V Tescu strhávajú stereotypnú nálepku „nezamestnateľný“ a ukazujú, čo všetko dokáže rešpektujúce pracovné prostredie

Tak ako v Tescu nakupujú rôznorodí ľudia, tak tam aj pracujú rôznorodí zamestnanci.

Rešpekt, vnímanie potrieb druhých a supermarket. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o nespojiteľné, Tesco dokazuje opak. Spoločnosť len nedávno získala ocenenie za zodpovedné podnikanie Via Bona, pretože začleňuje do pracovného kolektívu ľudí so zdravotným znevýhodnením, ľudí rôznych etník či orientácií. Keď teda najbližšie pôjdete kúpiť chlieb, obzrite sa okolo seba – v Tescu uvidíte spoločnosť, v ktorej je každý vítaný.

Riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov v O2 Jana Sekerová poradí, čo robiť, aby sme sa v práci cítili čo najlepšie

V rozhovore s personálnou manažérkou Tesca Renátou Vozárovou sa dočítate aj o tom:

  • prečo je dôležité, aby boli zdravotne znevýhodnení ľudia „viditeľní“” aj v bežnom svete,
  • akými zmenami prešli, aby mohli zamestnať ľudí s Downovým syndrómom či s neurodiverzitnými ochoreniami, 
  • ako pracovnými benefitmi podporili kvír komunitu,
  • prečo chcú, aby boli ženy vo vedúcich funkciách,
  • a prečo je dôležité, aby aj firmy motivovali mladých dokončiť školu.

V spoločnosti Tesco sa sústreďujete na začlenenie menšín do kolektívu, za čo ste nedávno získali ocenenie za zodpovedné podnikanie Via Bona. Čo motivuje veľkú firmu, ako je Tesco, robiť „niečo navyše“ a k tomu bez finančného benefitu?

V Tescu sa stretávajú rôznorodí zákazníci, ale aj rôznorodí zamestnanci. Keďže sme veľká firma, ktorá má obchody po celom Slovensku, vnímame podporu rôznorodých ľudí ako svoju spoločenskú zodpovednosť pracovať na scitlivovaní spoločnosti, aby sme si lepšie uvedomili, že všetci sme súčasťou jednej spoločnosti.

Podpora menšín na pracovnom trhu pre nás nie je len nejaký ďalší projekt – chceme vytvoriť prostredie, ktoré ukazuje, že sme tu naozaj pre všetkých. V Tescu sa venujeme skupinám ľudí, ktoré iní často nazývajú „nezamestnateľnými“, a my to radi vyvraciame.

Kto patrí do tejto skupiny?

Napríklad marginalizované rómske komunity. V tejto téme spolupracujeme aj s neziskovými organizáciami. Pravidelná výplata výrazne zlepší kvalitu života ľudí, ktorí sú na hranici chudoby. Práca však dáva aj iné veci, na ktoré možno majorita často nemyslí – ľudia z marginalizovaných komunít získajú pocit, že patria do pracovného kolektívu, učia sa zodpovednosti a pracovným návykom.

Takže práca nielen zlepší finančnú situáciu, ale má aj niekoľko spoločenských benefitov, ku ktorým by sa pre nálepku „nezamestnateľný“ alebo “nezamestnateľná“ inak nedostali.

Áno, ale záleží nám aj na tom, aby sa naši kolegovia vrátili do škôl. V Plaveckom Štvrtku sme rozbehli program, do ktorého sme zapájali mladých ľudí z rómskej komunity, ktorí mali ukončené iba základné vzdelanie, teda často nepokračovali ďalej na strednú školu.

Spolu s neziskovou organizáciou Človek v ohrození sme im ukázali cieľ aj cestu – mnohí sa v rámci duálneho vzdelávania vrátili do školy a popritom pracovali u nás. Je to napríklad príbeh Grétky, ktorá sa vďaka tomu vrátila do školy a získala aj akúsi slobodu. Má vzdelanie a dokáže si sama zarobiť peniaze.

Tesco proti menštruačnej chudobe

Štatistiky ukazujú, že ak sa ľudia, ktorí majú ukončenú iba povinnú školskú dochádzku, nezamestnajú do dvoch rokov, 90 % z nich bude trvalo nezamestnaných. Ide pritom o talentovaných mladých, ktorí len potrebujú trošku motivácie a pomoci. V Bardejove už máme napríklad kolegu, ktorého vedieme k tomu, aby z neho bol vedúci pracovnej zmeny.

Okolo rómskych komunít ešte stále panuje veľa stereotypov. S akými reakciami sa stretávate u svojich zákazníkov?

Pred desiatkami rokov sme počuli hlasy zákazníkov, ktorí hovorili, že Rómovia nemôžu byť pri mäsovom pulte, pretože nedodržujú hygienické zásady, čo je stereotypný názor.

Postupným včleňovaním pracujeme na tom, aby sa majorita zoznámila s menšinami a uvedomila si, že sú súčasťou bežného života. Je to misia, ktorej veríme, a zopár nepríjemných komentárov nás nezastaví – našim kolegom dôverujeme a podporujeme ich.

Vravíte o zopár nepríjemných komentároch – stretávate sa teda najmä s pozitívnym ohlasom?

Určite áno, medzi našich zákazníkov patria všetky skupiny spoločnosti a páči sa im, že vidia sebe podobných zamestnancov v obchode. Nedávno sme otvorili obchod v obci Zlaté Klasy, kde je väčšinovo zastúpená rómska komunita. Je teda jasné, že aj väčšina našich kolegov z tohto obchodu sú Rómovia.

Napadá mi aj príklad z obchodu z Nitry, keď sa jeden zo zákazníkov rozplakal, pretože ho dojala prítomnosť našej kolegyne s Downovým syndrómom. Sám má dcéru s týmto ochorením a myslel si, že ju nečaká žiadna budúcnosť, pretože nikde nevidel ľudí s Downovým syndrómom začlenených do spoločnosti.

Ľudia so zdravotným znevýhodnením boli doposiaľ na Slovensku neviditeľní – akoby neexistovali. V Tescu zamestnávame dvojnásobok zdravotne znevýhodnených kolegov, ako by sme „mali“ podľa zákona. Aktuálne máme vyše 450 kolegov s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami, fyzickými aj mentálnymi. Aj v tomto prípade ide o skupinu, ktorú niekto nazýva „nezamestnateľnou“. Keď sa však prispôsobí pracovné prostredie, je možné zamestnať každého.

Ako ste prispôsobili prostredie vy?

Vykonali sme zopár stavebných úprav – pridali výťah, automatické otváranie dverí, snímač na pracovné karty sme posunuli nižšie, aby bol dostupný aj pre ľudí na invalidnom vozíku. Nie je to však nič drastické a radi by sme týmto povzbudili aj iné firmy. 

V Tescu sa stretávajú rôznorodí zákazníci, ale aj rôznorodí zamestnanci, preto vnímame ich podporu v práci ako svoju spoločenskú zodpovednosť, aby sme si lepšie uvedomili, že tu spolu všetci žijeme.

Zmien sa netreba báť, len treba myslieť na všetkých kolegov. Napríklad sme mali rutinné práce, pri ktorých väčšinou zamestnanci stáli, niektorým ľuďom sa však práca lepšie vykonávala po sediačky, tak sme to prispôsobili.

Máme aj kolegov s neurodiverzitnými ochoreniami (inakosť v zmysle spracúvania informácií, správania, pozn. red.) a naučili sme sa, že keď majú priveľa vzruchov, potrebujú odpočinok v tichej miestnosti. Postupne sa učíme a, samozrejme, pýtame si aj spätnú väzbu.

Je naozaj inšpiratívne počuť od veľkej firmy, že riešenia sa vždy dajú nájsť, aj keď má veľký počet zamestnancov a je náročnejšie vyhovieť každému. Ako funguje spätná väzba u vás?

Rôznymi formami – keďže chceme vytvárať vhodné a príjemné zamestnanie pre všetkých, musíme najskôr vedieť, aké skupiny kolegov máme. Na to slúži prieskum To som ja, kde nám môžu zamestnanci anonymne povedať, či sa hlásia k nejakej menšine.

V Tescu sa však stretávajú aj naše ambasádorské skupiny. Takto máme napríklad skupinu pre mladých kolegov, skúsenejších, kolegov z kvír komunity, skupinu na podporu kariérneho rastu žien. A radi podporujeme vznik ďalších a ďalších skupín. Je pre nás dôležité, aby kolegovia medzi sebou diskutovali a dávali nám spätnú väzbu, čo je pre nich v rámci inklúzie dôležité, a učili nás byť ešte lepšou firmou.

A čo vás zatiaľ naučili?

