Od zážitkových diktátov po budovanie vzťahu k prírode: Tieto 3 projekty online vzdelávania stoja za pozornosť

Učenie sa nemusí byť len o memorovaní a prekonávaní nechuti. Predstavujeme užitočné online projekty, ktoré sú hravé a prinášajú nový pohľad na vzdelávanie.

Keď sa v marci zatvorili školy a deti zostali doma, rozhodla sa Férová Nadácia O2 zareagovať na aktuálne dianie grantom O2 Digitálna škola a v rámci neho podporiť projekty zamerané na inovatívne digitálne vzdelávanie. 

Ako vzdelávať deti doma? Máme pre vás 9 praktických tipov. Chcem vedieť viac

Ich veľkým plusom je, že sa dajú realizovať aj mimo školského prostredia, podporujú deti v samostatnosti aj v uplatnení vedomostí v praxi a učiteľom ukazujú cesty, ako deti vzdelávať efektívne a prakticky.

Medzi 16 vybranými projektmi nájdete organizácie, ktoré na Slovensku pôsobia už desaťročia, aj úplne nové projekty, ktoré prišli s dobrým nápadom v čase karantény. V Sóde sme si pre vás pripravili príbehy troch z nich. Viac informácií o ďalších podporených projektoch nájdete v tomto článku.

Otravujú vás domáce diktáty? V rámci projektu Učíme sa na nete diktujú deťom diktáty známi herci či speváci

Väčšina žiakov základných škôl každoročne napíše menšiu horu diktátov nielen v škole, ale aj doma. Ich najbližší ich musia diktovať, následne opravovať a často aj prekonať vlastnú nechuť, ktorá neraz deti stresuje.

Michaela Adamčíková a Barbora Lazar svojím projektom Učíme sa na nete elegantným spôsobom vyriešili problém mnohých slovenských rodín. Navyše pritom šikovne využili zatvorené divadlá a poprosili o nahovorenie domácich diktátov profesionálnych hercov. Najbližší diktát tak vašej ratolesti môže diktovať Emília Vášáryová, Jana Hubinská, Marek Majeský či Romana Dang Van, s ktorou sa nahrávali prvé diktáty.

„Počas obdobia, keď boli školy zatvorené, som si pri telefonátoch s krstnou mamou vypočula, čo všetko musia deti doma zvládať a s čím potrebujú pomôcť. Keď som počúvala, koľko času zaberie domáce učenie a koľko negatívnej energie sa pri ňom tvorí, začala som rozmýšľať, či sa to rodinám nedá uľahčiť,“ rozpráva o tom, ako vznikol prvotný nápad.

„Išli sme sa opýtať aj priamo do školy. Mali sme približnú predstavu, ako na to a v škole nás v nej utvrdili. Bolo rozhodnuté: ideme nahrávať diktáty,” opisuje Adamčíková začiatky projektu, s ktorým jej pomáha celá rodina.

Hneď v úvode však prišla výzva, kto bude diktáty čítať. V správach sa v tom čase objavovala aj informácia, s akými problémami počas koronakrízy bojujú umelci vrátane hercov, a tak prišla odvážna myšlienka, že by si možno našli čas na nahratie diktátov.

„Tento nápad sa nám zapáčil. Príliš sme však neverili, že by mali chuť zapojiť sa. Nevedeli sme im ponúknuť honorár, odmenou im mohol byť iba dobrý pocit, že pomôžu žiakom,” spomína.

Oslovení umelci však s nadšením súhlasili a mohlo sa začať. S nahrávaním pomohol kamarát zvukár, ktorý mal v dôsledku vtedajšej situácie tiež čas. „Nahrávali sme v zatvorenej škole. Rozložili sme sa v riaditeľni, kde bola najlepšia akustika, a umelci postupne chodili ‚na koberček‘ do riaditeľne,” smeje sa autorka projektu.

V improvizovanom nahrávacom štúdiu sa okrem množstva hercov vystriedali aj ďalšie známe tváre ako spevák Miro Jaroš či moderátorka Adela Vinczeová.

Aj s tvorbou webovej stránky nezištne pomohol rodinný kamarát, postupne sa však nazbierali výdavky, ktoré bolo treba zaplatiť za chod webovej stránky, cloudový priestor na ukladanie nahrávok, zapožičanie techniky či IT podporu.

„Na začiatku sme to zvládali s minimálnymi nákladmi z vlastných zdrojov a vďaka podpore kamarátov, no bolo nám jasné, že sa musíme rozhliadnuť po pomoci. Našli sme ponuku grantu od Férovej nadácie O2 a povedali sme si, že to skúsime, veď nemáme čo stratiť. Bolo naozaj príjemné dostať e-mail, v ktorom nás informovali, že sme uspeli,” hovorí s úsmevom na perách.

Vďaka grantu mohli nahrať diktáty pre všetky ročníky základnej školy a projekt plánujú rozšíriť aj o umelecký prednes. „Pekný prednes básničky, ktorý môže deti inšpirovať pri príprave na recitačné súťaže ako Hviezdoslavov Kubín, nenájdete tak ľahko,” uzatvára autorka projektu Učíme sa na nete.

Chcete viesť študentov k finančnej gramotnosti? Junior Achievement ukazuje pedagógom ako na to

Programy Junior Achievement sa zameriavajú na rozvoj podnikavosti, ekonomického myslenia a finančnej gramotnosti. Učiteľom prináša praktické vzdelávacie programy, vďaka ktorým môžu žiakov základných a stredných škôl vzdelávať zážitkovo. JA Slovensko pôsobí u nás už 28 rokov, z toho 15 rokov aj v online prostredí. Nie je teda žiadnym nováčikom a minulý školský rok sa do jeho programov zapojilo 985 škôl.

Hoci mali väčšinu vzdelávacieho obsahu dostupnú na internete, zatvorenie škôl ich aj tak zaskočilo. Museli totiž do online prostredia presunúť aj to, čo predtým robili osobne. Pomohla im pri tom aj podpora v rámci grantu Férovej Nadácie O2.

„Mnohé naše aktivity, hlavne súťaže, vrcholia práve koncom školského roka. Niektoré aktivity sme preložili na budúci školský rok, pri iných sme sa mohli presunúť online,” opisuje programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko Peter Kalčevský.

Pre svojich 14 000 aktívnych používateľov vylepšili funkcie online systému a pridali aj nové. V čase, keď boli zatvorené školy, systém navyše bezplatne sprístupnili aj ďalším učiteľom.

„Do našich vzdelávacích programov sa dá zapojiť iba raz ročne, keď sa spustí prihlasovanie. Aby mohol učiteľ program vo svojej škole realizovať, musí byť vyškolený. Vďaka možnostiam, ktoré náš systém aj rôzne aplikácie ponúkajú, sme však mohli sprístupniť naše aktivity aj ostatným učiteľom a pomôcť im pri vzdelávaní žiakov z domu,” vysvetľuje Kalčevský.

Táto možnosť sa v krátkom čase stretla s veľkým úspechom. „Zaznamenali sme 200% nárast registrovaných učiteľov, ktorí sa rozhodli túto ponuku využiť,” dopĺňa.

Programový riaditeľ verí, že uplynulé mesiace budú viesť k zmenám vo vzdelávaní. „Veľa rodičov malo konečne možnosť z prvej ruky nazrieť na vzdelávací obsah predmetov. Otvorila sa otázka množstva a relevancie vzdelávacieho obsahu, otázka kvality prípravy učiteľov na prácu a využívanie moderných technológií vo vzdelávaní, nehovoriac o technickom vybavení škôl,” hovorí Kalčevský.

„Predovšetkým sa však rozprúdila diskusia o potrebe praktického vzdelávania, ktoré nie je postavené na memorovaní informácií bez praktického prínosu. Ministerstvo má aktuálne jedinečnú príležitosť urobiť systémové zmeny nielen vo vzdelávaní žiakov, ale aj v príprave učiteľov. Dovolím si tvrdiť, že má aj veľkú podporu verejnosti,” uzatvára programový riaditeľ Junior Achievement Slovensko.

Hľadáte spôsob, ako v deťoch prebudiť vzťah k prírode? Organizácia Strom života pripravuje špeciálny program

Strom života je organizácia, ktorá vedie deti k ochrane životného prostredia a zároveň sa snaží rozvíjať ich emočnú inteligenciu, pozitívne ovplyvniť ich hodnotový systém a posilniť osobnú zodpovednosť voči sebe, iným ľuďom aj svetu. Na Slovensku pôsobí už 40 rokov.

Keď sa zavreli školy, organizácia začala viac komunikovať na sociálnych sieťach a posilňovať svoj digitálny obsah. „Zatvorenie škôlok a škôl výrazne utlmilo našu činnosť. Učitelia museli v prvom rade zabezpečiť vyučovanie v rámci klasických predmetov, a tak išla environmentálna výchova ako prierezová téma väčšinou bokom,” vysvetľuje predseda organizácie Jozef Kahan.

Foto: Kelly Sikkema/Unsplash

Aktivitám organizácie sa počas karantény venoval len zlomok detí, preto hľadali spôsob, ako sa deti môžu rozvíjať, aj keď nenavštevujú popoludňajší prírodovedný krúžok. Prišli s nápadom vytvoriť online moduly s úlohami, ktoré budú zamerané na prírodu, životné prostredie a vplyv človeka na kvalitu života na našej planéte.

Svoj nápad prihlásili do grantu Férovej Nadácie O2 a podarilo sa im uspieť, vďaka čomu sa bude projekt v najbližšom období realizovať.

„Nepôjde len o teoretické vedomosti, deti budú musieť uplatniť aj znalosti matematiky, fyziky či chémie, technické aj prezentačné zručnosti. Naším cieľom je prebudiť v deťoch chuť objavovať, bádať a popritom sa aj učiť,” objasňuje Kahan.

Každý záujemca bude mať na určitý čas možnosť získať prístup k online obsahu zdarma, po uplynutí skúšobnej lehoty môže vo vzdelávaní pokračovať formou plateného členstva. Obsah bude postupne pribúdať na webe organizácie.

Zaujali vás tieto projekty a tohtoročný grant O2 Digitálna škola? Viac informácií o aktivitách Férovej Nadácie O2 nájdete na jej stránke spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ste pripravení na 5G? Vybrali sme 5 mobilov s rýchlym pripojením a naloženou výbavou

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac