Oddych je štartérom mysle. Psychologička radí, ako si oddýchnuť (nielen) cez leto
S letnými mesiacmi prichádza aj dlhoočakávaný čas na dovolenku. Ako na to, aby sme sa vrátili úplne zresetovaní?
Autorka Nicol Racová
Foto Shutterstock
Dátum
Hoci sa potreba oddychu a mentálneho zdravia spomína čoraz častejšie, orientácia na výkon a workoholizmus sa v spoločnosti stále považujú za dôležité. Za extrémnym pracovným nasadením sa však vždy skrýva aj problém vyhorenia a jeho prevenciou je len správna regenerácia. Aj preto by ste čerpanie dovolenky v nasledujúcich týždňoch nemali podceňovať. S psychologičkou Denisou Zlevskou sme pripravili niekoľko krokov k tomu, ako si na nej plnohodnotne oddýchnuť.
Ak chceme skutočne zrelaxovať, v prvom rade musíme vnímať oddych ako nevyhnutnosť, ako nutnú a prirodzenú súčasť svojho bytia – mal by byť „posvätnou záležitosťou“ a pravidelným rituálom nášho fungovania.
Metaforicky ho prirovnávam k stranám mince – na jednej je práca, druhá strana patrí len relaxu. Majú rovnakú váhu: teda ako do nášho života patrí práca, tak doň patrí aj regenerácia síl. Práve preto potrebujeme najskôr pochopiť jeho význam vo svojom živote a vybudovať si v sebe prirodzenú hodnotu oddychu.
Ak to tak budeme mať nastavené, práca nám už nebude diktovať podmienky a budeme „stav off“ vnímať nedotknuteľne. A presne to je podstata oddychovania – byť len sám so sebou, starať sa o seba, reflektovať sa.
Malé praktické kroky pred dovolenkou
Keď si uvedomíme hodnotu oddychu vo svojej mysli, je potrebné ju aj prakticky pretaviť do života. Nasledovať by mali „pracovné opatrenia“, aby sme mohli ostať nerušení prácou najviac ako sa len dá. Nastavte si vlastnú zastupiteľnosť, informujte vopred zúčastnené strany o tom, ako (ne)budete fungovať počas dovolenky a ako aj oni môžu riešiť svoje požiadavky počas vašej neprítomnosti. Vypnite si maily, upozornenia, pracovný telefón nechajte doma a pod.
Hoci to môže znieť drsne, majme na pamäti, že všetci sme nahraditeľní. Naša nenahraditeľnosť je iba ilúziou, za ktorou sa často skrýva len náš osobný pocit nedostatočnej sebahodnoty. Odíďte na dovolenku s tým, že všetko počká. A áno – ten e-mail NAOZAJ počká aj 2 týždne.
Oddychujem, teda som
Ak vás počas dovolenky prepadne neovládateľná túžba pozrieť si maily alebo len preveriť, ako to v práci bez vás ide, zastavte sa. Za fenoménom „robím, teda som“ sa skrýva množstvo vzorcov správania súvisiacich so zdravým či nezdravým vzťahom k sebe samému. Často tieto vzorce siahajú až do našich primárnych rodín, ktoré formovali naše základné vnútorné presvedčenia o sebe samom.
Je alarmujúce, ak seba alebo svoj život vnímame ako hodnotný len vtedy, ak vidíme merateľné výsledky, počujeme potlesk okolia či uznanie od šéfa alebo rodiny. Sú to totiž prchavé slasti, ktoré sú síce omamné, no vedú k sebazničeniu a popieraniu základnej potreby byť sám sebou. K celistvosti osobnosti totiž patrí aj reflexia, sebapoznanie, prehodnotenie osobných hodnôt či regenerácia síl.
Recept na perfektnú dovolenku neexistuje
Je podstatné, do akej destinácie idem? Aký typ dovolenky mám? Odpovede na otázky nájdeme každý sám v sebe. Nie je predpísaná forma oddychu ani jedna univerzálna dokonalá dovolenka, vždy to vychádza z toho, kým sme a čo tvorí náš život.
U niekoho už predstava aktívnej dovolenky či dobrodružného cestovania vyvoláva stres, pre iného je to príjemná zmena a regeneruje už pri plánovaní cesty. Niekto potrebuje, aby bolo o neho postarané a mohol len tak byť, iný chce poznávať a čosi zažívať. Oboje či akékoľvek iné variácie sú v poriadku.
Dôležité je dovoliť si oddychovať tak, ako to potrebujem ja, a nie podľa toho, čo je aktuálne trendy. Ak je pre niekoho ideálnym oddychom ísť na Mount Everest, nech ide. Ak sa chce niekto vyhrievať od rána do večera na pláži, urobte to tak. Ak je pre niekoho oddych maratón seriálov, stále je to v poriadku. Myslime na to, čo robí dobre nám (nie iným), a robme to.
Z hľadiska kvantity oddychu sa odporúča minimálne osem až desať dní, ideálne sú dva týždne. Podstatné je však robiť to, čo nás regeneruje a napĺňa, dobíja nám baterky. No naháňanie sa za „tým správnym spôsobom relaxu“ oddych neskvalitní.
Nereparujte vzťahy ani nedobiehajte zameškané
Dovolenka by mala byť časom pre nás a našich blízkych či kamarátov, ale nie reparovaním rodinných či partnerských vzťahov. Plánovať dovolenku ako vynahradenie zameškaného času sa nevypláca. Zanedbané vzťahy sa cez dovolenku skôr zhoršia, ako zlepšia – ak nie sme v kontakte, nestretávame sa a nepracujeme na svojich vzťahoch priebežne počas roka, na povrch vyplávajú nevyriešené spory.
Očakávať, že počas dovolenky dobehneme niečo zameškané, je rovnako trúfalé rozhodnutie, ktoré môže dopadnúť zbytočnými stresovými situáciami. Napríklad že na nás dovolenkový partner prehodí svoje problémy a zavalí nás nimi.
Dovolenku si preto plánujte so skutočne blízkymi ľuďmi – lebo ak nám má byť spolu dobre, potrebujeme „vypnúť aj vo vzťahoch“ a užiť si jeden druhého v offline móde.
Plnohodnotný oddych aj s deťmi
Pred dovolenkou je užitočné odpovedať si na otázku, čo od nej očakávam, a podľa toho voliť spôsob oddychu, jeho dĺžku, dovolenkový program aj to, ako to prakticky zrealizujem. Otázku si, samozrejme, zodpovedajte aj spolu s partnerom a deťmi – vytvoríte si tak zoznam vecí vyhovujúcich každému jednému členovi rodiny.
Ak nám to okolnosti dovoľujú, pri rodinných dovolenkách je dobré využiť možnosť spoločného externého stravovania či služby animátorov, alebo spojiť dovolenkovanie s inými rodinami tak, aby sme si postrážili deti navzájom.
Niekedy stačí aj to, ak si spoločne s partnerom nastavíme dovolenkovú starostlivosť o deti, aby každý mal priestor aj sám pre seba. Mnohí sa boja, že tým deti o niečo ukrátia, ale opak je pravdou – deti tým naučíme hodnote oddychu a osobným hraniciam.
Pokiaľ sme aj na dovolenke v rovnakých životných stereotypoch, teda len sme zmenili lokalitu, je veľmi pravdepodobné, že sa z nej vrátime rovnako unavení, ako keď sme na ňu išli. To isté platí aj v prípade, ak na dovolenke len niekomu slúžime a prispôsobujeme sa. Dovolenka má za cieľ „dovoliť“ si niečo, po čom túžime, čo odkladáme, čo je mimo klasických zabehnutých koľají.
Potrebujeme vyjsť zo stereotypu, aby sme doň potom zase mohli nabehnúť s novou silou a novou perspektívou. Oddych je akousi rastovou aktivitou, keď naše zastavenie sa či vybočenie z kolobehu prinesie nové náhľady na to, kým sme, čo žijeme, čo potrebujeme. Takýto obraz je uzdravujúcim procesom pre našu osobnosť a aj pre naše vzťahy.
Stav vypnutia je aj reflexiou nášho fungovania
Návrat po dovolenke späť do kolobehu každodennosti by nemal byť problematický, práve naopak, mal by byť plný energie. Ak sa vraciame unavenejší a cítime sa ako otroci svojej práce, signalizuje to nejakú ťažkosť.
Rutina je totiž výborným pomocníkom na reflexiu nášho životného štýlu: oddych je časom, keď ju prerušíme. Po dovolenke sa do nej vraciame vedomejšie a z vlastného presvedčenia. Dovolenková pauza je teda aj akýmsi nadýchnutím sa čerstvého vzduchu a poohliadnutím sa na svoj bežný život s odstupom.
Keď rutinu nemáme pod kontrolou, zmätie nás a dostávame sa mimo svojej zóny vplyvu. Oddychový čas je potom iba akýmsi vyhodením z kopýtka a nemá zmysel pre naše mentálne zdravie.
Ak sa však vraciame ako tí, ktorí sa zastavili a zregenerovali, tak do pracovného režimu vkročíme uvedomelejší a s novým pohľadom, čo sa odzrkadlí aj na vzťahu k práci a našom výkone.
Nevedieť sa zastaviť znamená problém
Pokiaľ si neviete predstaviť dovolenku bez notebooku a stále musíte byť pre akýsi strach jednou nohou v práci, nečakajte a hľadajte riešenie a pomoc.Niekedy úplne postačí viac počúvať svojich najbližších, ktorí majú iný náhľad na náš život a myslia to s nami dobre, inokedy je na mieste vyhľadať odborníka.
Regenerácia je základným spôsobom zvládania stresu a záťaže. Je teda nevyhnutným pomocníkom v prevencii syndrómu vyhorenia –samozrejme, ak dovolenkujeme tak, aby sme si skutočne mentálne oddýchli.
Denisa Zlevská
Psychologička a psychoterapeutka Denisa Zlevská je zakladateľkou a riaditeľkouCentra pre rozvoj a okrem toho spolu s manželom založili projekt vzťahovo.sk. Venuje sa individuálnemu aj párovému psychologickému poradenstvu, krízovej intervencii a lektorovaniu tém, ako je prevencia duševného zdravia, budovanie psychickej odolnosti, syndróm vyhorenia, solution focused leadership (líderstvo zamerané na riešenia) alebo dialogická firemná kultúra.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia
Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.
Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:
prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad
a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.
Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?
Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu.
Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.
V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.
A vedeli ste?
Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám.
Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012.
Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy.
Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou.
Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.
Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda.
Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.
Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.
Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?
Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia.
Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.
Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?
Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest.
S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi.
Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.
Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.
Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?
Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka.
Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.
Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?
V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.
Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.
A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady.
Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime.
Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať.
Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi.
Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?
Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP.
Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe.
Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.
Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?
Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje.
Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.
Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy.
Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.
Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:
Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma
Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.
DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma
Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu
Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť
Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.
Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie
Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.
Lab.café: Cena za sociálnu inováciu
Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.
Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite
Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.
Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň
Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.
28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?
Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv.
Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov.
Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama.
Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi.
Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás.
Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí.
Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma.
Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)
Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?
Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.
Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?
V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?
Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať.
Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?
Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť.
Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali.
V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.
Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?
Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.
A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?
Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.)
Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn.
Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza.
Ešte ste sa neprejedli?
Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám.
Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.
Juraj Kovaľ
Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
