Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Párová terapeutka: Lockdown otvoril aj to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať

„Žiadny recept na vzťah neexistuje. Každý by sa mal najskôr zahĺbiť do seba a zamyslieť sa, čím žije a čo od vzťahu očakáva,“ hovorí Radoslava Olajos.

Ako pandémia zasiahla do partnerských vzťahov a prečo môže byť čas strávený spolu problémom? S terapeutkou Radoslavou Olajos zo vzťahovej poradne ATNA sme sa porozprávali o tom, ako môžu partneri aj napriek náročnému obdobiu rozvíjať svoj vzťah a predchádzať ponorkám či krízam. 

V rozhovore sa ďalej dočítate: 

  • čo nás o sebe samých učia vzťahy,
  • aký vplyv má na partnerské vzťahy detstvo,
  • prečo je dôležité byť niekedy sám,
  • či možno lásku dvoch ľudí „oprášiť“.

Čítajte aj: Komunikácia, osobný priestor aj kvalitný spoločný čas. Páry prezrádzajú, ako zvládajú lockdown

Veľa párov trávi spolu počas pandémie takmer všetok čas. Ako táto situácia ovplyvnila partnerské vzťahy?

Mnohé páry, ktoré do poradne prichádzajú, fungovali skôr samospádom a zo zvyku. Keď doma nastalo dusno, každý si našiel svoj spôsob, ako si uľaviť. Žena si ventilovala svoje emócie s kamarátkami, muž si niekam vyrazil, no zrazu táto možnosť nie je. Ak partneri chceli zažiť niečo pekné alebo oprášiť svoju lásku, väčšinou išli na dovolenku alebo aspoň na večeru. Je to síce pekné, ale trochu povrchné.

Lockdown nás prinútil ísť do hlbších citových prepojení, ale aj otvoril to, čomu sme sa vedeli elegantne vyhýbať. Nie každý je natoľko zrelý, aby bol schopný tak rýchlo a bez vonkajšej pomoci ustáť svoje a partnerove tiene vo vzťahu. Vtedy pomáha, či už individuálna, alebo párová terapia.

V párovej terapii skúmame, na čom je vzťah založený, čo sa skrýva pod jeho povrchom, na akých vzorcoch, presvedčeniach a nevedomých túžbach je postavený. Ako analytická hlbinná terapeutka skúmam, kam to dvoch ľudí vedie, a spolu odhaľujeme, čo by bolo dobré zmeniť, aby sa ich vzťah posúval ďalej.

S akými problémami za vami dvojice prichádzajú?  

Veľa párov prichádza, pretože nevedia prekonať krízu. Nezvládajú komunikáciu, míňajú sa. Podliehajú nahromadeným emóciám a prichádzajú na to, že to, čo tam bolo, už vyhaslo. Sú veľa spolu, pričom je zjavné, že má na nich veľký vplyv ponorka. Odhaľujú sa hlbšie uložené problémy, do vzťahov prišla pravda.

Ešte som sa nestretla s takým počtom priznaných nevier ako minulý rok. Neverníci sa museli pod tlakom zmien priznať, že niekoho majú. Milenci väčšinou zvonka dopĺňajú to, čo človeku v partnerstve chýba. Aj vďaka tomu vzťah mohol ako-tak fungovať. Ukazuje sa, že mnohé partnerstvá fungovali nielen v trojuholníku, ale hneď v dvoch. Nemusí to však byť založené len na sexualite, ale aj na emočnej intimite.

Čo si pod tým máme predstaviť?

Žena má napríklad dôverného kamaráta, ktorému môže kedykoľvek zavolať. Chápe ju, obdivuje, možno je do nej aj zamilovaný, ale ona ho trošku využíva. Podobne ako jej partner sexuálne využíva kolegyňu alebo kamarátku. On si podporí ego a pritom žije so svojou partnerkou. Takto si však bránia ísť do skutočnej blízkosti a rozvíjať vzťah o level vyššie.

Niektorí ľudia majú doslova strach odhaliť svoju zraniteľnosť a odovzdať sa druhému. Ak sa dvaja spolu nerozprávajú a nezažívajú intimitu, ich dlhodobá frustrácia časom vyústi do krízy. Ak však obaja majú o toho druhého záujem, vedia nájsť spôsob, ako ju prekonať, ako sa porozprávať o tom, čo potrebujú. Ak je vo vzťahu nevera, niečo je vo vzťahu zle nastavené. Nevera nebýva príčinou krízy, ale jej následkom.

Partner má väčšinou v sebe niečo, čo obdivujeme a čo nám chýba, čím sa dopĺňame. V ideálnom prípade ide o polaritu, v tom horšom si kompenzujeme nedostatok.

Na akom princípe fungujú partnerské vzťahy? Na základe čoho dokážu dvaja ľudia vytvoriť vzťah? 

Každý je schopný vytvárať špecifické vzťahy, tak ako je veľa druhov lásky, je aj veľa druhov vzťahov. Každý z nás si nevedome priťahuje isté typy partnerov. Partner má väčšinou v sebe niečo, čo obdivujeme a čo nám chýba, čím sa dopĺňame. V ideálnom prípade ide o polaritu, v tom horšom si kompenzujeme nedostatok.

Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne. Viac o ponuke O2 Spolu

Podvedome hľadáme to, čo poznáme z detstva. Žena väčšinou potrebuje bezpečie, potrebuje sa cítiť milovaná a chránená, aby jej partner venoval čas a bola súčasťou jeho života. Muž zasa potrebuje cítiť od ženy cit, nehu, že je milovaný a rešpektovaný. Sila ženy spočíva v jej hlbinnom cite k mužovi, ak potrebuje s mužom súperiť, nevedome vzťah ničí, oslabuje ho.

Ak sme sa ocitli v situácii, keď sme boli príliš zraňovaní, vytvorili sme si obrany a stávame sa citovo nedostupnými. Žena, ktorá si neverí a je v role obete, si často hľadá dominantného, nezávislého a silného partnera v podvedomej domnienke, že ju ochráni a postará sa o ňu. To sú však infantilné potreby a túžby plné ilúzií, pretože napokon zistí, že partner je tvrdý práve na ňu.

Ak mal muž matku, ktorá si z neho robila partnera, pretože z nejakého dôvodu nemala naplnený citový život, ovplyvní to jeho predstavy o láske a vzťahoch. Nevedome bude očakávať od partnerky to, čo mu nebude vedieť naplniť. Môže cítiť hnev na ženy, pretože sa nimi nechá využívať alebo ich, naopak, využije on.

Mnohí dospelí ľudia si aj dnes mýlia lásku so zamilovanosťou. Aký je medzi nimi rozdiel?

Rozdiel medzi láskou a zamilovanosťou spočíva v tom, že zamilovanosť je hormonálna búrka. Je to ‚psychotická‘ epizóda, v rámci ktorej nepozeráme na to, čo sa deje, triezvo a druhého si idealizujeme. Ak sa človek do niekoho silno zamiluje, môže to znamenať, že ešte nie je citovo zrelý. Čím silnejšie sme priťahovaní k druhému a čím viac nechceme vidieť, ako sa správa a aký je, tým silnejšiu lekciu zväčša dostávame.

Ak človek nie je schopný cítiť lásku, znamená to, že sa do seba emočne uzavrel. Ak niekto druhému vo vzťahu ubližuje, zväčša sa to deje pre jeho vlastný strach a zraniteľnosť. Človek koná impulzívne, pretože jeho ego sa bráni.

Láska je hlbinný cit, ktorý sa v nás rodí cez poznanie a prijatie svojej krehkosti a jedinečnosti. Vychádza z našej vlastnej sebalásky, ktorá nás chráni a vyživuje, keď veríme sami sebe a svojim pocitom. Láska vo vzťahu aj sebaláska sa musia živiť neustále. Vďaka láske zažívame pocit krásna, sme vnútorne povznesení, túžime ju rozvíjať. Cez vzťahy sa učíme, čo je to láska.

Ak človek nie je schopný cítiť lásku, znamená to, že sa do seba emočne uzavrel. Ak niekto druhému vo vzťahu ubližuje, zväčša sa to deje pre jeho vlastný strach a zraniteľnosť. Človek koná impulzívne, pretože jeho ego sa bráni. Neuniesol by pocit, že je od druhého závislý alebo že ho veľmi potrebuje. Pravda je, že k druhému je nevedome priťahovaný a jeho reakcia je iba akousi túžbou, aby sa od neho oddelil a držal si primeraný emočný odstup.

Prečítajte si: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Existuje nejaký návod, ako by mal fungovať zdravý vzťah dvoch zrelých ľudí? Pomáhajú partnerom napríklad spoločné rituály?

Žiadny recept na vzťah neexistuje. Každý by sa mal najskôr zahĺbiť do seba a zamyslieť sa, čím žije, čo od vzťahu očakáva, čo mu má partner napĺňať a čo s ním túži zdieľať. Je to náročná, ale dôležitá práca. Až potom by sme sa mali s partnerom rozprávať o tom, čo by nám urobilo radosť a aké sú naše potreby.

Spoločné rituály by mali vychádzať z vnútorných potrieb oboch a nemali by sme si ich od druhého vynucovať, pretože tým vytvárame tlak. Baví nás hrať karty, sledovať seriály, robí nám radosť, ak sa pritúlime alebo pripravíme druhému obľúbené jedlo?

Malo by sa to diať spontánne a nie až vtedy, keď sú dvaja v kríze a je medzi nimi neznášanlivosť. Mali by rešpektovať, že každý potrebuje byť aj sám a pochopiť, čo sa s ním deje.

Spomínali ste ponorku, ktorá teraz zasiahla množstvo párov. Čo môžu partneri urobiť preto, aby to ich vzťahom neotriaslo?

Počas ponorky sa objavujú vlny silných emócií, hlava vtedy vypína kritické myslenie. V takejto situácii je dôležitý vzájomný rešpekt. Každý má inú potrebu, keď chce byť niekto sám, treba to rešpektovať. Či už si jeden z partnerov číta knihu, ide do lesa, alebo si dá vaňu.

Druhý hneď nemusí mať pocit, že je odmietnutý alebo nemilovaný. Partner to nerobí preto, aby nás zranil. Treba si uvedomiť, že približovanie a vzďaľovanie sa vo vzťahu je prirodzená dynamika.

Vo vzťahoch často dochádza k vzájomnej závislosti, keď sa partneri chcú vlastniť. Ako s tým možno pracovať?

Intímna a sexuálna oblasť partnerov je silno ovplyvnená kvalitou ich citového vzťahu. Z pohľadu párovej terapeutky však najčastejšie vidím závislé vzťahy, keď sú ľudia citovo, emočne, názorovo alebo finančne závislí. Odovzdali svoju slobodu a moc, nechtiac vybudovali vzťah na nezdravých základoch.

V nezdravých vzťahoch často dochádza k boji o moc. V domácnostiach sa dnes odohráva veľa násilia. Nielen fyzického, ale aj pasívneho, ktoré sa prejavuje ľahostajnosťou, pohŕdaním alebo ponižovaním. Často k tomu dochádza práve tým, že sa stretnú dvaja nešťastní ľudia, ktorí si nechtiac dokážu vyrobiť domáce peklo.

Počas ponorky sa objavujú vlny silných emócií, hlava vtedy vypína kritické myslenie. V takejto situácii je dôležitý vzájomný rešpekt. Každý má inú potrebu, keď chce byť niekto sám, treba to rešpektovať.

Úlohou terapeuta však nie je byť normalizátorom a povedať, ako by to malo fungovať. Pomáha im odhaliť, čo sa deje pod povrchom, aby tomu obaja rozumeli a aby sa slobodne rozhodli, na čo im taký vzťah slúži a čo naozaj potrebujú. Sú však aj páry, ktoré potrebujú zažívať drámu, lebo inak nedokážu cítiť náklonnosť druhého.

Ak pár prežíva silnú krízu, je ešte možné krachujúci vzťah zachrániť?

Vždy ma teší, ak dvaja ľudia v rámci terapie objavia, že je medzi nimi stále láska. Stáva sa, že cit je zahádzaný malichernosťami a každodennými povinnosťami. Keď však počas terapie sedíme a skúmame, na čom je ich vzťah založený, môžu to znovu objaviť.

Je to jemná práca, v rámci ktorej dvaja zisťujú, prečo je jeden pre druhého dôležitý, čo si na sebe vážia, kedy prvýkrát pocítili, že sú partnermi alebo kedy sa spolu cítia dobre. Ak si to pár dokáže povedať, je motivovaný vo vzťahu ďalej pokračovať.

Niekedy sa partneri odvážia na sedeniach otvoriť témy, ktoré ich vzťah posunú do väčšej hĺbky a odomknú si tak nové možnosti. Vždy im vravím, aby počúvali sami seba, boli k sebe úprimní, dopriali si, po čom túžia. Každý túži po láske, milovať a byť milovaný. Partnerský vzťah má veľmi veľa rozmerov a úrovní, je nádherné ich objavovať. S čím čistejším srdcom a zámermi do nich vstupujeme, tým viac sa vieme obohatiť.

Môže byť dôvodom, prečo vzťah nefunguje, aj to, že sme príliš pohodlní?

Áno, vzťahom by sme mali dávať  a nemali by sme sa báť obetovať svoje pohodlie, pretože sa v nich môžeme veľa naučiť o sebe a načerpať z nich, čo nám najviac chýba.

Čím viac dokážeme byť k sebe láskavejší, citlivejší a vnímavejší, tým viac prinášame tieto kvality aj do vzťahu. Každý by mal dávať do vzťahu svojich 100 %, ale zároveň nebyť od partnera závislý, nelipnúť na ňom ani na nejakej predstave ideálneho vzťahu. Mali by sme dávať seba z lásky, nehnevať sa, neurážať sa, ak druhý nereaguje spôsobom, aký očakávame.

Pre človeka je prirodzené vytvárať kvalitné, hlboké a naplňujúce vzťahy, vďaka ktorým sa vnútorne obohacuje a odovzdáva zo seba to najlepšie. Je to uzavretý kruh dvoch ľudí, láska je o dávaní.


Vo dvojici sa to lepšie tiahne a v O2 teraz vďaka tomu môžete aj ušetriť. Dajte si svoju polovičku s O2 paušálom k sebe na faktúru a O2 Internet na doma budete mať so zľavou 10 € mesačne, 5 € za každý paušál. Viac o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste

Radoslava Olajos

Je párová a hlbinná terapeutka, ktorá sa zameriava na rozvoj osobnosti cez prácu s nevedomím. Vo svojej praxi spája poznatky hlbinnej psychológie a dynamickej psychoterapie. Venuje sa individuálnej práci, párovej terapii a seminárom. Vedie ľudí k sebapochopeniu, pomáha im prekonávať náročné životné situácie, učí ich uvoľniť sa a zmeniť pohľad na svet. 

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Hýbme sa tak, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke, radí trénerka

Jednoduchými cvičeniami pomôžete svojim deťom nastaviť správne držanie tela.

Zvesené ramená, predsunutá hlava, odstávajúce lopatky. Ak patríte k rodičom, ktorí na svojich deťoch alebo sebe podobné črty rozpoznávajú, nikdy nie je neskoro na týchto nežiaducich návykoch zapracovať. So športovou trénerkou Andreou Ballovou sme sa rozprávali, ako s deťmi cvičiť pre dlhodobo zdravší chrbát, prečo je dôležité tráviť čas na čerstvom vzduchu spontánnym pohybom a ako podporiť zdravý vývin už odmalička.

V článku sa dočítate: 

  • ako rozmýšľať nad efektívnym pohybom,
  • prečo sa odporúča v každom veku cvičiť podľa metódy vývojovej kineziológie, 
  • aká je najlepšia cesta  k zdravému postproduktívnemu veku,  
  • prečo by sa deti nemali do školy stále voziť autom,
  • ako deti zlákať aj na náročnejšie cviky.

Psychológ radí, prečo je lepšie dieťa zapojiť do varenia ako pustiť mu video

Ste trénerka trénerov, ako ste sa k tomu dostali? 

Absolvovala som DNS školenie pre športových trénerov na School of Rehabilitation v Prahe. DNS je terapia vychádzajúca z vývojovej kineziológie, ktorú sa snažíme pri akomkoľvek športovom tréningu používať čo najviac. 

Čo je to vývojová kineziológia? 

Keď sa dieťa narodí a kým začne chodiť, prechádza určitými vývojovými polohami. Samo a prirodzene prichádza na to, ako sa dostať na štyri, ako sa posadiť, ako sa za niečím natiahnuť alebo sa zohnúť.

Vývojová kineziológia, v skratke „vývojovka“, sa zaoberá práve týmito polohami a ich poruchami v dospelosti. Často sa stáva, že ak dieťa jednu z týchto polôh v detstve preskočí, prostredníctvom vývojovej kineziológie sa do nej učí dostať späť a pohybovať sa v nej. Správne pohybové vzory sa mu týmto spôsobom opäť vrátia a možné bolesti ustúpia.

Čo je to DNS metóda cvičenia?

Nesprávne držanie tela či nesprávne vykonávaný pohyb vznikajú v priebehu nášho života už od raného detstva. DNS (dynamická neuromuskulárna stabilizácia) je metóda cvičenia, ktorá pracuje so správnymi aj nesprávnymi pohybovými stereotypmi, snaží sa ich v centrálnej nervovej sústave preprogramovať a cez princípy vývojovej kineziológie správne nastaviť pohybové správanie. Túto metódu cvičenia založil svetovo uznávaný český fyzioterapeut prof. PaedDr. Pavel Kolář, PhD. 

Pohybových prístupov je viacero, vďaka čomu ste sa rozhodli ísť práve týmto smerom? 

Keď boli moje dcéry mladšie, robili krasokorčuľovanie a vtedy som si všimla, že jednostranné zaťaženie a pohyb, ktorý vykonávali, im nerobí dobre. Vždy som celkom prirodzene išla po tom, aby sa človek hýbal zdravo, aby sa mu na tele nevytvárali rôzne dysbalancie a aby sa vyhol zraneniam.

Veľa som si o tom čítala, pozerala videá a dostala som sa na konferenciu organizovanú Národným športovým centrom, kde som stretla trénera, ktorý pracoval so športovcami na základe fyzioterapie. Odporučil mi jednu pohybovú akadémiu v Prahe, na ktorej som si po pol roku spravila certifikát a neskôr absolvovala niekoľko kurzov DNS metódy na School of Rehabilitation pre športových trénerov. 

Vyskúšali ste túto metódu pohybu aj neskôr na svojich dcérach?

Áno, učila som ich kompenzačné cvičenia. Deti majú všeobecne tendenciu k zhoršenému držaniu tela a tým, že moje dcéry boli krasokorčuliarky, mali často rozpažené ruky, v dôsledku čoho im plecia ovísali vpred. Učila som ich, ako si aj pri skokoch vo vzduchu nájsť oporu v rukách. Cvičením sa im po čase lopatky pekne zažehlili a ja som videla, že tieto cvičenia skutočne fungujú. 

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac  sedieť ako chodiť. V prvom a druhom ročníku na základnej škole sa deti veľmi rýchlo učia aj správnym pohybovým vzorcom – samozrejme, pokiaľ nemajú nejaké patologické chyby.

Deti majú naučené pohybové vzorce relatívne čerstvé. Fixujú sa, až keď začneme viac sedieť ako chodiť.

Musím na správne držanie tela vyvíjať snahu alebo by to malo byť prirodzené? 

Závisí od toho, ako bol človek podporovaný a upozorňovaný v mladom veku, a teda či nemá nejaké svaly oslabené. Najlepšie, čo môžeme malým deťom dať, je nechať ich, nech sa plazia a lozia, čím si spevnia chrbát, vďaka čomu  budú aj celé telo držať správne. Zlé držanie tela môže viesť k zhoršenému dýchaniu aj ďalším neduhom.

Dá sa povedať, že pred tým, ako niekto začne robiť šport, sa potrebuje najskôr naučiť správne držať telo? 

To by bolo naozaj skvelé, no najdôležitejšie je naučiť sa dýchať do brucha. Veľa ľudí praktizuje hrudné dýchanie, pri ktorom namáhajú úplne iné svaly. Aj na svojich hodinách začínam správnym dýchaním do bránice, a ak to deti zvládajú, prechádzame do ďalších polôh.

S čím majú deti najväčší problém, čo sa týka držania tela? 

Oslabené medzilopatkové svalstvo, odstávajúce lopatky, zvesené plecia, predsunutá hlava a vypučené brušká. Ak si to rodičia všimnú, odporúča sa navštíviť fyzioterapeuta alebo športového trénera, ktorý im ukáže, aké cviky cvičiť pre zdravší chrbát. 

Čítajte aj: Cvičiť sa dá aj bez telocvične. Učitelia hovoria, ako motivujú deti k pohybu

Je správne chodiť s deťmi k fyzioterapeutovi preventívne? 

Deti do jedného roka sleduje pediater. Ak nerobia nejakú vývojovú polohu, pošle ich k fyzioterapeutovi, ktorý s nimi praktizuje reflexnú terapiu stlačením reflexných bodov, čím sa deťom naštartujú pohyby, ktoré zatiaľ nevykazujú. Sú niektoré športy, pri ktorých sa odporúča návšteva telovýchovného lekára, no dobrý telocvikár, ktorý má dieťa napozerané, vidí, ak tam niečo nie je v poriadku, a rodiča na to upozorní. 

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb, ako behanie, lezenie, štvornožkovanie, a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť. Deti potrebujú takýchto spontánnych pohybových podnetov naozaj veľmi veľa.

Najlepšia cesta k zdravšej budúcnosti je spontánny pohyb – behanie, lezenie, štvornožkovanie – a občas sa dokonca treba aj zašpiniť, potknúť či spadnúť.

Ako sú na tom dnešné deti, čo sa týka pohybovej zručnosti? 

Niekedy to bolo tak, že väčšina detí v šiestich-siedmich rokoch na tom bola pohybovo dobre a len pár z nich nemalo dobre rozvinutú motoriku. Dnes vnímam, že je to naopak. Väčšina z nich nemá dobré držanie tela, deti nevládzu a nevedia vykonať ani základné pohyby, ako plazenie a podobne. 

Čím to je? 

Uvedomme si už len skutočnosť, že väčšinu detí vozia  rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia. Celý ich pohyb je počas celého dňa regulovaný; po škole idú opäť autom na krúžky a z krúžkov si sadnú pred televízor alebo mobil. Na ten spontánny pohyb, keď dieťa prišlo o druhej domov, hodilo tašku do kúta a mama ho do večera nevedela zohnať, pretože lietalo po sídlisku, môžeme zabudnúť. Mnoho detí dnes chodí von „ako za trest“.

Existuje nejaké pohybové minimum, ktoré by deti mali robiť? 

Ja by som bola najradšej, keby som videla sídliská a ulice plné detí, ktoré tam behajú, a to hlavne deti do desať rokov. Ale pohybové minimum zadefinovať neviem, pretože aj dve hodiny telesnej výchovy do týždňa sú hlboko pod minimom. Telo sa začne pozitívne meniť až pri troch hodinách týždenne.

Pracujete s deťmi od šesť až sedem rokov. Máte nejakú metódu, ako deti „zlákať“ aj na náročnejšie cviky? 

Snažím sa, aby deťom polohy vývojovej kineziológie pripomenuli nejaké zvieratko. Pomenovania ako chrobáčik, kobylka, tripod, medveď alebo pasenie barančekov deti oslovia viac.

Väčšinu detí vozia rodičia do škôlky alebo školy autom, čiže aj tých pár krokov, ktoré deti mohli prejsť, presedia.

Netreba asi zabúdať ani na opačný extrém, keď sú deti po škole krúžkami skôr preťažované. 

Mnoho rodičov chce, aby ich deti boli také všestranné, až sa divím, že to deti mentálne zvládajú. Na jednej strane je fajn, že sa „neflákajú“, no na strane druhej nemajú čas ani oddychovať. 

Spontánnosť sa zo života detí často vytráca, je veľmi dôležité nemať všetku činnosť vedenú. Ja bývam na dedine a vidím šľachovité výbušné deti, ktoré lozia po stromoch a stavajú bunkre, no na druhej strane sa zas v ničom inom nerozvíjajú a majú horšie známky. Je dôležité nájsť v tom určitú rovnováhu, no deti do 10 rokov by sme k športu mali naozaj viesť vedome.

Máte pozitívny príbeh zo svojej praxe, keď sa dieťa nehýbalo správne, ale naučilo sa to? 

Na O2 Športovej akadémii Mateja Tótha (ŠAMT), kde som školiteľkou, mám veľa pozitívnych príbehov. Spomínam si na Olivera z jednej školy, ktorý začal chodiť do mojej triedy na ŠAMT akadémii ako prváčik. Chlapec bol zakríknutý, nesmelý a potkýnal sa o vlastné nohy. Po pravidelnom tréningu, na ktorý sa vždy tešil, už po trištvrte roku zrazu ožil. Po druhom roku sa stal v behu najrýchlejším zo všetkých detí. A takýchto príkladov, keď pohyb na deti naozaj skvelo vplýva, je mnoho.

Máte vlastnú pohybovú filozofiu, ktorou sa riadite? 

Mojou filozofiou je, aby každé dieťa, ktoré mi prejde rukami, malo taký pohybový základ, že keď sa v päťdesiatke rozhodne behať ultramaratóny, tak mu to telo dovolí. To je ukazovateľ správneho trénovania – aby mal človek vždy možnosť zlepšovať sa.

Andrea Ballová

Pôsobí na Základnej škole Benkova v Nitre, kde učí telesnú výchovu a nemecký jazyk. Je hlavnou školiteľkou trénerov O2 Športovej akadémie Mateja Tótha, kde učí učiteľov efektívnemu a správnemu pohybu. Je zástankyňou všestranného a spontánneho pohybu a riadi sa mottom, že cvičiť treba správne už odmalička, aby nám telo dovolilo zabehnúť maratón aj v päťdesiatke. Vedie aktívny život, pravidelne behá ultramaratóny nad 50 km. Má tri deti, tri kone, tri psy a tri mačky. Žije v Nitre.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.