Príbehy

Neopúšťať sa a robiť si radosť: Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown

Aktuálnu situáciu mnohí nezadaní vnímajú aj ako príležitosť lepšie spoznať samých seba.

Autor Marek Hudec

Foto Shutterstock

archív respondetov

Dátum12. 3. 2021

Pandémia mnohých z nás na dlhé mesiace zatvorila do bytov a domov. Izolácia, obmedzený kontakt s blízkymi a neistota môžu byť ešte náročnejšie pre tých, ktorí sú single. Pre niektorých je to však aj príležitosť utíšiť sa a pochopiť, čo nás robí šťastnými. 9 single ľudí nám prezradilo, ako zvládajú toto obdobie a čo im pomáha prekonať náročné momenty.

Čítajte aj: Pochybnosť o vlastnej hodnote je veľkou témou nielen pre single ľudí, hovorí psychoterapeutka

Martin, 30 rokov: Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom

„Byť sám so sebou mi v posledných mesiacoch pomohlo utriediť myšlienky o tom, čo chcem a čo, naopak, nechcem od vzťahu. Znie to ako klišé, ale je to pravda.

Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom a nutnosťou randiť za každú cenu. Ako vravel Nietzsche, chýba nám túžba po niekom a pocity, ktoré v nás niekto vyvoláva, nie človek samotný.

Taktiež mi pomáha neustála pracovná vyťaženosť, snaha rozbehnúť si vlastný projekt a najmä čítanie kníh, rekreácia a šport, hoci bez otvoreného fitka je ťažké motivovať sa.“

Jarmila, 41 rokov: Videočet objatie nenahradí, ale spoločná ventilácia prispieva k duševnému zdraviu

„Domnievam sa, že momentálnu situáciu kombinovanú so single stavom zvládam so cťou – moja mentálna pohoda zostáva napriek okolnostiam zachovaná. Veľkou pomocou sú tak trochu ilegálne objatia od mojich blízkych, striktné dodržiavanie denného režimu a v neposlednom rade čas strávený na čerstvom vzduchu, konkrétne vo výbehu či na prechádzkach s mojou sučkou Lanou.

Pomáha mi aj veľa videočetov s priateľmi, ktoré síce objatia nenahradia, ale spoločná ventilácia o rozmanitých témach rozhodne prispieva k môjmu duševnému zdraviu.

Hľadáte rýchly domáci internet, na ktorý sa budete môcť spoľahnúť? Stavte na O2 Internet na doma, dajte si ho na faktúru so svojím O2 paušálom a získajte zľavu. Viac o O2 Spolu

A nerada to priznávam, ale k duševnému zdraviu mi pomáha aj veľa práce, za ktorú dokážem byť azda viac vďačná ako inokedy. Moje hlavné pravidlo v týchto časoch znie: Neopúšťať sa, hľadieť za roh s nádejou a robiť si radosť.“

Jakub, 32 rokov: Začal som sa starať o babičku, ocina a netere

„Na začiatku druhej vlny som si našiel niekoho, s kým som strávil v karanténe pekné chvíle. Potom som pre pandémiu prišiel o prácu a musel som sa vrátiť domov k rodičom na Moravu, čo nás oddelilo a zostal som opäť single.

Uväznený doma som mal čas a možnosť pracovať na sebe a venovať sa rodine. Začal som zas tvoriť a svoje pocity vkladať do umenia. Tiež som sa začal starať o babičku, ocina a dve malé netere. Takže som sa stal zároveň kuchárkou a opatrovateľkou.

Nasledovalo opätovné stiahnutie gej aplikácií, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť v tejto väzenskej situácii. Osobný kontakt a zoznámenie to však, bohužiaľ, nenahradí.“

David, 27 rokov: Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých

„Napriek tomu, že aktuálne obdobie je náročné, zvládam ho celkom dobre. Snažím sa zamestnať, ako to najviac ide, príležitostne sa stretnúť s kamarátmi alebo s rodinou.

Pomáha mi byť kreatívny a veľa písať. Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých ľudí, napríklad od Taylor Swift či Fleetwood Mac.“

Ivana, 37 rokov: Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj

„Mne sa lockdown celkom páči. Ak teda nerátam jeho dôvod. Namiesto môjho pomerne rozcestovaného života som zrazu doma, mám viac času a minulý rok som začala akúsi cestu samej k sebe.

Čas, ktorý som našla vďaka možnosti nevyjsť z domu, som pretavila do sebapoznávania a ujasňovania si, čo vlastne chcem, čo ma robí šťastnou. Začala som znovu cvičiť, bicyklovať sa, venovať sa kamarátom a nebudem klamať, nekonečne veľa pracovať (čo nie je úplne super, lebo som aj mierne vyhorela). Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj. Ak sa dá, samozrejme.“

Zuzana, 34 rokov: Posielam kamošom darčeky cez donášky

„Snažím sa objavovať nové miesta v známom prostredí. Takto som napríklad prebádala les, ktorý je v obci, kde som žila niekoľko rokov, a predsa som v ňom nikdy nebola. Tiež sa snažím dodržiavať pravidelný režim, ktorý si spestrujem malými radosťami pre seba alebo druhých – posielam kamošom darčeky cez donášky, napríklad knihy alebo jedlo.

Ostávam v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. A napokon mi tento čas umožnil zamyslieť sa nad tým, ako čas, ktorý mám, využívam a čo je pre mňa dôležité.“

Jana, 32 rokov: Môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky

„Háčkujem a štrikujem všetko možné od výmyslu sveta. Buď si vzor vymýšľam sama, alebo pracujem podľa videonávodu z internetu.

Keďže mám kamarátku, ktorá čaká dieťatko, môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky na štýl tenisiek známej značky. Páči sa mi, že som produktívna, poteším svoje okolie a hlavne je to pre mňa príjemný relax.“

Ondrej, 30 rokov: Robili sme si výlety do potravín ako do hôr

„Myslím, že mnohí z nás, ak nie všetci, znášame aktuálnu situáciu inak ako počas prvej vlny pandémie. Vtedy to bol šok a nevedeli sme si predstaviť, čo nás čaká. Prešiel rok a dostať sa do duševnej pohody vyžaduje vynakladať čoraz viac energie a žiť single je náročnejšie, ako som si predstavoval.

Obyčajné objatie začalo byť oveľa cennejšie a ide o nedostatkový ‚tovar‘. Mám šťastie, že za ten rok som si vytvoril malú bublinu ľudí, ktorí mi pomáhajú zvládať momentálnu situáciu lepšie. Je dôležité mať v blízkosti aspoň jedného človeka, s ktorým môžete zdieľať všetky nálady, zážitky z práce aj z nevydarených Tinder randení a veľa sa s ním smiať.

Hlavne na začiatku mi veľmi pomáhalo robiť si so spolubývajúcimi výlety do potravín. Zobrali sme batohy, tašky a išli sme miernou okľukou, prechádzali sme cez parky alebo popri rieke a filozofovali. Okrem toho mi najviac pomáha, že moji najbližší sú v poriadku a zdraví a rovnako aj práca, aj keď posledný rok ju mám citeľne obmedzenú, no naučil som sa tešiť z maličkostí.“

Michaela, 32 rokov: O svoju spokojnosť sa musím postarať sama

„Pocity spokojnosti i osamelosti sa u mňa striedajú ako vždy. Necítim nedostatok radosti, skôr je pre mňa ťažké v samote zvládnuť negatívne myšlienky. Vtedy mi dokáže pomôcť vyjsť von z bytu a vnímať, že stále existuje aj svet mimo mojej mysle.

Zároveň cítim veľkú vďačnosť, že mám všetok čas sama pre seba. V období obmedzení som si naplno uvedomila, že o svoju spokojnosť sa musím postarať sama. Máločo sa teraz deje spontánne a musím teda viac plánovať – oddych, kontakt s blízkymi, pohyb, zážitky, ktoré ma napĺňajú. Učím sa pomenovať svoje potreby a vypýtať si, čo potrebujem.“

Aj jednočlenná domácnosť je domácnosť. Zoberte si k svojmu paušálu od O2 na faktúru aj O2 Internet na doma a spoľahlivý pevný internet získate so zľavou. Viac informácií o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Autorka Zuzana Šifra Matusčáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum13. 5. 2026

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).

Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.