Príbehy

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Otázky a odpovede o menštruačnej chudobe

Na Slovensku o menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka.

Autorka Ester Viktória Ziffová

Ilustrácie Natália Augustínová

Dátum1. 8. 2022

Potajomky si pchám do rukáva vložku a prenášam ju na toalety. Hlavne, aby nikto nevedel, že mám menštruáciu – toto je bežná realita dievčat a žien na Slovensku, ktoré prenasleduje zahanbujúci pocit z prirodzenej súčasti života. Medzi nami sú však aj ženy, ktoré ani v roku 2022 nemajú zabezpečený základný prístup k menštruačným potrebám a trpia menštruačnou chudobou.

Naše detstvo má vplyv aj na vzťahy, ktoré si vytvárame. Párová terapeutka Radoslava Olajos vysvetľuje, čo nás o sebe samých vedia naučiť

O probléme s nedostatkom financií na kúpu menštruačných potrieb počujeme ešte menej ako o samotnej menštruácii. V našej spoločnosti sa témy týkajúce sa ľudskej sexuality a intimity dlhodobo odsúvajú na druhú koľaj. Ak nemlčíme, hovoríme o nich len veľmi potichu.

Dostupné údaje však kričia: až jedna z desiatich žien v Európskej únii si nemôže kúpiť hygienické potreby, ktoré patria k jej existenčným nutnostiam. Na Slovensku môže byť situácia ešte vážnejšia. Radka Mikšík zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo nám vysvetlila, čo je to menštruačná chudoba, prečo sa týka celej spoločnosti a ako môžeme pomôcť k menštruačnej dôstojnosti a rovnosti.

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

„Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si kúpila menštruačné potreby, napríklad vložky či tampóny. Týka sa to napríklad ľudí z vylúčených komunít, ľudí žijúcich na pokraji chudoby či ľudí bez domova.

O tejto téme zo strany štátu u nás síce nepočuť, ale európske štatistiky hovoria, že 1 z 10 dievčat v EÚ si nemôže dovoliť základné hygienické potreby. Na Slovensku doposiaľ nemáme relevantné čísla, no z dát štatistického úradu vyplýva, že takmer každé šieste dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, príjmovou chudobou je na Slovensku ohrozený každý ôsmy človek a pandémia situáciu zhoršila. Navyše chudobou sú výrazne viac ohrozené ženy, sú častejšie samoživiteľkami a na Slovensku stále zarábajú menej než muži.

Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý realizovala Dominika Režová (2022) k svojej diplomovej práci o menštruačnej chudobe. Podľa výsledkov sa 34,8 % respondentiek ocitlo počas života v situácii, keď si nemohli dovoliť zadovážiť menštruačné potreby.“

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

„Alternatívami menštruačných potrieb sú rôzne kusy látok, ponožky, gázy, toaletný papier, noviny či iné metódy, ktoré môžu ohroziť zdravie, bezpečie či budúcnosť daných ľudí.

Nedostatok menštruačných potrieb môže znamenať aj pravidelné vynechávanie školy počas menštruačných dní. V komunitách, kde hovoríme o generačnej chudobe, je školská absencia z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečný jav, ktorý prispieva k cykleniu v kolobehu chudoby.

Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, téma menštruačnej chudoby by mala byť dôležitá pre nás všetkých. Menštruácia sa totiž nepýta, či na ňu máte.

Menštruačná chudoba sa môže podpísať nielen na fyzickom, ale aj psychickom zdraví, ide totiž o nenaplnenie základných existenčných potrieb.

Skúste si predstaviť menštruáciu, počas ktorej by ste nemali k dispozícii nič, čím môžete zachytiť menštruačnú tekutinu. Navyše nemáte peniaze ani na ďalší ‚luxus‘, ako sú napríklad lieky na zmiernenie bolesti alebo nahrievacie vankúšiky.

K tomu všetkému si pripočítajte nemožnosť adekvátnej hygieny, a ak by sa vám napokon podarilo dostať sa k nejakej menštruačnej potrebe, je bežnou praxou, že osoby zasiahnuté menštruačnou chudobou nemajú súkromie na jej výmenu. Pre niektorých ľudí to, žiaľ, nie je iba predstava.“

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

„Tieto skúsenosti s nami zdieľali neziskové organizácie aj ľudia, ktorí spolupracujú s osobami zasiahnutými menštruačnou chudobou, sú to ťažké príbehy.

Príkladom je pani, ktorej lekár pre časté pôrody zaviedol vnútromaternicové teliesko. Dostala však zápal a začala mávať veľmi silnú menštruáciu, na ktorú nemala peniaze, tak si chodila kupovať rôzne látky do secondhandov.

Sú známe aj príbehy žien, ktoré aj nejaké peniaze na menštruačné potreby majú, no stretávajú sa s predsudkami a sťaženým prístupom k nim. Radšej ani nevstúpia do drogérie pre svoj vzhľad, pretože personál na ne automaticky pozerá ako na zlodejky.

Potom sú tu dievčatá, ktoré sa musia spoliehať na pomoc učiteliek a učiteľov, ktorí v kabinete vždy majú k dispozícii pár vložiek, často z vlastných prostriedkov.“

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

„Vzdelávať a sprístupniť menštruačné potreby. Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, mala by to byť pre štát zo sociálneho aj zdravotného hľadiska dôležitá téma. Menštruácia sa nepýta, či na ňu máte.

Rôzne neziskové organizácie, jednotlivci, komunitné centrá a ďalšie zariadenia problematiku menštruačnej chudoby vnímajú roky a pokúšajú sa vo vlastnej réžii pomôcť, ako vedia. Jednorazové zbierky sú len krátkodobým riešením, cieľom organizácií je aj šíriť osvetu a apelovať na systémové riešenia.

LGBTI+ ľudia na Slovensku stále čelia predsudkom. Prečítajte si, ako môžeme prispieť k vzájomnému porozumeniu a tolerancii

Slovensko sa môže inšpirovať zahraničím a sprístupniť menštruačné potreby na verejných toaletách či v školách alebo uhrádzať menštruačné potreby ľuďom v núdzi. Možné riešenie ponúka aj zahrnutie menštruačných potrieb do ‚balíčkov‘ pre sociálne znevýhodnených ľudí, prípadne zníženie alebo stanovenie nulovej DPH na ne.“

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

„Vzdelávať sa, podporovať zbierky, podpisovať petície, rozprávať sa o tom vo svojom okolí, žiadať od politikov a političiek, aby sa venovali témam rovnosti, férovosti a vzdelávania. Apelovať by sme mali aj na vekovo adekvátnu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá prináša informácie, zručnosti a postoje v témach intimity a sexuality, ktoré nevyhnutne potrebujeme k zdraviu, bezpečiu a rovnosti.

Pomôcť môže aj zmena vlastného postoja a uvedomenia si vlastných privilégií. Naša štartovacia čiara môže byť inde než štartovacia čiara druhého človeka.

V tejto téme sa často spomínal menštruačný kalíšok či nohavičky – sú predsa viackrát použiteľné počas niekoľkých rokov, prirodzene, núka sa to ako možnosť. Využívanie ekologických alternatív menštruačných potrieb je však do veľkej miery privilégium.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii a jej rôznych aspektoch môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.

Dôležité je uvedomiť si, že ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ľudia bez domova a ďalšie vylúčené komunity nemusia mať ani prístup k čistej vode či elektrine. To sú nevyhnutné predpoklady na správne a hygienické zavádzanie kalíška či starostlivosti o znovupoužiteľné menštruačné potreby. Nevhodná hygiena by mohla ohroziť zdravie či život ľudí.

A napokon drobnosť, ktorá môže pomôcť: začnime používať pojem menštruačné potreby, nie menštruačné pomôcky. Je to základná potreba a zmena jazyka v bežnej komunikácii dokáže prispieť k rovnosti.“

Hovorí sa o menštruácii v školách?

„To je individuálne. V škole sa o nej totiž hovorí najmä z reprodukčného hľadiska, ktoré je mimoriadne dôležité, no menštruácia má aj ďalšie rozmery – sociálne, zdravotné alebo ekologické.

