Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Vzhľad topánok často vyhráva nad pohodlím, tvrdí zakladateľ značky obuvi na prirodzenú chôdzu

Snom Juraja Fehervariho je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorá sa raz kompletne rozloží.

Slovenskú značku Be Lenka mnohí poznajú vďaka kvalitným ekologickým topánkam, ktoré sú navrhnuté s cieľom napodobniť chôdzu naboso. Stojí za ňou dvojica rodených Žilinčanov, ktorí sa snažia zmeniť obúvacie návyky ľudí po celom svete. Ich barefooty dnes nosia ľudia v Česku, Nemecku, ba dokonca aj vo Fínsku a v USA. Juraj Fehervari, spoluzakladateľ značky, verí v slow fashion. To znamená kúpiť radšej raz a poriadne než často a nekvalitne. Jeho filozofiou je karma free biznis, ktorý pomáha ľuďom a čo najmenej zaťažuje planétu.  

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • čo je to barefoot obuv,
  • pre koho sú barefoot topánky vhodné,
  • prečo je vhodné vyskúšať si ich najprv v lese či pri šoférovaní,
  • ako vplývajú barefoot topánky na celkové zdravie.

Topánky, ktoré napodobňujú chôdzu naboso, sú známe aj ako barefoot obuv. Ako by ste vysvetlili tento pojem niekomu, kto ich nepozná?

Barefooty sú flexibilné topánky s ohybnou podrážkou, ktoré sa prispôsobujú chodidlám. Vytvárajú dojem, akoby v nich človek kráčal naboso, no zároveň ho neobmedzujú pri chôdzi. Sú zero drop, čo znamená, že prsty sú v jednej rovine s pätou.

Navyše špičky barefootov sú široké, čím dávajú priestor prstom na nohách. Pri chôdzi sa prirodzene rozložia a nie sú stlačené, ako to býva pri niektorých klasických topánkach.

Je tento druh obuvi vhodný pre všetkých? 

Barefooty sú určené všetkým, ak niekto vyslovene netrpí takými zdravotnými problémami, keď ich lekár neodporučí. Inak nevidím dôvod, aby človek nemal jeden pár barefootov doma a neobul si ich na prechádzku do prírody.

Barefooty nám dávajú skvelú spätnú väzbu, pretože veľa ľudí dnes nevie správne chodiť. Pri ich nosení veľmi rýchlo zistíte, ako na tom ste. Je to len o tom, že svojmu telu dáte príležitosť. Je veľa ľudí, ktorí si po vyskúšaní barefootov iné topánky už neobujú.

Pri chôdzi v barefootoch človek cíti povrch, čím dochádza k stimulácii nervových zakončení na chodidle. Mozog tak rýchlejšie vyhodnocuje podnety o teréne či teplote, zlepšuje sa koordinácia tela i balans. Naše barefooty nosia aj deti, ktoré v nich dokážu skákať po kameňoch, drevách a po povrchoch, po ktorých už majú dospelí neraz problém prejsť aj v klasickej obuvi.

Čítajte aj: Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Kde topánky vyrábate?

Ak chce niekto vyrábať prvotriedne a kvalitné topánky, potrebuje spolupracovať s tými najlepšími. Chceme byť ekologickí a európski. Značka Be Lenka spolupracuje so štrnástimi výrobcami na Slovensku i v Českej republike.

Niektorí nám pripravujú zvršok topánok, niekde sa spodkujú, inde sa pripravujú podošvy alebo stielky do topánok, ktoré potom dávame dokopy. Máme svoje know-how, technologické zabezpečenie a vlastných odborníkov v tíme, vďaka čomu sa staráme o celý vývoj.

Be Lenka má aj vlastný dizajnérsky tím, ktorý neustále navrhuje nové modely a kolekcie. Tie, ktoré vyberieme, potom vyrábame. Snažíme sa k nám stiahnuť tých najlepších ľudí na trhu, aby sme barefooty mohli robiť na svetovej úrovni. Keďže je ich produkcia naozaj náročná, niektoré modely už budeme od ďalšieho roka vyrábať aj v Portugalsku.

Ako si spomínate na svoj prvý kontakt s barefootovou obuvou?

Moje deti ich začali nosiť skôr než ja, tak som sa k nim dostal. Môj trojročný syn je čistý barefooťák, iné topánky už nosiť ani nechce. Ak dáte chodidlu dieťaťa priestor, jeho noha sa môže prirodzene vyvíjať.

Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Spomínam si, keď som ich začal nosiť. Veľmi mi pomohli pri bolestiach chrbta, zlepšilo sa mi držanie tela, až som postupne vymenil všetky svoje topánky za barefooty.

Vašou snahou je zmeniť obúvacie návyky ľudí. Kde podľa vás robíme pri výbere obuvi najväčšiu chybu?

Problém je, že vizuál topánok často vyhráva nad komfortom. Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky. Obuv by však mala byť v prvom rade o kvalite a mala by nohám predovšetkým sadnúť. 

Vysoké podpätky alebo špicaté špičky nie sú vždy adekvátne pre chodidlá či dobré držanie tela. Aj preto dávame ľuďom prostredníctvom barefootov možnosť pohodlne a správne chodiť a urobiť niečo pre svoje zdravie. 

Snažíme sa im ukázať aj inú cestu. Be Lenka inšpiruje ľudí k tomu, aby si topánky sami skúsili a rozhodli sa, či ich chcú alebo nie. Chceme čo najviac udržateľne prezuť svet do kvalitných a ekologických topánok. 

Je vhodné striedať barefootovú obuv s klasickou?

Nechal by som to na pocite a rozhodnutí každého človeka. Ak ešte niekto nemá skúsenosť s barefootovou obuvou, odporúčam začať postupne. Ak človek nevie správne chodiť, dupe na päty alebo chodí na káčera, barefooty mu to dajú pocítiť.

Je dobré začať postupne a skúsiť chodiť po povrchoch, ktoré sa striedajú. Niekto si môže kúpiť barefooty na prechádzky do prírody, iný do kancelárie, až zistí, do akej miery sú mu pohodlné.

Máme zákazníkov, ktorí už iné topánky ani nenosia, ale ak to porovnáme s trendom nosenia barefootov v Českej republike alebo v Nemecku, na Slovensku máme stále čo dobiehať.

Dokáže sa chodidlo dospelého človeka zmeniť prostredníctvom nosenia barefootov?

Na začiatku nosenia barefootov sa môže stať, že vás zrazu začnú bolieť päty alebo prídu iné signály. Sú ľudia, ktorí majú problémy s chrbticou alebo sú zhrbení a málokedy si uvedomujú, že to súvisí s chôdzou a že veľa závisí od výberu správnych topánok.

Ak prídeme k fyzioterapeutovi, zrazu zistíme, kde je problém. Mnohí ľudia ani v dospelom veku nemajú správne držanie tela, nevedia chodiť, zle našľapujú, čo má potom dlhodobé zdravotné následky. 

Mali sme klientku, ktorá mala nábeh na haluxy. Pristúpila k svojim nohám zodpovedne, dokonca si u nás kúpila barefooty, cvičila a po čase si s nimi telo prirodzene poradilo.

Barefooty sú istým návratom k prirodzenosti, učia nás predovšetkým správne chodiť. Evolučne nie sme uspôsobení sedieť hodiny za počítačom alebo celý deň v aute. Malo by byť pre nás normálne, aby sme dokázali chodiť naboso.  

Kto sú vaši zákazníci?  

Naši zákazníci sú predovšetkým ľudia od 28 do 40 rokov, ktorým záleží na ich zdraví. Nie sú konzervatívni, sú otvorení, radi skúšajú nové veci a záleží im na kvalite a na tom, čo nosia.

Vedia, že Be Lenka je európska lokálna značka, ktorá je cenovo inde než čínske topánky. Ľudia, ktorí naše barefooty kupujú, chcú vedieť, kto ich vyrába, a radi svoju obľúbenú značku podporia.

Dnes máme veľa zákazníkov v Českej republike, Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku a dokonca aj vo Fínsku a v USA, kde sú medzi fanúšikmi barefootov aj starší ľudia. A potom sú aj takí, ktorí majú problémy s chodidlami a nič iné už nosiť nemôžu.

Ak porovnáme českých a slovenských zákazníkov, Česi sú otvorenejší inováciám. Na Slovensku sa nám komunita zákazníkov rýchlo rozrastá, hoci oproti zahraničiu je ich stále menej.

U Slovákov platí, že sú lojálni voči lokálnym značkám. Nakupujú u nás predovšetkým ženy, ktoré barefooty objednávajú aj svojim deťom, a naše topánky majú dokonca celé rodiny.

Ako premeniť hobby na profitabilný biznis? Prečítajte si rady od zakladateľov vydavateľstva Absynt

Spomínali ste, že ľudia väčšinou nakupujú topánky najmä podľa dizajnu. Rastie záujem ľudí alebo odborníkov o topánky, ktoré sú „zdravé“? 

Nedávno sme oslovili viac ako 6000 ľudí, či sú s našimi barefootmi spokojní a či by ich odporučili ďalším. Mnohí z nich odpovedali, že si ich kupujú, lebo našej značke dôverujú.

Na Slovensku máme aj fanúšikovskú základňu medzi fyzioterapeutmi. Počúvame ich a zaujíma nás ich názor, pretože pracujú s ľuďmi. Vo vyspelých zahraničných krajinách už barefooty bežne predpisujú aj samotní lekári a hradia ich poisťovne.

Našou misiou je, aby sme ich aj na Slovensku dostali do čo najširšieho povedomia ľudí, pretože sú nielen zdraviu prospešné, ale aj prudko návykové.

S kvalitou sa zvyšuje aj cena. Ako je to vo vašom prípade? Nesťažujú sa zákazníci, že si vaše barefooty nemôžu dovoliť?

Fast fashion je dnes šialený biznis, ale v topánkovom svete sa to už mení. Je predsa nezmysel vyhodiť topánku iba preto, že sa jej odlepila podrážka. Ľudia sa predtým veľmi nezamýšľali nad tým, prečo sú topánky lacné.

V kvalite, v akej ich vyrábame, ich však nedokážeme ponúknuť za nízku trhovú cenu. Naši zákazníci si to uvedomujú. Nechcú zanechávať zbytočnú environmentálnu stopu. Ak majú peniaze navyše, sú ochotní do seba investovať. Lokálne si viac vážia, čo posilnila aj pandémia. Verím tomu, že ak ľudia budú chcieť viac kvalitnejších a lepších topánok, dopytu sa prispôsobia aj veľké firmy.

Verím vo svet, v ktorom ľudia môžu navzájom zdieľať svoje skúsenosti, inšpirovať sa, hľadať riešenia a byť bližšie k sebe i k prírode. Naša firemná kultúra je nastavená tak, aby sa v Be Lenke mohol ktokoľvek slobodne realizovať a nachádzal zmysluplnosť vo svojej práci.

Doba sociálnych sietí nás núti k tomu, aby veci dobre vyzerali, pričom často zabúdame na ich kvalitu. Mnohí si tak vyberajú nepohodlné topánky.

Kladieme dôraz na podporu tradičných lokálnych výrobcov a do výroby vnášame moderné inovatívne princípy. Počúvame nielen svojich zákazníkov, ale aj ľudí, ktorí sú profesionálmi v obuvníctve. Vo firme máme ľudí s bohatými skúsenosťami. Teší nás, že sme vo fáze, keď si to už môžeme dovoliť. Najväčší kapitál je dnes práve v ľuďoch. Sú vždy tým najcennejším, čo firma má.

Keď nebol pojem barefoot ešte veľmi známy, častejšie sa spájal so športovcami najmä s bežcami. Je barefoot obuv vhodná na každodenné nosenie?

Je na každom, ako to cíti. V ponuke máme rôzne druhy barefootovej obuvi – či už pre deti, zimné barefooty, do kancelárie, ba dokonca aj ultra tenké trailové modely na behanie.

V súčasnosti robíme na trekovom trailovom modeli, keďže topánka sa inak správa v náročnom teréne a noha musí byť zároveň fixovaná. Ideálne je začať prechádzkou po lese alebo si ich skúsiť počas šoférovania či v práci, aby si noha na barefootovú obuv zvykla.

Aké sú vaše plány so značkou? 

Topánky dnes posielame do 60 krajín sveta. Už na jar budúceho roka budú na svete dve nové značky. Jedna zameraná na trek trail a ďalšia bude určená štýlovej mladej generácii, ktorá sa hlási k vegánstvu a udržateľnosti.

Pracujeme aj na tom, aby sme pri výrobe barefootov mohli používať aj zvyšky z ananásov, jabĺk a rôznych organických materiálov. Vo vzorkovni už máme podrážky z kávy i sójových bôbov. Našou motiváciou je, aby sme boli najudržateľnejšou značkou v obuvníckom segmente.

Snažíme sa robiť karma free biznis – férovo k zamestnancom, partnerom i k životnému prostrediu. Svojimi topánkami nielen pomáhame ľuďom, ale chceme nimi čo najmenej zaťažiť životné prostredie a planétu. Mojím snom je vyrobiť kompostovateľnú barefootovú topánku, ktorú po jej doslúžení chytíte a vložíte do kompostu, kde sa kompletne rozloží.

Juraj Fehervari

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.