Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Autor Dagmar Vinterová

Foto archív Milana Bauera

Dátum17. 7. 2019

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer

Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.

Páčil sa vám článok?

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Milan Bauer

Mohlo by vás zaujímať

Narodili sa po novembri '89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte päticu mladých, ktorí svojou prácou vyživujú komunitu, regióny, vzdelávanie aj umenie

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Šport nie je len o svaloch. Rodičia prezrádzajú, čo všetko sa ich deti pri pravidelnom pohybe naučili

Martina Karny

Mohlo by vás zaujímať

Narodili sa po novembri '89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte päticu mladých, ktorí svojou prácou vyživujú komunitu, regióny, vzdelávanie aj umenie

V čom sú dnešné deti iné, ako boli generácie pred nimi? Rozprávali sme sa s dvoma učiteľkami, ako sa školáci menia, hýbu a čo dnes potrebujú

Šport nie je len o svaloch. Rodičia prezrádzajú, čo všetko sa ich deti pri pravidelnom pohybe naučili