Často sa stáva, že sa o nej učí na jednej vyučovacej hodine, navyše sú v debate prítomné rodové stereotypy. Bežnou praxou je, že chlapcov z tejto diskusie v mnohých školách stále vylučujú, pričom je to dôležitá téma aj pre nich. Ťažko sa v spoločnosti zbavíme pocitov zahanbenia pri vyťahovaní vložky či tampónu z tašky, keď chlapcov do tejto témy ani neprizveme.

Na Slovensku stále neexistuje systematická a kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova. V organizácii Spoločnosť pre plánované rodičovstvo sa o to popri interaktívnych workshopoch usilujeme. Vďaka podpore nórskych fondov máme príležitosť prinášať do škôl profesionálne inkluzívne vzdelávanie, vhodne prispôsobené pre rôzne vekové skupiny.

Vytvárame aj metodiky, aby sme podporili učiteľky a učiteľov. Témy vzťahovej a sexuálnej výchovy prinášame aj k širokej verejnosti, do ambulancií, k rodičom či do firiem, kde poskytujeme vzdelávanie o predchádzaní obťažovania a vytváraní inkluzívnych tímov.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii, jej rôznych aspektoch – nielen v súvislosti s reprodukciou, ale aj v súvislosti s menštruačnou chudobou či menštruačnou stigmou – môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.“

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

„Cieľom kampane bolo vyzbierať finančné prostriedky na nákup menštruačných vložiek a následne ich odovzdať partnerským organizáciám, ktoré sa s menštruačnou chudobou stretávajú dennodenne.

Kampaň sme zastrešovali my, teda Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, s Lindou Moróczovou z projektu Mesačnica a Natáliou Blahovou, dobrovoľníčkou z organizácie Neighborhood Feminists. Boli sme neuveriteľne vďačné, že sa nám podarilo osloviť ešte väčšie množstvo ľudí, ako sme pôvodne očakávali. Pôvodný cieľ 5 000 eur sa vyšplhal až na vyzbieraných 7 405 eur na nákup menštruačných potrieb.

Za peniaze z kampane sme nakúpili vložky podľa konkrétnych potrieb organizácií. Tie sa aktuálne distribuujú priamo k nim. Rozdeľujeme ich tak, aby dokázali čo najväčšiemu počtu ľudí zabezpečiť dôstojnú menštruáciu. Ak sa chcú ľudia zapojiť a pomôcť ďalej, môžu nás sledovať na sociálnych sieťach, kde budeme informovať o ďalších krokoch.

Podpora nielen našej organizácie, ale aj iných by mala byť spôsobom, ktorý je vo vašich kapacitách a možnostiach – nemusí ísť len o finančnú podporu. Pomáha aj zdieľanie, šírenie osvety, prítomnosť na workshopoch, besedách či diskusiách. Aj takáto podpora je pre kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu mimoriadne potrebná.“

Radka Mikšík

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Lektoruje interaktívne workshopy, vytvára vzdelávacie materiály, pracovné zošity, metodiky, venuje sa osvetovej a advokačnej činnosti v témach vzťahovej a sexuálnej výchovy, zdravých vzťahov, prevencie sexuálneho násilia a obťažovania a i. Vďaka spolupráci so Zuzanou Bendíkovou je Radka aj autorkou komiksu Prvýkrát od Dospej matere. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde sa venovala inkluzívnemu vzdelávaniu školských podporných tímov a je aj ambasádorkou programu Teach for Slovakia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Psychológ Michal Božík: Keď sme unavení, nehľadáme oddych, ale únik. Telefón sa vtedy zdá ako najlepší spôsob na vypnutie

Ako umelá inteligencia mení našu schopnosť sústrediť sa – a čo môžeme urobiť, aby sme ju posilnili?

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum13. 10. 2025

Možno ste na sebe už spozorovali, ako sa krátke videá na sociálnych sieťach stali zaručeným nástrojom na uvoľnenie po práci. Alebo ako sa z ChatGPT stal nový „Google“. Digitálne technológie zásadne menia náš životný štýl a ak chceme držať krok s dobou, nevyhneme sa im – o to dôležitejšie je naučiť sa regulovať vlastné digitálne správanie a vedieť, čo to s našou hlavou robí. Pozornosť je totiž tiež ako sval – keď ju prestaneme trénovať, slabne.

Deti sú ešte krehkejšie ako dospeláci. Výchovná poradkyňa nám vysvetlila, čo s nimi smartfóny robia a ako ich učiť používať s mierou.

