Poznáme tohtoročné Biele vrany. Pripomínajú dôležitosť hodnôt Novembra 89
Medzi štvoricou laureátov je dôchodkyňa, ktorá upozornila na podozrivé prevody pôdy aj najstarší československý skaut.
Autor Sóda v spolupráci s Bielou vranou
Foto archív Bielej vrany
Ctibor Bachratý
Dátum
Už po dvanásty raz sa v nedeľu 17. novembra slávnostne odovzdali ocenenia Biela vrana za občiansku odvahu a obhajobu verejného dobra. V čase 30. výročia Nežnej revolúcie príbehy ocenených pripomínajú hodnotu slobody aj to, aké dôležité je starať sa o ňu. Súčasne upozorňujú na to, že ani 30 rokov po Novembri 89 nie je právo a spravodlivosť rovnako dostupné pre všetkých. Ocenenie preto získali štyria laureáti, ktorí tieto odkazy stelesňujú.
O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť. Zistite viac
Laureátov aktuálneho ročníka vybrala Rada Bielej vrany, ktorej členmi sú novinár Tomáš Němeček, herečka Táňa Pauhofová, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák, právnička a zástupkyňa Via Iuris Eva Kováčechová, riaditeľ kultúrneho centra Stanica-Záriečie zo Žiliny Marek Adamov a publicistka a zakladateľka Amnesty International Marta Šimečková.
Mária Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy
Prvou z nich je Mária Sisáková, dôchodkyňa z obce Zbudza pri Michalovciach, kde žije už takmer 50 rokov. Vyhľadávaním v katastri odhalila podozrivé prevody pôdy, o ktorú prišli jej susedia. Pomohla im na problém dôrazne upozorniť a úrady jej napokon dali v mnohom za pravdu. Prípad v súčasnosti vyšetruje polícia.
„Pani Sisáková odhalila podozrivé prevody pôdy náhodou – všimla si nepokosenú lúku. Potom sa dôsledne pýtala a pozerala do verejných databáz. Keď zistila, že pôdu mal údajne predať dávno mŕtvy sused, zalarmovala pôvodných majiteľov,“ priblížil člen Rady Bielej vrany Tomáš Němeček.
„Mária Sisáková nám ukazuje, že každý z nás môže prispieť k ochrane verejného dobra, ak je vnímavý a vytrvalý. Je tak inšpiráciou pre všetkých,“ dopĺňa.
Milan Hudák svojím prípadom upozorňuje, že právo nie je rovnaké pre všetkých
Ďalším laureátom sa stal Milan Hudák z Moldavy nad Bodvou, ktorý sa v roku 2013 stal spolu s ďalšími 30 spoluobčanmi obeťou policajnej razie a namiesto poctivého vyšetrenia prípadu sa dočkal obžaloby za krivú výpoveď, pričom mu hrozí vysoký trest.
V komunite je prirodzeným lídrom, stojí na čele skupiny šiestich obžalovaných a svoju tvár nastavuje médiám. V osade podporuje ostatných, je pozitívnym príkladom pre mládež. Vedie združenie, ktoré cez vzdelávanie, umenie a šport pomáha integrovať Rómov.
„Razia v Moldave nad Bodvou je jedným z najbrutálnejších zásahov na Slovensku za ostatných 30 rokov. Nikdy nebol dostatočne vyšetrený. Naopak, najmocnejší tohto štátu a jeho najvýznamnejšie inštitúcie popierajú jeho nezákonnosť,“ vysvetľuje členka Rady Bielej vrany Marta Šimečková.
„V tejto situácii sa obžalovaní vlastne stávajú disidentmi vo vlastnej krajine. Štátna šikana ich skôr tlačí vzdať sa, trvanie na pravde je odvážnym principiálnym aktom. Tento prípad je aj akútnou správou o nefunkčnosti vlády a nerovnosti práva pre nás všetkých,“ dodáva.
Eduard Marek a Branislav Tvarožek sa vzopreli totalitným režimom
Tretím a štvrtým oceneným sa stali 102-ročný celoživotný skaut Eduard Marek a 94-ročný Branislav Tvarožek, ktorí sa vzopreli dvom najväčším totalitám 20. storočia a prejavili občiansku statočnosť v najťažších chvíľach za obrovskú cenu.
Eduard Marek je najstarším československým skautom. Osobne sa stretol s Tomášom Garriguom Masarykom a poznal aj zakladateľa československého skautingu Antonína Benjamína Svojsíka. Oslovila ho skautská filozofia obsiahnutá vo vete Každý deň jeden dobrý skutok, ako aj harmónia s prírodou.
