Rušňovodič starého parného rušňa: Mašinu cítim všetkými zmyslami

Najväčší a najsilnejší parný rušeň Slovenska stál celé roky nepojazdný v múzeu. Našťastie sa ho ujala partia nadšencov a prinavrátila mu zašlú slávu. Rozprávali sme sa s jeho rušňovodičom.

Milan Bauer pracuje ako rušňovodič medzinárodných rýchlikov a vlakom sa venuje aj vo voľnom čase. Je členom ALBATROS klubu, v rámci ktorého jazdí na najvýkonnejšom parnom rušni, aký kedy u nás bol. Klub organizuje jazdy po celom Slovensku, kde mašinka, ako ju skúsený rušňovodič volá, ohuruje malých aj veľkých.

Porozprávali sme sa s ním, ako sa im podarilo kedysi nepojazdný dnes už 65-ročný stroj opraviť aj ako výlety týmto historickým dopravným prostriedkom vyzerajú.

Podeľte sa o zážitky z jázd historickými vlakmi so svojimi blízkymi vďaka rýchlej 4G sieti od O2. Viac informácií

Kam siahajú korene vášho vzťahu k železnici?

Som z veľkej železničiarskej rodiny. Keď som mal desať rokov, zobrali ma na mašinu, očarilo ma to a odvtedy ma to drží. Chodil som na železničiarske učilište, vyučil som sa ako mechanik motorových rušňov.

Foto: Milan Bauer

Dva roky som v depe pracoval ako opravár. Popri zamestnaní som si doplnil vzdelanie a stal som sa rušňovodičom.

Ako ste sa dostali k parným rušňom?

Priviedol ma k nim kamarát. V depe Bratislava hlavné vtedy opravovali rušeň Albatros. Priviezli ho nepojazdný z múzea a pomaly ho začali skladať a dávať do živého stavu. Prišiel som do rozbehnutej partie. V klube vedeli, že som vyučený mechanik, a povedali si, že keď viem opravovať motorové rušne, tak môžem opravovať aj parný.

Mašinu sme skladali doslova na kolene. Súčiastky sme opravovali alebo brali z iných rušňov. Ak v niektorom depe mali súčiastku, ktorú sme potrebovali, vymontovali ju a darovali nám ju.

Foto: Peter Hanák/archív ALBATROS klubu

Keď bola mašina po mesiacoch spoločnej práce poskladaná, zakúrili sme v nej a zobrali sme ju na skúšobnú jazdu do Kútov. Aby sme získali potrebné certifikáty, museli sme na trati dosiahnuť rýchlosť 140 km/h. Podarilo sa to. Bol to slávnostný moment a všetci sme boli šťastní.

Prvá jazda pre verejnosť bola na Deň detí. Požičali sme si malé historické vagóniky z depa Východné a viezli sme rodiny na výlet na Záhorie do Kuchyne. Vtedy som v klube pracoval ako mechanik.

Ako ste sa potom stali rušňovodičom parného rušňa?

Nebolo to zo dňa na deň, trvalo to niekoľko rokov. Veľmi ma chytila práca v depe a začal som tam chodiť častejšie. Niekto má veterány, my máme mašinu. Keď prišla ponuka urobiť si skúšky a stať sa kuričom, neváhal som.

„Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť.“

Rušňovodič a kurič sú jedno. Pracujú v malom priestore s rozpáleným kotlom. V hluku sa musia dohovoriť aj bez slov. Človek sa to musí naučiť, nie je to ako kúriť v malom sporáčiku.

Chodili s nami páni inštruktori, ktorí nás zaúčali a pomáhali nám. Niektorí z nich už, žiaľ, nie sú medzi nami. Naučili ma cítiť s mašinou, presne vedieť, kedy pridať a kedy ubrať. Albatros má výhodu, že sa už doň nehádže uhlie lopatou, má mechanický prikladač. Treba s ním však vedieť narábať, je to umenie.

Kuriča som robil tri roky. Zároveň som sledoval prácu rušňovodiča. Až potom som absolvoval parný kurz, kde sa stretli ľudia z celého Slovenska. Urobil som si štátne skúšky a stal som sa rušňovodičom parného rušňa.

Aká bola prvá jazda na najväčšom slovenskom parnom rušni?

Bola úžasná. Albatros je dva- až trikrát ťažší ako dnešné rušne. Je to nádherný pocit viesť 200-tonový kolos. V kabíne počuť hluk parného stroja. Nie sú tam žiadne ovládače ako v motorovom rušni, mašinu treba cítiť. Veľmi som si to užil a užívam si to pri každej jazde dodnes. Je to iné, ako voziť elektrické rušne.

Foto: Milan Bauer
Foto: P. Nikmon/archív ALBATROS klubu

Dnes väčšinou jazdím s Albatrosom ja. Mám „svojho“ kuriča Dušana Solára mladšieho, s ktorým sme dokonale zohratá dvojka. Jeho otec začal Albatros skladať a on išiel v jeho stopách. Je to elitný mechanik, dokáže vyriešiť akýkoľvek problém. Spolieham na naňho, že budeme mať s čím ísť, a on sa spolieha, že ja to v poriadku odveziem.

Ako vyzerá príprava na výlet parným vlakom?

Mašinku začneme pripravovať deň-dva pred akciou. Hneď ráno ju musíme namazať a začať rozpaľovať pec. Treba postupovať pomaličky, len rozpálenie kotla trvá až osem hodín. Začíname drevom a až po štyroch hodinách prikladáme uhlie.

„Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.“

Počas dňa sledujeme, či niečo netreba opraviť, či niečo neprasklo. V noci sa mašinka stráži, nachystá sa na ráno. Ráno ju namažeme, dolejeme oleje, nastavíme a skontrolujeme brzdu, dolejeme vodu do tendra (špeciálny vozeň so zásobou paliva a vody, pozn. red.) doplna, dosypeme uhlie.

Na príprave v priemere pracuje päť až šesť ľudí. Pomáhajú aj naši najmladší členovia. Zapriahneme si vagóniky, ešte raz všetko skontrolujeme a vydáme sa na jazdu.

Pritrafia sa vám počas jazdy nečakané situácie?

Mašina má 65 rokov, takže vždy sa môže pritrafiť niečo, čo nás prekvapí. Napríklad sa pridrie nejaké ložisko, takže sa musí namazať, prečistiť. Môže sa teda stať, že 15-20 minút stojíme. Vždy si radšej urobíme technickú prestávku skôr, ako by sa to malo úplne pokaziť a povedať, že nejdeme ďalej. Zatiaľ sme však, našťastie, vždy prišli do cieľa.

Milan Bauer a Dušan Solár mladší
Foto: Milan Bauer (na snímke s Dušanom Solárom mladším)

Čo sa pokazí, to sa väčšinou prehreje. Vždy, keď máme čas, ochytávame s kuričom mašinu rukou, zaberie to dve až tri minútky. Ja idem z jednej strany, on z druhej, a keď necítime žiaden problém, môžeme ísť ďalej. Nemáme žiadny digitálny displej, ale mašinka nám vie povedať, keď sa jej niečo nepáči.

Pre nás je najlepšie, keď stále ideme. Meškanie a čakanie nie je dobré, pre kuriča je to naozaj náročné. V peci sa počas čakania vytvoria tzv. spekance, v dôsledku čoho zle horí uhlie, nevzniká para a to je problém.

Ako po jazde ukladáte Albatros do depa?

V ére parných vlakov boli mašiny stále zapálené. Kotol vyhasol, iba keď sa robili opravy. Keď chodíme na dlhšie jazdy, ani my nenechávame mašinku vyhasnúť. Celé dni a noci udržiavame v peci oheň.

Foto: Milan Bauer

Keby sme pec stále zapaľovali a nechali vyhasínať, tepelná rozťažnosť by mašinke neprospievala. Preto je lepšie, keď je v jednom stave – buď vyhasnutá, alebo zapálená.

Najlepšie by nám vyhovovalo, keby mašinka mohla byť stále v prevádzke. No keď ju treba uložiť do depa na dlhší čas, odstavíme vagóny a mašinku najskôr dáme pred depo. Poumývame a poutierame čo treba, aby to nehrdzavelo, keď bude dlho stáť, vypustíme zvyšky vody z kotla.

Skontrolujeme, či je všetko v poriadku, aby sme vedeli, čo bude treba opraviť na druhý deň. Mašinku necháme pomaly vychladnúť. Keďže je to kopa železa, v lete chladne aj týždeň.

V čom sa Albatros líši od iných parných rušňov, ktoré máme na Slovensku?

Je to jedna z posledných vyrobených parných mašín, a tak sú na nej použité všetky vtedajšie výdobytky techniky. Obdivujem konštruktérov tej doby, že také niečo dokázali vymyslieť bez počítača.

„Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.“

Fascinujúce je už len to, že všetky tyče, ktoré sú na bokoch, sa nepomiešajú, keď sa začnú točiť. Točia sa tak rýchlo, že ich v plnej rýchlosti nevidíte voľným okom, a vyhýbajú sa na centimeter presne.

Každá mašinka má svoje čaro. Pri malých mašinkách, ktoré voláme žartom šporheltíky alebo čajníky, prevádzka nie je taká nákladná, Albatros je však rýchlikový rušeň, je to obrovský kolos a má veľkú spotrebu. Je okolo neho kopu práce, takže sa nám vždy zíde pomocná ruka.

Ak má niekto záujem zoznámiť sa s Albatrosom, môže sa pridať k vám do partie?

Ktokoľvek, kto má záujem pomôcť a niečo sa naučiť, môže sa ozvať a prísť k nám. Nových členov obyčajne získavame na našich akciách. Radi ich privítame u nás v depe hlavné.

Foto: Milan Bauer

Všetci členovia klubu sú dobrovoľníci. Každý z nás má svoje zamestnanie, niekto pracuje na železnici, ale máme medzi sebou aj kuchárov, učiteľov, bankárov, ekonómov, ba dokonca letcov. A, samozrejme, aj školákov. Sme radi za každého človeka, ktorého baví história. Nie je podmienka vedieť riadiť rušeň, v našom klube vieme nájsť uplatnenie každému.

Paradox je, že naši kolegovia rušňovodiči o členstvo v klube nemajú veľký záujem. Vidia, akí sme celí špinaví od sadzí a to ich odrádza. Na to, aby človek mohol pracovať s parou, musí byť zapálený, nesmie mu prekážať špina, teplo ani sadze.

V klube sme výborná partia, všetci sme tým pobláznení. Niekto chodí do krčmy, my chodíme na paru. Berie to veľa času, ale je príjemné vedieť, že robíme niečo pre zachovanie našej histórie. Podobné partie fungujú aj v Poprade, vo Vrútkach, v Bratislave v depe východné aj vo Zvolene, v podstate na všetkých miestach, kde sa podarilo zachovať funkčné parné rušne.

Foto: Milan Bauer

Tešíme sa z toho, keď sa tešia ľudia. Sú radi, keď vidia, že nám to funguje, poprajú nám všetko dobré, a je pre nás príjemné, keď ocenia naše nadšenie.

Na akciách pôsobíte veľmi sympaticky, ste usmiaty, bavíte sa s deťmi aj s dospelými. Je to súčasť vašej práce?

Určite áno. Reprezentujem celý náš klub a rád ukážem našu prácu každému, kto je na ňu zvedavý. Ak sa chcú deti pozrieť, neodháňam ich. Robíme to predsa pre ľudí.

Je v tom aj kus nostalgie, Albatros bol súčasťou života mnohých – vozil ich do práce alebo na výlety. Niektorí kolegovia majú pri pohľade na rušeň slzy v očiach.

Foto: Martin Mezei/archív ALBATROS klubu

Kde sa dá odviezť vláčikom, ktorý ťahá Albatros?

Náš harmonogram si môžete pozrieť na webe ALBATROS klubu. Jazdíme po celom Slovensku a počas našich jázd sa dá pristúpiť na ktorejkoľvek zastávke. Len, prosím, dajte vedieť vopred, aby sme sa dohodli a urobili si v cestovnom poriadku časovú rezervu. Vieme si dohodnúť aj súkromné jazdy, môžeme vyraziť aj z iných miest než z Bratislavy.

V klube sa navyše staráme aj o historický reštauračný vozeň, ktorý tiež využívame pri našich jazdách, a návštevníci si môžu vychutnať aj jazdu v ňom.

Aby ste sa o zážitky z jázd historickými vlakmi mohli podeliť so svojimi blízkymi, vyberte si rýchly a spoľahlivý mobilný internet od O2, ktorý je vďaka 4G sieti dostupný už pre 97 % obyvateľov Slovenska. Viac informácií nájdete na www.o2.sk/4g.


 

Milan Bauer

Je profesionálny rušňovodič medzinárodných rýchlikov. Je aktívnym členom ALBATROS klubu , ktorý funguje pri rušňovom depe Bratislava hlavné. V rámci svojich aktivít klub spojazdnil najväčší a najsilnejší parný rušeň na Slovensku Albatros, ktorý Milan riadi. Pochádza zo železničiarskej rodiny, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Hra Vivat Sloboda vás prenesie do bratislavských ulíc počas Novembra 89

Tím herných nadšencov oživil Bratislavu spred 30 rokov. Vo svete, ktorý vytvorili, nájdete známe miesta aj skryté detaily a zažijete atmosféru, aká panovala v hlavnom meste počas Nežnej revolúcie.

Veziete sa taxíkom centrom Bratislavy a rozhliadate sa okolo seba. Ulice a budovy sú vám povedomé, no akoby pochádzali z inej doby. Pod Manderlákom nie je kebab, ale mäsiarstvo. Nad bránami policajného riaditeľstva sa namiesto dvoch levov týčia sochy dvoch goríl. Keď míňate autá s nápisom VB, študentov, ktorých v taxíku veziete, zamrazí od strachu. Boja sa, že po nich budú na proteste strieľať.

„Nemôžeme si dovoliť mlčať o minulosti,“ hovorí vydavateľka komiksov o Nežnej revolúcii. Prečítajte si náš rozhovor

Vitajte vo svete Vivat Sloboda, v počítačovej hre, ktorú aj vďaka grantu Férovej nadácie O2 pripravili vývojári z tímu Vivat k 30. výročiu Nežnej revolúcie. Hráč sa v nej ocitá v úlohe vodiča štátnej taxislužby, na ktorého čakajú dve zákazky.

Okrem protestujúcich študentov povezie aj straníckeho pohlavára, ktorý sa po ceste do Petržalky posťažuje, že je nenormálne, aby 15-ročné deti rozhodovali, kto má byť vo vláde.

„Pri pasažieroch využívame dobové citácie a výpovede ľudí, ktorí November 89 zažili na vlastnej koži. Nesnažíme sa hráčov navádzať na to, že niekto je dobrý a iný zlý. Každý by si mal vytvoriť vlastný názor. Aj keď z toho určite bude cítiť, že nie je normálne, aby sa študenti báli, či do nich bude strieľať polícia,“ vysvetľuje produkčný a zároveň scenárista projektu Roman Lipka.

Dúfa, že interaktívny zážitok vzbudí u mladých ľudí väčší záujem o nežnú revolúciu ako učebnice.

Na začiatku bol sen o bratislavskom GTA

Roman sa dlhodobo venuje recenzovaniu hier a pri hľadaní chýb iných si často hovoril, aké by bolo super mať svoju vlastnú hru. Keď za ním prišiel dizajnér Jaro Miko s nápadom vytvoriť hru o mafii v Bratislave, začali spolu vymýšľať príbeh zasadený do 90. rokov. Obaja majú radi žáner mestskej akcie preslávený sériou Grand Theft Auto (GTA) a ich snom bolo priniesť GTA do bratislavských ulíc.

Jaro začal vyrábať modely budov, no v tíme chýbal programátor, ktorý by ich preniesol do herného sveta. Roman, našťastie, natrafil v bratislavskom klube Subclub na bývalého spolužiaka Samuela Potiska, ktorý sa ponúkol naprogramovať Jarovu rozrastajúcu sa mapu.

Hra Vivat Sloboda je založená na platforme Unity, kde si môžu vývojári z bezplatne dostupných šablón vyskladať balíčky s rôznymi hernými mechanikami a vložiť do nich vlastný obsah – od scenérie až po príbeh.

„Náš príbeh vychádza z hernej mechaniky. Vedeli sme, že môžeme využiť jazdenie po meste, a tak hru postaviť na pretekoch alebo taxikárčení,“ opisuje Roman začiatky hry. Fungujúca doprava je však náročná na vyladenie, pretože musí rešpektovať dopravné značenia, chodcov a chod premávky.

Ak počas hry prekročíte rýchlosť, prejdete na červenú alebo nabúrate, vaši pasažieri to najskôr len okomentujú, no po troch prešľapoch po vás už pôjde Verejná bezpečnosť. Ak zrazíte človeka, hra sa okamžite končí, pretože ide o najvážnejšie porušenie osobnej slobody človeka.

Herný svet potrebuje rovnováhu reality a atmosféry

Po zverejnení grantu Sloboda nie je samozrejmosť prispôsobili mladí vývojári prostredie hry roku 1989. Na okraje mapy napríklad pridali hranice s ostnatým drôtom. Grant vyhlásila Férová nadácia O2, aby podporila projekty, ktoré sa venujú téme Novembra 89 a približujú mladým ľuďom myšlienky slobody a demokracie.

„Modely vytvárame tak, aby sme ich čo najviac priblížili danému obdobiu. Napríklad časť budovy Slovenskej národnej galérie vyzerala v roku 1989 viac funkcionalisticky a bola v nej predajňa áut,” hovorí dizajnér Jaro.

Pri rešeršovaní projektu si vytvoril databázu takmer 2 000 fotografií, ktoré zachytávajú premeny Bratislavy v jednotlivých dekádach.

Vytvorenie Mostu SNP napríklad Jarovi zabralo približne tri dni intenzívnej práce. Na Google Street View si najskôr pozrel, ako je most naklonený, a zmeral si jeho rozmery a pomery. Následne si bol most nafotiť, aby mohol v hre použiť autentické textúry. Napriek tomu však most v hre nie je vernou kópiou toho skutočného.

„Náš most je pre celkové škálovanie herného sveta položený o trochu vyššie a vzhľadom na lepšiu hrateľnosť má širšie cesty. Našou ambíciou nie je vytvoriť kópiu reality v mierke 1 : 1, ale čo najlepšiu hernú atmosféru,“ vysvetľuje Jaro odchýlky herného sveta od skutočného.

V hre napríklad uvidíte pred Tuzexom čakať zástup ľudí, no všetky podniky a značky sú z dôvodu autorských práv vymyslené. Taxík, na ktorom jazdíte, síce pripomína Škodu 105, v hre sa však značka auta volá Smola.

Inšpirovaná autentickými zážitkami z Nežnej revolúcie

Zatiaľ čo taxík, v ktorom jazdíte, je štylizovaný, rádiové vysielanie, ktoré v ňom počúvate, je skutočné. Hráč si môže prepnúť medzi dobovými nahrávkami Československého rozhlasu a zakázaným Hlasom Ameriky a porovnať si, ako o novembrových protestoch informovali.

Aj repliky pasažierov v taxíku sú skutočné. Stranícky pohlavár cituje zachované archívne výroky a debatu študentov inšpirovali autentické zážitky z revolúcie, o ktoré sa ľudia minulý rok podelili v rámci projektu O2 k výročiu Novembra 89 Tváre slobody.

Hoci členovia tímu bývalý režim na vlastnej koži nezažili, za prehľad o vtedajších udalostiach vďačia rodičom a samoštúdiu historických zdrojov a dokumentov. Aby sa vyhli nepresnostiam, všetky historické reálie konzultujú s Dagmar Füle, ktorá počas Nežnej revolúcie organizovala najväčší študentský protest na Slovensku.

Pri rešeršovaní udalostí Novembra 89 natrafili vývojári aj na množstvo kuriozít. Niektoré z nich preniesli aj do hry v podobe skrytých prvkov, ktoré sú v popkultúre známe ako tzv. easter eggs.

Pozorný hráč si napríklad medzi stromami môže všimnúť spadnutý teplovzdušný balón, ktorý odkazuje na jeden z najsmutnejších pokusov o útek spoza železnej opony. Rodina zo Senice chcela utiecť na svojpomocne vyrobenom balóne, no tragický pád prežila iba trojročná dcéra.

Na strategických miestach sú v rámci mapy rozmiestnené aj informačné body, pri ktorých sa môže hráč zastaviť a dozvedieť sa zaujímavosti o danej budove či lokalite ako takej. Vedeli ste napríklad, že pod obchodným domom Prior mala byť stanica bratislavskej rýchlodráhy?

Vývojári: Sme radi, že žijeme v slobodnom svete

Vivat Sloboda bude dostupná zadarmo pre operačné systémy Windows a macOS aj hernú konzolu Xbox. Autori chcú projektom ukázať, že aj malý tím s nízkym rozpočtom vie na Slovensku vytvoriť kvalitnú hru. Do budúcnosti už chystajú aj rozsiahlejšiu hru Vivat Slovakia, ktorá sa bude začínať vznikom Slovenskej republiky.

„Vážime si, že nám štát nediktuje, čo máme robiť, a máme slobodu venovať sa takýmto projektom. Umožňuje nám to režim, ktorý naši rodičia ,vyštrngali‘ a Vivat Sloboda je spôsob, ako si môžeme ich činy pripomenúť,“ zhodujú sa autori projektu a dodávajú, že je dôležité, aby sa to takto uchovalo.

Spoločnosť O2 si pripomína 30. výročie Nežnej revolúcie a pri tejto príležitosti podporila projekty, ktoré mladým ľuďom približujú, prečo sa pred 30 rokmi ľudia postavili za slobodu a demokraciu a prečo sa za tieto hodnoty oplatí bojovať aj dnes. Viac inšpiratívneho čítania vrátane súťaže a kvízu nájdete na tomto mieste.

Tím Vivat

Projekt Vivat Sloboda, ktorý podporila Férová nadácia O2, rozbiehal scenárista a produkčný Roman Lipka s dizajnérom Jaromírom Mikom, ktorývytvára mestské modely a Unity 3D s programátorom Samuelom Potiskom. Na hre spolupracuje aj programátor Márk Néveri, 2D animátor Denis Miglierini, 2D umelkyňa Tesa Tarčáková a dizajnér postáv Samuel Šlauka. Viac o hre sa dozviete na www.vivatsloboda.sk.


O2: Slovensko pred rokom 89 je krajina, kam sa nechceme nikdy vrátiť

Čítaj viac

Čo ste robili v Novembri 89? A čo robil váš sused?

Čítaj viac