Psychológ Michal Božík nám v rozhovore vysvetlil, prečo sa naša pozornosť oslabuje, čo robí s mozgom neustála stimulácia a ako si môžeme „mentálny sval“ posilňovať aj v tejto rýchlej ére. A okrem toho sa dozviete aj:

prečo po náročnom dni siahneme po telefóne namiesto oddychu,
ako neustále prepínanie medzi podnetmi oslabuje našu schopnosť sústrediť sa,
čo stojí za fenoménom doomscrollingu (bezduchého posúvanie obsahu na sociálnych sieťach) a prečo v nás posilňuje úzkosť,
ako umelá inteligencia mení spôsob, akým premýšľame a učíme sa,
aké malé kroky a mikrozmeny môžete aplikovať do bežných dní a pomôžu vám získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou.

Predstavme si večer po práci: som unavená po celom dni plnom stresu, úloh a stimulov. Logicky by som mala hľadať pokoj a oddych. Namiesto toho siahnem po telefóne a začnem bezmyšlienkovite scrollovať. A paradoxne – čím som unavenejšia, tým viac ma to k tomu ťahá. Prečo sa to deje?

Rozdelil by som to na dve časti. Prvá súvisí s podmienkami – v tomto prípade ide o kognitívne vyčerpanie. Môžeme si to predstaviť tak, že počas dňa čerpáme určitú zásobu „vôľovej energie“, ktorá je večer na minime.

Po plnom dni je pre nás oveľa ťažšie urobiť vedomé rozhodnutie, ako zmysluplne stráviť čas. Jednoduchšie je padnúť do niečoho známeho a ľahko dostupného. Tak siahame po telefóne, ktorý nám poskytuje mikrodávky dopamínu.

Platí, že čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac preťažujeme našu schopnosť udržať pozornosť.

Druhá časť, ktorá tu zohráva úlohu, je narušený dopamínový cyklus.

Čo znamená narušený dopamínový cyklus?

Keď sa pustíme do činnosti, ktorá si vyžaduje úsilie, mozog nás pri nejakom pokroku odmení dobrým pocitom. To nás motivuje pokračovať ďalej.

Ak však pravidelne využívame zdroje, ktoré nám dávajú rýchly a ľahko dostupný dopamín, zvykneme si na to. Oslabuje sa tak naša schopnosť zotrvávať pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie a trpezlivosť a pri ktorých trvá dlhšie, kým dostaneme odmenu.

Dobrým príkladom je čítanie knihy. Aby sme sa dostali k pôžitku z príbehu alebo k porozumeniu myšlienke, potrebujeme prečítať desiatky strán. Pre mozog zvyknutý na rýchly obsah je to zdĺhavé a neatraktívne.

Ak schopnosť dlhšieho sústredenia nepoužívame – alebo ju používame inak, napríklad pri neustálom prepínaní medzi viacerými podnetmi –, prirodzene slabne.

Asi tiež platí, že čím viac siahame po telefóne, tým viac posilňujeme tento narušený cyklus.

Presne tak. Ukazuje sa, že spojenia v mozgu, ktoré by nám umožnili udržať pozornosť na jednej veci, slabnú v prospech tých, ktoré podporujú rýchle prepínanie. Navyše, aplikácie a zariadenia sú navrhnuté tak, aby využívali zraniteľnosť nášho nervového systému.

Každá notifikácia, zvuk či animácia cieli na to, aby sme zostali v cykle dopamínovej stimulácie.

Hĺbka si vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

Tu sa potom dostávame k ešte extrémnejšiemu prejavu – k tzv. doomscrollingu, teda nutkavému a opakovanému vyhľadávaniu informácií.

Doomscroling podnecuje našu evolučnú túžbu scrollovať ďalej a ďalej. Keď otvoríme správy alebo sociálne siete, spúšťa sa v nás stav zvýšenej bdelosti, pri ktorom hľadáme možné ohrozenie. A čím viac scrollujeme, tým viac sa tento mechanizmus posilňuje: namiesto pocitu upokojenia cítime, že musíme pokračovať.

Stojí za tým aj tzv. negativity bias – prirodzená tendencia nášho mozgu venovať viac pozornosti negatívnym informáciám. Evolučne to dáva zmysel: praveký lovec, ktorý chcel prežiť, musel vnímať každé potenciálne nebezpečenstvo. Mozog je preto nastavený reagovať intenzívnejšie na hrozby než na pozitívne správy.

Preto sme dnes zásobovaní obsahom, ktorý vyvoláva obavy, hnev alebo strach. Emočne naň reagujeme silnejšie.

Čo to s nami robí v bežnom živote?

Na jednej strane sme emočne otupení, akoby sme si zvykali na stále horšie a horšie správy. Na druhej strane sme preťažení, pretože náš nervový systém nie je stavaný na také množstvo ohrozenia, ktoré sa na nás denne valí z obrazoviek.

Naša nervová sústava je nastavená zvládnuť len určitý počet poplachov. Ak však neustále spúšťame „alarm“, vyrábame si rôzne problémy – od úzkostí a stresu až po somatické ťažkosti. Zároveň nám potom neostáva energia ani kapacita venovať sa skutočným ohrozeniam.

Paradoxne nám doomscrolling dáva pocit, že získavame kontrolu, že vieme, čo sa deje vo svete. V skutočnosti nás však oberá o pokoj a schopnosť udržať si zdravú pozornosť tam, kde ju naozaj potrebujeme.

Ako do toho vstupuje umelá inteligencia?

Zaujíma ma najmä vplyv na pozornosť a trénovanie mysle, keďže AI nám veľa vecí zrýchľuje a uľahčuje, no často pri nej preskakujeme proces hľadania, porovnávania a riešenia problémov, teda presne tie kroky, ktoré často vedú k porozumeniu.

Myslím si, že umelá inteligencia len zosilňuje všetko to, čo sme už spomínali – zrýchľuje tempo, skracuje naše sústredenie a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Ja osobne sa však snažím byť v oblasti AI a jej vplyvu skeptický. Nemyslím si, že ide o nejakú obrovskú revolúciu v zmysle, že by nás úplne zmenila. Internet nám sprístupnil obrovské množstvo informácií a AI ich v podstate len prezentuje iným spôsobom.

Áno, dokáže nám pomôcť robiť niektoré úlohy rýchlejšie a jednoduchšie, najmä tie banálne a repetitívne. Zatiaľ však máme veľmi málo serióznych štúdií o tom, aký bude mať tento trend dlhodobý vplyv.

Svetom nedávno preletela štúdia z MIT, ktorá porovnávala tri skupiny študentov – jedna písala eseje úplne bez pomoci, druhá s využitím Googlu a tretia pracovala výhradne s aplikáciou ChatGPT.

Výsledky ukázali, že účastníci používajúci ChatGPT mali konzistentne nižšiu mieru mozgového zapojenia, pokles kreatívnych vĺn, aktívneho myslenia aj prepojenia medzi neurónmi. To prirodzene otvára otázku, či pri častom používaní umelej inteligencie časom nestratíme niektoré schopnosti, napríklad sústredenie, tvorivé myslenie či samotný proces učenia sa.

Jedna štúdia pri tejto otázke nestačí, potrebujeme ich desiatky, najmä replikované. Určite je to možné. No môže sa stať aj to, že energiu, ktorú ušetríme pri niektorých aktivitách, presmerujeme do činností, ktoré sú kognitívne stimulujúce iným spôsobom.

Môj osobný názor je, že AI bude otvárať nožnice nerovnosti. Ľudia, ktorí už dnes majú vytrénované kognitívne schopnosti a sú nútení ich pravidelne používať, budú vďaka umelej inteligencii schopní zrýchliť a zefektívniť niektoré úlohy, a tým sa posunú ešte ďalej.

Tí, ktorí tento tréning nemajú, sa môžu začať spoliehať na AI až príliš a namiesto rastu budú stagnovať alebo zlenivejú. Inými slovami: jednej skupine to výrazne pomôže, zatiaľ čo druhú to udrží na povrchnej úrovni. Podľa mňa to bude obrovská výzva najmä pre mladých ľudí, no uvidíme, čo ukážu ďalšie výskumy.

Čo je však podľa mňa jasné už dnes, je to, že by sme mali investovať oveľa viac zdrojov nielen do samotného rozvoja AI, ale aj do reflexie jej vplyvu na spoločnosť.

