Sociológ Roman Džambazovič: Zabúdame, že nerovnosťami v spoločnosti aj odriekame slobodu ľuďom, ktorých sa to týka

Ak si chceme lepšie rozumieť, musíme najskôr pochopiť, že nemáme rovnaké príležitosti.

Ako sa k nám bude správať naše okolie a aké budeme mať šance, aký budeme mať prístup ku vzdelaniu, pracovným príležitostiam aj možnostiam v súkromnom živote, sa často rozhodne už pri narodení. So sociológom a vedúcim katedry sociológie Romanom Džambazovičom sme sa rozprávali o Slovensku, na ktorom sa pracovné pozície stále delia na ženské a mužské, no aj o Slovensku, ktoré je každý deň bližšie k zmene k lepšiemu. 

Menštruácia sa vás nepýta, či na ňu máte peniaze. O menštruačnej chudobe nepočujeme často, a predsa sa nás týka

V rozhovore so sociológom Romanom Džambazovičom sa dočítate aj o tom:

  • čo je to fenomén zlých adries,
  • ako je možné, že ľudia, ktorí sú „krajší“, majú lepšie príležitosti,
  • prečo chlapcov vychovávame inak ako dievčatá,
  • ako nahliadame na ženy a mužov v práci
  • a kedy sa prelomí stigma okolo otcovskej dovolenky.

Ako by ste ako sociológ opísali Slovensko z pohľadu sociálnych nerovností?

Ako krajinu s hlbokými nerovnosťami v rozvrstvení spoločnosti. Skúsme si to povedať na príklade. Ideálne rozvrstvenie si väčšina z nás predstaví ako šišatú loptu na rugby – najširšia časť je stredná vrstva a bohatá aj chudobná vrstva je tá menšia, zúžená. Ak rozvrstvenie spoločnosti pripomína iný útvar a vnímame to ako nespravodlivé a odstrániteľné, tak ide o výrazný sociálny problém. Stredná vrstva u nás v prípade straty práce, dlhotrvajúcej choroby, nutnosti starostlivosti o niekoho v rodine môže mať výrazné finančné problémy.

Aj na Slovensku je bohatším pridané a chudobným aj to málo odobrané. Bohatí idú míľovými krokmi dopredu a chudobných nechávajú ďaleko za sebou.

Ako to vplýva na našu spoločnosť?

Tak, že sa prehlbujú ďalšie nerovnosti. Vidíme napríklad nerovný prístup k vzdelaniu alebo nerovnosť z hľadiska veku, keď trh práce znevýhodňuje ľudí nad 45 rokov. Vidíme aj feminizáciu chudoby – ženy sa dožívajú vyššieho veku, po úmrtí partnera zostávajú samy, v dôsledku rozvodu či zmeny na partnerskom trhu samy vychovávajú dieťa a z malého príjmu či dôchodku nedokážu vyžiť.

Na Slovensku je viditeľná aj etnická nerovnosť, napríklad pri rómskej etnicite, ale máme aj znevýhodnenie vo vzťahu k priestoru. Voláme to fenomén „zlých adries“. Je totiž rozdiel, či sa narodíte do časti obce či mesta so zlou infraštruktúrou a s kumuláciou sociálnych problémov. Veľkou otázkou je aj rodová nerovnosť.

Ďalšou z nerovností je takzvaný lookizmus, teda nerovnosť na základe vzhľadu. Ešte stále majú v spoločnosti lepšie postavenie tí, ktorí sa čo najviac približujú k ideálom krásy. Efekt vzhľadu má pritom jednoznačné ekonomické dôsledky. Keď sme „pekní“, rýchlejšie získame partnera či partnerku, ale aj prácu na pohovore.

Sociálne nerovnosti existujú v každej spoločnosti, neexistuje miesto, kde by neboli.

Predpokladám, že toľko nerovností prispieva aj k polarizácii v spoločnosti.

Ak časť spoločnosti vníma nerovnosť ako nespravodlivú, teda ako niečo, čo sa dá odstrániť, vtedy narastá aj polarizácia. Je to taký paradox. Vnímame to ako nespravodlivé, chceme, aby to štát riešil, ale na druhej strane stigmatizujeme obeť. Naša solidarita je podmienená. Sme ochotní dať, no len ľuďom, ktorí plnia nami zadané podmienky.

Máme nastavené spoločenské normy, vplyvom ktorých majú muži vyšší plat. Takže sa mužovi oplatí ísť do práce a žene zostať doma na materskej – to však nie je slobodné rozhodnutie.

Popritom však zabúdame, že nerovnosťami časti spoločnosti odriekame slobodu. Keď som chudobný, nemôžem si slobodne zvoliť, čo budú moje deti jesť alebo do akej školy ich dám. Nemám slobodnú voľbu v tom, ako si zariadim svoj život, keď sa stanem matkou alebo otcom, lebo tu máme nastavené nejaké spoločenské normy a štruktúry, vplyvom ktorých majú napríklad muži vyšší plat – takže mužovi sa oplatí ísť do práce a žene zostať doma a už to nie je o slobodnom rozhodnutí. Tlačí nás nutnosť naplniť očakávania živiteľa rodiny a strážkyne domáceho krbu.

Nie je to naša slobodná voľba, dotlačil nás do nej systém fungovania spoločnosti.

Z toho predsa nemôže benefitovať ani systém.

Nerád hovorím o ekonomických dôsledkoch, lebo je hrozné, že sociálne následky, ktoré som vymenoval, ako argument nestačia. Malo by záležať najmä na životoch ľudí.

Ak napríklad vyčleníme starších, ženy či etnické skupiny z trhu práce, tak na to doplatíme všetci. Využívanie ľudského potenciálu znamená obrovské ekonomické plus pre každú spoločnosť.

Prečo teda tolerujeme nerovný prístup?

Často sme ochotní privrieť zrak a zvoliť pštrosiu stratégiu – nás sa to netýka, dokonca obviňujeme samotné obete, zľahčujeme a ironizujeme ich ujmu. Aj dáta hovoria jasne – napríklad v dosiahnutí rodovej rovnosti sme dlhodobo podpriemerní. Z hľadiska Indexu rodovej rovnosti sme v rámci Európskej únie štvrtí od konca.

Všimla som si prieskum o polarizácii v spoločnosti, kde sa Slovákov a Sloveniek okrem iného pýtali, či súhlasia, že medzi mužmi a ženami na Slovensku je nerovnosť v neprospech žien a treba to zmeniť. Na téme rodovej nerovnosti sa zhodla väčšia časť spoločnosti.

Je to problém merateľný cez rôzne ukazovatele. Napríklad či majú ženy a muži rovnaké ekonomické prostriedky alebo ako je rozdelená platená a neplatená práca v domácnosti. Ako som spomínal, Slovensko je dlhodobo horšie, ako je priemer krajín EÚ.

Samotný pojem neplatená práca nám napovedá o probléme – s takouto formuláciou to totiž ľudia vnímajú ako menej dôležité. Neplatenú prácu častejšie vykonávajú ženy a takéto vnímanie sa na ne prenáša. Naopak, muž s platenou prácou je chápaný ako živiteľ a chlebodarca. Tieto postavenia nie sú rovnocenné. Rozdelenie neplatenej práce je jedna dimenzia rodovej rovnosti hodná skúmania, no aj platená práca má ďaleko od rovného postavenia.

Ženy na Slovensku majú o 16,6 % nižšie platy ako muži.
Rozdiel v dôchodkoch medzi mužmi a ženami je 10,7 % v neprospech žien.
(dáta za rok 2021)

Na Slovensku je napríklad prítomná nielen vertikálna nerovnosť, teda že vysoké manažérske posty zastávajú muži, ale aj horizontálna nerovnosť, teda horizontálna segregácia na trhu práce. To znamená, že istý typ práce zastávajú väčšinou iba muži alebo iba ženy. Napríklad na Slovensku máme väčšiu prevahu učiteliek, dentálnych hygieničiek, sestričiek a podobne. A to isté platí aj naopak, muži zastávajú istý typ povolaní.

V roku 2021 bolo na manažérskych postoch len 34,7 % žien.

Študentom často hovorím takýto príklad: Predstavte si kanceláriu, v ktorej je pracovný stôl, na ktorom je množstvo papierov. Keď poviem, že ide o stôl muža, napadne nám, že má chudák veľa práce. Žena je, naopak, bordelárka, ktorá si nestíha robiť svoju prácu. Muž nie je pri pracovnom stole? Asi išiel na nejaké dôležité stretnutie. Žena klebetí pri káve alebo si išla nakúpiť.

Tieto stereotypy sú zakorenené hlboko v nás a ženy musia v zamestnaní a na vyšších pozíciách neustále dokazovať, že na to majú.

Aj hudba môže byť hlasom spravodlivosti. Tieto piesne prispeli k rovnoprávnosti

Čím to je spôsobené? Vychádza to zo socializmu a z obdobia neslobody?

Nie, to určite nie. Počas socializmu sa vybojovali také veci, ktoré v západnej Európe trvali feministickému hnutiu výrazne dlhšie. Rodové stereotypy sú v nás kultúrne zakorenené a prejavujú sa v tradičnom vymedzení postavenia mužov a žien a zároveň v očakávaniach, ako bude medzi nimi vyzerať deľba práce vo verejnom aj v súkromnom priestore.

Súvisí to aj so spôsobom, akým vychovávame deti?

Určite áno. Od raného veku máme odlišné očakávania smerom k deťom odlišného pohlavia. Dokonca si dovolím povedať, že už v brušku, keď sa rodičia dozvedia pohlavie dieťaťa. Stačí, keď dieťa kopne – chlapcovi povieme, že kope ako futbalista, a dievčatku, že tancuje v brušku. Pritom je to rovnaký pohyb.

Takéto správanie potvrdzujú aj výskumy – ak máte chlapca, ľudia sa k nemu prihovárajú ako k silnému valibukovi, zatiaľ čo dievčatko je krásna a jemná bábika. Aj knihy a hračky nakupujeme a vyberáme rozdielne, podľa pohlavia.

Pociťujú nejaké znevýhodnenia aj muži?

Vo veľkej väčšine ide o znevýhodnenie žien. No medzi „mužské“ príklady patrí napríklad chápanie roly otca. Keď chce muž zostať na rodičovskej dovolenke, ešte stále nesie v spoločnosti stigmu, že je „pod papučou“ alebo že nedokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa či domácnosť ako matka a žena.

Vnímate však, že sa napriek tejto stigme zvyšuje záujem o otcovskú dovolenku?

Áno, no na Slovensku túto skutočnosť znepríjemňuje nastavenie verejných politík. Jednak vidíme odklad rodičovstva, ktorý zapríčiňuje ekonomická situácia, no na druhej strane je odchod matky zo zamestnania finančne výhodnejší. Často to nie je to slobodné, ale racionálne rozhodnutie.

Pomaličky však prichádza zmena. I keď ešte vždy muži hovoria o tom, že pomáhajú v domácnosti. Prečo hovoria o pomoci a nie o plnohodnotnom zapojení sa do výchovy, domácich prác, starostlivosti o chorých? Obaja partneri majú participovať rovnakým dielom, ak je to možné.

Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce.

Muž je obetavý, lebo pomáha, a ženu prirovnávame ku karieristke.

Áno, toto je jeden z najčastejších stereotypov. Často uvažujem, či si vôbec muži uvedomujú, čo všetko ženy na materskej a rodičovskej musia vedieť zabezpečiť a ako to determinuje ich budúce možnosti na trhu práce. Napríklad ak majú 2-3 deti a sú 6 rokov mimo pracovného trhu, ide pri  nastavení našej spoločnosti o znevýhodňujúcu situáciu, ktorá sa často nedá dobehnúť. Prejavuje sa v nerovnostiach z hľadiska platu, možnostiach pracovného postupu, neskôr vo výške dôchodku a podobne.

Najlepší príklad je akademické prostredie. Je tu mnoho žien odborných asistentiek, no čoraz menej ich je docentiek či profesoriek, pretože počas rodičovskej dovolenky nepublikujú a nerobia výskum. Tie roky im chýbajú. Nie je to pravidlo, no je to silná forma nerovnosti.

Spoločnosť na ženy pozerá inak. Političiek sa v rozhovoroch často pýtajú, ako stíhajú svoju prácu a súčasne deti alebo domácnosť. V rozhovore s politikom som túto otázku nikdy nepočul.

Je to taký dvojaký meter. Asi by sa inak pozeralo na predsedníčku parlamentu, ktorá by mala 12 detí s rôznymi mužmi, a inak sa pozeráme na muža.

Áno, je to úplne odlišné. Žena má byť v jednom stabilnom vzťahu a viac partnerstiev, aj keď sériovo monogamných, by ju stigmatizovalo a v očiach verejnosti znevýhodnilo. V prípade muža je to dôkaz jeho sily, mužnosti a moci.

Vnímate v téme rodovej nerovnosti aj nejaké zlepšenie?

Samozrejme, keď si porovnáme len posledné 3 desaťročia, vidíme posun. Spoločenská klíma sa mení veľmi pomaly, ale mení sa. Začíname byť citlivejší na prejavy nespravodlivosti. Kým donedávna sme prejavy rodovej nerovnosti vnímali ako individuálny problém, dnes sa stáva problémom, ktorý riešime naprieč celou spoločnosťou. Citlivo reagujeme na prejavy domáceho násilia, sexuálneho obťažovania, na prejavy diskriminácie spojené s vekom, národnosťou, sexuálnou orientáciou. 

Rodová nerovnosť je tak hlboko v nás, že si to niekedy ani neuvedomujeme.

Rodová rovnosť je ideálny stav. V podstate to znamená, že si v živote môžem vyberať z možností bez obmedzenia, či som sa narodila ako žena alebo ako muž. Ak ste vo vzťahu, skúste porozmýšľať, kto vyberá film, keď idete do kina.

U čích priateľov oslavujete Silvestra? Rozprávali ste sa, kto zostane doma, keď dieťa ochorelo, alebo to bolo automaticky na partnerke? Kto sa postará o vašich zostarnutých rodičov? Kto spraví večeru, nakúpi, uprace, zoberie auto do opravy? Robíte neustále ústupky alebo komunikujete o týchto rozhodnutiach so svojou polovičkou?

Každý vzťah má svoje spôsoby fungovania, no nikto by nemal byť automaticky v nevýhode len pre svoje pohlavie.

doc. Roman Džambazovič

Docent Roman Džambazovič je sociológ a vedúci Katedry sociológie na FiF UK v Bratislave. Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patria sociálne nerovnosti, sociálna stratifikácia a mobilita, rodina, intimita, sexualita, subkultúry mládeže aj dospievanie. O týchto témach napísal niekoľko kníh a množstvo vedeckých štúdií. Ako riešiteľ spolupracuje na mnohých vedeckých grantoch a projektoch.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Vzťahová a sexuálna výchova nie je náuka o polohách. Učí deti o zdravých vzťahoch, prevencii a vlastnom tele

Vekovo primeraná vzťahová a sexuálna výchova je na Slovensku len v zárodku, pritom je primárnou prevenciou sexuálneho a domáceho násilia.

Pri prvom kontakte so sexuálnou výchovou môžu mať dospelí predsudky – prečo by sa moje dieťa malo učiť o sexe, veď je ešte malé… Vzťahová a sexuálna výchova však vôbec nie je o zdieľaní skúseností či o sexe. Zuzana Bendíková a Radka Mikšík z organizácie InTYMYta, ktoré sa venujú odbornej, vekovo primeranej vzťahovej a sexuálnej výchove na školách, nám vysvetlili, ako vzťahová a sexuálna výchova učí o zdravých vzťahoch, aby mladí ľudia vedeli, na čo majú právo, ako sa v rôznych situáciách brániť a ako robiť rozhodnutia.

Každá desiata žena v EÚ si nemôže dovoliť kúpiť základné hygienické potreby. Ako vyzerá realita menštruačnej chudoby na Slovensku?

V rozhovore s odborníčkami sa dozviete:

  • ako vyzerá hodina vzťahovej a sexuálnej výchovy,
  • čo najčastejšie zaujíma deti,
  • aké následky má nedostatočná vzťahová a sexuálna výchova,
  • aké nedostatky majú v tejto téme dospelí,
  • ako vyzerala sexuálna výchova počas komunizmu 
  • a aký je priemerný vek dieťaťa, keď narazí na porno.

Ako je na tom Slovensko v otázke sexuality? Lebo z môjho laického pohľadu stále nesie isté momenty trápnosti – pri vyťahovaní vložky počas menštruácie sa červenáme, máme problém otvorene sa rozprávať vo vzťahoch a časť spoločnosti sa oháňa tradičnou rodinou.

Radka: Najvýpovednejšie sú dáta. Štatistiky o násilí a obťažovaní hovoria, že každá tretia žena zažíva domáce násilie a každá desiata sexuálne a rodovo podmienené násilie. Každá tridsiata ôsma tínedžerka je tehotná, Slovensko má piaty najhorší prístup k antikoncepcii spomedzi členských krajín Európskej únie a máme aj katastrofické čísla v rámci kyberobťažovania.

Zuzana: Pri tom kyberbezpečí dokonca čísla hovoria, že viac ako polovica rodičov ani nevie, že ich dieťa natrafilo na obsah, ktorý nie je vekovo adekvátny. Rodičia nevedia, s čím sa deti stretávajú a ako ich pred tým chrániť. Toto všetko sú životy reálnych ľudí.

Chýba nielen samotná výchova, ale aj rôzne služby. Na Slovensku vnímame regionálnu nedostupnosť služieb, neexistujúcu systematickú podporu a k tomu všetkému ešte musíme pripočítať stigmatizujúcu spoločnosť.

Je to následok neslobody a komunizmu, v ktorom naši rodičia vyrastali?

Zuzana: Práve naopak, Československo bolo v témach sexuality jednou z najprogresívnejších krajín.

Napríklad v Prahe fungovalo výskumné stredisko Inštitút sexuológie. Láska a poznanie charakteru budúceho partnera boli základom socialistickej rodiny. V príručkách o manželstve sexuológovia zhrnuli anatómiu tela, vývin pohlavných orgánov, pudy a sexualitu jedinca.

Študovali ženský orgazmus, kde porovnávali sexuálne prežívanie tehotných a neplodných žien. Prišli na to, že ženy, ktoré nezažili orgazmus, svojho partnera nemilovali. Zobrali si ho z praktických dôvodov: chceli odísť od rodičov alebo to bolo od nich očakávané.

Ako potom došlo k tomu, že sa situácia otočila? 

Zuzana: Toto je skôr moja teória, faktorov je viac. Počas komunizmu bolo zakázané verejne prejavovať svoju vieru, no keď padol režim, viera sa dostala aj do niektorých verejných otázok a politík. Prijali sme Vatikánske zmluvy, ktoré veľmi vplývajú na každodenný život v téme sexuálneho a reprodukčného zdravia až dodnes. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy. 

Ako teda vyzerá sexuálna výchova na školách dnes? 

Radka: Aktuálne máme na Slovensku prierezový predmet s názvom výchova k manželstvu a rodičovstvu. Už samotný názov je veľmi limitujúci a osnovy predmetu nereflektujú potreby dnešnej mládeže. Ide o predmet, ktorý sa vyučuje v rámci iných predmetov, ako je biológia, občianska výchova, etika a podobne.

Spôsob napĺňania osnov môže byť veľmi rozmanitý – škola si môže pozvať na workshop našu organizáciu, teda ľudí, ktorí majú odborné zázemie a vedia podať informácie didakticky vhodne a vekovo primerane, ale môže si pozvať aj lekárku, lekára s prednáškou či manželský pár, ktorému deti kladú otázky. Aj lekárske prednášky a besedy s jednotlivcami či pármi môžu byť v poriadku, len to nemôžeme definovať ako vzťahovú a sexuálnu výchovu v pravom slova zmysle.

Môže sa teda stať, že dieťa z jednej školy odchádza s úplne iným poznaním zo sexuálnej výchovy ako druhé z inej školy.

Zuzana: Áno, no to v podstate platí v prípade celého školstva. Pri vzťahovej a sexuálnej výchove je to však naozaj veľmi individuálne.

Ako by mala takáto výchova v ideálnom prípade vyzerať?

Zuzana: Keď niekto príde prvýkrát do kontaktu so vzťahovou a sexuálnou výchovou, môže mať predsudky. Často počujeme, že sa chceme rozprávať o sexe, o polohách a o vlastných skúsenostiach, no to nie je pravda. 

Chceme deti naučiť znaky zdravého vzťahu, prečo je dôležité poznať svoje telo, ako komunikovať v ambulancii a rôzne iné témy.

Prenesme sa na chvíľu do triedy. Ako vyzerá hodina sexuálnej a vzťahovej výchovy, ktorú vediete vy?

Radka: Keďže táto výchova zahŕňa mnoho tém, väčšinou do školy chodíme na polovicu dňa. Ešte pred hodinou si dotazníkom zistíme, aké znalosti a potreby deti majú. Vopred vieme aj ich vek, podľa toho vyberáme vekovo primeranú tému.

V triede na začiatok nastavíme pravidlá, aby sme mali bezpečné a rešpektujúce prostredie. My ako lektorky nikdy nemôžeme prinášať vlastnú skúsenosť, základ našej profesionality je v tom, že deťom prinášame modelové situácie, na ktorých môžu riešiť nejaké vekovo adekvátne problémy, ktoré sú v téme časté.

Deti počas hodín kladú otázky a v triede máme aj možnosť vhadzovať do krabice anonymné komentáre. Aktivít máme naozaj mnoho, či už je to myšlienková mapa, kde sa napríklad pýtame, čo je súhlas, alebo obľúbená aktivita, ktorú voláme škála. Na jeden koniec triedy umiestnime „áno“ a na druhý koniec „nie“. Deti sa stavajú na škálu podľa toho, ako súhlasia s rôznymi tvrdeniami, a zároveň argumentujú, prečo si to myslia. V rámci tejto aktivity sa okrem iného učia aj to, že zmeniť názor je v poriadku a počúvajú aj rôzne postoje k daným témam. To im pomáha správať sa k sebe navzájom s rešpektom, aj keď nesúhlasia.

Aktivity sa obmieňajú, no základom každého workshopu sú modelové situácie. Hodiny väčšinou uzatvárame tým, že si vyhodnotíme, aké sú možnosti pomoci a podpory v danej téme a kam sa obrátiť na dôveryhodné zdroje informácií.

Na čo sa deti najčastejšie pýtajú?

Zuzana: Deti kladú naozaj úžasné otázky, bolo by krásne, ak by sa takto pýtali aj dospelí. Napríklad sa pýtajú, či je v pohode pozerať porno a či je v poriadku, keď si dajú dve dievčatá pusu. V otázkach sa chcú uistiť, či nerobia niečo nebezpečné alebo nezdravé. Potom sa pýtajú aj špecifické veci, napríklad načo je kondóm, lebo tieto veci niekde započuli a teraz cítia príležitosť, že im na to niekto úprimne odpovie.

Radka: Mne napadla nedávna otázka, či mali aj neandertálci menštruáciu alebo čo mám robiť, keď mám frajera. Sú to naozaj milé a zaujímavé otázky.

Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak, zväčša sú zhrozené a je im to nechutné. 

Nedávno ste so skupinou odborníkov a odborníčok pripravovali nové osnovy pre vzťahovú a sexuálnu výchovu na školách, ktorá je súčasťou tzv. kurikulárnej reformy. Čo nové osnovy obsahujú? 

Zuzana: Vzťahovú a sexuálnu výchovu navrhujeme rozdeliť do troch hlavných oblastí: človek a príroda, človek a spoločnosťzdravie a pohyb.

V prvej časti človek a príroda by sme okrem iného chceli mládež naučiť viac o tele, o tom, ako funguje, načo sú jednotlivé orgány, ako sa starať o hygienu a ktoré časti tela sú súkromné a nemá sa ich dotýkať nikto bez súhlasu.

V pokročilejšej časti sa dozvedia o puberte, menštruácii a celkovo o akceptácii vlastného tela. V poslednom cykle z časti človek a príroda sa učí o prevencii pred pohlavne prenosnými infekciami alebo o neželanom tehotenstve. Legálny vek na pohlavný styk je 15 rokov, a preto je dôležité, aby mali informácie, podľa ktorých sa budú v budúcnosti zodpovedne a bezpečne rozhodovať.

Do oblasti človek a spoločnosť patrí napríklad prevencia sexuálneho násilia a obťažovania, súhlas a rešpektovanie nesúhlasu a rozprávame sa aj o základných vedomostiach o vzťahoch a prejavoch náklonnosti. Ďalej ide najmä o podrobnejšiu prevenciu šikanovania, diskriminácie, o mediálnu gramotnosť v kontexte tém sexuality a vzťahov. Dôležitou témou je emocionálna inteligencia, aby mládež vedela napríklad rozoznať vášeň od zamilovanosti.

A do časti zdravie a pohyb patrí zdravý životný štýl, v rámci ktorého hovoríme o strave, pohybe, spánku, pitnom režime a ďalších pilieroch, ktoré sú veľmi dôležité, no rovnako sa venujeme aj duševnému zdraviu.

Táto reforma by mala byť uzavretá na jar.

Ministerstvo školstva malo viaceré výhrady, napríklad k antikoncepcii. Medzi námietkami zaznelo, že deťom nemáme hovoriť, kde si môžu kúpiť kondóm, pričom sú dostupné pri pokladniach v bežných obchodoch. Nemáte občas pocit, že deti už niektoré informácie dávno majú?

Zuzana: Všetka odborná literatúra aktuálne hovorí, že mládež je presexualizovaná. To znamená, že majú informácie a vnemy zo sociálnych sietí, z rôznych videí a filmov, kde sú postavy presexualizované.

V dnešnej dobe je nevyhnutné rozprávať sa s deťmi o vzťahovej a sexuálnej výchove, pretože potrebujeme, aby nad týmito zdrojmi rozmýšľali kriticky. V niečom je to taká „dospelácka“ pohodlná pozícia – keď to nevidíme, tak sa to nedeje. To však nie je pravda.

Radka: Priemerný vek, kedy dieťa vidí porno prvýkrát, je 11 rokov. To je vekovo absolútne neadekvátne. V tom veku to deti nevnímajú so žiadnym sexuálnym kontextom, práve naopak. Sú zväčša zhrozené a je im to nechutné.

Prečítajte si tiež: Kvalitu nášho života zásadne ovplyvňuje, aký vzťah máme sami so sebou

Predpokladám, že zavedenie vekovo primeranej a odbornej vzťahovej a sexuálnej výchovy na školy by prinieslo pozitívne zmeny do celej spoločnosti. 

Zuzana: Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že keď máme kvalitné reprodukčné a sexuálne zdravie, zvyšuje to kvalitu nášho života, a keď, naopak, máme túto oblasť zanedbanú, kvalita života sa nám zníži až o 80 %.

Vzťahová a sexuálna výchova je tiež primárna prevencia voči sexuálnemu a domácemu násiliu. Mali by sme lepšie zdravotnícke služby, menej neželaných tehotenstiev.

Radka: Každý človek má nejaký vzťah, či už je to partnerský, kamarátsky, pracovný, rodinný, alebo vzťah so sebou. Na to, aby sme mali rovné a rešpektujúce vzťahy, potrebujeme nejaké vedomosti, zručnosti a postoje. A to je presne vzťahová a sexuálna výchova.

Vekovo primeraná a kvalitná vzťahová a sexuálna výchova znamená pozitívny dopad na zdravie, bezpečie a rešpekt v celej spoločnosti.

Stalo sa vám niekedy, že ani dospelí nevedeli niečo z tejto oblasti?

Zuzana: Keď máme workshopy pre rodičov, veľmi ich prekvapuje online prostredie a štatistiky o porne. Je pre nich nepredstaviteľné, že tieto čísla hovoria aj o ich deťoch. Pravidelne sa opakuje aj mýtus, že dievčatá nemôžu používať tampóny skôr, než majú prvý sex.

Radka: Viackrát nastalo prekvapenie, že biologicky má ženská anatómia tri otvory, nie dva. Rovnako sa často pýtajú, ako vyzerá klitoris a kde ho nájsť. Mnoho neznáma je aj o menštruačnom cykle. 

Stretávame sa však s otvorenosťou a vôľou pýtať sa. Okrem týchto otázok je pre rodičov zaujímavá téma queer detí – hovoria najmä o strachu, ako okolie prijme ich deti, ak by boli queer. Boja sa diskriminácie.

K pozitívnej zmene v spoločnosti môžeme prispieť aj menšími zmenami, napríklad pri výbere slov. Aké slová by sme nemali používať, ak chceme k téme sexuality pristupovať rešpektujúco? 

Zuzana: Konečne by sme mohli prestať hovoriť sexistické vtipy. Je to naozaj zbytočné a ničí to atmosféru vo všetkých kolektívoch.

Radka: Za mňa je to zľahčovanie násilia a vtipkovanie o súhlase. Prečo je v poriadku, že vrcholoví politici zľahčujú násilie? Dokonca to často ani tematicky nesúvisí s tým, čo hovoria. Pri politickom diskurze sa často sama seba pýtam, kde to žijeme.

Zuzana Bendíková a Radka Mikšík

Zuzana Bendíková je výkonná riaditeľka organizácie InTYMYta a súčasne aj lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy a autorka komiksu Dospej Matere. Radka Mikšík pôsobí v organizácii InTYMYta ako lektorka a venuje sa aj PR, rovnako písala kapitolu Prvýkrát pre Dospej Matere.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Prvotriedny smartfón aj pre náročných Huawei P60 Pro môžete získať s praktickým darčekom

Čítaj viac

Čo všetko bolo v našej komunikačnej výbave vďaka technológiám a internetu? Pripravili sme nostalgickú jazykovú exkurziu

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac