Na Slovensku má šľachtenie psov bohatú tradíciu.
Vo veľkej miere vychádza z nemeckej, no história a charakter našej krajiny predurčili, že sa chov psov v minulosti orientoval najmä na pracovné plemená. Tie mali ľuďom pomáhať hlavne pri love a pri chove oviec.
Aj kvôli neexistujúcej tradícii sa u nás doposiaľ nikdy nevyšľachtilo žiadne spoločenské plemeno.
Zato ale máme týchto 5 krásnych plemien, ktorých zachovanie alebo vytvorenie je predovšetkým zásluhou cieľavedomého šľachtiteľského programu slovenských kynológov:
Slovenský čuvač
Autori fotografií: Jana Goliášová, slovenskycuvac.net, Elisabeth Maus Pisula
Tak ako má na našom území silnú tradíciu salašníctvo, aj tento veľký a silný horský pes sa u nás choval ako verný pomocník horalov už pred mnohými storočiami.
Pôvodné meno tatranský čuvač sa používalo do roku 1965. Pri jeho uznaní Medzinárodnou kynologickou federáciou za samostatné plemeno sa muselo zmeniť na slovenský.
Podobný názov Tatra owczarek podhalanski pre svoje plemeno totiž používali už Poliaci.
Hovorí sa o ňom ako o pastierskom psovi, no stádo nepasie, ale skôr stráži. Ako jeden z mála psov dokáže ochrániť ovce pred vlkmi či medveďmi. Pri chove sa tradične udržiavala biela srsť, aby bol v noci viditeľný a odlíšiteľný od škodnej.
Slovenský kopov
Autori fotografií: Pleple 2000, Svenska Mässan, Canucklibrarian
Pre zachovanie čistoty plemena ho už od roku 1770 bolo zakázané krížiť s inými príbuznými duričmi.
Na durenie diviakov sa choval údajne už od stredoveku. Je na to predurčený svojimi vlastnosťami – vyniká vytrvalosťou, schopnosťou vnikať do hustých lesných porastov, vie veľmi dobre udržať stopu a vyznačuje sa veľkou smelosťou.
Posledné dve menované kvality sa skúšajú aj na memoriáli Andreja Renču – vrcholnej súťaži pre každého majiteľa tohto psíka, pomenovanej po jednom z nestorov slovenskej loveckej kynológie.
Slovenský hrubosrstý stavač
Autori fotografií: Michal Urban, slovenskystavac.sk, Monique Gidding
Slovenský hrubosrstý stavač vznikol z troch pôvodných rás: českého fúzača, weimarského stavača a nemeckého drôtosrstého stavača.
Cieľom šľachtenia bolo vytvorenie stavača, ktorý by znášal drsné počasie a prácu v našich lesoch. Jeho vrodené vlohy ho predurčujú pre prácu v poli, lese i vo vode, najmä na dohľadanie a prinesenie ulovenej zveri.
Pôvodne boli vedené pod názvom hrubosrstí weimarskí stavači.
Avšak nemeckí chovatelia hrubosrstý variant odmietli oficiálne uznať. A keďže práve tieto jedince boli na Slovensku pomerne rozšírené, slovenskí poľovníci, chovatelia a nadšenci sa pričinili o uznanie hrubosrstého stavača ako samostatného plemena v roku 1983.
Československý vlčiak
Autori fotografií: Sonja Paunen
V roku 1955 si chceli československí pohraničníci nechať vyšľachtiť psa, ktorý by mal ideálne vlastnosti na stráženie západnej hranice.
Tento cieľ mali kynológovia dosiahnuť skrížením karpatského vlka a nemeckého ovčiaka. Celý projekt bol podporený kvalitným vedeckým výskumom a precíznym šľachtiteľským plánom.
Výsledok však nie celkom naplnil očakávania. Na jednej strane má toto plemeno naozaj huževnatosť a vytrvalosť vlka, no nedá sa vycvičiť tak dobre ako nemecký ovčiak.
Ostalo v ňom mnoho prirodzených inštinktov. Napríklad narušiteľa hranice prenasledoval len do momentu, kým mu cestu neskrížila iná zver, a teda bol pre armádu nepoužiteľný.
Napriek tomu, že kariéru v armáde nespravil, je to sympatické plemeno kombinujúce priateľskosť psa a temperament vlka.
Tatranský durič
Autori fotografií: Ing. Jaroslav Jevčak, Klub chovateľov tatranských duričov
Naše úplne najmladšie plemeno vzniklo v Michalovciach. Tatranský durič by mal mať 75-percentný podiel zo slovenského kopova a zvyšok z dvoch iných poľovných plemien – bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého.
Toto nové plemeno vzniklo s cieľom lepšie vyhovieť kritériám moderného poľovníctva. Oproti kopovovi má spĺnať požiadavku nižšieho vzrastu, s krátkym durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver.
V roku 2014 sa podarilo dosiahnuť finálny cieľ – prvý raz spáriť psa tatranského duriča so sukou tatranského duriča.
Loading...
