Príbehy

Laci Strike pre vás vybral 6 tanečných krokov, ktoré sa naučíte aj doma a všade s nimi zahviezdite

Tanečník Laci Strike založil online školu tanca Strike.sk pre začiatočníkov aj pokročilých, ktorej súčasťou sú tanečné lekcie aj množstvo praktických rád. Roztancovať sa tak môžete v pohodlí svojho domova.

Autor Dominik Holič

Foto archív SDA

Sóda

Dátum11. 6. 2020

Hoci si na klubové párty a tancovačky na letných festivaloch ešte nejaký čas počkáme, tento čas sa dá využiť efektívne. Vďaka tanečníkovi Lacimu Strikeovi sa môžete naučiť nové kroky aj doma a potom s nimi zahviezdiť na parketoch.

Laci Strike a ďalší lektori zo Street Dance Academy (SDA) začali počas koronakrízy na web Strike.sk pravidelne pridávať lekcie tanca, pomocou ktorých sa môžu štýlové kroky naučiť začiatočníci aj pokročilí na celom Slovensku.

„Naša online tanečná škola vznikla ešte koncom roka 2017, ale po prepuknutí pandémie sme ju odomkli a zverejnili pre všetkých. Mali sme od ľudí výborné ohlasy, tešili sa, že sme im umožnili spríjemniť si čas doma, čo nás veľmi povzbudilo. V projekte zároveň videlo zmysel aj O2, preto sme sa spolu pustili do pokračovania a rozvíjania online školy, a to pravidelným pridávaním nových lekcií,” vysvetľuje Laci Strike pozadie projektu, ktorý podporila Férová Nadácia O2.

Doma sa hanbiť nemusíte

Online škola tanca tak funguje na webe Strike.sk, kde ku kvalitnému základu počas takmer 3 mesiacov pandémie pravidelne pribúdali nové videá s lekciami tanca. Vznikla tak ucelená knižnica tanečných krokov rôznych úrovní vrátane základov hudobnej teórie.

Práve tancovanie doma môže byť skvelý prvý krok pre ľudí, ktorí s tancom začínajú alebo potrebujú prekonať svoju hanblivosť. Aj skúsený tanečník ako Laci Strike sa dodnes vzdeláva a doma si skúša nové kroky a kombinácie, ktoré sa učí od najlepších svetových tanečníkov.

„Keď som začínal, učil som sa z videokaziet a nonstop si ich pretáčal. Až keď som sa niečo naučil doma, išiel som s tým na párty alebo na battle. Online kurzy majú podobný princíp,” vysvetľuje Laci.

Dokáže sa naučiť tancovať každý?

Ešte skôr, ako vám predstavíme niekoľko základných hip-hopových tanečných krokov, máme od Laciho niekoľko praktických rád. Prvá znie, že tanca sa nemusíte báť, pretože tancovať sa dokáže naučiť každý.

„Nikdy neriešim, či niekto vie, alebo nevie tancovať. Mne sú sympatickí ľudia, ktorí to vedia rozbaliť svojím štýlom, napríklad na rodinných oslavách alebo svadbách. Na takého človeka sa neviem vynadívať, pretože mi to príde ako úprimná a čistá radosť,” hovorí Laci o základnom predpoklade na tanec.

Laci odporúča učiť sa na začiatku kroky bez hudby. Pomôže vám to osvojiť si nielen základy, ale aj sústrediť sa na detaily, napríklad či správne stojíte a či sa nehrbíte. Zároveň tak viete v prípade potreby spomaliť počítanie dôb, čo vám môže pomôcť pri nových krokoch.

Nasledujúce kroky sú síce označené ako hip-hopové, no viete ich prispôsobiť aj iným hudobným žánrom. Napríklad v modernom EDM sa tancuje takzvaný Shuffle, ktorý je adaptáciou hip-hopového tanca Running Man.

Nezabúdajte, že street dance štýly ako hip-hop, breaking či popping oslavujú jedinečnosť každého tanečníka. Ak by ste sa pri niektorom kroku začali nudiť, môžete si ho rôzne obmieňať a začať objavovať svoj štýl.

„Všetko sa dá aplikovať na rôzne rytmy, treba sa len nechať unášať hudbou, pustiť si skladbu, ktorú má človek rád a precítiť to. Pri tanci je prvoradá zábava, či už je to pred tisíckou divákov, alebo doma pred telkou,” radí Laci Strike.

Dosť bolo teórie, vyskúšajte si týchto 6 krokov

Salsa Step

Pri výraze Breaking si pravdepodobne predstavíte triky na zemi alebo točenie na hlave. Hoci sú dôležitou súčasťou tohto tanečného štýlu, každý b-boy či každá b-girl musí ovládať aj Top Rock, teda tanec v stoji. Top Rock zohral dôležitú úlohu aj pri vzniku hip-hopu a jeho základom by mal rozumieť každý hip-hopový tanečník. Začať môžete jednoduchým, no veľmi efektným Salsa Stepom.

Indian Step

Ďalším populárnym toprockovým krokom je Indian Step. Naučiť sa ho nie je náročné, no pre začínajúcich tanečníkov býva trochu zradný. Jeho tajomstvo sa totiž skrýva v správnom načasovaní: na prvú dobu malý úskok dozadu, na druhú noha vpred. Poriadne sa preto započúvajte do hudby a nohu ukladajte dopredu vždy iba na párnu dobu.

Walk Out

Hip-hop sa dá ozvláštniť aj prvkami z ďalšieho street dance štýlu s názvom popping. (Áno, práve k nemu patrí aj obľúbený robot.) Krok Walk Out vymyslela tanečná skupina Electric Boogaloos, ktorá tento tanečný štýl zakladala. Walk Out a popping samotný vás naučia vnímať vlastné telo – pozorne sledujte, ktorým smerom ukladáte nohy a nakláňate vrchnú časť tela. Detaily robia majstra.

Twist-O-Flex

Twist-O-Flex funguje na podobnom princípe ako Walk Out, teda na oddeľovaní pohybu nôh, trupu a hlavy. Samozrejme, tento proces vyžaduje dávku trpezlivosti. Odmenou však bude klasický krok (v street dance sa takého kroky nazývajú oldschoolové), ktorý si neskôr môžete upraviť podľa seba a tancovať ho aj do súčasnej hip-hopovej hudby. Ako inšpiráciu vám ponúkame video, kde Laci spája Twist-O-Flex s Walk Out.

Pas de Bouree

Pri posledných dvoch krokoch sa trochu vzdialime od hip-hopu, naďalej však zostaneme pri street dance. Niekoľko storočí starý krok s názvom Pas de Bouree sa z baletných sál dostal až do newyorských klubov a do tanečného štýlu House Dance. Je to skvelý spôsob, ako si rozhýbať nohy do rýchlejšej hudby.

Tip: Ak ho spojíte s pérovaním v kolenách vždy na celú dobu, zužitkujete ho aj v hip-hope.

Heel Step (Heel Toe)

Ďalším jednoduchým krokom z House Dance je Hell Step alebo aj Heel Toe, v preklade päta a špička. Pozor, zďaleka nie je len o rýchlych nohách. Trik je v tom, že musíte zapojiť aj telo a nakloniť ho dopredu vždy, keď je na rade päta. Nebudeme vám klamať, pri House Dance sa určite poriadne zapotíte. Garantujeme však, že dobrá kondička je na vystúpeniach či v tanečných battles na nezaplatenie v akomkoľvek štýle.

Všetky kroky a tipy z tohto článku nájdete aj v online tanečnej škole Strike.sk, kde si vďaka finančnej podpore Férovej nadácie O2 môžete naplno užiť množstvo tanečných lekcií od Laciho Strikea a ďalších lektorov SDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Liberty Blake Simon: „Byť sama sebou nie je len o odvahe jednotlivca. Je to aj o ľuďoch a prostredí, ktoré nám dovolí prestať sa skrývať.“

Sebaprijatie je proces. Zmena nemá vychádzať z pocitu nedostatočnosti.

Autor Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum15. 7. 2026

„Najsilnejší pocit, že toto som naozaj ja, prišiel až po začiatku tranzície,“ hovorí Liberty. Až vtedy si dovolila naplno žiť v súlade so sebou. Uvedomila si, že jej život už nie je len generálkou, ale že toto je skutočne ona. Rovnaký pocit prijatia a bezpečia sa dnes snaží vytvárať aj pre mladých ľudí v projekte Queer Time Out. Na spoločných stretnutiach pritom často ani nepríde reč na ťažké témy. Deti chcú predovšetkým zažiť priestor, kde môžu byť samy sebou a cítiť pokoj. „Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme,“ dodáva Liberty.

Vo firme Gekkon, ktorá zamestnáva ľudí po výkone trestu či so skúsenosťou so závislosťou, veria, že každý človek si zaslúži rešpekt a druhú šancu.

V rozhovore s transrodovou ženou a modelkou Liberty Blake Simon sa dozviete:

aká bola jej cesta k sebaprijatiu,
kedy prvýkrát pocítila, že môže byť sama sebou,
akú úlohu na tejto ceste zohrali ľudia v jej okolí,
čo sa deje s človekom, keď už nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu,
kto jej ukázal, že láska existuje aj mimo rodiny,
čo by povedala malej Liberty, ktorá sa vždy snažila byť dokonalá.

Čo pre teba znamená prijatie samej seba?

Osobne si ho vysvetľujem ako schopnosť vnímať samu seba celistvo – so svojimi silnými stránkami, ale aj s chvíľami, keď som slabá, keď potrebujem pomoc, keď jednoducho nevládzem a som na dne. A aj napriek týmto momentom sa dokážem mať rada a prijať sa taká, aká práve som.

Sebaprijímanie vnímam v istom zmysle aj ako sebarodičovstvo. Snažím sa predstaviť si tú malú Liby a pýtať sa jej, čo by v danej chvíli potrebovala, čo by jej pomohlo a čo by jej prinieslo pocit bezpečia.

Moja terapeutka mi raz povedala veľmi peknú vec: „Predstav si, že stojíš na okraji bazéna a niekto na teba kričí, že musíš skočiť, aby si dokázala, že si odvážna. Ale niekedy je úplne v poriadku do toho bazéna neskočiť.“

Namiesto neustáleho tlačenia na seba a na to, čo by si mala, si môžeš budovať súcit k sebe. A práve súcit so sebou podľa mňa veľmi úzko súvisí so sebaprijatím.

Často však zabúdame, že to nie je len nejaké individuálne rozhodnutie alebo motivačný citát, ktorý si vsugerujeme do hlavy, a zrazu máme všetko vyriešené.

Presne tak. Možno sa mi na sebe niečo nepáči, možno sú veci, ktoré chcem zmeniť. Ale nemám rada, keď tieto zmeny vychádzajú z pocitu nedostatočnosti. Ak má byť moje prijatie podmienené zmenou, ktorú musím najskôr spraviť, tak to vlastne nie je skutočné sebaprijatie.

Keď sa dokážeme prijať aj so svojimi rezervami a s vecami, s ktorými nie sme úplne spokojní, dokážeme s nimi oveľa lepšie pracovať a v konečnom dôsledku ich aj meniť.

Nič ma nepoteší viac, ako keď si spravím pekné vlasy, pekné nechty, keď si doprajem chvíľu starostlivosti o seba alebo keď každý deň cvičím. No nie je to moja primárna motivácia. Chcem sa o svoje telo starať preto, že si uvedomujem, čím všetkým si prešlo a že dodnes nesie traumy, ktoré som zažívala ako dieťa.

Často premýšľam nad tým, do akej miery bola moja tranzícia vonkajším procesom a do akej miery bola v skutočnosti skôr procesom vnútorným.

Ako to myslíš?

To, čo sa deje vo mne, je oveľa pomalší a stále prebiehajúci proces. Napríklad vzťah k telu vnímam ako neustály dialóg. Keď sedím u terapeutky a rozprávame sa o ťažkých veciach, často sa ma spýta: „Kde to teraz cítiš v tele?“

Trasú sa mi ruky? Cítim bolesť v bruchu? Chcem utiecť? Práve cez telo sa snažím komunikovať sama so sebou, pretože každá emócia sa v ňom nejakým spôsobom ukladá. Takže to nie je len o tom, ako sa cítim ako žena – je to aj o tom, ako sa dokážem znovu vrátiť k svojmu telu a liečiť to, čo sa v ňom celé roky hromadilo.

Pamätáš si na moment, keď si prvýkrát pocítila, že môžeš byť sama sebou?

Najsilnejšie to bolo asi po začiatku tranzície, keď som si dovolila byť tým, kým naozaj som. No najmä som precítila, že si to zaslúžim. Že už to nie je len generálka môjho života, ale že toto som naozaj ja.

V minulosti som zažila situácie, keď som premýšľala, či tu ešte chcem byť – najmä preto, že som nechcela zraniť svoju rodinu. Bojovala som sama so sebou a s otázkou, či som vo svojom vnútri dobrá alebo zlá. Naozaj sa to vtedy zúžilo len na túto jednu vec.

Niekedy v tom období som sa rozhodla, že v základe mňa je dobro, láska, radosť a krása. A práve z tohto malého zrniečka som si potom vybudovala ženu, ktorá je dnes tu s vami.

Čo túto ženu charakterizuje?

Napadá mi pocit samoty, ktorý je stále niekde vo mne a veľmi ma formoval. Pamätám si na momenty, keď mi rodičia, sestra aj babka s dedkom hovorili, ako ma ľúbia, no ja som si vsugerovala, že to nemôže byť úplne pravda, pretože o mne vedia veľmi málo. „Keby vedeli, aká je moja skutočná realita, aké je moje skutočné prežívanie, tá láska by už neplatila.“

V istej miere to vo mne ostáva dodnes. Ako kvír ľudia sme často prežili veľkú časť života s pocitom, že sme jediní. Nepoznali sme ostatných ľudí, ktorí by nám boli podobní. Mnohí z nás sme žili v akomsi bunkri, do ktorého nikto ďalší nepatril. Nehovorili sme o tom, čo prežívame, pretože sme sa báli.

Tento typ samoty bol a stále je vo mne veľmi silný napriek tomu, že mám dnes okolo seba úžasných a blízkych priateľov.

V konečnom dôsledku aj sebaprijatie do veľkej miery súvisí s naším okolím. Je to aj o ľuďoch, ktorí nám dovolia byť sami sebou.

Občas si musím vedome pripomínať, že už nie som sama. Že už nie som to dieťa, ktoré sedí samo v kúte triedy a je šikanované.

Kto bol takým človekom pre teba?

Veľkú úlohu zohrala moja skúsenosť s House of Vinyard – jedným z takzvaných ballroom houses. Ballroom kultúra vznikla v 70. rokoch v Harleme a dodnes funguje po celom svete. Ja som sa s ňou stretla v Holandsku.

Je to v podstate rodinná bunka, ktorú si vytvorili najmä čierni a latino kvír a transrodoví ľudia v čase, keď ich vlastné biologické rodiny odvrhli. Fungujú ako náhradná rodina – majú svoju „mamu“ domu, „otca“ aj súrodencov.

Chodia spolu na plesy, kde súťažia v tanci a rôznych performance kategóriách a vyhrávajú ceny, ale predovšetkým sa pravidelne stretávajú, varia si spolu a starajú sa jeden o druhého tak, ako by to mala robiť rodina.

Bola som súčasťou tohto sveta a práve tam som pochopila, že láska existuje aj mimo rodiny, do ktorej sa človek narodí. Podľa mňa je jedno z najväčších privilégií kvír ľudí to, že si môžeme vybrať svoju rodinu. Ľudí, ktorí síce nie sú našou biologickou rodinou, ale stanú sa ňou. Sú to ľudia, ktorí nás prijmú takých, akí naozaj sme.

Čím to bolo, že si sa pri nich cítila bezpečne a mohla byť pri nich sama sebou? Čo robili inak?

Vedela som, že im nemusím nič vysvetľovať. Každý z nás prechádzal alebo si prešiel niečím veľmi podobným. Je to druh prepojenia, ktorý sa len ťažko vytvára niekde inde.

Keď so mnou sedel niekto z mojich „súrodencov“ v tom dome, vedela som, že okrem toho, že sú kvír, sú napríklad aj čierni alebo sa inak odlišujú od bielej majority. Prežívali veľmi podobný typ stresu – aj ten, ktorý si človek nesie vnútri, aj ten, ktorý mu spoločnosť dáva pocítiť zvonku.

Tam sa vlastne nikto nikdy nepýtal na transrodovosť. Jednoducho sme spolu varili, počúvali hudbu, pozerali filmy, tancovali, chodili na plesy a pripravovali si outfity.

A práve tento pocit mi dal najväčšiu slobodu – že moja odlišnosť nebola vnímaná ani pozitívne, ani negatívne. Nebola to vec, ktorá by určovala, ako sa na mňa ľudia pozerajú. Bola to jednoducho súčasť mňa, informácia, ktorú sme všetci brali prirodzene na vedomie.

Čo sa deje s človekom, keď nemusí neustále vysvetľovať, obhajovať alebo dokazovať svoju hodnotu?

Zrazu má energiu na niečo iné, pretože už nemusí neustále hrať rolu, ktorú od neho spoločnosť očakáva.

Ja som sa odmala snažila kompenzovať svoje „tajomstvo“ tým, že budem perfektným dieťaťom – že budem mať samé jednotky, chodiť na každú olympiádu, venovať sa športu. Akoby som si svojím perfekcionizmom a workoholizmom musela zaslúžiť miesto, ktoré by mi inak nepatrilo.

Teraz dokážem trochu viac poľaviť a pripustiť si, že nemusím byť perfektná, nemusím byť dokonale krásna ani upravená. Môžem ísť von aj v tričku s mastnými vlasmi. Pretože viem, že jednoducho som.

Šťastie už nehľadám v tom, ako vyzerám alebo koľko toho dokážem, ale v pocite bezpečia, priateľstvách a rodine.

Akú úlohu v tom podľa teba zohráva reprezentácia – vidieť niekoho podobného vo verejnom priestore?

Obrovskú. Aj preto beriem šírenie svojho príbehu ako poslanie. Viem, že to doslova zachraňuje ľudské životy, a mnohé deti a mladí ľudia, s ktorými sa stretávam, mi za to ďakujú.

Keď vidia, že niekto ako ja – alebo ako oni – dokáže žiť normálny, dokonca úspešný život, prestáva to byť len abstraktná predstava a stáva sa to niečím reálnym a dosiahnuteľným. To je podľa mňa najväčšia sila reprezentácie. Nie presviedčanie, ale ukázanie, že sa to naozaj dá.

Zároveň si uvedomujem, že som extrémne privilegovaná biela transrodová žena, ktorá robí modeling. Niekedy sa stáva, že ma ľudia pozvú najmä preto, aby mohli ukázať, že majú zastúpenú diverzitu – ako niekoho, kto je „prijateľná“ verzia inakosti.

Ak viem svoj vzhľad a ďalšie privilégiá využiť na to, aby sa citlivé témy dostali čo najďalej, beriem to.

Uvedomujem si však, že moja skúsenosť nie je realitou bežného kvír človeka na Slovensku. Nebola by som tam, kde som dnes, napríklad bez mojej rodiny, ktorá ma prijala a vytvorila mi bezpečné prostredie. Aj preto mám veľkú empatiu k transrodovým ľuďom na Slovensku, ktorí takúto oporu nemajú.

O čom ti hovoria mladí ľudia, keď sa s nimi stretávaš v „kluboch“, ktoré organizuješ?

Projekt Queer Time Out som začínala s predstavou, že tam budeme riešiť vážne témy a terapeutické prístupy. Ale tie deti často chcú len byť medzi štyrmi stenami, ktoré sú absolútne bezpečné, a rozprávať sa o tom, čo mali na obed, čo sa deje v škole, kto robí slam poetry alebo drag performance.

Málokedy tam riešime naozaj ťažké veci. A keď áno, tak skôr takým rodinným spôsobom, že každý niečo poradí a navzájom sa podporíme. Tie deti chcú mať najmä pocit prijatia, bezpečia a úplného pokoja.

Pustíme si Pelíšky na projektore, smejeme sa na hláškach a jednoducho len tak sme.

Takže im vlastne dávaš to, čo si si kedysi našla v Holandsku.

Presne tak. Dávam im prijatie a priestor, v ktorom môžu byť sebou a nemusia nič vysvetľovať.

Čo pre teba dnes znamená byť sama sebou? Kedy najviac zažívaš pocit „toto som ja“?

Keď mi hrá pesnička, do ktorej sa práve zamilujem. Alebo keď sa rútim na bicykli dole kopcom a cítim sa úplne slobodná. Vietor, rýchlosť – vtedy sa cítim naozaj dobre. Je to práve v týchto jednoduchých momentoch – bez mejkapu a bez toho, aby ma niekto videl –, vtedy sa cítim najviac sama sebou.

Občas sa aj zamyslím nad tým, čo by som povedala tej malej Liby, ktorá sa celý život snažila byť dokonalá.

Čo by to bolo?

Že nemusí byť super, krásna, nemusí nič dokazovať. Že si to všetko už zaslúži a môže jednoducho byť presne taká, aká je.

Aj za to, že svojou otvorenosťou pomáha kvír ľuďom cítiť prijatie, získala Liberty Cenu Inakosti 2026 za pozitívne zviditeľnenie. Iniciatíva Inakosť, ktorej dlhodobým partnerom je Férová nadácia O2, každoročne oceňuje osobnosti, ktoré svojím pôsobením prinášajú druhým nádej a silu aj v zložitých časoch.

Liberty Blake Simon

Transrodová žena, modelka a aktivistka, ktorá otvorene hovorí o skúsenostiach transľudí na Slovensku, o duševnom zdraví a o význame rešpektujúcej komunikácie. Ako projektová manažérka Ligy za duševné zdravie a spolupracovníčka medzinárodných organizácií sa venuje podpore zraniteľných skupín a budovaniu inkluzívnejšej spoločnosti. Je zakladateľkou projektu Queer Time Out, ktorý vytvára bezpečný priestor pre deti a mladých ľudí z kvír komunity.