Slávni neznámi: Príbehy Slovákov, ktorí sa preslávili za hranicami

Sú známi po celom svete, ale ich mená takmer nikto nepozná. Aj takéto osudy mali naši rodáci, ktorí sa zviditeľnili v zahraničí.

Kombinácia pracovitosti, odvahy a náhody predurčila týchto ľudí na to, že ich mená či tváre obleteli svet. Stáli sa slávnymi, hoci málokto si spomenie na ich mená. Aj takéto osudy mali naši rodáci, ktorí sa zviditeľnili v zahraničí.

Obed na vrchole mrakodrapu

Gusti Popovič, rodák z Vyšného Slavkova, odišiel v ťažkých časoch Veľkej hospodárskej krízy ako mnoho iných za robotou do Ameriky. Sediac na tráme s fľaškou v ruke, ho spolu s ďalšími desiatimi robotníkmi zvečnili na jednej z najslávnejších fotografií minulého storočia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu (Lunch atop a Skyscraper). Je tak možno jeden z najznámejších Slovákov, ktorého meno pritom pozná málokto.

Samotná fotografia vznikla 20. septembra 1932 vo výške 256 metrov nad ulicami New Yorku. O pár dní neskôr na stránkach New York Herald Tribune obletela celý svet.

Fotografovalo sa na 69. poschodí mrakodrapu, ktorý sa dnes volá GE Building a je desiatou najvyššou budovou v meste. Samozrejme fotenie bolo zinscenované a pod robotníkmi sa v skutočnosti nachádza 68. poschodie, nižšie približne o tri metre.

Každopádne klobúk dole pred pracovitým Gustim, ktorý okrem toho, že zrejme nepoznal strach z výšok, preukázal aj zmysel pre humor, keď svojej manželke fotografiu poslal domov na Slovensko a na zadnú stranu napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“

Po návrate domov z Ameriky kúpil polia a začal sa venovať gazdovaniu. Bohužiaľ jeho život skončil tragicky. Ku koncu 2. svetovej vojny, pri prechode frontu cez Vyšný Slavkov, ho na dvore jeho domu zasiahla črepina z granátu.

Slovák podpísaný na 10-dolárovke

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/Category:Bos%C3%A1k_house_(Pre%C5%A1ov)#/media/File:Presov12Slovakia39.JPG"]Zdroj: Wikipedia, Autor: Ing.Mgr.Jozef Kotulič[/lnk]

Michal Bosák pochádzal z dedinky Okrúhle, ležiacej neďaleko Svídníka. Do školy chodil len štyri zimy. V lete sa muselo pomáhať doma. Naučil sa tu písať, čítať a počítať, na viac nebol čas a najmä peniaze.

Bez skúsenosti a prakticky bez vzdelania, zato s vrodenou odvahou a pracovitosťou sa už ako šestnásťročný vybral na skusy za veľkú mláku. Vo vrecku mal symbolický jeden dolár, ktorý dostal od strýka. Ukradli mu ho už v prvý večer, ktorý strávil v Amerike, v nocľahárni v New Yorku.

Našťastie mu pomohli Slováci, ktorí žili v Hazletone v Pensylvánii. V miestnych baniach začínal s triedením uhlia za plácu 75 centov denne. Neskôr okúsil aj prácu priamo v bani a na železnici.

O štyri roky neskôr sa presťahoval do Freedlandu, oženil sa a zmenil povolanie. Ako závozníka ho zamestnal obchodník s pivom Michal Zemány, ktorý v ňom postupne rozpoznal talentovaného obchodníka. Bosák však túžil pracovať na vlastnom. Z našetrených peňazí si otvoril malý hostinec so slovenskou stravou, miesto, kde sa postupne začala stretávať slovenská komunita.

Cítil, že slabé vzdelanie mu nepostačuje a tak po večeroch intenzívne študoval. Získaval si čoraz väčší rešpekt a dôveru rodákov. Po niekoľkých rokoch už namiesto malého baru vlastnil veľkoobchod. Ako 28-ročný si otvoril vlastnú banku a agentúru lodných spoločností.

Čoskoro sa stal najväčším účastinárom Olyphanskej First National Bank a neskôr jej prezidentom. S úsmevom spomínal na prvé stretnutia s bankármi, keď ničomu nerozumel a bál sa, že sa bankovú terminológiu nikdy nenaučí. Práve v tomto období sa jeho podpis dostal na dolárovky, ktoré táto banka mala v kompetencii vydávať.

Bankové impérium sa mu postupne rozrastalo. Jeho Bosak State Bank sa stala najväčšou slovenskou bankou v USA, bol členom v správnych radách niekoľkých starých amerických bánk.

Všemožne sa snažil pomáhať domovine. Zorganizoval zbierku v sume milión dolárov, ktorá bola určená na agitáciu za samostatnosť Slovenska. Zúčastňoval sa na všetkých slovenských národných akciách v USA, jeho podpis je aj na Pittsburskej dohode z mája 1918.

Bol na audiencii u pápeža aj amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta a venoval sa aj mnohým filantropickým aktivitám. V rodnej dedine dal postaviť školu, prispel na obnovu kostolov v Prešove a Stropkove a finančne prispieval aj na Červený kríž. Jeho meno nájdete aj na stene secesnej budovy v Prešove. Ide o bývalú filiálku Americko-slovenskej banky, známej aj ako „Bosákova banka“.

Dnes si niektoré bankovky s jeho podpisom numizmatici cenia aj na desaťtisíc dolárov. Možno sa na vás niekedy usmeje šťastie a “Bosákovu desaťdolárovku” nájdete niekde doma u starého otca.

Rodák z Jarabiny má sochu vo Washingtone

Michal Strank sa narodil v roku 1919 v Jarabine a ako šesťročný emigroval s rodičmi do americkej Pensylvánie. Je vyobrazený na Pamätníku vojenského námorníctva USA na Arlingtonskom národnom cintoríne vo Washingtone, ako vztyčuje vlajku spolu s ďalšími americkými vojakmi.

Sochu odliali podľa jednej z najznámejších fotografií vyfotených počas druhej svetovej vojny na malom tichomorskom ostrove Iwó-džima. Z hľadiska japonskej obrany to bol strategický bod. Japonci tu mali tri letiská a radarové systémy, ktorými sledovali americké bombardéry. Ťažké boje prebiehali vyše mesiaca.

Po niekoľkých dňoch od začatia bitky vystúpal Michal Strank s jednotkou na vrchol sopky Suribači, kde Američania prvýkrát vztýčili svoju vlajku na japonskom území. Historický moment sa však fotil na dvakrát. Prvá vlajka sa veliacemu plukovníkovi zdala príliš malá a tak nariadil, aby ju vymenili za takú, ktorú bude vidieť z celého ostrova.

Strank sa už svojej slávy nedožil. Zabila ho črepina z delostreleckého granátu, ktorá ho zasiahla do srdca, práve keď do piesku kreslil náčrt ďalšej bojovej akcie. Pochovali ho za prítomnosti amerického prezidenta na cintoríne Arlington pri Bielom dome.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345 (No Ratings Yet)
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Slovenské kúpele: pozrite sa, ako vznikali

Na Slovensku sa nachádza 22 funkčných kúpeľných zariadení. Aj keď ich mená sú známe, mnohokrát netušíme, aké príbehy a história sa za ich vznikom skrývajú.

Na Slovensku sa nachádza 22 funkčných kúpeľových zariadení, ktoré domáci aj zahraniční hostia pravidelne navštevujú kvôli relaxu a liečbe. Aj keď ich mená sú známe, mnohokrát netušíme, aké príbehy a história sa za ich vznikom skrývajú. Tu je výber 7 z nich.

Bardejovské kúpele

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Ast%C3%B3ria_(Bardejovsk%C3%A9_k%C3%BApele)_6.JPG"]Zdroj: Wikipedia, Autor: J.Dncsn[/lnk]

Prvé zmienky o liečivých prameňoch v tomto okolí pochádzajú už z 13. storočia. Zo začiatku 16. storočia existujú záznamy o tom, že sa za kúpanie vyberali poplatky, čo potvrdzuje komerčný charakter zariadenia a hodnotu liečivých prameňov. O tej sa ľudia dozvedali aj preto, lebo cez Bardejov viedla významná obchodná trasa spájajúca Baltské more s Balkánom.

Od 18. storočia sa kúpele menili na lukratívnu a modernú destináciu miestnej (poľskej, uhorskej, rakúskej) šľachty. Z významných osobností ich navštívili napríklad Jozef II, cisárovná Sissi, ruský cár Alexander I, alebo Mária Lujza, ktorá sa neskôr vydala za Napoleóna.

Najväčšiu slávu a veľkoleposť kúpele zažili v období priemyselnej revolúcie na začiatku 20. storočia, keď mali až 1 600 obytných a dobre zariadených izieb a ročne ich navštívilo aj 5 000 hostí. V rámci areálu sa stavali domy a vily, v ktorých prebývali významní hostia. Niektoré stoja dodnes.

Počas prvej polovice 20. storočia areál postupne chátral, až kým kúpele neprešli modernizáciou do podoby, v ktorej ich poznáme dnes. V údolí Nízkych Beskýd liečia šiestimi rôznymi minerálnymi prameňmi širokú škálu zdravotných komplikácií. Pravidelne tu hosťujú výstavy, kúpele ponúkajú rôznorodé športové a rekreačné aktivity a k nahliadnutiu je aj Múzeum ľudovej architektúry.   

Rajecké Teplice

[lnk url="https://www.flickr.com/photos/miroslavzachoval/"]Zdroj: Flickr, Autor: Miroslav Zachoval[/lnk]

Prvý tzv. kúpeľný dom v tomto malom mestečku neďaleko Žiliny vznikol za éry Juraja Turzu v roku 1610. Šľachtic si doň pozýval svojich priateľov na rekreačno-pracovné výlety. Na dlhú dobu mesto a oblasť zveľadil najväčšou mierou, neskôr v jeho diele pokračovali až v 18. a 19. storočí, keď sa kúpele konečne dočkali železničného spojenia s Bratislavou a tým pádom aj Viedňou, z ktorej pochádzali viacerí prominentní kúpeľní hostia.

Aj keď prvá svetová vojna pre kúpele predstavovala stagnáciu, počas obdobia prvej Československej republiky sa kúpele prerábali do modernej podoby a prekvitali. Počas druhej svetovej vojny ich využívali nacisti a odišli z mesta až vtedy, keď sa v oblasti usadila bunka partizánov aktívnych v SNP. V roku 1959 získali Rajecké Teplice štatút kúpeľného mesta.

Dnes sa môžu kúpele pochváliť zrenovovanou modernou podobou, ktorá spĺňa aj tie najprísnejšie kritéria. Liečia najmä problémy pohybového ústrojenstva a nervovej sústavy, ale aj psychické ťažkosti. Severne chladná, slnkom zaliata a bezveterná oblasť v Rajeckej doline je na to ideálna.

Turčianske Teplice

Nedávno tento kúpeľný komplex spopularizoval slovenský seriál Kolonáda, no známy je už od 13. storočia, z ktorého pochádzajú prvé zmienky o liečivým prameňoch. Ide tak o jedny z najstarších termálnych kúpeľov nielen na Slovensku, ale aj v Európe.

Kráľ Žigmund Luxemburský sa v nich kúpal so zlatou korunou na hlave, preto ešte aj dnes existuje spojenie medzi kúpeľmi a zlatom. Kráľ sa v nich vraj vyliečil z choroby kĺbov a dožil sa vysokého veku. Z ortopedických ťažkosti sa v kúpeľoch liečia ľudia dodnes. Za svoju krásu im vraj vďačila aj Venuša Muránska, oficiálne známa ako grófka Mária Sečianska. Kúpele sa špecializujú aj na ženské zdravotné problémy.

Počas štyristo rokov patrili kúpele mestu Kremnica, až do roku 1949. V tom období ich navštevovala uhorská, rakúska, aj poľská šľachta, dokonca zavítali aj urodzení návštevníci z Transylvánie. V priebehu 20. storočia sa modernizovalo a postupne pribúdali nové domy a pavilóny.

V areáli sa nachádzajú liečebné domy Veľká a Malá Fatra, Aqua a Kollár, ktorým od roku 2006 robí spoločnosť aj aquapark.

Kúpele Piešťany

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/Pie%C5%A1%C5%A5any#/media/File:Napoleonske_kupele_Piestany.JPG"]Zdroj: Flickr, Autor: Martin Hlauka[/lnk]

Sú to pravdepodobne naše najznámejšie kúpele, no v porovnaní s ostatnými sa ich história začala písať o čosi neskôr. Tunajšie pramene však lákali ľudí a zvieratá už od praveku – našla sa tu slávna soška Moravianskej Venuše, ktorá má takmer 23 000 rokov a existujú aj záznamy o rímskych vojakoch, ktorí badali výnimočné regeneračné účinky miestnej vody. Do podoby moderných kúpeľov sa však začali postupne rozvíjať až v 18. storočí, keď bol v Piešťanoch pod vedením Jozefa Erdödyho postavený prvý kúpeľný dom, pričom niektoré najznámejšie hotelové stavby vznikli ešte o storočie neskôr (secesné Pro Patria a Thermia Palace, funkcionalistický Excelsior).

Prvý dom, postavený v štýle napoleonských kúpeľov v roku 1822, symbolizoval koniec napoleonských vojen a mal zároveň slúžiť vojakom, ktorí sa v bojoch zranili. Modernú balneoterapiu v kúpeľoch rozvinuli približne v tom istom čase a znamenalo to v skratke to, že sa každému pacientovi predpisovali najmä vodné procedúry na mieru pod lekárskym dozorom.

V 20. storočí tu pre zábavu návštevníkov a ako atrakcia na lákanie nových klientov vzniklo prvé slovenské golfové ihrisko. Zaň, ako aj za tri nové kúpeľné domy, či ikonickú zlatú sochu muža lámajúceho barlu, sa zaslúžila rodina Winterovcov.

Piešťany dnes majú vybudovanú povesť nielen vďaka termálnym prameňom, ale aj blahodárnemu bahnu, z ktorého sa robia liečivé telové zábaly. Sú lákadlom nielen pre Slovákov, ale aj pre hostí z okolitých európskych krajín či Blízkeho východu.

Kúpele Bojnice

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Kupele_Bojnice_-_jazierko.jpg"]Zdroj: Wikipedia, Autor: Lady Rowena[/lnk]

Kúpele, alebo skôr termálne pramene, prvýkrát písomne spomínané už v 12. storočí, sa za svoju dlhú históriu môžu popýšiť samými prominentnými majiteľmi.

V 16. storočí sa pod vedením Turzovcov začali budovať prvé kúpeľné budovy. V 17. storočí sa k nim zase dostali Pálffyovci, ktorých posledná modernizácia sa datuje k prelomu 19. a 20. storočia. Počas ich éry mali kúpele viaceré kryté bazény a kúpele z kameňa a dreva. Trochu neskôr, v 30. rokoch minulého storočia, sa ich rozhodol v horšom stave odkúpiť a skultúrniť Ján Baťa, jeden z legendárnych bratov-zakladateľov československej topánkovej manufaktúry. Jeho rozsiahly majetok mu však v roku 1945 znárodnili a kúpele neboli výnimkou.

Za socializmu pripadli kúpele štátu, pričom v roku 1959 Bojnice, rovnako ako Rajecké Teplice, vyhlásili za kúpeľné mesto. Odvtedy sa opäť stali cieľovou destináciou zahraničných návštevníkov. Dnes sa do nich chodí na liečebné, aj na wellness pobyty.

Kúpele Nový Smokovec

[lnk url="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nov%C3%BD_Smokovec_-_k%C3%BApele_(2).jpg"]Zdroj: Wikipedia[/lnk]

Tatranské kúpele pod úpätím najvyšších štítov vznikli ako sen ambiciózneho lekára Mikuláša Szontagha staršieho v 19. storočí. Počas praxovania vo viacerých zahraničných liečebných kúpeľoch a sanatóriach v Európe si stanovil cieľ vyvinúť niečo podobné aj v slovenskom pohorí. Od obce Veľký Slavkov si za symbolickú cenu prenajal dvadsať hektárov pôdy a v roku 1874 sa začalo budovať.

Tým sa tieto kúpele zaraďujú medzi tie mladšie v rámci Slovenska. Kopanie ich základov však odhalilo niekoľkotisícročné artefakty, ktoré okolie povýšili na celkom novú úroveň – strieborné rímske mince, ktoré zažili ešte rímskeho cisára Marca Aurélia. V budovaní sa pokračovalo, pokiaľ sa Nový Smokovec nevyvinul do kúpeľnej osady, ktorá sa na začiatku 20. storočia skladala z až 38 budov. Bola napríklad prvou cielenou liečebňou tuberkulózy v Uhorsku a zároveň prvou celoročnou tatranskou prevádzkou.

Počas prvej svetovej vojny sa zase stala vojenským lazaretom. Pred druhou svetovou vojnou bola známa ako sanatórium, po nej pripadla štátu a stala sa štátnymi kúpeľmi. Po tom, čo sa z nej v roku 1995, podobne ako z Rajeckých Teplíc, stala akciová spoločnosť, bola osada podrobená rozsiahlym rekonštrukciám, modernizácii a nedávno (2007) aj rozšíreniu o nové wellness centrum.

Veľkou devízou kúpeľnej osady je jej pozícia – v lete ponúka bezprostrednú blízkosť k turistickým chodníčkom a v zime zase k lyžiarskym svahom. Dnes už pôvodné rozhranie medzi Starým a Novým Smokovcom celkom zmizlo.    

Kúpele Vyšné Ružbachy

[lnk url="https://sk.wikipedia.org/wiki/Vy%C5%A1n%C3%A9_Ru%C5%BEbachy#/media/File:BielydomVysneRuzbachy.JPG"]Zdroj: Wikipedia, Autor: Slav Sepo[/lnk]

Zmienky o obci blízko poľskej hranice sa datujú do 13. storočia, keď spolu s ďalšími pätnástimi spišskými obcami pripadli poľskému kráľovi Vladislavovi II Jegelovskému. O kúpeľoch sa ale začalo rozmýšľať až o dvesto rokov neskôr, keď sa – stále pod poľským vedením – dedičným starostom obce stal gróf Sebastián Ľubomirský.

Práve pod jeho vedením bola postavená prvá budova kúpeľov, ktorá sa neskôr za jeho syna Stanislava stala strediskom uhorskej aj poľskej šľachty. Keď však Ľubomirskí vymreli, stratili kúpele stáleho majiteľa a po niekoľko storočí neurčito putovali z rúk do rúk.

Pozitívnou zmenou bolo až vlastníctvo baróna von Jony v 19. storočí. Výsledkom bol nový kúpeľný dom, zrkadlový kúpeľ a kaštieľ. Neskôr, v poľských rukách grófa Zámoyského, boli kúpele rozšírené o termálne kúpalisko, toho času najväčšie na Slovensku.

Po smrti Zámoyského sa kúpeľov ujal jeho syn Ján, ktorý mal za ženu neter španielského kráľa. Spolu ich mienili zmodernizovať a rozširovať, no tieto plány im skrížilo znárodnenie v roku 1948. Kúpele však prežili dodnes. Ich dominantou je napríklad kráterové jazero plné termálnej vody, či impozantný Biely Dom, ktorý dodnes slúži ako spoločenské a reštauračné centrum kúpeľov.

Okolie Belianskych Tatier a Spiša sa stará o idylické výhľady a blahodárne podmienky na zotavenie. V areáli sa nachádza štvorhviezdičkový hotel Grand a lieči sa v ňom množstvo chorôb a ťažkostí – od onkologických, dýchacích, cez srdcové a pohybové, až po tie týkajúce sa trávenia.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Športová akadémia Mateja Tótha podporená O2 funguje už na prvých 24 školách

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové