Najdôležitejšie momenty nežnej revolúcie

Slobodu sme nezískali za jeden deň, aj keď si ju najväčšmi pripomíname 17. novembra. Čo sa vtedy presne udialo a aké udalosti nasledovali potom?

Slováci a Česi dokázali v Novembri 89 neuveriteľnú vec. Vyšli do ulíc a na námestia, s nádejou a vierou v lepšiu budúcnosť a bez jediného výstrelu a kvapky krvi položili na lopatky režim, ktorý desaťročia kontroloval vlastných obyvateľov pod hrozbou násilia a represií.

Poďte si spolu s nami pripomenúť, čo v týchto sychravých dňoch viedlo ľudí k tomu, aby zamenili svoje pohodlie a bezpečie domova za pocit spolupatričnosti a aby si slobodu vybojovali bez zbraní, len pomocou štrngania kľúčmi.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Takto prebiehali dni, ktoré všetko zmenili:

Predvečer nežnej revolúcie

Koncom 80. rokov to v spoločnosti dlhodobo vrelo, no naozaj rýchly spád udalosti nabrali až v Novembri 89.

V predvečer Medzinárodného dňa študentstva sa na Hodžovom námestí v Bratislave už za tmy, v podvečerných hodinách stretlo približne 300 študentov a odtiaľ pokračovali k vtedajšiemu ministerstvu školstva. Študenti oficiálne požadovali školské reformy a akademické slobody, ale demonštrácia prerástla do širšej verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí.

TASR

Polícia napokon umožnila davu, aby sa sám rozišiel. Demonštranti mali zrejme šťastie, že sa súdruhovia pripravovali skôr na to, že nepokoje vypuknú na druhý deň v Prahe.

Domček z karát sa začína rúcať

V tento deň spadla prvá kocka pomyselného domina, ktorá nakoniec zhodila celý totalitný režim. V Prahe na Albertove sa zišlo 15-tisíc českých a slovenských študentov, aby si pri oficiálnom pietnom akte pripomenuli zatvorenie českých vysokých škôl nacistickým Nemeckom v roku 1939.

Študenti niesli zástavy, spievali a skandovali heslá za zmenu politických pomerov. Nakoniec sa sprievod vydal na Národnú triedu, kde mu polícia z oboch strán odrezala cestu. Čelo sprievodu podávalo príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti kvety a snažilo sa pokojne diskutovať.

TASR

Po ôsmej hodine sa však situácia otočila a polícia brutálne zakročila. Demonštrantov bili obuškami, zatýkali a zvyšok násilím rozohnali. Ľudia sa však nezľakli, naopak, zdvihla sa vlna nevôle a do ulíc ich v nasledujúcich dňoch vyšli státisíce.

Pozrite si aj video, ktoré zachytáva atmosféru v uliciach počas 17. novembra

 

Príprava na týždenný štrajk

Víkend sa niesol v znamení rozhorčenia. Ľudia chodili zapaľovať sviečky na Národnú triedu a už od sobotňajšieho rána sa na niektorých fakultách pražských vysokých škôl diskutovalo o ďalšom postupe a žiadalo sa vyšetrenie piatkovej udalosti. Študenti sa stretli aj s hercami a pripravili výzvu na týždenný a generálny štrajk.

foto TASR

V nedeľu sa v Bratislave v budove Umelky stretlo množstvo umelcov a disidentov a založili Verejnosť proti násiliu. O niekoľko hodín neskôr vzniklo v Prahe Občianske fórum. Dve nekomunistické hnutia, ktoré následne denne organizovali mohutné demonštrácie v krajine.

Začiatok verejných protestov

Od pondelka sa každý deň začali konať demonštrácie na námestiach miest po celom Československu. Najväčšie boli na Václavskom námestí v Prahe a na Námestí SNP v Bratislave.

Z pódií sa ozývali heslá ako Pravda víťazí, Nie sme ako oni a Sľúbili sme si lásku. Ľudí v chladnom počasí povzbudzovali umelci ako Karel Kryl, Ivan Hoffman či Marta Kubišová. Pohár trpezlivosti definitívne pretiekol, desiatky tisíc ľudí dali štrnganím kľúčov jasne najavo, že režimu odzvonilo.

Generálny štrajk

Vypukol generálny štrajk a hospodárstvo krajiny sa na protest proti totalitnému režimu na dve hodiny zastavilo.

foto TASR

Režim sa postupne rozpadal, a to aj v okolitých krajinách bývalého východného bloku. Železná opona, ako sa nazývala nepriechodná hranica medzi západným a východným blokom, padala v susedných krajinách už v novembri, Československo prišlo na rad začiatkom decembra.

Prvá porevolučná vláda a pochod Ahoj, Európa

Posledný komunistický prezident Gustáv Husák odstúpil a vznikla nová československá „vláda národného porozumenia“, ktorá mala pripraviť slobodné voľby. Na tento deň pripadá aj Svetový deň ľudských práv a práve v tento deň sa konal masový pochod Slovákov z Bratislavy do Hainburgu, na ktorom sa zúčastnilo približne 150-tisíc ľudí.

TASR

TASR

Po rokoch sa po prvý raz mohli dostať za nenávidený ostnatý drôt a pozrieť sa do západných štátov. Pre mnohých ľudí to bol jeden z najemotívnejších momentov nežnej revolúcie.

Z bývalého disidenta nový prezident

Novým prezidentom sa stal Václav Havel. Zároveň sa dohodlo, že prvé slobodné a demokratické voľby v Česko-slovensku sa budú konať v júni 1990. Skončil sa rok 1989 a s ním odišiel na smetisko dejín režim, ktorý viac ako 40 rokov umlčiaval svojich kritikov, porušoval ľudské práva a páchal zločiny na občanoch.

TASR

Dnes opäť miestami zaznieva spomienkový optimizmus a ozývajú sa nostalgické hlasy minulosti. Ak nám však revolúcia mala udeliť nejaké ponaučenie, malo by ním byť to, že slobodu a budúcnosť máme vo svojich rukách.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac