začali sme sa len spoznávať a už to išlo. Myslím si, že najviac nás zblížilo, keď sme spolu začali riešiť reálne situácie, ktoré život prináša. Prvé tri roky sme sa stretávali každý týždeň a hasili všetky možné situácie.

Niekedy mi proste zazvonil telefón: „Simi, chcú ma vyhodiť z podnájmu, potrebujem sa presťahovať.“ Pustila som teda všetko, čo som robila, a išla som za Lindou.

V každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Aj keď sme si rozdielne, časom sme sa naučili vnímať, čo tá druhá potrebuje – a čo nie.

Takže krízové situácie vaše priateľstvo zocelili?

Sima: Áno, aj keď niekedy to už bolo naozaj náročné. Lili sa už naučila, ako na mňa – keď bolo veľa takýchto situácií, tak to vždy striedala aj s dobrými správami.

Myslím si, že v každom priateľstve je namáhavé, keď vaša kamarátka či kamarát zažíva ťažké obdobie. Na jednej strane jej/mu chcete pomôcť, no neznamená to, že viete dlhodobo „pauznúť“ svoj život. Chcela som však Linde ukázať, že som tu pre ňu.

Linda: Už po druhom stretnutí som pochopila, že to Sima so mnou myslí vážne – bola som prekvapená, keď sa objavila aj druhýkrát.

Na začiatku nášho priateľstva by mi ani nenapadlo, že Sima bude prvý človek, ktorému, zavolám, keď sa niečo bude diať – veď som ani neverila, že budem pre ňu natoľko dôležitá, aby za mnou prišla.

Veľa som sa od Simy naučila – ukázala mi, že svet nie je len čiernobiely a že sa nemusím strániť ľudí. A ako som dala šancu jej, dávam dnes aj iným.

Sima, naučila si sa niečo aj ty?

Sima: Určite je to obojstranné. Vôbec to nie je tak, že by som len ja radila Linde – tiež som sa jej zverovala s tým, čo ma trápi, a riešila s ňou život.

Linda mi napríklad pomáhala, keď som sa prvýkrát stala mamou. Linda totiž časť života bývala v krízovom centre plnom bábätiek a vedela skvele vyriešiť všetko, čo som ja ako nová mamina netušila.

To by zase mne v začiatkoch nášho vzťahu vôbec nenapadlo. (Úsmev.)

Nedávno sme sa rozprávali o priateľstvách so psychologičkou a zhodnotili sme, že budovanie a udržanie priateľstva v dospelosti je fakt náročné, vyžaduje si veľa práce z oboch strán. Čím to podľa vás je, že sa práve z vášho priateľstva stalo „to ozajstné“?

Sima: Myslím si, že to bolo tým, že sme boli obe bezprostredné a jednoducho sme si „klikli“. Aj v priateľskom vzťahu si musíte navzájom sadnúť – bez toho je náročné budovať kamarátstvo. Pri Lili bolo dôležité budovať dôveru. Musela som jej ukázať, že som tu pre ňu a myslím to naozaj.

Linda: Raz sme spolu v rámci programu išli na „víkendovku“ a „prekecali“ sme celú noc. Rozprávali sme sa o ťažkých témach, no mali sme aj zábavu. Ešte nám aj ľudia hovorili, že vyzeráme ako sestry. (Smiech.)

Vždy som si na Sime vážila, že sa naučila, ako na mňa. Vedela, čo sa mi páči, no aj čo od kamarátky nechcem.

A čo od kamarátky nechceš?

Linda: Nemám rada, keď mi ľudia mudrujú do života. Každý má svoju osobitnú cestu a ja sa rada so svojím okolím poradím, keď mám pocit, že už neviem ako, a potrebujem iný pohľad, no nemám rada nevyžiadané rady.

Sima: A to bolo pre mňa ťažké, pretože bolo treba ubrať z ega. Každú radu som totiž mienila najlepšie, ako sa len dalo, no pochopila som, že niekedy je potrebné len vypočuť. Keď bude chcieť Lili radu, tak si ju vždy vypýta.

Som rada, že som sa to naučila, lebo v každom vzťahu by sme mali rešpektovať hranice toho druhého. Raz sme sa pre takúto nevyžiadanú radu pohádali, mesiac sme sa nerozprávali.

V priateľstvách by malo ísť ego bokom – prehryznúť ho je niekedy ten najväčší prejav blízkosti.

Ako ste to urovnali nezhody?

Sima: Rovnako ako pri nevyžiadaných radách – jednoducho „prehryznete“ ego.

V tomto prípade som zavolala Linde, no bolo to pre mňa hrozne ťažké. Myslím si, že pri hocikom inom by som to neurobila, keďže sme mali intenzívnu výmenu názorov.

V našom vzťahu je to iné, keďže sme začínali ako buddy – navždy budem cítiť za Lindu akúsi zodpovednosť. Chcem, aby vždy zaspávala s tým, že som tu stále pre ňu.

Linda: A mne potom bolo spätne ľúto, že som sa neozvala prvá. Keď sme sa mali po mesiaci stretnúť, mala som z toho trošku stres. Dúfala som, že to nebude trápne a že nebudeme v hádke pokračovať. Normálne sme si však vydiskutovali, čo nás trápilo, a pokračovali sme ďalej.

Už ste mi povedali, čo podľa vás priateľstvo udrží. Čo by ho, naopak, mohlo podľa vás postupne zničiť? Čoho sa mám vyvarovať, ak chcem mať dobré priateľstvá?

Sima: Nefungovalo by to, ak by sa snažila len jedna. S kamarátmi je nám dobre, keď nás dobíjajú energiou, nie keď nám ju berú. U nás sa to síce začalo tak jednostranne, no za 10 rokov sme toho veľa zažili.

Poznáme si celé rodiny, minulý rok som bola Linde svedkyňou na svadbe, naše deti sa kamošia. Mnohé sa mení, no to, že sme tu jedna pre druhú, ostáva platné aj naďalej.

Linda: Sima bola v pôrodnici deň po tom, čo prišla moja dcérka na svet. To by mi na začiatku nášho vzťahu ani vo sne nenapadlo. Kedysi ma brávala ako pubertiačku do „mekáča“ a teraz sa spolu delíme o tieto veľké životné kroky.

Program Tvoj Buddy prináša viac bezpečia, dôvery a férových šancí pre každé dieťa. Preto ho podporuje aj Férová nadácia O2, ktorá dlhodobo pomáha projektom, ktoré majú zmysel pre spoločnosť. Pomáhať môžete aj vy, ak sa zapojíte a stanete sa BUDDYM.

Program Tvoj BUDDY cez Simu a Lindu

Program Tvoj BUDDY spája deti vo veku od 12 do 16 rokov, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine, s dospelými BUDDY dobrovoľníkmi s vysokou vnútornou motiváciou pomáhať. Dobrovoľníci venujú tínedžerom svoj čas a poskytujú im stabilitu a podporu, na ktorú sa môžu spoľahnúť aj po odchode z detského domova. BUDDY je o bezpečnom, láskavom a trpezlivom vzťahu, ktorý môže byť pre deti liečivý, presne ako v prípade mladej dospelej Lindy a jej BUDDY Simony.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)