Divočinu, rozprestierajúcu sa na území Tichej a Kôprovej doliny, kam sa človek dostane len zriedka.
Zdieľať
6. 7. 2018;Autor: Sóda, Foto: Lucia Hô-Chí
Nepočuť tu ruchy civilizácie, nevidieť turistické značky a ani vás na konci nečaká teplý čaj a bryndzové halušky. Divoká príroda v celej svojej krehkosti, nebezpečná a rozmanitá, v sebe zároveň nesie príbehy, o ktorých ste možno netušili. Slovensko má svoju vlastnú divočinu, a to dokonca najväčšiu spomedzi krajín Európskej únie.
Tichá a Kôprová dolina sú človekom nedotknuté, prírodné spoločenstvá tu žijú slobodne a v symbióze, vek niektorých starých stromov sa dá už len ťažko odhadnúť. Spoločne s riekou Belá, ktorá je jednou z posledných divokých riek strednej Európy, sa stali pre nás – redakciu Sódy a študentov Sokratovho inštitútu aj vďaka Férovej Nadácii O2 hostiteľom na mieste, kde sa hosť prispôsobuje, počúva a odchádza, keď už nie je vítaný.
V tichosti Tichej doliny. Pozrite si fotografie z Tichej doliny, ktoré vám sprostredkujú jedinečnú atmosféru tohto miesta.
10 vecí, ktoré ste o slovenskej divočine netušili. Počas pár dní sme spoznali Slovensko ako nikdy predtým. Objavili sme dôkazy divokosti našej krajiny a tie najzaujímavejšie nájdete v našom článku. Možno sa spolu s nami naučíte rozumieť jej zase o niečo viac.
Spoločnosť O2 v roku 2014 založila Férovú Nadáciu O2 na podporu projektov, ktoré pomáhajú bojovať s nezamestnanosťou mladých ľudí a podporujú začínajúcich podnikateľov. V roku 2017 podporila aj Sokratov inštitút pri východe budúcich mladých lídrov Slovenska. Viac informácii nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.
Páčil sa vám článok?
Slabé
Loading...
Super
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Reportáž: Divoká príroda našu pomoc nepotrebuje. Tichá a Kôprová dolina sú toho živým dôkazom
20 študentov, štyria hostia, dvaja koordinátori a jeden lektor. Počas troch dní sme spoznávali život unikátnej tatranskej divočiny.
Zdieľať
6. 7. 2018;Autor: Kubo Stank, Foto: Lucia Hô-Chí
Mimo turistické chodníky sa v Tichej a Kôprovej doline môžete oficiálne pozrieť len na základe špeciálneho povolenia z Okresného úradu Prešov. Ak náhodou netušíte, prečo je to tak, treba sa vrátiť v čase do roku 2004.
Veterná smršť v tom čase Tatry doslova zmietla a zmenila ich na nepoznanie. Vietor s rýchlosťou od 170 – 200 km/h za hodinu zlikvidoval 12-tisíc hektárov lesa a vyžiadal si aj dve ľudské obete. Hovorilo sa o kalamite, katastrofe a tragédii, rozhodovalo sa o ďalšom postupe.
Skupina ochranárov vtedy dosiahla nevídanú vec. Tichá a Kôprová dolina sa stali bezzásahovým územím, kde sa celá kalamita nechala napospas prírode, jej obyvateľom a zákonom. 14 rokov je v živote lesa okamih, no dostačujúci. Územie, ktorému sa predpovedal absolútny kolaps, prekypuje životom. Je oázou divočiny, ktorá nás ľudí vyzýva k pokore.
Sokratov inštitút každý rok vzdeláva precízne vybranú skupinu študentov. Ide o šikovných mladých ľudí vo veku do 32 rokov, ktorí majú potenciál stať sa spoločenskými lídrami – ľuďmi zlepšujúci svoje okolie vlastnou aktivitou. Počas roka sa postupne zúčastňujú na desiatich tematicky rôznorodých workshopoch a pracujú na svojich nekomerčných mikroprojektoch. Výhodu majú vysokoškoláci, keďže štúdium je akreditované Technickou univerzitou vo Zvolene. Zisk 6 kreditov po úspešnom absolvovaní tak môže byť zaujímavou motiváciou.
Workshop v Tatrách je špecifický aj tým, že sa nekoná vo vzdelávacom centre na Zaježovej, kde prebieha ostatných desať stretnutím vrátane záverečných skúšok. „Každý workshop je venovaný odovzdaniu vedomostí a praktických zručností, ktoré by študentom mali pri práci na projekte pomôcť. To, že sme v Tatrách, síce priamo nesúvisí s prácami študentov, no považujeme to za dôležitú tému. Cieľom workshopu je to, aby študenti pochopili vzťahy v prírode, fungovanie lesa a celú rôznorodosť ekosystému,“ vysvetľuje koordinátorka projektu Jana Ďaďová.
Vonku sa spať nakoniec nebude
Stretávame sa na chate Jozefa Psotku neďaleko Tatranskej Štrby. Tá sa mala stať na najbližšie dni našou spoločnou základňou. Sú krásne teplé letné dni plné slnka, čomu zodpovedá aj príjemná nálada všetkých prichádzajúcich študentov.
Podvečer sedíme pred chatou, spoznávame študentov a ich mikroprojekty a nestíhame sa čudovať. Každý projekt je úplne odlišný a pritom spoločensky prospešný.
Peťo pomáha malým obciam s organizáciou filmových festivalov, Petra sa venuje seniorom, ktorých v rikši vozí po meste s cieľom dostať ich mimo domova dôchodcov, Juraj zachraňuje pamiatky svetového významu, o ktorých na Slovensku nikto nevie a Paľo s projektom „Ručne nestručne“ vytvára priestor na bilingválne diskusie medzi počujúcimi a nepočujúcimi ľuďmi.
Predstavujeme sa aj my a čakáme už len na jedinú osobu – lektora. Ochrancu prírody, vyštudovaného lesníka a filmára Erika Baláža, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri záchrane Tichej a Kôprovej doliny pred ťažbou. Celé územie pozná aj poslepiačky, a keď mu je ťažko chodí sem na rýchle prechádzky. Ťažko si predstaviť lepšieho lektora so svojskejším zmyslom pre humor. „Bol som sa tu pozrieť za chatou a, samozrejme, zistil som, že aj tu sú medvede. Všade naokolo sú poobhrýzané vrcholce jarabín, ktorými sa v tomto období živia,“ oznámil ešte predtým, ako sa stihol predstaviť. Na tvárach študentov, čo sa pred pár hodinami rozhodli spať pod holým nebom, vidieť mierne rozpaky a prehodnocovanie pôvodného plánu.
Padli Tatry? Paráda!
Vysoké Tatry sú jedným z národných symbolov, na ktoré sú Slováci právom hrdí. Romantizovaná predstava väčšiny z nás spočíva v hustom smrekovom lese, ktorý celé Tatry pokrýva a vo vyšších polohách plynule prechádza do pásma kosodreviny. Pohľad na holé tatranské končiare plné popadaných stromov vháňal ľuďom slzy do očí. Bol však všeobecný smútok, hnev a ľútosť na mieste?
Jedným z prvých a najdôležitejších poznatkov, ktoré sa na workshope dozvedáme, rozbíja túto predstavu. Vysoké Tatry začali získavať svoju terajšiu podobu koncom 19. storočia. Pôvodné pasienky a hlúčiky zmiešaných lesov boli vyklčované a nahradené rýchlo rastúcim smrekom čisto pre hospodárske účely. Od tohto momentu sa aj periodicky začali objavovať kalamity, na ktoré sa reagovalo stále rovnako – opätovnou hustou výsadbou smreka. To, že Tatry „spadli“, nie je žiadnou novinkou a považovať smrekovú monokultúru za prirodzenú, je skutočne naivné. Je len začiatok workshopu a mnohým z nás sa už na prach rozpadli viaceré ideály.
Tichá a Hlinná dolina
Ráno sa po rýchlych raňajkách presúvame na Podbanské. Odtiaľ okolo hotela Permon postupujeme do hĺbky Tichej doliny. Niekoľko kilometrov monotónnej asfaltky narúšajú len prestávky „na lekcie“. Erik je vo svojom živle. Jeho rozprávanie spája poznatky z histórie, biológie, vlastných zistení a množstva výskumov. Navyše máme možnosť skutočne vidieť to, o čom rozpráva.
Pochopiť význam jarabín, lykožrútov, prirodzených hrádz v potokoch a celkovo štádiá, ktorými les po kalamite prechádza, sa totiž dá jedine tak, že to človek vidí na vlastné oči. Sme na holej pláni a všade naokolo vyrastajú medzi popadaným porastom listnaté stromčeky pripomínajúce kríky.
Sú to jarabiny – prvá odpoveď ekosystému na kalamitu. Tieto vyrastajú každý rok, no pre tieň v normálnom lese neprežijú. Príde smršť či lykožrút a územie sa mení na jarabinový les. Najdôležitejšia je totiž pôda, ktorá sa tvorí tisíce rokov. V nej je uložený „kapitál“ lesa, o ktorý nesmie prísť.
Jarabiny predstavujú niečo ako krízový manažment. Dokážu zachrániť procesy, ktoré sa odohrávajú v pôde – stabilizujú cyklus živín a vytvárajú tieň, čo je pre obnovu prirodzeného lesa nevyhnutné. Príroda je komplexný mechanizmus, ktorý má nástroje na riešenie každej situácie. V prípade lesa to znamená vytvorenie stabilného prostredia, v slovníku prírody potrebu rozmanitosti. Vysadený les má rovnaké zloženie a vek.
V tom rozmanitom sa nájde 20-ročný smrek, ročný smrek, ale aj jarabiny, jedle, duby, javory, všetko v rôznom stupni vývoja. Taký les lykožrút nepoškodí, lebo dokáže napadnúť len určité stromy v určitom veku, 95 % lesa tak zostane nedotknutého. „Rozmanitý les nie je možné žiadnym prirodzeným spôsobom zničiť. To dokážu len buldozéry,” vysvetľuje náš sprievodca. Príroda skrátka vie, čo robí a nerobí to po prvýkrát.
Informácií je veľa a času málo. Pridávame do kroku a po 6 km odbočujeme do Hlinnej doliny. Najskôr však bolo treba prebrodiť Tichý potok. Voda je ľadová, kamene šmykľavé a zradné, navyše začína pršať. Zvládajú to všetci, aj keď mnohí cez zuby. Vidina skutočnej divočiny na opačnom brehu je silnejšia ako diskomfort.
Les začína byť hustejší, pôvodné vyšliapané chodníky sú už zarastené a plné popadaných stromov. Vidíme ďalšie štádium novovznikajúceho rozmanitého lesa. Jarabiny tu dosahujú výšku aj viac ako 5 m a medzi nimi vidíme malé, veľké, listnaté aj ihličnaté stromy. Vidíme les, ktorý už naplno žije.
Schádzame k horskému potoku, ktorý je prototypom prirodzeného vodného toku. Rozprávať sa takmer nedá, voda v úzkom žľabe buráca. Popadané stromy tu vytvorili hrádze, ktoré vodu spomaľujú a zadržiavajú v ekosystéme. Takto vzniká priestor pre rôzne typy živočíchov – niektoré z nich potrebujú pre svoj život vodu prúdiacu a iné stojacu. Pohľad na potok nám berie dych. Krištáľovo čistá voda sa točí, stráca a objavuje na nových miestach. Zostup k potoku viedol divokým lesom.
Od tohto momentu mal byť náš okruh ešte náročnejší, čo malú skupinu študentov presvedčilo o predčasnom návrate. A terén sa skutočne zhoršil. Začíname sa brodiť gigantickými papraďami, popod a ponad veľké kmene spadnutých drevín. Blato, mokré kamene a korene s občasným dažďom na istote nepridávajú. Smer je daný, potrebujeme sa dostať vyššie. Správna cesta však neexistuje, každý volí tú svoju. Navzájom sa ani nevidíme, v hustom poraste počuť len malé skupinky účastníkov, ktorí sa držia pri sebe.
Cieľ je jasný, chceme vidieť medvedicu s dvoma malými, ktorí sa podľa Erika v neďalekom sedle často zvyknú pohybovať. Napriek tomu, že cestou nachádzame zopár medvedích stôp, les bol na zver v ten deň skúpy. Alebo sme boli príliš veľká a hlučná skupina, ktorá necitlivo narušila prírodný status quo. Po takmer 12 hod strávených v teréne sa vraciame na chatu. Nikto neponocuje, aj keď študenti na ostatných workshopoch zvyknú debatovať do skorých ranných hodín. Na ďalší deň je odchod posunutý o hodinu skôr – spánok a regenerácia sa rýchlo stávajú prioritou.
Kôprová dolina
Ďalší deň sa prebúdzame do hrejivých slnečných lúčov. Obloha je bez mráčika, vyzerá to na horúci letný deň v horách. Čaká nás okruh vedúci cez Kôprovú dolinu s bonusom v podobe návštevy pralesa. To, že sa v Tatrách nachádza prales, bola pre mnohých z nás nová informácia.
Ako nám bolo vysvetlené, prales je územie, do ktorého podľa presne určených znakov nezasiahol človek (alebo o tom neexistuje preukázateľný dôkaz). A tu nezasiahol z jednoduchého dôvodu. Svahy sú tu príliš príkre a ťažba by bola príliš zložitá, takže kúsok územia Tatier sa zachoval v pôvodnom stave.
Ešte pred odbočkou do Kôprovej doliny prechádzame cez rúbanisko. Na ňom už rastú jarabiny, vysadené smreky a novinka lesníkov v podobe smrekovca. Ten je však oveľa náročnejší na podmienky, konkurenciu a najmä tieň ako jeho bratranec s kratším názvom. Nebude trvať dlho a na otvorenom rúbanisku zahynie.
Tesne pred odbočkou vidíme v blate dokonalý odtlačok vlčej laby. Laik by ju od psej rozoznal ťažko, Erik však precízne vysvetľuje rozdiely. Všeobecné prekvapenie vyvolala otázka jednej zo študentiek, ktorá sa opýtala, že „Prečo sú tí vlci tu? Tak blízko?” Náš sprievodca odpovedal pohovoto a okamžite: „Lebo sú tu doma.” Debata skončila, ďalšie otázky nepadli.
V Kôprovej doline vstupujeme na starý poľovnícky chodník, o ktorý sa však nikto nestará. Aj tu je množstvo spadnutých stromov, chodník miestami pripomína lezeckú stenu a vyžaduje podobné zručnosti. Dozvedáme sa veľa o vode, hubách, mikroorganizmoch v pôde a najmä o tom, ako všetko so všetkým súvisí. Les je systém vzťahov, ktorý je nesmierne rozsiahly a komplexný. Ak vypadne čo i len najmenšia zložka, správne fungovanie sa zadrháva. Prichádzame do pralesa a majestátnosť toho miesta vyzýva k pokore.
Prechádzame sa popod koruny smrekov, ktoré majú bezmála 350 rokov. Tu sa história píše v letokruhoch a dokonca aj tie môžu klamať. Sú tu stovky borovíc limba s odhadovaným vekom 500 – 900 rokov a o niektorých sa predpokladá, že majú na krku aj viac ako tisícku. Tie si možno pamätajú ešte kráľa Svätopluka a jeho synov. Bájny poklad Slovákov leží na tomto území, pralesy totiž v Európe vymizli.
Prečo toľká neistota ohľadom veku stromov? Letokruhy totiž slúžia len ako orientačný bod. Stromy „Matuzalemy” totiž využívajú svoje jadro, ktoré v ich vnútri odhníva a používajú ho na ďalší rast. Všetky sú duté, no je to v poriadku. Sú živé a veľmi pevné. Menší objem hmoty týmto prastarým stromom dokonca pomáha lepšie sa vyrovnať so silným vetrom či inými neočakávanými situáciami.
Limbový les obľubujú medvede najmä na jeseň. Chodia sa sem kŕmiť limbovými orieškami, ktoré považujú za skutočnú pochúťku. Napriek tomu, že je trošku zložité si to predstaviť, medvede nezbierajú oriešky (len) na zemi. Lezú po limbách a žerú ich priamo zo stromov. A podľa nášho sprievodcu, ktorý to zažil na vlastnej koži, je to celkom rachot. Keď medveď lezie na strom, pripomína to zvuk palice rýchlo udierajúcej do priečok na rebríku – postupne sa zvyšujúci intenzívny tón. Predstava 150-kilového maca šplhajúceho sa po strome je pre nás úplná novinka, ktorá opäť mení naše nazeranie na divokú prírodu. O zveri a jej živote vieme skutočne málo a mnohé naše predstavy sú naozaj smiešne.
Práve v momente, keď začína byť prales najzaujímavejší, sa začína búrka. Nie je to len klasický letný lejak, prší tak intenzívne, že v otvorenejších častiach lesa tvorí voda okolo nás hradbu. Viditeľnosť je minimálna, komfort a teplota sa znižuje každým krokom a tí, čo podcenili prípravu v podobe pršiplášťa či nepremokavého oblečenia, viditeľne trpia. Spokojný je len Erik Baláž, ktorý pokračuje vo svojich prednáškach. Z jeho pohľadu je všetko v najlepšom poriadku a za dažďa je navyše oveľa jednoduchšie zahliadnuť divokú zver, čo je pozitívum. Škoda, že to nevyšlo.
Neskôr prechádzame pod Kriváňom, presnejšie pod jeho severozápadným štítom. Ten sa počas výdatných búrok mení na občasný vodopád, my sme však tento raz nemali potrebu skúmať tento úkaz bližšie. Scenéria sa postupne mení, z pralesa vychádzame do pásma kosodreviny.
Naša skupina pripomína putovanie z Pána prsteňov. Rôznofarebné bodky s kapucňami cez hlavu zdolávajú v potrhanom zástupe neľahký terén. Šmyknúť sa tu dá hocikde, pozor treba dávať najmä v žľaboch. Toto nie je turistická prechádzka pre rodiny s deťmi, ale horský pochod krajinou, kde sa chyby nevyplácajú. Dolu zostupujeme po turistickom chodníku, no pršať neprestáva. Treba zapnúť autopilota, zatnúť zuby a tešiť sa na sprchu. Večer trávi Erik so študentmi a odhaľuje im ďalšie tajomstvá divočiny. Nás sa to netýka, neočakávaná fyzická záťaž si vybrala svoju daň.
Rieka Belá a bobrie hrádze
Je nedeľné ráno a workshop sa pomaly končí. Ostáva už len krátka prechádzka popri Belej a návšteva bobrích hrádz na jednom z menších potokov. Belá je rieka, ktorá vzniká sútokom Tichého a Kôprového potoka. Je neregulovaná (až po Liptovský Hrádok), takže do jej koryta, brehov ani prírodných prekážok sa nezasahuje. Výsledok? Množstvo vzácnych druhov bezstavovcov, ako je pošvatka, podenka, potočníky a kriváky, ktoré sú dôkazom toho, aká čistá voda v rieke reálne je.
Ani Belá však nie je úplne dokonalá, voda totiž neprúdi len zhora nadol, ale aj naspäť. Zničený Váh a Dunaj tak dokážu zablokovať množstvo prírodných procesov aj v malých riekach, ktoré vyvierajú v Tatrách. V prírode je všetko prepojené. Rieka si tiež vytvára vlastnú cestu. Mení svoj tok, vytvára slepé ramená, obchádza prekážky, a tak pomáha udržiavať diverzitu ekosystému.
Jednoduchý príklad: Po vybudovaní Liptovskej Mary a ďalších priehrad v Belej dramaticky poklesol počet rýb, akými sú hlavátky či dokonca pstruhy, z Váhu zase mreny a podustvy. Z priehrad sa totiž nemajú ako vrátiť späť, 100 km2, ktoré sú „super“, tak nedokážu vyriešiť všetko. Príroda nevie fungovať správne iba na kúsku, ktorý jej človek vyberie.
Ďalšou zastávkou sú bobrie hrádze. Podľa nášho sprievodcu by mnohí rybári najradšej bobry strieľali, vraj im žerú ryby. Bobor je však bylinožravec. Nie je vodný živočích. Hrádze stavia primárne ako miesto, kde sa môže skryť pred predátorom. Výrazne tak mení malé potoky a prináša do nich život. Ten totiž potrebuje slnko a plytkú vodu, ktorá sa dokáže prehriať. A práve toto dokáže zabezpečiť bobor.
Malé, nenápadné zvieratko dokáže vytvoriť podmienky pre celé nové ekosystémy. A dokázal to aj na potoku, ktorý sme mali možnosť vidieť my. Ten bol pred príchodom bobra takmer bez života.
Funkčný ekosystém láka čoraz viac druhov, ktoré sú od seba navzájom závislé. Život má svoj kolobeh, v ktorom má dôležité miesto aj smrť. Najväčší prínos pre ekosystém bobrích hrádz je však to, že časom dokážu spôsobiť záplavu lúk v povodí potoka. Tam sa vytvorí obrovské množstvo biomasy, ktorá je zdrojom energie a potravy pre veľa iných druhov.
Bobor je unikátny krajinný dizajnér. Mení priestor tak, aby dosiahol rovnováhu – veľa potravy, ktorú však lovci nedokážu úplne vykynožiť. Na zaplavenej lúke vytvára kanály, v ktorých sa pohybujú ryby, kŕmiace sa hmyzom. Inde sa však nedostanú, takže hmyz sa dokáže vo veľkom množiť ďalej. Vlk sýty a koza celá.
Nastáva čas odchodu. Študenti sa s nami lúčia, odchádzajú dokončiť svoje miniprojekty, ktoré budú o pár týždňov obhajovať. Erik Baláž odprevádza z tatranskej divočiny študentov Sokratovho inštitútu už po piatykrát. Zostávajú dojmy, spomienky a nabúrané predstavy. Nechávame za sebou tatranské štíty aj prales, ktorý Erikovi vzhľadom pripomína brokolicu. Na Tatry a divočinu sa už nikdy nebudeme pozerať rovnako, takýchto edukačných výletov by malo byť viac. Možno by sme si viac začali vážiť veci, ktoré máme pod nosom a nemuseli sa pozerať na ťažbou oholené končiare, čo skončili v spaľovniach biomasy.
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie
Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.
Zdieľať
3. 5. 2021;Autor: Marek Hudec, Foto: Magdaléna Tomalová
Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej ceny a Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?
Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.
Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.
Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje?
Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.
Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články?
Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.
Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.
Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.
Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.
Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.
Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?
Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.
Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.
O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.
Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.
Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?
Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.
Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?
Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.
Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.
Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.
V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.
Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?
V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.
Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.
Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ?
Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.
Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.
Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?
V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.
Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.
Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.
Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.
Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?
Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.
Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.
Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami?
Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.
Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.
Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.
Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.
Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?
V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.
Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.
Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA.
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Inšpiratívne články o duševnom zdraví, pohybe, spoločenských témach, popkultúre či technológiách posielame každú druhú nedeľu.
Ďakujeme za prihlásenie na odber nášho newslettera. Už to skoro je, len ešte jedna drobnosť. Potrebujeme ešte potvrdiť Vašu e-mailovú adresu. Stačí, aby ste klikli na odkaz, ktorý sme vám práve zaslali na váš e-mail.
Loading...
