Sma na to dvaja | O2 Sma na to dvaja | O2

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Odborníci hovoria, čo pre nich znamená chrániť slobodu

Pri príležitosti výročia 17. novembra 1989 sa spolu s odborníkmi zamýšľame, ako môže každý z nás prispieť svojimi rozhodnutiami k ochrane slobody v spoločnosti.

Spoločnosť O2 a Férová nadácia považujú tému slobody a demokracie za veľmi dôležitú, preto dlhodobo šíri povedomie o udalostiach novembra 89. Odkaz Nežnej revolúcie si tento rok pripomína spolu s 89 ochrancami hodnôt, ktorým symbolicky odovzdá kľúče od slobody. Piatich z nich sme sa opýtali, ako sa snažia chrániť nielen svoju slobodu, ale aj slobodu celej spoločnosti.

Koľko viete o novembri 89? Otestujte sa v kvíze a my vás odmeníme dátami

Aneta Világi: V mnohých momentoch si uvedomím, aká vzácna sloboda je
Politologička 

„Sloboda je pre mňa v prvom rade hodnotou. Je to hodnota, ktorú si vážim a som vďačná, že žijem v spoločnosti, ktorá túto hodnotu rešpektuje. Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny. V mnohých momentoch si nanovo uvedomím, aká vzácna sloboda je, keď sa napríklad moji rodičia na pár hodín zhostia mojich povinností a ja môžem ísť s manželom do kina alebo s kamarátkami na kávu.

Viacerí z nás majú možnosť v každodennom živote okúsiť, aké to je, keď o časť svojej slobody prídeme alebo sa jej dobrovoľne vzdáme, napríklad v prospech rodiny

Sloboda je však zároveň aj komplikácia. Tým, že mám slobodu, možnosť vyberať si a voliť svoje kroky, preberám zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Totalitný režim, ktorý vám nadiktuje, ako máte verejne vystupovať, čo máte hovoriť, čo si môžete obliecť, čo môžete čítať a čo počúvať, vám do istej miery uľahčí život. Musíte sa menej rozhodovať, zvažovať, časť zodpovednosti za vaše konanie preberá režim. Ak si však ja osobne mám v takomto prípade vybrať medzi jednoduchším a komplikovanejším životom, tak volím komplikáciu, stojí to za to.“

Elena Gallová Kriglerová: Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte
Sociologička

„Ochrana slobody pre mňa znamená spravodlivosť a férovosť voči všetkým. Možnosť plnohodnotne rozvíjať svoj potenciál aj s podporou verejných inštitúcií. Sloboda je pre mňa priestor pre vzájomný dialóg a rešpekt voči rozmanitostiam. A je to zároveň aj zodpovednosť za budúcnosť a súdržnosť spoločnosti.

Pracujem ako sociologička, skúmam, ako na Slovensku funguje spolužitie rôznych ľudí či skupín ľudí. Vo svojej práci sa preto snažím o ochranu slobody tých, ktorí za ňu nevedia alebo nemôžu bojovať sami. Hľadám spôsoby, ako žiť v čoraz rozmanitejšom svete v rešpekte a spolupatričnosti. To je najväčším príspevkom k slobode. A svoju vlastnú slobodu si najviac chránim tým, že čítam. Veľa čítam.“

Julián Gerhart: Keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa ozvať
Zakladateľ projektu Zmudri

„Pre mňa sa sloboda spája so zodpovednosťou a povinnosťou. Ak sme voči sebe a iným zodpovední, iba vtedy sme naozaj slobodní. Nepatrím k ľuďom, ktorí slobodu berú ako bezbrehé robenie si, čo sa im len zachce bez následkov. Ochrana slobody teda pre mňa znamená rešpektovanie sa navzájom a prijatie svojho dielu zodpovednosti.

