Príbehy

Keramikár Andrej Frič: Robte veci s vášňou a bude to dobré

Vo svojej tvorbe spája poctivé remeslo a umenie. Jeho keramické objekty, grafiky aj nástenné maľby odhaľujú jedinečný svet, plný originálnych postavičiek.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Andreja Friča

Dátum8. 8. 2019

Andrej Frič je všestranný umelec a otvorený človek, ktorý si vždy nájde čas pomôcť a poradiť. Veľa času trávi vo svojom útulnom ateliéri vo Viničnom, no venuje sa aj kurzom pre verejnosť a spoluorganizuje filmový festival. Prezradil nám, ako vznikajú jeho keramické sošky, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu aj či sa dá umením a remeslom uživiť.

Objavujte výnimočných Slovákov a ich originálne výrobky vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Andrej študoval pedagogiku výtvarného umenia. Hoci sa dnes venuje keramike vo veľkom, s hlinou sa prvý raz stretol až na vysokej škole. Keďže už mal za sebou civilnú službu aj pobyt v Írsku, bol starší ako jeho spolužiaci, no štúdium, hlavne umelecké kurzy, si podľa vlastných slov viac užíval.

„V rámci všeobecnej umeleckej prípravy sme mali viaceré predmety, okrem iných aj keramiku. Modelovali sme busty, lebky, neskôr voľné veci, ktoré sme aj glazovali a vypaľovali. Paralelne s tým som viac objavoval aj grafiku, hĺbkotlač, maľbu, dokonca textil. Vtedy som zistil, že najradšej mám, keď to môžem všetko striedať,“ spomína všestranný umelec na obdobie, ktoré dalo jeho životu ďalší smer.

Pri práci preferuje pomalšie tempo a rád experimentuje po svojom, preto si do svojho ateliéru zadovážil pec na vypaľovanie keramiky aj grafický lis. „Dalo mi to priestor skúšať a hľadať si svoju cestu. Moji profesori v škole boli skôr sochári, takže som pracoval štýlom pokus – omyl. Skúšal som rôzne materiály, hliny, glazúry,“ približuje.

Možnosť tvoriť slobodne považuje za veľkú devízu svojej práce. „Nikto mi nehovoril ako nie, takže som sa nebál experimentovať. Dalo by sa povedať, že aj preto mám svojský štýl. Považujem za naozaj dôležité neprestávať sa učiť a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.“

Zabehnutý postup aj dávka alchýmie

Pri práci má Andrej už svoj zabehnutý postup. Diela si zvykne najprv naskicovať – na korkovej tabuli nad pracovným stolom má pripnuté inšpirácie. Nasleduje modelovanie z kameninovej hliny, pričom vzniknutý polotovar sa pred vypálením musí nechať dokonale vyschnúť na vzduchu.

Považujem za naozaj dôležité neprestávať učiť sa a skúšať nové veci aj po škole. Zostať hladný. Je to klišé, ale pravdivé.

Potom sa vloží do pece a vypáli pri teplote približne 900 °C. Na vypálenú hlinu, ktorá je drsná a pórovitá, sa nanesie glazúra. Tá po druhom vypálení vytvorí hladký lesklý farebný povrch.

Zaujímavosťou je, že veľa materiálov si Andrej mieša sám. „Je to úplná alchýmia, do ktorej stále prenikám. Snažím sa tie pekné komerčné glazúry vyvažovať vlastnými škaredými. Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich. Perfektne dopĺňajú moje surreálne a bizarné diela,” prezrádza s úsmevom.

V rámci svojej tvorby často pracuje aj s tzv. engobami. Ide o zriedené hliny, ktoré sú obohatené o oxidy kovov. Nanášajú sa priamo na nevypálený polotovar a po vypálení zostávajú drsné. „Umožňujú mi maľovať podobným štýlom ako napríklad pri akvareli, môžem ich kombinovať s glazúrami, preškrabávať aj písať nimi,” vysvetľuje, prečo si ich obľúbil.

Keď je keramika „iná”, je to výhoda aj nevýhoda

Andrej tvorí v malom útulnom ateliéri vo Viničnom. Občas predáva na keramických trhoch po celom Slovensku aj v susednej Českej republike. Na trhoch ponúka už osvedčené vzory, o ktoré majú zákazníci záujem, no vyrába aj na zákazku.

„Na trhoch vidím reakcie ľudí a ich vnútorný boj, keď zbadajú niečo nečakané. Predávam aj úžitkové veci ako vázy, misy a kvetináče, ale mám aj pár sošiek alebo objektov pre tých odvážnejších. Neživí ma iba keramika, takže môžem zostať slobodný a nepodľahnúť tlaku trhu,” prezrádza, ako ľudia reagujú na jeho tvorbu.

„To, že tvorím trochu inú keramiku, je výhoda aj nevýhoda,” hovorí.

Inšpiráciu nachádza v mytológii aj v sci-fi

A kde čerpá keramikár inšpiráciu pre svoj fantazijný svet? „Odjakživa ma bavila mytológia a surrealizmus. Fascinuje ma hra symbolov, ktorá má však korene v realite. Je to niečo ako ľadovec, z ktorého trčí iba vrchol, a ten zvyšok, obrovský kus ľadu, je skrytý pod vodou,” objasňuje.

Mám zopár glazúr s tajnou receptúrou, vyzerajú, akoby som ich vykopal zo zeme. Sú drsné, hrboľaté, s krátermi. Milujem ich.

Andrejovu tvorbu ovplyvňujú aj iní umelci, veľkou inšpiráciou je preňho tvorba nedávno zosnulej výtvarníčky Márie Rudavskej. „Jej ochrancov a oltáre som si všimol už dávno. Dýcha na mňa z toho zvláštna mystika a tajomno. V rámci Slovenska a keramickej tvorby mi to prišlo ojedinelé. Bol to jeden z dôležitých impulzov, prečo som začal robiť keramiku,” približuje.

„Som veľký fanúšik sci-fi, hororu, fantasy aj anime. Medzi mojimi vzormi nájdete Brunovského a Poa, Banksyho a Burroughsa, Gigera a Lovecrafta, a zoznam by takto mohol pokračovať,” vymenúva.

Inšpiráciou sú pre Andreja aj majstri, s ktorými je združený v Cechu slovenských keramikárov, v rámci ktorého si s nimi vymieňa rady a skúsenosti. Cech združuje keramikárov s rôznymi štýlmi, od starých majstrov majolikárov až po novú mladú generáciu.

Umením a remeslom sa dá uživiť, no nie je to jednoduché

Andrej je naozaj všestranný umelec a okrem keramiky tvorí aj grafiky a nástenné maľby. Okrem iného spoluorganizuje Pezinský alternatívny filmový festival PAFF, niekoľko rokov učil na základnej umeleckej škole najmenšie deti a dodnes umelecky vzdeláva všetky vekové kategórie.

Ako to všetko stíha? „Je veľa vecí, ktoré by som chcel ešte vyskúšať. Je pre mňa výzvou, ako si zadeliť čas a stihnúť toho viac. Charles Bukowski raz povedal výrok, ktorý ma inšpiroval: ‚Nájdi to, čo miluješ, a nechaj, nech ťa to zabije!’ Sám sa tým riadil. Je to o vášni. Robte s vášňou a bude to dobré. Toho sa držím aj ja,” prezrádza.

Dá sa na Slovensku uživiť umením a remeslom? Andrej odpovedá pozitívne, hoci to podľa neho nie je práve jednoduchá cesta: „Určite mi pomáha moje zázemie, rodina a priatelia, ktorí ma podporujú, zákazníci, ktorí sa vracajú.”

Ak vás oslovila Andrejova tvorba a chceli by ste navštíviť jeho ateliér, rád vás privíta vo Viničnom. Môžete ho kontaktovať alebo za ním zájdite počas októbrového Dňa otvorených ateliérov, keď môžete nazrieť do dielní lokálnych výtvarníkov.

Andrej pre čitateľov Sódy vyrobil 3 originálne stojany na mobil. Zasúťažiť si o ne môžete na tomto mieste.

Šikovných Slovákov naprieč celou krajinou sa oplatí objavovať a o zážitky sa podeliť. Vďaka rýchlej 4G sieti od O2, dostupnej pre viac ako 96 % obyvateľov Slovenska, to môžete spraviť rýchlo a prakticky kdekoľvek. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/internet/4g.

Andrej Frič

Je keramikár, maliar, grafik a výtvarný pedagóg. Tvorí pod značkou Frikou a pôsobí v obci Viničné neďaleko Pezinka. Jeho tvorba má jedinečný rukopis, sú v nej prvky mytológie a symbolizmu. Viac informácií nájdete na www.andrejfric.com.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, bola Liberty laureátkou Cena Inakosti 2026 v katetórii pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.