Príbehy

Kváskový chlieb, ktorý sa vám zaručene podarí

Láka vás kváskovanie, no ešte stále ste sa neodhodlali začať? Milovník kváskovania Mykola Nevrev pre čitateľov Sódy pripravil recept, vďaka ktorému sa vám chlieb zaručene podarí, a prináša aj svoj pohľad na domáce pečenie chleba.

Aktualizované 16. 4. 2020

Autor Mykola Nevrev

Foto Mykola Nevrev

Dátum12. 2. 2020

Aj keď už som sa už v množstve upečeného chleba doslova stratil, najmä odkedy pracujem v pekárni, kvások a všetko s ním spojené je pre mňa stále niečo zázračné a ešte teplý bochník kváskového chleba mi vždy vyčarí úsmev na tvári. A nielen mne, keďže komunita milovníkov domáceho kváskového pečenia je na Slovensku naozaj veľká.

Hľadáte spoľahlivý a neobmedzený pevný internet? Spoznajte bezdrôtový O2 Internet na doma

Dôvodov je viacero. Niekoho vôňa čerstvo upečeného chleba vracia do detstva a vyvoláva v ňom spomienky na starú mamu, ďalší chce dopriať svojej rodine niečo hodnotnejšie, keďže kváskový chlieb je zdravší ako chlieb z droždia.

Čo by ste mali vedieť o kváskovaní

• Počas kváskového kysnutia dokážu tzv. divoké droždie a baktérie to, čo bežné pekárske droždie nie – zlepšia nutričnú hodnotu a glykemický index, urobia chlieb ľahšie stráviteľným, podieľajú sa na tvorbe bohatej chlebovej chuti, vláčnej striedky a chrumkavej kôrky.

• Kváskový chlieb zostáva dlhšie čerstvý a vďaka kvásku dokonca nikdy nesplesnivie.

• Vďaka tomu, že kvások dokáže čiastočne rozložiť lepok, si môžu kváskový chlieb, najmä zo špaldy alebo z raže, dopriať aj tí, ktorí sú citliví na lepok (tí, ktorí lepok nemôžu prijímať vôbec, môžu zase vyskúšať bezlepkové kváskovanie).

Upiecť chlieb nie je žiadna veda

Upiecť si doma kváskový chlieb dokáže úplne každý, nie je to žiadna veľká veda. Často sa stretávam s tvrdením, že ľudia na to nemajú čas. Je síce pravda, že kvások „dvíha“ cesto pomalšie ako droždie, ale je to skôr o plánovaní než o reálnom nedostatku času.

Existujú recepty (hlavne z tých zdravších celozrnných múk), ktoré nevyžadujú dlhé miešanie ani prekladanie, stačí len dať všetky ingrediencie dokopy, nechať nakysnúť a napokon upiecť. Veľkým pomocníkom v plánovaní pečenia je aj chladnička. V studenom prostredí kvások spomaľuje svoju prácu, a tak cesto pokojne počká, kým budete pripravení piecť.

Kvások si nemusíte zakladať, ľudia sa oň radi podelia

Nebudem tu písať, ako zakladať kvások, pretože na internete nájdete veľa detailných návodov aj s obrázkami. Kvások si ani nemusíte zakladať, skúsení „kváskovači“ sa oň s vami vždy radi podelia.

Na internete nájdete aj tzv. mapu kváskovania, pomocou ktorej nájdete ľudí s kváskom vo svojom okolí. Ľudí, ktorí sa radi podelia o svoj kvások, nájdete aj v špecializovaných skupinách na Facebooku.

Aký typ kvásku si zvoliť?

Existujú rôzne druhy kvásku, ktoré sa líšia použitou múkou a množstvom vody, ktoré obsahujú. Na Slovensku sa najčastejšie stretávame s ražným kváskom a v poslednom čase aj s tuhým pšeničným kváskom talianskeho pôvodu Lievito madre. Aký si zvoliť?

Určite ten, z ktorého vám chlieb viac chutí. Ražný kvások, najmä z celozrnnej ražnej múky, dáva chlebu veľmi jemnú a príjemnú kyselkavosť, pšeničný kvások (keďže pšeničný lepok je iný ako ražný lepok) vám pomôže upiecť okatý chlieb s nadýchanou striedkou.

Kváskovať sa oplatí

Z kvásku sa môže stať váš nový domáci miláčik. Treba ho pravidelne kŕmiť, aby správne dvíhal cesto, a ak odchádzate na dovolenku na dlhšie ako dva týždne, je potrebné, aby sa o kvások niekto postaral.

Ani s tým však nie je až tak veľa starostí, ako by sa mohlo zdať. Ak pečiete napríklad len cez víkend, kvások môže počas týždňa pokojne zostať v chladničke.

Predtým, ako sa podelím o recept na Vermontský chlieb, zdôrazním hlavnú myšlienku celého kváskovania, a to kváskovať sa oplatí. Nie je to ťažké ani náročné, skôr prudko návykové. Skúste to raz a kváskový chlieb už na vašom stole nikdy nebude chýbať.

Recept: Vermontský chlieb s kváskom Lievito madre

Tento chlieb je tou správnou voľbou pre začiatočníkov. Je jednoduchý, vždy sa podarí a chlieb je naozaj mäkký a chutný.

• 200 g kvásku Lievito madre (po zarobení musí stáť
aspoň 5 hodín pri izbovej teplote)
• 100 g polohrubej pšeničnej múky
• 175 g hladkej pšeničnej múky
• 100 g celozrnnej pšeničnej múky
• 260 ml vody izbovej teploty
• 10 g soli

Ako na to

1. Do misy kuchynského robota vlejte vodu a natrhajte do nej malé kúsky kvásku. Chvíľku miešajte lyžicou a následne pridajte všetku múku.

2. Z ingrediencií vymiešajte cesto. Mieste 12 minút na druhom rýchlostnom stupni kuchynského robota alebo približne 20 minút ručne, až kým sa cesto prestane lepiť na ruky.

3. Misu zakryte kuchynskou utierkou a nechajte cesto 40 minút odpočívať.

4. Následne do cesta pridajte soľ a cesto potom ešte 12 minút mieste na druhom rýchlostnom stupni.

5. Cesto nechajte odstáť 2 hodiny, počas ktorých ho trikrát preložte.

6. Následne cesto vyberte z misy, položte na dobre pomúčenú plochu, vytvarujte bochník a preložte ho do dobre pomúčnenej ošatky. Ak ošatku nemáte, cesto môžete dať aj do vymastenej formy, v ktorej ho potom upečiete.

7. Ošatku zakryte kuchynskou utierkou a cesto nechajte približne 3 hodiny kysnúť, až kým nezdvojnásobí svoj objem. Alternatívne riešenie: Po 40 minútach kysnutia v ošatke dajte cesto na noc do chladničky.

8. Rúru rozohrejte na 250 °C. Chlieb pripravený na pečenie vyklopte na papier na pečenie a navrch žiletkou urobte zopár hlbokých zárezov. Potom chlieb rýchlo vložte do rúry na horúci plech. Ideálne je, ak máte pizza kameň alebo špeciálnu formu na pečenie chleba s pokrievkou. Na plech, umiestnený v spodnej časti rúry, vylejte asi pol hrnčeka horúcej vody, aby vznikla para. Všetky tieto úkony robte čo najrýchlejšie.

9. Chlieb pečte 15 minút pri teplote 250 °C, potom ho otočte, teplotu znížte na 200 °C a dopekajte ešte 25 minút.

10. Upečený chlebík nechajte úplne vychladnúť na mriežke a až potom ho rozkrojte.

Hľadáte pevný internet, na ktorý by ste sa doma mohli spoľahnúť? Bezdrôtový O2 Internet na doma je dostupný až pe 97 % obyvateľov Slovenska už od 10 € mesačne. Viac informácií nájdete na www.o2.sk.

Mykola Nevrev

Po rokoch pôsobenia v gastro biznise ako marketingový špecialista a food fotograf sa rozhodol pre zmenu, začal variť sám, a tak vznikol blog Ferns and cakes. Má rád netradičné chute a jednoduché recepty z celého sveta, ktoré vždy upraví tak, aby ich bez problémov navaril každý aj u nás na Slovensku. Venuje sa aj pekárstvu – v súčasnostu vedie pekáreň v bratislavskej prevádzke FACH. Viac inšpirácie nájdete na stránke fernsandcakes.com alebo na jeho instagrame.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Zuzana pomáha rodinám ako babi zo susedstva. Deťom dáva najmä čas a pozornosť, na fúkanie do bublifuku im venuje aj celé popoludnie

Keď viete, že je pri vás niekto, o koho sa môžete oprieť, nemusíte byť stále silní. Niekedy stačí vedieť, že ak už nevládzete, niekto vás na chvíľu zastúpi.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dávid Hanko

Dátum7. 10. 2026

Po odchode do dôchodku jej začali chýbať ľudia, výzvy aj pocit, že ju niekto potrebuje. Cez projekt Babi zo susedstva sa Zuzana spojila s rodinou, ktorú predtým nepoznala. Z pôvodnej predstavy o pomoci napokon vznikol vzťah založený na dôvere, blízkosti a vzájomnosti. Raz týždenne vyzdvihuje zo škôlky dvoch malých chlapcov a trávi s nimi čas. Niekedy sa vyberú na bicykloch cez Dunaj, inokedy na ihrisko či na zmrzlinu. Spolu zažívajú aj veci, ktoré sú pre chlapcov úplne nové. „Nešla som do projektu preto, že nemám čo robiť, ale chcela som robiť niečo, čo má zmysel,“ vysvetľuje Zuzana.

Prepájať ľudí naprieč generáciami je rovnako dôležité ako spájať deti z rôznych svetov. Vo svojej učiteľskej praxi sa o to usiluje aj ocenený pedagóg Michal Sivák.

V rozhovore so Zuzanou sa dočítate:

ako sa buduje dôvera medzi ľuďmi, ktorí sa predtým nepoznali,
čo ju prekvapilo na dnešnom rodičovstve,
ako sa od rodičov učí rešpektujúcej výchove,
čím ju obohacujú chlapci, o ktorých sa stará, a čo odovzdáva ona im,
ktorá vlastnosť je podľa nej najdôležitejšia pre ľudí, ktorí sa chcú do projektu zapojiť,
prečo si myslí, že starí rodičia sú často trpezlivejší, než boli kedysi ako rodičia.

Ako by ste sa opísali niekomu, kto vás nepozná?

Celý život som bola aktívna. Pracovala som vo výskume v oblasti sociológie, psychológie a vzdelávania, kde sa človek musí neustále učiť a pýtať. Mala som na starosti rôzne projekty, zhodou okolností som sa venovala aj otázkam zosúlaďovania pracovného a rodinného života.

Moja práca ma napĺňala, prinášala veľa rozhodovania a veľa práce s ľuďmi. Navyše, vo voľnom čase sa od mladosti venujem rôznym športom, ako sú bicyklovanie či bežkovanie. Keď som odišla do dôchodku, začali mi chýbať ľudia, výzvy a najmä pocit, že ma niekto potrebuje.

Prvýkrát po rokoch som pocítila akési prázdno a vedela som, že musím niečo podniknúť. Dôchodok je v istom zmysle návrat k osobným záujmom a človek nanovo hľadá, čo ho baví.

Ako to myslíte?

Roky robíte, čo treba, plníte nejaké roly: ako pracovníčka, manželka, mama či kolegyňa. A zrazu roly zaniknú a vy stojíte pred otázkou, kto ste, keď už nemusíte nič. Je to naoko oslobodzujúce, ale aj trochu problematické.

Keďže som prirodzene aktívna, v mojom prípade nešlo ani tak o to, aby som si vyplnila čas, ale chcela som si ho naplniť niečím, čo má zmysel.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Búrate teda mýtus o osamelej žene na dôchodku, ktorá nemá čo robiť, a tak sa prihlásila do programu.

Nenazvala by som to mýtus. Motivácie môžu byť rôzne. To však nebol môj prípad, skôr naopak.

Niektorí ľudia v mojom okolí mi hovoria, že mám toho priveľa a mala by som už zvoľniť, ale mňa to nijako nezaťažuje.

Chcem byť aktívna a užitočná, pretože mi to dodáva energiu. Šport je taká moja investícia: čo teraz vložím do pohybu a ďalších aktivít, to si o desať rokov nebudem musieť kupovať v lekárni.

A nie som v tom sama. V programe je viac žien, ktoré sú mi podobné. Majú za sebou bohatý pracovný život, svoje záľuby aj plný kalendár. Neprichádzajú preto, že by nemali čo robiť, ale preto, že majú čo dať.

Ako ste sa dozvedeli o projekte Babi zo susedstva?

Poslala mi ho kamarátka, ktorá ma dobre pozná. Hneď ma zaujal. Pre človeka je dôležité cítiť, že je potrebný. Prihlásila som sa teda cez webovú stránku, kde môžu rodiny aj ženy v zrelom veku vyplniť dotazník a prejaviť záujem. Následne som dostala anotácie od viacerých rodín a po čase som si vybrala tú svoju.

Bola som rada, že môžem dať niekomu to, čo mi chýbalo, keď som vychovávala svoje tri deti. Bola som v cudzom meste úplne sama – bez mamy, svokry či kamarátok. Chodila som do práce na plný úväzok, vtedy som si často želala, aby pri mne aspoň na chvíľu niekto bol.

Dnes môžete byť tá, ktorá poskytuje oporu iným. Aký je to pocit?

Dáva mi to veľký zmysel. Keď je pri vás niekto, kto vám podá ruku, nemusíte byť silná stále. Stačí vedieť, že keď nevládzete, niekto to na chvíľu podrží za vás.

Vidím to aj pri „mojej“ rodine v úplných maličkostiach. Napríklad, že si manželia po príchode z práce stihnú v pokoji vymeniť pár slov, kým som ja ešte s chlapcami. Alebo keď jeden z chlapcov ochorie, rodičia si nemusia hneď brať voľno v práci, pretože vedia, že mi môžu zavolať. Treba však povedať, že je to vzájomné.

Ja im pomáham, ale oni mi na oplátku dávajú pocit, že som vítaná.

Čo ešte dáva program vám osobne?

Dostala som oveľa viac, než som čakala. Prihlásila som sa s tým, že chcem byť nablízku deťom, a napokon som si našla celú rodinu. Je to veľmi pekná rodina. Postupne sme zistili, že máme mnoho spoločného, či už kultúru, cestovanie, alebo aj šport.

Je príjemné, že sa mám o čom rozprávať nielen s chlapcami, ale aj s ich rodičmi. Napríklad ráno pred prácou si spolu vypijeme kávu, dokonca sme boli spolu v divadle. Nie som pre nich len pomoc s deťmi, sme si stále bližší.

A ako obohacuje vaša spoločnosť deti?

Chlapcom môžem dať to, čo je podľa mňa najcennejšie – čas a pozornosť. Ja sa nikam neponáhľam. Takže keď chcú so mnou hodinu fúkať do bublifuku alebo sa rozprávať o dinosauroch, máme na to celé popoludnie.

Takže sa obohacujete navzájom.

Áno, to je na tom to najkrajšie. Nie je to služba, ale vzťah založený na dobrovoľnosti. A vzťah nikdy nefunguje len jedným smerom.

Ako funguje projekt Babi zo susedstva

Mnohé rodiny nemajú starých rodičov v blízkosti a chýba im človek, ktorému môžu dôverovať. Na druhej strane sú aktívne ženy na dôchodku, ktoré majú energiu, skúsenosti a chuť odovzdávať ich ďalej mladším generáciám. Práve na tomto princípe stojí projekt Babi zo susedstva, ktorý oba svety spája.

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová, ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.

A vďaka čomu váš vzťah funguje?

Vďaka vzájomnému rešpektu. Ja rešpektujem rozhodnutia rodiny a oni zas mňa, moje skúsenosti aj môj čas. Nikto nikomu nič neprikazuje, skôr sa dopĺňame.

Ako si spomínate na začiatky?

Prvý rok sme sa s chlapcami stretávali vždy v prítomnosti ich mamy. Až neskôr som začala sama vyzdvihovať staršieho zo škôlky. Mama bola stále nablízku, a keď mohla, pridala sa k nám.

Postupne získala istotu, že sú chlapci v dobrých rukách, a mohla si počas našich stretnutí vybavovať vlastné veci.

Časom ste sa teda zoznamovali a budovali si dôveru?

Áno, dôvera sa nedá uponáhľať. Medzi nami sa to prelomilo, keď počas prvého roka jeden z chlapcov ochorel a nemal s ním kto zostať. Mama mi vtedy zverila kľúče od bytu a ja som s ním zostala doma sama. Pamätám si, že som si v tej chvíli uvedomila, že už nie som len pani zo susedstva, ale niekto, komu naozaj dôverujú.

Dnes s chlapcami podnikáme všeličo. Ideme na bicykloch cez Dunaj, autobusom k jazeru alebo sa len prejdeme na zmrzlinu. Predtým autobusom veľa necestovali, takže s nimi môžem zažiť množstvo vecí po prvý raz.

Pri chlapcoch sa znovu učím pozerať sa na svet detskými očami. Je to veľké privilégium.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Bolo niečo, čo vás prekvapilo?

Asi najviac to, ako sa zmenilo fungovanie rodín. Keď som mala malé deti ja, starostlivosť o domácnosť aj o ne ležala prevažne na mame. Dnes je to oveľa vyrovnanejšie. Otec chlapcov kúpe, varí, ide s nimi k lekárovi a nikto to nepovažuje za nič výnimočné. Rodičia sa prirodzene striedajú a dopĺňajú.

A prekvapilo ma aj to, ako rešpektujúco sa k deťom správajú. Učím sa od nich, pretože za našich čias to bolo iné. Obdivujem, s akou trpezlivosťou veci vysvetľujú. My sme často povedali: „Lebo som to povedala.“ A bolo. Oni si k dieťaťu čupnú, pozrú sa mu do očí a vysvetlia, aké správanie sa od neho očakáva a prečo.

Dieťa pre nich nie je podriadený, ale plnohodnotný človek s vlastnými pocitmi a názormi, ktorý má právo byť vypočutý. Neznamená to, že mu všetko dovolia. Hranice existujú, len sa k nim dieťa vedie vysvetľovaním, nie strachom. Toto sú veci, ktoré som sa musela naučiť.

Bolo to niečo, čo ste si na začiatku nastavili s rodičmi?

Nie, žiadne formálne pravidlá sme si nedávali. Ja som sa skôr naladila na rodinu a postupne som vnímala ich spôsob fungovania. Pozorovala som, ako sa s chlapcami rozprávajú, čo je pre nich dôležité, a keď som si nebola istá, jednoducho som sa opýtala.

Som presvedčená, že rodič vie najlepšie, čo jeho dieťa potrebuje. Moja úloha nie je vychovávať po svojom, ale nadviazať na to, čo si doma sami budujú.

Takže ste museli pracovať aj na sebe a učiť sa nové veci?

Áno. Som však pomerne zvedavý a otvorený človek, takže ma to skôr baví, než by mi to prekážalo. Možno toto niektorým starším ľuďom chýba. Majú pevnú predstavu, ako majú veci byť, pretože tak to predsa robili celý život. A z toho potom vznikajú nezhody s mladými rodičmi.

Otvorenosť je podľa mňa možno najdôležitejšia vlastnosť, ktorú by mal mať človek, ak sa chce do takého programu zapojiť. Neprichádzate doň ako niekto, kto vie všetko lepšie. Prichádzate do cudzej rodiny, ktorá má svoje pravidlá a svoj spôsob života.

Keď ste ochotní sa učiť, zistíte, že aj v mojom veku sa dá ešte veľa objaviť.

Obzeráte sa vďaka tejto skúsenosti aj na vlastné rodičovstvo?

Áno, s odstupom času premýšľam, aká mama som bola ja. Každý rodič je tak trochu prvolezec. Nikto vám nedá návod, všetko sa učíte za pochodu a mnohé veci pochopíte, až keď je neskoro ich zmeniť.

Dnes viem byť oveľa prítomnejšia, než som bola kedysi pri vlastných deťoch. Vtedy som mala hlavu plnú práce, nákupov a toho, čo treba stihnúť. Teraz je mojou jedinou úlohou byť s chlapcami a venovať im čas. Nič iné ma pri tom netlačí.

Myslím si, že veľa ľudí je lepšími starými rodičmi, než boli kedysi rodičmi. Niežeby svoje deti ľúbili menej, ale dnes na to majú pokoj, čas a viac skúseností.

Čo by ste poradili starším ľuďom, ktorí váhajú, či sa do niečoho podobného zapojiť?

Nič neriskujete. Ak nebudete na začiatku vzťahu zdržanliví, ale otvorení, časom sa uvidí, či si s rodinkou padnete do oka. Príliš veľké očakávania môžu byť kontraproduktívne.

Veľa sme hovorili o osobnom prínose, ale vnímam aj spoločenský prínos. Ľudia majú príležitosť spoznávať sa, byť na seba lepší, tvoriť komunitu. Komu chýba odvaha, nech sa spojí s inými, ktorí jej majú o trochu viac.

O projekte Babi zo susedstva

Komunitný projekt založila Bratislavčanka Daniela Nemcová (na snímke), ktorá prepája rodiny s deťmi so staršími aktívnymi ženami ochotnými venovať im svoj čas. Cieľom nie je vytvoriť profesionálnu opatrovateľskú službu, ale budovať medzigeneračné vzťahy založené na dôvere a blízkosti.