Bicykel ako dopravný prostriedok sa teší neustále zvyšujúcej sa obľube nielen celosvetovo a celoeurópsky ale aj tu na Slovensku a hlavne v Bratislave. Ľudia totiž neustále hľadajú spôsoby ako sa čo najekologickejšie dostať z bodu A do bodu B bez toho, aby museli trčať v ranných zápchach a prísť do práce neskoro a vystresovaní. Problém parkovania v centre mesta pri doprave bicyklom taktiež odpadá. Naopak pridanou hodnotou je šport.
Podmienky na dopravu bicyklom v Bratislave sa v posledných pár rokoch aj vďaka neustálemu tlaku verejnosti na lepšie podmienky pre cyklistov zlepšili a pribudlo dokonca aj pár nových cyklotrás alebo aspoň označených pruhov na cestách vyhradených cyklistom.
Väčšina ľudí však stále preferuje vytiahnuť svoj bicykel skôr cez víkend ako počas pracovného týždňa a preto vám ponúkame niekoľko tipov kam sa cez víkend v Bratislave a jej okolí vybrať na športovo- zážitkový výlet.
Výšľap na hrad Pajštún
Náročnejšia cyklo túra ale všetka námaha bude stáť zato, keď uvidíte ten nádherný výhľad zo zrúcaniny hradu Pajštún z 13.storočia.
Tento hrad sa nachádza nad obcou Borinka. Je mimoriadne populárnym pol denným či denným výletom Bratislavčanov počas voľných dní a víkendov. Dostať sa sem dá pohodlnou lesnou cestou cez Železnú studničku.
Zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau, Dolné Rakúsko
Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: János Korom Dr.
Pri tomto výlete prekročíte hranicu. Urobiť tak môžte z dvoch rôznych miest. Buď cez hraničný prechod Petržalka- Berg alebo aj cez Most Slobody, verejnosti taktiež známemu aj ako “most Chucka Norrisa” v Devínskej Novej Vsi.
Záleží len na vás ako dlho alebo krátko chcete na bicykli stráviť. V každom prípade je to však nenáročná túra po rovine a z väčšej časti popri Dunaji takže je vhodná pre všetky vekové kategórie a dokonca i malé deti.
Aj lovecký a mimoriadne fotogenický zámoček Eckartsau a mestečko Orth an der Donau sa nachádzajú v chránenej krajinnej oblasti dunajských luhov Donau Auen a v mestečku Orth an der Donau sa nachádza turistické informačné centrum ako i skvelá reštaurácia na brehu Dunaja.
Zámky Schlosshof a Niederweiden, Dolné Rakúsko
Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: weisserstier
V tesnej blízkosti Devínskej Novej Vsi opäť cez Most Slobody sa nachádzajú dneď dva krásne zámočky, pohodlne dostupné na bicykli i pre rodiny z deťmi alebo menej fyzicky zdatných ľudí. Cesta od parkoviska v blízkosti mostu Slobody v Devínskej Novej Vsi vám k zámočku Schlosshof bude trvať maximálne 20 minút a k zámku Niederweiden maximálne 30 minút. Dostanete sa k nim totiž po rovine a po krásne upravených rakúskych cyklotrasách.
Zámok Schlosshof ponúka krásne múzeum, reštauráciu, kaviareň a ukážkovo upravené okolie s rozsiahlymi záhradami s fontánami a pre deti i mini Zoo. Populárne sú taktiež tradičné a každoročné vianočné a veľkonočné trhy ale aj iné kultúrno spoločenské podujatia priamo v zámku alebo jeho záhradách.
Lovecký zámoček Niederweiden taktiež návštevníkom ponúka rôzne akcie, koncerty či dokonca opulentnú hostinu v barokovom štýle. Viac informácií o zámkoch je dostupných tu.
Prezývané aj mestečo bocianov, pre ich veľký výskyt práve v tomto mestečku. Dokonca sa tu konajú aj slávnosti bocianov vždy na svätojánsku noc z 23 na 24 júna.
Vtedy sa celý Marchegg zíde na brehu rieky Moravy kde je pripravený kultúrny program, ktorý vyvrcholí veľkou vatrou a púštaním sviečok dolu prúdom rieky. Je to ozaj skvelý vizuálny zážitok. Do Marcheggu sa pohodlne dostanete opäť cez most Slobody po asfaltovej ceste za cca 30 minút.
Okrem slávnosti bocianov si môžte pozrieť krásny tunajší zámoček a priľahlý park alebo sa v lete osviežiť zaplávaním si v miestnom umelo vyhĺbenom jazere poprípade zmrzlinou v jednej z miestnych kaviarní.
Túra Nivou rieky Moravy
Zdroj: Flickr: Creative Commons 2,0: Varvarin
Viac menej oddychová rovinatá túra na trase: Devín-Devínska Nová Ves- Devínske Jazero- Vysoká pri Morave a späť.
Celková trasa meria približne 21 km a po celej trase je lemovaná náučnými tabuľami o vzácnom území Nivy Moravy a lužných lesoch, jej histórii, živočíchoch a rastinách tu žijúcich. Je to trasa ako stvorená pre rodinný výlet kde sa spája šport a učenie do jedného.
Túra Kamp-Dyja-Morava
Rakúsko-slovenská 96 km meriaca trasa začínajúca sa v Bratislave a končiaca sa, tak to už záleží na vás a vašej kondícii.
Trasa vedie cez cyklomost v Devínskej Novej Vsi cez mestečko Marchegg až po hraničný prechod Angern -Záhorská Ves. V Angerne budete mať možnosť zažiť krásny výhľad na Moravské polia, Karpaty a vrchy v okolí Hainburgu. Kompou sa následne môžte previezť späť na slovenskú stranu do Záhorskej Vsi a pokračovať späť cez Devínsku Novú Ves až do Bratislavy alebo znova prejsť do Rakúska a vrátiť sa cez mesto Hainburg spät.
Ak ste podnikli iné než vyššie uvedené zaujímavé výlety na bicykli v okolí Bratislavy dajte nám o nich vedieť v komentároch na Facebooku Sódy. Ďakujeme.
<div class=“row callback“><div class=“row callback“> <div class=“col-sm-6 col-sm-offset-6 mobile-center chat-header“> <h3>Máte záujem o prenos čísla?</h3> <div class=“bussines-day“> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a budeme vás kontaktovať. </div> <div class=“bussines-offtime“> Radi vám poradíme a pomôžeme. Nechajte nám vaše telefónne číslo a zavoláme vám v priebehu najbližšieho pracovného dňa. </div> </div> <div class=“col-sm-6 col-xs-12 center chat-image“></div> <div class=“col-sm-6 col-xs-12 mobile-center chat-form“> <form id=“callBackForm“> <input name=“phone_number“ required=“required“ type=“text“ /> <input type=“submit“ value=“Zavolajte mi“ /> </form> <div class=“thanks“>Ďakujeme. Zavoláme vám.</div> </div> <div class=“divider-gray“></div></div>
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia
Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.
Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:
prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad
a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.
Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?
Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu.
Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.
V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.
A vedeli ste?
Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám.
Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012.
Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy.
Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou.
Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.
Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda.
Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.
Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.
Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?
Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia.
Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.
Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?
Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest.
S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi.
Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.
Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.
Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?
Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka.
Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.
Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?
V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.
Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.
A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady.
Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime.
Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať.
Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi.
Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?
Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP.
Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe.
Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.
Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?
Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje.
Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.
Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy.
Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.
Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:
Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma
Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.
DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma
Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu
Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť
Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.
Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie
Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.
Lab.café: Cena za sociálnu inováciu
Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.
Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite
Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.
Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň
Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.
28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?
Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv.
Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov.
Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama.
Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi.
Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás.
Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí.
Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma.
Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)
Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?
Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.
Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?
V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?
Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať.
Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?
Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť.
Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali.
V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.
Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?
Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.
A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?
Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.)
Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn.
Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza.
Ešte ste sa neprejedli?
Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám.
Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.
Juraj Kovaľ
Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
