Ľudia z O2 nám porozprávali, ktoré míľniky im aj po rokoch robia radosť. Oslávte narodeniny spolu s nimi a získajte niekoľko darčekov, ktoré pre vás O2 pri príležitosti narodenín pripravilo.
Nezabudnem na okamih, keď sme postavili na hlavu doterajšie telco pravidlá Ivica Augustovičová, vedúca oddelenia všeobecného práva
„Hoci mám medzi našimi produktmi iné srdcovky, moje najsilnejšie spomienky sa spájajú s O2 Fér. Tento okamih, keď sa vďaka O2 dovtedajšie zaužívané telco pravidlá postavili úplne na hlavu, sa už asi nebude opakovať.
Celé uvedenie produktu od teasingovej kampane po uvedenie produktov a následné masívne porovnávacie kampane typu „vyskúšajte niečo iné“. Nikdy viac som už odvtedy neriešila toľko podaní konkurencie voči O2 na všetky možné úrady, štátne orgány, súdy či Radu pre reklamu.“
Najviac sa teším z projektu, ktorý motivuje deti k športu Lucia Petrášová, riaditeľka komunikácie a značky
„Mám to štastie, že pracujem vo firme, ktorá robí naozaj veľa krásnych aktivít, na ktoré môžeme byť hrdí. Úprimne sa však asi najviac teším z projektu O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá najmä v dnešnej ťažkej dobe robí veľmi záslužnú a dôležitú prácu – motivuje tisíce detí k športu a dáva im tak zmysluplnú alternatívu trávenia voľného času formou pohybu a nie iba technológií.
Hneď po mojom príchode do O2 (už to pomaly bude 12 rokov) ma veľmi príjemne prekvapilo, že hodnoty férovosti, úprimnosti a ľudskosti, ktorými sa značka prezentovala navonok, sú súčasťou každodennej práce v O2 vrátane marketingu a marketingovej komunikácie.
Zároveň som sa trochu obávala ‚korporátnosti‘ a oficiálnosti, keďže som do O2 prišla z prostredia naozaj neformálnej reklamnej agentúry. No moje obavy rozptýlilo napríklad už len to, že som do O2 nastupovala v januári, ale už v decembri som bola pozvaná na vianočnú párty, aby som sa zoznámila s kolegami. To bolo naozaj veľmi milé a mám na to pekné spomienky.“
Kampaň k Novembru ma fascinuje aj po rokoch Ivan Štubniak, špecialista sociálnych médií
„Najsilnejšia spomienka v O2 sa mi spája s momentom, keď som v O2 stretol svoju priateľku a dnes už manželku. Ale to nebola priamo aktivita O2. (smiech)
Najsilnejšie na mňa zapôsobila prvá kampaň k 17. novembru. Priznám sa, že pred ňou som ani poriadne nevedel, prečo máme v ten deň voľno. Vedel som, že bola nejaká Nežná revolúcia, ale to bolo tak všetko. Keď O2 s touto kampaňou prišlo, doštudoval som si to. Vtedy mi bolo nad slnko jasnejšie, že takáto kampaň je veľmi dôležitá. Silná myšlienka a vynikajúco spracovaná. Každý rok sa opakuje a je vždy iná. Fascinuje ma to.
Robí mi radosť, že O2 je značka s názorom. V dnešnej dobe je to veľmi dôležité. Rovnako dôležité je svoj názor aj podložiť skutkami. O2 to robí cez Férovú Nadáciu množstvom grantov. S tým sú spojené aj názorové kampane. Zdieľaj s rozumom, Nebuď pirát alebo aj už spomínaný 17. november sú všetko kampane, ktoré komunikujú dôležité témy, a myslím si, že majú veľký vplyv na spoločnosť, v ktorej žijeme.“
Nikdy nám nechýbala odvaha robiť veci inak Jana Sekerová, riaditeľka ľudských zdrojov
„Do O2 som nastúpila v roku 2008 – v čase, keď sa spúšťalo prelomové O2 Fér, a ja som bola akurát tým človekom, ktorý každý deň posielal top manažmentu reporty s pribúdajúcimi počtami zákazníkov. Dodnes si pamätám, ako na ne netrpezlivo čakali. V tom čase sa mi vždy rozbúšilo srdce, keď konkurencia zverejnila kvartálne výsledky a mojou úlohou bolo spracovať údaje do grafov a odprezentovať, akým raketovým tempom nám rastie trhový podiel.
Veľmi sa teším aj z toho, že okrem trhového podielu som vo firme vyrástla aj ja. V O2 nikdy nechýbala odvaha robiť veci inak ako ostatní, mne tu bolo umožnené úplne zmeniť oblasť pôsobenia a presunúť sa z financií na ‚people‘ oddelenie (štandardne oddelenie ľudských zdrojov).
Aj keď sme sa už rozrástli na veľkú firmu so 750 zamestnancami, stále sa snažíme zachovať si dynamiku, ako keď sme začínali – nefungujeme na prebujnelých administratívnych procesoch, know-how sa odovzdáva z človeka na človeka a stále sa tu niečo nové tvorí a vymýšľa. Ja sa preto aj po toľkých rokoch väčšinu dní do práce teším.“
Tešia ma aktivity, ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti Igor Tóth, generálny riaditeľ
„Tých aktivít, ktoré mi v O2 robia radosť, je nesmierne veľa. Tešia ma veci, ktoré zlepšujú život našim zákazníkom a ktoré nás posúvajú bližšie k digitálnej budúcnosti. Či už zrušenie IVR, spustenie digitálneho operátora Radosť, alebo štart 5G siete. Za každou z nich stojí veľa úsilia a energie mojich kolegov, za čo im aj touto formou chcem poďakovať.
Jednou z najsilnejších spomienok bolo spustenie O2 Paušálu v roku 2012. Prvý paušál s telefónom a bez viazanosti a zároveň prvá propozícia, za ktorou som stál.“
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť
Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.
Autor Marek Hudec
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.
V rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:
aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť,
prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón,
ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť,
ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť.
Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?
Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.
Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…
Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.
Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.
Napríklad koho?
Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.
Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.
Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.
Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám?
Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.
Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip.
Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.
Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.
Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť?
Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.
Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.
To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú. Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?
Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)
Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.
Ako začať cestovať sám/sama?
Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.
Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.
Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.
Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?
Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.
Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.
Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.
Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.
Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?
Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.
Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli?
Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?
Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.
Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.
V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?
Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.
Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.
Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť?
Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.
Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.
Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.
Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?
Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.
Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.
Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.
Milan Bardún (Milan Bez Mapy)
Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
