Ľuďom z Ukrajiny pomôžete, keď sa stanete ich priateľmi, hovorí zakladateľka iniciatívy Buddíci

Na osobnú a adresnú pomoc ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou, niekedy stačí čas. Dokazujú to aj príbehy dobrovoľníkov iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov.

Finančná a materiálna pomoc umožnila v prvých dňoch vojny zabezpečiť základné potreby ľudí, ktorí museli zo dňa na deň utiecť pred streľbou a bombardovaním. Niektoré rodiny vojna rozdelila, niektoré prišli o domov – spája ich snaha začať nový život v neznámej krajine.

Výzva Buď láska podnecuje druhú vlnu pomoci ľuďom utekajúcim pred vojnou. Ukážme solidaritu spoločne

A práve takýmto ľuďom a rodinám pomáhajú dobrovoľníci iniciatívy Buddíci pre Ukrajincov, ktorí sa môžu stať priateľmi a sprievodcami ukrajinských rodín v novom prostredí. Prečítajte si príbeh zakladateľky projektu Lýdie Machovej a príbehy „buddíkov“, ktoré dokazujú, že aj pomoc jednotlivca môže mať význam a nevyčísliteľnú hodnotu. 

Pomohli skúsenosti so zahraničnými študentmi 

Lýdia Machová je jazyková mentorka, podnikateľka a polyglotka. Hovorí deviatimi jazykmi, ktoré sa naučila sama; podarilo sa jej to vďaka rôznym metódam, ktoré pri samoštúdiu postupne objavovala a vylepšovala. Neskôr si založila firmu, kde ľudí motivuje k tomu, aby sa tiež naučili akýkoľvek cudzí jazyk rýchlo a hravo vďaka systému, ktorý im je vlastný. 

V marci 2022 Lýdia založila platformu Buddíci ako reakciu na vojnu na Ukrajine, ktorá prepája dobrovoľníkov s ľuďmi v núdzi. Pomohla jej pri tom osobná skúsenosť so zahraničnými návštevníkmi v hlavnom meste. „Počas štyroch rokov som Erasmus študentom pomáhala zorientovať sa v meste, v úradoch aj papieroch,“ vysvetľuje Lýdia, ktorá tento druh pomoci nazýva buddík (čítaj baďík) – z anglického buddy – kamoš, ktorý ti pomôže.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine hľadala Lýdia spôsob, ako by mohla pomôcť, a rozhodla sa, že svoju pomoc znásobí sprostredkovaním viacerých ubytovaní. Napísala inzerát, v ktorom uviedla, že hľadá majiteľov bytov, ktorí by chceli sprístupniť svoj byt Ukrajincom. Na jej vlastné prekvapenie jej v priebehu 12 hodín prišlo 40 odpovedí. 

Už v prvý deň sa prihlásilo 100 dobrovoľníkov

Lýdia si rýchlo uvedomila, že do nového projektu potrebuje pomocníkov aj spolupracovníkov, pretože pomoc sa pri ubytovaní nekončí, ale začína: „Hľadala som pomoc dobrovoľníkov, ktorí by Ukrajincom pomohli vybaviť úradné veci, nájsť škôlku pre deti, zorientovať sa v meste a podobne. Nečakala som takú silnú podporu. V prvý deň sa prihlásilo 100 ľudí,“ spomína Lýdia na začiatky.

Lýdiina iniciatíva rýchlo prerástla do niečoho oveľa väčšieho, ako si na začiatku predstavovala, s čím prichádzali aj ďalšie výzvy. Od manažovania skupiny, vytvorenia rôznych postupov, návodov, vybudovania tímu ľudí či overovania rodín. „Bolo to ako vybudovať novú firmu. Keďže už šesť rokov podnikám, využila som svoje zručnosti z riadenia, inak by som to asi tak rýchlo a jednoducho nedokázala.“ 

Ako môže vyzerať pomoc buddíka v praxi 

Pani B. mala nárok na finančnú dávku a dostala inštrukciu, že jej domov príde žltý lístok. Pani B. však má domov na Ukrajine, preto svojho buddíka poprosila, či by s ňou nemohol zájsť na poštu. 

Keď na pošte predložili všetky potrebné doklady, pani poštárka ich zastavila: „Musíte čakať na žltý lístok,“ povedala. Lístok však nemá kam prísť, keďže na Slovensku pani B. vlastnú schránku s menom nemá. Nedali sa však odbiť, pretože vedeli, že babka má na malý finančný príspevok nárok. Poštárka zavolala vedúceho pošty, ktorý nakoniec pani B. peniažky vyplatil. 

Podľa Lýdie je buddík v mnohých situáciách pre človeka alebo celú rodinu spásou: „V médiách si prečítame, že prišelci dostali dávky, no reálne sa k nim niektorí sami nevedia dostať.“ Buddíci tak môžu byť mostom pre ľudí, ktorí nerozprávajú po slovensky alebo nevedia, ako to tu chodí.

Kým Lýdia s tímom dokončili online systém, obávali sa, že sa záujem pomáhať po prvotnej vlne solidarity vytratí, no opak bol pravdou: „Jeden post na sociálnej sieti nám priniesol 150 buddíkov.“ 

Lýdia so svojím tímom dva mesiace pracovali na vymyslení a zavedení systému, ktorý by automatizovane zisťoval, či sa buddíci spojili s rodinami a naopak. Vedela, že pokiaľ sa jej systém pomoci podarí správne nastaviť, dokáže mať dosah na tisícky ľudí a udržať vlnu solidarity. „Pomáhať dnes je ešte dôležitejšie ako na začiatku vojny, keď sa o nej veľa písalo,“ tvrdí Lýdia.

Traja buddíci zdieľajú svoju skúsenosť s pomocou ukrajinským rodinám

Mnohých ľudí od finančnej alebo materiálnej pomoci odrádza fakt, že nevedia, či sa ich pomoc dostane do správnych rúk. Pomoc prostredníctvom buddíkovania je osobná a adresná, takže človek presne vie, komu a ako pomáha. 

Mnohí dobrovoľníci, ktorí majú skúsenosť s buddíkovaním, povedali, že pomoc prostredníctvom tejto iniciatívy na nich pôsobí ako terapia, z ktorej sami dostávajú viac ako tí, ktorým je adresovaná. Množstvo negatívnych správ a udalostí sa týmto spôsobom podarí obrátiť na pozitívnu energiu. Prečítajte si viac o ich skúsenostiach v troch výpovediach Mišky, Dávida a Niny. 

Miška: Buddíkovanie prinieslo úľavu rodine aj mne

„Keď sa začala vojna, s manželom sme v pomoci neváhali, s dobrovoľníctvom máme obaja skúsenosti. Našou motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Keďže bývame v Bratislave, máme tu svoje povinnosti a najmä dve malé deti, hľadali sme niečo lokálne. Manžel sa náhodou opýtal, či neexistuje iniciatíva, ktorá by prepájala ukrajinské rodinky so slovenskými – a tak sme našli Buddíkov. 

Naše rodinky sú pani Natália, žena s dvomi vysokými školami a so synom Nikitom, ktorý sa uchádza o štúdium na univerzite. Pani Olena, nadaná krajčírka a šperkárka, ktorá v Kyjeve šila pre známych návrhárov, s dcérou Louisou, ktorá je klaviristkou. 

Motiváciou bolo prejaviť ľudskosť a spôsob, ako našim deťom ukázať, čo je v živote dôležité. 

Pri zoznámení tu rodina bývala už tri týždne, čiže cudzineckú políciu, úrad práce, bankový účet aj telefón už mali vybavené. Navrhla som riešiť ubytovanie, keďže ubytovňa je predsa len ubytovňa, no dámy miesto svojho pobytu meniť nechceli. Stále dúfajú, že sa o pár týždňov vrátia späť k svojim manželom. Pustili sme sa tak do hľadania práce. Louisa má dnes dve rôzne zamestnania, pani Olena šije pre dve slovenské módne značky a pre Nikitu sme s pomocou dobrých ľudí našli klub, kam chodieva hrávať volejbal. 

Osobne cítim vďaka buddíkovaniu úľavu. Nemám už toľko času scrollovať správy a mám nádej, že je stále veľmi veľa ľudí, ktorí chcú pomáhať. Navyše viem, že moja pomoc je komplexná a adresná.“ 

Dávid: Možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité, je to najviac, čo si z buddíkovania odnášam 

„Prvé dni som bol na hranici osobne a videl som obrovskú potrebu pomôcť. Keď štát zastal svoju úlohu, videl som, že moja práca na hranici viac nie je potrebná a môžem sa posunúť ďalej. Hľadal som iniciatívy, ako je práve táto. Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Vďaka buddíkovaniu som spoznal trojčlennú rodinku so psom z Odesy. Anna tam pracovala ako kaderníčka, jej syn Vadym študoval a partner Oleh pracoval na stavbe. 

Keby sa takáto situácia stala na našom území, tiež by som chcel, aby boli na druhej strane ľuda, ktorí by nám pomohli.

Naše prvé stretnutie prebehlo tesne pred obhliadkou bytu, o ktorý mala rodina záujem. Kontaktovali sme všetky relevantné ponuky a na obhliadky sme chodili spoločne – a podarilo sa. Vadym a Oleh pracujú v Bratislave a navyše majú psíka, čo hľadanie výrazne skomplikovalo. Nakoniec sa nám podarilo nájsť rozumné ubytovanie v dvojizbovom byte priamo v meste. 

Ďalší úspech bol, že sa nám podarilo zabezpečiť všetko, čo potrebujú – od vankúšov po prášok na pranie. Pomohol som im zohnať topánky, pani Anna mala len jeden pár, jej synovi som poskytol teplé oblečenie. 

Najsilnejší moment, ktorý vo mne rezonuje dodnes, bol, keď mi pani Anna napísala, že je vďačná za projekt Buddíci a za mňa, pretože sa jej začalo ľahšie dýchať a vie, na koho sa obrátiť. Buddíkovanie mi prináša možnosť robiť to, čo považujem za osožné a dôležité. Odporúčam každému, kto cíti potrebu pomôcť.“ 

Nina: Vďaka Ukrajincom cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a za nové priateľstvá

„Keď sa na Ukrajine začala vojna, chcela som urobiť niečo viac ako pomôcť len finančne či materiálne. Pri prihlasovaní za buddíka som nezaváhala, no spätne som mala pochybnosti, či budem mať dostatok času a či vôbec dokážem pomôcť. 

Pomáham trojčlennej rodine – Ksenii, jej synovi Maksymovi a sestre Anne. Na Slovensko prišli z obce pri Kyjeve, kde ich ruské vojská bombardovali už v prvý deň vojny. Kseniin manžel bojuje, často od neho nemá správy. Rodina ostala na Slovensku, kde chcú vojnu prežiť, nájsť si prácu, škôlku, integrovať sa do spoločnosti, a keď to bude bezpečné, pôjdu domov. 

Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať.

Spočiatku som sa bála jazykovej bariéry. Spoliehala som sa na online prekladač a na to, že ukrajinčina je jazyk podobný slovenčine, no veľmi rýchlo sme sa na naše jazyky naladili. Po čase som pochopila, že sme si sadli aj ľudsky a že sa už dokážeme porozprávať aj o hlbších veciach. 

Nebolo to jednoduché, no pomohla som im nájsť ideálne ubytovanie. Cítila som, že im to psychicky veľmi pomohlo a zo srdca im spadol obrovský kameň. Najsilnejší moment bol, keď ma požiadali o objatie, pretože viem, že Ukrajinci nemajú vo zvyku sa ‚len tak‘ objímať. 

Naša spoločná cesta nebola jednoduchá, no pocit, že môžem niekomu pomôcť, ma hnal vpred. Poskytnúť blízkosť, informácie a vedomosti je to najmenej, čo môžem urobiť. Vďaka nim cítim vďačnosť za všetko, čo mám. Za bezpečie, stabilitu a najmä za nové priateľstvá.“ 


Staňte sa buddíkom aj vy. Prihláste sa vyplnením tohto formulára alebo si pozrite aj ďalšie možnosti pomoci s výzvou Buď laska.

Lýdia Machová

Podnikateľka, jazyková mentorka a polyglotka. Ovláda deväť jazykov, pričom všetkými sa naučila rozprávať sama. Lýdia vymyslela spôsob, ako sa aj iní ľudia dokážu sami naučiť akýkoľvek cudzí jazyk, a motivuje ich učiť sa na základe systému zloženom z metód, ktoré ich bavia. Pred šiestimi rokmi založila firmu Jazykový mentoring, organizovala najväčšiu polyglotskú konferenciu na svete Polyglot gathering a ako jediná Slovenka vystupovala na TED konferencii v New Yorku. Po vypuknutí vojny na Ukrajine v marci 2022 založila iniciatívu Buddíci pre Ukrajincov na pomoc prišelcom z Ukrajiny. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

6 seriálov, cez ktoré spoznáte kultúru európskych krajín aj z obrazovky

Pripravte si osviežujúci nápoj a ovládač – objavovanie okolitých krajín a kultúr máte na dosah ruky.

K letu neodmysliteľne patria výlety a spoznávanie nových krajín. Destinácie sa menia, dovolenkové istoty zostávajú – „vôňa“ potu v autobusoch, preplnené ľadvinky a húfy ľudí, ktorí čakajú na svoju štylizovanú fotku pri lokálnom instagramovateľnom pozadí. 

Na európske seriálové klasiky nemusíte čakať v telke. Stačí si pustiť VOYO a ešte ušetriť 5,99 € mesačne. Ako získam predplatné zadarmo?

Pre všetkých, ktorí radi cestujú prstom po mape alebo po ovládači, sme pripravili seriálovú cestu, na ktorej môžete spoznať kultúru rôznych európskych krajín. Nebude to vždy veselá cesta, ale aj prekonanie traumy je súčasťou identity mnohých národov. 

Druhá šanca

Začneme doma, pretože výlety po Slovensku sú stále nedocenené. Seriál Druhá šanca je remake talianskeho seriálu DOC – Nelle tue mani inšpirovaného skutočným príbehom šéfa pohotovostného oddelenia, ktorý po nehode zabudol na posledných 12 rokov svojho života. 

Slovenská verzia z roku 2022 nám dáva príležitosť lepšie spoznať národný klenot menom Ján Koleník. Vie tancovať, vie spievať a vie vynikajúco vyzerať v bielom plášti. Koleník si vychutnáva dvojúlohu arogantného a nedôverčivého primára Fabiána a jeho prívetivejšej verzie, do ktorej sa prebudí po strate spomienok na poslednú dekádu. 

Mix Doktora Housa Dobrého doktora vo vynovenom prostredí polikliniky na bratislavskej Bezručovej ulici bez ťažkostí zabaví na celú hodinu. Pôsobivé prvorepublikové architektonické prvky pomáhajú zakryť fakt, že lekári venujú viac času svojim intrigám ako pacientom, a dramatickému napätiu pomáhajú aj stopercentné herecké výkony. 

Sluha národa

Jedným z najpopulárnejších kultúrnych exportov Ukrajiny sa stal seriál Sluha národa z roku 2015. Dnešný prezident Volodymyr Zelenskyj v tejto politickej satire stvárnil učiteľa dejepisu Vasylyja, ktorému na kamere uletí dekel. Jeho znôška nadávok na politickú situáciu v krajine sa objaví na internete, čo mu – paradoxne – pomôže získať post prezidenta krajiny. 

Sluha národa sa neštíti žiadnej absurdity pri pranierovaní frašky moci. Vasylyj je pred zvolením na konci potravinového reťazca v zborovni, no po vymenovaní za hlavu štátu ho riaditeľka víta koláčom a študentský zbor mu uprostred leta spieva oslavnú koledu o narodení Božieho syna. Vasylyjovi rodičia po telefóne sľubujú príbuzným a známym funkcie. 

Dôvodov na výbuchy smiechu bude veľa. Svižné 30-minútové diely tejto komédie plnej hodnotenia pomerov bez servítky ocenia všetci milovníci premysleného humoru. 

Kobra 11

Európska televízna produkcia má tri základné piliere. Iba v Európe sa mohla zrodiť nádherná halucinogénna rozprávka Fantaghiro, iba na starom kontinente každý rok hlasujeme v Eurovízii o to, ktoré piano uprostred vystúpenia horelo (metaforicky a občas aj fyzicky) najkrajšie, a iba v Európe existuje žáner krimi seriálu z prostredia diaľničnej polície. 

Komu sa nechce cestovať na obrazovke, môže sa vybrať spoznávať týchto 7 zaujímavých obcí na západnom Slovensku

Kobra 11 patrí k nezničiteľným mamutom európskej tvorby, ktorého ani po 26 rokoch nezdolal zub času. Príbehy Semira Gerkhana (Erdogan Atalay) a jeho mnohých parťákov v boji za bezpečnosť a spravodlivosť na kolínskych cestách dominujú rebríčkom popularity nielen v Nemecku. Automobilové naháňačky a prestrelky na diaľnici sú ťahom na bránku u divákov na celom svete.

Seriáloví snobi môžu nad Kobrou 11 ohŕňať nosom, ale v ktorom inom drvivo populárnom seriáli máme v tretej minúte epizódy auto letiace vzduchom, ktoré šoféruje hlavný hrdina tureckého pôvodu? Svedectvo paneurópskej kultúry, ktorá bola odjakživa prirodzenou zmesou etnicít, sa tu snúbi s víziou priamočiarej zápletky, v ktorej rýchle autá víťazia nad pomalšími a spravodlivosti je vždy výbušne učinené zadosť. 

Nočný manažér

Seriálová adaptácia populárneho špionážneho románu od kultového autora Johna le Carrého vás prevedie celou Európou – od luxusu švajčiarského hotela s oku lahodiacimi zábermi na nepokorené vrcholky hôr cez idylický anglický vidiek so zelenajúcimi sa stráňami až po slnkom zaliate pláže Malorky. 

Sledujeme bývalého vojaka Jonathana Pina (Tom Hiddleston), ktorý po službe v Iraku zavesil vojenskú kariéru na klinec a zvolil si osud nočného manažéra hotelov. Jeho pokojný život ponocovania v prepychovom švajčiarskom hoteli prekazí príchod obchodníka Richarda Ropera (Hugh Laurie), ktorý má prsty v medzinárodnom obchode so zbraňami. 

Nočného manažéra premôže svedomie a v spolupráci s agentkou britských informačných služieb Angelou Burr (Olivia Colman) sa rozhodne infiltrovať Roperov biznis, aby zachránil čo najviac životov. Napínavá hra na mačku a myš, hviezdne obsadenie a ohromujúce exteriéry z celej Európy a Blízkeho východu – v Nočnom manažérovi sa je na čo pozerať. 

Deň, ktorý zmenil Nórsko

Najlepšia krajina na svete – aj týmto superlatívom je častované Nórsko na základe prieskumu spokojnosti obyvateľov so sociálnym zabezpečením a úrovňou služieb. Ale faktografický seriál Deň, ktorý zmenil Nórsko nám ukazuje krajinu ako každú inú. V nemocniciach sa prepúšťa, aby sa ušetrilo, policajti nestíhajú dotiahnuť procesy do konca, lebo na to nemajú dosť nadčasov, a novinárov nonstop otravujú konšpirátori s xenofóbnymi teóriami o tom, kto môže za všetko zlé v krajine. 

Do toho prichádza 22. júl 2011 – deň obrovskej tragédie v centre hlavného mesta Oslo a v letnom mládežníckom tábore na ostrove Utøya, počas ktorej rukou Andersa Breivika zahynuli desiatky nevinných obetí. Na túto skutočnú katastrofu sa dívame očami rodičov, novinárov a záchranných jednotiek, ktoré čelia následkom tejto hroznej udalosti. 

Historický seriál Deň, ktorý zmenil Nórsko z roku 2020 sa vyhýba priamemu opisu teroristického útoku. Miesto toho sa sústreďuje na to, ako ovplyvnil ostatných Nórov, a kladie si otázku, ako sa môže bezbrehému teroru postaviť obyčajný človek. 

Iveta

S posledným seriálom na zozname sa ponoríme do nostalgie našej minulosti – do 80. rokov minulého storočia v Československu a počiatkov kariéry Ivety Bartošovej. Hraný seriál Iveta nás na základe skutočného príbehu úspešnej speváčky prevedie jej mladosťou a tvorivými začiatkami.

„Chceš byť speváčka ako tvoja mamička?“ „Nie, ako Karel Gott!“ Tak sa zapíše Iveta u divákov a s rovnakou vervou sa vrhne do hudobnej kariéry plnej intríg a podvodov. Na druhej strane je jej obetavá rodina, ktorá ju podporuje v neistých začiatkoch a vždy jej nabalí na cestu dosť rezňov v chlebe. 

Pastelové farby, trblietavé diskogule a veľkolepá trvalá pre ženy i pre mužov. 80. roky sú tu a neberú žiadnych rukojemníkov.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Užívajte si pohodlné platenie hodinkami. K Samsung Galaxy Watch4 44mm dostanete druhé smart hodinky ako darček

Čítaj viac

Týchto 5 hier vám spríjemní daždivé večery, ale dajte si pozor, sú návykové

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac