Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Popieranie histórie vnímam u mladých ako spôsob revolty, hovorí riaditeľka Post Bellum

Sandra Polovková sa v organizácii Post Bellum dostala k príbehom ľudí, ktorí prežili tragédie 20. storočia. Dnes ich cez zážitkové workshopy prinášajú aj do škôl.

Dôležité historické udalosti 20. storočia by sme si mali pripomínať, tvrdí riaditeľka neziskovej organizácie Post Bellum. Antisemitizmus sa podľa nej druhou svetovou vojnou neskončil. Na školách sa dnes stále málo učí o období totalít. Sandra Polovková porozprávala, ako môžeme o týchto témach vzdelávať mladých, prečo by sme si mali dávať pozor na spomienkový optimizmus na obdobie pred rokom ‘89 a čo spôsobuje rozdeľovanie spoločnosti.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • či chcú pamätníci hovoriť o holokauste a období totalít,
  • prečo je nám židovská kultúra na Slovensku neznáma,
  • či nám prospieva spomienkový optimizmus na obdobie komunizmu,
  • ako mladí ľudia dokážu zmeniť svoje postoje zažitou skúsenosťou.

Soňa Holúbková: Nemusíme bojovať, kto je najlepší, nemáme rovnakú východiskovú pozíciu

Nedávno ste upozornili na Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu kampaňou: „Vaše číslo je 69 000 a nie je šťastné. Mohli ste byť jednou z obetí, ktorú si holokaust vyžiadal.“ Prečo je dôležité pripomínať si významné udalosti našej histórie?

Naša kampaň chcela pripomenúť osudy 69-tisíc ľudí zo Slovenska, ktorých zavraždili počas holokaustu. Ak by sme hovorili o dnešnom území Slovenska, ktoré bolo vtedy zmenšené Viedenskou arbitrážou, počet zavraždených ľudí je oveľa vyšší. Obetí bolo približne 100-tisíc. Nemôžeme na to zabúdať, lebo tieto udalosti formujú našu súčasnosť. Stali sa pred necelými 80 rokmi a spomienky sú stále živé. Dodnes medzi nami žijú svedkovia, ktorí si veľa pamätajú. Je dôležité, aby sme si pripomínali ich príbehy a nedovolili, aby sa čosi podobné opäť zopakovalo.

Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu je pamätný deň, keď bol oslobodený jeden z najdrastickejších koncentračných vyhladzovacích táborov Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime. Nacisti v ňom zavraždili tisíce ľudí iba na základe toho, že mali iný pôvod, než aký pripúšťala ideológia. Počas holokaustu zomrelo v koncentračných táboroch takmer šesť miliónov Židov. Spolu s nimi mnohí ďalší, ktorých nacistická perzekúcia označila za politických odporcov alebo sa z dôvodu hendikepu, sexuálnej či etnickej príslušnosti stali neprijateľnými pre spoločnosť.

Nachádzate dnes v spoločnosti nejaké paralely s tým, čo sa udialo v minulosti? 

Nehľadala by som v tom úplne paralely, pretože je to minulosť. Mali by sme však nahlas hovoriť o tom, čo sa naozaj stalo, a neskrývať sa za nejaké masky. Týka sa to aj obrancov prezidenta slovenského ľudáckeho režimu Jozefa Tisa, podľa ktorých za svoje zločiny nenesie zodpovednosť. Mnohí dnes tvrdia, že našim židovským spoluobčanom udelil výnimky. Väčšina ich však nedostala, o čom by vedela rozprávať aj americká autorka žijúca na Slovensku Madeline Vadkerty. Vo svojej knihe Slovutný pán prezident priniesla jasné dôkazy o tom, ako ľudia adresovali listy prezidentovi a žiadali o milosť, no márne. Tvrdenie, že Tiso bol mierotvorcom a zachraňoval ľudí, je hlúposť a nie fakt. Aj preto s jeho obhajobou nesúhlasím. 

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov.

Ak sa máme rozprávať o minulosti, potrebujeme o nej hovoriť jasne a konkrétne. Slovenský štát nebol v našej histórii jediný, ktorý označil vybrané skupiny ľudí za nepriateľov a následne ich prenasledoval. Veľmi viditeľné to bolo aj počas ďalších desaťročí komunistického režimu. Tí, ktorí s ním nesúhlasili, boli odsúdení za vlastizradu a mnohí aj nespravodlivo väznení v neľudských podmienkach.

Je možné antisemitizmus a populizmus v spoločnosti zastaviť? Čo by sme mali robiť, ak sa deje neprávosť?

Židia sú prenasledovaní veky vekov. Antisemitizmus nie je a nebol ukončený druhou svetovou vojnou, stále pokračuje. Mali by sme sa mať na pozore pred rétorikou politikov a vplyvných ľudí, ktorí dostávajú priestor v médiách a nemajú problém označovať isté skupiny ľudí za nepriateľov národa alebo sa neštítia rozdeľovať spoločnosť.

Práve tento spôsob komunikácie môže podnecovať spoločnosť k nenávisti a viesť k radikalizácii, ktorá môže dopadnúť veľmi dramaticky. To, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny, je špičkou ľadovca. Keď sa deje násilie v uliciach alebo ľudia začnú dostávať rôzne vyhrážky, sú to jasné signály, že sa história opakuje a môže nás to všetkých zasiahnuť.

Dokumentujete príbehy ľudí, ktorí prežili hrôzy druhej svetovej vojny. Stretávate sa niekedy s tým, že sa ľudia nechcú k prežitej ťažkej životnej skúsenosti vracať? 

Stretávame sa s tým často. Platí to nielen o ľuďoch, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, ale aj perzekúcie počas komunistického režimu. Je to prirodzené, lebo zažili traumu. V mnohých prípadoch môžeme hovoriť doslova o zázraku, že prežili. Niektorí sa po nahrávaní príbehu napokon rozhodnú, že ho nechcú zverejniť alebo že ho chcú publikovať pod pseudonymom. Je to spôsobené aj tým, že antisemitizmus je v našej spoločnosti stále zakorenený. 

Pred druhou svetovou vojnou žila na našom území židovská komunita a bola súčasťou našej spoločnosti. Väčšina Židov však bola vyvraždená. Nečudo, že dnes poriadne ani nepoznáme židovské tradície a kultúru. To ponúka priestor na rôzne konšpirácie a klamstvá, ktoré sa na internete rýchlo šíria.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu.

Ako sa dnes žije na Slovensku pamätníkom, ktorí zažili hrôzy v rôznych obdobiach našej histórie?

Keď sa rozprávame s ľuďmi, ktorí prežili vojnu alebo holokaust, bývajú znepokojení. Ak sa niekto zdraví Na stráž! alebo vidia v parlamente sedieť sympatizantov Jozefa Tisa, vzbudzuje to v nich značné obavy. Nemyslím si však, že je to pre nich jediný dôvod strachu. Ich životy ovplyvnili hrôzy, ktoré si sotva dokážeme predstaviť. Najradšej by na ne zabudli, čo sa, samozrejme, nedá. Následne prišiel ďalší režim.

Mnohí, ktorí prežili holokaust, zanevreli na náboženstvo. Veľa ľudí sa rozhodlo zmeniť alebo utajiť svoju židovskú identitu. Pri rozhovoroch s ľuďmi z druhej generácie sa často dozvedáme, že o svojom pôvode nevedeli. Buď sa o ňom doma nehovorilo, alebo o ňom sami nechceli hovoriť. Mnohí sa dodnes boja o svoju slobodu a majú obavy o vývoj spoločnosti.

V organizácii Post Bellum sa venujete aj vzdelávaniu mladých. Majú dnes prehľad o historických udalostiach, zaujíma ich to?

Robíme zážitkové workshopy pre mladých. V každej triede sa nájde skupinka študentov, ktorá je v revolte a nechce byť súčasťou aktivity. Spomínam si, ako sme minulý rok boli v divadle v Bátovciach. Mali sme skupinku ôsmakov a deviatakov zo základnej školy. Niektorí sa nechceli zapojiť. Naše workshopy sú však postavené na hre. Každý má nejakú postavu, takže skôr či neskôr na neho príde rad. Tí, ktorí boli na začiatku proti, boli napokon najviac zapálení a sledovali, ako sa celá hra skončí. Ono sa to v nejakom momente vždy zlomí. Mladí sú vždy zvedaví, ako sa situácia vyvinie a bude pokračovať.

Záujem z ich strany o modernú históriu je. Otázne je, či je pre nich zaujímavý a atraktívny spôsob klasického frontálneho vyučovania a memorovania dátumov alebo sa radšej učia prostredníctvom zážitku a konkrétnych životných osudov. Nie sú to príliš vzdialené dejiny, aj preto sa o nich mladí chcú rozprávať. Aj cez prežité ľudské príbehy si upevňujú svoje morálne hodnoty.

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali.

Ako fungujú vaše vzdelávacie projekty? 

Ponúkame workshopy pre žiakov a študentov na základných a stredných školách. Je o ne čoraz väčší záujem. Pandémia však zamiešala karty aj nám, niektoré sme preto transformovali do online prostredia. Každý z workshopov sa venuje inej téme – či už ide o komunistický režim, druhú svetovú vojnu, alebo obdobie Nežnej revolúcie. Workshop trvá celý deň a zúčastňuje sa na ňom maximálne 35 žiakov. 

Na začiatku študentom pridelíme postavy, ktoré počas dňa hrajú. Vychádzame zo skutočných príbehov pamätníkov, ktoré sme v Post Bellum zdokumentovali. Mladí cestujú v čase. Často robia rozhodnutia ako postavy príbehu, ktorý sa kedysi stal.

Po ukončení fázy hry, keď vystupujú zo svojich postáv, spoločne diskutujeme. Hovoríme o tom, čo zažili a čo sa počas dňa zmenilo. Na začiatku i na konci workshopu dostávajú identické postojové dotazníky, z ktorých neraz vidíme zmenu v ich uvažovaní. Po workshope už nie sú celkom presvedčení o tom, že Slovensko patrí iba Slovákom alebo že za holokaust môžu Nemci.

V jednom rozhovore ste spomínali, že popieračov holokaustu je medzi nami stále veľa. Vnímate to aj medzi mladými ľuďmi?

Na workshopoch sa stretávame s reakciami niektorých študentov, ktorí majú o holokauste isté pochybnosti. Myslia si, že história sa odohrala trochu inak. Môže za to vzdelávací systém i prostredie, ktoré ich obklopuje. V dobe konšpirácií a šíriacich sa hoaxov sa im nemožno veľmi čudovať.

Odborník na umelú inteligenciu: Pomohlo by nám, keby sme sa na sociálne siete nechodili hádať

Ak sa pozrieme na niektoré knihy o histórii, ktoré dnes vychádzajú, je to pre nás výstražný signál a mali by sme sa voči tomu vymedziť. Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa. No u mladých by som to skôr vnímala ako spôsob ich revolty. Mnohí chcú niekam patriť. Nachádzajú sa v období puberty a je prirodzené, že prežívajú obdobie vzdoru. Nelámala by som nad nimi palicu. Je dôležité s nimi diskutovať prostredníctvom faktov a príbehov.

Ak sa dezinformácie šíria aj v školskom prostredí, je dôležité to riešiť. Popieračov holokaustu je medzi nami veľa.

Medzi vaše projekty patria aj putovné výstavy. V ktorých mestách na Slovensku ich dnes ľudia môžu vidieť? 

Aktuálne sa naša putovná výstava Po 2. svetovej vojne presunula na východ Slovenska do mestečka Giraltovce. Návštevníci sa na nej môžu zoznámiť s 15 príbehmi ľudí, ktorí majú za sebou zverstvá vojny. Medzi nimi s Martou Szilárdovou, ktorá zažila geto, koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau i pochod smrti. Ďalším hrdinom je bývalý väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko, ktorý v roku 2017 dostal aj Cenu pamäti národa. 

Koncom marca sa výstava presunie do Lamača v Bratislave, keď si budeme pripomínať 80. výročie prvých transportov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Sme radi, že sa nám príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť, darí dostať do najrozličnejších kútov Slovenska.

O ktorých obdobiach našej histórie by sa podľa vás malo v spoločnosti hovoriť viac? 

Mali by sme viac hovoriť aj o období komunizmu. Spomienkový optimizmus na bývalý režim je v ľuďoch hlboko zakorenený. Nebolo to však len obdobie pionierov a iskričiek, ale doba, ktorá obmedzovala ľudské práva a slobody. Nie je vôbec cesta, aby sme sa čo i len v spomienkovom optimizme vracali pred rok 1989. Je nezmysel, ak si niekto myslí, že za čias socialistického Československa nám bolo iba dobre. Mali by sme sa o tom rozprávať nielen ako o období cenzúry, ale aj cez konkrétne ľudské osudy.

Je to obdobie, o ktorom sa dnes v školách takmer vôbec neučí. Mnohí mladí ľudia nepoznajú fakty. V našej spoločnosti nie je konsenzus, že to, čo sa dialo pred rokom ‘89, bolo nesprávne. Treba sa však jasne vymedziť voči diktatúre a obmedzovaniu slobody slova. Jasné pomenovanie chýb by nám pomohlo rozlíšiť, v akom kontexte používajú pojmy niektorí politici i samotní ľudia. Napríklad o slobode slova dnes počúvame často v inom význame, v akom je v skutočnosti definovaná. To je manipulácia.

Čím si vás Post Bellum získalo?

Získalo si ma najmä tým, že chcem žiť v slobodnej spoločnosti. Takisto skutočnými príbehmi ľudí, ktorí zažili hrôzy predošlých režimov. Predtým som nebola úplne veľkou fanúšičkou histórie a dejepisu. Vďaka združeniu Post Bellum sa dnes na ňu pozerám inak. Nechcem, aby sa situácie spred niekoľkých desaťročí opakovali. Tie nástrahy, ktoré by to mohli umožniť, sú tu však stále prítomné.

Každý deň čelíme v našom združení novým výzvam. Snažíme sa presvedčiť nielen donorov, ale aj spoločnosť a mladých na školách, že sa o týchto témach potrebujeme rozprávať. Stretnutia s pamätníkmi sú pre nás nesmierne prínosné. Nielenže sa s nimi rozprávame o tom, čo prežili, ale z mnohých z nich sa stávajú priatelia. 

Post Bellum dokumentuje príbehy, na ktoré sa zabudlo alebo sa malo zabudnúť. Môžu nám pomôcť poučiť sa z moderných dejín a urobiť všetko pre to, aby sa minulosť neopakovala. Aktivity organizácie, ktorá sa na Slovensku snaží vzdelávať o dôležitých udalostiach histórie mladých, podporila Férová Nadácia O2.

Sandra Polovková

Vyštudovala Divadelnú fakultu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Spolupracovala so Slávou Daubnerovou, Divadlom Pôtoň i s divadlom NOMANTINELS a Divadlom SkRAT. Dva roky pôsobila ako riaditeľka divadelného festivalu Scénická žatva. Dnes je riaditeľkou neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá dokumentuje príbehy pamätníkov 20. storočia. Združenie okrem rozhovorov s pamätníkmi organizuje aj zážitkové vzdelávacie workshopy na školách, vydáva časopis Príbehy 20. storočia a prináša putovné výstavy na slovenské námestia, aby sa nezabudlo na následky totalitných režimov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Spolupracuje s prestížnymi značkami, no odmieta robiť len pekné obrazy bez výpovede.

Nie je typ, ktorý by kričal, že točí pre veľké značky ako Hugo Boss, Apple alebo Armani. Skôr ten, kto sa ticho díva a v obrazoch zachytáva to, čo iným uniká. Igor je režisér, kameraman a fotograf, ktorého tvorba balansuje medzi krásou a dôležitými spoločenskými odkazmi. Z malých osobných projektov sa dostal do veľkého sveta, a predsa ho značne formovali chvíle, keď si dovolil priznať, že niečo nevie a potrebuje poradiť.

Stylistka Martina Karny: „Štýl obliekania je tiež nástroj na spoznanie seba samého.“

V rozhovore s umelcom Igorom Smitkom sa dočítate aj to:

  • ako sa dostal od turistickej kamery k módnym kampaniam so 100-členným štábom, 
  • ako ho prvý veľký projekt pre značku Gucci naučil pýtať si pomoc bez pocitu zlyhania,
  • prečo sa autentickosť nedá oklamať,
  • ako sa dajú aj ťažké témy spracovať citlivo a krásne, 
  • aké príbehy Igor v detstve nevidel a prečo ich dnes tvorí pre ďalších, 
  • prečo je bezpečné prostredie dôležitejšie než perfektné technické podmienky.

Pre niekoho si „ten kameraman, ktorý robí pre veľké módne značky“, pre iného úspešný režisér, ktorý sa nebojí otvárať aj náročné témy. Keby si sa mal opísať ty sám, napríklad obrazom, čo by sme na ňom videli?

Nedávno som v Národnej galérii v Prahe narazil na obraz, pri ktorom som mal silný pocit, že sa s ním stotožňujem. Bol na ňom biely kôň uprostred takej mystickej lesnej scenérie a vedľa neho stál mladý muž, ktorý sa mi aj celkom podobal.

Bola to len taká symbolická, snová scéna, ale veľmi sa mi páčila. Biely kôň má v sebe niečo magické, čo so mnou rezonuje. Jeho symbol má veľa vrstiev a duchovných významov, ktoré sú mi blízke.

Aj kampane, ktoré si robil pre značku Gucci, v sebe nesú dávku mágie. Práve tá prvá sa stala pre tvoju kariéru prelomovou. Ako si na tento projekt spomínaš?

Predtým som robil veľa vlastných projektov – boli malé, slobodné, osobné. V tíme nás bolo zopár a boli sme zvyknutí, že si robíme všetko sami. Zrazu sme sa ocitli na profesionálnom „sete“, kde nás obklopovalo sto ľudí, z ktorých každý mal svoju špecializáciu a skúsenosti zo svetových projektov. 

Bol to obrovský skok v štandardoch, ktoré sme museli nastaviť. Zároveň to bola príležitosť, ktorú sme nemohli odmietnuť. Išli sme do toho úplne úprimne, našťastie, aj to pracovné prostredie bolo otvorené a podporujúce.

No aj tak som cítil veľký tlak – nie zvonka, ale od seba samého. Bola to pre mňa obrovská škola.

Čo si sa v nej naučil?

Naučil som sa púšťať kontrolu, priznať si, že niečo neviem, že je v poriadku sa pýtať. Bolo to pre mňa náročné – podľa mňa je pýtanie si pomoci špecifická téma, a to najmä v technických profesiách, ako je kamera, kde je milión detailov a väčšina z nich sa nedá naučiť z kníh. Potrebuješ ich zažiť. 

Znamená to byť často nováčikom a dostávať sa do zraniteľnej pozície. Musíš sa naučiť povedať: „S týmto ešte nemám skúsenosti, vysvetlite mi to.

Všetko, čo vytvárame, je odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.

To si vyžaduje veľkú dávku odvahy, obzvlášť v dnešnej dobe, keď sa hovorí Fake it till you make it (v preklade: Predstieraj, kým sa ti to nepodarí) a neistota býva vnímaná ako slabosť.

Áno, presne. Je za tým veľa vnútorných procesov. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, ľudia okolo boli takmer vždy veľmi ochotní mi pomôcť, vysvetliť, podporiť… Bolo v poriadku niečo nevedieť. Niekedy to však nestačí, lebo aj ty sám sa musíš cítiť dostatočne bezpečne a sebaisto, aby si tú pomoc vedel prijať.

Keď som bol mladší a začínal som pracovať na veľkých projektoch, chýbali mi skúsenosti a často som pociťoval imposter syndróm (stav, keď má človek pocit, že si svoj úspech nezaslúži – napriek objektívnym výsledkom má obavy, že bude „odhalený“ ako podvodník, pozn. red.). 

Práve naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania mi s tým pomohlo. To bolo pre mňa rovnako dôležité ako všetky technické zručnosti.

Tie si vraj začal naberať ešte počas strednej školy, keď si chodil s vyklápacou turistickou kamerou. Ako si spomínaš na svoje začiatky?

Áno, začínal som tým, že som dokumentoval svoj život, výlety s kamarátmi – spočiatku skôr intuitívne. Ale zároveň som sa na tom postupne učil remeslo: ako pracovať s videom, strihať, rozmýšľať nad obrazom a strihom. 

Bolo skvelé, že sa na to časom nabalila aj platená práca a už to nebolo len nákladné hobby. Technika bola drahá a to, že som si ňou mohol začať aj zarábať, mi veľmi pomohlo. 

Robil som veľa pracovných projektov, ktoré síce neboli umelecké, ale dali mi výborný základ. Naučil som sa technické zručnosti, ale aj to, ako fungovať v tíme a ako komunikovať s ľuďmi.

Odmietol si už niekedy komerčný projekt, ktorý bol zaujímavý, ale nerezonoval s tvojimi hodnotami?

Veľakrát. A som rád, že som pomerne skoro pochopil, že rovnako dôležité ako prijímať prácu je vedieť ju odmietnuť. Ak projekt necítim, viem, že niekto iný ho možno urobí lepšie, lebo sa s ním bude viac stotožňovať. 

Niekedy ide o hodnotový nesúlad, inokedy je to len vedomé rozhodnutie, že svoj čas chcem investovať inam. Stalo sa mi však aj to, že sa projekt navonok tváril ako angažovaný, ale po rozhovoroch s tímom som zistil, že o danej téme vôbec nič nevedia a ide len o tzv. pinkwashing (situácia, keď sa firma alebo organizácia navonok prezentuje ako podporujúca kvír komunitu, no v skutočnosti túto podporu využíva len ako marketingový nástroj, pozn. red.) či iné formy „washingov“.

Ako by si dnes opísal svoju prácu? Čo tvoríš a pre koho?

Momentálne sa snažím venovať väčšinu svojho času autorským projektom, ktoré sú v rôznych štádiách vývoja. Veľa sa venujem výskumu a písaniu. Popri tom pracujem aj na komerčných projektoch, ktoré majú v ideálnom prípade nejaký priesečník s mojou tvorbou alebo aspoň estetikou. 

Funguje to napríklad tak, že mi príde kreatívne zadanie na vizuálnu kampaň, kde mám vytvoriť video, fotografie alebo kombináciu. To potom musím ideovo a esteticky uchopiť a nájsť cestu, ako to odkomunikovať.

Naučiť sa pýtať si podporu bez pocitu zlyhania bolo pre mňa rovnako dôležité ako technické zručnosti.

Vo svojej tvorbe si viditeľne dávaš záležať aj na výbere tém. Ktoré z nich sú pre teba najdôležitejšie?

Keď to zovšeobecním, tak je to nejaká forma oslobodzovania sa a vybalansovávania, čo asi môže znieť veľmi abstraktne. Často v sebe cítim veľký tlak, ak niekde vnímam nerovnosť alebo nerovnováhu. Preto som často pracoval na príbehoch vychádzajúcich z minorít, chýbala mi ich prítomnosť a hlas – či už v umení, alebo vo verejnom priestore.

Veľmi rád spomínam na krátky film Rite of Spring, v ktorom túto rovnomennú operu od Stravinského interpretujú performeri z londýnskeho súboru Culture Device. Je to súbor, kde ich okrem lásky k divadlu a vystupovaniu spája aj to, že všetci majú Downov syndróm. Bolo to jedno z najkrajších natáčaní a mali sme na naň veľmi silné reakcie.

V našom lokálnom priestore to zas bol krátky film House of Velvet, v ktorom sme vytvorili portrét prvého slovenského ballroomového housu. Vnímanie ballroomovej scény bolo pre mňa zaujímavé už dlho, ale prekvapilo ma, pre koľko ľudí bol tento film introm do toho, že tu táto subkultúra existuje. 

Snažili sme sa film podať tak, aby neukázal len jej performatívne časti, ale ukázal aj akýsi ponor do života postáv, ktoré túto scénu tvoria. Je to v krátkom formáte, ktorý zvládne aj väčšinový divák.

Máš konkrétne dielo, ktoré považuješ za najosobnejšie?

Asi najbližšie k môjmu vnútornému hlasu z doterajšej tvorby má krátky film As Above So Below, ktorý spája veľa elementov, ktoré sú pre mňa dôležité. Názorovo, ale aj formálne a esteticky. 

Vznikal absolútne slobodne v dialógu so Spunkeym, s ktorým sme ho spoluvytvárali a organicky sa dopĺňali. Povedali sme v ňom veľa osobných vecí, aj keď sú asi dosť skryté v jeho symboloch a vizuálnych metaforách.

No myslím, že to najosobnejšie dielo ešte len vzniká. (Úsmev.) Postupne ako dospievam, sa aj moje projekty stávajú osobnejšími a dovolím si viac hovoriť o veciach, ktoré mnou hýbu. Aby to malo silu, musí to byť skutočné. Inak sa to ľudí nedotkne.

O aký projekt ide?

Už dva roky vyvíjame seriál zameraný na tínedžerov, kde sú hlavné postavy kvír ľudia. Uvedomil som si, že som sa ako tínedžer na obrazovke vôbec nevidel a chýbalo mi to. 

Zdá sa mi dôležité vytvoriť dielo zasadené do nášho geopolitického priestoru, v ktorom sa budú prirodzene vyskytovať kvír ľudia, ich príbehy a vzťahy. A špeciálne, keď ide o tínedžerov – mali by cítiť, že sú videní. Baví ma vytvárať prostredie, ktoré je prirodzené, plné a ukazuje rôzne životné linky, rôzne situácie a rôznych ľudí.

Mení sa podľa teba smerovanie kvír filmov či seriálov?

Vnímam, že zobrazenie kvír postáv vo svete sa rozširuje. V našom priestore sa však stále zobrazujú veľmi stereotypne a je to podľa mňa prirodzený dôsledok toho, že ich tu vidíme tak málo. Aj preto robíme spomínaný seriál. Ak je reprezentácia postáv bohatšia, viac ľudí sa v nich môže nájsť.

Nedávno som videl film s mladými kvír hrdinami. Bol až prekvapivo optimistický a ja sám som si uvedomil, aké nezvyčajné je niečo také vidieť. Ale hovorím si, prečo nie? Odľahčených romantických filmov pre hetero publikum sú stovky. Prečo by ich nemohlo byť viac aj v kvír priestore?

Mám pocit, že niektoré témy – najmä tie, ktoré sa týkajú minorít alebo kvír postáv – sa často zobrazujú len ťaživým spôsobom. Cítim potrebu to robiť inak. Neznamená to, že sa vyhýbam náročným témam, ale že hľadám spôsob, ako o ťažkých veciach hovoriť citlivo a vyvažovať ich nádejou a optimizmom.

Šťastné a ľahké momenty majú svoje miesto, aj keď sú súčasťou zložitých príbehov.

Vnímaš vo svojom okolí nejaké talenty, ktoré ťa aktuálne inšpirujú?

Neviem, či viem povedať konkrétne mená, ale vo všeobecnosti ma inšpirujú ľudia, ktorí sú autentickí. Keď je niekto naozaj napojený sám na seba, jeho tvorba má silu, pretože vychádza z čistého zdroja.

Často sa mi to deje pri hudbe – pozorujem niekoho, kto vie extrémne dobre komunikovať svoj príbeh, atmosféru a kontext ako človek. Pre toto sa dokážem nadchnúť.

Umelkyňa Katarína Poliačiková: „Keď píšem, zažívam bytostné šťastie. Som napojená na niečo zo seba, čo ma presahuje.“

Máš pocit, že to dokážeš aj ty?

Myslím si, že sa to stále učím. Ale viem, že keď sa mi podarí napojiť sa na seba, tie veci prichádzajú samy. Najviac sa stotožňujem práve s projektmi, ktoré vznikli prirodzene, bez tlaku.

Čo ti v tom pomáha?

Je to niečo, čo som sa musel učiť postupne. Byť slobodným a môcť si manažovať všetok svoj čas a tvorivú prácu je skvelé, ale môže to byť zároveň aj dosť paralyzujúce. 

Veľmi mi pomohla postupne vytvorená pracovno-životná rutina a rituály ako meditácia alebo písanie denníka. Pomáha mi to naladiť sa na seba. Nie egocentricky, ale úprimne – na to, čo sa vo mne práve deje. 

Myslím si, že vytvárať vlastný odkaz a vyživovať ho je to najdôležitejšie. A to sa nedá bez toho, aby sme sami seba skutočne poznali. Všetko, čo vytvárame, je podľa mňa odrazom niečoho hlbšieho, čo v sebe nosíme.


Igor Smitka

Režisér, kameraman a fotograf, ktorý vo svojej tvorbe prepája vizuálnu precíznosť s osobným presahom. Vyštudoval fotografiu, no prirodzene sa presunul k filmu a pohyblivému obrazu. Začínal ako tínedžer s vyklápacou turistickou kamerou, dnes má za sebou medzinárodné projekty vrátane kampane pre značku Gucci. Vo svojich autorských dielach sa venuje témam inakosti, viditeľnosti a vnútornej pravdivosti. V súčasnosti pripravuje seriál z prostredia kvír tínedžerov.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.