Príbehy

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Odborníci hovoria, čo pre nich znamená chrániť slobodu

Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 sa spolu s odborníkmi zamýšľame, ako môže každý z nás prispieť svojimi rozhodnutiami k ochrane slobody v spoločnosti.

Autorka Simona Lichá

Foto archív respondentov

Dátum17. 11. 2021

Spoločnosť O2 a Férová nadácia považujú tému slobody a demokracie za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach novembra 89. Odkaz Nežnej revolúcie si tento rok pripomína spolu s 89 ochrancami hodnôt, ktorým symbolicky odovzdá kľúče od slobody. Piatich z nich sme sa opýtali, ako sa snažia chrániť nielen svoju slobodu, ale aj slobodu celej spoločnosti.

Koľko viete o novembri 89? Otestujte sa v kvíze a my vás odmeníme dátami

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda je
Politologička

„Sloboda je pre mňa v prvom rade hodnotou. Je to hodnota, ktorú si vážim a som vďačná, že žijem v spoločnosti, ktorá túto hodnotu rešpektuje. Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny. V mnohých momentoch si nanovo uvedomím, aká vzácna sloboda je, keď sa napríklad moji rodičia na pár hodín zhostia mojich povinností a ja môžem ísť s manželom do kina alebo s kamarátkami na kávu.

Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny

Sloboda je však zároveň aj komplikácia. Tým, že mám slobodu, možnosť vyberať si a voliť svoje kroky, preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Totalitný režim, ktorý vám nadiktuje, ako máte verejne vystupovať, čo máte hovoriť, čo si môžete obliecť, čo môžete čítať a čo počúvať, vám do istej miery uľahčí život. Musíte sa menej rozhodovať, zvažovať, časť zodpovednosti za vaše konanie preberá režim. Ak si však ja osobne mám v takomto prípade vybrať medzi jednoduchším a komplikovanejším životom, tak volím komplikáciu, stojí to za to.“

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte
Sociologička

„Ochrana slobody pre mňa znamená spravodlivosť a férovosť voči všetkým. Možnosť plnohodnotne rozvíjať svoj potenciál aj s podporou verejných inštitúcií. Sloboda je pre mňa priestor pre vzájomný dialóg a rešpekt voči rozmanitostiam. A je to zároveň aj zodpovednosť za budúcnosť a súdržnosť spoločnosti.

Pracujem ako sociologička, skúmam, ako na Slovensku funguje spolužitie rôznych ľudí či skupín ľudí. Vo svojej práci sa preto snažím o ochranu slobody tých, ktorí za ňu nevedia alebo nemôžu bojovať sami. Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte a spolupatričnosti. To je najväčším príspevkom k slobode. A svoju vlastnú slobodu si najviac chránim tým, že čítam. Veľa čítam.“

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvať
Zakladateľ projektu Zmudri

„Pre mňa sa sloboda spája so zodpovednosťou a povinnosťou. Ak sme voči sebe a iným zodpovední, iba vtedy sme naozaj slobodní. Nepatrím k ľuďom, ktorí slobodu berú ako bezbrehé robenie si, čo sa im len zachce bez následkov. Ochrana slobody teda pre mňa znamená rešpektovanie sa navzájom a prijatie svojho dielu zodpovednosti.

Čítajte aj: Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú

Slobodu sa snažím chrániť v prvom rade tým, že sa aj prostredníctvom nášho projektu Zmudri snažíme s ľuďmi o tom veľa rozprávať a spoločne si uvedomovať, aká je sloboda vzácna a krehká. Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že väčšinu času ľudia žili viac v neslobode ako v slobode. Na to stále veľakrát zabúdame. Rozprávať sa o tom však nestačí, keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa aj ozvať, keďže akýsi múdry človek už raz povedal, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro neurobilo nič.“

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové
Riaditeľka v Nadácii Pontis

„Pri ochrane slobody mi napadne veta: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Banálna veta, ktorá má v sebe veľa pravdy. To, ako chápeme našu vnútornú slobodu, by malo byť čo najviac kompatibilné s chápaním slobody spoločenstva okolo nás. Mali by sme byť dobrí k sebe samým, starať sa o seba, mať sa radi, a ak to dokážeme, verím, že dokážeme byť rešpektujúci a veľkorysí voči širšiemu spoločenstvu.

Kľúčovou ingredienciou ochrany slobody v demokratickej spoločnosti je pre mňa prekonávanie predsudkov a vytváranie príležitostí, aby sme sa všetci cítili byť jej platnou a plnohodnotnou súčasťou. Vytvárame tým aj lepšie predpoklady na spájanie sa v krízach.

Je dôležité stále si udržiavať istú mieru kritickosti, veľa čítať, získavať informácie o tom, čo sa deje, a byť ‚bdelí‘. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú. Môžeme sa v plnej miere spoliehať na svojich zástupcov v parlamente alebo aj aktívne prispievať k dobru spoločnosti. Je to na nás. V Nadácii Pontis veríme v zmenu zdola a veríme v to, že pozitívne zmeny vyžadujú dlhodobú aktívnu prácu.

Je dôležité udržiavať si stále istú mieru kritickosti, veľa čítať a získavať informácie o tom, čo sa deje. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú.

Pre mňa osobne boli symbolickým momentom slobody zlomové voľby v roku 1998, ktoré znamenali koniec mečiarovskej éry. V deň konania volieb som dosiahla dospelosť a mohla som ísť prvýkrát v živote voliť. Táto skutočnosť ma v živote veľmi ovplyvnila a voľby beriem ako slávnosť. A úprimne vždy verím, že môj hlas je dôležitý. Presne tak, ako bol v tých kľúčových voľbách.“

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho ja
Odborník na informačnú bezpečnosť

„Slobodu chápem ako vzťah sily a zodpovednosti. Sily každej ľudskej bytosti konať a tvoriť, ale so zreteľom a zmyslom pre zodpovednosť k sebe a druhým. Tomu zodpovedá aj moje chápanie ochrany slobody. Preto nie je možné tolerovať netolerantných, nie je možné zneužívať slobodu slova na šírenie lží a dezinformácií, nie je možné pri výkone svojich slobôd vedome či nevedome ignorovať zodpovednosť a dláždiť tak cestu neslobode v anarchii.

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Ochrana slobody je pestovať v sebe svoje lepšie ja, aby sme boli každý spokojný a slobodný v sebe. Tak sa naša sloboda pretavuje do ďalších hodnôt v našej spoločnosti, ktoré majú kolektívny charakter. V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

Mojím vzorom je Milan Rastislav Štefánik. Bol aktívny doma aj v zahraničí a žil tak, aby jeho milovaní rodáci poznali slobodu, mali vlastný štát a boli rešpektovaným spoločenstvom ľudí v očiach iných civilizovaných národov. No aj pred ním, aj po ňom žili na Slovensku milióny menej známych Slovákov a Sloveniek, ktorí chápali, že ich konanie môže smerovať k vyššiemu dobru, dielu, ktoré tu zostáva a pomáha rásť a prosperovať všetkým. Tomu zodpovedá aj to, že sa aktívne občiansky angažujem vo forme petícií, dobrovoľníctva, pomoci núdznym, záujmu o verejné dianie, vstupovania do verejných diskusií a podobne.

Bez informačnej bezpečnosti nemôže existovať ani sloboda prejavu a bez nej niet ani slobody a ani demokracie. V dnešnom svete je slobodu prejavu veľmi ľahké zneužiť hlavne v digitálnom priestore. O to viac potrebuje Slovensko osvetu v tom, aby sa digitálne technológie používali na posilnenie pravdy a objektívneho poznania, no sledujeme, že pre rôzne nedostatky a chýbajúce pravidlá sú digitálne platformy miestom, kde sa najlepšie darí pretvárke, lži a falošnosti. Preto by sme mali každý pamätať na Štefánikové slová a žiť tak, aby sme vedeli znovu ,pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť‘.“

Sloboda nie je samozrejmosť, a preto ju treba chrániť. Spoločnosť O2 a Férová nadácia si veľmi vážia všetkých ľudí súčasnej generácie, ktorí svojimi aktivitami ochraňujú alebo pripomínajú vybojované hodnoty 17. novembra, ako sú sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, solidarita, tolerancia či ochrana životného prostredia. Ďakujeme, že pomáhate šíriť hodnoty slobodného sveta, ktoré sme vyštrngali 17. novembra 1989.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Mária Melková z projektu Zošívané rodiny: Pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa nachádza prijatie a pocit bezpečia bez ohľadu na usporiadanie

Fungujúca rodina nevzniká podľa jedného vzorca, ale vďaka vzájomnej spolupráci všetkých členov – a vôbec nemusí zapadať do stereotypu.

Autorka Natália Černancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum14. 3. 2025

Na prvý pohľad vyzerá ako „stereotypná“ rodina – mama, otec, deti. No v skutočnosti má zošívaná rodina – teda taká, kde si partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov – veľmi osobitú dynamiku. Nie je totiž jednoduché byť „novou mamou“ alebo „novým otcom“, keď dieťa už svojich biologických rodičov má. Na Slovensku funguje v zošívaných rodinách takmer 50-tisíc domácností, v ktorých žije 100-tisíc detí. Koučka Mária Melková ju sama má a už viac ako 10 rokov pomáha členom iných zošívaných rodín nájsť harmóniu a bezpečné zázemie.

V Zebra kluboch dostávajú mladí ľudia pochopenie, ktoré im v rodine často chýba. Čo dokáže prebudiť obyčajná pochvala?

S koučkou a mediátorkou Máriou Melkovou sme sa rozprávali, ako budovať zdravé vzťahy v zošívanej rodine, a aj o tom:

prečo sa nevlastný rodič cíti ako outsider a ako sa to dá prelomiť,
ako označenie „macocha“ ovplyvňuje postavenie nevlastných rodičov v spoločnosti,
prečo „zošívanie“ trvá roky,
kedy deti prizvať do diskusie,
prečo by sme pred výčitkami z neumytého riadu mali dať prednosť budovaniu dôvery s deťmi
a ako zapojiť do celého procesu expartnerov.

Keď si partneri prinášajú do rodiny deti z predchádzajúcich vzťahov, novú partnerku zvykneme označovať ako nevlastnú mamu či dokonca macochu. No tieto pomenovania v sebe už nesú istú nálepku.

V každej žene, ktorá sa dostane do tejto pozície, prebieha vnútorný boj, že sa z nej stane nevlastná mama. Ona by sa však ani nemala správať ako mama, pretože deti už svoju mamu majú. Je to trochu mätúce: som mama, nie som mama?

Je teda veľmi ťažké správať sa prirodzene, keďže nechápeme, aká je naša rola. A čo sa týka pomenovania macocha – ako vám to znie?

Dosť negatívne.

Presne. Väčšinou to s nevlastnou mamou býva tak, že má potrebu dokázať, že nie je „tá zlá macocha“. Cíti, že sa musí naozaj snažiť, aby všetci videli, že je tá dobrá nevlastná mama. Z vonkajšej strany je totiž veľmi jednoduché povedať: „Veď vedela, do čoho ide“ alebo „Deti musí mať hneď rada“, ale nie každý má túto skúsenosť.

Aj ja som mala neustále pocit, že musím dokazovať, že som dobrá a že neplánujem deti nechať v lese. (Smiech) Sama som si tým vytvárala tlak. Keď prišli deti, prišlo s tým aj vedomie, že sa musím veľmi snažiť, čo spôsobovalo, že som sa na víkendy vôbec netešila.

Takže je dobré, keď si sami pre seba ozrejmíme, čo rola nevlastného rodiča znamená pre mňa a aký v nej chcem byť.

Stačí si uvedomiť a prijať svoju rolu a potom to už ide „samo“?

Poviem to na svojom príklade. V novej rodine sme boli spolu asi tri alebo štyri mesiace. Dovtedy bolo všetko ružové – deti si sadli, nikto nerobil problémy, my dvaja sme boli zahĺbení do vzťahu a zdalo sa, že všetko funguje.

A potom to zrazu prestalo. Začalo mi prekážať, že deti kričia, že sú malé, a kládla som si otázku, prečo by mali byť mojimi dcérami len preto, že ich otec je môj partner. Prekvapilo ma to a mala som pocit, že vzťah sa končí, pretože to nefunguje.

Deti v zošívanej rodine majú za sebou skúsenosť s rozvodom rodičov, a tak poznajú pocit straty. Musia sa prispôsobiť novým okolnostiam, meniť prostredie a pendlujú medzi dvoma domácnosťami.

Čo vám vtedy pomohlo?

V tom čase som narazila na teóriu americkej psychologičky, ktorá rozdelila vývoj patchworkovej rodiny do siedmich fáz.

Prvá je fáza zamilovanosti, kde partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu – spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať roky.

Keby som to vtedy vedela, ušetrilo by nám to veľa stresu. Neskôr som začala chodiť aj na osobný koučing, aby som pochopila, čo sa so mnou deje a prečo reagujem tak, ako reagujem.

A tak sa vlastne začal môj príbeh so zošívanými rodinami. Rozhodla som sa niečo s tým urobiť – začala som písať blogy a poskytovať konzultácie a vznikla platforma Zošívané rodiny.

Ak by ste mali dať nejakú najzásadnejšiu radu rodinám, ktoré sa práve začínajú zošívať, čo by to bolo?

V prvom rade je dôležité, aby sa o tom partneri rozprávali a nastavili si očakávania. Často sa totiž stáva, že sa dvaja stretnú, preskočí medzi nimi iskra – najmä po komplikovanom rozvode alebo dlhšom období samoty. Sú šťastní, že sa našli a že si rozumejú, a tak posledná vec, o ktorej chcú hovoriť, sú domáce pravidlá či rozdelenie povinností.

No práve to je veľmi dôležité – aby si vyjasnili svoje predstavy o živote hneď na začiatku. Mali by sa porozprávať o tom, či chcú v budúcnosti spolu žiť, aké majú názory na výchovu detí, aké očakávania majú od seba ako nevlastného či biologického rodiča, ale aj o tom, ako budú fungovať finančne.

A čo deti? Tieto rozhodnutia ovplyvňujú aj ich.

Určite na to treba ísť postupne a, samozrejme, zapájať do toho aj deti. Nezačať hneď riešiť spoločné bývanie, ale najskôr sa zoznámiť s deťmi na neutrálnej pôde. Neskôr môžu spolu stráviť večer doma, potom občas prespať, aby si deti zvykli a mali čas na adaptáciu.

Dospelí však často zabúdajú do celého procesu vhodne zapojiť deti. Je dôležité dať im priestor vyjadriť svoj názor – napríklad ako by si predstavovali svoju izbu v novom domove. Ak ich do procesu aktívne zapojíme, bude oveľa väčšia šanca, že situáciu prijmú a budú sa v novom prostredí cítiť ako doma.

Navonok môže zošívaná rodina pôsobiť ako každá iná, no vnútri to funguje inak. V čom je jej dynamika špecifická?

V spoločnosti stále existuje silný tlak na podporu tradičnej rodiny, a preto začnem tým, že pre mňa je tradičná rodina taká, kde dieťa žije v akomkoľvek usporiadaní, kde ho dospelí prijímajú a kde sa cíti bezpečne. Môže to byť zošívaná rodina, biologickí rodičia, starí rodičia alebo len jeden rodič…

Možno si to málokto uvedomuje, ale nevlastní rodičia sa často cítia ako outsideri. Predstavte si, že stojíte pred domom, váš partner a deti sú vnútri a vy sa musíte pozerať zvonku, akoby ste tam nesmeli vojsť. Oni tvoria rodinu, zatiaľ čo nevlastný rodič zostáva vonku. V dome skrátka preňho nie je miesto.

S partnerovými alebo partnerkinými deťmi neriešte hneď disciplínu. Pravidlá sú dôležité, ale skôr ako na neumytý riad by ste sa mali zamerať na budovanie dôvery a spojenie.

To je veľmi náročné.

Tento pocit je ťažké spracovať, pretože každý túži po „normálnej“ rodine a vzťahu a kladie si otázku, prečo je vonku. Je dobré uvedomiť si, že tento pocit je normálny, je to v poriadku. Zároveň je dôležité, aby aj partner s deťmi vedel, že takýto pocit môže nastať, a snažil sa vtiahnuť svojho partnera do rodinného života.

Rovnako sú výzvou nereálne očakávania, že druhý vzťah bude fungovať rovnako ako prvý. Lenže v zošívanej rodine sú stále prítomní druhí rodičia. Pri vlastnom dieťati si vzťah budujete už počas tehotenstva, zatiaľ čo pri nevlastných deťoch tento proces trvá dlhšie. Chvíľu sa len spoznávate, učíte sa byť k sebe prirodzení a bez obáv, čo si kto pomyslí.

Ak si dospelí na začiatku neuvedomia, že vzťahy sa musia vyvíjať postupne, môžu veci brať osobne – nerozumieť, prečo deti nie sú vždy nadšené, keď majú prísť, alebo, naopak, oni sami sa s nimi nechcú vídať tak často. To často vedie ku konfliktom.

Čo v takých chvíľach pomôže najviac?

Na začiatku je dobré uvedomiť si, čo sa vlastne s nami deje. Často prídu ku mne nevlastní rodičia a prvé, o čom hovoria, sú domáce práce – ako deti po sebe nechávajú neporiadok a oni to musia upratovať. V skutočnosti to nie je o tanieri na stole, ale o niečom hlbšom.

Nevlastný rodič zistí, že mu prekáža, že ho deti nerešpektujú alebo že sa ho partner nezastane. Hnev na tanier je len dôsledok niečoho, čo nevlastný rodič prežíva vnútorne. Dôležité je naučiť sa zamyslieť, čo nám vlastne prekáža, prečo to tak je a čoho sa bojíme. Len tak budeme vedieť správne reagovať.

Ako si s deťmi vybudovať dôveru?

Na začiatku je dôležité uvedomiť si, že deti, ktoré vstupujú do zošívanej rodiny, nie sú nepopísaný list ako novorodené bábätko. Už majú za sebou skúsenosť s rozchodom alebo rozvodom rodičov. Poznajú pocit straty, museli sa prispôsobiť novým okolnostiam, často meniť prostredie, možno aj školu, a niektoré z nich neustále pendlujú medzi dvoma domácnosťami.

Teraz sa ocitnú v novej rodine, s novým človekom vo svojom živote a to, čo predtým zažili, ovplyvňuje aj ich postoj k nemu. Preto je dôležité, aby nevlastný rodič pochopil ich skúsenosti, snažil sa porozumieť ich správaniu a vedel s nimi postupne nadviazať vzťah.

Veľmi pomáha, ak sa na začiatku nezameriame na disciplínu. Samozrejme, pravidlá a hranice sú dôležité, ale prioritou by malo byť budovanie vzťahu. Zaujímať sa o deti, o to, čo ich baví, hľadať spoločné aktivity a tráviť spolu čas. Až keď sa vytvorí dôvera, možno postupne riešiť otázky disciplíny a výchovy.

Zošívané rodiny na Slovensku v číslach

Pri poslednom sčítaní obyvateľov sa prvýkrát zisťoval počet zošívaných rodín, pričom výsledok ukázal okolo 50-tisíc takýchto domácností. Mária si však myslí, že ich je až o polovicu viac, čiže 100-tisíc, keďže štatistiky sa sústredili najmä na rodiny, kde deti žijú s matkou. Deti však žijú v takýchto rodinách aj s otcami.

Na začiatku potrebujeme pochopiť, aká je naša rola, potom postupne budovať vzťah s deťmi. Lenže to môže byť také vyčerpávajúce, že zabudneme na samotný vzťah s partnerom. Ako sa oň starať?

Podobne ako v štandardnom vzťahu, aj v tomto type rodiny je veľmi dôležité mať čas pre seba. Tento čas môže byť i len 10 minút každý deň, počas ktorých si poviete, čo sa počas dňa stalo.

Alebo to môže byť raz za týždeň, keď si zájdete do kina, alebo občas idete na dovolenku, aby ste strávili čas len spolu. Máme pocit, že deti musia byť vždy na prvom mieste a že ak si chceme oddýchnuť s partnerom, ublížime tým dieťaťu.

No deti nás vnímajú ako vzory, ako druhú šancu na to, ako by mal fungovať vzťah, a preto potrebujú vidieť, že do nášho partnerského vzťahu investujeme a že môže fungovať.

Najskôr partnerom nič neprekáža – ani deti, ani chaos. A potom príde bod zlomu, spustia sa konflikty a začne sa dlhý proces zošívania rodiny, ktorý môže trvať aj roky.

A ako do toho vstupujú expartneri?

V mojom prípade máme šťastie v tom, že obaja naši expartneri sú veľmi rozumní a vzťahy medzi nami sú naozaj dobré. Dokážeme sa stretnúť a vyjsť si navzájom v ústrety. Ale nechcem to prezentovať ako ideálny model, pretože nie vždy to ide hladko a nie vždy záleží len na nás.

Nie je to teda vždy tak, že musíme vychádzať dokonale. Dôležité je, aby sme dokázali udržiavať korektné vzťahy a nájsť spoločnú reč, ak ide o deti. A to je úplne postačujúce.

Zošívané rodiny môžu mať svoje výzvy, ale určite prinášajú aj príjemné momenty. Čo pozitívne na nich vnímate?

Celá komplexnosť zošívaných rodín má veľmi pozitívny efekt – a tým je odolnosť. Nielen deti, ale aj dospelí sa stávajú odolnejšími, pretože museli zvládnuť množstvo konfliktných situácií a naučiť sa, ako s nimi pracovať.

Deti si osvoja schopnosť fungovať v dynamickom prostredí, kde sa rôzne deti stretávajú v rôznych časoch, musia sa medzi sebou dohodnúť a naučiť sa akceptovať odlišné názory.

Rovnako sa učia zvládať aj rozdiely – napríklad ak jedno dieťa má lepšie finančné podmienky vďaka druhému rodičovi a môže si dovoliť lepšiu školu či krúžky, zatiaľ čo druhé také možnosti nemá.

Tieto skúsenosti ich dobre pripravujú na život – stávajú sa samostatnejšími, flexibilnejšími a lepšie sa včleňujú do kolektívu či spoločnosti.

Navyše dieťa už od začiatku vidí rôzne spôsoby života a v dospelosti dokáže lepšie porozumieť tomu, že každý je iný a že niektoré veci môžu byť odlišné.

Mária Melková

Koučka a mediátorka, ktorá sa už vyše 10 rokov venuje problematike zošívaných rodín – čiže takých, kam partneri prinášajú deti z predchádzajúcich vzťahov. K tejto téme ju priviedla osobná skúsenosť, a keďže vie, aké je to náročné, rozhodla sa založiť platformu Zošívané rodiny. S kolegami zo Slovenskej akadémie vied vydala knihu Ako zošiť rodinu, ktorá pomôže všetkým, ktorí žijú alebo začínajú žiť v zošívanej rodine a nevedia, čo ich čaká.

Páčil sa vám článok?

(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda jePolitologička

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekteSociologička

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvaťZakladateľ projektu Zmudri

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové Riaditeľka v Nadácii Pontis

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho jaOdborník na informačnú bezpečnosť

Mohlo by vás zaujímať

„Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu,“ hovorí Zuzana Smatanová

Produktivita nie je naša najdôležitejšia črta, náš mozog sa potrebuje aj nudiť. Psychologička Denisa Moravčík Debrecká vysvetľuje, kedy nám plánovanie viac ubližuje, ako pomáha

Ako funguje signál, ktorý spája krajinu? „Lovec búrok“ odhaľuje dobrodružné zákulisie budovania najmodernejšej siete