Niektoré míľniky treba osláviť veľkolepo. Keď sa O2 stalo dvojkou na trhu mobilných operátorov, riaditeľ Igor Tóth od radosti vyskočil z lietadla. S padákom, samozrejme. Vystavovať sa situáciám mimo svojej komfortnej zóny v práci aj v osobnom živote odzrkadľuje Igorovo hodnotové nastavenie a cieľ viesť veľkú korporáciu jasným smerom hoci bez tradičných stereotypov. 

Prečítajte si aj: Rodáci z Liptova urobili v zjazdovom lyžovaní malú revolúciu, ktorú ocenila aj FIS

V rozhovore s Igorom Tóthom sa dočítate aj o tom:

• ako môžu veľké firmy prispieť k zmene spoločnosti,
• či musí mať človek na manažment vrodený talent,
• ako súvisí kariérny úspech s cieľavedomou prácou a ako so šťastím,
• ako sa cítil pri zoskoku z lietadla alebo počas týždňa v tme
• a ako podľa neho vyzerá spokojný zamestnanec.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Asi ako mnohí chlapci, túžil som stať sa hasičom. Ako dieťa som v tom povolaní videl odvážneho človeka bojujúceho za dobrú vec, pre dobro spoločnosti. Chcel som byť aj pokladníkom. Asi preto, že to bolo spojené s matematikou, ktorá ma veľmi bavila – a to mi aj zostalo.

Častejšie totiž využívam racionálnu časť mozgu, hemisféru zodpovednú za prácu s číslami, oveľa ťažšie sa mi vždy písali slohové práce.

Ako si sa potom dostal k marketingu? Ten je predsa aj o práci so slovom.

Niekedy na strednej škole som začal rozvíjať svoje verbálne zručnosti. A myslím si, že som od mamy zdedil jej psychologické schopnosti a empatiu, ktorá je potrebná pri práci s ľuďmi. 

Reklama ma oslovila svojou formou. Na pomerne malom priestore musíš niekoho zaujať, spojiť sa s mysľou iného človeka. Je to taká koncentrovaná nálož správneho zacielenia, pochopenia a nachádzania riešení pre potenciálneho zákazníka.

A z riaditeľa marketingu sa z teba stal riaditeľ celej spoločnosti O2. Myslíš si, že na manažment musí mať človek aj niečo vrodené?

Myslím si, že na túto pozíciu musíš mať aj niečo dané, manažérske zručnosti vyplývajú z vlastností človeka. Ak to nemáš prirodzene v sebe a riadiš sa len poučkami z knižiek či školení a ak ti ani nebola blízka práca s ľuďmi a chýba ti emočná inteligencia, nevieš vnímať pocity a myšlienky druhých, nevieš ich zjednocovať, zreteľne komunikovať a nebude to vyžarovať tvoja osobnosť, ťažko uspeješ.

Na druhej strane, za úspechom rovnako stojí poctivá práca a výsledky, učenie sa od skúsenejších a profesionálna, hoci stále ľudská komunikácia.

Kedy si zistil, že by sa z teba mohol stať líder?

Spomínam si na organizáciu stužkovej, projektové veci v školskej rade, v akademickom senáte. Bolo pre mňa prirodzené v niektorých situáciách vziať do rúk opraty a zladiť svoj okruh kamarátov k úspešnému výsledku. To ma spoločne s energiou, usilovnosťou a vzdelávaním doviedlo na riaditeľskú stoličku.

Pocit, že tvoja práca zapadá do väčšieho celku, je veľmi dôležitý.

Do akej miery podľa teba súvisí kariérny úspech s drinou a do akej miery so šťastím?

Výsledok každého úspechu vyplýva z kombinácie tvojej pripravenosti a šťastia. V každej fáze kariéry by človek mal byť dostatočne pripravený z hľadiska skúseností, zručností a chcenia, aby sa mohol posunúť vpred. A ako sa hovorí, šťastie potom praje pripraveným. Mali by sme preto na sebe pracovať, aby sme boli stále o kúsok lepší, a potom na nás sadne aj to povestné šťastie.

Prekračovanie komfortnej zóny môže byť pre niekoho aj recept, ako vyhorieť. Ako pristupuješ k tomu, aby si mal pracovné nastavenie pod kontrolou? 

Je nevyhnutné, aby každý líder, zamestnanec či freelancer mal život a veci okolo aj mimo práce. Pre mňa je to šport a rodina. Ak stojíš len na jednom z týchto pilierov, je pravda, že môžeš rýchlo vyhorieť. Je však normálne, že niekedy máš jeden pilier silnejší a iné slabšie, no vedia sa navzájom vyvažovať. 

Šport je veľmi dôležitý, lebo keď chce mať človek silnú racio stránku, musí mať aj zdatnú fyzickú schránku. Nedávno som narazil na jeden výskum na myšiach. Myši, ktorým dali do klietky koleso na behanie, mali výkonnejší mozog, boli zriedkavejšie v strese a lepšie sa koncentrovali. Len to potvrdzuje, že ak chceme byť dlhodobo efektívnejší a šťastnejší, musíme mozgový výkon vyvažovať športovým.  

Súvisí s touto filozofiou aj projekt O2 Športovej akadémie Mateja Tótha?

Potvrdilo sa, že deti, ktoré sa viac hýbu, mali lepšie výsledky vo vedomostných testoch. Ako mobilný operátor si uvedomujeme tienistú stránku našej práce. Na jednej strane ľudí prepájame, tvoríme krajší svet, no zároveň môžeme spôsobiť, že dieťa trávi priveľa času s mobilom a nehýbe sa, koľko by malo. Preto podporujeme, aby sa od mobilu zdvihlo a viac športovalo.

O2 sa celkom aktívne zasadzuje aj za podporu života LGBTI+ komunity a rodovej rovnosti. Akým spôsobom môžu veľké firmy prispieť k zmene v spoločnosti?

Firmy, ktoré obsluhujú veľa zákazníkov, majú veľkú silu z pohľadu komunikácie a dosahu na spoločnosť. Ak veríme, že úlohou firmy nie je len generovať zisk, ale aj pomáhať robiť z krajiny, kde pôsobí, dobré miesto, potom je nevyhnutné, aby robila dobré veci bez akejkoľvek postrannej motivácie. 

V súčasnosti je inovácia na úrovni produktov a služieb menšia, firmy si dokážu relatívne rýchlo skopírovať úspešné veci do pár dní. Ako zákazníci by sme sa mali teda pozerať nielen na to, či nás firma čo najlepšie obslúži, ale aj či prispieva k lepšiemu životu v spoločnosti, v ktorej žijeme.

Keď firma komunikuje zložitejšie témy, môže to časť zákazníkov odradiť. 

Môže, ale to súvisí s motiváciou. Ak komunikujete veci, ktorým autenticky veríte, dokážete ľudí presvedčiť. Aj o tom je spoločenská zodpovednosť firiem.

Mali by sme sa teda pozerať nielen na to, či nás firma čo najlepšie obslúži, ale aj či prispieva k lepšiemu životu v spoločnosti, v ktorej žijeme.

Toto sú pekné príklady toho, že ani veľký biznis nemusí kaziť charakter a dá sa robiť zodpovedne a že aj šéfovia veľkých firiem môžu byť vizionári, ktorí pociťujú spoločenskú zodpovednosť a netúžia po prvoplánovom pocite moci.

Odporúčam prečítať si knihu Jima Collinsa Z dobrého skvelé, ktorá vyšla už v roku 2001, no jej myšlienky môžu byť inšpirujúce aj dnes. Analyzovala riaditeľov veľkých spoločností v Amerike – aký typ lídrov sa objavuje na vedúcich postoch, akí lídri dokážu byť dlhodobo úspešní a vedia sa spoločne s firmou adaptovať na meniace sa prostredie.

Z výskumu vyplynulo, že dobrý líder nie je práve ten, ktorý je opojený mocou a trieska po stole. Úspešný líder má víziu, vie počúvať, je empatický, necháva zamestnancom slobodu, ale zároveň očakáva zodpovednosť i výsledky a pomáha ľuďom rozvíjať sa.

Aj s prácou v korporácii sa viaže mnoho stereotypov, no podľa teba O2 nie je bežná korporácia. Prečo? 

Korporácií sa týka najmä predstava, že majú priveľa poschodí. Niekto z nižšieho nemá možnosť rozprávať sa s kolegom o dva stupne vyššie. My sa snažíme, aby bola komunikácia možná krížom cez organizáciu. Vo firme si navyše tykáme, čo tiež eliminuje isté komunikačné bariéry. 

Vo veľkých firmách máš tiež často veľmi úzko špecifikované, aká je tvoja rola. Nemáš preto pocit pestrosti práce ani možnosť a voľnosť robiť ju najlepšie, ako by sa dalo.

Férová Nadácia O2 podporila niekoľko zmyslupných projektov, ktoré sa snažia o porozumenie a dialóg v spoločnosti

Manažment sa často zaoberá rozdávaním úloh, sledovaním deadlinov a potom mikromanažérskym monitoringom. Ja sa skôr pozerám na víziu, nastavujem strategické ciele, sledujem, či k nim smerujeme, mikromanažmentom sa bežne nezaoberám. 

A ešte si aj dôležitý míľnik korporácie oslávil zoskokom s padákom z lietadla. No absolvoval si aj týždeň v tme, v jaskyni, polmaratón či horský prekážkový polmaratón. Je to osobná filozofia, ako posúvať svoje hranice?  

Mám rád výrok, že mágia sa deje za hranicami komfortnej zóny. Spomeniem si na viacero okamihov, keď som sa zámerne rozhodol niečo vyskúšať prvý raz. Všeobecne rád skúšam nové veci, ktoré ma obohatia, posunú, netýka sa to len extrémneho športu.

Úspešný líder má víziu, vie počúvať, necháva zamestnancom slobodu, ale zároveň očakáva zodpovednosť a výsledky.

Adrenalín alebo iné nové veci – človek však musí vedieť dobre narábať so svojím strachom. 

Strach ide ruka v ruke so zraniteľnosťou. Naučíš sa s ním narábať vtedy, keď sa naučíš pripustiť si zraniteľnosť. Keď som išiel do tmy, pýtal som sa, čo najhoršie sa ľuďom môže stať. Bol som spokojný až potom, keď ma uistili, že sa tam ešte nikto nezbláznil. 

Pri zoskoku s padákom som absolvoval niekoľkohodinové školenie, čo všetko sa môže stať. Hoci sa ti neotvorí hlavný padák, stále máš záložný. Vieš, že aj keby si náhodou stratil vedomie, vo vaku máš prístroje, ktoré merajú, ako rýchlo padáš a ako vysoko si nad zemou. Ak omdlieš a padák sa ti ešte neotvoril, prístroj ti ho sám otvorí. 

Keď som hovoril o zraniteľnosti, asi je dôležité pripustiť si vždy tú najhoršiu vec, ktorá sa môže stať. Pri zoskoku s padákom je to smrť. Vyskočíš z lietadla, začneš rátať sekundy, kým sa ti otvorí padák, tie ti pripadajú ako večnosť, ale keď sa potom pozrieš hore a vidíš, že je správne otvorený, vtedy si to začneš užívať.

Na záver by som sa ešte vrátil k líderstvu z takého ľudskejšieho pohľadu. V O2 zodpovedáš za viac ako 700 zamestnancov, čo je naozaj veľké číslo. Ako vnímaš spokojného zamestnanca?

Spokojný zamestnanec má podľa mňa rád svoju náplň práce, preberá za ňu zodpovednosť a robí rozhodnutia. Dôležité je, aby mal človek pocit, že jeho práca má zmysel. Ako firma prechádzame zmenami, aby sme boli pre zákazníkov relevantní aj o 10 rokov, a zamestnanec by mal vedieť vnímať, ako jeho diel skladačky zapadá do celkového obrázka a či v ňom má možnosť rozvíjať sa a vidieť výsledky. 

Napadá mi paralela s príbehom robotníkov a múrom. Boli dve skupiny robotníkov, obe stavali tehlovú stenu. Jedna je demotivovaná a múr, ktorý stavia, nemá tvar. Druhá skupina si počas práce pospevuje a stojí pred nimi nádherná stena. Keď sa ich pýtali na rozdiel, tá úspešnejšia skupina vedela, aký konkrétny chrám stavia, druhá nedostala žiadne informácie. 

Pocit, že tvoja práca zapadá do väčšieho celku, je veľmi dôležitý.