Láka vás kváskovanie, no ešte stále ste sa neodhodlali začať? Milovník kváskovania Mykola Nevrev pre čitateľov Sódy pripravil recept, vďaka ktorému sa vám chlieb zaručene podarí, a prináša aj svoj pohľad na domáce pečenie chleba.
Aj keď už som sa už v množstve upečeného chleba doslova stratil, najmä odkedy pracujem v pekárni, kvások a všetko s ním spojené je pre mňa stále niečo zázračné a ešte teplý bochník kváskového chleba mi vždy vyčarí úsmev na tvári. A nielen mne, keďže komunita milovníkov domáceho kváskového pečenia je na Slovensku naozaj veľká.
Dôvodov je viacero. Niekoho vôňa čerstvo upečeného chleba vracia do detstva a vyvoláva v ňom spomienky na starú mamu, ďalší chce dopriať svojej rodine niečo hodnotnejšie, keďže kváskový chlieb je zdravší ako chlieb z droždia.
Čo by ste mali vedieť o kváskovaní
• Počas kváskového kysnutia dokážu tzv. divoké droždie a baktérie to, čo bežné pekárske droždie nie – zlepšia nutričnú hodnotu a glykemický index, urobia chlieb ľahšie stráviteľným, podieľajú sa na tvorbe bohatej chlebovej chuti, vláčnej striedky a chrumkavej kôrky.
• Kváskový chlieb zostáva dlhšie čerstvý a vďaka kvásku dokonca nikdy nesplesnivie.
• Vďaka tomu, že kvások dokáže čiastočne rozložiť lepok, si môžu kváskový chlieb, najmä zo špaldy alebo z raže, dopriať aj tí, ktorí sú citliví na lepok (tí, ktorí lepok nemôžu prijímať vôbec, môžu zase vyskúšať bezlepkové kváskovanie).
Upiecť chlieb nie je žiadna veda
Upiecť si doma kváskový chlieb dokáže úplne každý, nie je to žiadna veľká veda. Často sa stretávam s tvrdením, že ľudia na to nemajú čas. Je síce pravda, že kvások „dvíha“ cesto pomalšie ako droždie, ale je to skôr o plánovaní než o reálnom nedostatku času.
Existujú recepty (hlavne z tých zdravších celozrnných múk), ktoré nevyžadujú dlhé miešanie ani prekladanie, stačí len dať všetky ingrediencie dokopy, nechať nakysnúť a napokon upiecť. Veľkým pomocníkom v plánovaní pečenia je aj chladnička. V studenom prostredí kvások spomaľuje svoju prácu, a tak cesto pokojne počká, kým budete pripravení piecť.
Kvások si nemusíte zakladať, ľudia sa oň radi podelia
Nebudem tu písať, ako zakladať kvások, pretože na internete nájdete veľa detailných návodov aj s obrázkami. Kvások si ani nemusíte zakladať, skúsení „kváskovači“ sa oň s vami vždy radi podelia.
Na internete nájdete aj tzv. mapu kváskovania, pomocou ktorej nájdete ľudí s kváskom vo svojom okolí. Ľudí, ktorí sa radi podelia o svoj kvások, nájdete aj v špecializovaných skupinách na Facebooku.
Aký typ kvásku si zvoliť?
Existujú rôzne druhy kvásku, ktoré sa líšia použitou múkou a množstvom vody, ktoré obsahujú. Na Slovensku sa najčastejšie stretávame s ražným kváskom a v poslednom čase aj s tuhým pšeničným kváskom talianskeho pôvodu Lievito madre. Aký si zvoliť?
Určite ten, z ktorého vám chlieb viac chutí. Ražný kvások, najmä z celozrnnej ražnej múky, dáva chlebu veľmi jemnú a príjemnú kyselkavosť, pšeničný kvások (keďže pšeničný lepok je iný ako ražný lepok) vám pomôže upiecť okatý chlieb s nadýchanou striedkou.
Kváskovať sa oplatí
Z kvásku sa môže stať váš nový domáci miláčik. Treba ho pravidelne kŕmiť, aby správne dvíhal cesto, a ak odchádzate na dovolenku na dlhšie ako dva týždne, je potrebné, aby sa o kvások niekto postaral.
Ani s tým však nie je až tak veľa starostí, ako by sa mohlo zdať. Ak pečiete napríklad len cez víkend, kvások môže počas týždňa pokojne zostať v chladničke.
Predtým, ako sa podelím o recept na Vermontský chlieb, zdôrazním hlavnú myšlienku celého kváskovania, a to kváskovať sa oplatí. Nie je to ťažké ani náročné, skôr prudko návykové. Skúste to raz a kváskový chlieb už na vašom stole nikdy nebude chýbať.
Recept: Vermontský chlieb s kváskom Lievito madre
Tento chlieb je tou správnou voľbou pre začiatočníkov. Je jednoduchý, vždy sa podarí a chlieb je naozaj mäkký a chutný.
• 200 g kvásku Lievito madre (po zarobení musí stáť
aspoň 5 hodín pri izbovej teplote)
• 100 g polohrubej pšeničnej múky
• 175 g hladkej pšeničnej múky
• 100 g celozrnnej pšeničnej múky
• 260 ml vody izbovej teploty
• 10 g soli
Ako na to
1. Do misy kuchynského robota vlejte vodu a natrhajte do nej malé kúsky kvásku. Chvíľku miešajte lyžicou a následne pridajte všetku múku.
2. Z ingrediencií vymiešajte cesto. Mieste 12 minút na druhom rýchlostnom stupni kuchynského robota alebo približne 20 minút ručne, až kým sa cesto prestane lepiť na ruky.
3. Misu zakryte kuchynskou utierkou a nechajte cesto 40 minút odpočívať.
4. Následne do cesta pridajte soľ a cesto potom ešte 12 minút mieste na druhom rýchlostnom stupni.
5. Cesto nechajte odstáť 2 hodiny, počas ktorých ho trikrát preložte.
6. Následne cesto vyberte z misy, položte na dobre pomúčenú plochu, vytvarujte bochník a preložte ho do dobre pomúčnenej ošatky. Ak ošatku nemáte, cesto môžete dať aj do vymastenej formy, v ktorej ho potom upečiete.
7. Ošatku zakryte kuchynskou utierkou a cesto nechajte približne 3 hodiny kysnúť, až kým nezdvojnásobí svoj objem. Alternatívne riešenie: Po 40 minútach kysnutia v ošatke dajte cesto na noc do chladničky.
8. Rúru rozohrejte na 250 °C. Chlieb pripravený na pečenie vyklopte na papier na pečenie a navrch žiletkou urobte zopár hlbokých zárezov. Potom chlieb rýchlo vložte do rúry na horúci plech. Ideálne je, ak máte pizza kameň alebo špeciálnu formu na pečenie chleba s pokrievkou. Na plech, umiestnený v spodnej časti rúry, vylejte asi pol hrnčeka horúcej vody, aby vznikla para. Všetky tieto úkony robte čo najrýchlejšie.
9. Chlieb pečte 15 minút pri teplote 250 °C, potom ho otočte, teplotu znížte na 200 °C a dopekajte ešte 25 minút.
10. Upečený chlebík nechajte úplne vychladnúť na mriežke a až potom ho rozkrojte.
Hľadáte pevný internet, na ktorý by ste sa doma mohli spoľahnúť? Bezdrôtový O2 Internet na doma je dostupný až pe 97 % obyvateľov Slovenska už od 10 € mesačne. Viac informácií nájdete na www.o2.sk.
Mykola Nevrev
Po rokoch pôsobenia v gastro biznise ako marketingový špecialista a food fotograf sa rozhodol pre zmenu, začal variť sám, a tak vznikol blog Ferns and cakes. Má rád netradičné chute a jednoduché recepty z celého sveta, ktoré vždy upraví tak, aby ich bez problémov navaril každý aj u nás na Slovensku. Venuje sa aj pekárstvu – v súčasnostu vedie pekáreň v bratislavskej prevádzke FACH. Viac inšpirácie nájdete na stránke fernsandcakes.com alebo na jeho instagrame.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.