Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer
Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Milan Bauer a Dušan Solár mladší
Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.


Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Fyzioterapeut Mateja Tótha radí rodičom: Všímajte si, ako vaše dieťa sedí, aj ako sa hrá

„Ak sa dieťa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave,“ hovorí Denis Freudenfeld.

Denis Freudenfeld pôsobil ako dvorný fyzioterapeut biatlonistky Naste Kuzminovej a dlhodobo spolupracuje s atlétom Matejom Tóthom, ktorého sprevádzal na nejednej olympiáde. Porozprávali sme sa s ním o dôležitosti pohybu pre dnešné deti aj o zdravotných problémoch, ktoré ich trápia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • ako pandémia ovplyvnila pohyb detí,
  • na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor,
  • kedy treba vyhľadať fyzioterapeuta,
  • prečo treba venovať pozornosť správnemu dýchaniu.

Ako rozhýbať deti doma? Zacvičte si spolu s nimi podľa videí O2 Športovej akadémie Mateja Tótha

Ste fyzioterapeutom najúspešnejších slovenských športovcov. V čom presne spočíva vaša práca?

Pracujem vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici ako fyzioterapeut, ktorý sa stará o talentovaných športovcov. V centre zabezpečujeme prípravu štátnej športovej reprezentácie Slovenska na rôznych súťažiach a olympiádach.

Mojou úlohou ako fyzioterapeuta je diagnostika, liečba a prevencia rôznych pohybových problémov. To znamená, že občas pomasírujem alebo ponaprávam a ak za mnou príde športovec s nejakým problémom, diagnostikou sa snažím zistiť, z ktorej časti tela pochádza. Často sa totiž stáva, že problém je prenesený. To znamená, že niekoho bolí koleno, no v skutočnosti bolesť spočíva v zlom postavení chodidla, v posunutej panve alebo jej príčinou môžu byť aj kríže.

Niekedy je to taká detektívka, pri ktorej vyšetrujem konkrétneho športovca, a po následnej diagnostike sa cvičeniami snažíme uvoľniť alebo posilniť určité svalové partie na tele, ktoré jeho problém vyvolávajú.

Vychádzate pri svojej práci z konkrétnej metodiky?

Pracujem najmä s dynamickou neuromuskulárnou stabilizáciou. Je to metodika založená na dýchacích cvičeniach, pri ktorých sa svaly uvoľňujú. Dokonca aj bez toho, aby ich bolo nutné stláčať či klasicky masírovať. Pri práci so športovcami sa venujeme riadeniu ich pohybu. To znamená, že sa učíme novému pohybu alebo ho naprávame a dávame mu iný rozsah.

S Matejom spolu cvičíme, a keď treba, poskytujem mu regeneračné procedúry. Často pozeráme jeho videá z tréningu a na základe nich sa snažíme zdokonaliť jeho techniku, aby bol jeho pohyb ekonomickejší a rýchlejší a aby svoje telo čo najmenej preťažoval.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku.

Fyzioterapia upozorňuje na dôležitosť správneho pohybu. Ako veľmi je dôležitý pohyb pre deti a ako ho ovplyvnila pandémia?

Každé dieťa sa potrebuje hýbať – pohyb je pre jeho vývoj nesmierne dôležitý. Keď sú deti v škole, hýbu sa často. Po skončení hodiny vstanú, vyjdú na chodbu, naháňajú sa, majú hodinu telesnej výchovy, jednoducho stále niečo robia.

Je dôležité uvedomiť si, že kostra dieťaťa potrebuje pre svoj zdravý vývoj určité antigravitačné zaťaženie – nielen chrbtice, ale aj končatín. Tak ako sa vyvíja kostra, menia sa aj uhly v kĺboch. Bedrové i ramenné kĺby sa u malých detí vždy prispôsobujú záťaži, u väčších detí kosti zosilňujú.

