Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Ošarpané budovy, zvädnuté kvety, jazvy a vlastné telo. Mladá fotografka Ester Šabíková nachádza krásu tam, kde ju iní nevidia

„Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať.“

Fotografov či už profesionálnych alebo tých, ktorí fotia len pre radosť, spoznávame väčšinou cez ich diela. Snímky nám však vždy nepovedia všetko o osobnosti, názoroch a životnom štýle autorov. Preto im kladieme netypické otázky, ktoré pomôžu priblížiť, aký človek stojí za objektívom.

Ester Šabíková je študentkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Hovorí, že v tomto štádiu svojho umeleckého vyjadrovania sa nechce limitovať a zameriavať len na jeden typ fotografie. Páči sa jej zachytávať prítomnosť okamihov, ktoré rýchlo pominú. „Baví ma to, ako mi fotografie dokážu spätne rozohrať konkrétnu situáciu a navrátiť ma do daného okamihu,“ hovorí.

Pochádza z umeleckej rodiny, v detstve sa venovala rôznym športom. „Veľmi dlho som sa bránila čomukoľvek umelecky ladenému, bola som veľmi športovo založená a až počas strednej školy som začala preostrovať na fotografiu. Dnes je na ňu zamerané celé rozpoloženie môjho bytia,“ priznáva mladá umelkyňa.

Vo svojom portfóliu má rôznorodé série fotografií, všetky odfotené analógovým fotoaparátom. „Mám rada, keď sú veci, jedlo, vzťahy a všetko, čím sa obklopujeme naozajstné. Keď niečo odfotím na film, tak samotný záber vnímam viac reálne. Viac si ho vážim. Viem, ako veľmi krehký je a čo všetko je za tým. Milujem celý proces, od vône filmu, cez vkladanie filmu, pozorovanie na matnici, každé jedno cvaknutie, čakanie na film alebo vyvolávanie, skenovanie a nakoniec prezeranie hotových fotiek,“ opisuje proces, ktorý je dlhší než samotné fotografovanie.

„Analóg som si obľúbila aj preto, že je prekvapefnie to, čo uvidím na konci. Mám rada hĺbku, ktorú má film, a ktorú na digitáli len veľmi tažko dosiahnete, ak sa to vôbec dá,“ dodáva.

Na jej fotografiách môžete vidieť prírodu, módu, architektúru či krásu tela. Všetky svoje fotky považuje za veľmi osobné. „Ani neviem, aké iné by mali byť,“ zamýšľa sa.

V sérii s názvom About feelings, process, beauty and self awareness ukazuje aj veci, ktoré sú všeobecne považované za nepekné. Napríklad zvädnuté kvety, ošarpané priestory či jazvy na tele. „Krása je veľmi subjektívna a každý ju vníma rozdielne. Ukazujem príklady zo života, ktoré väčšinou nie sú prvotne vnímané ako krásne, no práve ja ich za krásne považujem, a tak sa ich snažím aj ukázať. Ukázať možnú krásu nedokonalosti,“ hovorí.

Projekt vznikal počas troch mesiacov na rôznych miestach. Začala s ním v českom Josefove. „Fotila som opustené, rozpadajúce sa priestory vojenskej nemocnice. Pôsobili na mňa veľmi zvláštne prítažlivo aj napriek ich absentujúcej známke života. Potom som podobný princíp prítažlivosti našla na mojich kvetoch, ktoré vyschli na parapete. Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú,“ vysvetľuje.

Do série zakomponovala aj seba: „Stále som mala pocit, že mi tam niečo chýba, tak som na fragmenty rozfotila moje nahé telo, s ktorým som mala dlhé roky problém. Vtedy som si uvedomila, že aj v sebe a na svojom tele musím hľadať krásu, tak ako ju dokážem nájsť inde.“

Čo ťa na fotografovaní najviac fascinuje?
Svetlo, to ako funguje, aj to, že vôbec je.

Existuje moment, pri ktorom si si priala mať pri sebe fotoaparát, no nemala si?
Vždy, keď ho nemám. Naštastie je to naozaj málokedy.

Vyber si historickú udalosť z obdobia posledných 100 rokov, ktorú by si chcela odfotiť.
Chcela by som môcť odfotiť moju starú mamu, ktorá sa tesne nedožila môjho narodenia, no celý život sa cítim byť s ňou prepojená, viac ako len z počutia.

Ktorý fotoaparát najčastejšie používaš?
Hasselblad 503cx.

„Ľudia, ktorí sú na fotkách, sú z môjho okolia, každý z nich má na tele nejakú ‚vadu‘, ktorú ale ja považujem za krásnu, jedinečnú, pre nich charakteristickú.“

Ak sa budúce generácie pozrú späť na našu dobu, čo ich bude na nej najviac znepokojovať?
To asi nechám na ne, mňa veľmi znepokojuje apatickosť a nezáujem o životné prostredie, keď ide o každodennosť jednotlivcov.

Aké je najväčšie negatívum života v meste?
Práve tá neekologickosť. Chýba mi aj more.

Ak by si sa mala porovnať s nejakou osobnosťou z minulosti, kto by to bol?
Asi Coco Chanel. Nielen kvôli mojej bezhraničnej láske k móde, ale bola to krásna, krehká, no silná a inteligentná žena s názorom a remeslom v ruke, ktorá sa nebála mužov. Neviem či sa s ňou porovnávať, ale bola super.

Ktorého žijúceho človeka najviac obdivuješ?
Každého, ktorý akýmkoľvek malým kúskom nesebeckosti prispeva ku krajšej budúcnosti našej planéty.

Riadiš sa momentálne nejakou filozofiou?
Ži a nechaj žiť.

Akú vec by si chcela vlastniť?
Arabelin čarovný prsteň, neviditeľný plášť, okrídlené sandále (tie síce mám, ale nelietajú.)

Čo najdôležitejšie vlastníš?
Dajú sa vlastniť vzťahy? Ak nie, tak fotoaparát a kocúra.

Akú knihu si plánuješ najbližšie prečítať?
Tú, ktorá mi skríži cestu.

Ktorú časť sveta by si chcel preskúmať?
Ideálne všetky.

Aký je najlepší spôsob sebavzdelávania?
Byť vedomý, prítomný, všímať si, čo sa okolo deje.

Ako často berieš na vedomie rady iných?
Ak má pre mňa niekto nejakú radu, veľmi rada si ju vypočujem, vezmen na vedomie a potom sa rozhodnem čo ďalej.

Ktorá vlastnosť ti na sebe samej prekáža?
Viem byť krutá (slovne). Nie vždy si dvakrát premyslím čo chcem povedať, nosím srdce na dlani, často počúvam že som naivná. Stále som však neprišla na to, či mi to vlastne prekáža.

Ktorá vlastnosť ti prekáža na iných?
Neempatickosť. Keď sú ľudia vyslovene zlí. Ľuďom všeobecne chýba citlivosť.

Pri akej príležitosti klameš?
Keď sa to hodí?

Vyber vedecký odbor, v ktorom by si chcelal byť expert a prečo?
Oh, chcela by som úplne všetko vedieť o vesmíre. Možno preto, že to nie je možné.

Akú superschopnosť by si chcel mať a prečo?
Chcela by som vedieť ovládať element vody. Môcť ju dopriať všetkým ľudom, zvieratám a rastlinám na zemi. Zastaviť topenie ľadovcov, zapršať tam kde treba. Ale aj spraviť si rýchlo čaj a nepotiť sa v lete.

Kedy si najviac uvedomuješ, že starneš?
Keď si prezerám fotografie. Skôr si ale myslím, že dospievam a zrejem.

Čo plánuješ počas najbližších 24 hodín?
Neplánujem. Mám rada, keď môžem neplánovať a prázdniny sú na to úplne ideálne. No viem, že sa bude všeličo diať a teším sa.

Aké budú tvoje posledné slová pred smrťou?
No tak, ešte raz poprosím.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Stôl v kuchyni je miesto, kde sa spomaľuje čas – a kde sa učíme mať radi seba. Pre Kristínu a Evu zo Žufane je spoločné stolovanie rituálom blízkosti, radosti a prítomnosti

Každá chvíľa za spoločným stolom ukrýva obrovský potenciál.

Varenie, prestieranie a jedenie nemusia byť len každodennou rutinou, ale aj malým kúskom radosti. Pre Kristínu a Evu je jedlo zážitkom, ktorý spája ľudí, prehlbuje vzťahy a prináša pokoj. Spoločnému stolovaniu zasvätili svoj projekt Žufaňa aj viaceré knihy. Stolovanie je pre ne priestor, kde sa ľudia približujú k sebe – a aj k sebe samým. Rozprávali sme sa aj o chaose na stole, ktorý prináša radosť, aj o tom, prečo má zmysel prestrieť si pekne, aj keď je stôl prestretý len pre jedného.

Niekedy stačí aj lavička, aby si boli ľudia bližší. Barbara Zavarská a Illah van Oijen vysvetľujú, čo tvorí kvalitné verejné priestory.

V rozhovore so zakladateľkami Žufane Kristínou Hertelovou a Evou Takáčovou sa dozviete:

  • ako aj v bufete dokážu nájsť priestor na skutočné hostenie a budovanie vzťahov,
  • čo všetko prináša do života spoločné stolovanie,
  • prečo je „chaos na stole“ často cennejší než dokonalý servis,
  • čo všetko sa o sebe môžeme naučiť cez jedlo a ako ho vnímať ako formu sebaláskavosti
  • a ako si aj v dnešnej uponáhľanej dobe nájsť čas na dobré jedlo a spoločné momenty.

Hovoríte o sebe, že vás najviac baví variť, piecť, hostiť ľudí a rozprávať sa. V súčasnosti prevádzkujete bufet Žufet na bratislavskej Partizánskej lúke. Je aj v rušnom bufete stále čas na hostenie a rozprávanie sa?

Kristína: Keď sa zamyslíte nad podnikmi s príjemnou atmosférou, možno vám napadnú tie, kde je majiteľ v role hostiteľa. Niekto možno hľadá michelinské ocenenia a nevyjde z kuchyne, no nás na tom bavia práve tie spojenia s ľuďmi. 

Pamätám si, ako sa nám na začiatku stávalo, že k nám niekto pravidelne chodil a zrazu prestal. My sme však už mali toho človeka nejako zapamätaného, napríklad ako „ryšavú paniu, ktorá si stále dáva kapučíno“, a zrazu sme nevedeli, či sa presťahovala alebo čo sa jej v živote zmenilo.

Je pre vás dôležité budovať vzťah so zákazníkmi?

Eva: Určite, z viacerých našich zákazníkov sa neskôr stali kamaráti, pretože sme ich pohostili, vypočuli, porozprávali sa a vzájomne sme sa priblížili. 

Žufaňou aj našimi kuchárskymi knihami sa nesie heslo „jedlo spája“. Aj dnes, keď už viac riešime veci spojené s manažmentom, je pre nás aj mimo práce kľúčové spájať ľudí cez hostenie a spoločné stolovanie. 

Čo je na spoločnom stolovaní také výnimočné?

Kristína: Je to jedinečný zážitok, stolovanie v skupine je totiž veľmi intímne – nepozvete k sebe domov k stolu hocikoho. Pri stole vznikajú otvorené rozhovory pomedzi všetky tie nádherné zvuky cinkania pohárov, tanierov a príboru. Je to pre mňa jedna z najprirodzenejších foriem trávenia spoločného času – všetci sa musíme najesť a dokážeme zohľadniť, aby si na stole všetci niečo našli. 

To mám na spoločnom stolovaní veľmi rada – zrazu máte veľa rôznorodých misiek, dva druhy šalátu, polievku, tri druhy príloh. Možno to na prvú znie ako veľa zbytočnej práce a chystania, no myslím, že by si to mal skúsiť každý. Spoločné stolovanie je dobrý nástroj, ako budovať vzťahy – stojí to za ten zážitok.

Eva: Pre mňa je to taký rituál zastavenia sa, utíšenia a spojenia. Kristína hovorí o chystaní, to však, samozrejme, nemusí byť len na vašich pleciach. Aj ja som to kedysi vnímala tak, že som chcela všetko nachystať a upraviť, aby to bolo dokonalé podľa mojej predstavy. Vo veľkej skupine to však začala byť nadmerná záťaž, ktorá mi prinášala stres. 

Skúsili sme si to teda rozdeliť – niekto prinesie prílohu, ďalší polievku, iný pomôže prestrieť. Možno to nebude vyzerať tak, ako som si to prvotne vysnívala, no je to naše, každý prispel k dielu a ja som sa cítila odľahčená. 

Cítite to tak, že už samotná príprava spoločného stolovania je dôležitou súčasťou zážitku?

Eva: Určite áno. Môžete si skúsiť aj spoločné varenie. Nám sa niekedy stáva, že sa naši priatelia hanbia pred nami variť, pretože sa tým živíme. 

Na varení je však najkrajšie to, že nikto nevie všetko, je to konštantné učenie sa. Keď vidím variť svojich priateľov, je to pre mňa veľká inšpirácia – aj rovnaké jedlo sa dá urobiť desiatkami spôsobov. To je to, čo ma v kuchyni fascinovalo už odmala – kým boli iné deti vonku, ja som sa motala medzi zásterami.

Kristína: Mám rada spoločné varenie, pretože keď spolu niečo vytvárame, prichádza k nášmu spojeniu. Väčšina ľudí chce žiť v prítomnosti iných ľudí a toto je dobrý spôsob, ako sa k tomu uvoľnene dostať. 

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Keď si doprajem pekné ráno s pekne prestretými raňajkami, žijem z neho celý deň. Prestrieť si stôl len pre seba je prejav úcty k sebe.

Takže žiadny zarovnaný servis s tromi druhmi vidličiek? 

Kristína: Presne tak, zážitok vznikne aj bez dvanásťdielneho servisu. Páči sa mi taká rôznorodosť – každý už pozná svoj pohár a svoje miesto pri stole. 

Eva: Náš stôl je taký živelný ako my – nepredstavujte si biele uhladené stolovanie. V niečom nás taká domáckosť stola vracia do detstva – pamätám si, že aj u babky sme mali na stole veľa rôznych misiek. 

Ako vyzerali vaše stolovacie rituály v detstve?

Eva: Môj ocino veľmi trval na spoločnom nedeľnom obede. Dodnes, keď sa stretneme, sa v nedeľu stoluje a obeduje presne o dvanástej, možno to poznáte zo svojho detstva. Nedeľný obed bol pre celú rodinu priestorom na rekapituláciu celého týždňa – iné dni sme boli rozlietaní v škole, rodičia v práci, v sobotu sa upratovalo, ale nedeľa bola vždy priestorom na zastavenie sa. Aj som si na to v detstve pofrflala, no teraz v tom vidím skutočnú hodnotu a zážitok na celý život.

Kristína: Ja som paradoxne takýto tradičný moment v detstve nemala, spoločné stolovanie mám skôr spojené s oslavami v reštaurácii, kde sa zišla celá širšia rodina. 

Dnes už mám vlastnú rodinu a veľmi mi na spoločnom stolovaní záleží, no musím povedať, že je náročné zladiť sa: niekto chce jesť neskôr, ďalší zas nikdy nie je hladný – sme iní. Stále sa však snažíme. Nedávno som čítala štúdiu, ktorá potvrdila, že deti z rodín, ktoré spolu stolujú, majú vyššie emocionálne prežívanie. Má to mnoho benefitov.

Pomáha spoločné stolovanie učiť deti aj láske k jedlu?

Kristína: Určite áno, láska k jedlu je zásadná – keď sa už v detstve naučíme, že jedlo nie je strašiak, môžeme v dospelosti predísť rôznym problémom spojeným s mentálnym zdravím a so stravovaním. 

V prvom rade však musíme mať radi seba. Mám sa rada, a preto jem to, čo potrebujem, čo je pre mňa zdravé. Bez jedla nevieme existovať, je to, akoby sme nedýchali. Preto je kľúčové budovať si k nemu dobrý vzťah.

Eva: A zároveň sa cez jedlo spoznávame. Po rokoch už presne viem cez kuchyňu navnímať, akú mám náladu a čo práve potrebujem – je to o takom „seba-vedomí“.

Život je pre mňa v niečom ako ten náš jedálenský stôl s mištičkami – nič nie je nalinajkované, je to jeden chaos a obrovský zážitok.

Ako vám jedlo pomáha uvedomovať si samy seba?

Eva: Vždy vidím, v akom som období. Mala som čas, keď som nebola veľmi šťastná, a vtedy som sa prejedala a jedlom som sa snažila nabudiť pocit, že to už bude dobré. Keď sa cítim dobre, som fit a odráža sa to aj na mojom jedálničku – zrazu nepotrebujem ťažšie jedlá. 

Kristína: Mnoho ľudí sa nepozná a netrávi so sebou dostatok času, no pri jedle je to naozaj jednoduché. Len sa zastav a navnímaj, čo chceš zjesť. Sú to palacinky s nutelou? Banánové čipsy? Všetky tieto pocity sú veľmi intuitívne, až také živočíšne a je dôležité, aby sme sa počúvali.

Zvyknete niekedy stolovať aj samy so sebou, aby ste si dopriali čas na spoznávanie sa a počúvanie sa?

Eva: Áno, ja som toto čaro objavila pred desiatimi rokmi a mám to veľmi rada. Keď si prestriem, nachystám raňajky, zjem si ich za stolom a v pokoji dopijem šálku kávy alebo čaju, tak je to také zhmotnené pohladenie. Láskavý moment odo mňa pre mňa. Som sama so sebou a pekne sa o seba postarám. 

Musím sa priznať, že z toho pomalého ranného momentu potom žijem aj v ťažších častiach dňa a naozaj mi to robí dobre. Je to skoro až terapeutické.

Mám priateľov, ktorým by stôl prestretý len pre jedného pripadal smutný a osamelý. Čo by im pomohlo prekonať tieto predsudky?

Kristína: Môže sa to tak zdať, no všetkým odporúčam zahodiť myšlienky o tom, aké to bude, a len si jednoducho prestrieť. Pre niektorých môže byť jedenie osamote spojené s osamelosťou, no nie je to tak. Urobte si pekný čas – vytiahnite aj tie pekné poháre, ktoré si nechávate na Vianoce, a dajte si do vázy kvety. 

Myslím si, že príprava stola pre samého seba je takým prejavom úcty k sebe – tak ako sa musím postarať o svoje telo a umyť si vlasy, rovnako si musím dopriať pokojné jedenie, ktoré je zážitkom.

Hovoríte, že pekné stolovanie je prejavom úcty k sebe. Odhaľuje aj kvalita potravín, ktoré si servírujeme, náš vzťah k sebe samým?

Kristína: Áno, je to aj investícia do nášho zdravia, ktoré by malo byť našou prioritou. Pre mňa je zásadné mať dostatok ovocia a zeleniny od lokálnych farmárov. Znova sa však vraciame k tomu, že v nejakej miere je vždy potrebné vypočuť sa a nasýtiť sa tým, na čo máme práve chuť.

Eva: A ak je to aj nezdravé, netreba sa za to následne trestať v myšlienkach. Jedlo je skvelé a každý má úplne iný apetít. Z detstva si pamätám „neodídeš od stola, kým to nezješ“. 

Dnes to už vidím inak – nijako ma neurazí, keď niekomu nechutí niečo, čo som navarila. Existuje toľko možností a rôznorodých jedál, nemôže nám chutiť všetko a je to v poriadku. Najdôležitejšie je, aby sme sa zastavili a naďalej sa cez jedlo spoznávali. 

Ako sa vám v tejto zrýchlenej dobe darí zastaviť a nájsť si čas na seba aj na jedlo?

Kristína: Je to náročné, niekedy je nemožné zorganizovať skupinu tak, aby mal každý akurát čas. Myslím, že minimálne ľudia v mestách začínajú byť o spoločné stolovanie ochudobnení, pritom je to náš základ, ktorý je tu „odvždy“. Predstavujem si, že aj lovci a zberači jedli mamuta spolu – je to jednoducho v nás.

Najprv nestíhame nič cez týždeň, tak to necháme na víkend, no vtedy zas chceme ísť na výlet a rovno sa najeme tam. Málokedy máme spoločný čas bez zhonu.

Eva: Dokonca niekedy ľudia používajú formulku „nemal som čas najesť sa“. Na čo potom čas máme? Musíme sa zastaviť a pravidelne jesť, neexistuje v práci nič, čo je také dôležité, aby nás to zastavilo. Postaraj sa o seba – priprav si jedlo vopred do krabičiek a uprednostni seba. Všetko ostatné počká.

Kristína Hertelová a Eva Takáčová

Už 10 rokov fungujú pod značkou Žufaňa, ktorá najskôr fungovala ako bistro na Dulovom námestí v Bratislave a dnes už ako “Žufet” – teda špeciálny bufet na Partizánskej lúke. Okrem podnikania v gastre spoločne píšu kuchárske knihy a zvyšujú povedomie o láske k jedlu.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.