Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.
Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.
Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?
Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.
Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.
Ako ste sa dostali k parným rušňom?
Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.
Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.
Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.
Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.
Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?
Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.
„Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.“
Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.
Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.
Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.
Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?
Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.
Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.
Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?
Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.
„Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.“
Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.
Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.
Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?
Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.
Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.
Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.
Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?
V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.
Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.
Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.
Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.
V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?
Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.
„Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.“
Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.
Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.
Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?
Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.
Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.
Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.
V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.
Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.
Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?
Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.
Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.
Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?
Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.
V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.
Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 96 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.
Loading...
