Ako vzniká pekná a funkčná architektúra? Spýtali sme sa v 3 domácich ateliéroch

Prečítajte si, ako pristupujú k architektúre tímy ľudí, pre ktorých je nielen zamestnaním, ale najmä životnou radosťou.

Hoci je architektúra neraz aj záležitosťou jednotlivcov, trojica ateliérov RULES, Compass a zerozero sa zhoduje v tom, že tímová práca je základom úspechu nielen pri veľkých projektoch.

Ateliér RULES: Snažíme sa robiť veci, ktoré ľudí neomrzia

Architekt Rudolf Lesňák založil ateliér RULES v roku 2010 po svojom návrate z Viedne. „Bolo to v období recesie, čo sa ukázalo ako výhoda. Keďže všeobecne bol nedostatok práce, cez inzerát sa mi podarilo nájsť talentovaných ľudí, ktorí stáli pri vzniku ateliéru a sú vo firme doteraz,“ spomína.

Pri návrhoch sú pre architektov z tohto ateliéru dôležité 2 základné atribúty – nadčasovosť a nápad. „Snažíme sa robiť veci, ktoré ľudí neomrzia a poskytovať riešenia, ktoré im spríjemnia život, no sami by na ne neprišli,“ približuje Lesňák.

Pri práci v ateliéri zohráva podľa jeho zakladateľa tímová práca naozaj dôležitú úlohu. „Pri veľkých projektoch je nevyhnutná z kapacitných dôvodov, ale radi ju využívame aj pri tých menších – viac hláv, viac rozumu,“ objasňuje skúsený architekt.

Filozofiou ateliéru je klientov odbremeniť od rozhodovania, preto im vždy prezentujú jeden finálny variant, ktorý považujú za najlepší. Keď totiž ľuďom ponúkali viac možností, väčšinou si vybrali tie horšie, na čo však sami prišli, až keď bolo prineskoro. „Pri tomto nie je nad tímový brainstorming,“ hovorí zakladateľ ateliéru.

Pracovná náplň architekta je naozaj rôznorodá a pestrá, v RULES sa však snažia prácu rozvrhnúť tak, aby sa všetci cítili komfortne. „V našom ateliéri sa ľudia primárne venujú tomu, v čom sú najlepší, no keďže poznajú celý tvorivý proces, môžu sa venovať aj ktorejkoľvek inej časti,“ vysvetľuje Lesňák.

Ateliér v súčasnosti tvorí 22 ľudí a má za sebou viac ako 250 realizácií. „Najradšej máme projekty, kde robíme návrh aj kompletnú realizáciu na kľúč a máme voľné ruky, pričom je jedno, či ide o sídlisko alebo rekonštrukciu garsónky,“ uzatvára.

Ateliér Compass: Dôležitejšie je to, čo sa deje medzi domami

Matej Grébert a Juraj Benetin založili ateliér Compass pred 14 rokmi ako čerství absolventi architektúry. V rámci svojich návrhov sa ich ateliér venuje rôznorodým projektom od urbanizmu až po interiéry, no jeho hlavnou špecializáciou sú rezidenčné projekty.

Skúsení architekti hovoria, že ich práca stále baví a pristupujú k nej s radosťou a zanietením. „K novým projektom sa snažíme pristupovať ako k čistému nepopísanému papieru a prinášať do nich pestrosť. Ešte dôležitejšie je ale to, čo sa deje medzi domami. Veľmi si zakladáme na verejnom priestore, pretože život sa odohráva na uliciach, dvoroch, v parkoch a vnútroblokoch,“ vysvetľuje Grébert.

Od čias vzniku sa toho v bratislavskom ateliéri veľa zmenilo. Kolektív 6 ľudí sa postupne rozrástol na 20 a pracuje naozaj ako jeden tím. „Koncepcie diel nepripravujem iba ja s Jurajom. Ak hocikto z nás príde s dobrou myšlienkou, dáme jej priestor a určite sa môže uplatniť,“ vysvetľuje spoluzakladateľ Compassu.

Vizualizácia Iniciatíva Nové Lido

Vizualizácia Zwirn

Vizualizácia UrbanResidence

Slnečnice, Foto Pavel Meluš

Pri jednotlivých návrhoch architekti vždy pracujú s veľkým množstvom riešení a spoločne zvažujú, ktoré by bolo najvhodnejšie. „Mnohé vyhodíme do koša a potom sa zhodneme na tom, ktoré je to najlepšie, a čo vieme pre dané územie urobiť,“ približuje druhý z otcov ateliéru.

Za ostatných 5 rokov ateliér naprojektoval takmer 3 tisícky bytov prevažne v Bratislave, vybrať však ten najzaujímavejší projekt je však pre architektov náročné. „To je, ako sa pýtať, ktoré svoje dieťa máte najradšej,“ hovorí s úsmevom.

„Najsilnejšie sú pre nás tie projekty, ktorým sa venujeme roky, a vidíme ich vyrastať, dospievať a ožívať. To teraz asi najsilnejšie zažívame na Slnečniciach, ktorým sa venujeme bezmála 11 rokov a pri ostatných projektoch sa na to tešíme,“ uzatvára Benetin.

Ateliér zerozero: Tímová práca je pre nás základ

Architektonický ateliér zerozero, ktorý sídli v Prešove, založil v roku 2002 Irakli Eristavi. „Náš tím je momentálne zložený z 5 milovníkov architektúry, jedla a dobrej zábavy. Veľa sa rozprávame, trochu kreslíme a vymýšľame. Veľa času trávime pozeraním sa na pracovné makety našich stavieb a popíjaním kávy,“ približuje zakladateľ ateliéru.

Záber architektov je aj v tomto prípade naozaj široký – okrem návrhov rodinných domov a interiérov majú za sebou rozsiahlu rekonštrukciu bývalých košických kasární – dnešný Kulturpark či realizáciu lávky cez rieku Poprad, ktorá prepája Slovensko a Poľsko.

K jednotlivým zadaniam v ateliéri pristupujú úprimne a autenticky. „Veľmi dôležitým aspektom je zvedavosť – akým spôsobom danú vec uchopiť, a ktorým smerom sa vybrať. Dôležité je nebáť sa, klásť si stále otázky a vedieť na seba vziať zodpovednosť za odpovede,“ vysvetľuje Eristavi.

A na ktorý zo svojich projektov sú v ateliéri najviac hrdí? „Najoceňovanejší je košický Kulturpark a čo sa emocionálnych väzieb týka, tak je to pešia a cyklistická lávka cez rieku Poprad, zrejme pre špecifickosť tejto úlohy a krásnu krajinu, ktorá ju obklopuje a, samozrejme, aj náš prvý projekt – bytové domy CMYK,“ hovorí Eristavi.

Systém práce v ateliéri je podľa slov jeho zakladateľa veľmi individuálny – nápad je niekedy výsledkom dlhého uvažovania a inokedy príde ako blesk z jasného neba. V zerozero pracujú často „po starom“ s fyzickými modelmi, ale aj s modernými technológiami, vrátane 3D tlače. Ani tu si však nevedia predstaviť, že by na projektoch nepracovali spoločne. „Tímová práca je pre nás základ,“ uzatvára architekt.

Spolu dokážete výnimočné výsledky aj s vaším tímom. Uľahčite si komunikáciu s kolegami aj klientmi vďaka Striebornému O2 Paušálu.

Za 20 € mesačne získate neobmedzené volania aj SMS do všetkých sietí v rámci EÚ a k tomu balík 500 MB dát s bonusom na nový telefón vo výške 96 € alebo 1 GB dát, vďaka ktorým budete stále v kontakte.

 

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Zuzana Wienk: Naše telo a vnútro nám jasne signalizujú, čo potrebujeme

Občiansku aktivistku zachránil od úplného vyhorenia sabatikal, ktorý strávila sama so sebou.

V spolupráci s portálom Vyhorenie.sk, ktorého partnerom je aj Férová Nadácia O2, sme si pre vás pripravili seriál, v ktorom vám postupne predstavíme nielen príznaky tohto syndrómu, ale aj spôsoby, ako mu predchádzať.

Kým v prvej časti sme sa zamerali na faktory, ktoré vyhorenie spôsobujú, a v druhej predstavili tipy, ako nájsť rovnováhu medzi prácou a súkromím, tento raz sme si pre vás pripravili rozhovor s občianskou aktivistkou Zuzanou Wienk. Tú od úplného vyhorenia delila len tenká čiara.

Svoj stav si však uvedomovala a rozhodla sa zakročiť. V správny moment jej pomohli priatelia a svoj sabatikal, teda voľno na dobitie síl, strávila sama na Lipove a Orave.

Vo svojich 26 rokoch si založila neziskovú organizáciu Alianciu Fair-play, ktorá poukazuje na korupciu a predtým si pracovala ako novinárka. Pôsobíš ako človek, ktorý hneď vedel, čo bude vo svojom živote robiť. Dnes sa to veľmi často nevidí.

Úprimne, ani by som nepovedala, že som ihneď vedela, čo budem robiť, skôr som na konci strednej školy hľadala svoj smer a nakoniec ma to nejako prirodzene pritiahlo k Aliancii Fair-play. Často sa mi stáva, že ma život k niečomu sám pritiahne.

Aj v tomto prípade to bolo tak, že som úplne nevedela, kam ma srdce ťahá. Začínali sme však v období, keď sa spoločnosť rýchlo a radikálne menila a žila politikou. Naša generácia vnímala tieto spoločenské zmeny veľmi zblízka, takže novinárska cesta bola pre mňa viac-menej prirodzená.

Vedela si si v tom čase predstaviť, že občiansky aktivizmus ťa bude živiť viac ako 15 rokov?

Bolo mi jasné, že idem do sféry, ktorá je relatívne nová. Na Slovensku v tom období žiadna watch-dogová organizácia v tejto sfére neexistovala (watch dogs, v preklade strážne psy –  organizácie, ktoré monitorujú rôzne oblasti verejného života).

Uvedomovala som si, že to bude vyžadovať dlhodobý záväzok. Niečo také som aj hľadala, pretože spravodajstvo, kde som predtým pôsobila, bolo krátkodobé skákanie z témy na tému. Hľadala som hlbší stabilnejší ponor do problému a chcela som sa sústrediť na jednu vec, ktorú by som budovala.

Začiatky určite neboli jednoduché. Odhaľovanie korupčných káuz, kontroly obstarávaní či upozorňovanie na neprávosti v našej krajine. Je to každodenný silný tlak na človeka a jeho osobnosť. Ako si to dokázala v takom mladom veku filtrovať?

Mala som niekoľkoročný tréning z médií. Ten mi veľmi pomohol v začiatkoch. Ako novinárka som kládla otázky ja, teraz som sa však musela postaviť za nejaký konkrétny názor či riešenie. Je to úplne iná pozícia, ktorá je oveľa viac na očiach a bola pre politikov častokrát mimoriadne citlivá. Vyžadovalo to veľkú prácu samej so sebou.

„Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky.“

Každý človek má svoje obranné mechanizmy. Tým prvým bolo vzdanie sa očakávania akýchkoľvek výsledkov. Moja práca závisí od rôznych faktorov, ktoré neviem kontrolovať, takže som sa vzdala fixovania na úspech a výsledky. Uvedomovala som si, že dosiahnutie spoločenskej zmeny trvá dlho a my sme len menšou časťou súkolia.

Taktiež som sa naučila, že politici majú dve tváre a z mojej pozície som si navyše nemohla dovoliť brať niektoré javy osobne. To bolo nevyhnutné, inak by to človeka veľmi zomlelo.

Treťou vecou bolo, že v organizácii sme mali veľkú potrebu nielen poukazovať na korupčné prípady, ale chceli sme mať aj projekt, ktorý je pozitívne ladený. Vtedy sme založili projekt Biela vrana. Je pre nás veľmi dôležitý, no na jeho začiatkoch bola aj naša motivácia pracovať s menej abstraktnými témami a byť bližšie k ľuďom.

Je známe, že syndróm vyhorenia zasahuje veľa ľudí aj v sektore neziskových organizácií, ktorí pracujú s vášňou pre svoje poslanie. Uvedomovala si si počas svojej kariéry, že sa nachádzaš v skupine, ktorá je silno náchylná na vyhorenie?

Naše prvé roky boli najmä o silnej vízii a motivácii. Bola som mladá, moja práca mala pre mňa zmysel a to ma veľmi napĺňalo. Až neskôr, keď v takejto profesii človek pracuje veľmi dlho, začne si uvedomovať neustály stres, nedostatok priestoru na oddych a vypnutie. To všetko príde až postupom času.

Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily. Celí sa odovzdávajú, pretože im ich práca dáva zmysel a je veľmi strhujúca. Nedá sa robiť ako koníček či s odstupom.

Ak však príde prvá prekážka, či už choroba, alebo silnejší pocit únavy, človek si postupne začne uvedomovať, že niektoré veci sa jednoducho nedajú dlho udržať. Aj ja som napríklad postupne prišla na to, že potrebujem viac delegovať. Alebo taká maličkosť ako voľné víkendy. Toto sú prípady, ktoré si človek uvedomí až postupne.

Vyhorením si si prešla aj ty. Ako si zistila, že sa u teba niečo deje a ako to prebiehalo?

U mňa ten pocit neskutočného vyčerpania trvá asi posledné dva roky. Okrem toho, že človeku po toľkom čase začínajú dochádzať aj sily, veľmi sa zmenilo prostredie, v ktorom fungujeme.

Dnes je oveľa náročnejšie nájsť zdroje na našu činnosť. Zdroje z veľkých nadácií nahradilo veľké množstvo menších príspevkov. To je veľmi náročné na všetky aktivity – od marketingu cez komunikáciu s ľuďmi a reportovanie. Vyžaduje si to oveľa viac času vysvetliť im, čo robíme, aby mali dobrý pocit, že sa oplatí do nás investovať.

„Ľudia v týchto profesiách často robia chybu, že veľmi málo myslia na seba. Najmä v začiatkoch, keď majú ešte veľa sily.“

Minulý rok sa na mňa akoby zrútilo všetko naraz a prišlo to až tak ďaleko, že som v jeden večer ani nevedela, čo si kúpiť na večeru a skoro som sa v obchode rozplakala. To bol silný signál, že niečo je veľmi v neporiadku, keď človeka rozhádže taká maličkosť.

Mozog človeka v predposlednom štádiu vyhorenia úplne vypne a nie je ochotný spolupracovať ani na takýchto jednoduchých rozhodnutiach, pre nás však často bytostne dôležitých.

Neskôr si sa rozhodla dať si dlhšiu pauzu od práce, tzv. sabatikal. Veľa ľudí si pod týmto pojmom predstaví ročnú cestu napríklad do Indie, ty si to však spravila inak.

Musím povedať, že som mala šťastie na blízkych ľudí, ktorí mi pomohli pri rozhodovaní a samotnom plánovaní môjho sabatikalu. To oni ma v ten správny moment upozornili, že som na hranici vyhorenia.

Keď je už človek tak ďaleko, že nevládze vykonávať každodenné úkony svojho života a každá povinnosť je spojená s vysokým stresom, nachádza sa v spomínanom predposlednom štádiu vyhorenia. V tom poslednom začína nenávidieť ľudí a svoju prácu. Z tohto sa údajne vracia veľmi ťažko.

Ja som sa musela v hodine dvanástej rozhodnúť tieto veci zmeniť. Samotné povzbudenie, aby som to urobila rýchlo, bolo pre mňa kľúčové. Rozhodla som sa úplne odstrihnúť od práce a nestretávať sa s ľuďmi z môjho profesijného okolia. Zároveň som si nechcela vytvárať žiadne plány, pokiaľ ide o sabatikal.

Len mesiac trvá, kým sa človek zbaví tej najväčšej únavy a začne fungovať normálne. V žiadnom prípade nemôžete mať od seba žiadne očakávania a treba prijať aj možnosť, že tento čas akoby „premárnite“. Aj tieto odporúčania som od skúsenejších dostala našťastie vopred.

Tí ľudia v okolí sú zjavne naozaj kľúčoví.

Áno, človek si sám často vôbec neuvedomuje, v akom štádiu vyhorenia sa nachádza. Ja som mala aj to šťastie, že moji priatelia mi požičali zázemie na Liptove a Orave, kde som bola tri mesiace.

Chcela som sa úplne odizolovať aj od večerných správ, novín či sociálnych sietí. Potrebovala som stráviť čas sama so sebou, aby som začala vnímať veci trochu s odstupom. Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.

„Ak je človek príliš hlboko ponorený do rutiny, prestáva vidieť mnohé súvislosti a možnosti.“

Mala si teda šťastie a zachytila si svoje vyhorenie v správnom momente, čo je úžasné. Aký dôraz kladieš dnes na samotnú prevenciu pred stavom totálneho vyčerpania?

Snažím sa zachovať si svoje rituály, ktoré mi pomáhali už vtedy, ako napríklad meditácia či častejší pobyt v prírode. Hľadám dostatočný čas na reflexiu a na bytie samej so sebou. Viem, že je to kľúčové a snažím sa na tom vedome pracovať. Zároveň si oveľa viac vyberám svoje sociálne vzťahy – ľudí, s ktorými chcem tráviť svoj čas.

Našťastie som sa nedostala do posledného štádia, ktoré vraj môže byť až také, že človek nie je schopný vstať ráno z postele. Toto sa mi našťastie nestalo.

Tri mesiace, ktoré som venovala svojmu sabatikalu, sú pomerne dlhé obdobie na odstúpenie zo svojho denného života. Samotný návrat a začlenenie sa späť potom isté obdobie trvá – len mesiac po príchode domov som prekonávala pocit, že som niekde, kam už nepatrím.

Postupne som zisťovala, ako strácam rôzne vzácne „dary“, ktoré mi sabatikal priniesol vďaka tomu, ako som ho poňala. Tri mesiace boli možno príliš krátke obdobie. Odporúčania, že by to malo trvať pol roka až rok, sú podľa mňa správne. Kým je človek schopný vedome sa vrátiť spať, to naozaj istý čas trvá.

Čo ti celé to obdobie sabatikalu dalo do života?

Musím priznať, že toto bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí a jedna z najlepších osobných skúseností. Poskytlo mi to silný odstup. Samotný rituál odídenia teraz považujem za niečo, čo by mal mať vo svojom živote každý. Pretože akýkoľvek prihlboký ponor do prostredia znamená stratu vedomia slobody. Odstup naučí človeka uchovávať si tú slobodu.

Do môjho života mi to dalo oveľa viac pokory a zároveň ma to naučilo aj lepšie porozumieť iným ľuďom. Získala som dostatočný priestor na to, aby som lepšie pochopila seba, prebudovala si svoje priority, vnútro a hodnoty. Toto sa v bežnom živote robí naozaj veľmi ťažko. Samotný stres a rýchle tempo nám často znemožňujú dotiahnuť hlbšiu zmenu, na ktorú treba pokoj a tréning.

Uvedomujem si však, že tento typ sabatikalu nie je pre každého. Niektorí ľudia by sa počas pobytu v prírode a v samote možno úplne zbláznili. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu. Som presvedčená, že naše telo a vnútro nám všetkým jasne signalizujú veci, ktoré potrebujeme. Bohužiaľ, ich často ignorujeme. Kým sa ich nenaučíme počúvať, budeme sa donekonečna točiť v kruhu a robiť tie isté chyby.

Možnosť načerpať nové sily či vziať si dlhodobejšie voľno v prípade nepriaznivých životných situácií dáva svojim zamestnancom aj O2. Benefit vo forme neobmedzeného pracovného voľna nad rámec dovolenky si dokonca vyslúžil aj vlastný názov, a to O2 Prázdniny.

Spoločnosť O2 svojich zamestnancov vždy ,podrží‘ a nenechá ich v ťažkých chvíľach bez príjmu,” približuje riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov Mária Rapanová.

Vyhorenie.sk

Je prvý slovenský portál, ktorý sa zaoberá prevenciou, príznakmi a následkami syndrómu vyhorenia. Zároveň ponúka možnosť spojiť sa s odborníkmi, ktorí vám pomôžu vyhorenie prekonať. Ďalšie tipy, rozhovory aj užitočné odkazy nájdete na stránke www.vyhorenie.sk alebo na jej Facebooku.


6 telefónov na rýchle surfovanie, ktoré nezaťažia vašu peňaženku

Čítaj viac

Lifetech: Čo je nové