Príbehy

Poznáme tohtoročné Biele vrany. Pripomínajú dôležitosť hodnôt Novembra 89

Medzi štvoricou laureátov je dôchodkyňa, ktorá upozornila na podozrivé prevody pôdy aj najstarší československý skaut.

Autor Sóda v spolupráci s Bielou vranou

Foto archív Bielej vrany

Ctibor Bachratý

Dátum19. 11. 2019

Už po dvanásty raz sa v nedeľu 17. novembra slávnostne odovzdali ocenenia Biela vrana za občiansku odvahu a obhajobu verejného dobra. V čase 30. výročia Nežnej revolúcie príbehy ocenených pripomínajú hodnotu slobody aj to, aké dôležité je starať sa o ňu. Súčasne upozorňujú na to, že ani 30 rokov po Novembri 89 nie je právo a spravodlivosť rovnako dostupné pre všetkých. Ocenenie preto získali štyria laureáti, ktorí tieto odkazy stelesňujú.

O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť. Zistite viac

Laureátov aktuálneho ročníka vybrala Rada Bielej vrany, ktorej členmi sú novinár Tomáš Němeček, herečka Táňa Pauhofová, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák, právnička a zástupkyňa Via Iuris Eva Kováčechová, riaditeľ kultúrneho centra Stanica-Záriečie zo Žiliny Marek Adamov a publicistka a zakladateľka Amnesty International Marta Šimečková.

Mária Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy

Prvou z nich je Mária Sisáková, dôchodkyňa z obce Zbudza pri Michalovciach, kde žije už takmer 50 rokov. Vyhľadávaním v katastri odhalila podozrivé prevody pôdy, o ktorú prišli jej susedia. Pomohla im na problém dôrazne upozorniť a úrady jej napokon dali v mnohom za pravdu. Prípad v súčasnosti vyšetruje polícia.

„Pani Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy náhodou – všimla si nepokosenú lúku. Potom sa dôsledne pýtala a pozerala do verejných databáz. Keď zistila, že pôdu mal údajne predať dávno mŕtvy sused, zalarmovala pôvodných majiteľov,“ priblížil člen Rady Bielej vrany Tomáš Němeček.

„Mária Sisáková nám ukazuje, že každý z nás môže prispieť k ochrane verejného dobra, ak je vnímavý a vytrvalý. Je tak inšpiráciou pre všetkých,“ dopĺňa.

Milan Hudák svojím prípadom upozorňuje, že právo nie je rovnaké pre všetkých

Ďalším laureátom sa stal Milan Hudák z Moldavy nad Bodvou, ktorý sa v roku 2013 stal spolu s ďalšími 30 spoluobčanmi obeťou policajnej razie a namiesto poctivého vyšetrenia prípadu sa dočkal obžaloby za krivú výpoveď, pričom mu hrozí vysoký trest.

V komunite je prirodzeným lídrom, stojí na čele skupiny šiestich obžalovaných a svoju tvár nastavuje médiám. V osade podporuje ostatných, je pozitívnym príkladom pre mládež. Vedie združenie, ktoré cez vzdelávanie, umenie a šport pomáha integrovať Rómov.

„Razia v Moldave nad Bodvou je jedným z najbrutálnejších zásahov na Slovensku za ostatných 30 rokov. Nikdy nebol dostatočne vyšetrený. Naopak, najmocnejší tohto štátu a jeho najvýznamnejšie inštitúcie popierajú jeho nezákonnosť,“ vysvetľuje členka Rady Bielej vrany Marta Šimečková.

„V tejto situácii sa obžalovaní vlastne stávajú disidentmi vo vlastnej krajine. Štátna šikana ich skôr tlačí vzdať sa, trvanie na pravde je odvážnym principiálnym aktom. Tento prípad je aj akútnou správou o nefunkčnosti vlády a nerovnosti práva pre nás všetkých,“ dodáva.

Eduard Marek a Branislav Tvarožek sa vzopreli totalitným režimom

Tretím a štvrtým oceneným sa stali 102-ročný celoživotný skaut Eduard Marek a 94-ročný Branislav Tvarožek, ktorí sa vzopreli dvom najväčším totalitám 20. storočia a prejavili občiansku statočnosť v najťažších chvíľach za obrovskú cenu.

Eduard Marek je najstarším československým skautom. Osobne sa stretol s Tomášom Garriguom Masarykom a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka. Oslovila ho skautská filozofia obsiahnutá vo vete Každý deň jeden dobrý skutok, ako aj harmónia s prírodou.

Uväznili ho obe totality – nacisti za pomoc Židom a komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Bol súdený v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou, aj napriek perzekúciám však zostal svojim skautským ideálom verný celý život.

Príbeh celej rodiny Branislava Tvarožka je spojený s demokratickými ideálmi a 1., 2. aj 3. odbojom (bojom v československých légiách, proti fašizmu aj komunizmu). Za jeho odboj ho zo strednej školy vyhodili už ľudáci, z tej vysokej zase komunisti. Oba totalitné režimy ho zavreli a vyšetrovali.

Hoci väčšinu svojho života prežil ako človek tzv. druhej kategórie, sám hovorí, že tou najlepšou školou bol preňho čas strávený po boku generálov Goliana a Viesta, ktorých osobne sprevádzal v povstaní a neskôr roky na jáchymovskej táborovej univerzite.

„Príbehy pána Tvarožka a Mareka obsahujú obrovskú silu a nádej. Títo ľudia sa postavili krutým totalitám v čase, keď na to mohli doplatiť životom. Oboch postihlo gestapo, ale aj komunistický režim. Obaja zaplatili obrovskú cenu v najtvrdších väzeniach a potom aj roky trvajúcim tlakom režimu,“ uviedol člen Rady Bielej vrany Daniel Pastirčák.

„Tieto príbehy nám ukazujú, že odvaha je možná aj v časoch, keď ju väčšina ľudí pochová. Ale ukazujú nám aj to, že sloboda nie je samozrejmá. Je to odkaz v súčasnosti mimoriadne aktuálny,“ uzatvára.

Viac informácií o laureátoch aktuálneho ročníka aj o ocenení ako takom sa dozviete na www.bielavrana.sk. Hrdým partnerom Bielej vrany je aj spoločnosť O2.

Biela vrana

Je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie ľuďom, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko a zažiť odsúdenie. V roku 2018 získal ocenenie Ján Kuciak a šesť investigatívnych novinárov, ktorí napriek nebezpečiu pokračovali v jeho práci. Tento rok ocenenie Biela vrana prvý raz udeľovalo občianske združenie tichá voda, ktoré ho prevzalo od zakladateľov Aliancie Fair-play a združenia Via Iuris.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Svet, v ktorom netreba nič dokazovať. Japonsko Michala naučilo, že niektoré veci sa nedajú urýchliť. Hodnotu vieme nachádzať aj v procese

Analytik Michal Tonder z O2 prepadol Japonsku a ukázal nám, ako veľa nás dokáže naučiť nový jazyk.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum20. 5. 2026

Michal Tonder trávi svoje pracovné dni analýzou dát v O2, no jeho skutočnou vášňou je svet, kde sa „číta vzduch“ a ego ustupuje celku. Japonsko precestoval krížom-krážom a za svoje výnimočné jazykové schopnosti získal aj ocenenie. Hoci sa jeho profesia analytika môže zdať na prvý pohľad vzdialená od japonskej filozofie a spirituálnych tradícií, práve vďaka tejto inakosti našiel rovnováhu, ktorú si prenáša aj do dynamického pracovného prostredia.

Ak sa chcete zdokonaliť v jazyku, pripravili sme výber apiek, ktoré vám to uľahčia. A travel blogeri nám dali odporúčania na apky, s ktorými sa nestratíte ani v Japonsku.

V rozhovore s Michalom Tonderom z O2 sa môžete ponoriť do japonskej kultúry a dozviete sa:

prečo sa pred siedmimi rokmi rozhodol pre jeden z najťažších jazykov sveta,
ako učenie jazyka menilo jeho vlastné uvažovanie,
v čom spočíva umenie „čítať vzduch“ (kuuki yomu) a prečo Japonci považujú spontánnosť či autenticitu za prejav nekompetenciu,
ako v japončine mizne ego,
prečo sú pre neho návraty na Slovensko kultúrnym šokom
tipy na „skryté poklady“ Japonska.

Čím vás uchvátilo Japonsko tak veľmi, že ste sa začali učiť po japonsky?

To očarenie prichádzalo vo vlnách. Na začiatku som nevedel presne pomenovať, čo ma na tejto krajine tak fascinuje. Všetci poznáme tie klišé: vlaky chodia na sekundu presne, všade je čisto a ľudia sú k sebe nesmierne zdvorilí. Človek by čakal, že na dosiahnutie takéhoto stavu musíte vynaložiť obrovské úsilie, no v Japonsku to plynie akosi prirodzene.

Práve táto neuchopiteľná inakosť prítomná na každom kroku ma zaujímala. Chcel som jej prísť na koreň, no narazil som na jazykovú bariéru. Stretnutia s miestnymi boli príjemné, ale keďže po anglicky sa tam veľmi nedohovoríte, chýbala mi hĺbka.

Tak som sa rozhodol, že sa naučím japončinu.

To vám pomohlo preniknúť hlbšie?

Áno. Zistil som, ako veľmi je ich jazyk previazaný s kultúrou. Japončina nie je len komunikačný nástroj, ale spôsob, akým človek štruktúruje realitu. Na rozdiel od európskych jazykov v nej takmer úplne mizne dôraz na „ja“.

Extrémnym príkladom tohto rozdielu v myslení je to, že kým v slovenčine či angličtine povieme „chcem tortu“, v japončine to znie ako „torta chce byť zjedená“. Celá situácia je opísaná bez toho, aby ste sám seba postavili do stredu vesmíru.

Keď som začal chápať tieto nuansy, zrazu mi začalo dávať zmysel aj to, prečo sa Japonci správajú tak, ako sa správajú.

Menilo učenie tohto jazyka aj vaše vlastné uvažovanie?

Určite. Funguje to podobne ako zmena prostredia. Keď žijete v hluku, vnímate svet istým spôsobom. Ak sa však presuniete do úplného ticha, začujete aj jemné zvuky, ktoré predtým zanikali.

Podobný posun nastal aj u mňa. Keď prestanete neustále používať slovo „ja“, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná. Až vďaka japončine som si uvedomil, ako často sme v našich európskych jazykoch v defenzíve alebo v útoku. Bežne druhým skáčeme do reči, hodnotíme a presadzujeme svoj názor. V japonskej štruktúre jazyka sa to nedeje.

Keď som prvýkrát otvoril učebnicu, prekvapila ma veta, že v tomto jazyku nejde o pravdu. Hlavným cieľom komunikácie je udržať harmóniu.

Nie je niekedy harmónia vykúpená stratou autenticity?

Určite áno, vôbec nechcem japonskú kultúru len idealizovať. Konflikty sa tam často len schovajú pod povrch a veľa vecí sa nepovie priamo. Japonci majú obrovskú schopnosť udržiavať príjemnú atmosféru, ale zároveň to znamená, že človek musí neustále čítať medzi riadkami.

Majú na to dokonca aj výraz kuuki yomu – „čítanie vzduchu“, teda schopnosť vycítiť náladu, kontext a to, čo zostalo nepovedané. Ak som sa napríklad neusmial v momente, keď sa to očakávalo, druhá strana má vytušiť, že jej tým dávam nejaký signál.

Neuvádzať druhých do rozpakov je prejavom sociálnej kompetencie, takže vám nikdy nepovedia veci na rovinu.

Ako ste si na túto nepriamu komunikáciu zvykali?

Je to proces. Spomínam si na jednu situáciu, keď som bol s japonskými kamarátkami v kaviarni. Pochválili mi parfum a vypytovali sa naň, napríklad aj koľkokrát si ho zvyknem streknúť. Až po rokoch mi došlo, že to nebola zvedavosť, ale spätná väzba, že voniam až príliš intenzívne (smiech).

V Japonsku je „neobťažovanie“ okolia jednou z kľúčových zručností – či už ide o hluk, narúšanie osobného priestoru v rade, alebo príliš silnú vôňu. Podobne to funguje aj pri bežných návrhoch. Ak Japonca pozvete na pivo a on odpovie „možno nabudúce“, je to jasné odmietnutie.

Pre nás cudzincov je to vyčerpávajúce, pretože stále premýšľame, či sme niečo nepokazili alebo nepochopili signály nesprávne. Aj preto tam veľa expatov ostáva izolovaných.

Je toto prostredie pre vás stále inšpirujúce alebo občas pociťujete aj frustráciu?

Nehodnotím to, skôr s úžasom sledujem spoločnosť postavenú na iných princípoch. V našom prostredí cítime potrebu na všetko reagovať a okamžite sa vymedzovať. V Japonsku som prvýkrát zažil konverzácie, kde som nemal pocit, že musím niečo dokazovať.

Tí ľudia sa nesnažia byť zaujímavejší než vy. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa dobre cíti celá skupina. A paradoxne práve vtedy často začnete hovoriť úprimnejšie. Aj spomínaná autenticita je v Japonsku braná úplne inak ako u nás.

Japonské skryté poklady

Michal sa do Japonska pravidelne vracia už sedem rokov. Ak vás jeho pohľad na krajinu inšpiruje, tu sú jeho osobné tipy na miesta, kde namiesto turistických pascí nájdete načerpáte pokoj a hĺbku japonskej kultúry.

Onsen ako rituál duše

Ak hľadáte intenzívny mentálny reset, vyskúšajte japonské termálne kúpele. Nejde len o kúpanie, ale aj o vnútornú očistu a rituál, v ktorom sa človek učí prijímať ticho a spoločný priestor bez slov.

Hotel Urashima (Katsuura): Unikátne kúpele vybudované priamo v jaskyni s výhľadom na oceán vyrážajúcim dych; horúca voda sa mieša so zvukom lámajúcich sa vĺn.
Kusatsu Onsen (Gunma): Horské kúpele s ikonickým polom yubatake (drevené žľaby na chladenie vody), ktoré dýchajú tradičnou atmosférou.
Nyuuto Onsen: Skryté horské hostince (ryokany) s dlhou tradíciou, kde nájdete absolútny pokoj a minimum turistov.
Beppu: Mesto s najväčšou rozmanitosťou kúpeľov – od klasických cez parné až po bahenné.

Trasy pre hľadačov ticha

Ak hľadáte miesta, kde sa môžete „rozplynúť“ bez davov turistov, vyskúšajte tieto alternatívy:

Shimanami Kaidó: Fascinujúca cyklotrasa, ktorá spája ostrovy medzi Honšú a Šikoku. Ponúka výhľady na more a pokojný rytmus vidieka.
Naoshima: Ostrov, kde sa moderná architektúra a súčasné umenie organicky spájajú s prírodou. Ideálne miesto na kontempláciu.
Tsuwano: Malé historické mestečko prezývané „malé Kjóto“, ktoré si zachovalo atmosféru starého Japonska bez komerčného nánosu.
Pobrežné trate z Izumo: Zabudnite na šinkansen a nastúpte na lokálny vlak. Pomalé cestovanie pozdĺž pobrežia vám ukáže tvár krajiny, ktorá sa nikam neponáhľa.

Ako to myslíte?

Spontánnosť a autenticita sú vnímané ako nekompetencia. Nie je dôležité „byť sám sebou“, ale vedieť správne fungovať v kontexte. To znamená už spomínaná schopnosť čítať situáciu, reagovať primerane, nie impulzívne a nenarúšať sociálny celok.

Jednotlivec je vnímaný predovšetkým ako súčasť širšieho celku a veľká časť komunikácie smeruje k tomu, aby sa zachovala harmónia skupiny. Existujú pojmy ako tatemae (verejná „fasáda“) a honne (skutočný vnútorný postoj). To, čo pre nás môže pôsobiť neautenticky je v Japonsku prejavom ohľaduplnosti voči ostatným a spôsob, ako predísť zbytočným konfliktom.

Najťažšou disciplínou je skupinová konverzácia. Keď sa Japonci rozprávajú v reštaurácii, je to fascinujúci, dokonale synchronizovaný proces. Nikto nikomu neskáče do reči, témy na seba prirodzene nadväzujú a celá skupina akoby spoločne udržiava rytmus rozhovoru.

Prirovnávam to k rozdielu medzi americkým futbalom a tenisom. Náš západný spôsob je ako americký futbal: hráč chytí loptu a beží s ňou – teraz hovorím ja a ostatní počúvajte. V Japonsku je to ako spoločná hra v tenise, kde je prvoradé udržať loptičku vo vzduchu.

Majú dokonca špeciálne výrazy na pritakávanie, ktorými priebežne dávajú najavo, že vás vnímajú a počúvajú. Ak to nerobíte, hovoriaci začne byť neistý.

