Samo Trnka: Keď ideš na javisko, si karikatúra samého seba
Sama Trnku poznáte ako múdreho Karola z televízneho programu Dobre vedieť a možno ste ho už videli na doskách, ktoré znamenajú stand-up comedy. V rozhovore nám prezradil, ako sa odlíšiť od ostatných komikov, čo by hovorili jeho akváriové rybičky a aké appky mu zlepšujú každodenný život.
Autor Sóda
Foto Tomáš Kelement
Dátum
Si stand-up komik, máš vlastnú show Pančlajn. V čom by mal byť podľa teba komik o 5 % lepší ako ostatní, aby si ho po show zapamätalo v porovnaní s ostatnými komikmi viac ľudí?
Je na to niekoľko spôsobov. Ako komik by si mal mať dar od Boha – dokázať sám zaplniť javisko. Ja ho zapĺňam šarmom a eleganciou… (smiech) V priebehu času stráveného na javisku musí komik vyvolať v ľuďoch dojem, že ho poznajú alebo že by s ním vedeli sedieť na pive. Totiž, keď ideš na javisko, nie si to ty. Teda, si to ty, ale editovaný, odrežeš zo seba to, čo je zbytočné, a ideš tam ako karikatúra samého seba.
Slováci sú momentálne zvyknutí na jednoduchý humor z televízie. Ako reagujú, keď prídu do klubu a počujú tvrdšie vtipy, ktoré by televízia nezniesla? Je to menej konzervatívne publikum, alebo si myslíš, že sú ľudia, ktorí majú rovnako radi TV zábavu aj stand-up comedy?
Myslím si, že ľudia nevnímajú stand-up ako náročnejší humor. Aj v stand-upe máš širokú škálu spôsobov, ako postaviť vtip a odovzdať ľuďom myšlienku. Čo sa týka tvrdých vtipov, všetci sme hulváti. A hlavne, stand-up komik je hulvát, ktorý môže povedať všetko. A či sa niekto pohorší? Pohorší sa možno po show, ale počas nej sa zasmeje.
V jednej televíznej vedomostnej relácii máš postavu vševediaceho Karola. Vzal si ponuku ihneď, alebo si váhal a bál si sa vkročiť do prostredia televízie, kde nie si taký známy a vo svojej polohe nemáš takú voľnú ruku pri tvorbe?
Do tohto projektu ma zavolal kamarát Pavel Graus. Pýtal som sa ho, či si ma v tom vie ozaj predstaviť, a on povedal, že áno. Tak som si tam potom vedel predstaviť seba aj ja. Voľnosť v tvorbe sa dosť preceňuje. Mám ju v stand-upe a dať dokopy set býva oveľa väčšie utrpenie, ako nahodiť Karolovi desať pokusov, tie ľudsky vysvetliť a glosovať.
Pri stand-upe nie je daná ani cesta, ani cieľ. Vtedy je prázdna strana o to prázdnejšia.
Čo sa týka tvojej vlastnej tvorby, chcel by si niekedy napísať knihu alebo sitcom či film?
Veľmi by som chcel napísať knižku, lebo v puberte som chcel byť hlavne spisovateľom. Zvrhlo sa to však tak, že sa teraz venujem humoru. Ten sa dá robiť s viacerými ľuďmi, písanie je veľmi osamelá činnosť.
Si vášnivý akvarista. Čo myslíš, že by ti povedali tvoje rybky, keby vedeli rozprávať?
Predpokladám, že by spísali petíciu, aby som z akvária dal preč bichira. To je evolučne už 200 miliónov stará africká príšera a žerie mi ostatné ryby. Ja som však sviňa a beriem to tak, že je dobré mať tam predátora, lebo ozdravuje populáciu. Len je to trošku drahé, keďže mi požral už veľa rybiek.
Akvárium musíš mať prepchaté technickými vymoženosťami. Si veľký fanúšik nových tech hračiek či appiek, alebo si v tomto skôr spiatočník?
Zaujíma ma pokrok, stále si čítam technologické časopisy, ale niektoré veci už proste vypúšťam. Po tridsiatke si čoraz častejšie povieš, že naskočiť na tento vlak už nepotrebuješ. A pri virtuálnej alebo augmentovanej realite začínam mať starecký pocit, že takéto veci by sa už nemali vymýšľať. To, čo vieš ochytať vlastnými rukami a vidieť očami, je podľa mňa dostatočne hodnotné a netreba si to upravovať. Chcem sa dívať človeku z očí do očí a nie cez nejaké „okuláre“.
V našom seriáli O 5 % lepší život radíš ľuďom, ako robiť veci lepšie, a predstavuješ mobilné aplikácie, ktoré im danú činnosť uľahčia. Ktoré appky uľahčujú život tebe?
Mobil je pre mňa hlavne kancelária, takže jednoznačne kalendár. Mám aCalendar v platenej verzii, má výborný mesačný prehľad. Oceňujem ekosystém Googlu, kde máš pod jedným kontom synchronizované všetko. A ešte sa vrátim k akvaristike. Jeden z najväčších vynálezov, čo mi uľahčujú život, je aplikácia, ktorá zobrazuje chemické hodnoty vody v akváriu. Dám namočený testovací papierik na farebnú matricu, appka JBL si to naskenuje a parametre mi vyhodnotí v prehľadných grafoch.
Ktorú appku si musel veľmi rýchlo po stiahnutí odinštalovať a prečo?
Lezú mi na nervy aplikácie, ktoré majú reklamy, a neviem ich vypnúť tým, že si appku kúpim raz. So zármutkom som takto odstránil aplikácie, ktoré vyzerali veľmi sympaticky, napríklad iMeteo či Evernote. Ak sa bavíme o appke, ktorú som musel odinštalovať, lebo ma bavila až priveľmi, sú to hry, kde si môžeš dokupovať zlepšenia.
Myslíš si, že ľudia využívajú maximálny potenciál technologických noviniek, ktoré majú k dispozícii? Alebo skôr často netušia, že existuje hŕba vychytávok, ktoré by im uľahčili bežný život?
Samozrejme, že nevyužívajú. Na novinky sa chytajú násťroční a dvadsiatnici. Od tridsiatky hore už majú ľudia svoje zabehané osvedčené procesy a čím sú starší, tým viac majú sklon nedôverovať novým veciam alebo ich prehliadať. To nie je zlé, veľa technologických noviniek sa časom ukáže ako totálna sprostosť, napríklad elektronické diáre alebo facebookové hry. Ale sem-tam sa mi stane, že nájdem nejaký zlepšovák, s ktorým otravujem okolie, lebo mám pocit, že keď to bude mať každý, svet bude krajším miestom pre život. (smiech)
Sama môžete vidieť aj v našom seriáli O 5 % lepší život, kde vysvetľuje, ako robiť bežné veci lepšie a efektívnejšie. Jednotlivé diely môžete sledovať na našom Facebooku a YouTube. Prvý diel o tom, ako piť kávu si môžete pozrieť tu.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka
Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.
Autorka Ester Viktória Bukovinská
Foto Dominika Behúlová
Dátum
Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.
prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.
Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?
Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.
Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.
Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?
Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.
Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.
Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.
Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?
Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.
Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.
Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.
Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?
Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.
Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?
Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?
Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.
Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.
Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.
Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?
Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.
Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.
Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.
Čo ťa deti naučili?
Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.
V čom bol problém?
Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.
Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.
Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.
Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.
Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.
Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.
Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.
S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.
Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.
Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.
Aj ty si spomalila?
Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.
Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.
Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?
Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.
Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.
Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.
Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?
Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.
Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.
Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.
V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.
Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.
Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.
Dominika Šugareková
Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
