Učiteľ Michal Sivák si vyskúšal dva naoko rozdielne svety – pôsobil v triedach košického Luníka a neskôr učil aj v bratislavskej škole pre nadané deti. Hoci sa presťahoval do hlavného mesta, jeho postoj zostal rovnaký – všetci sme si rovní, bez ohľadu na farbu pleti či spoločenské postavenie. Raz dokonca vzal svojich žiakov do rómskej komunity v Plaveckom Štvrtku. „Nechcel som, aby si povedali, že stretli Róma. Išlo mi o to, aby vďaka spoločnému času zahodili všetky masky a nálepky,“ hovorí Michal, ktorý za svoj prístup získal Cenu verejnosti v rámci ocenenia Učiteľská osobnosť Slovenska.
V rozhovore s oceneným učiteľom Michalom Sivákom sa dočítate:
- čo je najdôležitejšie, čo môžeme deťom odovzdať
- aké cenné postoje si odniesol od svojich starých rodičov,
- ako začal prejavovať lásku otcovi, ktorý nebol na podobné gestá zvyknutý,
- čo dnešní mladí ľudia skutočne potrebujú a aké hodnoty sú pre nich dôležité,
- ako využíva Harryho Pottera či varenie na budovanie dôvery a motivácie žiakov,
- prečo verí, že dobrý učiteľ nepotrebuje autoritu založenú na strachu.
Učil si na súkromnej bratislavskej škole pre žiakov so všeobecným intelektovým nadaním a predtým aj na Luníku IX. Čím boli pre teba tieto skúsenosti rozdielne?
Na Luníku IX chýbalo materiálne vybavenie. To je podľa mňa jediná vec, ktorá deti z týchto dvoch svetov odlišuje.
Inak sú to bežné deti s rovnakými potrebami – či pochádzajú z Luníka IX, alebo z bratislavskej smotánky. Majú podobné túžby aj sny.
Aj môj prístup k nim bol preto rovnaký. Nikdy som nevnímal nadané deti ako deti prvej kategórie a tie z Luníka IX ako deti druhej kategórie.
Pri nadaných deťoch som skôr narážal na predsudky a stereotypy, ktoré si prinášali z domu od rodičov. A rovnako aj rómske deti mali predsudky voči nerómskym, pretože ich nepoznali. Bolo medzi nimi vzájomné neporozumenie, lebo sa dovtedy jednoducho nestretli.
Snažil si sa tieto predsudky zbúrať? Ako?
Určite áno. Napríklad som zobral svojich nerómskych žiakov do Plaveckého Štvrtka, aby sa prvýkrát stretli s rómskymi deťmi. Nešlo mi o to, aby si len povedali, že spoznali Róma.
Chcel som, aby zažili, že je to úplne bežný človek ako každý iný. Spoločne sa učili, trávili čas a zrazu všetky predsudky zmizli. V tej chvíli zhodili akékoľvek masky aj statusy.
Dá sa aj na základe toho povedať, že deti potrebujú predovšetkým cítiť, že sú prijaté?
Áno. Potreba byť prijatý a pochopený je podľa mňa úplný základ. No ešte dôležitejší je pocit, že som milovaný. To je tá najväčšia hodnota. Nielen zo strany rodičov, ale aj priateľov, starých rodičov či blízkeho okolia. A práve s pocitom, že ma niekto má rád a že mu na mne záleží, prichádza aj pocit bezpečia. To ide ruka v ruke.
Kedysi sa láska neprejavovala ako dnes. Myslím si, že v tomto sme sa posunuli správnym smerom. Viac si vieme povedať, že sa máme radi, že sa ľúbime a že nám na sebe záleží.
Presne toto deti potrebujú počuť: „Záleží mi na tebe. Mám ťa veľmi rád a chcem, aby si bol úspešný. Chcem, aby sa ti darilo. A aj keď sa ti niečo nepodarí alebo to nezvládneš, je to v poriadku.“ Toto sa snažím učiť rodičov aj deti.
Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých.
Pravda však je, že veľakrát deti tieto slová od rodičov nepočujú.
Súhlasím, ale netreba to vzdávať. Mám dokonca peknú skúsenosť so svojím otcom, ktorý mi nikdy v živote nepovedal, že ma ľúbi.
Keď som začal chodievať z Bratislavy domov, vždy som ho na privítanie pobozkal a povedal: „Ľúbim ťa, čau.“ Nezáležalo mi na tom, či mi to opätuje.
Ako reagoval?
On väčšinou len odvetil: „Dobre.“ Postupne som si ho tak trochu vychoval. (Smiech.) Naučil som ho, že je dôležité pustiť ma bližšie k sebe a otvoriť sa.
Aj mladí ľudia môžu byť nositeľmi hodnôt a niekedy učiť staršiu generáciu. Je veľmi dôležité, aby sme boli prepojení naprieč generáciami. Máme si navzájom čo odovzdať.
Staršie generácie rady frflú na tie mladšie a hovoria, že sú čoraz horšie. Čo hovoríš na mladú generáciu ty?
Podľa mňa neexistujú horšie generácie, existujú len generácie, ktorým nerozumieme. Hovoriť, že prichádzajú čoraz horšie generácie, môžu podľa mňa len ľudia, ktorí s mladými neprichádzajú do kontaktu.
Mám 28 rokov, takže sa stále považujem za súčasť mladšej generácie, aj keď z nej už pomaly odchádzam. (Smiech.)
Dnešní mladí sú veľmi trendoví, moderní a prirodzene vyrastajú s technológiami 21. storočia. Zároveň sú pevní vo svojich hodnotách, vedome ich kultivujú a podľa mňa život naozaj žijú, nielen prežívajú.
Keď hovoríš o pevných hodnotách, čo presne máš na mysli?
Sú to pevné hodnoty spojené s usporiadaným životom. Môžem hovoriť najmä za seba – veľa čerpám od staršej generácie, najmä od svojich starých rodičov. Často sa vraciam do detstva a k postojom mojej babiny a deda z maminej strany, ktorí žili pokojný, usporiadaný život.
Pokoj, ktorý by som raz chcel mať aj vo svojom živote, nachádzam práve v hodnotách, ktoré mi odovzdali moji starí rodičia. A podobne to vnímam aj pri dnešných mladých.
Často sa obracajú k starším generáciám aj napriek tomu, že starší sa na nich neraz pozerajú s nepochopením alebo ich vnímajú negatívne.
Čo je pre dnešných mladých, okrem pevných hodnôt, ešte typické?
Veľmi dôležité sú pre nich vzťahy a emócie. Veľkou výzvou je aj porozumieť vlastným emóciám a tomu, čo v človeku vyvolávajú. Ak s nejakou emóciou nemajú osobnú skúsenosť, akoby len ťažko dokázali pochopiť, aký môže mať na človeka vplyv.
Vedieť rozpoznať svoje emócie, pomenovať ich a pochopiť, čo s človekom robia, je pre mladých ľudí nesmierne dôležité.
Prekvapuje ma, že hovoríš, že pre mladých sú vzťahy takou dôležitou hodnotou. Často sa totiž hovorí o tom, že zažívajú viac osamelosti a individualizmu než predchádzajúce generácie.
Nedá sa to takto zovšeobecňovať. To, že sa mladí ľudia niekedy cítia osamelo alebo že sú viac individualistickí, ešte neznamená, že netúžia po vzťahoch. Práve naopak – vzťahy znamenajú spojenie, byť niekým prijatý, ľúbený a milovaný, cítiť pocit bezpečia. A to sú veci, ktoré mladí ľudia potrebujú.
Myslím si, že si veľmi dobre uvedomujú, aké dôležité vzťahy sú, a práve preto ich často vyhľadávajú.
Samozrejme, existujú aj ľudia, ktorí sú individualisti. Ja sa tiež považujem za človeka z tejto skupiny – milujem samotu, rád som sám, aj keď som veľmi excentrický typ človeka. Zároveň však mám chvíle, keď vyhľadávam vzťahy a chcem byť medzi ľuďmi.
Všímaš si u mladých aj konkrétne výzvy či frustrácie?
Áno, najväčšou témou je podľa mňa nespravodlivosť. Tá im veľmi komplikuje život – či už ide o nespravodlivosť doma, v škole, alebo v spoločnosti. Veľmi citlivo vnímajú aj politickú nespravodlivosť, ktorá ich dokáže výrazne zasiahnuť a vyvolať v nich silné reakcie.
Aktuálne je veľkou témou aj vojna. Mladí ju nevnímajú len ako niečo vzdialené, ale aj cez konkrétne príbehy ukrajinských študentov v školách, ktorí prinášajú vlastné skúsenosti priamo z Ukrajiny.
A čo sociálne siete, ktoré prispievajú k polarizácii, osamelosti či psychickým problémom, a to najmä u mladých ľudí? Aktuálne sa hovorí aj o ich zákaze pre deti do 16 rokov, pričom v niektorých krajinách, napríklad v Austrálii, už tento model zaviedli.
S každým novým zákonom však prichádzajú aj dôsledky, ktoré môžu byť pre ľudí, ktorí ho pripravujú, nepredvídateľné.
Myslím si, že sociálne siete ako také by sme nemali riešiť zákazom, ale učením, ako ich používať kultivovane.
Práve v školách by mal vzniknúť priestor na to, aby sa deti učili, ako s internetom správne zaobchádzať a aké dôsledky môže mať ich správanie v online priestore.
Žijeme v 21. storočí a sociálne siete sú dôležitým nástrojom komunikácie. Samozrejme, všetko má svoje hranice. Zároveň sa však musíme naučiť tento priestor kultivovať. Škola je podľa mňa miesto, kde môžeme deti naučiť, ako sa v ňom bezpečne a zodpovedne pohybovať.
Ako konkrétne k tomu deti viesť?
Napríklad tým, že sa budeme rozprávať aj o tom, koho a čo sledujú v online priestore. Influenceri, ktorí propagujú hazard, by podľa mňa nemali byť pre mladú generáciu vnímaní ako autority.
Všetky školy už majú v rámci kurikulárnej reformy možnosť vytvárať si vlastné predmety. Viem si predstaviť predmet zameraný na kritické myslenie v súvislosti s umelou inteligenciou, na kultiváciu online priestoru alebo iné témy, ktoré by študentom pomohli lepšie pochopiť riziká aj možnosti digitálneho sveta.
Stretávaš sa s tým, že mobily narúšajú priebeh vyučovania alebo pozornosť detí na hodinách?
Záleží na tom, o aký ročník ide. Na prvom stupni sú podľa mňa mobily neprípustná vec – deti ich nepotrebujú.
Od budúceho školského roka však budem učiť na strednej škole a mobily chcem využívať ako jednu z metód vo vyučovaní. Chcem, aby ich žiaci vedeli používať, aby s nimi pracovali a učili sa prostredníctvom nich vyhľadávať informácie na internete.
Aj takýmto spôsobom ich môžem viesť k zodpovednému používaniu technológií. Nechcem ich zakazovať.
Je pre teba dôležitejšie vybudovať si s deťmi dobrý vzťah alebo im odovzdať vedomosti?
Ak medzi sebou nemáme vybudovaný kvalitný vzťah, deti nedokážu naplno prijímať všetky informácie, ktoré sa im snažím odovzdať. So vzťahom zároveň prichádza aj iný prístup a pochopenie, že sa vlastne chcú vzdelávať.
Študent si napokon aj tak nikdy neodnesie len to, čo som mu povedal. Vždy si odnesie najmä to, ako sa pri mne cítil. A práve to je pre mňa nesmierne dôležité.
Preto sa žiakov často pýtam: „Ako sa cítiš? Ako sa máš? Aké máš na danú vec názor? Ako to prežívaš? Je to pre teba v poriadku? Nie je toho na teba príliš veľa?“
Vždy som ten, kto sa snaží byť iniciátorom a budovať vzťah. Je to tá najdôležitejšia vec, ktorá existuje.
To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.
Čo ti pomáha budovať a utužovať tieto vzťahy?
Spoznávať žiakov cez ich svet – cez to, čo ich baví, akých majú hrdinov, aké sú ich sny a potreby.
Napríklad Harry Potter je na prvom stupni veľká téma. Pozrel som si všetky filmy, milujem to. Jedna z postáv, profesor elixírov Horace Slughorn, ktorý študentom ponúkal za odmenu tekuté šťastie, nám veľmi pomohla naučiť sa spolupracovať v triede.
Na slovenčine sme riešili dynamický opis a štvrtáci mali za úlohu namiešať horčicovo-citrónovú omáčku. Ja som ju ochutnával a hodnotil a víťazná skupina mohla získať tekuté šťastie. V skutočnosti mi však vôbec nešlo o chuť. Sledoval som, ako deti spolupracujú v skupinkách. Celé som to prepojil s ich hrdinami a príbehmi, ktoré poznajú. Takto sa k nim viem dostať oveľa bližšie.
Jedlo je pre mňa ďalšia krásna metóda. Deti rady jedia. Mám dvojplatničku a v triede som navaril množstvo jedál – aj také, ktoré deti v živote nevideli a nikdy predtým neskúšali. Jedli sme, mali sme čaje a nápoje, jednoducho sme „chálovali“. (Smiech.)
Dôležité je pre mňa spájať tieto veci a stále sa vracať k tomu, ako sa deti pri aktivitách či témach cítia.
Nebojíš sa, že takto stratíš ako učiteľ autoritu?
A keby som ju aj stratil, bolo by to úplne v poriadku. Ja som autorita, ale nie som typ človeka, ktorý si ju potrebuje vynucovať alebo budovať cez strach. To nepotrebujem.
Potrebujem mať so žiakmi rovnocenný partnerský vzťah. Chcem, aby dieťa odišlo s pocitom, že Miško ho niečo naučil a že mu dal presne to, čo potrebovalo.
To, že možno stratím určitý typ autority a namiesto toho si vytvorím kamarátsky vzťah, je pre mňa tá najväčšia výhra.
Na Slovensku podľa mňa stále pretrváva predstava, že učiteľ má byť najväčšou autoritou a deti sa mu majú podriaďovať. Takto to však podľa mňa fungovať nemá. Ja dokonca ani nedovolím, aby mi dieťa vykalo. Hovorím im, nech ma volajú Miško.
Predpokladám, že vďaka takémuto prístupu máš s deťmi asi oveľa bližší vzťah ako iní učitelia. Otvárajú sa ti vďaka tomu viac?
Áno, deje sa to. Mal som jedného žiaka, ktorý mi raz napísal, že je gej. Spýtal sa ma, či by sme sa mohli stretnúť.
Dohodol som sa so školskou psychologičkou a napísal som mu, že sa môžeme stretnúť v jej prítomnosti, aby to bolo diskrétne a aby sme sa o tom mohli pokojne porozprávať. Mal pocit, že sa mu rúca svet, pretože sa bál, že by to rodičia neprijali.
Rozprával som mu o svojich skúsenostiach, o svojej identite aj o vlastnom coming-oute. Bol som pre neho akýmsi sprievodcom, ktorý mu pomohol prejsť týmto obdobím. Samozrejme, netlačil som ho do žiadneho rozhodnutia. Musel si celým procesom prejsť vlastným tempom a podľa toho, ako to sám cítil.
Alebo som riešil rodinu, v ktorej sa rodičia môjho žiaka rozchádzali. Bral som ho takmer ako vlastného syna. Raz večer mi zavolal, plakal a povedal: „Miško, mama sa rozišla s otcom.“ Povedal som mu, že všetko bude v poriadku, že som tu pre neho budem a pomôžem mu.
Povedal som mu: „Ráno, keď prídeš do školy, hneď príď za mnou, vystískaj ma, porozprávame sa o tom. Ja ti pomôžem.“ A presne to sa stalo. Ráno prišiel, ani si nevyložil veci, hneď prišiel za mnou, objal ma, rozplakal sa a chvíľu sme tam len tak boli.
Dnes, keď ma tento chlapec uvidí, aj cez celú ulicu na mňa kričí: „Miško! Miško, stoj!“ To je pre učiteľa nádherná a výnimočná väzba. Želám to každému učiteľovi.
Akí by mali byť dobrí učitelia?
Neexistuje návod na to, ako byť dobrým učiteľom. Nie sú žiadne tipy, triky ani špeciálne metódy, ktoré by fungovali na každého. Existuje podľa mňa jedna jediná vec – byť autentický.
To je najdôležitejšie. Dieťa vycíti, keď je človek falošný. Vycíti, keď máte nasadenú masku. Deti vnímajú oveľa viac, než si často myslíme. Byť autentický je podľa mňa pri práci s deťmi kľúčové. Človek musí byť sám sebou.
