Riaditeľ O2 Igor Tóth: Manažérom poučky nestačia. Ak nevedia vnímať pocity a zjednocovať myšlienky druhých, uspejú len ťažko

Čím je práca manažéra veľkej firmy nezvyčajná a ako s ňou môže súvisieť šport?

Niektoré míľniky treba osláviť veľkolepo. Keď sa O2 stalo dvojkou na trhu mobilných operátorov, riaditeľ Igor Tóth od radosti vyskočil z lietadla. S padákom, samozrejme. Vystavovať sa situáciám mimo svojej komfortnej zóny v práci aj v osobnom živote odzrkadľuje Igorovo hodnotové nastavenie a cieľ viesť veľkú korporáciu jasným smerom hoci bez tradičných stereotypov. 

Prečítajte si aj: Rodáci z Liptova urobili v zjazdovom lyžovaní malú revolúciu, ktorú ocenila aj FIS

V rozhovore s Igorom Tóthom sa dočítate aj o tom:

  • ako môžu veľké firmy prispieť k zmene spoločnosti,
  • či musí mať človek na manažment vrodený talent,
  • ako súvisí kariérny úspech s cieľavedomou prácou a ako so šťastím,
  • ako sa cítil pri zoskoku z lietadla alebo počas týždňa v tme
  • a ako podľa neho vyzerá spokojný zamestnanec.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Asi ako mnohí chlapci, túžil som stať sa hasičom. Ako dieťa som v tom povolaní videl odvážneho človeka bojujúceho za dobrú vec, pre dobro spoločnosti. Chcel som byť aj pokladníkom. Asi preto, že to bolo spojené s matematikou, ktorá ma veľmi bavila – a to mi aj zostalo.

Častejšie totiž využívam racionálnu časť mozgu, hemisféru zodpovednú za prácu s číslami, oveľa ťažšie sa mi vždy písali slohové práce.

Ako si sa potom dostal k marketingu? Ten je predsa aj o práci so slovom.

Niekedy na strednej škole som začal rozvíjať svoje verbálne zručnosti. A myslím si, že som od mamy zdedil jej psychologické schopnosti a empatiu, ktorá je potrebná pri práci s ľuďmi. 

Reklama ma oslovila svojou formou. Na pomerne malom priestore musíš niekoho zaujať, spojiť sa s mysľou iného človeka. Je to taká koncentrovaná nálož správneho zacielenia, pochopenia a nachádzania riešení pre potenciálneho zákazníka.

A z riaditeľa marketingu sa z teba stal riaditeľ celej spoločnosti O2. Myslíš si, že na manažment musí mať človek aj niečo vrodené?

Myslím si, že na túto pozíciu musíš mať aj niečo dané, manažérske zručnosti vyplývajú z vlastností človeka. Ak to nemáš prirodzene v sebe a riadiš sa len poučkami z knižiek či školení a ak ti ani nebola blízka práca s ľuďmi a chýba ti emočná inteligencia, nevieš vnímať pocity a myšlienky druhých, nevieš ich zjednocovať, zreteľne komunikovať a nebude to vyžarovať tvoja osobnosť, ťažko uspeješ.

Na druhej strane, za úspechom rovnako stojí poctivá práca a výsledky, učenie sa od skúsenejších a profesionálna, hoci stále ľudská komunikácia.

Kedy si zistil, že by sa z teba mohol stať líder?

Spomínam si na organizáciu stužkovej, projektové veci v školskej rade, v akademickom senáte. Bolo pre mňa prirodzené v niektorých situáciách vziať do rúk opraty a zladiť svoj okruh kamarátov k úspešnému výsledku. To ma spoločne s energiou, usilovnosťou a vzdelávaním doviedlo na riaditeľskú stoličku.

Pocit, že tvoja práca zapadá do väčšieho celku, je veľmi dôležitý.

Do akej miery podľa teba súvisí kariérny úspech s drinou a do akej miery so šťastím?

Výsledok každého úspechu vyplýva z kombinácie tvojej pripravenosti a šťastia. V každej fáze kariéry by človek mal byť dostatočne pripravený z hľadiska skúseností, zručností a chcenia, aby sa mohol posunúť vpred. A ako sa hovorí, šťastie potom praje pripraveným. Mali by sme preto na sebe pracovať, aby sme boli stále o kúsok lepší, a potom na nás sadne aj to povestné šťastie.

Prekračovanie komfortnej zóny môže byť pre niekoho aj recept, ako vyhorieť. Ako pristupuješ k tomu, aby si mal pracovné nastavenie pod kontrolou? 

Je nevyhnutné, aby každý líder, zamestnanec či freelancer mal život a veci okolo aj mimo práce. Pre mňa je to šport a rodina. Ak stojíš len na jednom z týchto pilierov, je pravda, že môžeš rýchlo vyhorieť. Je však normálne, že niekedy máš jeden pilier silnejší a iné slabšie, no vedia sa navzájom vyvažovať. 

Šport je veľmi dôležitý, lebo keď chce mať človek silnú racio stránku, musí mať aj zdatnú fyzickú schránku. Nedávno som narazil na jeden výskum na myšiach. Myši, ktorým dali do klietky koleso na behanie, mali výkonnejší mozog, boli zriedkavejšie v strese a lepšie sa koncentrovali. Len to potvrdzuje, že ak chceme byť dlhodobo efektívnejší a šťastnejší, musíme mozgový výkon vyvažovať športovým.  

Súvisí s touto filozofiou aj projekt O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?

Potvrdilo sa, že deti, ktoré sa viac hýbu, mali lepšie výsledky vo vedomostných testoch. Ako mobilný operátor si uvedomujeme tienistú stránku našej práce. Na jednej strane ľudí prepájame, tvoríme krajší svet, no zároveň môžeme spôsobiť, že dieťa trávi priveľa času s mobilom a nehýbe sa, koľko by malo. Preto podporujeme, aby sa od mobilu zdvihlo a viac športovalo.

O2 sa celkom aktívne zasadzuje aj za podporu života LGBTI+ komunity a rodovej rovnosti. Akým spôsobom môžu veľké firmy prispieť k zmene v spoločnosti?

Firmy, ktoré obsluhujú veľa zákazníkov, majú veľkú silu z pohľadu komunikácie a dosahu na spoločnosť. Ak veríme, že úlohou firmy nie je len generovať zisk, ale aj pomáhať robiť z krajiny, kde pôsobí, dobré miesto, potom je nevyhnutné, aby robila dobré veci bez akejkoľvek postrannej motivácie. 

V súčasnosti je inovácia na úrovni produktov a služieb menšia, firmy si dokážu relatívne rýchlo skopírovať úspešné veci do pár dní. Ako zákazníci by sme sa mali teda pozerať nielen na to, či nás firma čo najlepšie obslúži, ale aj či prispieva k lepšiemu životu v spoločnosti, v ktorej žijeme.

Keď firma komunikuje zložitejšie témy, môže to časť zákazníkov odradiť. 

Môže, ale to súvisí s motiváciou. Ak komunikujete veci, ktorým autenticky veríte, dokážete ľudí presvedčiť. Aj o tom je spoločenská zodpovednosť firiem.

Mali by sme sa teda pozerať nielen na to, či nás firma čo najlepšie obslúži, ale aj či prispieva k lepšiemu životu v spoločnosti, v ktorej žijeme.

Toto sú pekné príklady toho, že ani veľký biznis nemusí kaziť charakter a dá sa robiť zodpovedne a že aj šéfovia veľkých firiem môžu byť vizionári, ktorí pociťujú spoločenskú zodpovednosť a netúžia po prvoplánovom pocite moci.

Odporúčam prečítať si knihu Jima Collinsa Z dobrého skvelé, ktorá vyšla už v roku 2001, no jej myšlienky môžu byť inšpirujúce aj dnes. Analyzovala riaditeľov veľkých spoločností v Amerike – aký typ lídrov sa objavuje na vedúcich postoch, akí lídri dokážu byť dlhodobo úspešní a vedia sa spoločne s firmou adaptovať na meniace sa prostredie.

Z výskumu vyplynulo, že dobrý líder nie je práve ten, ktorý je opojený mocou a trieska po stole. Úspešný líder má víziu, vie počúvať, je empatický, necháva zamestnancom slobodu, ale zároveň očakáva zodpovednosť i výsledky a pomáha ľuďom rozvíjať sa.

Aj s prácou v korporácii sa viaže mnoho stereotypov, no podľa teba O2 nie je bežná korporácia. Prečo? 

Korporácií sa týka najmä predstava, že majú priveľa poschodí. Niekto z nižšieho nemá možnosť rozprávať sa s kolegom o dva stupne vyššie. My sa snažíme, aby bola komunikácia možná krížom cez organizáciu. Vo firme si navyše tykáme, čo tiež eliminuje isté komunikačné bariéry. 

Vo veľkých firmách máš tiež často veľmi úzko špecifikované, aká je tvoja rola. Nemáš preto pocit pestrosti práce ani možnosť a voľnosť robiť ju najlepšie, ako by sa dalo.

Férová Nadácia O2 podporila niekoľko zmyslupných projektov, ktoré sa snažia o porozumenie a dialóg v spoločnosti

Manažment sa často zaoberá rozdávaním úloh, sledovaním deadlinov a potom mikromanažérskym monitoringom. Ja sa skôr pozerám na víziu, nastavujem strategické ciele, sledujem, či k nim smerujeme, mikromanažmentom sa bežne nezaoberám. 

A ešte si aj dôležitý míľnik korporácie oslávil zoskokom s padákom z lietadla. No absolvoval si aj týždeň v tme, v jaskyni, polmaratón či horský prekážkový polmaratón. Je to osobná filozofia, ako posúvať svoje hranice?  

Mám rád výrok, že mágia sa deje za hranicami komfortnej zóny. Spomeniem si na viacero okamihov, keď som sa zámerne rozhodol niečo vyskúšať prvý raz. Všeobecne rád skúšam nové veci, ktoré ma obohatia, posunú, netýka sa to len extrémneho športu.

Úspešný líder má víziu, vie počúvať, necháva zamestnancom slobodu, ale zároveň očakáva zodpovednosť a výsledky.

Adrenalín alebo iné nové veci – človek však musí vedieť dobre narábať so svojím strachom. 

Strach ide ruka v ruke so zraniteľnosťou. Naučíš sa s ním narábať vtedy, keď sa naučíš pripustiť si zraniteľnosť. Keď som išiel do tmy, pýtal som sa, čo najhoršie sa ľuďom môže stať. Bol som spokojný až potom, keď ma uistili, že sa tam ešte nikto nezbláznil. 

Pri zoskoku s padákom som absolvoval niekoľkohodinové školenie, čo všetko sa môže stať. Hoci sa ti neotvorí hlavný padák, stále máš záložný. Vieš, že aj keby si náhodou stratil vedomie, vo vaku máš prístroje, ktoré merajú, ako rýchlo padáš a ako vysoko si nad zemou. Ak omdlieš a padák sa ti ešte neotvoril, prístroj ti ho sám otvorí. 

Keď som hovoril o zraniteľnosti, asi je dôležité pripustiť si vždy tú najhoršiu vec, ktorá sa môže stať. Pri zoskoku s padákom je to smrť. Vyskočíš z lietadla, začneš rátať sekundy, kým sa ti otvorí padák, tie ti pripadajú ako večnosť, ale keď sa potom pozrieš hore a vidíš, že je správne otvorený, vtedy si to začneš užívať.

Na záver by som sa ešte vrátil k líderstvu z takého ľudskejšieho pohľadu. V O2 zodpovedáš za viac ako 700 zamestnancov, čo je naozaj veľké číslo. Ako vnímaš spokojného zamestnanca?

Spokojný zamestnanec má podľa mňa rád svoju náplň práce, preberá za ňu zodpovednosť a robí rozhodnutia. Dôležité je, aby mal človek pocit, že jeho práca má zmysel. Ako firma prechádzame zmenami, aby sme boli pre zákazníkov relevantní aj o 10 rokov, a zamestnanec by mal vedieť vnímať, ako jeho diel skladačky zapadá do celkového obrázka a či v ňom má možnosť rozvíjať sa a vidieť výsledky. 

Napadá mi paralela s príbehom robotníkov a múrom. Boli dve skupiny robotníkov, obe stavali tehlovú stenu. Jedna je demotivovaná a múr, ktorý stavia, nemá tvar. Druhá skupina si počas práce pospevuje a stojí pred nimi nádherná stena. Keď sa ich pýtali na rozdiel, tá úspešnejšia skupina vedela, aký konkrétny chrám stavia, druhá nedostala žiadne informácie. 

Pocit, že tvoja práca zapadá do väčšieho celku, je veľmi dôležitý.

Igor Tóth

Igor Tóth je od roku 2021 riaditeľom telekomunikačnej spoločnosti O2, v ktorej predtým pôsobil aj ako riaditeľ marketingu. V O2 búra mýty o „obyčajnej korporácii“, ktorej cieľom je predovšetkým zisk. Nielen seba, ale aj O2 posúva za hranice komfortnej zóny – výsledkom tejto hodnotovej orientácie je napríklad O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá sa usiluje, aby sa deti odpútali od mobilov a miesto toho sa zdravo hýbali. 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Za malou revolúciou v zjazdovom lyžovaní sú Slováci. Martin Benko a Matúš Kiczko inovovali meranie tratí

Využívanie digitálnych technológií v lyžovaní prináša nielen presnejšie merania, z dát benefitujú aj tréneri, pretekári, pretekárky, metodici a média.

Keď boli ako fanúšikovia podporiť Petru Vlhovú, všimli si zastarané postupy merania zjazdových tratí a bránok. Nedalo im to, a tak z vlastnej iniciatívy vymysleli systém, ako jednoducho, presne a efektívne merať bránky. Tento rok už boli súčasť FIS tímu a merali aj trať, na ktorej Petra Vlhová zvíťazila. Reč je o rodákoch z Liptova Martinovi Benkovi a Matúšovi Kiczkovi.

Na Slovensku máme veľa iniciatív, ktoré sa usilujú o zmenu k lepšiemu. Tieto projekty hľadajú medzi nami spoločnú reč

Fascinovalo ich, že hoci sú vzdialenosti medzi bránkami, ich rozostavenie a terén najdôležitejšou zložkou zjazdového lyžovania, podľa ktorej musia pretekári a pretekárky vyvíjať silu a aktivovať celé telo, na pretekoch sa stále merajú len pásmom. Sami od seba priniesli technológiu založenú na najmodernejších satelitných systémoch, ktorá okrem presných dát môže priniesť aj nové prvky pre zlepšenie prevencie úrazov, zlepšiť obsah športového spravodajstva alebo rozvinúť e-športový herný ekosystém.

V rozhovore s Martinom Benkom a Matúšom Kiczkom sa dočítate: 

  • čo bolo za nápadom digitalizovať zjazdové lyžovanie, 
  • ako systém digitálneho merania funguje a aké má benefity, 
  • prečo je digitalizovanie a technologický pokrok v športe, najmä v zjazdovom lyžovaní, pomalší,
  • ako vyzerá digitálne meranie brán a tratí priamo na súťažiach,
  • ako na ich nápad zareagovala Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS).

Stojíte za systémom digitalizácie lyžiarskych tratí. Pomáhali ste stavať, resp. merať zjazdovú trať aj na preteky vo Flachau, ktoré nedávno vyhrala Petra Vlhová?

Martin Benko: Áno, aj túto trať sme digitalizovali.

Využíva Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) na všetkých tohtosezónnych pretekoch meranie tratí vaším systémom?

Martin Benko: Momentálne sa naším systémom merajú trate na všetkých svetových aj európskych pohároch mužov a žien Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS). Naším cieľom je namerať a zdigitalizovať čo najviac pretekov.

Čo vás viedlo k tomu prísť s takýmto inovačným riešením rovno na svetové a európske poháre? 

Martin Benko: Náš príbeh sa začal písať pred tromi rokmi, keď sme išli na preteky pozrieť Peťu Vlhovú ako fanúšikovia. Prekvapilo nás, že vzdialenosti medzi bránkami, ktoré sú v zjazdovom lyžovaní mimoriadne dôležité, merali len pásmom. Nechceli sme tomu uveriť, veď toto je 18. storočie a v dnešnej dobe technológií nám to pripadalo také „zaostalé a neprogresívne“. 

So synovcom Matúšom nám to nedalo a zisťovali sme, aké sú možnosti. Existuje satelitná služba GNSS (globálny navigačný satelitný systém), ktorým je možné merať vzdialenosti s centimetrovou presnosťou. Ide o absolútne novú technológiu, ktorá slúži najmä geodetom a autonómnym vozidlám. Osvojili sme si ju, naštudovali a využívame ju pri meraní.

Náš systém merania využíva GNSS tak, že máme nami naprojektovaný GNSS prijímač s anténou a k nej pripojený mobilný telefón Samsung. Na telefóne beží nami vyvinutá špeciálna aplikácia, ktorá spracováva dáta v reálnom čase a údaje zobrazuje.

Ako vyzerá meranie trate týmto zariadením v praxi? 

Martin Benko: Zjednodušene to vyzerá tak, že autor trate, ktorým je zväčša tréner, zapicháva bránky a my ideme za ním a prístrojom meriame presnú polohu bránky.

Matúš Kiczko: Ja by som to ešte trochu doplnil. Staviteľ trate je zväčša tréner niektorého z tímov, pri pretekoch táto funkcia rotuje. Na stavanie trate a rozloženie bránok dohliada aj riaditeľ pretekov, teda človek z FIS, ktorý robí metodický dozor, aby trať spĺňala všetky podmienky. Sú tam, samozrejme, aj asistenti, ktorí pomáhajú, podávajú palice, navrtávajú a skrutkujú tyče a tak ďalej. Súčasťou tohto procesu je aj náš tím a zariadenie.

Vaša funkcia (a digitalizácia) sa teda začína, až keď je trať postavená. 

Matúš Kiczko: Áno, my sme tam až po postavení trate, meriame jej správne nastavenie. Prídeme s naším zariadením a ideme od bránky k bránke, pričom na zariadení sa postupne zobrazujú parametre ako vzdialenosť, prevýšenie, aký je uhol natočenia a podobne. Keď domeriame, má staviteľ trate a riaditeľ pretekov prehľadnú štatistiku o trati a rozmiestnení bránok. 

Inovátorom vždy hovorím: Nevymýšľaj len preto, aby si bol milionár. Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril. 

Na záver systém vyhodnotí, či sú splnené všetky kritériá FIS. Ak sú, vytvorí sa report (PDF dokument s 2D náčrtom), ktorý sa rozposiela jednotlivým tímom, a z nameraných údajov si určia kritické miesta trate. Nenahrádza to síce fyzickú obhliadku trate, ktorú si musia lyžiari urobiť s trénerom, ale majú to kvantifikované a môžu si to porovnať.

Pokiaľ trať nespĺňa parametre, systém na to upozorní a tyč sa presunie. To sa stalo napríklad nedávno na slalome v Levi. Zmerali sme to, poslali report a zistilo sa, že dve brány boli mimo regulárnosti.

Takže vďaka tomuto systému dostanú aj tímy prvý plán trate, podľa ktorého sa lepšie pripravia na obhliadku a aj na preteky. 

Matúš Kiczko: Áno, no takéto meranie si robili jednotlivé tímy aj predtým, ale prostredníctvom pásma. Pre organizátorov to však začalo byť problematické, pretože sú čoraz väčšie problémy so snehom a príprava podložky trate je náročná.

Predtým sa postavila trať, na ktorej si tréneri z každého tímu robili merania ručne pásmom a prácne ich zapisovali. To však znamenalo, že než sa spustil prvý pretekár, už prešlo 32 párov lyží (16 tímov, pričom z každého tímu išli vždy dvaja tréneri). Zošúchali tak prácne pripravenú trať, a keďže sa posúvali od brány k bráne, boli pri nich nahrnuté kôpky snehu, čo bol problém. Trať sa nemôže zošúchať ešte pred pretekmi a udržať ju v dobrom stave vôbec nie je lacné. Vďaka nášmu systému sa toto vyriešilo – tímy dostanú pred obhliadkou naše merania, čím sa aj šetrí trať.

Digitálne meranie vaším systémom je teda nielen presnejšie, bezpečnejšie pre pretekárov a pretekárky, pomáha v súťaži, ale je aj oveľa efektívnejšie. 

Matúš Kiczko: Keďže tréneri a pretekári robia túto prácu dlho, vzdialenosti majú často v oku, ale také prevýšenie už určia ťažšie. Naším systémom sa k tomu pridali údaje, ktoré sa predtým zmerať ani nedali. Hlavným bonusom sú určite dáta o vyosení brán, ktoré pohľadom zmerať neviete a sú najdôležitejším údajom z pohľadu taktiky či výberu lyží.

S dátami môžu tréneri navyše pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami zverencov.

Navyše, keď sa merali trate len pásmom, mohli vzniknúť celkom zásadné odchýlky.

Martin Benko: Áno, tréner len odhadol, kam by tyč postavil, a pásmo slúžilo len na kontrolu vzdialenosti, či je to podľa pravidiel.

Matúš Kiczko: Pri akomkoľvek meraní môže nastať chyba. Ak meriate vzdialenosť len pásmom, neberiete do úvahy rôzne povrchy svahu či naklonenie tyčí – závisí od toho, kam priložíte pásmo. Rozdiel pri meraní pásmom môže byť aj 50-60 cm, čo nie je zanedbateľné, najmä pri slalome. My vieme presne zamerať bod, kde sa bránka stýka so zemou.

Bolo by do budúcna možné pomáhať stavať trať už pri rozmiestňovaní bránok? 

Martin Benko: Na niektorých typoch pretekov je tendencia postaviť každú sezónu trať na istom mieste rovnako, napríklad keď sa súťaží v zjazde v Kitzbüheli. Minulú sezónu napríklad na zjazde mužov FIS zakázala staviteľom používať pásmo, pretože trate boli rovnaké a chceli, aby sa do pretekov vnieslo trošku náhodnosti a rôznorodosti.

Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe len tak evolučne. My sme v tomto urobili žabí skok dopredu a nehanbíme sa to priznať.

Už prebehla dokonca aj diskusia, či by vo federácii nemal byť nejaký profesionálny autor tratí, ktorý by ich staval, aby to neboli tréneri. To však má športový problém. Stavanie tratí je súčasťou taktiky tímu. Tréneri takto môžu postaviť trať podľa toho, čo majú natrénované, alebo, naopak, postaviť trať „proti súperovi“.

Digitálne vytyčovanie brán v zjazdovom lyžovaní je budúcnosť, náš systém by bolo treba rozšíriť aj o celkový 3D model terénu, ale inou technológiou. Keďže sa sneh v dôsledku klimatickej krízy mení a je ho čoraz menej, možno sa raz pristúpi k tomu, aby sa dáta z nášho systému použili aj na vytyčovanie, teda stavbu trate. Tomu však predchádza zber dát, ktorý popri meraní robíme.

Meranie pásmom malo veľa nevýhod. Nikto pred vami nevyvinul snahu o digitalizáciu meraní? Ani samotná FIS?

Martin Benko: Pokusy boli, systém vymýšľali aj v Nórsku, aj vo Švajčiarsku, ale nedospeli k našim výsledkom. Bolo potrebné prísť s inováciou, ktorá bude využívať moderné technológie, pričom to malo byť aj technologicky jednoduché, aj presné, ale nie drahé.

Matúš Kiczko: A nenáročné na obsluhu.

Martin Benko: Áno, presne, nám sa podarilo urobiť systém používateľsky jednoduchý a to je na tom revolučné, preto sme predbehli ostatných. Na obsluhu nášho zariadenia nepotrebujete mať na svahu ďalších geodetov, ktorí budú zariadenie obsluhovať. Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe, napríklad v zjazdovom lyžovaní, len tak evolučne. Ale my sme v tomto urobili taký žabí skok dopredu a nehanbíme sa to priznať.

Vymysleli ste teda jednoduchý a efektívny systém a išli ste s tým rovno do FIS? 

Martin Benko: Prvýkrát sme s tým prišli minulý rok na svetový pohár do Jasnej, tam sme to ukázali. Riaditeľov svetových pohárov FIS to okamžite zaujalo a povedali, že to chcú. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme prototypovo, aby sme to vyvinuli, no túto sezónu sme odovzdali už štyri zariadenia, takže si trate môžu merať sami.

Na niektoré preteky ešte chodíme, ak by bol problém, no naša technológia by mala byť predaná FIS, aby sa všetky preteky merali týmto systémom. Dostanú tak aj veľké dáta, ktoré môžu pomôcť pretekárom, mladým talentom, ale aj predchádzať zraneniam a zvyšovať bezpečnosť. Taký je teraz cieľ a my vytrvalo pokračujeme a ďalej systém vyvíjame. Lebo technologický progres v tejto oblasti je enormný.

Keď ste vyvíjali prototyp, mali ste nejakú finančnú alebo materiálnu podporu od partnerov? Alebo ste požiadali o grantovú pomoc?

Martin Benko: Na Slovensku nejaké granty na inovácie sú, ale sú slabo vybudované, je v tom obrovská byrokracia. Grant 3000 eur znamená 27-stranovú zmluvu.

Našli sme však partnerov, ako je O2 Business Servises, ktorí nám dodávajú mobilné dáta všade, kde sa konajú preteky. Samsung nám vďaka O2 partnersky poskytol zariadenia na pilotnú prevádzku. Antény, ktoré máme navrchu zariadení, máme od firmy 2J Antennas z Bardejova. A do tretice nás podporila Stavebná fakulta STU, Katedra geodézie a globálnej geoinformatiky.

Spojenie týchto partnerov nás naozaj povzbudilo, ľudia za tým nehľadali biznis alebo nejaké čísla. Inovácie sú presne o tom – že sa spoločne dáme dokopy, aby sme vytvorili niečo väčšie. Ďakujeme O2 aj ostatným partnerom, že nám pomáhajú a vidia v tom zmysel. Ide o náš obľúbený šport a v technológiách nechceme zaostávať za skvelými športovými výkonmi. Kým na kopci vyhráva Peťa, tak my v digitalizácii tohto športu.

Bonusom nášho systému sú aj dáta o vyosení brán, najdôležitejší údaj z pohľadu taktiky. So všetkými dátami môžu navyše tréneri pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami na pretekoch.

Ozývali sa vám aj zo zahraničia, že by systém od vás kúpili?

Martin Benko: Áno už viacerí tréneri, ale aj poprední pretekári a pretekárky dostávajú výstupy z nášho systému a pochvaľujú si, že im to dáva nové informácie, oceňujú to. Každá nová vec potrebuje však čas a špeciálne v tomto športe, kde nové digitálne údaje zmenia zabehnuté procesy a postupy. Máme záujem, aby systémy používali aj národné lyžiarske federácie, a tak máme už dopyt aj z Japonska, Česka, Slovinska a Chorvátska.

A chcete ho posunúť, resp. predať do zahraničia?

Martin Benko: Technologické riešenie je naše know-how, chránené duševné vlastníctvo, ktoré si ponecháme. Aplikačné riešenie budeme postupne predávať do sveta.

Vďaka príbehom, ako je ten váš, sa ako Slováci môžeme cítiť veľmi hrdo, podarila sa vám naozaj revolučná vec. Myslíte si, že máme na Slovensku dosť inovátorov a inovátoriek?

Martin Benko: Ja si myslím, že áno. Niektorí sa však hneď snažia inováciu skomercializovať a predať. Kritizoval som startupy, ktoré dostali granty z verejných zdrojov, ale potom startup predali do zahraničia a na Slovensku sa v konečnom dôsledku nič nevyrábalo. Trhový výnos zostal mimo našej krajiny. Neprispieva to ani k rastu hospodárstva, ani k zmene vnímania našej krajiny, aby sme neboli len montážnou krajinou, ale aj krajinou mozgov.

Anketa s vedcami a vedkyňami: Nedávajme technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“

Mali by ste pre mladé talenty nejaký odkaz?

Martin Benko: Občas chodím medzi inovátorov, ja som tam najstarší. Aj sa smejú, že im dôchodca rozpráva. Problémom je, že niektorí sú často motivovaní a vymýšľajú nové veci len preto, aby na tom zarobili. Ja im však vravím: „Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril, nevymýšľaj, len aby si bol milionár, to nie je dobré.

Vnímam však veľa nápadov, ale aj na školách by mohli byť lepšie podmienky, aby mohla myšlienka zahniezdiť a rásť ďalej. Myslím si, že tu nie je taká podpora ako napríklad v Rakúsku či Čechách. Je to možno aj tým, že sa mladým ľuďom a inovátorom až tak neverí – a to nie zo strany štátu, ale zo strany podnikateľov, ktorí majú ten nápad uchopiť. Možno je to však otázka konkurenčného vývoja, niektoré firmy sú na trhu už 30 rokov.

Naspať k nášmu projektu, ten sa dá adaptovať a využiť aj v presnom agropriemysle, keď napríklad mrkvu môžeme siať na centimetre presne a samozrejme aj iné veci. Verím, že na Slovensku tie nápady sú. Škoda, že náš inovačný ekosystém nie je efektívny a nápady aj s ľuďmi unikajú preč. Naše elity, ktoré riadia túto krajinu nevnímajú význam inovačného prostredia. 

Na záver by som sa opäť vrátila k prvej otázke. Prežívali ste Petrino víťazstvo trochu inak, keď ste svojím spôsobom priložili ruku k dielu?

Martin Benko: Keď sa domeria, sme v cieľovom areáli a vnímame víťazstvá aj prehry každého pretekára či pretekárky. No keďže sme za FIS, musíme byť neutrálni, aby niekto nepovedal, že niekomu posúvame viac dát a niekomu menej.

Samozrejme, že sa z toho tešíme, veď aj s jej otcom Igorom sa dobre poznáme. Mrzí nás len, že nemáme ďalších nasledovníkov, ale Petin úspech vnímame pozitívne.

Matúš Kiczko: Len zdôrazním, že výsledok, ktorý dosiahla, je jej zásluha, my na ňom nemáme žiadny podiel. 

Martin Benko a Matúš Kiczko

Obaja majú lyžiarske korene a žijú inovačným prostredím. Martin Benko vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pôsobil aj ako diplomat a generálny tajomník Slovenského olympijského výboru. Dnes podniká v inováciách a pôsobí aj ako business developer. Jeho synovec Matúš Kiczko vyštudoval Technickú univerzitu v Lyone a zaoberá sa umelou inteligenciou. Matúš vytvoril softvér, na základe ktorého sa v zariadení na digitálne meranie tratí využívajú služby GNSS.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac