Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro
O konaní dobrých skutkov sa popísali stovky strán.
Autor Juraj Hipš
Foto Archív autora
Dátum
Existujú celé pojednania o tom, čo je dobro a čo už nie, niektorí si na tom vystavali akademickú kariéru, iní robia dobro bez toho, aby o tom tušili. Tu je 5 pravidiel, ktoré vás môžu inšpirovať, ak sa rozhodnete páchať dobré skutky.
1. Pravidlo hviezdice
Keď som mal sedemnásť rokov, stal som sa vegetariánom. Videl som život zvierat vo veľkochove a odvtedy som prestal jesť mäso. Boli začiatky deväťdesiatych rokov, kedy neexistovali „raw vegan bio food“ podniky. Tlačil som do seba gumené sójové kocky, natieral si rožky rastlinným maslom a zapíjal to kofolou.
Od zdravej stravy to malo ďaleko, ale žil som s pocitom, že vďaka mne nemusela zomrieť žiadna krava. Spolužiaci sa ma so šunkovým chlebom v rukách spytovali, aký to má celé zmysel. Možno zachránim pár kráv, ale veľkochovy pôjdu aj tak ďalej.
Dookola som vtedy rozprával príbeh o hviezdici. Jedna stará žena chodila po pláži, zohla sa, zdvihla vyplavenú hviezdicu a hodila ju späť do mora. Tých hviezdic boli na pláži tisíce. Niekto na ňu zakričal, že je to zbytočné a nemá šancu ich všetky zachrániť. Žena sa opäť zohla, zobrala ďalšiu hviezdicu do ruky a povedala: „Táto ale bude žiť.“ A hodila ju do mora.
2. Pravidlo jedného
Rosa Parks, Mahátma Gándhí alebo Jane Goodall. Žena, ktorá odmietla uvoľniť v čase tvrdej segregácie miesto belochovi v autobuse. Vychudnutý muž, ktorý sa postavil s holými rukami svetovej veľmoci. Žena z džungle, ktorá pomáhala zachraňovať šimpanzy. Slávne mená, ktoré sú dnes ikonami zosobňujúcimi silu jednotlivca.
Videli ste zábery z poslednej reči, ktorú mal rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu na verejnosti? Stál na balkóne, plamenne rečnil o svetlých zajtrajškoch a zrazu ho niekto v dave vypískal. Dodnes nevieme, kto bol ten človek, ktorý mal tú odvahu vzoprieť sa jednému z najkrutejších komunistických diktátorov. Tento jeden človek spustil rumunskú revolúciu, ktorá nakoniec diktátora zvrhla.
Mnohé veľké zmeny sa udiali vďaka odvahe jedného človeka. Niektorých poznáme, mnohí sú neznámi. Nikdy netušili, čo ich činy a slová môžu v danej chvíli spôsobiť. Bez týchto jednotlivcov by ale dejiny vyzerali inak.
3. Pravidlo mesiáša
Pri konaní dobra niektorých z nás strhne také oduševnenie, ktoré nám zatemní myseľ – začíname sa považovať za spasiteľov. V ranej fáze vegetariánstva som nevedel pochopiť, ako niekto môže ďalej jesť mäso. Mal som aj nálepku „Mäso je vražda“. Každému, kto bol ochotný počúvať, som vysvetľoval, prečo by nemal mäso jesť. A tým, čo ochotní počúvať neboli, som aspoň strčil do ruky leták. Istú dobu som bol nepochybne „vegetariánsky jehovista.“
Dnes viem, že to muselo byť pre okolie nesmierne otravné. Aj po štyridsiatke stále nejem mäso, ale už dávno tým nikoho neobťažujem. Žujem si svoje robi mäso a ticho hľadím do taniera.
Plamenné reči spasiteľov o konaní dobra viac odpudzujú, ako priťahajú. Ísť na nákup s plátennou taškou k miestnemu farmárovi na bicykli má svoj zmysel. Keď ale budeme nenávistne zazerať na tých, čo si do igelitky nakúpia klobásy v supermarkete, je najvyšší čas zosadnúť z bicykla a dať si tou plátennou taškou poza uši. Mastiť si ego konaním dobra je cestou pomýlených spasiteľov.
4. Pravidlo instantného dobra
Chceme všetko rýchlo a hneď. Ak sa nám nenačíta stránka do sekundy, mierime inam. Ak nedostaneme odpoveď na e-mail obratom, začíname byť nervózny. A ak sa so svojím start-upom neocitneme na obálke Forbes do jedného roka, začíname byť frustrovaní. Hľadáme instantné riešenia, ktoré majú rýchlu odozvu a potenciál zachrániť aspoň jednu galaxiu.
Ak nás prepadne chuť konať dobro, ktorého výsledky chceme vidieť ihneď v priamom prenose, je dobré sadnúť si do tieňa lipy. Ten, kto ten strom pred desiatkami rokov sadil, si blaho tieňa neužíva. Instantné lipy sa dajú sadiť vo Farm Village, ale v ich tieni si nikdy neoddýchnete. Mnohé veci chcú čas a veľa trpezlivosti.
5. Pravidlo starej matere (alebo deda)
Už som ju videl mnohokrát. Tie tri kilometre do obchodu u nás na lazoch si odšliape po svojich s prútenou nošou na chrbte. Vloží si tam chleba a nejaké cestoviny. Potom ide opäť pešo domov. Teta má možno raz tak rokov ako ja a spálila za celý svoj život toľko benzínu asi ako ja za týždeň.
Všímam si tých starolazníkov a vidím, že mnohí sú už od malička eco-friendly a ani o tom nevedia. Nelietajú na dovolenky na Srí Lanku ani na konferencie do Bruselu. Lebo kto by vyhnal kravy na pašu? Jedlo sa snažia využiť do posledného zbytku, aj keď v živote nepočuli o food waste. Mnohí majú aj také tie trendy bicykle, ktoré teraz fičia v Bratislave aj Kodani. Len tam nemajú žiadne GPS navigácie, tú cestu z doliny do doliny zvládnu aj so zavretými očami.
Ujčok povyše si nadojí mlieko od vlastnej kravy a ani netuší, aký je zero waste. Sused použil staré škridle na stodolu a keby sa odfotil, mohol byť v brožúre o cirkulárnej ekonomike.
Na sociálnych sieťach zdieľame najnovšie eko-bio-tech vychytávky a niekedy sa stačí pozrieť na start-upy starých materí a dedov. Dobré veci sa dajú ľahko odkukať, ak sa dobre dívame.
Je riaditeľom neziskovej organizácie Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorých mladých ľudí prostredníctvom vzdelávania aktivizuje k zlepšeniu svojho okolia. Ako rodený Bratislavčan sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi na Zaježovej aj žije.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Prečo nevieme vyhodiť veci, ktoré nepoužívame? Profesionálna organizátorka o „obezite vecí“ a tipoch na jarné oživenie domácnosti
Skutočná zmena neprichádza s usporiadaním skriniek, ale s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.
Autorka Zuzana Šifra Matuščáková
Foto Michal Liška
Dátum
Žijeme v zahltenom svete. V práci nás zahlcujú povinnosti, na obrazovkách správy a sociálne siete a doma prebytok vecí, ktoré často ani nepotrebujeme. Ako si zlepšiť život vďaka upratovaniu a dobre zorganizovanému priestoru? Návod poskytne Zuzana Mrázová, certifikovaná konzultantka KonMari metódy, ktorá sa zaoberá estetickým organizovaním domácnosti a tzv. declutteringom.
V rozhovore so Zuzanou sa dozviete:
prečo si nechávame veci, ktoré nevyužívame,
aký vplyv má na nás jarné upratovanie a decluttering,
ako čo najefektívnejšie triediť veci v domácnosti,
prečo sa predaj drobností v bazároch zväčša nevyplatí a kedy je lepšie veci darovať,
prečo nás nákup organizérov nezachráni a kedy sa z nich stáva len ďalší zbytočný odpad.
Čo hovoríte na koncept jarného upratovania? Má to pre nás v dnešnej dobe ešte zmysel?
Jarné upratovanie je skvelé. Keď vyjde prvé silné slnko, zrazu jasne vidíme všetok ten prach a mastnotu. Je to v nás zakorenené, potrebujeme vyliezť z pomyselných zimných „brlohov“ a všetko vymiesť. Milujem spomienky na éru našich babičiek, keď sa dom doslova obrátil naruby, koberce sa vyniesli von na slnko a nábytok sa odtiahol.
Dnes takýto radikálny proces zvládne málokto. Máme totiž toľko vecí, že ich fyzicky nemáme kam posunúť, aby sme mohli takto hĺbkovo upratať. Keby ste dnes vyložili obsah všetkých skríň naraz na podlahu, nastal by totálny „sajgon“. Preto dnes upratujeme skôr po fázach a zónach.
Keď sa dnes pozriete na bežnú domácnosť, čo je podľa vás hlavný problém?
Počas rokov, čo sa venujem tejto práci, som zistila, že problémom nie je neschopnosť zorganizovať si priestor, ale obrovské množstvo vecí, ktorými sme zahltení. Ľuďom zvyknem hovoriť: „Pripustime si, že žijeme na budúcich smetiskách. Skončí tam každá vec, ktorú si prinesieme domov.“
Súvisí to podľa vás aj s tým, aký máme k veciam vzťah?
Určite. Čím ďalej, tým menej nám na konkrétnych veciach záleží. Dnes si túžbu po niečom dokážeme splniť okamžite a instantne. Či už luxusná verzia, alebo lacná alternatíva, všetko je dostupné na pár klikov online. Stratil sa aj ten moment „tešenia sa“, keď sme si cestu do obchodu museli naplánovať, čo nám prirodzene dávalo čas si nákup v hlave ešte premyslieť. Dnes vybavíme všetko pohodlne z gauča.
Najväčšie uspokojenie pocítime v momente samotného nákupu. Keď však veci dorazia domov v krabiciach, radosť vystrieda praktická starosť. Musíme ich vybaliť, odstrihnúť visačky, oprať a nájsť im miesto v skrini. V tom momente sa pôvodné nadšenie často rozplynie a nastupuje pocit zahltenia. Ak na to nemáme kapacitu, vec niekam odložíme „na potom“.
Keď sa tento cyklus opakuje, priestor sa postupne plní predmetmi, ku ktorým sme si vlastne ani nestihli vytvoriť vzťah.
„Kľúčová otázka znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď nie, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.“
No hoci k mnohým veciam nemáme vzťah a nevyužívame ich, predsa si ich nechávame. Prečo je to tak?
Dôvodov je celé spektrum. Historicky v nás zostalo zakorenené, že bez vecí neprežijeme. Máme podvedomý pocit, že ich potrebujeme na prežitie alebo na to, aby nám bolo lepšie. Brzdí nás strach z toho, čo bude zajtra, ale aj silné puto k minulosti.
Veľkou témou sú, samozrejme, peniaze. Keď sa chceme niečoho vzdať, nastupuje náročná konfrontácia so sebou samým a s investíciou, ktorú sme nevyužili. Povieme si: „Stálo to tristo eur, predsa nie som taký márnotratný človek, aby som to teraz vyhodil.“ Typickým príkladom je starý digitálny fotoaparát – kedysi stál majland, dnes ho už nikto nepoužíva, no zbaviť sa ho je pre mnohých priam nepredstaviteľné.
Okrem peňazí v tých veciach vidíme aj svoju vlastnú históriu, spomienky na blízkych či dokonca náš osobnostný a partnerský vývoj. Vidíme tam však aj svoje nákupné prešľapy a chyby, čo vyvoláva extrémne výčitky svedomia.
Mám pocit, že v tých veciach sa často schovávajú naše „dávne osobnosti“. Ľudia, ktorými sme boli kedysi a s ktorými je náročné sa rozlúčiť.
Tá psychológia za tým je náročná. Nerodíme sa každý rok do nového života, nezačíname od nuly. Minulosť si nesieme so sebou. Sú momenty, keď ju dokážeme pustiť zásadnejšie, rozchod či sťahovanie detí, ale väčšinou to všetko ťaháme so sebou.
To isté sa týka nakupovania. Nakupujeme pre verziu seba, ktorou by sme chceli byť, nie pre tú, ktorou reálne sme. Myslíme si, že cez tie veci to pôjde jednoduchšie. Chceme začať behať, tak si hneď nakúpime celú výbavu – tenisky na asfalt, trail, špeciálne ponožky, výživové doplnky…
Reklama je silný nástroj a je ťažké jej odolať. Predáva nám verziu života, ktorú by sme chceli žiť, a my nakupujeme v naivnej viere, že tie veci nám pomôžu stiahnuť náskok nášho ideálneho ja.
Takže je to z veľkej časti spoločenský, nielen individuálny problém?
Žijeme v dobe, ktorá nás do zahltenia doslova tlačí. Je jednoduché podľahnúť tomu impulzu. Reklama je vedecky postavená tak, aby nás presvedčila, že každú vec nutne potrebujeme k šťastiu. Nie je to o tom, že by sme boli „mimo“, ale že sme v tom tlaku konzumu stratili vedomý prístup.
Keď tento problém s vecami presiahne únosnú mieru, nastáva paralýza. Zrazu stojíte pred obrovskou kopou predmetov a netušíte, kde a ako začať. Často sa stáva, že sa do toho aj pustíte, ale výsledok sa nedostavuje, čo vás len viac znechutí. Je to začarovaný kruh.
Posun nespočíva v jednom zázračnom upratovaní. Skutočná zmena prichádza s postupným upratovaním v sebe a v tom, ako budeme k veciam odteraz pristupovať.
Mení nás tento proces aj zvnútra?
Minimálne nás núti položiť si základné otázky: Kto som dnes? Čo skutočne potrebujem pre svoj aktuálny život? Kam smerujem? Ide o postupné odpútanie sa od minulosti, na ktorej zbytočne lipneme, a vytvorenie si priestoru pre aktuálny život. Organizovanie priestoru je v tomto zmysle proces „sprítomnenia“ – návratu k realite a tomu, kde sa práve nachádzame.
Predstavme si, že som konečne nabrala motiváciu vytriediť veci v byte. Kde odporúčate začať?
Neexistuje univerzálne pravidlo, ale zvyčajne začíname tam, kde to človeka najviac trápi. Ideálne s niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky. Niečo hmatateľné, čo vás na začiatku nepoloží.
A potom by som postupovala po jednotlivých kategóriách v domácnosti. Teda oblečenie, knihy, dokumenty, potraviny… Samostatnou sekciou sú sentimentálne predmety.
Prečo je lepšie postupovať po kategóriách a nie po jednotlivých miestnostiach? Upratovať izbu po izbe pôsobí intuitívnejšie.
Pretože ak idete po miestnostiach, otvárate ten istý problém niekoľkokrát. Oblečenie nemáte len v spálni – niečo je v predsieni, niečo v garáži, niečo v sezónnom odkladisku. To isté platí pre potraviny alebo čistiace prostriedky. Keď ich zhrniete z celého domu na jedno miesto, až vtedy zistíte, koľko toho reálne máte.
Človek nemá prehľad, kým je to roztrúsené. Navyše, kategórie sú menšie sústa. Ak sa pustíte do celej izby, rýchlo sa vyčerpáte a skončíte v polovici.
S ktorou kategóriou zvyknú mať ľudia najväčší problém?
To je individuálne. Pre niekoho je to kozmetika – niektoré ženy chcú všetko vyskúšať a zrazu sa im to nikam nezmestí. Pre iných je to oblečenie alebo kuchyňa plná vecí na jeden konkrétny recept. No a potom sú tu knihy. Človek neodolá a prinesie si ich desať, hoci vie, že nemá čas ich čítať. Ale hovorí si: „Raz si ich prečítam.“ Je to túžba po ideálnej verzii seba.
Vy často ľudí delíte na „vyhadzovačov“ a „zberačov“. V čom sa ich prístup k veciam najviac odlišuje?
Ide o dve skupiny, ktoré si navzájom často vôbec nerozumejú. Vyhadzovači okolo seba nepotrebujú veľa vecí a neviažu sa na ne. Sú to zväčša racionálne a analytické typy, ktoré prikladajú predmetom nízku dôležitosť. Bez mihnutia oka vytriedia skriňu a ani by im nenapadlo odkladať si drobnosti. Keď im vysvetľujem, čomu sa pracovne venujem, nechápu, prečo by s tým mal niekto potrebovať pomoc. Vyhodiť nepotrebné je pre nich prirodzené.
Na opačnom spektre sú zberači. To sú často umeleckejšie založení ľudia, ktorí za každou vecou vidia príbeh a emóciu. Nedokážu sa rozlúčiť s ničím: od starého telefónu až po prečítaný časopis, v ktorom bol jeden zaujímavý recept. Všetko sa predsa raz zíde.
Spomínaní „zberači“ zrejme potrebujú hlbšie pracovať so svojím nastavením a postojom k veciam…
Niekedy len potrebujú počuť jasnú odpoveď na otázku, čo s danou vecou urobiť. Často sa totiž „zacyklíme“ pri veciach, ktoré majú nulovú hodnotu. Platí to aj pre predaj cez bazáre ako Vinted. Ľudia sa snažia predať kúsky za 5 či 10 eur, no ja ich brzdím otázkou: „Aká je tvoja hodinová sadzba v práci? Ak je to napríklad 30 € a tú vec nepredáš do hodiny aspoň za túto sumu, tak sa ti to ekonomicky nevyplatí robiť.“
Málokto si uvedomuje tú skrytú logistiku – vec musíte nafotiť, komunikovať so záujemcom, zabaliť ju a odniesť na poštu. To je investovaný čas, ktorý vám nikto nevráti.
Človek má však často pocit, že tie veci „stále niečo stáli“, a chce tie peniaze aspoň sčasti dostať späť. Ako sa s týmto mentálnym blokom vyrovnať?
Pravda je taká, že peniaze, ktoré ste za tie veci zaplatili na začiatku, už neexistujú. Sú dávno minuté a ich hodnota v skrini nerastie. Ak v tých veciach stále vidíte nejaký úžitok, radšej ich darujte. Zbavte sa ich čo najrýchlejšie a posuňte ich ďalej, kým sú ešte funkčné a moderné. Pre bežného človeka je predaj drobností po bazároch väčšinou len časová strata.
„Triedenie začnite niečím jednoduchým a malým, čo zvládnete za hodinu. Či je to skrinka pod televízorom, v kúpeľni alebo skrinka na topánky.“
Čo by sme sa mali sami seba pýtať, aby sme sa vedeli úprimne rozhodnúť, či má daná vec pre mňa skutočnú hodnotu alebo si len hovorím, že „sa to môže zísť“?
Treba sa na to pozrieť veľmi prakticky a položiť si pár priamych otázok: Naozaj túto vec potrebujem? Používam ju reálne alebo len hypoteticky v nejakých predstavách? Skúste sa zamyslieť nad tým, čo by ste robili, keby ste tú vec nemali. Vždy totiž existujú alternatívy. Ak napríklad riešite rýchlovarnú kanvicu, ktorú takmer nevyužívate – keby ste ju nemali, vodu si jednoducho zohrejete na sporáku.
Kľúčová otázka však znie: Stálo by mi to za to kúpiť si túto vec dnes znova? Ak je odpoveď „nie“, tak ju vo svojom živote nepotrebujete.
Úplne inou kategóriou je sentiment. Ak k nejakej veci niečo cítite, hoci je nepraktická, je to legitímny dôvod na diskusiu. Ak vám prináša úsmev alebo peknú spomienku, nechajte si ju. Skutočným problémom sú tie predmety, ktoré nemajú praktický úžitok a zároveň k nim nič necítite. Sú tam len preto, že tam „proste sú“. Práve tie musia ísť preč ako prvé.
Čo s vecami, ktoré sme si kúpili kvôli novému hobby, ale po čase nás omrzeli? Prípadne ich vytiahneme len raz za rok a zvyšok času nám doma zavadzajú?
Je to opäť o úprimnosti k sebe samému. Kto som dnes a ako často túto vec reálne využijem? Ak si napríklad kúpite lyžiarsku súpravu za 1 500 eur a na svah sa dostanete trikrát za sezónu, jedno lyžovanie vás vyjde poriadne draho. Ekonomicky by bolo v takomto prípade oveľa výhodnejšie si výstroj jednoducho požičať.
Vlastná výbava totiž prináša aj mnohé skryté náklady, ktoré si pri kúpe málokto uvedomí – zrazu potrebujete väčšie auto alebo strešný box, musíte riešiť servis a najmä priestor, kde to budete celý rok skladovať. Minulý rok v Chorvátsku mala takmer každá rodina vlastný paddleboard z Decathlonu. Všetci ich premiestňovali cez pol Európy, hoci na pláži bola požičovňa za pár eur.
Moja rada znie: dajte každému novému hobby čas. Najprv si veci párkrát požičajte a až v momente, keď si budete istí, že vás to skutočne baví a napĺňa, investujte do vlastných. Vyhnete sa tak nielen zbytočným výdavkom, ale aj ďalšej kope vecí, ktoré vám doma budú len uberať drahocenný priestor.
Máte ešte nejakú užitočnú radu o triedení vecí?
Všetko, čo vyradíte, musí ísť okamžite preč z domu. Nenechávajte vrecia v predsieni ani v garáži. Tie krabice majú totiž zázračnú schopnosť „vrátiť sa späť do obehu“. Nevytvárajte si doma žiadne „čierne diery“ s prísľubom, že to vyriešite neskôr. Ak ste niečo nepoužili rok, s vysokou pravdepodobnosťou to už nepotrebujete.
Takže tá modrá taška z Ikey s oblečením, ktorú mám v skrini už dva roky, musí ísť preč?
Presne tak. Len tak vám reálne ubudne v priestore, ale najmä v hlave. Mojím cieľom je učiť ľudí hľadať v domove jednoduchosť, nie nedosiahnuteľnú dokonalosť. Ak niekam odložíte napríklad playstation, musí byť jednoduché to znova nájsť a zapojiť. Neexistuje univerzálna rada, že táto vec patrí „vždy doprava“. Každý domov má svoju vlastnú logiku a cestičku.
A na záver ešte jedno varovanie: nevykladajte veci na voľné plochy. Malá kopa si pýta viac. Jedny rifle pohodené na stoličke znamenajú, že o dva dni tam máte „Mount Everest“. Čisté plochy sú základom vizuálneho pokoja. Keď ich raz narušíte, neporiadok sa začne nabaľovať.
Pravidlo 5 vecí vyhodím, 5 vecí si môžem kúpiť. Funguje to tak?
V reálnom živote takéto pravidlo veľmi nefunguje. Je to skôr taký „spotrebný mindset“, ktorý nás v kolotoči hromadenia udržiava. Ak si povieme, že za päť vyhodených vecí máme „povolenku“ na päť nových, náš vzťah k vlastníctvu sa nemení, len meníme starý obsah skrine za nový.
V živote prirodzene prichádzajú obdobia, keď potrebujeme nakúpiť viac, a inokedy zasa fázy, keď sa musíme vo veľkom zbavovať nepotrebného. Cieľom by mala byť skôr celková rovnováha medzi tým, čo do domácnosti prichádza a čo z nej odchádza. Netreba sa otrocky upínať na presné čísla, ale skôr na vedomé rozhodovanie o každej jednej veci, ktorú si do svojho priestoru vpustíme.
V čom ľudia najčastejšie zlyhávajú, keď sa pustia do declutteringu?
Je toho na nich priveľa. Neuvedomujú si, koľko času a energie to zožerie. Často sú to hodiny preberania, dvíhania vecí a boja s výčitkami. Človek v polovici stratí nadšenie, lebo nevidí okamžitý úspech. Potom sú tu emocionálne bloky – vypratávanie domu po rodičoch alebo babičke je jedna veľká emócia, ktorá vás vie úplne paralyzovať.
Čo sa vám ešte osvedčilo pri organizácii priestoru? Sú nejaké „vychytávky“ alebo konkrétne „odkladače“, ktoré fungujú?
Kúpiť si organizéry automaticky neznamená, že budete zorganizovaní. Na to, aby akýkoľvek systém fungoval, potrebujete v prvom rade voľný priestor. Paradoxne samotné krabičky niekedy zaberú viac miesta než veci, ktoré do nich chcete schovať. Nespoliehajte sa teda na ne ako na záchranné koleso. Základom je nechať si poruke to, čo reálne používate, a zvyšok uložiť tak, aby ste o tom mali prehľad, no zároveň vám to nezavadzalo.
Najväčšou chybou je kúpiť si organizéry dopredu a až potom pre ne v byte hľadať miesto. Skúste to opačne: mám tu tento konkrétny priestor a presne sem by sa mi hodili tri krabičky. Ak vám to po vyskúšaní dáva zmysel a pomáha vám to udržať systém, pokračujte v tom. Ale nenoste ich domov dvadsať naraz.
Väčšinou totiž ľudia, ktorí cítia nutkavú potrebu všetko „zakrabičkovať“, v skutočnosti bojujú s tým, že na tie krabičky už nemajú v byte žiadne voľné miesto.
Zuzana Mrázová
Takmer 20 rokov pôsobila v medzinárodných finančných inštitúciách, po narodení detí však potrebovala kariérnu zmenu. Dnes sa Zuzana Mrázová živí organizovaním domácností podľa Marie Kondo. Je certifikovanou konzultantkou KonMari metódy a na sociálnych sieťach je známa ako @simplist.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
