Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Nocuje pokojne aj v snehovom záveji, aby nafotil mliečnu dráhu

Šimon Trnka trávi každý voľný víkend najradšej v horách a fotí východy a západy slnka alebo vrcholky našich veľhôr ponorené do hmly.

Keď si zalistujete v jeho fotografickom archíve, hneď dostanete chuť naplánovať si túru. Šimon Trnka má 27 rokov, pochádza zo Žiliny, a keď mu to počasie dovolí, skoro každý víkend trávi v horách.

Domáce aj zahraničné turistické chodníky a národné parky nielen prejde, ale aj poriadne zdokumentuje. Z každej expedície si tak domov prináša dychberúce fotografie, ktoré ďalej prezentujú krásu našich hôr na mnohých medzinárodných cestovateľských blogoch.

Ako Šimon sám hovorí, turistické výstupy fotil od malička, ale nikdy nerozmýšľal nad tým, že bude svoje fotografie verejne prezentovať. Zlom pre neho nastal pred dvomi rokmi, keď prvýkrát v horách aj prenocoval. Vtedy spolu s partiou zdolali Malú Fatru a Veľký Kriváň. Nočné dobrodružstvo v horách ho úplne očarilo a odvtedy ich neúnavne fotí ďalej.

Nové fotografie rýchlo pribúdali, a preto sa rozhodol založiť si vlastnú stránku Šimon Trnka PhotoAdventures. Počas prvého roka sa na nej nazbieralo viac ako 12 tisíc fanúšikov. Pravidelne tu zverejňuje svoje výlety aj s popisom ich trasy a zážitkami.

Kvôli pekným fotkám 5 kíl v batohu navyše

Aj napriek profesionálne zvládnutým fotografiám, volá svoje fotografovanie stále koníčkom, ktorému sa venuje občas aj na úkor práce. Nie je nezvyčajné, že sa ráno do práce ponáhľa rovno z kopca.

Okem klasickej výbavy do hôr, so sebou Šimon na každý výstup vláči aj 5 kíl fotopríslušenstva. Nádherné fotky v horách totiž nikdy nevzniknú bez námahy. K jeho výstroju patrí fotoaparát, dva objektívy, statív, polarizačný filter a náhradná baterka.

Fotky, na ktorých vidieť Šimona pred strhujúcou scenériou, fotí pomocou statívu a samospúšte. “Veľakrát sa inštalujem do nebezpečných pozícií na okraji zrázu, ale nerobí mi to problém. Kamarát hovorí, že mi vyoperovali strach,” smeje sa. Do hôr sa kvôli bezpečnosti chodí minimálne vo dvojici, ale ako hovorí, párkrát sa už vybral aj úplne sám, užiť si samotu aspoň na chvíľku.

Medzi trasy, ktoré si vždy rád zopakuje, patria výstupy na štíty Malej Fatry, ktorá je najbližšie k jeho rodnému mestu. Ani mráz nezasahuje do jeho pravidelných výjazdov. Keď udrie tuhá zima, jednoducho si pribalí špeciálny spacák do mínusových teplôt a rozloží ho priamo v snehu.

Nemá jedno obľúbené ročné obdobie “Túry a nocovania zahrňujúce východy a západy slnka z Malej Fatry, Nízkych alebo Vysokých Tatier, sú nádherné v každom ročnom období,” hovorí.

Polárna žiara v Malej Fatre

Na Šimonových fotkách sú často výjavy, za ktorými množstvo ľudí cestuje do zahraničia. No niekedy sa stane, že ich máme aj u nás doma. Zachytáva strhujúce skalisté štíty či hviezdami posiatu Mliečnu dráhu. V noci zo 17. na 18. marca 2015 bol v správnom čase na správnom mieste. Výstup pod lanovkou do Snilovského sedla v Malej Fatre mu do cesty priniesol (pre našu zemepisnú šírku) ojedinelý svetelný úkaz – polárnu žiaru. A vzácny prírastok do fotografickej kolekcie.

Do hôr treba chodiť dobre pripravený, nepreceňovať svoje sily a pozorne sledovať predpovede počasia. Príroda je totiž nevyspytateľná a aj najľahšie vyzerajúca túra sa môže zmeniť na boj so živlami. Niekedy sa nevydarí nafotiť plánovaný výhľad, lebo je ponorený do rannej hmly. Inokedy sa z ničoho nič strhne náhla búrka.

Šimon spomína na výlet, pri ktorom si uvedomil, aké vrtkavé sú hory. “Moment, ktorý zmenil celý môj pohľad na tieto výlety, bola jedna víchrica. Zastihla nás nad ránom. Vtedy sme úsek, čo sa chodí bežne 20 minút, išli asi hodinu. Po štvornožky, v tme a v zime.”

Čo človeka motivuje, aby vymenil pohodlie postele za spacák rozložený na úpätí kopca?

Pre Šimona je odpoveď jednoduchá: “Noc v horách je magická vždy. Nikdy nie je rovnaká a vždy vie niečím prekvapiť. Najkrajšie chvíle sú pre mňa jednoznačne sledovanie Mliečnej dráhy alebo východov slnka rovno zo spacáku. Človek si ľahne na bok, otvorí oči a vidí tú krásu. Stalo nám už aj to, že sme vstali a vedľa nás sa pásol kamzík. To doma v posteli nezažiješ.”

Premýšľate, kam na túru? Spolu so Šimonom sme pre vás pripravili výber tých najkrajších výhľadov v slovenských horách, ktoré mal možnosť v poslednom roku vyfotiť.

Šimon Trnka je dobrodruh a fotograf zo Žiliny, ktorý dokumentuje svoje expedície do hôr na stránke Šimon Trnka PhotoAdventures.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Predsudky často vznikajú jednoducho preto, že sa nepoznáme. Učiteľ Michal hovorí, ako pomohol deťom z Bratislavy a rómskej komunity nájsť si k sebe cestu

Nech už sa dieťa narodilo kdekoľvek, každé z nich túži najmä po tom, aby bolo prijaté a milované.

Učiteľ Michal Sivák učil na košickom Luníku IX aj v bratislavskej škole pre nadané deti. V oboch prostrediach presadzoval rovnaký prístup: každé dieťa si zaslúži prijatie bez ohľadu na pôvod či spoločenské postavenie. Svojich žiakov dokonca vzal do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku, aby im pomohol prekonať predsudky. Za svoju prácu získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Omamy v rómskych komunitách sprevádzajú rodiny s deťmi a pomáhajú im vytvoriť lepší štart do života. Spoznajte príbeh omamy Maťky a jej mentorky Ľubky. 

Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?

Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.

Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.

Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.

Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.

Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých. 

Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?

Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.

Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky, statusy a nálepky.

Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?

Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.

Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.

Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.

Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.

Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.

On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.

Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.

Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?

Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.

Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.

Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?

Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.

Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.

Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?

Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.

Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.

Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.

Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme„chálovali“. (Smiech.)

Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?

A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.

Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.

To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím partnerský, kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.

Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?

Riešil som rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že tu pre neho budem a pomôžem mu.

Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.

Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.

Akí by mali byť dobrí učitelia?

Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.

To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.

Michal Sivák

Učiteľ a popularizátor inkluzívneho vzdelávania. Pôsobil na Súkromnej základnej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním v Bratislave, predtým učil deti na Luníku IX. Je zakladateľom iniciatívy EDUVOLÚCIA: Daruj doučko!, venuje sa lektorovaniu a mentoringu začínajúcich učiteľov. Na sociálnych sieťach sa venuje osvete o učiteľstve, boju proti predsudkom a podpore vzdelávania. V roku 2026 získal Cenu verejnosti v ankete Učiteľská osobnosť Slovenska.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.