Čo vám toto dlhoročné skúmanie inej kultúry dalo do bežného života?

Bez preháňania môžem povedať, že japončina mi zmenila život. Keď som do toho pred siedmimi rokmi spadol, prestal som takmer so všetkými ostatnými koníčkami. Vyhľadal som japonskú komunitu v Bratislave a dodnes sa jazyku venujem na dennej báze.

Ráno si 20 minút čítam, cestou do práce počúvam japonské podcasty a cez víkendy mávam online konverzácie. Už to vôbec nevnímam ako námahu, je to môj prirodzený režim, ktorý ma naučil disciplíne a konzistentnosti.

Asi najviac zo všetkého vo mne toto skúmanie inakosti vzbudilo neutíchajúcu zvedavosť. Učím sa trpezlivosti a tomu, že niektoré veci sa skrátka nedajú urýchliť. Pochopil som, že skutočná hodnota často spočíva v samotnom procese, nie v rýchlom výsledku.

Pripomína mi to japonský koncept kodawari – absolútnu, až spirituálnu oddanosť remeslu. Je to napríklad tradičný výrobca mečov, ktorý sa tej istej repetitívnej práci venuje 50 rokov a každý jeden deň sa snaží byť o niečo lepší.

Je to tá tichá cesta k dokonalosti, o ktorej netreba rozprávať, ale ktorú žijete. Ak o niekom v Japonsku povedia, že má kodawari, je to obrovská pocta.

Pre mňa je týmto „remeslom“ samotná japončina.

Keď prestaneme neustále používať slovo ‚ja’, ego sa prirodzene potlačí a komunikácia je menej konfliktná.

Pôsobí to tak, že Japonsko vám nedalo len koníček, ale aj istý druh vnútorného pokoja. Je to ten povestný zen, o ktorom sa v súvislosti s touto krajinou toľko hovorí?

Možno to tak nazvať, hoci v mojom podaní je to skôr o zmene perspektívy. Tento „zen“ pre mňa znamená vedomie, že na ničom v konečnom dôsledku nezáleží, čo mi paradoxne dáva slobodu snažiť sa o veci bez ochromujúceho stresu.

Vďaka japončine som zistil, že spoločnosť môže fungovať na úplne iných princípoch. To, ako žijeme u nás, je len jedna z verzií reality a toto vedomie ma napĺňa zvláštnym pokojom. Keď vám odpadne potreba neustále sa presadzovať a byť v defenzíve, uvoľní sa priestor na úplne iné vnímanie.

Aké sú pre vás potom návraty na Slovensko?

Býva to veľký kultúrny šok (smiech). Človek sa vráti domov plný dojmov a fascinácie, no keď sa o tie nové obzory pokúsi podeliť, narazí na rôzne reakcie. Stačí spomenúť inakosť Japonska a z okolia neraz počujem:„To je hrozné, to si ani neviem predstaviť.“

Zrazu sa pristihnem pri tom, ako obhajujem niečo, čo je mojím subjektívnym pocitom a osobnou skúsenosťou. Vtedy mi v duchu napadne: „Aha, toto by sa mi v Japonsku nestalo.“

Napadá vám ešte niečo, čo ste si preniesli napríklad do pracovnej sféry?

Harmónia, o ktorej hovoríme, má aj svoju odvrátenú stránku, preto by som ich pracovné prostredie príliš neidealizoval. Napríklad kritizovať šéfa alebo ísť otvorene proti autorite by pre nás boli krokmi späť.

Čo je však cenné, je rešpekt v komunikácii. To, že sa názor hneď nehodnotí, ale pátra sa po tom, odkiaľ prichádza. Často si práve pri návratoch na Slovensko najsilnejšie uvedomím našu neustálu potrebu okamžite hodnotiť.

Zaujímavý je aj ich prístup k mítingom, kde je väčšina vecí dohodnutá vopred (nemawashi) a samotné stretnutie je len testom atmosféry, či si tímy ľudsky sadnú. Všetky interakcie sú ritualizované, čo znižuje neistotu. Keď sa stretnú dvaja neznámi, konverzácia má jasnú štruktúru, takže nemusíte riešiť, ako na druhého zapôsobiť. Z európskeho pohľadu to môže pôsobiť ako rigidita, ale vnútri ich systému ide o formu každodennej empatie.