Nežná revolúcia v praxi? „Spontánna a autentická,“ hovorí účastník novembrových udalostí

Aká bola atmosféra počas novembrových dní a čo prišlo po nich? Prečítajte si príbeh Dušana Koniara, ktorý počas protestov vytvoril unikátne audionahrávky.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, kto boli ľudia z námestí? Kto tvoril dav štrngajúci kľúčmi, čo títo ľudia očakávali, ako to prežívali a prečo sa vlastne rozhodli zhromaždení zúčastniť? Odpoveď sa ukrýva v tisíckach príbehov hrdinov bez tváre.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Jeden z nich je aj príbeh pána Koniara. Ten zareagoval na výzvu na Facebooku Sódy, prostredníctvom ktorej sme hľadali účastníkov novembrových udalostí.

Dušan Koniar pochádza z Košíc, no v novembri 1989 žil a pracoval v Bratislave, kde žije dodnes. Jeho spomienky na vtedajšie udalosti sú obzvlášť cenné, pretože sa typickej predstave účastníka protestov vymykal. Nepatril k študentom, hercom, intelektuálom ani iným slobodným povolaniam.

Vyučený kamenník-sochár vtedy dovŕšil 29 rokov a s kolegami z tzv. pridružených výrob opravoval cintorín na Palisádach. „Priamo odtiaľ sme chodili na námestie a po ceste sme presviedčali kolegov z ďalšej partie, aby išli s nami. Nie každý však bol ochotný prísť,“ hovorí.

V tom čase nadpriemerne zarábal a ako sám hovorí, bol pánom svojho času. V jeho prípade teda „nesedí“ vek, pracovné zaradenie ani ekonomická nespokojnosť s režimom. Napriek tomu sa všetkých protestov a zhromaždení zúčastňoval od úplného začiatku.

„Už rok predtým, v marci, počas Sviečkovej manifestácie sme ako skupina krúžili okolo Hviezdoslavovho námestia, presúvali sme sa po Obchodnej a podobne. A to napriek tomu, že sme od svokra jedného z kolegov, ktorý pracoval na hospodárskej kriminálke, dostali upozornenie, nech tam nepáchneme, lebo určite bude veľký zásah,“ spomína na prvé známky rebélie pán Koniar.

„Doba prinášala zmeny. Ľudia vedeli, čo sa roky dialo v Poľsku a potom v NDR, takže sa čakalo, čo príde. Bolo cítiť, že sa asi niečo zmení.“

Zároveň dodáva, že v roku ’89 už verejnosť mala pomerne jasnú predstavu o tom, že sa niečo deje: „Doba prinášala zmeny. Ľudia vedeli, čo sa roky dialo v Poľsku a potom v NDR, takže sa čakalo, čo príde. Bolo cítiť, že sa asi niečo zmení.“ Zmena nakoniec prišla a kolaps režimu prebehol prekvapivo rýchlo.

Malé protesty prerástli do generálneho štrajku, ľudia v uliciach sa nebáli

Hoci bol zásah proti študentom v Prahe 17. novembra dôležitým míľnikom, v Bratislave mali udalosti svoj vlastný priebeh. „Dňa 16. novembra bol pochod študentov, medzi ktorých prišiel Gejza Šlapka (vtedajší politik, pozn. red.) a rozprával sa s nimi. Bolo to veľmi umiernené. Síce nepovolené, ale bez akéhokoľvek zásahu zo strany štátnych zložiek. O zásahu v Prahe som sa dozvedel v nedeľu 19., keď sme boli na návšteve u známych. Bola o tom zmienka v televízii,“ spomína snažiac sa vybaviť si každý detail.

„Dňa 16. novembra bol pochod študentov. Bolo to veľmi umiernené. Síce nepovolené, ale bez akéhokoľvek zásahu zo strany štátnych zložiek.“

V pondelok potom udalosti nabrali rýchly spád. Spočiatku relatívne malé protesty prerástli až do generálneho štrajku a odstúpenia komunistickej vlády. „Prvé stretnutie bolo na Hviezdoslavovom námestí, kde sa zišlo niekoľko tisíc ľudí, medzi nimi aj ja. Nebolo to nejako výrazne organizované. Pamätám si Ivana Krajíčka, ktorý z podstavca Hviezdoslavovho pomníka smutne prosil ľudí, aby mali rozum, lebo určite nikto nechce, aby sa zopakoval 68. rok. Tá atmosféra ale bola výrazne iná,“ spomína.

„Ľudia, ktorí tam prišli, sa nebáli. Ja osobne som sa nebál nikdy, a pritom tam bolo množstvo policajtov a tajných. V utorok to pokračovalo na rovnakom mieste, no v stredu sa zhromaždenia presunuli na Námestie SNP, kde bolo postavené aj pódium. Vystúpila Tublatanka, Budaj aj Kňažko. To isté sa dialo aj vo štvrtok a v piatok. Z týchto dní mám aj audionahrávky. V pondelok 27. novembra bol potom generálny štrajk a 10. decembra odstúpil Husák,“ približuje pán Koniar.

Diktafónom zo Spojených štátov nahrával námestie

Na autentických nahrávkach, ktoré nikdy neboli publikované, je zachytených niekoľko prejavov, reakcie davu, ale aj úplne bežné rozhovory účastníkov a ich komentovanie diania.

Cenný historický materiál, ktorý dokazuje, že novembrové udalosti boli spontánne a vznikli bez príprav.

„Diktafón bol v tom čase pomerne zriedkavá vec. Dostal som ho od príbuzného, ktorý žil v Spojených štátoch a občas prišiel do ČSSR. Napadlo mi využiť ho týmto spôsobom, lebo inak som nemal veľmi ako. Pásky sa točia doteraz, sú zrozumiteľné a je na nich jasne počuť, že ľudia chceli skoncovať so socializmom,“ vysvetľuje.

Vypočujte si nikdy nepublikovanú autentickú nahrávku z námestí:

Nikto nevedel čo príde, no zmenu brali všetci

Zažiť november ’89 na verejných zhromaždeniach znamenalo v prvom rade cítiť súdržnosť, nadšenie a vzrušenie. „Ľudia sa usmievali, organizátori sa usmievali a ešte aj policajti, čo na to dohliadali, sa usmievali, keď im Kňažko ďakoval. Na ľuďoch bolo vidieť, že síce nevedeli, ako to celé dopadne, ale celé to vnímali veľmi pozitívne. Mladí, stredná generácia, starší aj dôchodcovia. Aj z rozhovorov, ktoré som zachytil napríklad v električke, bolo jasné, že postoj ľudí je, ak nie priamo pozitívny, tak neutrálny,“ hovorí sympatický účastník protestov.

Pozitívny náboj z námestí ostával v ľuďoch aj po ukončení zhromaždení. Ak chceli o udalostiach diskutovať ďalej, v časoch bez smartfónov, internetu a sociálnych sietí sa museli spoliehať na rozhovory tvárou v tvár.

„Približne o 19:00 zvykli protesty končiť. Lenže potom to bolo treba ešte „prežuť“, takže bol boj o miesta v kaviarňach, ktorých bolo vtedy v centre veľmi málo.“

„Približne o 19:00 zvykli protesty končiť. Lenže potom to bolo treba ešte „prežuť“, takže bol boj o miesta v kaviarňach, ktorých bolo vtedy v centre veľmi málo. My sme chodievali do kaviarne U Michala na Sedlárskej oproti dnešnému Irish pubu. Jeden z nás vždy z námestia šprintoval, aby obsadil stôl, lebo do 10 minút nebolo v meste voľnej stoličky. Tam sme to znovu prežívali,“ približuje pán Koniar.

Ľudia okamžite vyštartovali do Rakúska, hranice boli upchaté

Nežná revolúcia sa často vníma najmä z hľadiska chronológie najdôležitejších faktov. Zrušenie článku č. 4 (o vedúcej úlohe komunistickej strany, pozn. red.) v ústave, odstúpenie vlády, prezidenta Husáka či vypísanie slobodných volieb bezpochyby predstavujú skutočné historické míľniky, o tom, čo sa ale dialo priamo v uliciach, jednotlivých domácnostiach a rodinách to ale vypovedá len veľmi málo.

Dostať sa k autentickým spomienkam, aké má pán Koniar, znamená nahliadnuť „pod pokrievku“ revolúcie a namiesto dátumov, deklarácií a formálnych zmien vidieť životy bežných ľudí.

„S manželkou som v tom čase býval neďaleko Mýtnej. Hraničné priechody boli upchaté po Račianske mýto. Každý, kto mohol, okamžite vyštartoval do Rakúska. Ja som si na 100 % istý, že každý, kto mal možnosť, bol už začiatkom decembra na Mexikoplatzi vo Viedni a kupoval tam za tých smiešnych 170 šilingov, ktoré si mohol oficiálne vymeniť, nejaké strašné ,šmejdyʹ. Ľudia si nosili domov šampóny, vidličky a podobné hlúposti,“ spomína.

Aj keď to v dobe bez hraníc, pasov a vízových doložiek môže vyznievať úsmevne, v roku 1989 bola možnosť vycestovať podobná zázraku a oplatilo sa na ňu čakať hodiny, aj keď išlo len o návštevu 70 km vzdialenej Viedne.

Otvorenie hraníc nahralo do karát aj mladej rodine Koniarovcov. Zhodou okolností im totiž skončila nájomná zmluva a nemali kam ísť. Riešenie sa vtedy ponúklo samo. „S poldruha ročnou dcérou sme aj s manželkou odišli do Spojených štátov, kde sme chceli zostať rok. Nakoniec z toho bolo necelých šesť mesiacov, keďže nám pridelili byt na Dlhých dieloch a my sme sa mali kam vrátiť,“ hovorí o svojich životných cestách.

Odkaz novembra: Treba sa zapájať a neupadať do apatie

Pán Koniar má tesne pred šesťdesiatkou, zaujíma sa o súčasné dianie a možno povedať, že dokonale napĺňa odkaz novembra ’89. Hovorí, že treba diskutovať, zapájať sa a najmä neupadať do apatie.

Zúčastnil sa aj pochodov Za slušné Slovensko a tohtoročné protesty mu vo veľkej miere november pripomenuli, a to nielen počtom ľudí, ktorí vyšli do ulíc.

Konšpiračné teórie? Všetko bolo spontánne a autentické

S novembrovými udalosťami sa často spájajú rôzne konšpiračné teórie. Spochybňujú sa fakty, účastníci, organizátori a ich motivácie. Vytvára sa zdanie, že pravda je niekde uprostred a ničomu sa nedá úplne veriť.

„Všetko to bolo spontánne, aj vystúpenia ľudí boli autentické. Nestretol som sa s tým, že by tam niekto niekoho na čosi navádzal alebo iným spôsobom ovplyvňoval situáciu či ľudí naokolo.“

Neostáva teda nič iné, iba sa opýtať bežných ľudí, ktorí to všetko zažili a na ktorých historické knihy často zabúdajú.

„Všetko to bolo spontánne, aj vystúpenia ľudí boli autentické. Nestretol som sa s tým, že by tam niekto niekoho na čosi navádzal alebo iným spôsobom ovplyvňoval situáciu či ľudí naokolo. Ja som sa manipulovaný v žiadnom prípade necítil. Ani vtedy, ani teraz. Nič nevznikne samo. Vždy je nejaká skupina ľudí, čo to manažuje a to nie je práve jednoduché. Nevidím na tom nič divné. Buď sa pridám, alebo nie,“ reaguje pán Koniar na dezinterpretácie.

Dušan Koniar je jednou z tvárí slobody. V prelomovom momente našich novodobých dejín stál spolu s tisíckami ďalších anonymných hrdinov pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. On a ľudia jemu podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. Viac príbehov a dobových spomienok nájdete na www.tvareslobody.sk.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.


Lifetech: Čo je nové