Slávni neznámi: Príbehy Slovákov, ktorí sa preslávili za hranicami

Sú známi po celom svete, ale ich mená takmer nikto nepozná. Aj takéto osudy mali naši rodáci, ktorí sa zviditeľnili v zahraničí.

Kombinácia pracovitosti, odvahy a náhody predurčila týchto ľudí na to, že ich mená či tváre obleteli svet. Stáli sa slávnymi, hoci málokto si spomenie na ich mená. Aj takéto osudy mali naši rodáci, ktorí sa zviditeľnili v zahraničí.

Obed na vrchole mrakodrapu

Gusti Popovič, rodák z Vyšného Slavkova, odišiel v ťažkých časoch Veľkej hospodárskej krízy ako mnoho iných za robotou do Ameriky. Sediac na tráme s fľaškou v ruke, ho spolu s ďalšími desiatimi robotníkmi zvečnili na jednej z najslávnejších fotografií minulého storočia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu (Lunch atop a Skyscraper). Je tak možno jeden z najznámejších Slovákov, ktorého meno pritom pozná málokto.

Samotná fotografia vznikla 20. septembra 1932 vo výške 256 metrov nad ulicami New Yorku. O pár dní neskôr na stránkach New York Herald Tribune obletela celý svet.

Fotografovalo sa na 69. poschodí mrakodrapu, ktorý sa dnes volá GE Building a je desiatou najvyššou budovou v meste. Samozrejme fotenie bolo zinscenované a pod robotníkmi sa v skutočnosti nachádza 68. poschodie, nižšie približne o tri metre.

Každopádne klobúk dole pred pracovitým Gustim, ktorý okrem toho, že zrejme nepoznal strach z výšok, preukázal aj zmysel pre humor, keď svojej manželke fotografiu poslal domov na Slovensko a na zadnú stranu napísal: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“

Po návrate domov z Ameriky kúpil polia a začal sa venovať gazdovaniu. Bohužiaľ jeho život skončil tragicky. Ku koncu 2. svetovej vojny, pri prechode frontu cez Vyšný Slavkov, ho na dvore jeho domu zasiahla črepina z granátu.

Slovák podpísaný na 10-dolárovke

Zdroj: Wikipedia, Autor: Ing.Mgr.Jozef Kotulič

Michal Bosák pochádzal z dedinky Okrúhle, ležiacej neďaleko Svídníka. Do školy chodil len 4 zimy. V lete sa muselo pomáhať doma. Naučil sa tu písať, čítať a počítať, na viac nebol čas a najmä peniaze.

Bez skúsenosti a prakticky bez vzdelania, zato s vrodenou odvahou a pracovitosťou sa už ako šestnásťročný vybral na skusy za veľkú mláku. Vo vrecku mal symbolický 1 dolár, ktorý dostal od strýka. Ukradli mu ho už v prvý večer, ktorý strávil v Amerike, v nocľahárni v New Yorku.

Našťastie mu pomohli Slováci, ktorí žili v Hazletone v Pensylvánii. V miestnych baniach začínal s triedením uhlia za plácu 75 centov denne. Neskôr okúsil aj prácu priamo v bani a na železnici.

O 4 roky neskôr sa presťahoval do Freedlandu, oženil sa a zmenil povolanie. Ako závozníka ho zamestnal obchodník s pivom Michal Zemány, ktorý v ňom postupne rozpoznal talentovaného obchodníka. Bosák však túžil pracovať na vlastnom. Z našetrených peňazí si otvoril malý hostinec so slovenskou stravou, miesto, kde sa postupne začala stretávať slovenská komunita.

Cítil, že slabé vzdelanie mu nepostačuje a tak po večeroch intenzívne študoval. Získaval si čoraz väčší rešpekt a dôveru rodákov. Po niekoľkých rokoch už namiesto malého baru vlastnil veľkoobchod. Ako 28-ročný si otvoril vlastnú banku a agentúru lodných spoločností.

Čoskoro sa stal najväčším účastinárom Olyphanskej First National Bank a neskôr jej prezidentom. S úsmevom spomínal na prvé stretnutia s bankármi, keď ničomu nerozumel a bál sa, že sa bankovú terminológiu nikdy nenaučí. Práve v tomto období sa jeho podpis dostal na dolárovky, ktoré táto banka mala v kompetencii vydávať.

Bankové impérium sa mu postupne rozrastalo. Jeho Bosak State Bank sa stala najväčšou slovenskou bankou v USA, bol členom v správnych radách niekoľkých starých amerických bánk.

Všemožne sa snažil pomáhať domovine. Zorganizoval zbierku v sume 1 000 000 dolárov, ktorá bola určená na agitáciu za samostatnosť Slovenska. Zúčastňoval sa na všetkých slovenských národných akciách v USA, jeho podpis je aj na Pittsburskej dohode z mája 1918.

Bol na audiencii u pápeža aj amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta a venoval sa aj mnohým filantropickým aktivitám. V rodnej dedine dal postaviť školu, prispel na obnovu kostolov v Prešove a Stropkove a finančne prispieval aj na Červený kríž. Jeho meno nájdete aj na stene secesnej budovy v Prešove. Ide o bývalú filiálku Americko-slovenskej banky, známej aj ako Bosákova banka“.

Dnes si niektoré bankovky s jeho podpisom numizmatici cenia aj na 10 000 dolárov. Možno sa na vás niekedy usmeje šťastie a „Bosákovu“ 10-dolárovku nájdete niekde doma u starého otca.

Rodák z Jarabiny má sochu vo Washingtone

Michal Strank sa narodil v roku 1919 v Jarabine a ako 6-ročný emigroval s rodičmi do americkej Pensylvánie. Je vyobrazený na Pamätníku vojenského námorníctva USA na Arlingtonskom národnom cintoríne vo Washingtone, ako vztyčuje vlajku spolu s ďalšími americkými vojakmi.

Sochu odliali podľa jednej z najznámejších fotografií vyfotených počas 2. svetovej vojny na malom tichomorskom ostrove Iwó-džima. Z hľadiska japonskej obrany to bol strategický bod. Japonci tu mali 3 letiská a radarové systémy, ktorými sledovali americké bombardéry. Ťažké boje prebiehali vyše mesiaca.

Po niekoľkých dňoch od začatia bitky vystúpal Michal Strank s jednotkou na vrchol sopky Suribači, kde Američania prvýkrát vztýčili svoju vlajku na japonskom území. Historický moment sa však fotil na dvakrát. Prvá vlajka sa veliacemu plukovníkovi zdala príliš malá a tak nariadil, aby ju vymenili za takú, ktorú bude vidieť z celého ostrova.

Strank sa už svojej slávy nedožil. Zabila ho črepina z delostreleckého granátu, ktorá ho zasiahla do srdca, práve keď do piesku kreslil náčrt ďalšej bojovej akcie. Pochovali ho za prítomnosti amerického prezidenta na cintoríne Arlington pri Bielom dome.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

4 tipy na bezpečné online nakupovanie nielen počas Vianoc

Aj vy radi nakupujete online? V piatej časti seriálu Ako mať smartfón v bezpečí, ktorý vznikol v spolupráci s ČSOB, vám poradíme, ako sa vyhnúť falošným e-shopom.

Vianoce sú samy osebe finančne náročné. Ak sa navyše necháte zlákať falošnými e-shopmi a inzerátmi, môže zostať pod stromčekom prázdno aj napriek tomu, že ste minuli nemálo peňazí. Preto sme si pre vás pripravili 4 jednoduché tipy, pomocou ktorých počas online nákupov svoje financie zaručene ochránite.

1. Kontrola URL

Webové stránky, cez ktoré sa chystáte realizovať platobnú transakciu, si vopred overte. Dôležitá je predovšetkým kontrola URL adresy. Ak ju tvoria podivné názvy, platbu určite nerealizujte a stránku opustite. URL riadok by mal vždy obsahovať aj ikonu zámku, po rozkliknutí ktorej sa zobrazí certifikát, teda zabezpečené pripojenie.

Nepodceňte bezpečnosť svojho smartfónu ani svojho bankového účtu. Zistite viac o jednoduchom spôsobe, ako prispieť k ochrane svojich bankových účtov pred prípadným zneužitím.

2. Hodnotenia zákazníkov

Ide o jednoduchý spôsob, pri ktorom nepotrebujete byť ani obzvlášť technicky zdatný. Pri výbere e-shopu si všímajte recenzie predchádzajúcich zákazníkov, ktorí na stránke už nakupovali a ich skúsenosti s ním.

3. Aplikácia e-shopu

Pri nákupoch využívajte len dôveryhodné WiFi pripojenie, alebo nakupujte priamo cez aplikáciu konkrétneho predajcu. Tá medzi vaším smartfónom a serverom obchodníka vytvára naozaj bezpečný kanál. Infikovaný smartfón môže pri nákupe cez prehliadač zobraziť falošnú stránku obchodníka a všetko, čo do nej vpíšete, skončí v rukách kyberútočníkov.

4. Zabezpečená internetová platba

Dobrý tip na bezpečné nakupovanie predstavuje zabezpečená internetová platba. Banka vám pri nej pošle priamo do vášho telefónu na potvrdenie každej transakcie jedinečný SMS kód. Týmto spôsobom získavate istotu, že daný nákup realizujete naozaj vy a máte pod palcom všetky peniaze, ktoré vám z účtu odchádzajú.

Tento spôsob platby, nazývaný aj 3-D Secure, môžete využívať s platobnou kartou, ktorú dostanete k účtu v ČSOB spolu s bezpečnostnou aplikáciou ČSOB MobileControl. Tú získate k účtu bezplatne a spolu s ňou aj 35 % zľavu na bezpečnostné riešenia od spoločnosti ESET.

A keďže platobnú kartu nosíte neustále pri sebe, ČSOB vám poskytne aj bezpečnostný obal, ktorý ochráni vašu platobnú kartu pred vreckovými elektronickými krádežami.

Pozrite si video, v ktorom vám viac o bezpečnosti pri online nakupovaní prezradí blogerka a IT novinárka Alžbeta „Harry“ Gavendová.

Viac informácií o aplikácii ČSOB MobileControl a ďalších bezpečnostných riešeniach od ČSOB, nájdete na www.csob.sk/chcem-to-vsetko.

ČSOB

Patrí medzi najväčšie univerzálne banky na slovenskom trhu. V jej portfóliu nechýbajú bežné účty, termínované vklady, spotrebné a hypotekárne úvery, kreditné karty, ako aj ďalšie produkty, napríklad životné a neživotné poistenia, podielové fondy, lízing a stavebné sporenie. ČSOB je členom Slovenskej bankovej asociácie.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac