Neopúšťať sa a robiť si radosť: Single ľudia hovoria, čo im pomáha zvládať lockdown
Aktuálnu situáciu mnohí nezadaní vnímajú aj ako príležitosť lepšie spoznať samých seba.
Autor Marek Hudec
Foto Shutterstock
archív respondetov
Dátum
Pandémia mnohých z nás na dlhé mesiace zatvorila do bytov a domov. Izolácia, obmedzený kontakt s blízkymi a neistota môžu byť ešte náročnejšie pre tých, ktorí sú single. Pre niektorých je to však aj príležitosť utíšiť sa a pochopiť, čo nás robí šťastnými. 9 single ľudí nám prezradilo, ako zvládajú toto obdobie a čo im pomáha prekonať náročné momenty.
Martin, 30 rokov: Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom
„Byť sám so sebou mi v posledných mesiacoch pomohlo utriediť myšlienky o tom, čo chcem a čo, naopak, nechcem od vzťahu. Znie to ako klišé, ale je to pravda.
Prestal som sa naháňať za túžbou po niekom a nutnosťou randiť za každú cenu. Ako vravel Nietzsche, chýba nám túžba po niekom a pocity, ktoré v nás niekto vyvoláva, nie človek samotný.
Taktiež mi pomáha neustála pracovná vyťaženosť, snaha rozbehnúť si vlastný projekt a najmä čítanie kníh, rekreácia a šport, hoci bez otvoreného fitka je ťažké motivovať sa.“
Jarmila, 41 rokov: Videočet objatie nenahradí, ale spoločná ventilácia prispieva k duševnému zdraviu
„Domnievam sa, že momentálnu situáciu kombinovanú so single stavom zvládam so cťou – moja mentálna pohoda zostáva napriek okolnostiam zachovaná. Veľkou pomocou sú tak trochu ilegálne objatia od mojich blízkych, striktné dodržiavanie denného režimu a v neposlednom rade čas strávený na čerstvom vzduchu, konkrétne vo výbehu či na prechádzkach s mojou sučkou Lanou.
Pomáha mi aj veľa videočetov s priateľmi, ktoré síce objatia nenahradia, ale spoločná ventilácia o rozmanitých témach rozhodne prispieva k môjmu duševnému zdraviu.
Hľadáte rýchly domáci internet, na ktorý sa budete môcť spoľahnúť? Stavte na O2 Internet na doma, dajte si ho na faktúru so svojím O2 paušálom a získajte zľavu. Viac o O2 Spolu
A nerada to priznávam, ale k duševnému zdraviu mi pomáha aj veľa práce, za ktorú dokážem byť azda viac vďačná ako inokedy. Moje hlavné pravidlo v týchto časoch znie: Neopúšťať sa, hľadieť za roh s nádejou a robiť si radosť.“
Jakub, 32 rokov: Začal som sa starať o babičku, ocina a netere
„Na začiatku druhej vlny som si našiel niekoho, s kým som strávil v karanténe pekné chvíle. Potom som pre pandémiu prišiel o prácu a musel som sa vrátiť domov k rodičom na Moravu, čo nás oddelilo a zostal som opäť single.
Uväznený doma som mal čas a možnosť pracovať na sebe a venovať sa rodine. Začal som zas tvoriť a svoje pocity vkladať do umenia. Tiež som sa začal starať o babičku, ocina a dve malé netere. Takže som sa stal zároveň kuchárkou a opatrovateľkou.
Nasledovalo opätovné stiahnutie gej aplikácií, ktoré mi teraz pomáhajú prežiť v tejto väzenskej situácii. Osobný kontakt a zoznámenie to však, bohužiaľ, nenahradí.“
David, 27 rokov: Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých
„Napriek tomu, že aktuálne obdobie je náročné, zvládam ho celkom dobre. Snažím sa zamestnať, ako to najviac ide, príležitostne sa stretnúť s kamarátmi alebo s rodinou.
Pomáha mi byť kreatívny a veľa písať. Kupujem si veľa platní s hudbou pre osamelých ľudí, napríklad od Taylor Swift či Fleetwood Mac.“
Ivana, 37 rokov: Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj
„Mne sa lockdown celkom páči. Ak teda nerátam jeho dôvod. Namiesto môjho pomerne rozcestovaného života som zrazu doma, mám viac času a minulý rok som začala akúsi cestu samej k sebe.
Čas, ktorý som našla vďaka možnosti nevyjsť z domu, som pretavila do sebapoznávania a ujasňovania si, čo vlastne chcem, čo ma robí šťastnou. Začala som znovu cvičiť, bicyklovať sa, venovať sa kamarátom a nebudem klamať, nekonečne veľa pracovať (čo nie je úplne super, lebo som aj mierne vyhorela). Keď už sme doma, využime to na sebarozvoj. Ak sa dá, samozrejme.“
Zuzana, 34 rokov: Posielam kamošom darčeky cez donášky
„Snažím sa objavovať nové miesta v známom prostredí. Takto som napríklad prebádala les, ktorý je v obci, kde som žila niekoľko rokov, a predsa som v ňom nikdy nebola. Tiež sa snažím dodržiavať pravidelný režim, ktorý si spestrujem malými radosťami pre seba alebo druhých – posielam kamošom darčeky cez donášky, napríklad knihy alebo jedlo.
Ostávam v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. A napokon mi tento čas umožnil zamyslieť sa nad tým, ako čas, ktorý mám, využívam a čo je pre mňa dôležité.“
Jana, 32 rokov: Môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky
„Háčkujem a štrikujem všetko možné od výmyslu sveta. Buď si vzor vymýšľam sama, alebo pracujem podľa videonávodu z internetu.
Keďže mám kamarátku, ktorá čaká dieťatko, môj aktuálny projekt sú novorodenecké topánočky na štýl tenisiek známej značky. Páči sa mi, že som produktívna, poteším svoje okolie a hlavne je to pre mňa príjemný relax.“
Ondrej, 30 rokov: Robili sme si výlety do potravín ako do hôr
„Myslím, že mnohí z nás, ak nie všetci, znášame aktuálnu situáciu inak ako počas prvej vlny pandémie. Vtedy to bol šok a nevedeli sme si predstaviť, čo nás čaká. Prešiel rok a dostať sa do duševnej pohody vyžaduje vynakladať čoraz viac energie a žiť single je náročnejšie, ako som si predstavoval.
Obyčajné objatie začalo byť oveľa cennejšie a ide o nedostatkový ‚tovar‘. Mám šťastie, že za ten rok som si vytvoril malú bublinu ľudí, ktorí mi pomáhajú zvládať momentálnu situáciu lepšie. Je dôležité mať v blízkosti aspoň jedného človeka, s ktorým môžete zdieľať všetky nálady, zážitky z práce aj z nevydarených Tinder randení a veľa sa s ním smiať.
Hlavne na začiatku mi veľmi pomáhalo robiť si so spolubývajúcimi výlety do potravín. Zobrali sme batohy, tašky a išli sme miernou okľukou, prechádzali sme cez parky alebo popri rieke a filozofovali. Okrem toho mi najviac pomáha, že moji najbližší sú v poriadku a zdraví a rovnako aj práca, aj keď posledný rok ju mám citeľne obmedzenú, no naučil som sa tešiť z maličkostí.“
Michaela, 32 rokov: O svoju spokojnosť sa musím postarať sama
„Pocity spokojnosti i osamelosti sa u mňa striedajú ako vždy. Necítim nedostatok radosti, skôr je pre mňa ťažké v samote zvládnuť negatívne myšlienky. Vtedy mi dokáže pomôcť vyjsť von z bytu a vnímať, že stále existuje aj svet mimo mojej mysle.
Zároveň cítim veľkú vďačnosť, že mám všetok čas sama pre seba. V období obmedzení som si naplno uvedomila, že o svoju spokojnosť sa musím postarať sama. Máločo sa teraz deje spontánne a musím teda viac plánovať – oddych, kontakt s blízkymi, pohyb, zážitky, ktoré ma napĺňajú. Učím sa pomenovať svoje potreby a vypýtať si, čo potrebujem.“
Aj jednočlenná domácnosť je domácnosť. Zoberte si k svojmu paušálu od O2 na faktúru aj O2 Internet na doma a spoľahlivý pevný internet získate so zľavou. Viac informácií o ponuke O2 Spolu nájdete na tomto mieste.
Páčil sa vám článok?
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Často mlčíme, aj keď nám niečo prekáža. Lektorka sebaobrany radí, ako v sebe nájsť odvahu povedať nie a vedieť sa na ňu spoľahnúť v náročných situáciách
Ľudia, ktorí obťažujú, počítajú s tým, že budeme ticho. Pritom niekedy stačí nahlas pomenovať, čo sa deje, a vyjadriť tak svoje hranice.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Fotografka Dominika Behúlová
Dátum
Násilie nie je len fyzický či sexuálny útok. Aj zdanlivo nevinné pokrikovanie na ulici, tlačenie sa v MHD či nevyžiadané dotyky od kolegov môžu prekračovať naše hranice. Lektorka sebaobrany Bianka Urbanovská učí, ako sa v takýchto momentoch ozvať a ako sa na ne pripraviť. „Väčšina situácií však k fyzickému útoku nikdy nedospeje,“ hovorí v rozhovore pre magazín Sóda. Dôležité je preto využiť svoj hlas, vedieť včas povedať nie a zabrániť tomu, aby sa situácia vyhrotila.
Čo privádza chlapcov do tzv. manosféry? Psychologička Kristína Blažeková vysvetľuje, prečo ich priťahuje, a približuje, ako sa s deťmi rešpektujúco rozprávať o toxickom obsahu na internete.
V rozhovore s lektorkou sebaobrany Biankou Urbanovskou sa dozviete:
prečo vo vypätých situáciách potláčame intuíciu,
ako reagovať, keď sa na nás niekto lepí v MHD alebo nás obťažuje na pracovisku,
akých päť zásad sebaobrany nám môže pomôcť,
kedy je namieste zvýšiť hlas a ako požiadať o pomoc,
ktoré miesta na tele zasiahnuť, aby sme útočníka zneškodnili,
ako deti naučiť kričať a upozorniť okolie, keď sa ich niekto pokúša uniesť.
Keď sa povie sebaobrana, väčšina z nás si predstaví útočníka v tmavej uličke a učenie sa fyzických chmatov. Vy však tento stereotyp búrate a pracujete aj s nastavovaním hraníc a zmierňovaním konfliktov. Ako spoznať, že sa situácia začína zhoršovať, skôr než je to zjavné?
Na úvod je dôležité povedať, že násilie a obťažovanie najčastejšie prichádzajú od ľudí, ktorých poznáme. Pred fyzickým, ale aj slovným útokom sa takmer vždy odohráva sled udalostí, ktoré vieme spozorovať. Útočníci si najprv testujú hranice: zisťujú, koľko im kto dovolí.
Čo už naznačuje, že hranica bola prekročená?
Varovným signálom je, keď niekomu poviem: „Nechcem sa rozprávať, nechcem s vami ísť,“ a on napriek tomu pokračuje. Vtedy už prekračuje moju hranicu a nerešpektuje ma. Divné je aj to, keď sa ma niekto pýta na cestu a nestačí mu, že mu ju ukážem, ale chce, aby som išla s ním.
Veľa prezradí aj reakcia na moje prvé „nie“. Zosmiešni ma daná osoba, neberie ma vážne alebo začne na mňa tlačiť?
A potom je tu intuícia a telo, ktoré dokážu veľa vecí odčítať skôr ako naša hlava.
Ako sa intuícia prejavuje v situáciách, keď nám niečo hrozí?
Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade: idem po ulici a niekto mi je nepríjemný, mám z neho zlý pocit, ktorý však neviem vysvetliť.
Alebo žijem s partnerom, ktorý ma ponižuje. Hlavou si to ešte nepriznávam, no telo už reaguje: mám úzkosti, zle spím a búši mi srdce.
Často si však povieme, že len preháňame. Prečo?
Snažíme sa tak situáciu racionalizovať. To znamená, že hoci nám je niečo nepríjemné, zdá sa nám, že preháňame, a postupne posúvame hranice. Alebo si to začneme vyhovárať: „On to tak nemyslel, nebolo to až také zlé.“
Priznať si, že nám niečo hrozí, je nepríjemné a vyvoláva to strach. Niekedy preto mlčíme, aj keď nám niečo prekáža.
Napríklad, kolega mi pri každom rozhovore kladie ruku na rameno a ja sa usmievam, hoci mi to nie je príjemné.
Čo s takouto situáciou?
Treba ju pomenovať. Kolega to možno vôbec nemyslí zle a ani netuší, že mi to prekáža. Práve na to slúžia hranice. Sú to informácie o tom, čo som ochotná tolerovať a čo už nie.
Ak poviem: „Prosím ťa, nechytaj ma za rameno, je mi to nepríjemné,“ dávam mu šancu rešpektovať moje požiadavky. Podľa toho, ako zareaguje, viem, na čom som. Ospravedlní sa alebo ma zosmiešni a pokračuje?
Na kurzoch sa snažíme, aby si ženy z takýchto situácií neodnášali pocit bezmocnosti. Trénujeme, ako povedať niekomu do očí „nie“ a zistiť, že sa nič nestane.
Sebaobrana sa teda začína prevenciou?
Áno, je dôležité vnímať, čo sa v konkrétnej situácii deje, a poznať samu seba – čo vo mne spúšťa hnev či strach, čo so mnou robí určité správanie a kde mám hranice.
Viem, kde sú moje hranice? Čo mi je nepríjemné? Čo ma irituje a čo je pre mňa nebezpečné? Osobné hranice nie sú rovnaké pre každého ani v každej situácii.
Nepresúva sa tým celá zodpovednosť na ženu?
Často sa na kurzoch stretávame s otázkou, či tým, že učíme ženy sebaobrane, neprenášame zodpovednosť na ne.
Akoby bolo na žene, aby sa ubránila, a ak to nedokáže, je to jej chyba. Lenže za útok je vždy zodpovedný ten, kto sa rozhodol útočiť.
Prevencia nám len poskytuje viac spôsobov, ako sa v takej situácii správať. Je dobré vedieť, aké mám možnosti a čo vlastne potrebujem v konkrétnych situáciách.
Na tom stojí aj prístup Empowerment Self-Defense, ktorému sa venujem.
O čo v ňom ide?
Tento typ sebaobrany vytvorili ženy s desiatkami rokov praxe v bojových umeniach, sociálnej práci, sociológii a v práci s obeťami násilia a s deťmi. Uvedomili si, že sebaobrana, najmä pre ženy, nemôže stáť len na tom, či sa vieme pobiť.
Empowerment znamená, že urobím rozhodnutie, vyberám si, ako sa budem brániť a čo mám na to k dispozícii.
Celý život nás učili, že keď nám niečo hrozí, máme to buď ignorovať alebo udrieť. No čo ak ignorovanie nezaberie? A čo ak si na úder netrúfnem, pretože útočník je dvakrát väčší ako ja a mám strach, že neviem pokračova
Preto pracujeme s piatimi zásadami, z ktorých si vyberáme podľa situácie: Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj.
Poďme teda od začiatku – mysli. Čo si môžem všímať, ak sa necítim komfortne alebo mám strach?
Už sme hovorili o intuícii a hraniciach. Dôležité je však aj všímať si, čo sa okolo nás deje. Keď sme pozorné a vnímame svoje okolie, môžeme si skôr všimnúť, že niečo nie je v poriadku, a včas zareagovať. Aj takto môžeme niektorým nebezpečným situáciám predísť.
Pozrite sa, čo vidíte, a v duchu si zrekapitulujte: sú v blízkosti ľudia, únikové východy, cesta, pomoc, osvetlenie a predmety, ktoré môžem využiť na sebaobranu?
Ďalej je dôležité zhodnotenie možností, ktoré v konkrétnej situácii mám. Napríklad, v autobuse na mňa niekto neustále civie. Môžem odvrátiť zrak a ignorovať danú osobu, prisadnúť si k niekomu inému alebo vystúpiť o zastávku skôr.
Môžem sa pokojne spýtať: „Vidím, že sa na mňa pozeráte. Potrebujete niečo?“ Alebo môžem požiadať o pomoc niekoho, kto sedí blízko mňa. Každá možnosť má plusy aj mínusy, a preto je najdôležitejšie poznať samu seba.
Ďalšia zásada sebaobrany hovorí o možnostiach využitia hlasu na to, aby ste sa za seba postavili.
Môžete uviesť príklad?
Hlas, respektíve krik, má viacero úloh a tou prvou je upútať pozornosť. Predstavte si, že ste v MHD a muž vedľa vás sa na vás neustále tlačí, hoci by mohol ustúpiť. Väčšina z nás v takej chvíli mlčí a radšej sa odsunie, pretože nechce robiť scénu.
Lenže ľudia, ktorí obťažujú, rátajú práve s tým, že nám bude trápne. Jedna naša absolventka v takej situácii nakoniec nahlas povedala: „Prestaňte sa na mňa tlačiť. Prestaňte sa ma dotýkať.“ Muž niečo zahundral a odišiel. Nechcel sa s ňou hádať, len si chcel na ňu siahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.
Hlas však môže slúžiť aj na upokojenie. Ak na mňa začne neznámy človek kričať, často je bezpečnejšie povedať: „Nechcem žiadne problémy, máte pravdu.“ Uznať mu pravdu niekedy situáciu zachráni.
Čo keď niekto prekračuje moje hranice, ale zatiaľ nie je agresívny? Napríklad sa na mňa niekto príliš tlačí v električke.
Vtedy pomáha jednoduchý postup v troch krokoch. Opíšem, čo sa deje, poviem, ako sa cítim, a nakoniec poviem, čo potrebujem.
Napríklad: „Stojíte veľmi blízko pri mne, je mi to nepríjemné. Prosím, posuňte sa.“ Ak pokračuje, zopakujem to.
Funguje to aj medzi blízkymi, trebárs, keď sa partner rozčúli a začne hovoriť príliš nahlas. Môžem mu povedať: „Bože, zase kričíš.“ Alebo: „Láska, teraz hovoríš veľmi nahlas a ťažko sa mi sústreďuje na to, čo mi hovoríš. Môžeš, prosím, trochu stíšiť hlas?“
V oboch prípadoch hovorím to isté, no v druhom naňho neútočím. Nehodnotím ho ako človeka, len opíšem situáciu, poviem, ako sa cítim, a čo potrebujem. Na takú vetu sa reaguje oveľa ľahšie.
Vráťme sa k nepríjemnému kolegovi. Predstavme si situáciu, že sme na pracovnom večierku a napriek tomu, že som ho už požiadala, aby ma nechytal, neprestáva. Čo ďalej?
Zopakujem to, tentoraz nahlas a pred ostatnými: „Už som ti povedala, aby si ma nechytal.“ Keď to pomenujem tak, aby to počuli aj iní, je pravdepodobné, že ustúpi. Ak nie, pôjdem za konkrétnym kolegom alebo kolegyňou, ktorým dôverujem, a poviem im, čo sa deje.
Mala som spolužiačku z Kórey, kde je tlak na ticho a nevyčnievanie ešte silnejší ako u nás. Na firemnom stretnutí ju kolega začal pod stolom ohmatávať. Rátal s tým, že nič nepovie. Ona mu však chytila ruku, zdvihla ju nad stôl a nahlas povedala, čo robí. Všetci zostali v šoku a kolegu vyhodili z miestnosti.
Ľudia, ktorí obťažujú, potrebujú ticho a anonymitu. Keď nahlas pomenujeme, čo robia, väčšinou ustúpia.
Kedy je namieste zvýšiť hlas či kričať?
Keď pokojné slová nezaberajú a ten človek pokračuje alebo keď potrebujem, aby si ma okolie všimlo. Krik môže útočníka zaskočiť, upozorní ľudí okolo, že sa niečo deje, a napríklad aj pri samotnej fyzickej obrane dodá úderu silu.
Pre mnohých z nás je to pritom najťažšie. Odmalička nás totiž učia byť ticho a nerobiť scény, takže to pre nás nie je prirodzené.
Treba kričať niečo konkrétne?
Dôležité je nekričať len tak do davu. Keď je okolo veľa ľudí, každý si myslí, že zasiahne niekto iný.
Preto aj keď prosím o pomoc, ideálne je osloviť konkrétneho človeka a povedať mu, čo má urobiť: „Prosím vás, zavolajte ochranku, v treťom regáli je muž, ktorý obťažuje ženy.“ Väčšina ľudí chce pomôcť, len potrebuje vedieť, že konať majú práve oni a ako.
Deti zase učíme kričať vetu: „Toho človeka nepoznám!“, keď ich chce niekto odviesť.
Na kričiace dieťa sa totiž okolie často pozerá len ako na záchvat zlosti alebo rodinnú hádku, do ktorej sa nechce miešať. Preto je dôležité, aby z toho, čo kričí, bolo hneď jasné, že ide o cudzieho človeka. Vtedy majú ľudia oveľa väčšiu snahu zasiahnuť.
Tretím princípom je odstup. Čo to znamená?
Ide o to dostať medzi seba a ohrozenie bariéru. Fyzický odstup mi dá pár sekúnd na premýšľanie, možno aj šancu utiecť. Napríklad, keď proti mne stojí muž, ktorý ma chce zhodiť, bariérou môže byť stolička, múrik alebo iní ľudia.
No bariéra môže byť aj slovná: „Toto sa mi nepáči.“ Prípadne si môžem dopriať čas na odpoveď pri náročnom rozhodovaní alebo si zobrať pauzu od konverzácie. Dá mi to čas na upokojenie a premyslenie ďalších krokov a do konverzácie sa môžem vrátiť s upratanými myšlienkami.
Bariéru si môžem vytvoriť aj mentálne: začať uvažovať o odchode zo vzťahu, hľadať si novú prácu, zmeniť školu alebo do situácie zapojiť tretiu osobu, ktorá mi pomôže.
Kedy prichádza na rad fyzická obrana?
Keď ostatné možnosti zlyhajú alebo na ne niet času. Študentky prosím, aby sa bránili vždy, keď ich niekto chce odviesť inam, spútať, bodnúť alebo do nich niečo naliať.
Vtedy ide o všetko. Cieľom fyzickej sebaobrany nie je vyhrať v športovom zmysle slova, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia. Netrénovanej osobe môže pomôcť vedieť, kde je človek najzraniteľnejší a tieto miesta zasiahnuť. Sú nimi oči, nos, krk a rozkrok. A aj keď úder útočníka nezloží, môže nám dať čas utiecť.
Väčšina situácií sa však k fyzickému útoku nikdy nedostane. Preto je rovnako dôležité naučiť sa včas rozpoznať, že niečo nie je v poriadku, a povedať „nie“ skôr, než sa situácia vyhrotí.
Čo ak v konkrétnej chvíli zamrznem?
Je to úplne prirodzené. Útek, boj aj zamrznutie sú reakcie, s ktorými sa rodíme, a adrenalín, ktorý ich spúšťa, nám zachraňuje život. Ženy si potom často vyčítajú, že sa mohli brániť a neurobili to. Lenže telo im to v tej chvíli nedovolilo, to si nevyberieme. Nie je to zlyhanie.
Zamrznutie nemusí byť vždy zlé. Nedávno som videla chlapca, ktorý prechádzal cez cestu mimo priechodu a ani sa nerozhliadol. Auto už nemalo šancu zabrzdiť. Chlapec ho na poslednú chvíľu zachytil kútikom oka a stuhol na mieste. Auto prešlo okolo a zatrúbilo. Kým by si jeho hlava stihla uvedomiť, čo sa deje, bolo by neskoro. Mohol by spanikáriť a situácia by dopadla ešte horšie.
Aj s reakciami tela sa však dá pracovať. Na tréningoch ho vystavujeme stresu v bezpečnom prostredí; deje sa niečo podobné ako v prípade chirurgov alebo hasičov. Pri prvých zásahoch sa im trasú ruky, no postupne sa naučia so stresom fungovať.
Je dôležité skúšať si rôzne techniky skôr, než ich budeme potrebovať.
Platí to aj pri nastavovaní hraníc?
Áno. Mnohí si z detstva nesieme skúsenosť, že keď povieme „nie“, dostaneme trest. Aj v štyridsiatke sa potom bojíme ozvať, hoci racionálne si uvedomujeme, že nám nič nehrozí.
Povedať niekomu „nie“ je na začiatku náročné, a preto je dobré začať v malom. Keď sa doma rozhodujeme, čo bude na večeru, nepoviem, že je mi to jedno, ale poviem, čo chcem. Na ulici pri dome sa namiesto sklopenia zraku pozriem ľuďom do očí. V obchode niekoho poprosím o pomoc.
Mala som študentku, ktorá si techniky skúšala na hmyze, ktorý ju otravoval. Hovorila jej: „Je mi nepríjemné, keď si pri mne takto blízko.“ Smiali sme sa na tom, ale presne o to ide. Trénovať sa dá kedykoľvek, aj na drobnostiach.
Čo by ste na záver odkázali ženám, ktoré sa chcú cítiť istejšie?
Aby viac počúvali svoje telo, to, čo potrebujú, a to, v čom sa cítia dobre. Neznamená to nikdy nevychádzať z komfortnej zóny. Skôr z nej vystupovať postupne a pripravené. Ak ma čaká náročná situácia, môžem sa zveriť kamarátke a vopred si ju s ňou zahrať.
Pomáha aj naučiť sa pomenovať vlastné pocity. Často si myslíme, že ich vyjadrujeme, a pritom povieme: „Mám pocit, že ty robíš…“ To, čo robí druhý, však nie je môj pocit. Môj pocit je, že som frustrovaná, smutná alebo nahnevaná.
Ja sama si to skúšam dookola, doma aj na kurzoch. Aj týmito „maličkosťami“ ukazujeme, akú spoločnosť chceme mať. Je to náročné, ale dá sa to. Skúšajte to v malom, kedykoľvek.
5 princípov sebaobrany Empowerment Self-Defense
1. Mysli Uvedomovať si svoje okolie, rozpoznávať potenciálne rizikové situácie a dôverovať vlastnému úsudku.
3. Odíď Využívať pohyb, odstup a polohu tela na vytvorenie bezpečnej vzdialenosti. Ak je to možné, vzdialiť sa od hrozby, dostať sa na bezpečné miesto.
4. Bojuj Ak je to potrebné, použiť fyzické techniky na vytvorenie príležitosti uniknúť z nebezpečnej situácie. Cieľom nie je vyhrať “(ne)férovku”, ale zastaviť útok a dostať sa do bezpečia.
5. Zdieľaj Vyhľadať pomoc, podporu dôveryhodných ľudí a podľa potreby odbornú pomoc. Dôležitou súčasťou je aj starostlivosť o seba po náročnej situácii a uvedomenie si, že za násilie zodpovedá ten, kto ho pácha.
Bianka Urbanovská
Riaditeľka občianskeho združenia Za seba a senior lektorka povzbudzujúcej sebaobrany Empowerment Self-Defense. Sebaobrane sa začala venovať počas štúdia na Kostarike, kde sama zažívala pouličné obťažovanie. V roku 2018 absolvovala lektorský výcvik ESD Global a po návrate na Slovensko začala v roku 2019 budovať projekt Za seba. Vo svojich kurzoch učí ľudí rozpoznávať rizikové situácie, nastavovať si osobné hranice, komunikovať asertívne a brániť sa slovne aj fyzicky. Sebaobranu vníma ako nástroj prevencie násilia, ktorý pomáha bezpečnejšie reagovať v každodennom živote.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
