Víkendové čítanie: Pomôcť môže každý

Aj drobná pomoc môže vyvolať veľký efekt. Stačí nezostať ľahostajný.

Určite ste už niekedy počuli niekoho zo svojho okolia, ako povedal, že by rád pomáhal, ale nemá na to peniaze ani čas. Aby človek naozaj pomohol však často netreba horibilné sumy ani dlhé hodiny. Aj zopár eur, ktoré pošlete zaujímavému projektu, alebo hodina či dve, ktoré raz za čas venujete dobrovoľníckej činnosti, totiž dokážu v konečnom dôsledku veľa a výrazne pomôžu nielen jednotlivcom, ale aj veľkým organizáciám.

Je dôležité uvedomiť si, že pomôcť môže naozaj každý a akákoľvek na prvý pohľad drobná pomoc môže priniesť vo výsledku veľký efekt, stačí nezostať ľahostajný. Ak by ste sa rozhodli upratať svoje sídlisko sám/sama, zabralo by to možno niekoľko dní, no ak sa spojí celé susedstvo, môžete okolie svojho domova zveľadiť za niekoľko hodín a spojiť tak ľudí za dobrú vec. A rovnako je to aj v prípade finančnej či materiálnej pomoci.

Ďalšie víkendové vydanie Sódy sme sa preto rozhodli zamerať práve na rôzne formy pomoci, nielen vo forme podpory charitatívnych programov či rôznej finančnej a materiálnej pomoci, ale aj na dobrovoľníctvo, vzdelávanie a mentoring. Partnerom tohto vydania sa stala Férová Nadácia O2, ktorá sa v rámci svojich aktivít zameriava na vzdelávanie mladých či podporu ľudských práv a demokracie.

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro. Zakladateľ Sokratovho inštitútu sa zamýšľa nad dobrom a prináša inšpiráciu pre tých, ktorí chcú konať dobré skutky.

Andreja a Michala spojil detský domov. Vďaka programu BUDDY medzi nimi vzniklo súrodenecké puto. Prečítajte si príbeh dvoch mužov, ktorých spojil dobrovoľnícky program BUDDY. Ten prispieva k tomu, aby sa deti z detských domovov dokázali dôstojne začleniť do spoločnosti.

Trojica kamarátov vytvorila službu, ktorá má motivovať mladých ľudí ostať po škole na Slovensku. Pomáhať sa dá naozaj rôzne, napríklad aj vytvorením špecializovaného portálu Praxuj.sk, ktorý umožňuje študentom nájsť si stáž v odbore.

Chýba vám partia na futbal či iný šport? Aplikácia Sportender vám ju umožní nájsť. Matúš Čarnogurský získal za svoj nápad Študentskú podnikateľskú cenu. Aplikácia uľahčí život nielen športovcom, ale aj prevádzkovateľom športovísk.

10 organizácií, ktoré si zaslúžia vašu pozornosť. Chceli by ste podporiť zaujímavý projekt alebo sa radi zapojili do dobrovoľníckeho programu? Vybrali sme pre vás tie, ktoré určite stoja za povšimnutie.

Viete, ako pomôcť nevidiacemu či človeku, ktorý je pod vplyvom drog? Občas sa každý z nás dostane do situácie, keď by chcel pomôcť, no často nevie, čo robiť. Ako v takýchto momentoch zareagovať, sme sa opýtali odborníkov.

Férová Nadácia O2 aj v roku 2018 podporí zaujímavé projekty, ktoré zo Slovenska môžu spraviť vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Do grantu sa tento rok prihlásilo 180 projektov, tie víťazné budú zverejnené 31. júla 2018.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Stĺpček Juraja Hipša: 5 pravidiel, ako (ne)konať dobro

O konaní dobrých skutkov sa popísali stovky strán.

Existujú celé pojednania o tom, čo je dobro a čo už nie, niektorí si na tom vystavali akademickú kariéru, iní robia dobro bez toho, aby o tom tušili. Tu je 5 pravidiel, ktoré vás môžu inšpirovať, ak sa rozhodnete páchať dobré skutky.

1. Pravidlo hviezdice

Keď som mal sedemnásť rokov, stal som sa vegetariánom. Videl som život zvierat vo veľkochove a odvtedy som prestal jesť mäso. Boli začiatky deväťdesiatych rokov, kedy neexistovali „raw vegan bio food“ podniky. Tlačil som do seba gumené sójové kocky, natieral si rožky rastlinným maslom a zapíjal to kofolou.

Od zdravej stravy to malo ďaleko, ale žil som s pocitom, že vďaka mne nemusela zomrieť žiadna krava. Spolužiaci sa ma so šunkovým chlebom v rukách spytovali, aký to má celé zmysel. Možno zachránim pár kráv, ale veľkochovy pôjdu aj tak ďalej.

Dookola som vtedy rozprával príbeh o hviezdici. Jedna stará žena chodila po pláži, zohla sa, zdvihla vyplavenú hviezdicu a hodila ju späť do mora. Tých hviezdic boli na pláži tisíce. Niekto na ňu zakričal, že je to zbytočné a nemá šancu ich všetky zachrániť. Žena sa opäť zohla, zobrala ďalšiu hviezdicu do ruky a povedala: „Táto ale bude žiť.“ A hodila ju do mora.

2. Pravidlo jedného

Rosa Parks, Mahátma Gándhí alebo Jane Goodall. Žena, ktorá odmietla uvoľniť v čase tvrdej segregácie miesto belochovi v autobuse. Vychudnutý muž, ktorý sa postavil s holými rukami svetovej veľmoci. Žena z džungle, ktorá pomáhala zachraňovať šimpanzy. Slávne mená, ktoré sú dnes ikonami zosobňujúcimi silu jednotlivca.

Videli ste zábery z poslednej reči, ktorú mal rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu na verejnosti? Stál na balkóne, plamenne rečnil o svetlých zajtrajškoch a zrazu ho niekto v dave vypískal. Dodnes nevieme, kto bol ten človek, ktorý mal tú odvahu vzoprieť sa jednému z najkrutejších komunistických diktátorov. Tento jeden človek spustil rumunskú revolúciu, ktorá nakoniec diktátora zvrhla.

Mnohé veľké zmeny sa udiali vďaka odvahe jedného človeka. Niektorých poznáme, mnohí sú neznámi. Nikdy netušili, čo ich činy a slová môžu v danej chvíli spôsobiť. Bez týchto jednotlivcov by ale dejiny vyzerali inak.

3. Pravidlo mesiáša

Pri konaní dobra niektorých z nás strhne také oduševnenie, ktoré nám zatemní myseľ – začíname sa považovať za spasiteľov. V ranej fáze vegetariánstva som nevedel pochopiť, ako niekto môže ďalej jesť mäso. Mal som aj nálepku „Mäso je vražda“. Každému, kto bol ochotný počúvať, som vysvetľoval, prečo by nemal mäso jesť. A tým, čo ochotní počúvať neboli, som aspoň strčil do ruky leták. Istú dobu som bol nepochybne „vegetariánsky jehovista.“

Dnes viem, že to muselo byť pre okolie nesmierne otravné. Aj po štyridsiatke stále nejem mäso, ale už dávno tým nikoho neobťažujem. Žujem si svoje robi mäso a ticho hľadím do taniera.

Plamenné reči spasiteľov o konaní dobra viac odpudzujú, ako priťahajú. Ísť na nákup s plátennou taškou k miestnemu farmárovi na bicykli má svoj zmysel. Keď ale budeme nenávistne zazerať na tých, čo si do igelitky nakúpia klobásy v supermarkete, je najvyšší čas zosadnúť z bicykla a dať si tou plátennou taškou poza uši. Mastiť si ego konaním dobra je cestou pomýlených spasiteľov.

4. Pravidlo instantného dobra

Chceme všetko rýchlo a hneď. Ak sa nám nenačíta stránka do sekundy, mierime inam. Ak nedostaneme odpoveď na e-mail obratom, začíname byť nervózny. A ak sa so svojím start-upom neocitneme na obálke Forbes do jedného roka, začíname byť frustrovaní. Hľadáme instantné riešenia, ktoré majú rýchlu odozvu a potenciál zachrániť aspoň jednu galaxiu.

Ak nás prepadne chuť konať dobro, ktorého výsledky chceme vidieť ihneď v priamom prenose, je dobré sadnúť si do tieňa lipy. Ten, kto ten strom pred desiatkami rokov sadil, si blaho tieňa neužíva. Instantné lipy sa dajú sadiť vo Farm Village, ale v ich tieni si nikdy neoddýchnete. Mnohé veci chcú čas a veľa trpezlivosti.

5. Pravidlo starej matere (alebo deda)

Už som ju videl mnohokrát. Tie tri kilometre do obchodu u nás na lazoch si odšliape po svojich s prútenou nošou na chrbte. Vloží si tam chleba a nejaké cestoviny. Potom ide opäť pešo domov. Teta má možno raz tak rokov ako ja a spálila za celý svoj život toľko benzínu asi ako ja za týždeň.

Všímam si tých starolazníkov a vidím, že mnohí sú už od malička eco-friendly a ani o tom nevedia. Nelietajú na dovolenky na Srí Lanku ani na konferencie do Bruselu. Lebo kto by vyhnal kravy na pašu? Jedlo sa snažia využiť do posledného zbytku, aj keď v živote nepočuli o food waste. Mnohí majú aj také tie trendy bicykle, ktoré teraz fičia v Bratislave aj Kodani. Len tam nemajú žiadne GPS navigácie, tú cestu z doliny do doliny zvládnu aj so zavretými očami.

Ujčok povyše si nadojí mlieko od vlastnej kravy a ani netuší, aký je zero waste. Sused použil staré škridle na stodolu a keby sa odfotil, mohol byť v brožúre o cirkulárnej ekonomike.

Na sociálnych sieťach zdieľame najnovšie eko-bio-tech vychytávky a niekedy sa stačí pozrieť na start-upy starých materí a dedov. Dobré veci sa dajú ľahko odkukať, ak sa dobre dívame.

Tento článok je súčasťou víkendového vydania Sódy zameraného na rôzne formy pomoci. Partnerom vydania je Férová Nadácia O2, ktorá v rámci svojich aktivít podporuje projekty, ktoré zo Slovenska robia vzdelanejšiu a otvorenejšiu krajinu. Viac informácií nájdete na www.spolocnost.o2.sk/ferova-nadacia.

Juraj Hipš

Je riaditeľom neziskovej organizácie Živica a zakladateľom Sokratovho inštitútu, ktorých mladých ľudí prostredníctvom vzdelávania aktivizuje k zlepšeniu svojho okolia. Ako rodený Bratislavčan sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi na Zaježovej aj žije.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

„Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.“

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity.

O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

„Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.“

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich.

Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára? 

V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov?

V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

„Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.“

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike? 

V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Nestrácajte čas a energiu. Týchto 5 smartfónov vás poteší rýchlym nabíjaním

Čítaj viac

Menej chrápania, viac čítania: 6 nových appiek, ktoré odporúčame vyskúšať

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac