Láka vás kváskovanie, no ešte stále ste sa neodhodlali začať? Milovník kváskovania Mykola Nevrev pre čitateľov Sódy pripravil recept, vďaka ktorému sa vám chlieb zaručene podarí, a prináša aj svoj pohľad na domáce pečenie chleba.
Aktualizované 16. 4. 2020
Autor Mykola Nevrev
Foto Mykola Nevrev
Dátum
Aj keď už som sa už v množstve upečeného chleba doslova stratil, najmä odkedy pracujem v pekárni, kvások a všetko s ním spojené je pre mňa stále niečo zázračné a ešte teplý bochník kváskového chleba mi vždy vyčarí úsmev na tvári. A nielen mne, keďže komunita milovníkov domáceho kváskového pečenia je na Slovensku naozaj veľká.
Dôvodov je viacero. Niekoho vôňa čerstvo upečeného chleba vracia do detstva a vyvoláva v ňom spomienky na starú mamu, ďalší chce dopriať svojej rodine niečo hodnotnejšie, keďže kváskový chlieb je zdravší ako chlieb z droždia.
Čo by ste mali vedieť o kváskovaní
• Počas kváskového kysnutia dokážu tzv. divoké droždie a baktérie to, čo bežné pekárske droždie nie – zlepšia nutričnú hodnotu a glykemický index, urobia chlieb ľahšie stráviteľným, podieľajú sa na tvorbe bohatej chlebovej chuti, vláčnej striedky a chrumkavej kôrky.
• Kváskový chlieb zostáva dlhšie čerstvý a vďaka kvásku dokonca nikdy nesplesnivie.
• Vďaka tomu, že kvások dokáže čiastočne rozložiť lepok, si môžu kváskový chlieb, najmä zo špaldy alebo z raže, dopriať aj tí, ktorí sú citliví na lepok (tí, ktorí lepok nemôžu prijímať vôbec, môžu zase vyskúšať bezlepkové kváskovanie).
Upiecť chlieb nie je žiadna veda
Upiecť si doma kváskový chlieb dokáže úplne každý, nie je to žiadna veľká veda. Často sa stretávam s tvrdením, že ľudia na to nemajú čas. Je síce pravda, že kvások „dvíha“ cesto pomalšie ako droždie, ale je to skôr o plánovaní než o reálnom nedostatku času.
Existujú recepty (hlavne z tých zdravších celozrnných múk), ktoré nevyžadujú dlhé miešanie ani prekladanie, stačí len dať všetky ingrediencie dokopy, nechať nakysnúť a napokon upiecť. Veľkým pomocníkom v plánovaní pečenia je aj chladnička. V studenom prostredí kvások spomaľuje svoju prácu, a tak cesto pokojne počká, kým budete pripravení piecť.
Kvások si nemusíte zakladať, ľudia sa oň radi podelia
Nebudem tu písať, ako zakladať kvások, pretože na internete nájdete veľa detailných návodov aj s obrázkami. Kvások si ani nemusíte zakladať, skúsení „kváskovači“ sa oň s vami vždy radi podelia.
Na internete nájdete aj tzv. mapu kváskovania, pomocou ktorej nájdete ľudí s kváskom vo svojom okolí. Ľudí, ktorí sa radi podelia o svoj kvások, nájdete aj v špecializovaných skupinách na Facebooku.
Aký typ kvásku si zvoliť?
Existujú rôzne druhy kvásku, ktoré sa líšia použitou múkou a množstvom vody, ktoré obsahujú. Na Slovensku sa najčastejšie stretávame s ražným kváskom a v poslednom čase aj s tuhým pšeničným kváskom talianskeho pôvodu Lievito madre. Aký si zvoliť?
Určite ten, z ktorého vám chlieb viac chutí. Ražný kvások, najmä z celozrnnej ražnej múky, dáva chlebu veľmi jemnú a príjemnú kyselkavosť, pšeničný kvások (keďže pšeničný lepok je iný ako ražný lepok) vám pomôže upiecť okatý chlieb s nadýchanou striedkou.
Kváskovať sa oplatí
Z kvásku sa môže stať váš nový domáci miláčik. Treba ho pravidelne kŕmiť, aby správne dvíhal cesto, a ak odchádzate na dovolenku na dlhšie ako dva týždne, je potrebné, aby sa o kvások niekto postaral.
Ani s tým však nie je až tak veľa starostí, ako by sa mohlo zdať. Ak pečiete napríklad len cez víkend, kvások môže počas týždňa pokojne zostať v chladničke.
Predtým, ako sa podelím o recept na Vermontský chlieb, zdôrazním hlavnú myšlienku celého kváskovania, a to kváskovať sa oplatí. Nie je to ťažké ani náročné, skôr prudko návykové. Skúste to raz a kváskový chlieb už na vašom stole nikdy nebude chýbať.
Recept: Vermontský chlieb s kváskom Lievito madre
Tento chlieb je tou správnou voľbou pre začiatočníkov. Je jednoduchý, vždy sa podarí a chlieb je naozaj mäkký a chutný.
• 200 g kvásku Lievito madre (po zarobení musí stáť
aspoň 5 hodín pri izbovej teplote)
• 100 g polohrubej pšeničnej múky
• 175 g hladkej pšeničnej múky
• 100 g celozrnnej pšeničnej múky
• 260 ml vody izbovej teploty
• 10 g soli
Ako na to
1. Do misy kuchynského robota vlejte vodu a natrhajte do nej malé kúsky kvásku. Chvíľku miešajte lyžicou a následne pridajte všetku múku.
2. Z ingrediencií vymiešajte cesto. Mieste 12 minút na druhom rýchlostnom stupni kuchynského robota alebo približne 20 minút ručne, až kým sa cesto prestane lepiť na ruky.
3. Misu zakryte kuchynskou utierkou a nechajte cesto 40 minút odpočívať.
4. Následne do cesta pridajte soľ a cesto potom ešte 12 minút mieste na druhom rýchlostnom stupni.
5. Cesto nechajte odstáť 2 hodiny, počas ktorých ho trikrát preložte.
6. Následne cesto vyberte z misy, položte na dobre pomúčenú plochu, vytvarujte bochník a preložte ho do dobre pomúčnenej ošatky. Ak ošatku nemáte, cesto môžete dať aj do vymastenej formy, v ktorej ho potom upečiete.
7. Ošatku zakryte kuchynskou utierkou a cesto nechajte približne 3 hodiny kysnúť, až kým nezdvojnásobí svoj objem. Alternatívne riešenie: Po 40 minútach kysnutia v ošatke dajte cesto na noc do chladničky.
8. Rúru rozohrejte na 250 °C. Chlieb pripravený na pečenie vyklopte na papier na pečenie a navrch žiletkou urobte zopár hlbokých zárezov. Potom chlieb rýchlo vložte do rúry na horúci plech. Ideálne je, ak máte pizza kameň alebo špeciálnu formu na pečenie chleba s pokrievkou. Na plech, umiestnený v spodnej časti rúry, vylejte asi pol hrnčeka horúcej vody, aby vznikla para. Všetky tieto úkony robte čo najrýchlejšie.
9. Chlieb pečte 15 minút pri teplote 250 °C, potom ho otočte, teplotu znížte na 200 °C a dopekajte ešte 25 minút.
10. Upečený chlebík nechajte úplne vychladnúť na mriežke a až potom ho rozkrojte.
Hľadáte pevný internet, na ktorý by ste sa doma mohli spoľahnúť? Bezdrôtový O2 Internet na doma je dostupný až pe 97 % obyvateľov Slovenska už od 10 € mesačne. Viac informácií nájdete na www.o2.sk.
Mykola Nevrev
Po rokoch pôsobenia v gastro biznise ako marketingový špecialista a food fotograf sa rozhodol pre zmenu, začal variť sám, a tak vznikol blog Ferns and cakes. Má rád netradičné chute a jednoduché recepty z celého sveta, ktoré vždy upraví tak, aby ich bez problémov navaril každý aj u nás na Slovensku. Venuje sa aj pekárstvu – v súčasnostu vedie pekáreň v bratislavskej prevádzke FACH. Viac inšpirácie nájdete na stránke fernsandcakes.com alebo na jeho instagrame.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka
Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.
prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.
Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?
Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.
Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.
Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?
Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.
Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.
Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.
Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?
Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.
Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.
Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.
Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?
Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.
Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?
Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?
Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.
Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.
Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.
Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?
Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.
Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.
Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.
Čo ťa deti naučili?
Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.
V čom bol problém?
Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.
Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.
Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.
Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.
Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.
Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.
Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.
S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.
Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.
Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.
Aj ty si spomalila?
Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.
Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.
Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?
Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.
Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.
Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.
Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?
Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.
Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.
Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.
V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.
Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.
Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Dominika Šugareková
Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