Keď dieťa stojí alebo sa pohybuje, má zaťažené dolné končatiny i kardiovaskulárny aparát. Pri dištančnej výučbe sa to nedeje, pretože deti presedia celé hodiny doma pri počítači a mobile a nemajú zabezpečený dostatočný pohyb. Ten veľmi ovplyvňuje aj psychika, ktorá sa premieta do tela a pohybového aparátu detí.

Dôležitá je aj socializácia detí a správna dávka súťaživosti. Svoje tu zohráva už len to, že človek rozpráva a gestikuluje, používa reč tela. Zdravý vývoj dieťaťa značne ovplyvňuje aj obezita, ktorá neraz obmedzuje jeho pohyb, pričom dôsledky sa prejavia až o rok alebo o dva.

Čo by si mali všímať rodičia na svojich deťoch? 

Najdôležitejšie je všímať si guľatý chrbátik, kolienka a chodidlá. V prvom rade by mali sledovať, ako ich dieťa sedí. Či má guľatý, alebo vystretý chrbát, či nemá predsunutú hlavu, alebo či jeho krčná chrbtica nie je veľmi zaklonená.

Keď sa dieťa hrá a čupne si, je dôležité všímať si, či mu idú kolienka k sebe, alebo či nemá vytočené chodidlá do strany.

Kedy je čas vyhľadať fyzioterapeuta?

Ak napríklad rodič upozorní dieťa na zlé držanie tela a aj napriek tomu ho nedokáže korigovať, je to jasný signál, že niečo nie je v poriadku. Ak mu odstávajú rebrá, má preliačený hrudník alebo sa mu prepadáva klenba chodidiel, prípadne má nohy do X (kolená vbočené dovnútra k sebe), je čas vyhľadať odborníka.

Mnohým rodičom by som odporučil, aby po skončení pandémie so svojimi deťmi navštívili pediatra. Dieťa sa nemusí sťažovať na bolesť, ale je možné, že diagnostikou sa odhalí, že niečo naozaj nie je v poriadku. Vtedy mu dokáže pomôcť práve fyzioterapeut, ktorý mu nastaví potrebné cvičenia.

Dieťaťu nestačí kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Veľa hovoríte aj o správnom dýchaní a potrebe bránicového dýchania, ku ktorému vediete aj športovcov. V čom je takéto dýchanie prínosné?

Rodič si niekedy môže myslieť, ako veľmi je jeho dieťa ohybné a flexibilné a ako dobre trénuje, pričom nevidí, že jeden pohyb nahrádza druhým alebo k nemu pridružuje ďalšie pohyby. Dýchanie u detí sa dnes mení, preto je nesmierne dôležité venovať mu pozornosť.

U nás pracujeme s vývojovou kineziológiou, ktorú cvičíme aj spolu s Matejom. Ide o jednoduché cviky, pri ktorých sa napodobňujú vývojové fázy dieťaťa a ktorých základom má byť bránicové dýchanie, treba teda správne dýchať do brucha. Bránica totiž nemá len dychovú, ale aj stabilizačnú posturálnu funkciu. Stabilizuje telo, čím pomáha, aby bol pohyb človeka jednoduchší a efektívnejší.

Dýchanie do brucha zabezpečuje pevnosť celej pohybovej sústavy. Pohyb je tak oveľa menej závislý od svalov a energeticky menej náročný.

Koľko času by mali deti tráviť pohybom?

Je to veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov. Určite by však športové aktivity nemali rodičia deťom nanucovať. Treba brať do úvahy, či ide o malé dieťa, alebo tínedžera. Malé deti by mali mať zabezpečenú rôznorodosť pohybu, nemali by sme ich však dlhodobo zaťažovať. Staršie deti potrebujú viac trénovať.

Dôležitú úlohu v tom zohráva aj psychika, ktorú treba rešpektovať. Najlepšia je zlatá stredná cesta, ktorá sa u detí prejavuje príjemnou únavou, keď už nemajú chuť vymýšľať nič iné.

Čítajte aj: Príklad rodičov je pre deti dôležitý nielen v čase pandémie, hovorí detský tréner

Dieťa by malo robiť to, čo ho baví, rodič by sa preto nemal sústrediť iba na konkrétny šport. Potrebuje prirodzený pohyb. Nestačí mu kúpiť kolobežku a povedať si, že to stačí. Dieťa potrebuje aj hrať sa s loptou, šplhať po strome, bicyklovať sa a robiť rôzne iné aktivity. Pohyb by mal preň byť predovšetkým zábavou.

Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Veľkou témou je špecializácia detí na konkrétny šport, s ktorou sa často začína veľmi skoro. Kedy by s ňou dieťa malo začať?

Závisí od druhu športu, ktorému sa dieťa venuje. Odporúčam s ním však začať až na druhom stupni základnej školy. Ak dieťa robí nejaký šport v mladom veku, malo by ho robiť pre radosť, určite neodporúčam ťažké tréningy. Dieťa by si v prvom rade malo šport užívať. Nemalo by preň byť povinnosťou tvrdo sa orientovať na výkon.

Ak je dieťa malé, je dobré, aby malo zabezpečenú rôznorodosť pohybu. Môže sa naučiť niečo z gymnastiky a z koordinačných cvičení pri rôznych druhoch športu, môže si precvičovať vytrvalosť i rýchlosť.

Dieťa je ako špongia − od útleho veku nasáva informácie. Ak sa venuje rôznym pohybovým aktivitám, v centrálnej nervovej sústave si vytvára programy, z ktorých neskôr môže ťažiť práve v špecializovanej príprave.

Deti sa veľa učia pozorovaním alebo napodobňovaním, keď im niekto niečo vysvetľuje. Počúvajú, vidia, vnímajú, premietajú si to do tela a daný pohyb napodobňujú a kreujú. Voláme to motorické učenie, ktoré pomáha aj pri rozvoji koordinácie a iných pohybových kvalít. Čím viac sa teda dieťa učí, tým viac to zužitkuje v budúcnosti.

Na pohyb detí je zameraná aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha, ktorá v čase zatvorených škôl a prerušených krúžkov začala zverejňovať videá na cvičenie doma. V čom vidíte ich hlavný prínos?

Akadémia je zameraná predovšetkým na deti na prvom stupni základných škôl, kde sa venujeme všeobecnému pohybovému rozvoju dieťaťa. Deti prostredníctvom hravých online videí Telesnej na doma môžu získať správny športový základ, ale aj pozitívny vzťah k pohybu.

Je to skvelá pomôcka pre rodičov i pre deti, ktoré počas pandémie nemohli chodiť do školy, a tak boli odrezané od pohybových aktivít, na ktoré boli zvyknuté. Cvičiť tak môžu v domácom prostredí. Tu je dôležité podotknúť, že nestačí iba cvičiť, treba aj vedieť, ako správne cvičiť, ako pri cvičení funguje telo, a to všetko Akadémia deti učí.

Denis Freudenfeld

Je jedným z najuznávanejších slovenských fyzioterapeutov. Fyzioterapii sa venuje od roku 2000, od roku 2005 pôsobí vo Vojenskom športovom centre DUKLA v Banskej Bystrici. Na konte má veľa úspechov so špičkovými slovenskými športovcami. Pri svojej práci kladie dôraz na dynamickú neuromuskulárnu stabilizáciu, ktorej priekopníkom bol český fyzioterapeut Pavel Kolář. Pochádza zo Žiliny, momentálne žije v Banskej Bystrici, má dve deti.


Nezaťažia ani rozpočet, ani vaše ruky. Vybrali sme 4 ľahučké smartfóny, ktoré prekvapujú dizajnom aj vybavením

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Zlepšite sa v cudzom jazyku cestou do práce. Vybrali sme 8 aplikácií, ktoré vás rozhovoria aj posilnia slovnú zásobu

Čítaj viac