Poznáme tohtoročné Biele vrany. Pripomínajú dôležitosť hodnôt Novembra 89
Medzi štvoricou laureátov je dôchodkyňa, ktorá upozornila na podozrivé prevody pôdy aj najstarší československý skaut.
Autor Sóda v spolupráci s Bielou vranou
Foto archív Bielej vrany
Ctibor Bachratý
Dátum
Už po dvanásty raz sa v nedeľu 17. novembra slávnostne odovzdali ocenenia Biela vrana za občiansku odvahu a obhajobu verejného dobra. V čase 30. výročia Nežnej revolúcie príbehy ocenených pripomínajú hodnotu slobody aj to, aké dôležité je starať sa o ňu. Súčasne upozorňujú na to, že ani 30 rokov po Novembri 89 nie je právo a spravodlivosť rovnako dostupné pre všetkých. Ocenenie preto získali štyria laureáti, ktorí tieto odkazy stelesňujú.
O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť. Zistite viac
Laureátov aktuálneho ročníka vybrala Rada Bielej vrany, ktorej členmi sú novinár Tomáš Němeček, herečka Táňa Pauhofová, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák, právnička a zástupkyňa Via Iuris Eva Kováčechová, riaditeľ kultúrneho centra Stanica-Záriečie zo Žiliny Marek Adamov a publicistka a zakladateľka Amnesty International Marta Šimečková.
Mária Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy
Prvou z nich je Mária Sisáková, dôchodkyňa z obce Zbudza pri Michalovciach, kde žije už takmer 50 rokov. Vyhľadávaním v katastri odhalila podozrivé prevody pôdy, o ktorú prišli jej susedia. Pomohla im na problém dôrazne upozorniť a úrady jej napokon dali v mnohom za pravdu. Prípad v súčasnosti vyšetruje polícia.
„Pani Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy náhodou – všimla si nepokosenú lúku. Potom sa dôsledne pýtala a pozerala do verejných databáz. Keď zistila, že pôdu mal údajne predať dávno mŕtvy sused, zalarmovala pôvodných majiteľov,“ priblížil člen Rady Bielej vrany Tomáš Němeček.
„Mária Sisáková nám ukazuje, že každý z nás môže prispieť k ochrane verejného dobra, ak je vnímavý a vytrvalý. Je tak inšpiráciou pre všetkých,“ dopĺňa.
Milan Hudák svojím prípadom upozorňuje, že právo nie je rovnaké pre všetkých
Ďalším laureátom sa stal Milan Hudák z Moldavy nad Bodvou, ktorý sa v roku 2013 stal spolu s ďalšími 30 spoluobčanmi obeťou policajnej razie a namiesto poctivého vyšetrenia prípadu sa dočkal obžaloby za krivú výpoveď, pričom mu hrozí vysoký trest.
V komunite je prirodzeným lídrom, stojí na čele skupiny šiestich obžalovaných a svoju tvár nastavuje médiám. V osade podporuje ostatných, je pozitívnym príkladom pre mládež. Vedie združenie, ktoré cez vzdelávanie, umenie a šport pomáha integrovať Rómov.
„Razia v Moldave nad Bodvou je jedným z najbrutálnejších zásahov na Slovensku za ostatných 30 rokov. Nikdy nebol dostatočne vyšetrený. Naopak, najmocnejší tohto štátu a jeho najvýznamnejšie inštitúcie popierajú jeho nezákonnosť,“ vysvetľuje členka Rady Bielej vrany Marta Šimečková.
„V tejto situácii sa obžalovaní vlastne stávajú disidentmi vo vlastnej krajine. Štátna šikana ich skôr tlačí vzdať sa, trvanie na pravde je odvážnym principiálnym aktom. Tento prípad je aj akútnou správou o nefunkčnosti vlády a nerovnosti práva pre nás všetkých,“ dodáva.
Eduard Marek a Branislav Tvarožek sa vzopreli totalitným režimom
Tretím a štvrtým oceneným sa stali 102-ročný celoživotný skaut Eduard Marek a 94-ročný Branislav Tvarožek, ktorí sa vzopreli dvom najväčším totalitám 20. storočia a prejavili občiansku statočnosť v najťažších chvíľach za obrovskú cenu.
Eduard Marek je najstarším československým skautom. Osobne sa stretol s Tomášom Garriguom Masarykom a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka. Oslovila ho skautská filozofia obsiahnutá vo vete Každý deň jeden dobrý skutok, ako aj harmónia s prírodou.
Uväznili ho obe totality – nacisti za pomoc Židom a komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Bol súdený v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou, aj napriek perzekúciám však zostal svojim skautským ideálom verný celý život.
Príbeh celej rodiny Branislava Tvarožka je spojený s demokratickými ideálmi a 1., 2. aj 3. odbojom (bojom v československých légiách, proti fašizmu aj komunizmu). Za jeho odboj ho zo strednej školy vyhodili už ľudáci, z tej vysokej zase komunisti. Oba totalitné režimy ho zavreli a vyšetrovali.
Hoci väčšinu svojho života prežil ako človek tzv. druhej kategórie, sám hovorí, že tou najlepšou školou bol preňho čas strávený po boku generálov Goliana a Viesta, ktorých osobne sprevádzal v povstaní a neskôr roky na jáchymovskej táborovej univerzite.
„Príbehy pána Tvarožka a Mareka obsahujú obrovskú silu a nádej. Títo ľudia sa postavili krutým totalitám v čase, keď na to mohli doplatiť životom. Oboch postihlo gestapo, ale aj komunistický režim. Obaja zaplatili obrovskú cenu v najtvrdších väzeniach a potom aj roky trvajúcim tlakom režimu,“ uviedol člen Rady Bielej vrany Daniel Pastirčák.
„Tieto príbehy nám ukazujú, že odvaha je možná aj v časoch, keď ju väčšina ľudí pochová. Ale ukazujú nám aj to, že sloboda nie je samozrejmá. Je to odkaz v súčasnosti mimoriadne aktuálny,“ uzatvára.
Viac informácií o laureátoch aktuálneho ročníka aj o ocenení ako takom sa dozviete na www.bielavrana.sk. Hrdým partnerom Bielej vrany je aj spoločnosť O2.
Biela vrana
Je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie ľuďom, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko a zažiť odsúdenie. V roku 2018 získal ocenenie Ján Kuciak a šesť investigatívnych novinárov, ktorí napriek nebezpečiu pokračovali v jeho práci. Tento rok ocenenie Biela vrana prvý raz udeľovalo občianske združenie tichá voda, ktoré ho prevzalo od zakladateľov Aliancie Fair-play a združenia Via Iuris.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého
Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.
V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:
čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.
Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.
Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.
K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.
Ako si sa nakoniec dostala k móde?
Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.
Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.
Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.
Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.
Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.
Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?
Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.
Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.
Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.
Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.
Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.
Ako vníma tvoju prácu okolie?
V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.
Môžeš to priblížiť aj nám?
Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.
Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.
Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?
Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.
Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.
Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.
Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?
Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.
Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?
Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.
Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.
Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.
Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.
Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.
Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.
Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.
Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?
Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.
No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.
Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?
Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.
Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.
A kde máš hranicu v móde ty?
Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.
Martina Karny
Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