Ako to myslíte?

Pri každej novej technológii vidíme opakujúci sa vzorec: technológia napreduje rýchlejšie, než stíhame uvažovať nad jej dôsledkami a nastavovať pravidlá. V histórii to bolo podobne s internetom, so sociálnymi sieťami, smartfónmi… vždy najprv prišla fascinácia a masové rozšírenie, až potom sa začalo hovoriť o rizikách, reguláciách či o tom, ako to mení naše myslenie a správanie.

Ak sa budeme zameriavať len na technický pokrok bez paralelnej diskusie o psychologických a spoločenských dosahoch, riskujeme, že budeme stále iba dobiehať.

Na tom, či si tieto otázky budeme klásť a či na ne budeme hľadať seriózne odpovede, podľa mňa stojí budúcnosť zdravého využívania AI. Lebo technológia sama osebe nie je dobrá ani zlá – všetko závisí od toho, ako sa s ňou naučíme narábať.

Ako to máte vy osobne?

Dnes sú dve poobede a ja som už stihol vyčerpať svoj bezplatný limit vyššieho modelu – takže používam AI intenzívne. Ale zároveň sa snažím pochopiť, čo to vlastne znamená pre náš život.

Pre mňa je to skôr intelektuálny hlavolam než nástroj, ku ktorému by som mal bezvýhradnú dôveru. No čím dlhšie sa tomu venujem, tým som skeptickejší.

Myslím si, že to nie je žiadna zázračná revolúcia. Aj ekonomické výsledky to zatiaľ potvrdzujú – čoraz častejšie sa hovorí, že sme možno uprostred AI bubliny, ktorá môže jedného dňa s veľkým rachotom spľasnúť. Na druhej strane by bola veľká chyba to celé ignorovať a tváriť sa, že sa nás to netýka.

AI len zosilňuje všetko, čo už poznáme. Zrýchľuje tempo, skracuje pozornosť a posilňuje tendenciu ísť tou najľahšou cestou.

Keď sa v súvislosti s novými technológiami hovorí o zjednodušovaní myslenia a klesajúcej pozornosti, väčšinou sa to berie ako problém produktivity či práce. No tie dôsledky sú prítomné aj v iných oblastiach života, nie?

Áno, myslím si, že to cítime vo všetkých oblastiach a je dobré o tom hovoriť. Podľa mňa žijeme v povrchnej dobe práve preto, že nedokážeme ísť do hĺbky. Hĺbka si totiž vyžaduje čas a úsilie. To sú veci, ktoré dnešná doba systematicky potláča.

O to ťažšie je potom vedome vstupovať do situácií, kde treba zostať prítomný, napríklad skutočne počúvať partnera v rozhovore alebo naozaj vnímať, čo sa odohráva v nás samých.

Sme zahltení množstvom podnetov a často je to aj forma úniku. Keď v sebe cítime niečo nepríjemné či bolestivé, radšej sa rozptýlime – zaplníme sa sociálnymi sieťami alebo smartfónom. Lenže keď sa napokon ocitneme v situácii, kde sme s tým vnútorným obsahom konfrontovaní, môže nás to prevalcovať.

Americká akademička Gloria Marková v roku 2000 so svojím tímom skúmala, ako ľudia používajú počítače, telefóny a iné elektronické zariadenia.

Zistila, že sa ich pozornosť v priemere asi každé dve a pol minúty presunula na nový podnet. Keď výskum zopakovala po 20 rokoch, v roku 2020, zistila, že sa tento časový úsek výrazne skrátil: kým sa necháme niečím vyrušiť, dokážeme sa dnes na obsah na obrazovke sústrediť v priemere iba 47 sekúnd.

Aký je prvý krok k uvedomelejšiemu digitálnemu správaniu?

Myslím si, že kľúčové sú tu dva pojmy – stratégia a reflexia. Stratégia znamená, že máme vedome nastavené, ako chceme fungovať. Väčšina z nás si plánuje prácu, rodinu či voľný čas, ale v oblasti digitálnych technológií často iba reaktívne odpovedáme na to, čo sa deje.

Ak si pripravíme stratégiu aj tu, či už ide o pravidlá pre jednotlivé zariadenia a aplikácie, alebo o čas strávený online, sme omnoho lepšie pripravení, než keď len pasívne reagujeme.

Reflexia je druhá časť. Môže ísť o jednoduché veci, napríklad pozrieť si, koľko času denne strávime pred obrazovkou telefónu. To číslo väčšinou nepoteší, ale dáva nám priestor na premýšľanie, či je to v súlade s tým, ako chceme žiť. Nemôžeme sa spoliehať, že sa to „nejako samo“ vyreguluje – ani u nás, ani u detí.

Čo to znamená konkrétne? Máte nejaké triky?

Keď sa o tom rozprávam so známymi, mnohí sa čudujú, že mám podľa nich veľmi prísne pravidlá. Napríklad mám vždy vypnuté dáta v mobile – zapínam ich len vtedy, keď niečo potrebujem vyhľadať.

Už je to vo mne tak zakorenené, že sa mi párkrát stalo, že som niekomu napísal správu, čakal na odpoveď a až po chvíli som si uvedomil, že som si medzitým dáta opäť vypol.

To bolo moje vedomé rozhodnutie, keď som si prvýkrát zadovážil dátový balíček – chcel som sa obmedziť len na bežné funkčné veci a vyhnúť sa neustálemu online režimu. Samozrejme, je náročné to udržiavať.

Takých pravidiel mám viac, ale neprišli zo dňa na deň. Nebolo to tak, že som si ich vymyslel a hneď fungovali. Skúšal som na sebe rôzne prístupy a musel som si nájsť to, čo funguje práve na mňa.

Preto ani neviem povedať univerzálne „ideálne“ pravidlá pre všetkých. Každý si musí otestovať, aký spôsob mu najviac pomáha udržať si zdravý vzťah k technológiám.

Čím sme viac unavení, tým ľahšie sa dáme vyrušovať. A čím častejšie to robíme, tým viac oslabujeme svoju schopnosť udržať pozornosť.

Je predsa niečo, čo by ste odporučili vyskúšať každému?

Ak by som mal niečo odporučiť, tak určite časové a priestorové zóny bez digitálnych technológií, teda vedome vytvorené miesta alebo momenty, kde sa smartfóny či iné zariadenia nepoužívajú. Dá sa z toho urobiť akýsi „oddychový kútik“ pre myseľ.

Je to až trochu anekdotické, ľudia radi vtipkujú o tom, ako scrollujú na sociálnych sieťach na toalete. Nedávno som čítal polemiku, že možno je to vlastne ideálne miesto, veď kedysi tam bývali bezcenné „záchodové časopisy“.

Ale pointa je inde: zóny majú zmysel – či už priestorové, alebo časové, napríklad večery, keď sme kognitívne vyčerpaní. Ak človek nemá viacero vrstiev ochrany, veľmi ľahko do toho spadne.

5 tipov na posilnenie pozornosti

Spoznajte svoj rytmus

Uvedomte si, že sa nemôžete sústrediť nonstop.
Všímajte si, kedy počas dňa máte prirodzene viac energie a kedy pozornosť klesá. Ak vás to každú chvíľu ťahá k telefónu, namiesto násilného „pretláčania sa“ si dajte krátku pauzu – napríklad s kolegami na káve alebo na balkóne. K úlohe sa vrátite oddýchnutejší a zvládnete ju rýchlejšie.

Vybalansujte si čas

Sledujte, koľko minút denne strávite pri reels, na TikToku č pri krátkych videách – a rovnaký čas venujte aj aktivite, ktorá vašu myseľ rozvíja. Môže to byť čítanie knihy, lúštenie sudoku, písanie denníka alebo čokoľvek, čo si vyžaduje dlhšiu pozornosť.

Pravidlo 20 sekúnd

To, čo chcete obmedziť, si spravte o 20 sekúnd „ťažšie“ – napríklad sa odhláte zo sociálnej siete, aby ste museli vždy zadať heslo. A naopak, činnosti, ktoré chcete podporiť, si spravte o 20 sekúnd jednoduchšie – majte poruke knihu, denník alebo inú pripomienku.

Tréning nudy

Vytvorte si počas dňa prázdny priestor a dovoľte si chvíľu nudiť sa – v MHD, v čakárni alebo pri čakaní na priateľa. Nepozerajte sa hneď do mobilu. Nuda paradoxne posilňuje kreativitu a zlepšuje schopnosť hlbšieho sústredenia.

Vizuálna kotva

Majte na stole papierik alebo obrázok s pripomienkou: Čo chcem dnes dosiahnuť? Ako sa chcem cítiť? Takéto kotvy môžu fungovať ako malá brzda pred automatickým otvorením sociálnych sietí a dokážu vás vrátiť k tomu, na čom skutočne záleží.

Ja som počula o nastavení sivého módu obrazovky. V rámci neho budete vidieť v smartfóne všetko v čiernobielej farbe vrátane sociálnych sietí, natáčaného videa či fotiek, ktoré vám prídu od iných ľudí.

Je to zaujímavé, pretože farby stimulujú určité časti mozgu, priťahujú našu pozornosť a poskytujú nám malú odmenu. Keď ich z telefónu odstránime, zníži sa jeho „atraktivita“ – scrollovanie zrazu nie je také lákavé.

Podľa mňa sa netreba báť experimentovať a hľadať riešenia. Páči sa mi myšlienka používať digitálne technológie ako nástroj proti nim samým – napríklad sledovať, koľko času trávime online, nastavovať si limity alebo využívať AI na plánovanie mikrozmien vo vlastnom správaní. Keď už tieto nástroje máme, môžeme ich využiť aj na to, aby sme lepšie chránili svoju pozornosť.

Keď si už začneme všímať svoje digitálne správanie a robíme nejaké zmeny, ako ich realizovať tak, aby vydržali?

Je dobré začať s drobnými krokmi. Keď chcem urobiť nejakú zmenu u seba, dám si napríklad pripomienku do telefónu, aby som si to každý deň zreflektoval a skontroloval. Asi po mesiaci sa pozriem, či to funguje aj bez tejto kontroly. Ak nie, pokračujem v posilňovaní nového návyku. Dôležité je mať jasný zámer – povedať si, že toto chcem teraz robiť.

Niekomu môže fungovať aj drastický škrt, ale tam hrozí rýchly „jojo efekt“, teda že sa veľmi skoro vrátim k pôvodnému správaniu. Preto sa mi osvedčilo postupné dolaďovanie životného štýlu. Je to udržateľnejšie, ako keď sa snažím všetko zmeniť naraz.

Vo finále je to o našom živote a o tom, že technológie nám z neho často vytláčajú iné aktivity. Lebo čím viac času im venujeme, tým menej ho zostáva na to, čo je pre nás v skutočnosti dôležité.

Mgr. Michal Božík Ph.D.

Psychológ pôsobiaci vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Vo svojej praxi sa venuje témam digitálneho rodičovstva a digitálnych technológií. Pracoval ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation a pôsobil aj v programe Teach for Slovakia ako učiteľ.

Páčil sa vám článok?

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

​Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

Hovorí sa o menštruácii v školách?

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

Radka Mikšík

Mohlo by vás zaujímať

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Odborníčky na verejné priestory Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, ako takéto „tretie miesta“ rozhodujú o kvalite nášho života

Z košického sídliska Ťahanovce až na olympijské pódium. Richard Tury ukazuje, že skejtbording nie je len o víťazstvách, ale hlavne o vytrvalosti, komunite a radosti

Najväčšie výzvy učia nielen vytrvalosti, ale ukazujú aj silu priateľstva a vzájomnej pomoci. Jaroslav Dej skúsenosti z horských ultramaratónov využíva aj v kancelárii

Mgr. Michal Božík Ph.D.

Mohlo by vás zaujímať

Jana a Andrej Zemandl: Ak vytvoríte dieťaťu zážitky, bude menej siahať po smartfóne. Keď ich spojíte s pohybom, budujete v ňom zdravé návyky do dospelosti

Ak nechcete pre dieťa smartfón, môžete skúsiť detské smarthodinky. 5 dôvodov, prečo sú lepšie riešenie

Ako vysvetlím babke, že na Facebooku si nepíše s Bradom Pittom? Psychologička radí, ako sa rozprávať o umelej inteligencii tak, aby jej porozumeli deti aj starí rodičia

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?