Čítajte aj: Sloboda nie je samozrejmosť a tieto filmy vám to pripomenú

Slobodu sa snažím chrániť v prvom rade tým, že sa aj prostredníctvom nášho projektu Zmudri snažíme s ľuďmi o tom veľa rozprávať a spoločne si uvedomovať, aká je sloboda vzácna a krehká. Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že väčšinu času ľudia žili viac v neslobode ako v slobode. Na to stále veľakrát zabúdame. Rozprávať sa o tom však nestačí, keď okolo seba vidíme neslobodu, treba sa aj ozvať, keďže akýsi múdry človek už raz povedal, že na to, aby zlo zvíťazilo, stačí, aby dobro neurobilo nič.“

Martina Kolesárová: Prekonávanie predsudkov je kľúčové 
Riaditeľka v Nadácii Pontis

„Pri ochrane slobody mi napadne veta: nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. Banálna veta, ktorá má v sebe veľa pravdy. To, ako chápeme našu vnútornú slobodu, by malo byť čo najviac kompatibilné s chápaním slobody spoločenstva okolo nás. Mali by sme byť dobrí k sebe samým, starať sa o seba, mať sa radi, a ak to dokážeme, verím, že dokážeme byť rešpektujúci a veľkorysí voči širšiemu spoločenstvu.

Kľúčovou ingredienciou ochrany slobody v demokratickej spoločnosti je pre mňa prekonávanie predsudkov a vytváranie príležitostí, aby sme sa všetci cítili byť jej platnou a plnohodnotnou súčasťou. Vytvárame tým aj lepšie predpoklady na spájanie sa v krízach.

Je dôležité stále si udržiavať istú mieru kritickosti, veľa čítať, získavať informácie o tom, čo sa deje, a byť ‚bdelí‘. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú. Môžeme sa v plnej miere spoliehať na svojich zástupcov v parlamente alebo aj aktívne prispievať k dobru spoločnosti. Je to na nás. V Nadácii Pontis veríme v zmenu zdola a veríme v to, že pozitívne zmeny vyžadujú dlhodobú aktívnu prácu.

Je dôležité udržiavať si stále istú mieru kritickosti, veľa čítať a získavať informácie o tom, čo sa deje. Len vtedy budeme schopní zaznamenať nezdravé správanie a činy, ktoré slobodu ohrozujú.

Pre mňa osobne boli symbolickým momentom slobody zlomové voľby v roku 1998, ktoré znamenali koniec mečiarovskej éry. V deň konania volieb som dosiahla dospelosť a mohla som ísť prvýkrát v živote voliť. Táto skutočnosť ma v živote veľmi ovplyvnila a voľby beriem ako slávnosť. A úprimne vždy verím, že môj hlas je dôležitý. Presne tak, ako bol v tých kľúčových voľbách.“

Tomáš Kriššák: Ochrana slobody je aj o pestovaní svojho lepšieho ja
Odborník na informačnú bezpečnosť 

„Slobodu chápem ako vzťah sily a zodpovednosti. Sily každej ľudskej bytosti konať a tvoriť, ale so zreteľom a zmyslom pre zodpovednosť k sebe a druhým. Tomu zodpovedá aj moje chápanie ochrany slobody. Preto nie je možné tolerovať netolerantných, nie je možné zneužívať slobodu slova na šírenie lží a dezinformácií, nie je možné pri výkone svojich slobôd vedome či nevedome ignorovať zodpovednosť a dláždiť tak cestu neslobode v anarchii.

Ochrana slobody je aj o cite a vnímaní. Ochrana slobody je pestovať v sebe svoje lepšie ja, aby sme boli každý spokojný a slobodný v sebe. Tak sa naša sloboda pretavuje do ďalších hodnôt v našej spoločnosti, ktoré majú kolektívny charakter. V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

V slobode môžeme pestovať toleranciu, otvorenosť, dialóg, dôveru, demokraciu. To všetko, čo je bez výhrad dobré pre celú spoločnosť.

Mojím vzorom je Milan Rastislav Štefánik. Bol aktívny doma aj v zahraničí a žil tak, aby jeho milovaní rodáci poznali slobodu, mali vlastný štát a boli rešpektovaným spoločenstvom ľudí v očiach iných civilizovaných národov. No aj pred ním, aj po ňom žili na Slovensku milióny menej známych Slovákov a Sloveniek, ktorí chápali, že ich konanie môže smerovať k vyššiemu dobru, dielu, ktoré tu zostáva a pomáha rásť a prosperovať všetkým. Tomu zodpovedá aj to, že sa aktívne občiansky angažujem vo forme petícií, dobrovoľníctva, pomoci núdznym, záujmu o verejné dianie, vstupovania do verejných diskusií a podobne.

Bez informačnej bezpečnosti nemôže existovať ani sloboda prejavu a bez nej niet ani slobody a ani demokracie. V dnešnom svete je slobodu prejavu veľmi ľahké zneužiť hlavne v digitálnom priestore. O to viac potrebuje Slovensko osvetu v tom, aby sa digitálne technológie používali na posilnenie pravdy a objektívneho poznania, no sledujeme, že pre rôzne nedostatky a chýbajúce pravidlá sú digitálne platformy miestom, kde sa najlepšie darí pretvárke, lži a falošnosti. Preto by sme mali každý pamätať na Štefánikové slová a žiť tak, aby sme vedeli znovu ,pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť‘.“


Sloboda nie je samozrejmosť, a preto ju treba chrániť. Spoločnosť O2 a Férová nadácia si veľmi vážia všetkých ľudí súčasnej generácie, ktorí svojimi aktivitami ochraňujú alebo pripomínajú vybojované hodnoty 17. novembra, ako sú sloboda, ľudské práva, spravodlivosť, solidarita, tolerancia či ochrana životného prostredia. Ďakujeme, že pomáhate šíriť hodnoty slobodného sveta, ktoré sme vyštrngali 17. novembra 1989.

Páčil sa vám článok?

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Ako hovoriť s deťmi o škodlivom obsahu na internete? Psychologička radí, ako na to bez zákazov a výčitiek

Samostatnou kapitolou toxického obsahu je manosféra, ktorá chlapcom podsúva urážlivé a ponižujúce predstavy o dievčatách.

Už pri zakladaní profilu na sociálnych sieťach dáva chlapec najavo, aké má záujmy a čo ho baví. Prípadne si začne vyhľadávať odpovede na otázky, ktoré sú v období dospievania úplne bežné: prečo sa mi nedarí vo vzťahoch či ako zlepšiť svoj vzhľad… Aj tak môže vyzerať jeho cesta do manosféry, ktorá často znevažuje ženy a dievčatá. Podľa psychologičky Kristíny Blažekovej však netreba hneď siahnuť po zákazoch či vypočúvaní. Oveľa dôležitejšie je úprimne sa o dieťa zaujímať a snažiť sa pochopiť, čo ho k radikálnym názorom na internete privádza.

V rozhovore so psychologičkou a pedagogičkou Kristínou Blažekovou sa dočítate:

  • ako tvorcovia škodlivého obsahu oslovujú chlapcov a tínedžerov,
  • ako začať rozhovor o tom, čo dieťa na internete sleduje,
  • ktoré varovné signály naznačia, že pozerá toxické videá, 
  • čo je rodinná digitálna dohoda a čo si v nej treba stanoviť,
  • kedy môžu mať radikálne myšlienky na dieťa výrazný vplyv,
  • čo tínedžerom bráni v tom, aby sa o témach z online sveta rozprávali viac aj s učiteľmi. 

Manosféra sa v poslednom čase spomína čoraz častejšie. Zjednodušene povedané, ide o obsah na internete, ktorý šíri nenávistné a ponižujúce názory o ženách. Ako sa však chlapec či tínedžer k takémuto obsahu vlastne dostane?

Často sa to začína veľmi nenápadne – motivačnými videami, ktoré na prvý pohľad nepôsobia škodlivo. Môže ísť o videá o úspechu, financiách, cvičení, osobnom rozvoji alebo o tom, čo znamená byť „správnym mužom“. Následne sa však obsah postupne radikalizuje.

Človek sa tak môže dostať od pomerne neškodných motivačných videí až k nenávistným prejavom, urážaniu žien, mizogýnnemu obsahu alebo k presvedčeniu, že medzi mužmi a ženami prebieha akýsi boj.

Prečo to niekto robí?

V manosfére sa často objavuje predstava, že muži sú v spoločnosti v kríze a že ich postavenie ohrozujú ženy, feminizmus alebo širšie spoločenské zmeny. Nejde však iba o ženy. Do tejto predstavy o „ohrození mužskosti“ môžu byť zahrnutí aj LGBT ľudia či rôzne etnické alebo iné menšiny.

Objavujú sa napríklad argumenty, že muži už nie sú dostatočne chlapskí, že ženy preberajú ich úlohy, že LGBT komunita narúša tradičné predstavy o rodine alebo že menšiny mužom „berú prácu“.

To napokon vedie k predstavám, že správny muž má byť silný, úspešný, finančne zabezpečený a má mať v spoločnosti silné postavenie.

Špirála manosféry sa môže začať úplne nevinne – chlapec hľadá rady o sebavedomí, randení či mužskosti. Postupne však môže naraziť na obsah, ktorý jeho osobné problémy vysvetľuje správaním žien alebo spoločnosti. 

Algoritmy mu následne odporúčajú podobný, často čoraz radikálnejší obsah. Z pôvodnej snahy zlepšiť svoj život sa tak môže postupne vytvoriť pohľad na svet v štýle „my verzus oni“: presvedčenie, že za jeho problémy môže určitá skupina, generalizovanie o ženách a pod.

Deje sa takáto radikalizácia postupne alebo stačí jedno silné video, ktoré dieťa ovplyvní a zmení jeho pohľad na vec?

K takémuto obsahu sa môže dostať náhodne, ale aj cielene.

Ak sa napríklad chlapec jednoducho prihlási na sociálnu sieť, algoritmus mu na základe jeho veku, záujmov a predchádzajúceho správania začne ponúkať obsah, ktorý by ho mohol zaujímať – napríklad šport, cvičenie či financie. A odtiaľ sa môže postupne dostať aj k čoraz radikálnejšiemu obsahu.

Druhou možnosťou je, že mladý človek už rieši nejakú otázku identity.

V puberte je úplne prirodzené premýšľať o tom, kto som, aké je moje miesto vo svete, aká je moja úloha alebo ako fungujú vzťahy s kamarátmi či prvé romantické vzťahy.

Ak napríklad cielene hľadá odpovede na otázky typu Čo znamená byť mužom?, Prečo sa mi nedarí vo vzťahoch? alebo Ako mám byť úspešný?, algoritmus mu môže začať ponúkať obsah, ktorý sa na tieto témy priamo zameriava.

Stupňovanie teda môže fungovať podobne, len vstupná stanica je iná.

Môže teda dieťa alebo tínedžer ísť do online sveta hľadať niečo, čo mu chýba v reálnom živote?

Určite. Preto je dobré pochopiť, čo mu skupiny z manosféry poskytujú. Nie sú to iba odpovede na otázky, ktoré si kladie. Veľmi dôležitý je pocit spolupatričnosti.

Mladý človek tam môže nájsť ľudí s podobnými skúsenosťami, problémami alebo takých, ktorí mu hovoria: „Pomôžeme ti zorientovať sa. Ukážeme ti, ako sa stať človekom, akým chceš byť.“

Keď už hovoríme o tom, čo manosféra ponúka chlapcom, aký problém tento obsah vytvára pre dievčatá, ktoré sa s ním stretávajú?

Ak sa stretávajú s obsahom, ktorý im hovorí, že sú vo vzťahoch podradené a že ich hlavnou úlohou je starostlivosť o domácnosť a deti, môže to mať negatívny vplyv na ich sebavedomie.

Výskumy ukazujú, že dievčatá, ktoré sa stretávajú s takýmito komentármi, sa môžu z online priestoru začať sťahovať. Obávajú sa, že ak vyjadria svoj názor, budú zosmiešňované, znevažované alebo napádané.

Máme už aj dáta zo Slovenska, ktoré ukazujú, že sa so znevažujúcimi komentármi stretávajú napríklad v škole, či už od spolužiakov, ale niekedy aj od učiteľov a učiteliek. 

Stále sa objavujú stereotypné názory typu: „Ty predsa nemôžeš byť dobrá vo vede“ alebo „Žena nebude vedieť riadiť podnik“.

Ako môžu rodičia sledovať, čo ich dieťa na internete robí, bez toho, aby malo pocit, že ho špehujú?

Rodič by mal mať určitú mieru kontroly a autority. Nemôžeme celú výchovu postaviť na tom, že budeme iba kamaráti. Rodič má byť v prvom rade ochranca.

Zároveň je potrebné poznať svoje dieťa a vedieť, čo naň funguje a čo nie. 

Vo všeobecnosti by som to rozdelila na viacero rovín. Prvou je prevencia a vzťah dôvery. Dieťa by malo mať pocit, že sa na rodiča môže obrátiť a že rodič mu zároveň dôveruje, ale chce vedieť, či je v online priestore v bezpečí.

Ďalšou rovinou je jasné nastavenie pravidiel. V tomto smere môže pomôcť napríklad rodinná digitálna dohoda.

Čo to je? 

Je to dokument, ktorý si rodina spoločne vytvorí, môže si ho pokojne podpísať.

Môže obsahovať pravidlá používania internetu a sociálnych sietí – napríklad, koľko času tam budeme tráviť, na aký účel ich budeme používať alebo čo urobíme v prípade, že sa stretneme s obsahom, ktorý nás znepokojuje alebo ohrozuje.

Ideálne je dohodnúť sa, že dieťa sa v takejto situácii obráti na rodiča.

Môžeme si zároveň stanoviť aj následky toho, ak sa dohoda nedodrží. To už je vec konkrétnej rodiny.

V súvislosti s nástrahami v online svete sa hovorí, že rodičia by sa mali o to, čo dieťa sleduje, aktívne zaujímať a nenechávať to len na akýsi samospád. Súhlasíte?

Áno, rodič by mal mať o dieťa úprimný záujem.

Niekedy mu iba hovoríme: „Toto je hlúposť. Toto nesleduj. Na internete sú samé nezmysly a iba tam strácaš čas.“ V takom prípade nás však pravdepodobne počúvať nebude.

Sociálne siete sú súčasťou života detí. Musíme ich preto naučiť nielen využívať ich pozitívne stránky, ktorých je veľa, ale zároveň rozpoznávať negatívny obsah. A najlepšie sa to dá robiť rozhovorom.

Máte konkrétne tipy, ako takúto debatu začať?

Môžeme sa dieťaťa opýtať: „Kto sú tvoji obľúbení influenceri? Čo sleduješ? Aký obsah sa ti páči? Prečo ťa to zaujíma?“

Ak daného influencera nepoznáme, môžeme si jeho obsah pozrieť. Dať sa dieťaťom poučiť je tiež úplne v poriadku.

Vzory a pocit spolupatričnosti sú v období dospievania mimoriadne dôležité. A práve to môže byť jedna z vecí, ktoré tieto komunity ponúkajú.

Môžeme si povedať, čo si o konkrétnom obsahu myslíme a prečo. Dôležité je, aby dieťa nemalo pocit, že sme si sadli preto, aby sme ho vypočúvali alebo kontrolovali.

A čo ak rodič zistí, že dieťa sleduje niekoho nevhodného?

Ani vtedy netreba zosmiešňovať dieťa alebo daného influencera vulgárne znevažovať.

Treba skôr pátrať po potrebe, ktorá dieťa k tomu obsahu priviedla. Prečo ho sleduje? Čo mu tento človek ponúka? To môže byť oveľa dôležitejšie než samotný fakt, že ho sleduje.

Čiže základom je nesúdiť dieťa, aj keď vieme, že obsah, ktorý sleduje, môže byť toxický.

Presne. V období dospievania je prirodzená určitá potreba rebelovať, provokovať a testovať hranice. Ak dieťaťu niečo úplne zakážeme, môže to paradoxne zvýšiť jeho záujem.

Preto je lepšie pristupovať k tomu nehodnotiacim spôsobom a neuzavrieť komunikáciu hneď na začiatku.

Existujú varovné signály, ktoré naznačia, že dieťa sleduje niekoho so škodlivými názormi?

Áno, dôležitá je zmena správania, jej rýchlosť a intenzita. Jedným zo signálov môže byť napríklad množstvo času, ktoré dieťa trávi online. Ak bude na internete výrazne dlhšie a vzťahy si vytvára najmä tam, je dobré zaujímať sa o to, čo tam robí.

Ďalším signálom môže byť zmena slovníka. Manosféra má vlastné výrazy – existujú také, ktoré označujú rôzne typy mužov, žien, vzťahov či správania.

Okrem toho sa môže objaviť výrazný záujem o peniaze, trading, kryptomeny alebo predstava, že klasické vzdelanie nie je potrebné.

V manosfére sa niekedy prezentuje názor, že vysoká škola človeku neprinesie úspech a namiesto nej stačí absolvovať kurz, venovať sa investíciám alebo podnikaniu.

Veľkou témou manosféry je aj vzhľad. Ak sa u tínedžera zrazu objaví extrémna snaha zmeniť výzor, môže to súvisieť s trendom známym ako looksmaxxing.

O čo presne ide?

Je to snaha maximalizovať fyzickú atraktivitu – napríklad cvičením, zmenou stravy, prehnanou starostlivosťou, ale v extrémnych prípadoch aj plastickými operáciami.

Mladý človek si môže myslieť, že nikdy nie je dostatočne atraktívny a že musí dosiahnuť určitý fyzický prototyp, aby ho ženy chceli. Samotný záujem o spomínané témy, samozrejme, nie je problém. Dôležitá je intenzita.

Kedy sa dá povedať, že dieťa začína škodlivé postoje preberať?

Keď sa online postoje preklopia do offline života.

Ak sa mladý človek začne znevažujúco vyjadrovať o ženách, menšinách alebo iných skupinách a prejavuje to v škole či vo vzťahoch, už nejde iba o obsah, ktorý niekde videl.

Môže sa objaviť konflikt so spolužiačkami, sexistické komentáre alebo iné prejavy.

Sledovanie teda ešte neznamená, že je dieťa radikalizované. Otázkou je, prečo takýto obsah pozerá.

Je to preto, že mu ho ponúkajú algoritmy? Zaujíma sa o tému? Alebo sa s týmito názormi začína stotožňovať? To sú veľmi odlišné situácie.

Aká je v tomto celom rola učiteľov?

V zásade pri nich platí veľa z toho, čo pri rodičoch: mali by mať o deti úprimný záujem a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich baví. 

Nemôžeme očakávať, že mladí ľudia budú rešpektovať autoritu iba preto, že učiteľ príde pred tabuľu a povie: „Toto nesledujte, pretože je to zlé.“

Je dôležité vytvoriť si so žiakmi vzťah a ukázať im, že učiteľ rozumie svetu, v ktorom žijú.

Môže sa ich pýtať, čo pozerajú na internete, aký obsah ich baví a prečo.

Často sa stretávam s tým, že mladí ľudia hovoria: „S učiteľmi sa o týchto témach nedá rozprávať.“ Buď preto, že učitelia sociálne siete nepoužívajú, nerozumejú im, alebo mladých ľudí za ich obsah zosmiešňujú. To je veľká chyba.

Kristína Blažeková

Vyštudovala poradenskú a klinickú psychológiu a neskôr školskú pedagogiku. Viac ako desať rokov pracovala ako psychologička v poradenských centrách aj v základných a materských školách. V občianskom združení Zvoľ si info sa venovala najmä tomu, ako sa orientovať v záplave informácií, rozpoznávať dezinformácie a rozvíjať kritické myslenie. Prednáša a pripravuje workshopy pre deti aj dospelých. Dnes pôsobí na Trnavskej univerzite.

Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.