Uväznili ho obe totality – nacisti za pomoc Židom a komunisti za to, že pomáhal pri útekoch prenasledovaným. Bol súdený v procese nadväzujúcom na proces s Miladou Horákovou, aj napriek perzekúciám však zostal svojim skautským ideálom verný celý život.
Príbeh celej rodiny Branislava Tvarožka je spojený s demokratickými ideálmi a 1., 2. aj 3. odbojom (bojom v československých légiách, proti fašizmu aj komunizmu). Za jeho odboj ho zo strednej školy vyhodili už ľudáci, z tej vysokej zase komunisti. Oba totalitné režimy ho zavreli a vyšetrovali.
Hoci väčšinu svojho života prežil ako človek tzv. druhej kategórie, sám hovorí, že tou najlepšou školou bol preňho čas strávený po boku generálov Goliana a Viesta, ktorých osobne sprevádzal v povstaní a neskôr roky na jáchymovskej táborovej univerzite.
„Príbehy pána Tvarožka a Mareka obsahujú obrovskú silu a nádej. Títo ľudia sa postavili krutým totalitám v čase, keď na to mohli doplatiť životom. Oboch postihlo gestapo, ale aj komunistický režim. Obaja zaplatili obrovskú cenu v najtvrdších väzeniach a potom aj roky trvajúcim tlakom režimu,“ uviedol člen Rady Bielej vrany Daniel Pastirčák.
„Tieto príbehy nám ukazujú, že odvaha je možná aj v časoch, keď ju väčšina ľudí pochová. Ale ukazujú nám aj to, že sloboda nie je samozrejmá. Je to odkaz v súčasnosti mimoriadne aktuálny,“ uzatvára.
Viac informácií o laureátoch aktuálneho ročníka aj o ocenení ako takom sa dozviete na www.bielavrana.sk. Hrdým partnerom Bielej vrany je aj spoločnosť O2.
Biela vrana
Je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. Udeľuje sa ako poďakovanie ľuďom, ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko a zažiť odsúdenie. V roku 2018 získal ocenenie Ján Kuciak a šesť investigatívnych novinárov, ktorí napriek nebezpečiu pokračovali v jeho práci. Tento rok ocenenie Biela vrana prvý raz udeľovalo občianske združenie tichá voda, ktoré ho prevzalo od zakladateľov Aliancie Fair-play a združenia Via Iuris.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Cestovateľ Milan Bez Mapy: Je rozdiel medzi dovolenkou a cestovaním. V umelých svetoch si predsudky môžeme len prehĺbiť
Cestovaním búrame vžité predstavy aj spoznávame samých seba, lebo často prekonávame nekomfortné situácie.
Autor Marek Hudec
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Kedysi sme museli mať vytlačené letenky, papierové mapy a vypísané podrobné inštrukcie týkajúce sa miesta, kam ideme. Dnes máme všetko potrebné doslova pod palcom – v mobile. Populárny cestovateľ a bloger Milan Bez Mapy si všíma, že technológie aj sociálne siete zmenili spôsob, ako cestujeme. V rozhovore vás zavedie do sveta, kde je rozdiel medzi cestovaním a dovolenkovaním a kde si autentické zážitky stále vyžadujú odvahu aj otvorenú myseľ.
V rozhovore s cestovateľom Milanom Bez Mapy sa dočítate aj o tom:
aký rozdiel vníma medzi dovolenkou v rezorte a na vlastnú päsť,
prečo je dobré brať si do sveta so sebou aj druhý (starší) telefón,
ako si Veľkonočný ostrov stráži svoju jedinečnosť,
ako mu sólo cestovanie otvorilo dvere nielen k dobrodružstvu, ale aj práci,
čo okrem kvality potravín oceňujú cudzinci na Slovensku,
prečo žijeme v dobe najdostupnejšieho cestovania a ako z toho ťažiť.
Pamätáš si na moment, ktorý ti najviac otvoril oči ohľadom rozmanitosti sveta?
Áno, asi hneď na prvej väčšej ceste mimo Európy, keď som cestoval s niekoľkými spolužiačkami zo strednej školy do New Yorku. Spomínam si na okamih, keď sme vystúpili na letisku JFK, sadli si do metra a zrazu sme sa ocitli medzi ľuďmi všetkých národností, aké si len vieš predstaviť.
Vtedy som pochopil, v akom pestrom svete žijeme – že Slovensko ani Európa nie sú pupkom sveta, že sú medzi nami ľudia, ktorí vedú iný život, majú inú farbu pleti…
Séria vznikla, pretože sa ma ľudia pýtali mnoho otázok, a to najmä z oblasti cestovania lietadlom. Nechcelo sa mi každému odpovedať zvlášť, tak som to začal robiť jednorazovo videom, nech to vidia všetci.
Dnes v sérii už rozoberám rôzne témy, napríklad aj mýty o národoch. My totiž radi všetkých ľudí hádžeme do jedného vreca a generalizujeme.
Napríklad koho?
Napríklad mýtus o Američanoch ako o nevzdelaných a tučných ľuďoch. Amerika má obrovské množstvo obyvateľov a je veľmi smutné, ak si ich všetkých zaškatuľkujeme takto negatívne, no najmä nepravdivo. Osobne som stretol neuveriteľne veľa vzdelaných Američanov.
Funguje to aj naopak. Aj my na Slovensku sa bojíme, že nás hodia do nejakej škatuľky.
Kontakt s cudzou kultúrou mimo rezortu búra predsudky, lebo vidíme a vnímame, ako iní žijú.
Stretol si sa s nejakými predsudkami voči Slovákom a Slovenkám?
Voči Slovákom či Slovenkám nie. Keď som bol v USA pracovať cez program Work and Travel, mal som kolegyňu z Floridy, ktorá hneď vedela, kde presne sa Slovensko nachádza. Dokonca mi vravela, že miluje príbeh o Čachtickej panej.
Niektorí však nevedeli, čo si majú pod Slovenskom predstaviť. Vybaví sa im skôr obraz regiónu východnej Európy, voči ktorému teda existuje viacero predsudkov, že ide o zaostalý región, ako bol zobrazený napríklad vo filme Eurotrip.
Kamarátov z rôznych kútov sveta sa mi občas podarí dotiahnuť na Slovensko. Naposledy som tu mal jedného z Los Angeles a zveril sa mi, že si východnú Európu teda predstavoval inak – v Bratislave sa mu páčilo. Cudzinci často oceňujú, koľko tu máme hradov a kaštieľov, alebo aj to, že máme vysokú kvalitu potravín a je tu čisto.
Pripomína mi to predsudky voči krajinám južnej Ameriky. Keď som sa chystal na mesiac do Kolumbie, počúval som: „Ježiš, veď ťa tam zabije nejaký drogový kartel.“ V skutočnosti drogové kartely definovali Kolumbiu tridsať rokov dozadu, krajina sa odvtedy výrazne posunula. Takýchto nálepiek sa ťažko zbavuje.
Nefunguje najlepšie na predsudky vlastná skúsenosť?
Záleží aj na tom, aké cestovanie absolvuješ. Ak ideš s ruksakom do Mexika a ubytuješ sa u miestnych, budeš pravdepodobne otvorenejší. Veľa ľudí však cestuje len tak, že sa zatvoria do rezortu v Ománe alebo Egypte a nespoznajú nič z kultúry danej krajiny. Jedine tak možno egyptské datle na all inclusive obede.
Nikoho nesúdim, je super, že cestujeme, no takýto prístup k cestovaniu nám neotvára zmysly – skôr len rozťahuje žalúdok. Ak sa presunieš z bytu v Bratislave k bazénu v Egypte, letíš lietadlom plnom Slovákov, žiješ v hoteli plnom Slovákov, obzory si veľmi nerozšíriš. Nazvime to skôr dovolenkou než cestovaním.
To kontakt s cudzou kultúrou mení pohľad na predsudky – potrebuješ vidieť, ako iní žijú. Pri cestovaní si nielen rozširujeme obzory. Niektorí cestujú, lebo chcú lepšie spoznať samých seba – ty navyše väčšinou cestuješ sám, čo je ešte nekomfortnejšie. Pomohlo ti cestovanie so sebapoznaním?
Nemyslím si, že som iný človek, odkedy som začal cestovať. Vďaka cestovaniu sa mi však otvorilo veľa dvier a príležitostí, vybudoval som najčítanejší cestovateľský blog, ktorý sa stal aj mojou prácou. Vždy som bol otvorený iným názorom, v tomto zmysle ani nebolo čo meniť. Zem je určite guľatá, lebo keď cestuješ do Ameriky, máš časový posun aj „jet lag“. (smiech)
Určite ma to však naučilo vychádzať z komfortnej zóny. Cestovanie mi ukázalo, aké je dôležité vedieť sa spoľahnúť sám na seba. Zažil som rôzne nepredvídateľné situácie – napríklad, keď som o druhej ráno po dlhom nočnom lete prišiel sám do hotela a na recepcii mi povedali, že sú plní a nemajú pre mňa izbu. Keď si na cudzom kontinente sám, si nútený si nejako poradiť. Takto sa najlepšie naučíš spoľahnúť len na seba a svoje schopnosti.
Ako začať cestovať sám/sama?
Ja som začal cestovať sám skôr z nutnosti. Ak plánuješ výlet na sedem mesiacov, nájsť parťáka je ťažké. Naučil som sa užívať si vlastnú spoločnosť – viem si len tak sadnúť do kaviarne, nič nerobiť a sledovať okolie. Nie každému to však vyhovuje.
Keď niekto zvažuje sólo cestovanie, často si predstaví vzdialené destinácie. Odporúčam však každému, kto o tom premýšľa, začať s kratším výletom – choďte napríklad na víkend do Budapešti a zistíte, či vám to vyhovuje.
Nie je to pre každého a je to v poriadku. No ak sa vyberiete sami na mesiac do Austrálie a zistíte, že sólo cestovanie nie je pre vás, návrat domov bude nielen rýchly, ale aj drahý.
Viem, že si prvý raz letel pred 15 rokmi. Ako sa podľa teba cestovanie odvtedy zmenilo?
Spomínam si, že v detstve sme dlho zvykli stáť na hranici. Na dovolenky s rodičmi sme chodili najčastejšie autom a niekam blízko – či už do Talianska, alebo Francúzska – raz za rok. Mal som výhodu, že som nemusel nič plánovať – bol som dieťa, ktoré sedelo vzadu v autosedačke, viezlo sa a furt sa pýtalo na jedlo.
Rodičia držali papierovú mapu, pri ktorej sa hádali, keď otec zle odbočil. Neboli navigácie, a keď prišli, museli sme si každý rok kupovať mapu s aktualizáciou. Dnes je všetko zadarmo, cestovanie sa technológiami veľmi zjednodušilo.
Keď som však šiel na spomenutú cestu do New Yorku, nemali sme ešte smartfóny. Držal som starý tlačidlový Samsung a nosil som so sebou vytlačené screenshoty z Googlu, aby som vedel nájsť hotel. Mal som rozpísané, ktorým metrom sa dostanem na ubytovanie, kde musím prestúpiť. Dnes mám v telefóne „boarding pass“, platím pomocou NFC čipu, pomaly tam budem mať nahratý aj občiansky preukaz.
Keď chodím na dlhšie cesty, mám kvôli bankovým aplikáciám aj záložný mobil. Pri potvrdzovaní platby totiž potrebujete dodatočnú konfirmáciu. Môže sa stať, že vám ukradnú mobil, a ak si potrebujete kúpiť letenku, nemáte ako potvrdiť platbu. Preto mám vždy jeden starší telefón so sebou v batožine, ktorý je spárovaný s bankovými aplikáciami. Našťastie, doteraz som ho ešte nemusel použiť.
Vieš si dnes vôbec predstaviť cestu bez mobilu?
Pamätám si na jeden stresujúci okamih, keď som dostal defekt uprostred púšte, kde som mal slabý signál. Musel som vyliezť na kopec a s jednou paličkou signálu si zavolať pomoc po španielsky.
Našťastie sa mi to podarilo, no mal som sebou len pol litra vody, už sa stmievalo a v okolí vraj žili pumy. Bola to vyhrotená situácia, lebo som musel nájsť tú jednu paličku a povedať, kde som. Bola to navyše dlhá cesta a len vďaka GPS som vedel, ako ďaleko som od istého mesta.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale bolo by to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli? Dnes je éra „e-simiek“, takže môžeme mať takmer všade internet. No vždy sa môže stať, že sa ti vybije mobil a nemáš ho kde nabiť – preto treba mať so sebou power banku.
Cestovať bez mobilu by som zvládol, ale stálo by ma to zbytočne veľa energie. Prečo technológie nevyužívať, keď sme ich už vyvinuli?
Neobmedzený internet je veľká výhoda, no zároveň vidíme na dovolenkách ľudí, ktorí si všetky zážitky nakrúcajú a fotia – teda majú všetko filtrované cez obrazovku. Dá sa tak užiť si novú krajinu?
Opisuješ trend dnešných dní, no na druhej strane – prečo si zážitky nezaznamenať? Ľudia chodievali s foťákmi na dovolenky aj predtým, potom si dávali vyvolávať filmy. Cieľom fotografií síce predtým nebolo ukazovať ich na Instagrame, no ukazovali ich kamarátom na návštevách a ukladali do rodinného albumu.
Zmenilo sa len to, že ich ukazujeme digitálne a väčšiemu publiku. Nevidím na tom nič zlé. Zároveň dodávam, že asi nie je v poriadku, ak sa pozeráš do mobilu celú dovolenku. Mne pomáha sledovať cez apku, koľko času denne strávim pred obrazovkou, a keď to prevyšuje nejaký štandard, tak spozorniem. Ten čas mi však zvykne vystreliť, keď potrebujem tvoriť veľa blogového obsahu. Snažím sa to limitovať, lebo si myslím, že sociálne siete sú dobrým sluhom, no zlým pánom.
V jednom podcaste si vravel, že na Instagrame nás predtým zaujímali skôr dokonalé obrázky s perfektne „nastajlovanými“ ľuďmi, dnes skôr zaujme autenticita. Menia sociálne siete aj spôsob, akým uvažujeme o cestovaní?
Sociálne siete zohrávajú rolu v tom, na aké miesto sa ľudia rozhodnú vycestovať. Môžu pomôcť zviditeľniť dobrý „fotospot“ či fajn reštauráciu. No môžu spopularizovať aj také miesta, ktoré by nemuseli, lebo tam napríklad žijú ľudia, ktorí nie sú zvyknutí a pripravení na nárast návštevníkov.
Ja tieto tipy často využívam, napríklad som navštívil reštauráciu v Lisabone, ktorú som našiel na Tik-Toku. Bola zariadená v štýle amerického bistra 50. rokov. Sú aj také miesta, kde stoja rady ľudí len kvôli fotke. Takto som v Japonsku obišiel populárnu svätyňu, takú červenú bránu, pod ktorou sa všetci zvyknú „cvakať“.
Myslíš si, že nárazová popularita miest, napríklad aj zo sociálnych sietí, môže ovplyvniť ich jedinečnosť?
Spomínam si na ľudí na Veľkonočnom ostrove v Čile, ktorý môžete poznať vďaka kamenným hlavám trčiacim zo zeme. Je veľmi zaujímavý v tom, že má kultúru podobnú Polynézii či Havaju. Keď si pozriete ich tradičné tance, pripomenú vám štýl tzv. hula tanca z Havaja.
Oproti nemu je však menej skomercionalizovaný Veľkonočný ostrov, pôdu si tam strážia. Havaj má obrovské rezorty, umelé svety, no Veľkonočný ostrov má zákon, podľa ktorého si na ňom cudzinec nemôže kúpiť pôdu, a teda ani hotel.
Navyše má veľmi príjemnú atmosféru, každý každého pozná, ľudia stále jazdia z miesta na miesto na koňoch a môžeš na ňom žiť, iba ak si sa tam narodil alebo si si niekoho z komunity vzal.
Hlavne v našom regióne v súvislosti s cestovaním človeku napadne, že je privilegovaný, lebo cestovať môže. Cítiš to tak aj ty?
Neviem, či je privilégium správne slovo. Staršie generácie cestovať nemohli, lebo žili v neslobodnom režime. Skôr by som povedal, že máme šťastie, že žijeme v lepšej dobe.
Cestovanie je navyše dnes najdostupnejšie, aké kedy bolo – nájdeš veľa „lowcostových“ aerolínií, máš dostupných najviac informácií a je to jednoduché. Za pol hodiny si vieš naplánovať výlet do Austrálie a máš všetko pod palcom v mobile.
Doba je na cestovanie perfektná, mali by sme za to byť vďační, vážiť a strážiť si to.
Milan Bardún (Milan Bez Mapy)
Populárny cestovateľ a bloger Milan Bardún vyštudoval Stavebnú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Blog Milan Bez Mapy si založil počas štúdia a jeho popularita mu neskôr poskytla stálu prácu. Pôsobil aj v marketingu a v roku 2021 vydal knihu s názvom Influencer. Jeho blog má takmer dva milióny prečítaní ročne. Milan je aj dvojnásobným držiteľom ceny Social Awards a za roky 2023 a 2024 je v rebríčku TOP 10 influencerov podľa Forbes.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
