Keď si zalistujete v jeho fotografickom archíve, hneď dostanete chuť naplánovať si túru. Šimon Trnka má 27 rokov, pochádza zo Žiliny, a keď mu to počasie dovolí, skoro každý víkend trávi v horách.
Domáce aj zahraničné turistické chodníky a národné parky nielen prejde, ale aj poriadne zdokumentuje. Z každej expedície si tak domov prináša dychberúce fotografie, ktoré ďalej prezentujú krásu našich hôr na mnohých medzinárodných cestovateľských blogoch.
Ako Šimon sám hovorí, turistické výstupy fotil od malička, ale nikdy nerozmýšľal nad tým, že bude svoje fotografie verejne prezentovať. Zlom pre neho nastal pred dvomi rokmi, keď prvýkrát v horách aj prenocoval. Vtedy spolu s partiou zdolali Malú Fatru a Veľký Kriváň. Nočné dobrodružstvo v horách ho úplne očarilo a odvtedy ich neúnavne fotí ďalej.
Nové fotografie rýchlo pribúdali, a preto sa rozhodol založiť si vlastnú stránku Šimon Trnka PhotoAdventures. Počas prvého roka sa na nej nazbieralo viac ako 12 tisíc fanúšikov. Pravidelne tu zverejňuje svoje výlety aj s popisom ich trasy a zážitkami.
Kvôli pekným fotkám 5 kíl v batohu navyše
Aj napriek profesionálne zvládnutým fotografiám, volá svoje fotografovanie stále koníčkom, ktorému sa venuje občas aj na úkor práce. Nie je nezvyčajné, že sa ráno do práce ponáhľa rovno z kopca.
Okem klasickej výbavy do hôr, so sebou Šimon na každý výstup vláči aj 5 kíl fotopríslušenstva. Nádherné fotky v horách totiž nikdy nevzniknú bez námahy. K jeho výstroju patrí fotoaparát, dva objektívy, statív, polarizačný filter a náhradná baterka.
Fotky, na ktorých vidieť Šimona pred strhujúcou scenériou, fotí pomocou statívu a samospúšte. “Veľakrát sa inštalujem do nebezpečných pozícií na okraji zrázu, ale nerobí mi to problém. Kamarát hovorí, že mi vyoperovali strach,” smeje sa. Do hôr sa kvôli bezpečnosti chodí minimálne vo dvojici, ale ako hovorí, párkrát sa už vybral aj úplne sám, užiť si samotu aspoň na chvíľku.
Medzi trasy, ktoré si vždy rád zopakuje, patria výstupy na štíty Malej Fatry, ktorá je najbližšie k jeho rodnému mestu. Ani mráz nezasahuje do jeho pravidelných výjazdov. Keď udrie tuhá zima, jednoducho si pribalí špeciálny spacák do mínusových teplôt a rozloží ho priamo v snehu.
Nemá jedno obľúbené ročné obdobie “Túry a nocovania zahrňujúce východy a západy slnka z Malej Fatry, Nízkych alebo Vysokých Tatier, sú nádherné v každom ročnom období,” hovorí.
Polárna žiara v Malej Fatre
Na Šimonových fotkách sú často výjavy, za ktorými množstvo ľudí cestuje do zahraničia. No niekedy sa stane, že ich máme aj u nás doma. Zachytáva strhujúce skalisté štíty či hviezdami posiatu Mliečnu dráhu. V noci zo 17. na 18. marca 2015 bol v správnom čase na správnom mieste. Výstup pod lanovkou do Snilovského sedla v Malej Fatre mu do cesty priniesol (pre našu zemepisnú šírku) ojedinelý svetelný úkaz – polárnu žiaru. A vzácny prírastok do fotografickej kolekcie.
Do hôr treba chodiť dobre pripravený, nepreceňovať svoje sily a pozorne sledovať predpovede počasia. Príroda je totiž nevyspytateľná a aj najľahšie vyzerajúca túra sa môže zmeniť na boj so živlami. Niekedy sa nevydarí nafotiť plánovaný výhľad, lebo je ponorený do rannej hmly. Inokedy sa z ničoho nič strhne náhla búrka.
Šimon spomína na výlet, pri ktorom si uvedomil, aké vrtkavé sú hory. “Moment, ktorý zmenil celý môj pohľad na tieto výlety, bola jedna víchrica. Zastihla nás nad ránom. Vtedy sme úsek, čo sa chodí bežne 20 minút, išli asi hodinu. Po štvornožky, v tme a v zime.”
Čo človeka motivuje, aby vymenil pohodlie postele za spacák rozložený na úpätí kopca?
Pre Šimona je odpoveď jednoduchá: “Noc v horách je magická vždy. Nikdy nie je rovnaká a vždy vie niečím prekvapiť. Najkrajšie chvíle sú pre mňa jednoznačne sledovanie Mliečnej dráhy alebo východov slnka rovno zo spacáku. Človek si ľahne na bok, otvorí oči a vidí tú krásu. Stalo nám už aj to, že sme vstali a vedľa nás sa pásol kamzík. To doma v posteli nezažiješ.”
Šimon Trnka je dobrodruh a fotograf zo Žiliny, ktorý dokumentuje svoje expedície do hôr na stránke Šimon Trnka PhotoAdventures.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
S kolegami sa prezývame aj lovci búrok, smeje sa inžinier sietí Tomáš Kinik
Aj vďaka Tomášovi Kinikovi chytáme najrýchlejší dostupný internet. Ako vyzerá práca inžiniera sietí v praxi?
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Každý deň sa stará, aby bol O2 signál dostupný aj tam, kde ho nikto nečaká. Tomáš Kinik, vedúci sieťového tímu, s humorom a nadšením vysvetľuje, čo znamená budovať 5G sieť naprieč Slovenskom – od najvyšších vrchov až po železničné trate. Delí sa o skúsenosti s technológiami, ľudskými obavami a nezabudnuteľnými príhodami z terénu, ktoré jeho prácu robia skutočne výnimočnou.
V rozhovore s “lovcom búrok” Tomášom Kinikom sa dozviete aj:
aké výzvy rieši v teréne, kde príroda nepozná kompromisy,
prečo pri rozširovaní signálu musí riešiť nájomné zmluvy,
ako sa stavajú vysielače na pamiatky, aby nenarušili priestor ani architektúru,
ako pracuje so strachom
aj to, prečo
Tomáš, čo rozhoduje o tom, že na niektorých miestach máme výborný signál a inde je slabší?
To závisí od viacerých faktorov. Napríklad od toho, v ako veľmi zaľudnenej oblasti sa práve nachádzame, aký je na mieste terén, a tiež ako ďaleko sme od vysielača. Samozrejme, čím sme bližšie k vysielaču, tým je signál silnejší.
Najlepšie sa šíri priamo, v otvorenom priestore, keď mu nič nezavadzia. Na plánovanie máme softvéry, no často nás zastaví ľudský faktor – a tak riešime nájomné zmluvy, vzťahy, nevysporiadané pozemky, pamiatkové budovy a chránené oblasti. Ak by sme mali voľnú ruku a mohli postaviť vysielače všade, kde chceme, mali by sme “ideálnu” sieť. V realite to však nie je možné.
Pozrime sa na to bližšie, čo všetko sa deje, keď chcete postaviť nový vysielač?
Postaviť obrovský železný stožiar v lese je to najmenej. Vysporiadať pozemky alebo dostať elektrickú prípojku na miesto 5 až 10 km od dediny je niekedy náročné.
Ak v plánovanom území majetky nie sú naše, je potrebné najskôr nájsť vlastníkov a získať súhlasy – to neraz v praxi znamená aj 1 500 podpisov. Následne všetko detailne pomeráme tak, aby bolo vysielanie funkčné, postavíme vysielač alebo umiestnime anténu na vybrané miesto, skontrolujeme a spustíme do prevádzky. To som povedal len v skratke, ale sú to roky práce.
Ja do toho vstupujem na začiatku a úplne na konci. Vo fáze projektovania vysielača riešim najmä praktické hľadisko, napríklad, či sa tam moji chlapi dostanú. Na záver kontrolujem jeho kvalitu, či spĺňa naše prísne štandardy z technického aj bezpečnostného hľadiska. Vysielač musí zvládnuť vysielať vo všetkých podmienkach, poveternostných aj záťažových.
Hovoril si mi, že v telekomunikáciách si už 17. rok. Ako si začínal?
Za tie roky som si prešiel takmer všetkými časťami celej výstavby, čo vnímam ako obrovskú výhodu. Začínal som hneď po vysokej škole v externej firme, ktorá stavala vysielače pre O2. Zažil som pohľad dodávateľa, papierovačky aj fyzickú montáž. Následne som prešiel do firmy, ktorá v tom čase prevádzkovala O2. Mal som na starosti poruchové služby, boli sme k dispozícii 24/7. Hovorili sme si lovci búrok. V zlom počasí je pochopiteľne najviac porúch a vtedy musíš ísť do terénu.
Odtiaľ som prešiel priamo do O2 a dnes som na vedúcej pozícii tým chlapcom, ktorí robia prevádzku. Tým, že som to sám predtým robil, mňa len tak neoklamú. (smiech) Ja im však verím, sme dobrý tím.
Tvoja práca je takým ideálnym balansom medzi kanceláriou a terénom.
Preto to mám tak rád. Už mám tú vymoženosť, že sa sám rozhodujem. Ráno sa zobudím a je pekne, idem na stožiar. Prší? Mierim do kanclu. (smiech)
Samozrejme, keď nás zlé počasie zastihne, robíme ďalej, no už nenaháňam búrky. Kedysi som bol viac v teréne, dnes máme už mnoho vecí zautomatizovaných, moji chlapci mi zasielajú fotky z terénu a mne pribúda administratíva. Montáže mám ale stále rád. Celý deň stráviš v lese, vylezieš na stožiar, máš pri práci obrovský pokoj, nikto ťa neotravuje.
Možno už nehrotíte búrky, ale tvoja práca je asi stále trochu nebezpečnejšia.
Jasné. Raz som sa tak šmýkal s džípom, že chlapi zhora to už videli na vrtuľník. Bolo mokro, zastal som, aby vystúpili z auta, nech sa otočím, že ďalej už radšej nejdeme. V tom ma začalo šmýkať dolu, stočilo ma, vyplo motor, auto zostalo neovládateľné. Mal som vtedy skratovú reakciu, strašne som sa smial.
Asi dvakrát som sa prevrátil na snežnom skútri. Ono to na prvý pohľad vyzerá že fasa, snežný skúter, ideme sa zabávať! Ale fasa je to po lúke, nie v ťažko prejazdných terénoch s naloženým kufrom.
Na štvorkolkách sme zapadli nespočetne veľakrát, raz sme na Bachledke zapadli rovno pod snežným delom. Keď sa nám podarilo konečne vyhrabať, vyzerali sme ako snehuliaci.
V zime sú extrémy, keď sa celý stožiar obalí ľadom. Musíš si vysekať rebrík, aby si vedel vyjsť do 40-tich metrov a oklepať antény od ľadu. Keby ich necháme tak, znižovalo by nám to kvalitu signálu až sa môže stratiť spojenie.
Prekážky signálu nazývame rádiový tieň – je podobný tomu známemu svetelnému tieňu. Pri plánovaní siete na to máme špecializované softvéry, aby sme vedeli, kde môžeme vysielač umiestniť a aké bude pokrytie.
Živá téma v spoločnosti sú medvede. Ty si v lesoch často, stretávaš zver?
Medveďa som ešte nestretol, videl som len stopy. Ale diviaky a vysoká zver sú bežné, občas utekajú oproti nám. Keď diviaka vyplašíš, sú len 2 možnosti: buď sa zľakne alebo sa naštve. Zatiaľ sa vždy zľakol. (smiech)
Zvláštne situácie nastávajú vtedy, keď sa na miestach a v časoch, kde a kedy by ste to nečakali, objaví človek. Raz som bol na montáži pri stožiari o 3-tej ráno a z lesa sa vynoril spoza mňa človek. Pozdravil sa: „Dobrý večer,” akoby nič. Mal som husiu kožu.
Ako pracuješ so strachom?
Musíš mať takú povahu. Nesmieš sa báť, mať samozrejme platné školenia ako bezpečnosť či horolezectvo a veľakrát sa musíš len zaťať. Už som zažil aj situácie, že vonku lialo, otvorená rozvodňová skriňa, na klávesnici voda, a už sa len modlíš, žeby ten notebook neporazilo, aby som robotu dokončil. (smiech)
Čo by sa stalo, keby sa to nepodarilo?
Nesmie sa to stať. Sme zo zákona tlačení vysielať kvôli pohotovostným zložkám (112, 158 a 155). Interne máme nastavené, že poruchy riešime do dvoch, štyroch alebo ôsmych hodín podľa dôležitosti porušeného vysielača.
Akú najhoršiu poruchu si riešil?
Najhoršie nie sú tie fyzicky ťažké, ale tie v našom slangu “duchárčiny”. V noci ťa zobudia na pohotovosť. Predstav si, že ti svieti alarm a kým tam prídeš, zhasne. Urobíš diagnostiku, odchádzaš o jednej ráno s pocitom, že všetko funguje. O tretej ti volajú znova, vraciaš sa naspäť a nevieš prísť na chybu. V prípade vadného dielu meníme kus za kus, máme to modulovo riešené. Niekedy to však nie je o chybnom kuse.
Raz nám blesk trafil do stožiara a odpálil nám komplet všetko. Diely sme našli aj šesť metrov od stožiara, niektoré vôbec, takže sa museli odpáliť. Často sa tiež stáva, že nám kravy poškodia vysielač, traktoristi nám oraním presekávajú káble pod zemou alebo nám stožiare a káble rozoberajú ľudia kvôli železu.
V takých prípadoch fungujú vysielače na elektrocentrály, kým sa porucha neodstráni, čo je náročné nielen na spotrebu, ale aj na obsluhu. Musí sa tam chodiť dolievať benzín. Neraz som bol odvolaný k pohotovosti aj na Vianoce či na Silvestra. Porucha si nevyberá.
Bál si sa niekedy výšok?
Musíš si na to zvyknúť. Je pri tom dôležité nastavenie psychiky, presvedčiť samého seba, že mi výška nevadí, uvedomiť si, že pokiaľ sa dobre zaistím, som v bezpečí.
Ešte v prvej firme kolega asi v 40-tich metroch dostal taký blok, že sa nevedel pohnúť ani hore ani dole. Museli prísť hasiči, presvedčili ho, aby sa k nim pripol a zlanili ho dole.
Veľa chodíš do prírody, často na miesta, kde sa len tak bežne turista nevyberie. Dáš nám tipy na pekné miesta?
Určite Kojšovská hoľa. Zaujímavá je najvýchodnejšie položená dedina Nová Sedlica. Vrch Kremenec je trojhraničným bodom, kde sa stretáva Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Spravíš tri kroky a prejdeš tri štáty. Rozprestiera sa tu pôvodný zachovaný karpatský pralesStužica, ktorý je zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO.
V Beňatine je kameňolom, kde sa ťažil biely kameň, aktuálne je zatopený krásnou azúrovou vodou. Tatry sú samozrejmosťou, z televízneho spotu poznajú diváci zase prostredie Chlebu.
Dokážete sa pri montážach aj stratiť v teréne?
Stáva sa, že chodíme do terénu aj v noci. Kedysi, keď neboli GPS-ky v telefónoch, sme chodili po pamäti a za pomoci papierových máp. Často bývala hmla. Akosi vždy viem, ktorým smerom je vysielač. Stratili sme sa len raz, v zime v noci na Veľkej Frankovej, pomohla nám horská záchranná služba.
Keď sa povie vysielač, väčšinou si predstavíme samostatne stojaci stožiar, niekde ďaleko za mestom. V praxi to však vyzerá inak – môže to byť anténa umiestnená na streche budovy, komíne, veži alebo inom vhodnom mieste, ktoré zabezpečí šírenie signálu. Na akých nevšedných miestach umiestňujete vysielače či antény?
Vysielač dokážeme dať všade, kde si len predstavíte. Máme vysielač na veži na Štrbskom plese s výhľadom na Tatry, aj na Kojšovskej holi, na najvyššom kopci košickej kotliny. Na mnohé mesta sa ani autom nedostaneme, napríklad k vysielačom na Chopku či pod Lomnickým štítom sa musíme vyviezť lanovkami.
Antény sme umiestňovali aj na kostolné veže – na jednom kostole sme dokonca menili okná, aby nebolo viditeľné, že ste tam vložili anténu. Pri umiestňovaní antén na pamiatkach platí, že ju premaľujeme do identickej farby, aby sme nerušili prostredie – ako keby tam ani nebola. A samozrejme, používame aj rôzne druhy a rozmery antén do rôznych prostredí.
O2 má v súčasnosti cez 2 000 vysielačov, aktuálne pokrývame 99,5 obyvateľa. Prioritne zastrešujeme veľké mestá, potom prímestské oblasti a následne dediny. Pred pár rokmi sme pokryli aj tzv. biele miesta, čiže nízko zaľudnené obce s pár obyvateľmi a posledné, čo sme nemali pokryté, boli vlakové koridory – tie aktuálne riešime.
Kedy sa teda môžeme tešiť na kvalitný internet počas cesty vlakom naprieč Slovenskom?
Predpokladám, že v priebehu budúceho roka. Popri trati máme často vysielače na družstvách, pretože tie využívajú vlakovú dopravu.
A je to také dôležité, mať najrýchlejšiu 5G sieť – nestačí nám 3G alebo 4G?
Čím rýchlejšie spojenie, tým jednoduchšia, ľahšia a spoľahlivejšia komunikácia so svetom. Niekto chce sťahovať rýchlejšie dáta, niekto potrebuje mať veľmi rýchlu odozvu kvôli práci – no 5G ponúka naozaj novú dimenziu v komunikácii a vzájomnom prepojení.
Pre predstavu: aktuálne má naša LTE sieť (4G) odozvu 30ms. 5G sieť ponúka odozvu len 1ms, čo je už takmer reálny čas. Rýchle spojenie nie je dôležité len pre bežné denné používanie či zábavu, ale je mimoriadne dôležité napríklad v zdravotníctve pri operáciách, pri vývoji a vede, pre komunikáciu áut, pre firmy… A to je zásadné skvalitnenie života.
Podľa našich štatistík má zatiaľ 32 % zákazníkov telefón s 5G pripojením.
Existujú v sieťach aj nejaké trendy?
Trendom je, že čas sa stále zrýchľuje, časy odozvy sa spomaľujú a chceme obslúžiť čo najviac zákazníkov. Vďaka 5G dokážeme napríklad pokryť veľké festivaly, to sa nám s nižšou sieťou nedarilo.
Je už ohlásené aj 6G, má prenášať až 10 GB a viac. Len relatívne nedávno sme mali obyčajnú telku, neskôr prišlo 720 riadkov, potom full HD (1080), teraz je 4K, čo je 4x full HD. To predstavuje enormné dátové toky, ktoré stále stúpajú a z dôvodu potreby zachovať kvalitu sa zvyšujú aj nároky na sieť.
Kto bude využívať 6G?
Firmy – robotika, autá, virtuálna realita. Pre nás sú to zatiaľ nepredstaviteľné veci, ale čím rýchlejšia sieť, tým viac nám umožňuje komunikovať v reálnom čase.
Poďme sa to pozrieť z opačnej strany. Čo by sa dialo, ak by nám nefungoval internet?
Bol by to problém. Sieť nepotrebujeme len na naše správy a hovory. 5G nám otvára lepšie možnosti napríklad aj na iot (internet of things), čiže internet vecí. To v praxi znamená, že napríklad elektromer môže byť napojený na našu 5G sieť a hlásiť elektrárňam spotrebu.
Rovnako vďaka tomu dokážu aj plynárne na diaľku regulovať či úplne vypnúť prívod plynu. Sieť sa využíva aj na GPS v autách.
Tomáš Kinik
Tomáša poznáte aj z TV spotu. Ako technik v oblasti rádiokomunikácií pracuje už 17 rokov. Po absolvovaní vysokej školy sa venuje prevádzke a kontrole vysielačov prevažne na východnom Slovensku. Kombinuje kancelársku prácu s prácou v teréne, ktorá zahŕňa elektrotechniku, IT technológie, výškové práce a off-road jazdy. V jeho pracovnej výbave nechýba notebook, tablet, špeciálne meracie zariadenia a upravený mobil na kontrolu kvality signálu siete. So svojím tímom zaisťuje nepretržitú prevádzku a dostupnosť siete pre zákazníkov na tej najvyššej úrovni.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
