Zabudnuté poklady slovenských záhrad: Moruše

Tieto nenáročné stromy kedysi lemovali cesty a udomácnili sa aj vo viniciach.

Je len málo takých ovocných stromov, ktoré v horúci letný deň osviežia tak dobre ako plody morúš. Vedel to už aj rímsky básnik Quintus Horatius Flaccus, ktorý už v 1. v prvom storočí n. l. vedel, že: „Ten prežije v zdraví leto, kto bude jesť po raňajkách čierne moruše trhané zo stromu, kým nepáli slnko.“

Tento článok sa vám zobrazí behom sekúnd aj v najzapadnutejších obciach slovenského vidieka. Do konca tohto roka na rýchly 4G LTE internet O2 pripojí 290 slovenských obcí. Viac info nájdete na stránke Internet na doma.

Vedela o tom aj Mária Terézia. Počas jej vládnutia sadili moruše biele popri cestách, aby pocestní mali po ruke mimoriadne svieže ovocie, ktoré si môžu vychutnať v tieni košatých stromov. Moruše čierne sa, pre zmenu, udomácnili vo viniciach, kde poskytovali sladkokyslé plody vinohradníkom ako občerstvenie.

Čo by sme mali o morušiach vedieť?

Naši starí rodičia sadili dva druhy morúš. Morušu bielu a morušu čiernu. Obe moruše pochádzajú z východu. Moruša čierna pochádza z oblasti od Sýrie až po Irán a Afganistan, kým moruša biela až z ďalekej Číny. Oba stromy boli privezené spolu s priadkou morušovou za účelom produkcie hodvábu.

Najprv doviezli morušu čiernu a až neskôr morušu bielu. Priadka morušová samozrejme uprednostnila mäkšie listy moruše bielej, ktoré jej chutili viac čo ovplyvnilo pomer pestovania morúš v prospech práve moruše bielej. Ľudia si postupne uvedomili, že tento strom ponúka oveľa viac, ako len potravu pre húsenice priadky morušovej. Presvedčili ich vynikajúce plody a morušové drevo, ktoré sa vyznačuje vysokou výhrevnosťou. Z plodov sa dajú vyrábať vynikajúce marmelády, džemy, víno či destiláty.

S veľmi zaujímavým spôsobom spracovania plodov morúš sa môžeme stretnúť v kaukazskom regióne. Zahustenú šťavu z plodov tam nalievajú na plátno. Toto plátno sa prikryje druhým plátnom a zavesí sa na sušenie, podobne ako my sušíme posteľnú bielizeň.

Vysušená „lekvárová“ placka sa stáča a z tej sa narezávajú hotové „morušové koláčiky“ bez akýchkoľvek prísad. Za zmienku pri morušiach stojí zaujímavý spôsob jej šírenia. Staré stromy s dutinami sa okrem rozmnožovania semenami rozširujú aj netradičnou cestou, podobne ako vŕby, tak, že sa jednoducho rozčesnú a konáre v mieste kontaktu so zemou zakorenia a vytvoria „nové stromy“.

Zoberme si však morušu čiernu a bielu pod lupu, keďže sa od seba dosť odlišujú.

Moruša čierna

plod moruše čiernej

K moruši čiernej sa viaže, jedna zaujímavá príhoda, ktorá hovorí o tom ako sa zrodila moruša trnavská. Botanická zápletka s morušou trnavskou sa začala v polovici júna 1947, keď František Strelka, riaditeľ ovocinárskej školy v Šali, poslal konárik tejto dreviny z katastra obce Častá českému botanikovi Karlovi Dominovi.

Profesor Domin prišiel k záveru, že konáriky z Častej sú nový, zatiaľ nepopísaný druh moruše, ktorú nazval morušou trnavskou. Podľa znakov usúdil, že ide o kríženca moruše čiernej a moruše červenej pôvodom zo Severnej Ameriky. Jeho tvrdenie moderné vedecké metódy vyvrátili a tak je moruša trnavská len odrodou moruše čiernej, ktorá má väčšie plody. Moruša čierna má tuhé, kožovité, ba až drsné listy, ktoré sú zospodu chlpaté.

Strom nedorastá do takých rozmerov ako moruša biela a rastie aj výrazne pomalšie. Plody dozrievajú od júla do septembra a ich dĺžka je 1 až 3 cm. Hmotnosť jednotlivých plodov býva až 16 gramov.

Moruša čierna

U moruše čiernej sa na jednom konári nachádzajú kvety len jedného pohlavia. Je to bežný jav v čeľadi morušovitých, u ktorých sa môžu vyskytnúť aj „dočasné“ dvojdomé jedince. Je samoopelivá. Vrúbľuje sa často na semenáče moruše bielej, aj keď tieto dva druhy nespolupracujú veľmi dobre a v mieste štepenia vznikajú nádorovité útvary, ktoré v neskoršom veku vedú k odumretiu stromu.

Oveľa lepšie výsledky sú pri vrúbľovaní na vlastný semenáč. Treba však rátať s pomalším rastom a neskorším nástupom plodenia takýchto stromov. “Hlavným mestom“ moruše čiernej je Pukanec a prírodný výtvor Pukanské moruše čierne rozhodne stoja za návštevu.

Moruša biela

moruša biela

Moruša biela je menej náročný druh, ktorý sa vyskytuje v teplejších oblastiach Slovenska. Často bola sadená ako stromoradie popri cestách. Tieto aleje však pomaly dožívajú a nenahrádzajú sa. V tradičných dvoroch južanských gazdov bola moruša biela sadená ako zdroj obživy pre hydinu, ktorá s obľubou konzumovala popadané plody. Listy moruše bielej sú lesklé a často členité, najmä na mladších stromoch.

Farba plodov je rôzna. Môžeme nájsť biele, šedé, ružové, červené až čierne. To isté môžeme povedať aj o veľkosti plodov. Napríklad odroda “Pakistan” má až 8 centimetrov dlhé plody. Stromy dorastajú do väčších rozmerov a vyznačujú sa silnou energiou rastu. Kvôli tejto vlastnosti a spomínanej vysokej výhrevnosti dreva sa s ňou experimentuje ako s drevinou na energetické účely.

Vrúbľuje sa do vlastného semenáča s dobrými výsledkami a takto sa dá urýchliť aj rodivosť stromu. Semenáče majú tendenciu rodiť až okolo 15 roku života, i keď strom je od 5 až 6 roku obsypaný samčími kvetmi.

Moruše si zaslúžia našu pozornosť kvôli ich kráse a nenáročnosti. Je to strom, ktorý sa vám odvďačí vynikajúcimi plodmi bez väčšej starostlivosti. Otázka je, či chcete tú čiernu alebo tú bielu.

Ladislav Bakay je vysokoškolským pedagógom na Fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre a ekologickým aktivistom v OZ Jašterica. Je spoluautorom knihy Oskeruše – strom pro novou Evropu. Sledovať ho môžete aj na Facebooku.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Férová fabrika v strede Slovenska presviedča ľudí, aby k nim nešli pracovať

Vďaka práškovej metalurgii vie firma Artura Gevorkyana vyrobiť to, čo iní nevedia. Ľudí si nielenže vychováva, ale im aj pomáha, keď sa dostanú do ťažkostí.

Kto dnes dostane chuť na podnikanie, pravdepodobne zrealizuje niečo, čo sa týka internetu. Je to najjednoduchšie. Ale trúfli by ste si rozbehnúť fabriku? Normálnu továreň na zelenej lúke a ešte v odbore, o ktorom takmer nič neviete? Artur Gevorkyan si trúfol. Keď Artur Gevorkyan, majiteľ firmy nazvanej po ňom, prijíma niekoho do práce, tak ho odrádza.

Skutočne ho už v inzeráte presviedča, aby k nim pracovať nešiel. Výsledkom je, že v kraji pri Banskej Bystrici, kde je stále hlad po práci, mu nepríde na stôl dvesto životopisov, ale dva.

A o týchto ľuďoch už vie s istotou povedať, že u neho pracovať chcú. Hoci spojenie “u neho” nie je výstižné. Pred hlavným vchodom je veľký nápis: “Správame sa ako rodina, bojujeme ako armáda”.

Artur Gevorkyan

Veta o rodine hovorí napríklad o tom, že keď sa jedna zo žien z firmy rozvádzala a dostala do finančných problémov, Artur Gevorkyan jej pomohol nájsť spôsob, ako sa dostať z dlhov a zbaviť exekútora. Alebo keď sa niektorý z ďalších kolegov nepohodol s alkoholom a začal s ním mať problémy. Keďže bol šikovný a lojálny, majiteľ ho neprepustil. Počas liečenia mu držal pracovné miesto. Vo firme úspešne pracujú doteraz a šéf je na nich hrdý, že to zvládli.

Takýchto príbehov je viacero. Artur Gevorkyan však nie je ľudomil. Ako bývalý vojak vie, že sila nie je v jednotlivcovi, ale v tíme. V dobre zladenom tíme. Preto ak niekto chce byť jeho súčasťou, bude, a majiteľ urobí všetko, čo sa dá, aby si ho udržal. Ale platí aj opak.

Človeku na bráne viackrát povedal, že veľká brána sa otvára len pre kamióny a nie pre malé autá. Inak sa obrovský a strojmi prehriaty priestor továrne vyvetrá a ľudia, ktorí sú oblečení často v tričkách, prechladnú. A mať polovicu firmy chorú kvôli jednému človeku… Chlapík dostal ešte jednu šancu, inak vraj pôjde z firmy preč. Nevyužil ju, tak musel odísť.

Artur Gevorkyan vycestoval z Arménska krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Nepáčilo sa mu, ako sa pomery v armáde zhoršili a odišiel napriek dobrej kariére. Prášková metalurgia bola oblasť, ktorej sa čo-to priučil od otca. Ak by pokračoval v dedových šľapajách, je dnes vinárom. Ale on si vybral oblasť, o ktorej tušil, že bude mať budúcnosť a začať v krajine, ktorú poznal, pretože tam slúžil ako vojak – na Ukrajine.

“Všetky podniky vtedy končili, my sme boli v areáli jediní, kto začínal a ešte aj fungoval. Okná sme si museli zalepiť nepriehľadnou fóliou, aby sme nepútali pozornosť, že nielen pracujeme od rána do večera, ale máme aj nepretržitú prevádzku sedem dní v týždni,” spomína Artur Gevorkyan na začiatky.

Keď videl, že Ukrajina nie je pre neho ideálne biznisové zázemie, zvažoval presun do inej krajiny strednej Európy. Ideálne do Čiech. Hľadal, kde sa dalo a keď často prechádzal po diaľnici okolo Banskej Bystrice, uvidel veľký areál, ktorý tiež javil známky skorého konca. Prišiel za šéfom, sadli si, dohodli sa a jedna z hál bola prenajatá firme Gevorkyan.

Dnes, okrem zisku viacerých podnikateľských ocenení, dodáva súčiastky pre Audi, Bentley a mnohé ďalšie známe značky. “Toto je obyčajný obal na kľúč od auta. Nikto ho nevedel vyrobiť v takom štandarde s drahými materiálmi, my vieme,” hrdo ukazuje majiteľ.

Na vývoj je obzvlášť pyšný, v kancelárii nad továrňou sedia pri veľkých monitoroch mladí chalani, ktorí navrhujú, ako zrealizovať veci, ktoré iní urobiť nevedia. A další mladí chalani pod nimi to realizujú vo výrobe.

Pri prechádzke fabrikou sa Artur Gevorkyan zastaví pri jednej z pecí. Pre ňou ležia malé formičky, akoby do piesku, len namiesto koláčika majú tvar neurčitej súčiastky. Aj hmota v nich je podobná piesku. “To je prášková metalurgia. Zo zmesi prášku vieme urobiť takmer čokoľvek. A keď to vypálite v peci, pri teplote, na ktorú sme tiež museli prísť, získate hotový výrobok.”

praskova metalurgia

Geniálna alchýmia, ktorú sa však mimo fabriky v našich končinách nenaučíte. Preto si majiteľ firmy svojich ľudí vychováva. Potom im môže ponúknuť kariéru hodnú amerického sna. Napríklad keď sa z čašníčky stane najlepšia majsterka v práškovej metalurgii. Alebo keď sa z pomocnej pracovníčky vo fabrike stane účtovníčka.

Takýchto príkladov je viacero. Sú pri bráne, hneď vedľa sloganu firmy a Baťových citátov, na tabuli zamestnancov. Veľa fotiek ľudí, ktorí sa posúvali z jedného miesta vo firme vyššie, až kým nenašli to, čo im sedelo najlepšie. A spokojní sú oni aj fabrika. Teda, ak chcú obaja na sebe pracovať.

Artur Gevorkyan

Artur Gevorkyan to vysvetľuje takto: “Ako povedal Baťa, treba sa stále posúvať dopredu. Vedomosťami aj fyzicky. Ja sa pýtam ráno kolegov – bol si si už zabehať? Ak netrénujú, tak nevydržia naše tempo. Dokonca ani ‘po našom’ náročnú poradu”.

Raz týždenne posielame výber toho najlepšieho zo Sódy.


Predobjednajte si nový Huawei Mate 10 Pro a získajte 360° kameru zadarmo

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové