Príbehy

Samo Trnka: Keď ideš na javisko, si karikatúra samého seba

Sama Trnku poznáte ako múdreho Karola z televízneho programu Dobre vedieť a možno ste ho už videli na doskách, ktoré znamenajú stand-up comedy. V rozhovore nám prezradil, ako sa odlíšiť od ostatných komikov, čo by hovorili jeho akváriové rybičky a aké appky mu zlepšujú každodenný život.

Autor Sóda

Foto Tomáš Kelement

Dátum14. 9. 2017

Si stand-up komik, máš vlastnú show Pančlajn. V čom by mal byť podľa teba komik o 5 % lepší ako ostatní, aby si ho po show zapamätalo v porovnaní s ostatnými komikmi viac ľudí?

Je na to niekoľko spôsobov. Ako komik by si mal mať dar od Boha – dokázať sám zaplniť javisko. Ja ho zapĺňam šarmom a eleganciou… (smiech) V priebehu času stráveného na javisku musí komik vyvolať v ľuďoch dojem, že ho poznajú alebo že by s ním vedeli sedieť na pive. Totiž, keď ideš na javisko, nie si to ty. Teda, si to ty, ale editovaný, odrežeš zo seba to, čo je zbytočné, a ideš tam ako karikatúra samého seba.

Slováci sú momentálne zvyknutí na jednoduchý humor z televízie. Ako reagujú, keď prídu do klubu a počujú tvrdšie vtipy, ktoré by televízia nezniesla? Je to menej konzervatívne publikum, alebo si myslíš, že sú ľudia, ktorí majú rovnako radi TV zábavu aj stand-up comedy?

Myslím si, že ľudia nevnímajú stand-up ako náročnejší humor. Aj v stand-upe máš širokú škálu spôsobov, ako postaviť vtip a odovzdať ľuďom myšlienku. Čo sa týka tvrdých vtipov, všetci sme hulváti. A hlavne, stand-up komik je hulvát, ktorý môže povedať všetko. A či sa niekto pohorší? Pohorší sa možno po show, ale počas nej sa zasmeje.

V jednej televíznej vedomostnej relácii máš postavu vševediaceho Karola. Vzal si ponuku ihneď, alebo si váhal a bál si sa vkročiť do prostredia televízie, kde nie si taký známy a vo svojej polohe nemáš takú voľnú ruku pri tvorbe?

Do tohto projektu ma zavolal kamarát Pavel Graus. Pýtal som sa ho, či si ma v tom vie ozaj predstaviť, a on povedal, že áno. Tak som si tam potom vedel predstaviť seba aj ja. Voľnosť v tvorbe sa dosť preceňuje. Mám ju v stand-upe a dať dokopy set býva oveľa väčšie utrpenie, ako nahodiť Karolovi desať pokusov, tie ľudsky vysvetliť a glosovať.

Pri stand-upe nie je daná ani cesta, ani cieľ. Vtedy je prázdna strana o to prázdnejšia.

Čo sa týka tvojej vlastnej tvorby, chcel by si niekedy napísať knihu alebo sitcom či film?

Veľmi by som chcel napísať knižku, lebo v puberte som chcel byť hlavne spisovateľom. Zvrhlo sa to však tak, že sa teraz venujem humoru. Ten sa dá robiť s viacerými ľuďmi, písanie je veľmi osamelá činnosť.

Si vášnivý akvarista. Čo myslíš, že by ti povedali tvoje rybky, keby vedeli rozprávať?

Predpokladám, že by spísali petíciu, aby som z akvária dal preč bichira. To je evolučne už 200 miliónov stará africká príšera a žerie mi ostatné ryby. Ja som však sviňa a beriem to tak, že je dobré mať tam predátora, lebo ozdravuje populáciu. Len je to trošku drahé, keďže mi požral už veľa rybiek.

Akvárium musíš mať prepchaté technickými vymoženosťami. Si veľký fanúšik nových tech hračiek či appiek, alebo si v tomto skôr spiatočník?

Zaujíma ma pokrok, stále si čítam technologické časopisy, ale niektoré veci už proste vypúšťam. Po tridsiatke si čoraz častejšie povieš, že naskočiť na tento vlak už nepotrebuješ. A pri virtuálnej alebo augmentovanej realite začínam mať starecký pocit, že takéto veci by sa už nemali vymýšľať. To, čo vieš ochytať vlastnými rukami a vidieť očami, je podľa mňa dostatočne hodnotné a netreba si to upravovať. Chcem sa dívať človeku z očí do očí a nie cez nejaké „okuláre“.

V našom seriáli O 5 % lepší život radíš ľuďom, ako robiť veci lepšie, a predstavuješ mobilné aplikácie, ktoré im danú činnosť uľahčia. Ktoré appky uľahčujú život tebe?

Mobil je pre mňa hlavne kancelária, takže jednoznačne kalendár. Mám aCalendar v platenej verzii, má výborný mesačný prehľad. Oceňujem ekosystém Googlu, kde máš pod jedným kontom synchronizované všetko. A ešte sa vrátim k akvaristike. Jeden z najväčších vynálezov, čo mi uľahčujú život, je aplikácia, ktorá zobrazuje chemické hodnoty vody v akváriu. Dám namočený testovací papierik na farebnú matricu, appka JBL si to naskenuje a parametre mi vyhodnotí v prehľadných grafoch.

Ktorú appku si musel veľmi rýchlo po stiahnutí odinštalovať a prečo?

Lezú mi na nervy aplikácie, ktoré majú reklamy, a neviem ich vypnúť tým, že si appku kúpim raz. So zármutkom som takto odstránil aplikácie, ktoré vyzerali veľmi sympaticky, napríklad iMeteo či Evernote. Ak sa bavíme o appke, ktorú som musel odinštalovať, lebo ma bavila až priveľmi, sú to hry, kde si môžeš dokupovať zlepšenia.

Myslíš si, že ľudia využívajú maximálny potenciál technologických noviniek, ktoré majú k dispozícii? Alebo skôr často netušia, že existuje hŕba vychytávok, ktoré by im uľahčili bežný život?

Samozrejme, že nevyužívajú. Na novinky sa chytajú násťroční a dvadsiatnici. Od tridsiatky hore už majú ľudia svoje zabehané osvedčené procesy a čím sú starší, tým viac majú sklon nedôverovať novým veciam alebo ich prehliadať. To nie je zlé, veľa technologických noviniek sa časom ukáže ako totálna sprostosť, napríklad elektronické diáre alebo facebookové hry. Ale sem-tam sa mi stane, že nájdem nejaký zlepšovák, s ktorým otravujem okolie, lebo mám pocit, že keď to bude mať každý, svet bude krajším miestom pre život. (smiech)

Sama môžete vidieť aj v našom seriáli O 5 % lepší život, kde vysvetľuje, ako robiť bežné veci lepšie a efektívnejšie. Jednotlivé diely môžete sledovať na našom Facebooku a YouTube. Prvý diel o tom, ako piť kávu si môžete pozrieť tu.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Stylistka Martina Karny: Spôsob, akým sa obliekame, je výsledkom mentálneho procesu spoznávania seba samého

Ak sa zaujímame o oblečenie, ktoré nosíme, neznamená to, že sme povrchní, práve naopak.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum27. 11. 2024

Módny vkus je veľmi individuálny – niektorí sa za oblečenie schovávajú, aby príliš nevytŕčali z davu, iní v ňom nachádzajú spôsob sebavyjadrenia. Stylistka Martina Karny žijúca v Namíbii verí, že štýl obliekania je dôležitý nástroj na spoznanie seba samého. V rozhovore prezrádza, ako sa menil jej vzťah k móde – od nezáujmu cez osobné vyjadrenie seba samej až po prácu stylistky. Pre Martinu je móda nástrojom, ktorý spája kultúry, šíri rešpekt a vyjadruje slobodu prejavu.

Dermatologička: Športovanie je zásadné pre naše zdravie, dlhý život aj vzhľad pokožky

V rozhovore so stylistkou Martinou Karny sa dočítate aj o tom:

čo ju po štúdiu jazykov a politológie priviedlo k móde,
ako seriál Sex v meste ovplyvnil jej pohľad na styling a vlastné obliekanie,
prečo osobný štýl považuje za kľúčový pre sebapoznanie,
ako môže móda šíriť posolstvá od rôznorodosti po empatiu,
ako oponuje jednostrannosti a uniformite,
aký vplyv majú tradície na módu na Slovensku a v Namíbii
a prečo si myslí, že by sme nemali aplikovať tradície do módy bez hraníc.

Študovala si nemčinu a slovenčinu, neskôr si k tomu pridala slavistiku a politické vedy. Na prvú to neznie veľmi príbuzne s módou ani so stylingom, ktorému sa venuješ.

Moje štúdium a práca stylistky možno znie paradoxne, ale mnohé poznatky zo školy využívam aj teraz – napríklad jazyky, ktoré mi otvárajú dvere aj vo svete módy. Jazyky som študovala, pretože ma veľmi bavili, no takisto ma zaujímala politika a spoločnosť, preto tie politické vedy.

K umeniu som však vždy mala blízko – chodila som napríklad na dramatický krúžok, recitovala poéziu. Bola som v kruhu priateľov hudobníkov, výtvarníkov, a tak som bola stále obklopená kreatívnymi ľuďmi.

Ako si sa nakoniec dostala k móde?

Bol to dlhý proces – módu som najskôr vnímala veľmi povrchne. Postupne som si však začala uvedomovať, že nielen duchom je človek živý – teda môžeme dobre vyzerať a aj byť vzdelaní, empatickí a vnímať problémy v spoločnosti.

Bude to znieť ako klišé, ale k zmene postoja mi pomohol seriál Sex v meste, ktorý v tom čase fičal. Uvedomila som si, že žena môže byť atraktívna a súčasne vzdelaná, mať dobrý vzťah s priateľmi, s ktorými sa navzájom podporujú. Tak som postupne začala zisťovať, čo sa mi páči. Nešlo o značky a dizajnérov, skôr o kombinácie a štýl.

Medzičasom som sa presťahovala do Namíbie, kde žijem spolu s manželom už 20 rokov. Stylingu som sa tu začala profesionálne venovať v roku 2019.

Prakticky sa to celé začalo, keď ma známa namíbijská speváčka Lize spomenula v rozhovore v denníku. Pýtali sa jej, kto je jej módna inšpirácia, a ona spomenula mňa. Veľmi ma to prekvapilo – odvtedy sme začali spolu aj pracovať.

Spolupracovali sme nielen na jej osobnom stylingu, ale aj na projektoch pre mladých začínajúcich hudobníkov. Učím ich, ako je vizuálna stránka súčasťou ich osobnej značky a ako ju budovať.

Takže móda sa pre teba stala nástrojom, ako ešte lepšie vyjadriť, kto si?

Áno, móda ma oslobodila. Dnes už viem, že móda z môjho intelektu neuberá, ale, naopak, poukazuje naň. Moja kamarátka vždy vravievala, že inteligencia človeka sa meria aj podľa toho, čo si na akú príležitosť oblečie – a ja viem posúdiť, aký styling je kedy vhodný, v čom sa cítim aj vyzerám dobre.

Myslím, že si to vyžaduje aj istú dávku odvahy. S kamarátkami sa často rozprávame, že sa napríklad na pracovné stretnutie nechceme obliekať veľmi farebne ani používať výrazný mejkap, aby sme nepútali veľa pozornosti. Výzor radšej zatlačíme do úzadia, ale aspoň máme istotu, že si o nás niekto hneď niečo nepomyslí a nezaškatuľkuje si nás.

Možno je to aj mojím charakterom, lebo mne naozaj nezáleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Na druhej strane, keď si niekto urobí o mne názor len na základe môjho vzhľadu bez toho, aby ma spoznal, tak to viac hovorí o ňom ako o mne. Ja sa predsa poznám, viem, aká som.

Musíme si však dovoliť cítiť sa vo svojom oblečení pekne, atraktívne, pohodlne, a to v každom veku. Je čas búrať hranice – nemôžeme sa skrývať za nevýrazné oblečenie, len aby sme iným dokázali, že sme aj dosť inteligentní.

Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to najmä mentálny proces – musíme sa nad sebou zamyslieť, ísť hlboko a hľadať súvislosti.

Ako vníma tvoju prácu okolie?

V Namíbii už mám svoj okruh, zúčastňujem sa na módnych prehliadkach a iných akciách, takže mám pocit, že som tam ako stylistka rešpektovaná. Na Slovensku sa ma často pýtajú, čo vôbec práca osobnej stylistky znamená.

Môžeš to priblížiť aj nám?

Radím (najčastejšie) klientkam, ako nájsť oblečenie, v ktorom sa budú cítiť sebavedome a komfortne. Vždy ich najprv musím spoznať – nejde len o spoločné triedenie šatníka, ale aj o mnohé otázky: kde pracujú, čo ako kombinujú, v čom sa cítia dobre a čo im je, naopak, nepríjemné.

Svojich klientov vnímam ako biele plátno. Konečný výzor je moja interpretácia toho, ako ich vidím a vnímam, s rešpektom k ich individuálnemu vkusu.

Vnímaš teda módu aj ako formu umenia?

Každý odev nesie rukopis nejakého dizajnéra. Ide o zdĺhavý proces – najprv musíte mať inšpiráciu a potom ju pretaviť z papiera na modela alebo modelku. Neskôr prídu stylisti a dodajú tomu dušu. Ide o kreatívu, v ktorej sa spájajú rôzne elementy výtvarného umenia.

Všimla som si, že aj o oblečení hovoríš s rešpektom. V čase neetickej rýchlej módy je dobré pripomenúť si, že napríklad pred nákupom oblečenia by sme sa mali poriadne zamyslieť, či ho naozaj vynosíme.

Mnohí moji priatelia sú dizajnéri a viem, aké je to namáhavé. Osobne sa snažím, aby bol môj šatník kombinovateľný, aby som nevlastnila oblečenie, ktoré nevynosím. No ak chceme byť udržateľní, musíme sa v prvom rade poznať – musíme vedieť, v čom sa cítime sami sebou. Toto zisťovanie môže byť niekedy aj desivé. Určite je to aj mentálna cesta.

Cez oblečenie sa môžeme aj lepšie spoznať?

Komunikujeme nielen slovami, ale aj tým, ako sa obliekame. Oblečenie je prejavom našej osobnosti a vyjadruje, kým sme. Keď si hľadáme svoj osobný štýl, je to vlastne intelektuálny proces – musíme sa zamyslieť, ísť hlboko do seba a hľadať súvislosti. Preto si myslím, že móda sa v tomto smere veľmi podceňuje. Nie je to len povrchná záležitosť, je to spôsob, ako lepšie spoznať samého seba.

Ak dokážeme cez módu vyjadriť seba samých, môže móda pomôcť zviditeľniť aj nejaké dôležité témy? Máš s tým nejakú skúsenosť?

Mala som napríklad možnosť pracovať s kvír komunitou na projekte Miluj sám seba. Bolo to farebné a veselé fotenie, kde sme cez módu vyjadrovali rôznorodosť a radosť zo života.

Pracovala som aj na projekte s názvom Láska je láska, ktorým fotografka vzdávala poctu svojmu strýkovi gejovi. Modelov sme obliekali do mužských aj ženských kúskov, aby sme zdôraznili, čo znamená prejavovať svoju identitu cez módu.

Vďaka týmto projektom som sa naučila aj citlivejšie pracovať so slovami, pretože slová majú veľkú silu. Napríklad keď neviem, ako chce byť človek oslovený, vždy sa opýtam, lebo je dôležité, aby sa každý cítil rešpektovaný. V Namíbii som si uvedomila aj to, že nie každý rozumie môjmu slovenskému sarkazmu.

Bola som vychovaná tak, že všetci ľudia si zaslúžia môj rešpekt. Keď vojdem do obchodu, rovnako pozdravím predavačku či predavača aj majiteľov firmy – ľudskosť nepozná žiadnych „lepších“ a „horších“. Móda pomáha vnímať ľudí hlbšie a s väčšou empatiou, bez predsudkov.

Ako nájsť spoločnú reč, aj keď vidíme svet inak? Poradíme vám s odborníkom na komunikáci

Aké postavenie má móda v Namíbii?

Už 10 rokov máme módne dni plné prehliadok. Príležitosť dostávajú aj mladí návrhári a návrhárky, vnímam, že scéna je kvalitnejšia. Sú inovatívnejší, kreatívnejší a skvele kombinujú tradičné odievanie s modernými prvkami. Pre mňa osobne je súčasná namíbijská móda veľmi inšpiratívna.

Ak sa pozriem na majoritu, musím dodať, že väčšina ľudí je tu zameraná na známe dizajnérske značky. Je to taký statusový symbol, hlavne pri mladšej generácii.

Ak sa za oblečenie len schovávame, obmedzujeme sa a prehlbujeme si tak ďalšie traumy.

Vyzdvihla si, ako dizajnéri v Namíbii dokážu do odevov zakomponovať tradičné prvky. Mám pocit, že aj na Slovensku kroje zažívajú znovuzrodenie. Myslíš si, že tento trend môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu tradíciám alebo to skôr vedie k ich povrchnému využívaniu?

Naše kroje sú úžasné, máme byť na čo pyšní. Aj proces ich výroby je veľmi náročný. Mrzí ma, že sa na Slovensku stretávame skôr s tou druhou možnosťou. Kroje sa často zneužívajú na vyjadrenie nejakého vlastenectva, pričom často sa aj nosia nesprávne. Tradície však patria celej spoločnosti. Treba ich zachovávať, no to neznamená, že budeme žiť ako v 15. storočí.

No myslím si, že organizácie, ktoré uchovávajú históriu krojov a rozumejú jej, by sa podľa mňa mali jasnejšie vyhraniť a učiť spoločnosť, čo jednotlivé oblečenie znamená a ako je možné preberať isté tradičné prvky krojov aj do súčasného obliekania. Verím, že raz sa o nich bude viac hovoriť, napríklad aj v súčasnej móde.

Kde je potom hranica medzi módou a tradíciou?

Toto je aktuálne dôležitá otázka aj v Namíbii. Napríklad máme kmeň Herero, ktorý má špecifické oblečenie – má základ vo viktoriánskom štýle. Ženy nosia šaty s dlhými rukávmi a sukňami a na hlave majú kúsok, ktorý pripomína rohy kravy. Ide o symbol, ktorý je pre túto komunitu dôležitý – len čo by ho prevzala iná kultúra, vytvorilo by to medzi nimi napätie. Hranica sa posúva len postupne. Napríklad je už „dovolené“ nosiť náušnice či náramky iného kmeňa.

Myslím si, že je dôležité rešpektovať tieto náležitosti, a o to viac ma teší, že dizajnéri v Namíbii viac využívajú prvky vlastnej kultúry.

A kde máš hranicu v móde ty?

Moja hranica v móde je rovnaká ako v živote – rešpektovať ostatných a tvoriť tak, aby som nikomu neublížila.

Martina Karny

Rodená Prešovčanka sa presadila ako módna stylistka v Namíbii. Študovala učiteľstvo slovenčiny a nemčiny na prešovskej univerzite, po štúdiu pracovala pre National Democratic Institute for International Affairs. Presťahovala sa do Nemecka, kde učila slovenčinu na univerzite v Mníchove, popritom študovala slavistiku a politické vedy. Od roku 2005 žije v Namíbii, kde učila nemčinu a neskôr pôsobila ako vedúca katedry jazykov a komunikácie na univerzite. Dnes sa venuje módnemu stylingu, osobnému stylingu a zaujíma sa o práva LGBTI+ ľudí a žien.