Na severe Slovenska máme unikát. Ako to vyzerá v Okrase Čadca, kde ročne vyrobia milióny vianočných ozdôb?

Podnik vznikol ešte za socializmu v roku 1954, no tradícia ručnej výroby sklenených gulí prežila dodnes.

Vianočné dekorácie sú pri prežívaní pohody a pokoja síce len detail, no sviatky bez vyzdobeného stromčeka si dokáže predstaviť málokto. Okrem stromčekovej tradície máme na Slovensku aj dlhoročnú tradíciu ručnej výroby ozdôb – sklenených gulí. Zamestnankyne Okrasy Čadca zhotovujú farebné ozdoby s veľkou dávkou precíznosti a trpezlivosti už od roku 1954. Vďaka Okrase si dokonca zdobia „našimi“ vianočnými guľami stromčeky aj vo Fínsku či v Austrálii. 

Nielen vianočné gule majú svoj príbeh – aj samotné obdarúvanie sa nesie celou našou existenciou. Vďaka darčekom sme dokonca prežili na púšti

V rozhovore s hovorkyňou družstva na výrobu vianočných ozdôb Lenkou Bytčankovou sa dočítate: 

  • či sme na Slovensku verní pôvodnému dizajnu, 
  • koľko práce je na jednej ozdobe, 
  • v koľkých krajinách poznajú slovenské vianočné gule, 
  • prečo Okrasa Čadca vznikla a prečo zamestnáva len ženy, 
  • ako sa stala ozdoba macka symbolom pomoci chorým  
  • a prečo majú v Okrase Čadca Vianoce najmä cez leto. 

Keď pripravujeme tento rozhovor, zostáva len pár dní do Vianoc. Ako to vyzerá teraz u vás vo výrobe?

Paradoxne najviac práce máme v lete, lebo všetky zahraničné objednávky musia byť expedované do jesene. Ozdoby však vyrábame celoročne, a tak pociťujeme aj my trošku predvianočný zhon, ale posledné mesiace robíme už len pre tunajší trh. 

Do koľkých krajín sa slovenské ozdoby vyvážajú? 

Vyvážame do 25 krajín, v minulosti to bola aj Amerika a Austrália, no momentálne sa sústreďujeme predovšetkým na západ Európy – na Fínsko, Dánsko, Francúzsko či Nemecko. 

Každá krajina má svoj vkus, napríklad Amerika sa drží svojej zeleno-červenej tradície. U nás na Slovensku sa to každoročne mení podľa osobného vkusu, dizajnu interiéru a trendov. 

Budúci rok budete oslavovať už 70 rokov na trhu a niektoré pôvodné dizajny predávate dodnes.

Počiatočné dizajny je najlepšie vidieť na našej Retro kolekcii. Bola najpredávanejšia pred tromi rokmi, tento rok je v kurze skôr elegancia a bielo-zlatá kombinácia. Každý rok je to inak, no pôvodné dizajny u nás stále „nevymreli“.

Situácia je bohužiaľ taká, že aj naším podnikom otriasla distribúcia lacných čínskych produktov. Nie každý si chce kúpiť kvalitne a ručne vyrábané gule, keď si za pár eur môže kúpiť veľa plastu. No chvalabohu, ešte stále sú u nás ľudia, ktorí si takúto prácu vážia, a aj vďaka nim Okrasa stále žije.

Ale nie je to u nás len o retro guliach – naše dizajnérske oddelenie sleduje trendy a navrhujú nové kolekcie, ktoré idú po schválení do výroby. Dokonca je možné prísť aj s vlastným návrhom ozdoby – nejde síce o kusovky, ale keď sa napríklad poskladá celá rodina a vymyslia si svoj dizajn ozdôb, v Okrase ho vieme vyrobiť. 

Koľko ľudí sa podieľa na výrobe v Okrase? 

My sme tu taký babinec, aktuálne máme zamestnaných 60 žien, čo je akurát na aktuálny dopyt. 

Okrasu založili, keď bola na Kysuciach veľká chudoba, aby zamestnali zdravotne znevýhodnené ženy a ženy v domácnosti.

Čítala som, že boli časy, keď v Okrase pracovalo aj 600 ľudí. 

Tu na Kysuciach sme v chudobnejšej časti Slovenska a aj v minulosti tu bolo veľmi málo roboty. Prvotný nápad teda bol zamestnať tie ženy, ktoré boli v domácnosti, a tie, ktoré boli nejako zdravotne znevýhodnené. Družstvo začínalo s 20 ľuďmi a postupne sa rozrastalo. Na miestnom učilišti bol dokonca odbor výrobca vianočných ozdôb a dodnes máme u nás zamestnané absolventky.

Po roku 89 však nastal veľký zlom a dopyt bol menší. Je to taký Boží zázrak, že výroba vianočných gulí tu v Čadci zostala. Možno aj preto, lebo je to originálne a jedinečné – máme dlhoročnú tradíciu a ľudia to majú radi. No a v takejto podobe fungujeme už 30 rokov. 

No v Okrase naďalej zamestnávate znevýhodnených ľudí v chránených dielňach. 

Áno, spolupracujeme s neziskovou organizáciou NSP Dokorán. V družstve máme aktuálne 15 % znevýhodnených pracovníkov, čo je asi štvrtina zamestnancov. Okrem poskytnutia práce im pomáhame napríklad aj príspevkom 2 % z daní.

Sme v prvej miestnosti vo výrobe a niekoľko žien vyfukuje ozdoby zo skla. Predpokladám, že za hotovou ozdobou stojí precízna, poctivá a zdĺhavá práca. 

Naše zamestnankyne tu sedia pri horákoch, kde je do 1000 stupňov, takže táto práca je nielen náročná, ale aj nebezpečná na úrazy – či už popálenie, alebo porezanie. Ale naše ženy sú už zvyknuté a sú opatrné. 

Koľko kusov ozdôb ročne vyrobíte? 

No, odhadom to môžu byť aj tri milióny kusov ročne – nedá sa však povedať presný počet vyrobených gulí – ani na minútu, ani celkovo. Každá guľa totiž prechádza štyrmi pármi rúk. Najskôr sa musí vyfúkať, potom sa namáča do celistvej farby, neskôr sa maľuje a naposledy balí. Závisí aj od vzorov a komplikovanosti. Je to proces a vždy sa v rámci neho môže niekde nejaká guľa aj rozbiť. 

Čo je na výrobe ozdôb najťažšie? 

Trpezlivosť. Ja by som to robiť nemohla. (smiech) Vytvoriť taký špic na stromček je naozaj veľmi ťažké, aj u nás to vie len niekoľko žien. Ale aj samotné fúkanie skla je náročné, napríklad taký snehuliak sa vyrába zložitejšie, treba sa to naučiť. No a, samozrejme, musíte mať precíznosť a talent, aby ste vedeli ozdoby namaľovať.

Dá sa trpezlivosť naučiť? 

Dá sa cibriť, ale základ musí byť v povahe. Je to ťažká práca. Naše zamestnankyne si nesmú nosiť nervozitu do práce, lebo by im všetky gule popraskali. Predstavte si chirurga – takisto nemôže byť počas operácie nervózny. 

Na miestnom učilišti vznikol dokonca aj odbor výroby vianočných ozdôb, dodnes u nás pracujú jeho absolventky.

Všetky ozdoby sú ručná práca, predpokladám teda, že ani jeden kus nie je úplne rovnaký. Napriek tomu vyzerajú veľmi identicky. 

Odchýlky tam sú, ale naše ženy sú už také zbehlé, že bežný zákazník odchýlky voľným okom nevidí. Nikdy nie je každá guľôčka rovnaká, to sa nedá. Vidíte? Tu na tých špicoch vidieť, že to je ručná práca a nie strojová výroba. Tie „nedokonalosti“ sú na tom práve to pekné. 

Prechádzajú u vás noví zamestnanci talentovými skúškami?

Momentálne nábor nerobíme, máme stále zamestnankyne. Ale každý nový človek musí už prísť s tým, že má vlohy. Počas pohovoru potom ukazuje aj základy, ako nakresliť rovnú čiaru, potom si ide vyskúšať maľovanie. 

Nemáte strach, že nová generácia už nebude mať záujem zamestnať sa v Okrase?

Samozrejme, je to riziko. Všetky staré remeslá pomaly vymierajú, a preto je každé zachovanie tradícií bonusom. Je dobré, keď má človek napríklad babku, ktorá tu robila – má potom k Okrase nejakú väzbu. Nikoho nemôžeme nútiť, aby pokračoval v niečom, k čomu nemá vzťah.

Aj na ozdobách by zrejme bolo vidieť, že sú robené z donútenia. 

Máme ženy, ktoré sú tu od ukončenia školy až do dôchodku. Stále sú tu aj panie v dôchodkovom veku. Rady sa vracajú, prirástlo im to k srdcu. Celý rok majú Vianoce. (smiech)

Zakladateľ Herba Drug: Nepodnikáme s cieľom zarobiť obrovské peniaze. Snažíme sa využiť svoje danosti pre dobro spoločnosti

Nedokázal by to robiť hocikto, je to naozaj precízna práca a aj nám na tom záleží. Je to niečo ako slovenský folklór.

Dokážete si potom užiť aj tie ozajstné Vianoce, ktoré sú len raz ročne? 

Našim zamestnankyniam neprekáža, že robia celý rok sviatočné ozdoby. Vianočné obdobie potom už je o rodine, trávení času doma vo svojom kruhu – vianočné ozdoby sú len také detaily. 

Každá guľa prechádza štyrmi pármi rúk – najskôr sa vyfúka, potom sa namáča do farby, neskôr maľuje a naposledy balí.

Kedy Okrasa na chvíľu stíchne?

Výroba sa zastaví až tesne pred Vianocami. Vyrábame do poslednej chvíle, pretože stále funguje e-shop a sú otvorené predajne – a mnoho ľudí zdobí vianočný stromček až na poslednú chvíľu, niekto až na Štedrý deň. 

Takže k vám do predajne cestujú ľudia aj z diaľky? 

Robíme aj exkurzie do výroby, o ktoré je veľký záujem. A keď idú ľudia na exkurziu, zájdu už aj do predajne.

Vaše družstvo je známe aj veľmi peknou spoluprácou s neziskovou organizáciou Deťom s rakovinou. Ako vznikla a ako funguje? 

V Okrase sme dlho rozmýšľali, že by sme sa chceli zapojiť do charitatívnej činnosti. A tak vznikli naši mackovia. Ak si macka kúpite, výťažok z predaja putuje nielen deťom s rakovinou, ale aj ženám z našej chránenej dielne, ktoré ich vyrábajú. 

No a v neposlednom rade urobíte radosť či už sebe, alebo tomu, koho mackom obdarujete. Macko je logom neziskovky, takže symbol zostáva, každý rok len obmieňame jeho farbu. Začínali sme zlatým, potom bol strieborný, perleťový, mali sme aj čierneho v rámci limitovanej edície a aktuálne sa predáva škoricový. Môžete si teda vyskladať celú sériu. 


Zmysluplný darček tým, ktorí to potrebujú, môžete poslať aj na pár klikov esemeskou na krátke číslo. Zoznam vybraných organizácií a skrátené čísla nájdete u nás na Intagrame alebo aj tu

OKRASA ČADCA

Výrobné družstvo, ktoré vzniklo v roku 1954 s cieľom zamestnať ženy v domácnosti a ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ľudí so zníženou pracovnou schopnosťou zamestnáva doteraz, zo 60 zamestnancov je ich dnes štvrtina. Vo výrobe pracujú takmer výlučne ženy, väčšina z nich celý svoj život, často aj viac ako 40 rokov. Ručná výroba vianočných ozdôb zaručuje originalitu každého kusa, Okrasa má v ponuke viac ako 12 000 vzorov. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Antropológ Michal Uhrin: V minulosti boli dary spôsob, ako prežiť alebo sa vyhnúť konfliktu, no ich podstatou bola odjakživa ľudskosť

Darčeky môžeme vnímať ako maličkosť, pred Vianocami možno aj ako príťaž, no ich tradícia sa nesie celou našou existenciou.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo pre vás znamená darček? Môže sa zdať, že nejde o nič dôležité, len o akýsi komerčný výmysel, no opak je pravdou. Obdarúvanie je pre ľudí životne dôležité – zachránilo nás na púšti, ustáli sme vďaka nemu konflikty a našli sme spôsob, ako sa obdarovávať aj počas izolácie cez covid. V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom z katedry archeológie a kultúrnej antropológie sme zisťovali, kedy a ako táto tradícia vznikla a čo pre nás darčeky skutočne znamenajú.

S Vianocami si okrem darčekov spájame aj filmové klasiky. Pripomeňte si všetky nesmrteľné (sviatočné) hlášky

V rozhovore s etnológom a antropológom Michalom Uhrinom sa dozviete aj to:

  • aké darčeky si dávali ľudia kedysi,
  • akým darom sa prejavovala partnerská láska a prečo by sme to dnes vnímali ako urážku,
  • prečo vôbec vznikol zvyk obdarovávania druhých,
  • či radšej darčeky dávame alebo dostávame
  • a aj to, ako darčeky prispeli k zachovaniu ľudstva (a ľudskosti medzi nami).

Darčeky sú bežnou súčasťou Vianoc, narodenín, menín, svadieb či návštev. Kedy sa tento zvyk začal?

Je veľmi ťažké určiť presný bod v histórii, no o prvých daroch môžeme uvažovať už približne v období 30- až 40-tisíc rokov pred naším letopočtom. V neskoršom období mohli byť darmi tiež predmety, ktorými naši predkovia obdarovávali mŕtvych počas pohrebných rituálov.

Niekedy darovali predmety, aby sa im po smrti dobre žilo, inokedy to boli talizmany, aby sa po smrti nevracali ako duchovia. Takmer všetky náboženstvá mali svoje predstavy o tom, čo sa deje s človekom po smrti, a dary boli ich súčasťou. Vidíme to aj teraz – na Dušičky nosíme blízkym, ktorí nás opustili, sviečky či kvety. 

Neskôr dary prešli od pohrebných rituálov aj do ďalších častí nášho života. Prečo?

Obdarovávanie je typické pre každú spoločnosť na svete. Aj vďaka darom sa líšime od väčšiny živočíchov – darovanie nás robí ľuďmi, ide teda o jeden z našich najtypickejších sociálnych prejavov.

Pri darovaní nie je dôležitý len samotný predmet, hoci aj ten môže mať zásadný symbolický význam. Dôležité je, že darom vytvárame medzi dvoma či viacerými ľuďmi väzbu a uzatvárame tak spojenectvá. Darom hovoríme, že máme záujem o nadviazanie nejakého sociálneho prepojenia.

Takže je to aj forma budovania vzťahu?

Presne tak, je to jedna z foriem budovania vzťahov. Hovoril o nej napríklad francúzsky bádateľ Marcel Mauss vo svojom diele  Essai sur le don, teda Esej o dare. Mauss hovorí, že spolu s darom vždy prijímame aj sociálny vzťah. Keď teda niekomu dáte darček a ten človek ho prijme, spolu s ním potvrdzuje aj vaše sociálne prepojenie. Prijatím dáva aj záväzok, že dar odplatí. Ak ho neprijme, nechce s vami pravdepodobne nadväzovať žiaden sociálny vzťah.

Ako sa k tomu naši predchodcovia dostali? Predsa len, máme aj iné formy nadväzovania kontaktu.

To je dobrá otázka, ale odpoveď nie je jednoduchá. Jedna z  hypotéz sa opiera o fakt, že naši predkovia v minulosti čelili ťažkým životným podmienkam a nemali dostatok potravy – niektoré dni neulovili nič a zber tiež nemusel byť vždy úspešný. Šanca, že každý deň získate dostatok jedla na uživenie rodiny nebola stále vysoká.

A tak si začali budovať vzťahy pomocou vzájomných darov. Keď mám nadbytok, tak ti ho darujem, a keď budem mať ja málo, tak na oplátku daruješ jedlo mne. Takýmto spôsobom si zabezpečili prežitie aj v dňoch, keď bol lov a zber potravy neúspešný. Samozrejme, tento proces nebol taký jednoduchý ako ho opisujem a prebiehal tisícky rokov.

Musím však podotknúť, že človek neuvažuje len takto vypočítavo, a teda nešlo iba o to, ako sa im to dobre „oplatí“. Konali síce podľa nejakých pravidiel reciprocity, no nemuselo to pre nich predstavovať len ucelený súbor pravidiel.

Darmi vytvárame medzi sebou väzbu – symbolicky tým hovoríme, že máme záujem o nadviazanie či udržanie vzťahu.

Nebolo to síce vypočítavé správanie, ale vďaka systému obdarúvania prežívali.

Prebiehali aj iné výmeny darov, napríklad slúžili ako prostriedok na vyhnutie sa konfliktu s iným kmeňom. Alebo to bola výmena predmetov, ktoré daný kmeň vyrábal, napríklad hlinené nádoby alebo lovecké nástroje. Neustále vymieňanie tovarov a služieb bolo akýmsi potvrdzovaním vzťahu, a len čo niekto narušil tento cyklus, mohlo dôjsť ku konfliktu. 

Napokon, vidíme to aj dnes pri diplomatických návštevách, ktoré si často vymieňajú symbolické dary.

Posuňme sa k Vianociam. Kedy sme sa dostali k darúvaniu darčekov pod stromček?

Vianočné darčeky v súčasnom chápaní sa na našom území rozširujú spoločne s vianočným stromčekom koncom 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest.

Darčeky pre členov rodiny, ako ich poznáme dnes, sa rozšírili od začiatku 20. storočia. Aj hlbšie v minulosti sa však dávali dary počas zimného obdobia. Napríklad počas osláv solárnych sviatkov a pri prechode do nového roka.

Líšili sa nejako vianočné darčeky v minulom storočí od toho, čo zvykneme darovať teraz? 

Nedarúvali sa knižky alebo oblečenie, najčastejšie išlo o dary vo forme vinšovania či koledy od koledníkov a kňazov. S koledami sa však spájali rôzne pravidlá: bolo presne určené, ktoré koledy sa majú spievať, aby bol nadchádzajúci rok šťastný, zdravý a plný dobrej úrody. Aj takýto dar bol odplatený – za vinš dostali jablká, orechy, obilie či iné potraviny.

Nie nadarmo sa hovorí, že to najcennejšie, čo môže človek darovať, je jeho čas. Rodiny v minulosti často darúvali (aj keď to takto nenazývali) svoju pomoc – pri stavbe domu, manuálnej práci, opatere detí. Inokedy napríklad darovali pohostenie – niekoho u seba privítali a pripravili jedlo.

Obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen počas Vianoc.

V dnešnej dobe sa mnoho ľudí vyhradzuje voči konzumu či prehnanej spotrebe a bojkotujú darčeky. Pohľad do minulosti nám však ukazuje, že dar sa odjakživa chápal omnoho širšie.

Darček je čokoľvek, pri čom vzniká spomínaná väzba – napríklad aj taká koleda, pomoc alebo pohostenie.

Obdarujte seba serotonínom a vašich blízkych neobmedzenými dátami

A ako sa obdarovávali partneri? Dnes sa napríklad na Valentína alebo oslavu výročia nezaobídeme bez kvetov, sladkostí alebo nejakých osobných predmetov.

Dary lásky boli dôležité aj v minulosti – bol to spôsob, ako prejaviť svoju náklonnosť bez slov. Na Slovensku sa často darovali zdobené kraslice, ozdobené pierka alebo zdobené pracovné nástroje – napríklad piesty, ktoré sa používali pri praní s vyrezanými ľúbostnými motívmi.

Pracovné nástroje by v súčasnosti mohli byť vnímané aj ako urážka.

Možno áno, zmenilo sa vnímanie predmetov ako darov. Dnes je bežné, že sa aj kritizujú a posudzuje sa, či daný človek „trafil“ do vkusu obdarovaného. Nevhodným darom môžeme niekoho aj uraziť. Napríklad, keby sme darovali švihadlo niekomu, o kom si myslíme, že by mal začať športovať. Alebo ak by sme niekomu, o kom si myslíme, že dostatočne nedbá o osobnú hygienu, darovali voňavku.

Takéto dary môžu byť vnímané ako urážka, pretože v sebe nesú aj symbolickú komunikáciu. Možno si to ani neuvedomujeme, no obdarovávanie je mnohorozmerný sociálny a kultúrny fenomén, ktorý je prítomný v každej sfére našich životov, nielen na Vianoce.

No ak do vkusu svojich blízkych „trafíme“, darom vieme skutočne potešiť. Dá sa povedať, či dary radšej prijímame alebo dávame?

V popkultúre sa zvykne hovoriť, že najväčšia radosť je dary dávať. No skúste si predstaviť, že by ste len dávali a nikdy nič nedostali. 

Ak je obdarovávanie len jednostranné, znamená to, že nemáte dobrú sieť priateľov a blízkych. Človek je výsostne spoločenská bytosť a všetci sme od takýchto sietí závislí. Takže je to vyrovnané – dary potrebujeme aj rozdávať, aj dostávať.

Ak by som to zhrnula – aj keď sa darčeky, ktoré darujeme, menia, obdarovávanie je fenomén, ktorý je dlhodobo zaužívaný naprieč celou spoločnosťou. Čím to je, že si ešte stále budujeme vzťahy spôsobom, ktorý používali naši predkovia?

Podobnú otázku si kládli bádatelia aj s rozvojom technológie a vedy. Pýtali sa, či prestaneme veriť v bohov a či zmizne náboženstvo. Odpoveď už poznáme – ľudia neprestali veriť v bohov a neprestali vykonávať rituály ani po technologickom a vedeckom pokroku. Dôvodom je, že sú to univerzálne prejavy našej existencie ako ľudských bytostí, tak ako dary a obdarovávanie.

Ľudia neprestali so svojimi náboženskými rituálmi ani po technologickom pokroku, takže ani obdarovávanie zo spoločnosti len tak nevymizne.

Ako ľudské bytosti venujeme množstvo času a energie tomu, aby sme ostali v kontakte s inými ľuďmi. Ani v súčasnom modernom svete nemôžeme fungovať izolovane, bez  blízkeho kontaktu a sociálnych vzťahov s inými ľuďmi.

Môžeme si to ukázať na príklade: rodičia dávajú svojim dospelým deťom darčeky, hoci sú ich deti často v lepšej ekonomickej situácii ako oni sami. Nedarovať nič by pre nich mohlo znamenať akési narušenie vzťahu. Obdarovávanie tu s nami bude tak dlho, ako tu budeme my. Je to prejav našej ľudskosti.

Je dobré vedieť, že aspoň niečo tu bude navždy a žiadna kríza to nenaruší.

Áno, otestovali sme si to napríklad aj počas pandémie. Darovanie darčekov sa vzhľadom na situáciu pozmenilo, no nevymizlo – chodili sme na poštu, aby sme svojim blízkym posielali balíčky. Často sa dokonca darčeky otvárali pred webkamerou na skupinovom hovore a spoločne sme sa tešili.

Covidové obdobie potvrdilo, že možno najväčší strach máme zo samoty a posielanie darčekov prostredníctvom pošty nás utvrdzovalo v tom, že stále máme sociálne väzby – aj keď nie sme v bezprostrednom kontakte.

A to ste si možno pred čítaním tohto rozhovoru povedali, že darčeky sú iba taká zbytočná maličkosť. Opak je však pravdou.

Michal Uhrin

Pracuje na Katedre archeológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde sa odborne venuje evolučnej antropológii, náboženstvám a dejinám etnológie a sociálnej antropológie. Okrem výskumu na univerzite aj učí.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac