Keď si zalistujete v jeho fotografickom archíve, hneď dostanete chuť naplánovať si túru. Šimon Trnka má 27 rokov, pochádza zo Žiliny, a keď mu to počasie dovolí, skoro každý víkend trávi v horách.
Domáce aj zahraničné turistické chodníky a národné parky nielen prejde, ale aj poriadne zdokumentuje. Z každej expedície si tak domov prináša dychberúce fotografie, ktoré ďalej prezentujú krásu našich hôr na mnohých medzinárodných cestovateľských blogoch.
Ako Šimon sám hovorí, turistické výstupy fotil od malička, ale nikdy nerozmýšľal nad tým, že bude svoje fotografie verejne prezentovať. Zlom pre neho nastal pred dvomi rokmi, keď prvýkrát v horách aj prenocoval. Vtedy spolu s partiou zdolali Malú Fatru a Veľký Kriváň. Nočné dobrodružstvo v horách ho úplne očarilo a odvtedy ich neúnavne fotí ďalej.
Nové fotografie rýchlo pribúdali, a preto sa rozhodol založiť si vlastnú stránku Šimon Trnka PhotoAdventures. Počas prvého roka sa na nej nazbieralo viac ako 12 tisíc fanúšikov. Pravidelne tu zverejňuje svoje výlety aj s popisom ich trasy a zážitkami.
Kvôli pekným fotkám 5 kíl v batohu navyše
Aj napriek profesionálne zvládnutým fotografiám, volá svoje fotografovanie stále koníčkom, ktorému sa venuje občas aj na úkor práce. Nie je nezvyčajné, že sa ráno do práce ponáhľa rovno z kopca.
Okem klasickej výbavy do hôr, so sebou Šimon na každý výstup vláči aj 5 kíl fotopríslušenstva. Nádherné fotky v horách totiž nikdy nevzniknú bez námahy. K jeho výstroju patrí fotoaparát, dva objektívy, statív, polarizačný filter a náhradná baterka.
Fotky, na ktorých vidieť Šimona pred strhujúcou scenériou, fotí pomocou statívu a samospúšte. “Veľakrát sa inštalujem do nebezpečných pozícií na okraji zrázu, ale nerobí mi to problém. Kamarát hovorí, že mi vyoperovali strach,” smeje sa. Do hôr sa kvôli bezpečnosti chodí minimálne vo dvojici, ale ako hovorí, párkrát sa už vybral aj úplne sám, užiť si samotu aspoň na chvíľku.
Medzi trasy, ktoré si vždy rád zopakuje, patria výstupy na štíty Malej Fatry, ktorá je najbližšie k jeho rodnému mestu. Ani mráz nezasahuje do jeho pravidelných výjazdov. Keď udrie tuhá zima, jednoducho si pribalí špeciálny spacák do mínusových teplôt a rozloží ho priamo v snehu.
Nemá jedno obľúbené ročné obdobie “Túry a nocovania zahrňujúce východy a západy slnka z Malej Fatry, Nízkych alebo Vysokých Tatier, sú nádherné v každom ročnom období,” hovorí.
Polárna žiara v Malej Fatre
Na Šimonových fotkách sú často výjavy, za ktorými množstvo ľudí cestuje do zahraničia. No niekedy sa stane, že ich máme aj u nás doma. Zachytáva strhujúce skalisté štíty či hviezdami posiatu Mliečnu dráhu. V noci zo 17. na 18. marca 2015 bol v správnom čase na správnom mieste. Výstup pod lanovkou do Snilovského sedla v Malej Fatre mu do cesty priniesol (pre našu zemepisnú šírku) ojedinelý svetelný úkaz – polárnu žiaru. A vzácny prírastok do fotografickej kolekcie.
Do hôr treba chodiť dobre pripravený, nepreceňovať svoje sily a pozorne sledovať predpovede počasia. Príroda je totiž nevyspytateľná a aj najľahšie vyzerajúca túra sa môže zmeniť na boj so živlami. Niekedy sa nevydarí nafotiť plánovaný výhľad, lebo je ponorený do rannej hmly. Inokedy sa z ničoho nič strhne náhla búrka.
Šimon spomína na výlet, pri ktorom si uvedomil, aké vrtkavé sú hory. “Moment, ktorý zmenil celý môj pohľad na tieto výlety, bola jedna víchrica. Zastihla nás nad ránom. Vtedy sme úsek, čo sa chodí bežne 20 minút, išli asi hodinu. Po štvornožky, v tme a v zime.”
Čo človeka motivuje, aby vymenil pohodlie postele za spacák rozložený na úpätí kopca?
Pre Šimona je odpoveď jednoduchá: “Noc v horách je magická vždy. Nikdy nie je rovnaká a vždy vie niečím prekvapiť. Najkrajšie chvíle sú pre mňa jednoznačne sledovanie Mliečnej dráhy alebo východov slnka rovno zo spacáku. Človek si ľahne na bok, otvorí oči a vidí tú krásu. Stalo nám už aj to, že sme vstali a vedľa nás sa pásol kamzík. To doma v posteli nezažiješ.”
Šimon Trnka je dobrodruh a fotograf zo Žiliny, ktorý dokumentuje svoje expedície do hôr na stránke Šimon Trnka PhotoAdventures.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“
Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.
Autorka Zuzana Šifra Matusčáková
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.
V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:
ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.
Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?
Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest.
Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek.
Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.
Ako ste to prežívali?
Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“
Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).
Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?
Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.
Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“
Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.
Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.
Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?
Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne.
Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.
Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.
Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa.
Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.
V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.
Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?
Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť.
Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.
Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom.
Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.
To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.
Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca.
Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.
Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.
Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?
Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok.
Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily.
Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.
Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám.
Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.
V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?
Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.
Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?
Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu.
Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná.
Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.
Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.
Kto to bol u vás?
Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu.
Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.
Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.
No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.
Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?
Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal.
Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.
Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.
Čo máte v pláne najbližšie?
Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).
Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
