Príbehy

Laci Strike pre vás vybral 6 tanečných krokov, ktoré sa naučíte aj doma a všade s nimi zahviezdite

Tanečník Laci Strike založil online školu tanca Strike.sk pre začiatočníkov aj pokročilých, ktorej súčasťou sú tanečné lekcie aj množstvo praktických rád. Roztancovať sa tak môžete v pohodlí svojho domova.

Autor Dominik Holič

Foto archív SDA

Sóda

Dátum11. 6. 2020

Hoci si na klubové párty a tancovačky na letných festivaloch ešte nejaký čas počkáme, tento čas sa dá využiť efektívne. Vďaka tanečníkovi Lacimu Strikeovi sa môžete naučiť nové kroky aj doma a potom s nimi zahviezdiť na parketoch.

Laci Strike a ďalší lektori zo Street Dance Academy (SDA) začali počas koronakrízy na web Strike.sk pravidelne pridávať lekcie tanca, pomocou ktorých sa môžu štýlové kroky naučiť začiatočníci aj pokročilí na celom Slovensku.

„Naša online tanečná škola vznikla ešte koncom roka 2017, ale po prepuknutí pandémie sme ju odomkli a zverejnili pre všetkých. Mali sme od ľudí výborné ohlasy, tešili sa, že sme im umožnili spríjemniť si čas doma, čo nás veľmi povzbudilo. V projekte zároveň videlo zmysel aj O2, preto sme sa spolu pustili do pokračovania a rozvíjania online školy, a to pravidelným pridávaním nových lekcií,” vysvetľuje Laci Strike pozadie projektu, ktorý podporila Férová Nadácia O2.

Doma sa hanbiť nemusíte

Online škola tanca tak funguje na webe Strike.sk, kde ku kvalitnému základu počas takmer 3 mesiacov pandémie pravidelne pribúdali nové videá s lekciami tanca. Vznikla tak ucelená knižnica tanečných krokov rôznych úrovní vrátane základov hudobnej teórie.

Práve tancovanie doma môže byť skvelý prvý krok pre ľudí, ktorí s tancom začínajú alebo potrebujú prekonať svoju hanblivosť. Aj skúsený tanečník ako Laci Strike sa dodnes vzdeláva a doma si skúša nové kroky a kombinácie, ktoré sa učí od najlepších svetových tanečníkov.

„Keď som začínal, učil som sa z videokaziet a nonstop si ich pretáčal. Až keď som sa niečo naučil doma, išiel som s tým na párty alebo na battle. Online kurzy majú podobný princíp,” vysvetľuje Laci.

Dokáže sa naučiť tancovať každý?

Ešte skôr, ako vám predstavíme niekoľko základných hip-hopových tanečných krokov, máme od Laciho niekoľko praktických rád. Prvá znie, že tanca sa nemusíte báť, pretože tancovať sa dokáže naučiť každý.

„Nikdy neriešim, či niekto vie, alebo nevie tancovať. Mne sú sympatickí ľudia, ktorí to vedia rozbaliť svojím štýlom, napríklad na rodinných oslavách alebo svadbách. Na takého človeka sa neviem vynadívať, pretože mi to príde ako úprimná a čistá radosť,” hovorí Laci o základnom predpoklade na tanec.

Laci odporúča učiť sa na začiatku kroky bez hudby. Pomôže vám to osvojiť si nielen základy, ale aj sústrediť sa na detaily, napríklad či správne stojíte a či sa nehrbíte. Zároveň tak viete v prípade potreby spomaliť počítanie dôb, čo vám môže pomôcť pri nových krokoch.

Nasledujúce kroky sú síce označené ako hip-hopové, no viete ich prispôsobiť aj iným hudobným žánrom. Napríklad v modernom EDM sa tancuje takzvaný Shuffle, ktorý je adaptáciou hip-hopového tanca Running Man.

Nezabúdajte, že street dance štýly ako hip-hop, breaking či popping oslavujú jedinečnosť každého tanečníka. Ak by ste sa pri niektorom kroku začali nudiť, môžete si ho rôzne obmieňať a začať objavovať svoj štýl.

„Všetko sa dá aplikovať na rôzne rytmy, treba sa len nechať unášať hudbou, pustiť si skladbu, ktorú má človek rád a precítiť to. Pri tanci je prvoradá zábava, či už je to pred tisíckou divákov, alebo doma pred telkou,” radí Laci Strike.

Dosť bolo teórie, vyskúšajte si týchto 6 krokov

Salsa Step

Pri výraze Breaking si pravdepodobne predstavíte triky na zemi alebo točenie na hlave. Hoci sú dôležitou súčasťou tohto tanečného štýlu, každý b-boy či každá b-girl musí ovládať aj Top Rock, teda tanec v stoji. Top Rock zohral dôležitú úlohu aj pri vzniku hip-hopu a jeho základom by mal rozumieť každý hip-hopový tanečník. Začať môžete jednoduchým, no veľmi efektným Salsa Stepom.

Indian Step

Ďalším populárnym toprockovým krokom je Indian Step. Naučiť sa ho nie je náročné, no pre začínajúcich tanečníkov býva trochu zradný. Jeho tajomstvo sa totiž skrýva v správnom načasovaní: na prvú dobu malý úskok dozadu, na druhú noha vpred. Poriadne sa preto započúvajte do hudby a nohu ukladajte dopredu vždy iba na párnu dobu.

Walk Out

Hip-hop sa dá ozvláštniť aj prvkami z ďalšieho street dance štýlu s názvom popping. (Áno, práve k nemu patrí aj obľúbený robot.) Krok Walk Out vymyslela tanečná skupina Electric Boogaloos, ktorá tento tanečný štýl zakladala. Walk Out a popping samotný vás naučia vnímať vlastné telo – pozorne sledujte, ktorým smerom ukladáte nohy a nakláňate vrchnú časť tela. Detaily robia majstra.

Twist-O-Flex

Twist-O-Flex funguje na podobnom princípe ako Walk Out, teda na oddeľovaní pohybu nôh, trupu a hlavy. Samozrejme, tento proces vyžaduje dávku trpezlivosti. Odmenou však bude klasický krok (v street dance sa takého kroky nazývajú oldschoolové), ktorý si neskôr môžete upraviť podľa seba a tancovať ho aj do súčasnej hip-hopovej hudby. Ako inšpiráciu vám ponúkame video, kde Laci spája Twist-O-Flex s Walk Out.

Pas de Bouree

Pri posledných dvoch krokoch sa trochu vzdialime od hip-hopu, naďalej však zostaneme pri street dance. Niekoľko storočí starý krok s názvom Pas de Bouree sa z baletných sál dostal až do newyorských klubov a do tanečného štýlu House Dance. Je to skvelý spôsob, ako si rozhýbať nohy do rýchlejšej hudby.

Tip: Ak ho spojíte s pérovaním v kolenách vždy na celú dobu, zužitkujete ho aj v hip-hope.

Heel Step (Heel Toe)

Ďalším jednoduchým krokom z House Dance je Hell Step alebo aj Heel Toe, v preklade päta a špička. Pozor, zďaleka nie je len o rýchlych nohách. Trik je v tom, že musíte zapojiť aj telo a nakloniť ho dopredu vždy, keď je na rade päta. Nebudeme vám klamať, pri House Dance sa určite poriadne zapotíte. Garantujeme však, že dobrá kondička je na vystúpeniach či v tanečných battles na nezaplatenie v akomkoľvek štýle.

Všetky kroky a tipy z tohto článku nájdete aj v online tanečnej škole Strike.sk, kde si vďaka finančnej podpore Férovej nadácie O2 môžete naplno užiť množstvo tanečných lekcií od Laciho Strikea a ďalších lektorov SDA.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Autorka Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum13. 5. 2026

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).

Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)