Príbehy

Kúpiť si menštruačné potreby je privilégium. Otázky a odpovede o menštruačnej chudobe

Na Slovensku o menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka.

Autorka Ester Viktória Ziffová

Ilustrácie Natália Augustínová

Dátum1. 8. 2022

Potajomky si pchám do rukáva vložku a prenášam ju na toalety. Hlavne, aby nikto nevedel, že mám menštruáciu – toto je bežná realita dievčat a žien na Slovensku, ktoré prenasleduje zahanbujúci pocit z prirodzenej súčasti života. Medzi nami sú však aj ženy, ktoré ani v roku 2022 nemajú zabezpečený základný prístup k menštruačným potrebám a trpia menštruačnou chudobou.

Naše detstvo má vplyv aj na vzťahy, ktoré si vytvárame. Párová terapeutka Radoslava Olajos vysvetľuje, čo nás o sebe samých vedia naučiť

O probléme s nedostatkom financií na kúpu menštruačných potrieb počujeme ešte menej ako o samotnej menštruácii. V našej spoločnosti sa témy týkajúce sa ľudskej sexuality a intimity dlhodobo odsúvajú na druhú koľaj. Ak nemlčíme, hovoríme o nich len veľmi potichu.

Dostupné údaje však kričia: až jedna z desiatich žien v Európskej únii si nemôže kúpiť hygienické potreby, ktoré patria k jej existenčným nutnostiam. Na Slovensku môže byť situácia ešte vážnejšia. Radka Mikšík zo Spoločnosti pre plánované rodičovstvo nám vysvetlila, čo je to menštruačná chudoba, prečo sa týka celej spoločnosti a ako môžeme pomôcť k menštruačnej dôstojnosti a rovnosti.

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

„Menštruačná chudoba je stav, keď osoba nemá dostatok finančných prostriedkov, aby si kúpila menštruačné potreby, napríklad vložky či tampóny. Týka sa to napríklad ľudí z vylúčených komunít, ľudí žijúcich na pokraji chudoby či ľudí bez domova.

O tejto téme zo strany štátu u nás síce nepočuť, ale európske štatistiky hovoria, že 1 z 10 dievčat v EÚ si nemôže dovoliť základné hygienické potreby. Na Slovensku doposiaľ nemáme relevantné čísla, no z dát štatistického úradu vyplýva, že takmer každé šieste dieťa žije v domácnosti s príjmom pod hranicou chudoby, príjmovou chudobou je na Slovensku ohrozený každý ôsmy človek a pandémia situáciu zhoršila. Navyše chudobou sú výrazne viac ohrozené ženy, sú častejšie samoživiteľkami a na Slovensku stále zarábajú menej než muži.

Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý realizovala Dominika Režová (2022) k svojej diplomovej práci o menštruačnej chudobe. Podľa výsledkov sa 34,8 % respondentiek ocitlo počas života v situácii, keď si nemohli dovoliť zadovážiť menštruačné potreby.“

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

„Alternatívami menštruačných potrieb sú rôzne kusy látok, ponožky, gázy, toaletný papier, noviny či iné metódy, ktoré môžu ohroziť zdravie, bezpečie či budúcnosť daných ľudí.

Nedostatok menštruačných potrieb môže znamenať aj pravidelné vynechávanie školy počas menštruačných dní. V komunitách, kde hovoríme o generačnej chudobe, je školská absencia z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečný jav, ktorý prispieva k cykleniu v kolobehu chudoby.

Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, téma menštruačnej chudoby by mala byť dôležitá pre nás všetkých. Menštruácia sa totiž nepýta, či na ňu máte.

Menštruačná chudoba sa môže podpísať nielen na fyzickom, ale aj psychickom zdraví, ide totiž o nenaplnenie základných existenčných potrieb.

Skúste si predstaviť menštruáciu, počas ktorej by ste nemali k dispozícii nič, čím môžete zachytiť menštruačnú tekutinu. Navyše nemáte peniaze ani na ďalší ‚luxus‘, ako sú napríklad lieky na zmiernenie bolesti alebo nahrievacie vankúšiky.

K tomu všetkému si pripočítajte nemožnosť adekvátnej hygieny, a ak by sa vám napokon podarilo dostať sa k nejakej menštruačnej potrebe, je bežnou praxou, že osoby zasiahnuté menštruačnou chudobou nemajú súkromie na jej výmenu. Pre niektorých ľudí to, žiaľ, nie je iba predstava.“

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

„Tieto skúsenosti s nami zdieľali neziskové organizácie aj ľudia, ktorí spolupracujú s osobami zasiahnutými menštruačnou chudobou, sú to ťažké príbehy.

Príkladom je pani, ktorej lekár pre časté pôrody zaviedol vnútromaternicové teliesko. Dostala však zápal a začala mávať veľmi silnú menštruáciu, na ktorú nemala peniaze, tak si chodila kupovať rôzne látky do secondhandov.

Sú známe aj príbehy žien, ktoré aj nejaké peniaze na menštruačné potreby majú, no stretávajú sa s predsudkami a sťaženým prístupom k nim. Radšej ani nevstúpia do drogérie pre svoj vzhľad, pretože personál na ne automaticky pozerá ako na zlodejky.

Potom sú tu dievčatá, ktoré sa musia spoliehať na pomoc učiteliek a učiteľov, ktorí v kabinete vždy majú k dispozícii pár vložiek, často z vlastných prostriedkov.“

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

„Vzdelávať a sprístupniť menštruačné potreby. Ak menštruuje približne polovica obyvateľstva, mala by to byť pre štát zo sociálneho aj zdravotného hľadiska dôležitá téma. Menštruácia sa nepýta, či na ňu máte.

Rôzne neziskové organizácie, jednotlivci, komunitné centrá a ďalšie zariadenia problematiku menštruačnej chudoby vnímajú roky a pokúšajú sa vo vlastnej réžii pomôcť, ako vedia. Jednorazové zbierky sú len krátkodobým riešením, cieľom organizácií je aj šíriť osvetu a apelovať na systémové riešenia.

LGBTI+ ľudia na Slovensku stále čelia predsudkom. Prečítajte si, ako môžeme prispieť k vzájomnému porozumeniu a tolerancii

Slovensko sa môže inšpirovať zahraničím a sprístupniť menštruačné potreby na verejných toaletách či v školách alebo uhrádzať menštruačné potreby ľuďom v núdzi. Možné riešenie ponúka aj zahrnutie menštruačných potrieb do ‚balíčkov‘ pre sociálne znevýhodnených ľudí, prípadne zníženie alebo stanovenie nulovej DPH na ne.“

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

„Vzdelávať sa, podporovať zbierky, podpisovať petície, rozprávať sa o tom vo svojom okolí, žiadať od politikov a političiek, aby sa venovali témam rovnosti, férovosti a vzdelávania. Apelovať by sme mali aj na vekovo adekvátnu kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu, ktorá prináša informácie, zručnosti a postoje v témach intimity a sexuality, ktoré nevyhnutne potrebujeme k zdraviu, bezpečiu a rovnosti.

Pomôcť môže aj zmena vlastného postoja a uvedomenia si vlastných privilégií. Naša štartovacia čiara môže byť inde než štartovacia čiara druhého človeka.

V tejto téme sa často spomínal menštruačný kalíšok či nohavičky – sú predsa viackrát použiteľné počas niekoľkých rokov, prirodzene, núka sa to ako možnosť. Využívanie ekologických alternatív menštruačných potrieb je však do veľkej miery privilégium.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii a jej rôznych aspektoch môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.

Dôležité je uvedomiť si, že ľudia, ktorí žijú v extrémnej chudobe, ľudia bez domova a ďalšie vylúčené komunity nemusia mať ani prístup k čistej vode či elektrine. To sú nevyhnutné predpoklady na správne a hygienické zavádzanie kalíška či starostlivosti o znovupoužiteľné menštruačné potreby. Nevhodná hygiena by mohla ohroziť zdravie či život ľudí.

A napokon drobnosť, ktorá môže pomôcť: začnime používať pojem menštruačné potreby, nie menštruačné pomôcky. Je to základná potreba a zmena jazyka v bežnej komunikácii dokáže prispieť k rovnosti.“

Hovorí sa o menštruácii v školách?

„To je individuálne. V škole sa o nej totiž hovorí najmä z reprodukčného hľadiska, ktoré je mimoriadne dôležité, no menštruácia má aj ďalšie rozmery – sociálne, zdravotné alebo ekologické.

Často sa stáva, že sa o nej učí na jednej vyučovacej hodine, navyše sú v debate prítomné rodové stereotypy. Bežnou praxou je, že chlapcov z tejto diskusie v mnohých školách stále vylučujú, pričom je to dôležitá téma aj pre nich. Ťažko sa v spoločnosti zbavíme pocitov zahanbenia pri vyťahovaní vložky či tampónu z tašky, keď chlapcov do tejto témy ani neprizveme.

Na Slovensku stále neexistuje systematická a kontinuálna vzťahová a sexuálna výchova. V organizácii Spoločnosť pre plánované rodičovstvo sa o to popri interaktívnych workshopoch usilujeme. Vďaka podpore nórskych fondov máme príležitosť prinášať do škôl profesionálne inkluzívne vzdelávanie, vhodne prispôsobené pre rôzne vekové skupiny.

Vytvárame aj metodiky, aby sme podporili učiteľky a učiteľov. Témy vzťahovej a sexuálnej výchovy prinášame aj k širokej verejnosti, do ambulancií, k rodičom či do firiem, kde poskytujeme vzdelávanie o predchádzaní obťažovania a vytváraní inkluzívnych tímov.

Menštruačná chudoba je témou nerovnosti a diskriminácie, ale aj sexuálneho a reprodukčného zdravia. Informovanie o menštruácii, jej rôznych aspektoch – nielen v súvislosti s reprodukciou, ale aj v súvislosti s menštruačnou chudobou či menštruačnou stigmou – môže dopomôcť k rovnosti, nediskriminácii a rešpektu.“

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

„Cieľom kampane bolo vyzbierať finančné prostriedky na nákup menštruačných vložiek a následne ich odovzdať partnerským organizáciám, ktoré sa s menštruačnou chudobou stretávajú dennodenne.

Kampaň sme zastrešovali my, teda Spoločnosť pre plánované rodičovstvo, s Lindou Moróczovou z projektu Mesačnica a Natáliou Blahovou, dobrovoľníčkou z organizácie Neighborhood Feminists. Boli sme neuveriteľne vďačné, že sa nám podarilo osloviť ešte väčšie množstvo ľudí, ako sme pôvodne očakávali. Pôvodný cieľ 5 000 eur sa vyšplhal až na vyzbieraných 7 405 eur na nákup menštruačných potrieb.

Za peniaze z kampane sme nakúpili vložky podľa konkrétnych potrieb organizácií. Tie sa aktuálne distribuujú priamo k nim. Rozdeľujeme ich tak, aby dokázali čo najväčšiemu počtu ľudí zabezpečiť dôstojnú menštruáciu. Ak sa chcú ľudia zapojiť a pomôcť ďalej, môžu nás sledovať na sociálnych sieťach, kde budeme informovať o ďalších krokoch.

Podpora nielen našej organizácie, ale aj iných by mala byť spôsobom, ktorý je vo vašich kapacitách a možnostiach – nemusí ísť len o finančnú podporu. Pomáha aj zdieľanie, šírenie osvety, prítomnosť na workshopoch, besedách či diskusiách. Aj takáto podpora je pre kvalitnú vzťahovú a sexuálnu výchovu mimoriadne potrebná.“

Radka Mikšík

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy v Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Lektoruje interaktívne workshopy, vytvára vzdelávacie materiály, pracovné zošity, metodiky, venuje sa osvetovej a advokačnej činnosti v témach vzťahovej a sexuálnej výchovy, zdravých vzťahov, prevencie sexuálneho násilia a obťažovania a i. Vďaka spolupráci so Zuzanou Bendíkovou je Radka aj autorkou komiksu Prvýkrát od Dospej matere. Pracovala vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, kde sa venovala inkluzívnemu vzdelávaniu školských podporných tímov a je aj ambasádorkou programu Teach for Slovakia.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?

Čo je menštruačná chudoba a koho sa týka?

Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby?

Sú známe aj nejaké príbehy žien zasiahnutých menštruačnou chudobou?

​Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?

Čo môžeme urobiť, aby sme eliminovali menštruačnú chudobu?

Hovorí sa o menštruácii v školách?

Nedávno prebehla kampaň Dôstojná menštruácia. Ako sa vydarila?

Radka Mikšík

Mohlo by vás zaujímať

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Bylinky zbierajú ručne a ich silu overujú farmaceuti. Rodinná firma Agrokarpaty vyrába čaje Elixír a verí, že kvalita nevzniká skratkami, ale v pokore k prírode

Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Juraj Jureš Líška

Mohlo by vás zaujímať

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Speváčka Emma Drobná: Pekný Instagram nepresvedčí ľudí počúvať zlú hudbu

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce

Existuje nejaká cesta, ako tento stav zmeniť?