Počúvať a meniť. Napríklad sme upravili jeden z benefitov a máme 25 dní dovolenky pre všetkých – aj pre mladých ľudí, ktorí by podľa zákona mali mať viac dovolenky až po istom veku.

Počúvame skupinu na podporu úspešných žien – prinášame rôzne vzdelávacie semináre, dávame im možnosť ísť na konferencie. Kolegov z LGBTIQ+ komunity hrdo podporujeme počas Pridu, pretože vieme, že je pre nich, ako aj pre všetkých ostatných dôležité cítiť sa prijatí a vítaní. Na základe dopytu kvír komunity sme upravili aj ďalší benefit – naše výhody pre heterosexuálne páry – manželstvá – platia aj pre homosexuálne partnerstvá, aj keď tieto páry na Slovensku nie je možné zoficiálniť.

Snažíme sa myslieť na všetkých, no nie vždy sa nám to darí a sme radi, že nám naše ambasádorské skupinky nastavujú zrkadlo. Napríklad skupina skúsenejších kolegov nad 55 rokov je reakciou na skupinu mladých. Nečakali sme, že by aj skupina skúsených mala záujem o takúto aktivitu – opak je však pravdou.

Darí sa vám tieto skupinky prepájať?

Áno, lebo aj v bežnom živote potrebujeme byť prepojení a fungovať spolu, chceme to aj v Tescu. Inak by sme sa zbytočne ochudobňovali. 

Pri ambasádorských skupinách sa však snažíme, aby táto spolupráca bola silnejšia, aby boli prepojenejší, chápali sa a učili sa od seba. Darí sa nám to najmä pri skupinách starších a mladších kolegov, kde sa snažíme, aby skúsenejší kolegovia nehovorili, že mladí sú leniví a nechce sa im pracovať, ale aby chápali ich prístup k práci. 

Rozprávame sa o spôsoboch komunikácie, ktoré rôzne skupiny očakávajú, a aktuálne rozbiehame aj reverzný mentoring, kde sa starší kolegovia učia od mladších. Každá generácia či menšina má svoje špecifiká, svoje potreby a záujmy, no v konečnom dôsledku je to celé len o rešpekte.

O rešpekte a kontinuálnej práci. Máte pred sebou okrem reverzného mentoringu ešte nejaké ďalšie ciele a novinky, na ktorých pracujete?

Chceme vytvoriť také pracovné prostredie, v ktorom sa bude môcť zamestnať človek s akýmkoľvek zdravotným znevýhodnením.

Z Európskej únie prichádza nová legislatíva, ktorá nás zaväzuje zdôvodniť, prečo existuje rodový rozdiel v odmeňovaní, respektíve zaväzuje nás úplne ho zotrieť – takže sa v najbližšom období budeme ešte viac zameriavať na rozdielne, respektíve rovnejšie odmeňovanie na základe rodu. 

Tesco je však už teraz zamestnávateľom s rovnakým odmeňovaním na rovnakých pozíciách a ako jediná súkromná firma zverejňujeme tento rodový rozdiel v odmeňovaní, ktorý hovorí o celkovom priemere platov na všetkých pozíciách. Aj keď dnes na túto tému ešte nemáme platné smernice, v Tescu dáta roky zbierame, sledujeme a venujeme sa znižovaniu rozdielu, preto sme v Tescu za posledné tri roky zmenšili tento rozdiel o 3,4 %.

Výzva, ktorej čelíme, je motivovať ženy, aby sa rozhodli pre riadiace funkcie. V Tescu máme až 71 % kolegýň, a preto je potenciál naozaj vysoký. Našou úlohou je vytvoriť flexibilné prostredie, aby sa ženy mohli jednoduchšie vrátiť po materskej dovolenke, a podporiť ich, aby si verili aj na manažérske posty. 

Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Pomôže vám pri plnení nových cieľov aj nedávno získané ocenenie Via Bona za zodpovedné podnikanie v kategórii Výnimočný zamestnávateľ od Nadácie Pontis? Je to pre vás taká pomyselná zelená, že by ste mali pokračovať aj v ďalších projektoch?

Veľmi nás teší, že niekto vidí, čo robíme, a že si nevybrali len jeden projekt, ale naše aktivity vidia ako celok. Samozrejme, je to aj záväzok pokračovať a rozvíjať prácu v oblasti diverzity, rovnosti a inklúzie. A zároveň je to potvrdenie našej spoločenskej zodpovednosti, ktorú ako firma máme. Myslíme si, že aj toto je cesta, ako urobiť Slovensko tolerantnejšie.


Nadácia Pontis ocenením Via Bona Slovakia každoročne zviditeľňuje inšpiratívne príklady zodpovedného podnikania firiem na Slovensku. Za 24 rokov existencie ocenenia poukázala na viac ako 160 nasledovaniahodných projektov. A o dôležitých projektoch a ľuďoch je dôležité aj hovoriť, preto je magazín O2, Sóda, komunikačným partnerom Via Bona.

Renáta Vozárová

Je personálnou manažérkou v spoločnosti Tesco na Slovensku. Má desať rokov praxe v retailovom biznise a viac ako dvanásť rokov skúseností v riadení operatívnej a strategickej oblasti ľudských zdrojov. Do Tesca sa vrátila po menšej 4-ročnej prestávke, pretože sa stotožňuje s hodnotami spoločnosti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Viete, koľko dobra dokáže prebudiť obyčajná pochvala? Frederik a Beáta pomáhajú deťom uvedomiť si, že zvládnu úplne všetko

V Zebra kluboch dostávajú mladí ľudia pochopenie, ktoré im častokrát v rodine chýba.

Zvonku nenápadný dom vo Veľkej Lomnici, vnútri bezpečný priestor. Vitajte v Zebra klube, projekte Cesty von, vďaka ktorému môžu deti z rómskej komunity zmysluplne tráviť voľný čas, rozvíjať svoje zručnosti, vzdelávať sa. A niekedy len dostať zdanlivo obyčajnú pochvalu. Byť súčasťou Zebry totiž znamená mať motiváciu k lepšiemu ja aj sprievodcu na ceste k dospelosti. Klub pod Tatrami majú pod palcom Frederik Dunka a Beáta Gáborová, s ktorými sme sa o projekte, vedení aj potrebách detí rozprávali.

So keres, manušale? Jazykový rýchlokurz nám pomôže lepšie pochopiť a precítiť rómsku kultúru

Vo svojej Zebre máte hudobné nástroje, knihy, hry, počítač, pingpongový stôl, výtvory na stenách aj oddychovú zónu. Na základe čoho ste klub zariaďovali?

Frederik: Zebra je zariadená vyslovene na základe potrieb a požiadaviek detí, dokonca sme klub aj spoločne s deťmi pripravovali. Chodili nám pomáhať, maľovali. Nie sú tu dokonca ani veci, ktoré som chcel ja (smiech). Majú tu však napríklad vytúženú veľkú sedačku. Keď na nej sedia, objímajú vankúše. Vážia si, čo doma možno nemajú a tu to môžu mať.

Ako vyzerá deň v klube? Máte nejaký režim alebo deti môžu tráviť čas podľa seba?

Beáta: Vždy máme vopred pripravený týždenný program. Stretávame sa každý deň po 12.00, keď deti prídu zo školy. Začíname tichým časom, keď sa snažíme deťom pomôcť s úlohami, vysvetliť im niečo, čo im nešlo v škole, čítame si s nimi knihy, hráme hry.

Neskôr sme rozdelení do troch skupín podľa veku, najmladšia od 11 do 12 rokov, stredná od 13 do 15 a potom sú tínedžeri, ktorí sa pripravujú alebo už sú na stredných školách, a robíme s nimi aktivity primerané ich veku.

Spustili sme tiež online doučovanie, prostredníctvom ktorého vieme deťom pomôcť s prípravami na skúšky, monitory, maturitu. Takto sa pripravuje aj Dominik, člen Zebry.

V rámci voľnočasových aktivít spievame, tancujeme, hráme pingpong, divadlo, zábavné hry, robíme im výlety. Postupujeme podľa manuálu od našej supervízorky Karin, pričom sa všetky aktivity snažíme preniesť do života, tak to deti najlepšie pochopia.

Takže aktivitami a hrami aj pripravujete deti na dospelosť?

B: Cieľom klubu je ukázať deťom, že na to majú. Opakujeme im, nech im nie je jedno, keď dostanú v škole päťku, aby to chceli napraviť, že stredné školy nie sú len v Kežmarku či v Poprade, ale sú aj v Prešove, v Levoči či v Bratislave. Chceme im ukázať možnosti, o ktorých im doteraz nikto nehovoril, prebudiť v nich pocit, že sa to dá, a zároveň im vysvetliť, že za mnohé z tých škôl sa neplatí, motivovať ich, aby sa vzdelávali. 

Prečo je pre deti dôležitý tichý čas, ktorým začínate popoludnie?

B: Lebo majú pokoj, ktorý doma nemajú, a tak sa ani nevedia sústrediť. Často žijú v jednej izbe v domácnosti, kde je aj 13 ľudí, nemajú priestor na robenie si úloh a učenie sa. Niektorí nemajú ani elektrinu. V klube majú vytvorené podmienky a skutočne to využívajú, vedia nás poprosiť o pomoc a my sme tu vždy pre ne.

Deti potrebujú cítiť, že ich má niekto rád. Až potom dokážu prijať seba aj druhých a prejaviť si vzájomný rešpekt.

„Hráme sa, maľujeme, lídri nám pomáhajú. Tešíme sa, keď nám Beátka niečo vysvetlí. Všetko tu máme radi. Keby nebola Zebra, vonku by sme mokli.“ Takto reagovali deti, keď som sa ich pýtala, či sa im v Zebre páči. Čo robili, kým nechodili do klubu?

B: Deti v komunite sú stále vonku, prechádzajú sa, často pri hudbe tancujú. Niektoré by možno boli v komunitnom centre, kde sú tiež detské aktivity, ale len v rámci pracovného času. Keď prídete do osady v sobotu za pekného počasia, uvidíte vonku veľa ľudí.

F: Odkedy máme klub, vedia, že sem môžu kedykoľvek prísť, či už z nudy, alebo keď sa chcú niečo naučiť. No hlavne tu zažívajú bezpečie. Vedia, že aj keď urobia niečo zlé, nikto na ne nebude kričať, ale spoločne vyriešime problém.

Frederik, hovoríš o bezpečí, ktorý Zebra kluby ponúkajú. Všeobecné nastavenie spoločnosti je, žiaľ, také, že majorita zažíva pocity strachu či neistoty, keď stretne Róma na ulici. Je to tak aj naopak?

F: Áno, ale nie na základe toho, že by im rodič nenávisť alebo strach vštepoval. Deti zažívajú neprijatie, poukazovanie na nedostatky, okrikovanie, a to napríklad aj vtedy, keď len idú okolo, obzrú si niečiu záhradu či psa, pretože ich to zaujíma. Vedieme ich k tomu, aby sa nebáli, aby najskôr skúsili spoznať konkrétneho človeka a na základe skúsenosti si spravili svoj názor. A zároveň ich učíme nebáť sa názor slušne vyjadriť.

B:  Učíme sa, ako riešiť konflikty. Že ich netreba riešiť tak, ako to väčšinou ukazujú v televíznych novinách, kde sa Rómovia bijú, behajú s nožom, kričia. Deti učíme, že sa vždy dá slušne porozprávať, dohodnúť sa, hľadať príčiny problémov, vyhýbať sa agresivite. Aby v budúcnosti vedeli, ako riešiť konflikty, keď nastanú.

Aké majú deti vzťahy v komunite a aké v klube?

F: Naša komunita je veľká, v osade žije okolo 2 500 Rómov, vzťahy sú rôzne. Niektoré deti sa poznali predtým, iné sa spoznali až tu. Pozitívom klubu je však aj to, že v deťoch búra predsudky. Zrazu neriešia, kto je chudobnejší či bohatší alebo či má niekto hendikep.

Máme aj deti so zdravotným znevýhodnením, majú problémy s nohami, jeden chlapec dokonca nemá rúčku a pritom hrá na bicie. Je to aktívny múdry chlapec, ktorý sa zapája aj do toho, čo by možno sám nezvládol. Nikto sa mu tu však nesmeje, keď sa mu nedarí – práve naopak, pomáhajú mu.

Mám z toho vynikajúci pocit, keď vidím, že nikto na nikoho nepoukazuje, ale navzájom sa prijímajú. Predtým to takto nemali. Je pre nich dôležité cítiť, že ich má niekto rád, a na základe toho si potom prejavujú vzájomný rešpekt.

Majú všetky deti možnosť chodiť do školy? A chcú vôbec?

F: Chodia, ale nie všetci tak zodpovedne, ako by mali. Občas je to rodičom jedno, niektoré rodiny zase nemajú peniaze na vlak či na autobus. Sú však aj rodičia, ktorým záleží na tom, aby mali ich deti lepší život. A tiež sú deti, ktoré veľmi chcú, ale nepodarí sa im splniť sny.

V osade máme kapelníka zo skupiny Lomnické Čháve, má magistra zo sociálnej práce a robí v komunitnom centre. Ďalší chlapec má vyštudovanú strednú elektrotechnickú a zvažuje vysokú, iná dievčina má tiež maturitu. Máme v osade pozitívne príklady, ktoré sú prínosom pre komunitu, a verím, že to nezostane len pri týchto troch. Vzdelanie je základ.

V Zebre chceme práve preto deťom ukázať, že na to majú. Hovoríme im – netrápte sa, keď vám niekto, hoci aj vlastný rodič, tvrdí, že nie ste dosť dobrí, múdri. Vy si musíte veriť, že na to máte. My ako lídri im pomáhame sa do školy lepšie pripraviť, ale sme tu pre ne, keď potrebujú povzbudiť. A vidíme, že tie deti to naozaj chcú.

Ak vychovávate svoje deti k nenávisti voči Rómom, netrpia tým Rómovia, ale vaše deti. Ony potom budú chodiť so strachom po ulici a mať v sebe nepokoj.

Takže deťom môže častokrát chýbať aj obyčajná podpora od rodiny.

F: V Zebre vidíme, ako deťom pomáha, keď sa s nimi zhovárame. Keď potom vidíte ten výsledok a pritom ste možno nič také veľké neurobili, len ste sa rozprávali, motivovali, povzbudili ich a ony za vami prídu, ďakujú z celého srdca, objímajú vás. Je to na zaplakanie od radosti.

Chcú deti neskôr aj odísť a začať život niekde inde?

B: Hovoria nám, že keď dospejú, chceli by bývať v meste alebo mať svoj vlastný dom. Raz niekto povedal: „Ak máte okolo seba ľudí, ktorí vás vedia podporiť, tak máte pocit, že zvládnete úplne všetko.“ A to sa ma úprimne veľmi dotklo.

Keď deti doma vôbec nie sú chválené či vypočuté a rodičia kašlú na to, aké majú známky, prestanú sa snažiť. Keď prídu do klubu, snažíme sa ich pochváliť za každú jednu vec, aby to pocítili. Pretože aj my s Frederikom vieme, aké to je, keď vás niekto pochváli.

F: Niektoré deti nedostávajú pozornosť, či už od rodiča, lebo doma sú viacerí súrodenci, alebo od učiteľa. A deti chcú a potrebujú, aby sa o nich niekto zaujímal. Preto sme tu pre ne, majú tu miesto, kde cítia bezpečie, môžu byť samy sebou, majú slobodu. Preto sem aj chcú stále chodiť.

Viesť, podporovať a vôbec byť stále tu pre skoro 50 detí v období dospievania môže byť náročné, aj keď máte pomoc od supervízorky. Ako ste sa k tomu dostali a ako to vnímate dnes?

F: Pracoval som od 18 rokov, a hoci som bol stále zamestnaný, vnímal som, aká je škola naozaj potrebná. Keď Cesta von hľadala ľudí, ktorí by pracovali s mládežou, bolo to ako spása. Tak som to skúsil a vybrali ma. Je to niečo, čo mám rád, s čím som vyrastal – učiť a pripravovať deti zo svojej komunity. Hoci som to ako animátor vo farnosti robil vždy, nebolo to pre mňa také obohacujúce ako teraz, keď vidím výsledok. To ma tak nabíja, že s radosťou idem do roboty, lebo viem, že tam prídu deti, ktoré sa na mňa usmejú.

B: Môj dedo bol mojím vzorom, stále mi hovoril, že som dobrá. Dal mi najavo, že ma má rád a opakoval, že keď vyrastiem, dokážem to, čo chcem. Že musím veriť sama sebe a mať sa rada.   

Aj ja som animátorka vo farnosti, každý ma v komunite pozná. Deti ma vnímajú ako svoj vzor aj preto, ako sa obliekam a maľujem. Obdivujú ma a objímajú, doslova sa na mňa lepia, ale je to príjemné. Táto práca je pre mňa veľmi povzbudzujúca, napĺňa ma. Vďaka myšlienke Cesty von – pomôcť ľuďom z generačnej chudoby a pripraviť ich na budúcnosť – som vedela, že to chcem robiť. A stalo sa.

Veľmi si vážim, že môžem byť líderkou pre deti z komunity a môžem im odovzdať to, čo viem. Teší ma pozorovať, ako sa to od otvorenia klubu mení. Naším cieľom je, aby sa deti posúvali vo vzdelaní a neskôr v zamestnaní, lebo to je pre život veľmi dôležité. Moja mama ma tiež veľmi podporuje, zaujíma sa a je šťastná, že tu pracujem. Myslí na to, že aj súrodenci, keď vyrastú, prídu do klubu Zebra.

 Ako vznikli Zebra kluby?

OZ Cesta von má rozbehnuté programy Omama pre rodičov s deťmi vo veku do troch rokov aj Filipa, kde ponúkajú poradenstvo rodinám v sociálnej núdzi, aby dokázali vyjsť z chudoby.

Chýbala však práca s mládežou, a práve preto vznikli Zebry – kluby voľného času pre deti od 11 do 19 rokov. Zatiaľ sú spustené tri a o všetky je zo strany detí veľký záujem. Len klub vo Veľkej Lomnici, kde sme robili rozhovor, navštevuje súčasne asi 50 detí.

Kluby vedú vždy dvaja lídri, ktorí deťom pripravujú program a starajú sa o ne. Lídri zo Zebry majú zasa svojho mentora, ktorý im pomáha ľahšie zvládať veľké výzvy a odborne dohliada na celý program.

Nedávno sa vám stala počas cesty vlakom s deťmi nepríjemná udalosť, keď na vás slovne zaútočili nejaké panie. Dnes ste si lepili na nástenku povzbudzujúce komentáre, ktoré vám posielali ľudia na sociálnych sieťach po zverejnení incidentu. Ako sa na to pozeráte teraz, s odstupom času?

F: Boli jarné prázdniny, zobrali sme decká na výlet a obsadili sme vo vagóne všetky miesta, mali sme však platné lístky. Tie panie na nás osočovali, že sme smradľaví, čo sa ma veľmi dotklo. Snažil som sa v pokoji s nimi rozprávať, vyčítali mi, že by som mal chodiť do roboty a nie sa vyvážať vlakom, pričom som bol práve v práci.

Opakovane nás atakovali a nikto okrem sprievodkyne sa nás nezastal. Dokonca ani učiteľka z našej školy, ktorá tam sedela. Sprievodkyňa nás povzbudila, aby sme podali sťažnosť, nemali sme však údaje, a tak sme aspoň napísali status. Neskôr sme si tie povzbudivé komentáre od ľudí s deckami čítali, aby videli, že nie každý z majority sa správa takto.

Naozaj ďakujem tým, ktorí písali, že majú iný názor než tie ženy vo vlaku. Nie som na ne nahnevaný ani nenadávam. Necítim voči nim hnev ani žiarlivosť, želám im len pokoj v srdci. A nehovorím to preto, že to bude zverejnené.

Chcel by som im však odkázať, aby neučili svoje deti nenávisti voči Rómom, lebo netrpíme my – trpia ich deti, lebo so strachom chodia po ulici. A to je smutné. Keď rodič odmala učí deti, že s Rómom sa nerozpráva, to je cigán, to je smrad, my sa nad tým síce zasmejeme, ale ony zažívajú nepokoj v srdci a samy si psychicky ubližujú.

Aj my Rómovia si môžeme urobiť svoj obraz o majorite, ale je to zbytočné bremeno, ktoré nás ťaží. A dovolím si povedať, že máme dosť iných problémov, ktoré sú súčasťou nášho života. 

Poznám aj ľudí z majority, ktorí to nemajú ľahké, a viackrát som im pomohol. Nechcem to hovoriť preto, aby som bol výnimočný, ale skôr preto, že Róm neprechováva nenávisť voči majorite, aj keď niektorým ublížili. Práve naopak. Vždy sa nájde Róm, ktorý príde a pomôže.

Vo vašom prežívaní aj v povahách je veľmi cítiť dobrosrdečnosť a ľahkosť. A ako si povedal, aj mnoho ľudí z majority nemá svoju životnú čiaru úplne rovnú, rozdiel je však v prístupe a to je na vás obdivuhodné. Aké sú momentálne najväčšie problémy, s ktorými sa stretávate v komunite?

F:  Vzdelanie. Vnímam to, lebo Rómovia chcú pracovať a majú na to, aby pracovali. Lenže keďže nemajú vzdelanie, nemôžu sa zamestnať ani ako upratovač/-ka. Potrebujem však vzdelanie, aby som mohol montovať práčku, auto či kosačku? Nepotrebujem titul, potrebujem len chuť robiť a pracovné rukavice. A to Rómovia majú.

Napríklad nedávno prišiel majiteľ budúcej fabriky vo výstavbe do osady oznámiť, že budú potrebovať zamestnancov. To je veľký krok. Tipnite si, koľko ľudí za ním prišlo? Oči by ste vyvalili. A potom vám niekto povie, že Rómovia by mali robiť len VPP za pár eur. Prečo by nemohli slušne zarábať? Treba im dať priestor.

V osadách by deti potrebovali aj poriadny asfalt. Keď totiž žijete niekde, kde nie sú cesty, môžete si čistiť topánky, ako chcete, vyjdete pred dom a budú znovu celé od blata.

B: To je taký začarovaný kruh a základ všetkého. Naši ľudia potrebujú človeka, ktorý ich už na pohovore neodsúdi len preto, že sú Rómovia. Nie je to chyba Rómov, že sa všade pred nimi zatvárajú dvere – mnohokrát aj pred vzdelanými. Chyba je na strane majority. Róm musí naozaj padnúť niekomu do oka, keď ho už niekde zamestnajú.

Dať príležitosť niekomu, kto možno v živote nič také nepocítil, je povzbudzujúce aj pre iných. Povedia si, že keď dali možnosť jemu, skúsim to aj ja.

Takže potrebujete príležitosti. 

B: Áno. Ja, žiaľ, ešte dodám, že by sme potrebovali v komunite poriadny asfalt. Ľudia hovoria, že naše deti sú stále špinavé. Ale vyskúšajte žiť niekde, kde nie sú cesty. Deti si po príchode domov aj vyčistia topánočky, ale vyjdú pred dom a znovu sú celé od blata. Aj na to sa treba pozerať. V osadách nie je život taký ako v dedinách. To, čo je v dedine samozrejmosť, v osade ani netušia, že existuje.

Preto deti v klube k tomu vedieme. Niektoré ani nepoznali vysávač, rada pozorujem ich nadšenie, keď si to chcú vyskúšať. Učíme ich aj to, ako si plniť základné povinnosti, pretože keď vyrastú, budú študovať, pracovať, mať vlastné bývanie, život. Musia vedieť, ako to vlastne funguje.

Rozprávali sme sa o potrebách detí aj komunity. Čo by ste si však priali v tejto chvíli vy?

F: Ja som si hneď predstavil to, ako jedného dňa prídu za nami naše decká a povedia nám veľké ďakujem, lebo budú mať vyštudované to, čo chceli, či prácu, ktorá ich baví. Toto je môj sen a verím, že sa to aj splní.

B: Plánujem budúci rok začať študovať v Košiciach. Mojím snom je byť vzdelaná a byť vzorom pre niekoho iného. Že budem môcť deckám ukázať, že nič nie je také ťažké. Chodiť do školy, učiť sa a mať lepší život.

Frederik Dunka a Beáta Gáborová

Frederik vyrastal v chudobnejšej rodine so 7 súrodencami. Od detstva si uvedomoval, že keď vyrastie, musí sa čo najskôr zamestnať, aby pomohol rodičom. Pracuje od 18 rokov, no prácu, ktorá ho napĺňa, získal, až keď ho OZ Cesta von vybralo ako mladého lídra do klubu Zebra vo Veľkej Lomnici. Predtým už s deťmi z komunity pracoval ako animátor vo farnosti. 

Beáta tiež pracovala ako animátorka vo farnosti a deti z komunity dobre pozná. Vyrastala v rodine bez otca ako jedna z niekoľkých detí slobodnej matky, ktorej s výchovou pomáhali starí rodičia. Práve dedko ju motivoval, aby sa nedala odradiť rečami cudzích ľudí a verila si, stále ju podporoval. Aj preto dnes plánuje doštudovať na pedagogickej škole. Obaja lídri sa zo svojho pôsobenia v Zebrách tešia, lebo robia niečo, čo ich baví, a vidia aj výsledky. Zároveň si vážia zamestnávateľa OZ Cesta von, ktoré nepoukazuje na nedostatky.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Zoberte telefón na cesty a spoznáte, aký je spoľahlivý. Vybrali sme 5 smartfónov, ktoré vás nesklamú ani v horách, ani pri mori, ani pri žiadnom dobrodružstve

Čítaj viac

Ondrej Kubovič z ESET-u: Čo raz napíšete či pošlete online, je navždy. Nepomôže ani posielanie fotiek na jedno pozretie

Čítaj viac

Zdravá miera technológií je nápomocná aj v rodičovstve. Vybrali sme 5 nástrojov, ktoré vám uľahčia výchovu

Čítaj viac