Stĺpček Martina Slávika: Sloboda je to, čo ma robí tým, čím chcem byť ja sám

Práve čítate Sódu. Klikli ste si na ňu, lebo ste chceli a mohli.

Mohli ste kliknúť kamkoľvek inde? Mohli. Nebude sa vám tento text páčiť? Môžete sa vyjadriť a okomentovať ho. Napísať, čo chcete, lebo jednoducho môžete. Lebo máme slobodu. Slobodu, ktorú už mnohí vnímame ako samozrejmosť. Slobodu, ktorú priniesol November 89.

Spoznajte Tváre slobody, ľudí, vďaka ktorým dnes máme slobodu. Viac informácií

Keď sa dnes pýtate stredoškolákov, prečo majú 17. novembra voľno a čo sa vtedy vlastne stalo, nevedia. Veď byť slobodný je také samozrejmé. A rovnako samozrejmé sú aj rôzne „zaručené pravdy“ o tom, že to všetko bolo organizované eštébákmi a neviem kým všetkým, ktoré si, žiaľ, môžete prečítať tiež.

Už len krátky pohľad do materiálov ŠtB, dnes bežne dostupných v špecializovaných archívoch inštitúcií, akou je Ústav pamäti národa alebo jeho český ekvivalent v Prahe, kde sú tieto materiály prístupné každému, kto má záujem, ukáže, že reči o organizovanom puči sú absolútnymi bludmi.

Na túto tému sa však toho už popísalo dosť, a tak si môžete informácie slobodne dohľadať aj sami. Sami sa môžete aj slobodne rozhodnúť, čomu budete veriť. Máte právo a slobodu veriť, čomu chcete. Dokonca aj nezmyslom, ak sa tak rozhodnete. A so svojím názorom môžete slobodne oboznámiť široké publikum a povedať, čo chcete.

Toto píšem zámerne, lebo sa často stretávam s tým, že opak je pravdou. Že nemôžem napísať, čo chcem, robiť, čo chcem, že slobodní nie sme a že je naivné myslieť si, že máme slobodu. Naozaj?

„Sami sa môžete aj slobodne rozhodnúť, čomu budete veriť. Máte právo a slobodu veriť, čomu chcete.“

V takýchto situáciách si kladiem pár kontrolných otázok. Môžem napísať a hovoriť, čo chcem? Môžem. Limituje ma v tom len legislatíva hovoriaca niečo o tom, že by som mal byť zdržanlivý vo verejnom šírení a v podnecovaní nenávisti.

Môžem študovať, čo chcem? Môžem. Môžem pracovať, kde chcem? V oblasti, v ktorej chcem? Môžem. Môžem si robiť žarty z politikov? Môžem. Môžem cestovať, kam chcem? Môžem.

Musím utekať do susednej krajiny, aby som si tam zaspieval a zatancoval? Nemusím. Môžem ísť, kam chcem. Aj stáť jednou nohou v Rakúsku a druhou na Slovensku a nemusím sa pritom báť, že ma zastrelia, poštvú na mňa psy alebo že ma zabije elektrina v drôtoch.

A keď chcem niekam ísť, nemusím si vybavovať kopu povolení u ľudí, ktorých jedinou kvalifikáciou je ich členstvo v partaji a tupá lojalita voči režimu.

Môžem v škole, na ulici a v práci hovoriť to isté čo doma? Môžem. Nemusím pestovať tú dvojtvárnosť totalitných režimov? Nemusím. Dokonca ani nemusím mať strach, že moje reči na pive niekto udá patričným úradom.

To znamená, že na tom s tou slobodou asi nebudem tak zle. Sloboda je to, čo ma robí tým, čím chcem byť ja sám, a umožňuje mi realizovať vlastné predstavy o živote.
A pozor, netvárim sa, že je to jednoduché. Nie je. Lebo sloboda to je aj zodpovednosť.

„Sloboda je to, čo ma robí tým, čím chcem byť ja sám, a umožňuje mi realizovať vlastné predstavy o živote.“

V tom je absolútny zlom, ktorý priniesol November 89. Režim, ktorý z nás robil vazalov a väzňov, nás vlastne istým spôsobom „chránil“. Neumožnil nám, aby sme boli v niektorých oblastiach zodpovední. Plná zodpovednosť prišla až s novembrom. A mnohí si na to nikdy nezvykli.

Strach zo slobody nie je nový fenomén. Mnohí z nás hľadali a budú hľadať niekoho, kto by im aspoň čiastočne odľahčil toto bremeno. Bremeno zodpovednosti. Budú hľadať niekoho, kto im sľúbi, že sa postará a ochráni ich. Lenže ono je to niekedy trochu dvojsečné.

Lebo skepsa z novembra má v sebe aj prvok toho, ako a čo žijeme dnes. Ako vyzerá a funguje naša krajina. Nie je tak trochu zrkadlom našich rozhodnutí? Našich rozhodnutí dať v slobodných voľbách hlas práve tomu, kto sa postará? Ale hlavne o seba a o svojich.

Tu vidím jediné negatívum Novembra 89. Jeho až prílišnú nežnosť. Nikto z tých, ktorí boli zodpovední za nespočetné zločiny bývalého režimu, nebol za svoje zločiny odsúdený. Teda bol – jeden. Aj to dostal podmienečný trest. A to je zjavne chyba, lebo nepotrestanie minulých zločinov vytvára v krajine zvláštnu kultúru beztrestnosti. Skutok sa jednoducho nestal vtedy a nestal sa ani dnes.

„Sloboda má určite aj pozitívnu perspektívu. Môžeme sa vždy slobodne rozhodnúť, že chceme niečo zmeniť.“

Lenže sloboda má určite aj pozitívnu perspektívu. Môžeme sa vždy slobodne rozhodnúť, že chceme niečo zmeniť. Nehovorím o bezbrehej slobode tvrdého individualizmu, ale o takej, v ktorej som schopný byť zodpovedný aj za druhých, o slobode solidarizujúcej s tými, čo si sami pomôcť nemôžu.

Pretože nemám zodpovednosť len sám za seba, ale aj za tých, s ktorými sa delím o tento priestor. Môžeme sa rozhodnúť participovať, ak chceme urobiť viac a aktívnejšie. Máme možnosť a slobodnú voľbu. A je na nás, ako sa k nej postavíme, či sa jej radšej vzdáme. Len treba vedieť, že stratiť slobodu je veľmi jednoduché, ale získať ju späť je oveľa ťažšie.

Tento článok je súčasťou špeciálneho vydania magazínu Sóda o slobode a 17. novembri 1989. Spoločnosť O2 si toto výročie pripomína už po tretí raz, tentokrát aj prostredníctvom webstránky www. tvareslobody.sk, kde od polovice októbra zbiera príbehy ľudí, ktorí v Novembri 89 vyšli do ulíc. O2 aj touto cestou ďakuje všetkým odvážnym ľuďom, ktorí pre nás vybojovali slobodu.

Martin Slávik

Desať rokov pracoval v pamäťových inštitúciách (Ústav pamäti národa a Ústav pro studium totalitních režimů) na Slovensku a v Česku. V rámci občianskeho združenia Living Memory, ktoré založil spolu s kolegami v roku 2016, realizuje v stredných školách diskusie s mladými ľuďmi o totalitných režimoch a o hodnote slobody.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Boli ste v Novembri 89 na námestí? Patrí vám verejná vďaka

O2 ďakuje ľuďom, ktorí pre nás v Novembri 89 vybojovali slobodu.

Udalosti z Novembra 89 patria k najdôležitejším momentom v histórii nášho národa. Na ich význam sa však často zabúda a mladšia generácia neraz ani len netuší, že 17. novembra si v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu pripomíname práve nekrvavý pád socialistického režimu.

Sloboda k nám neprišla sama, získali ju pre nás desaťtisíce ľudí z námestí našich miest, ktorí vyšli do ulíc a postavili sa vtedajším pomerom. Spoločnosť O2 Slovakia už tretí rok po sebe pokračuje v kampani, ktorá prispieva k zvýšeniu povedomia o Novembri 89.

„Deň, keď sme získali slobodu a demokraciu, by sme si mali stále aktívne pripomínať a nemali by sme skĺznuť k tomu, že budeme brať to, čo máme teraz, ako samozrejmosť, či už je to možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, alebo voľne cestovať,“ hovorí šéfka Komunikácie O2 Tereza Molnár.

Tento rok modrý operátor spustil omnoho osobnejšiu kampaň pod názvom Tváre slobody. Na špeciálnej stránke www.tvareslobody.sk mohli ľudia od polovice októbra zdieľať svoje spomienky, prípadne zážitky svojich blízkych alebo sa označiť na fotografiách. Na stránke pribudli desiatky príbehov, pričom stále môžete doplniť aj ten váš.

V druhej časti kampane spoločnosť O2 Slovakia verejne ďakuje ľuďom, ktorí boli na námestiach. Ďakuje symbolicky dnes, 17. novembra, prostredníctvom SMS, ktoré dostanú zákazníci pri prechode hraníc. Spomienkovú SMS dostanú aj obyvatelia miest, v ktorých sa protesty konali. Ľuďom, ktorí navštívia nezabezpečený zahraničný web, sa zobrazí špeciálny banner. Ďakovné bannery sú aj na webstránkach a sociálnych sieťach.

O2 sa chce poďakovať aj piesňou od skupiny Ultrazvuk, za ktorou stoja Vec a Tono S a Zuzany Mikulcovej.

K poďakovaniu sa pridávajú mnohé ďalšie firmy, organizácie a osobnosti. Ich zoznam aj možnosť pridať sa nájdete na www.tvareslobody.sk/pridajte-sa.

Viac informácií na www.tvareslobody.sk.


Za účasť v Novembri 89 ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala tvár študentského hnutia?

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové