Psychologička: Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje len svalstvo, učí sa aj kriticky myslieť

Leto je ideálnou príležitosťou na to, aby sme deti opäť rozhýbali. Podľa psychologičky Andrey Antalovej im šport pomôže lepšie zvládať rôzne životné situácie a vyrovnať sa s tým, čo v predošlých mesiacoch zažívali.

Šport sa zo životov mnohých detí vytráca, veľkú rolu hrajú v tomto smere počítače, ale aj výchova. Prispelo k tomu aj dlhé obdobie, keď deti trávili viac času doma a online než na čerstvom vzduchu a v kolektíve. Ako v nich prebudiť radosť z pohybu, prezradila v rozhovore psychologička Andrea Antalová z O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

So psychologičkou Andreou Antalovou sme sa porozprávali aj o tom: 

  • na základe ktorých faktorov vybrať pre dieťa vhodnú športovú aktivitu,
  • prečo je dôležité zapájať dieťa do domácich prác,
  • ako nastaviť deťom v lete režim,
  • prečo je pre rozvoj dieťaťa potrebná aj nuda, 
  • čo znamená zdravá motivácia a prečo materiálne odmeny nie sú najlepším riešením.

Pôsobíte ako psychologička v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha. Čím sa zaoberáte v rámci športovej psychológie? 

Venujem sa najmä individuálnej a skupinovej psychologickej príprave športovcov. Zároveň pripravujem formou školení trénerov na prácu s deťmi. Mentálna príprava detí je totiž veľmi dôležitá aj pri športe. Je cestou k ich úspechu, výdrži, lepšej motivácii aj k radosti z pohybu a zo športu. Učíme deti šport milovať a mať z pohybu radosť.

Aký vzťah majú podľa vás dnešné deti k športu? 

Pozorujem, že deti sú z roka na rok menej pohyblivé. Nemyslím si, že je to preto, že by prestali mať rady šport, ide skôr o to, že športovanie sa postupne z ich života vytráca. Dnešná doba s nekonečnými možnosťami a veľkou dávkou stresu vplýva nielen na dospelých, ale aj na deti a na to, ako trávia svoj voľný čas. A dokonca aj na to, či si ho vôbec dokážu užiť.

Prečo sa šport zo života dnešných detí vytráca?

Môže ísť o väčšie množstvo povinností, finančné náklady na šport, časovú zaneprázdnenosť rodičov, stres či strach vyvolaný predošlou zlou skúsenosťou alebo nátlakom na výkon, vysokú návykovosť sociálnych sietí či dokonca o preferenciu online sveta. Veľkú rolu zohrávajú počítače, smartfóny, rôzne technológie, ale aj výchova.

Akú rolu vo vzťahu detí k športu zohráva prístup rodičov?

Mnohí rodičia sú toho názoru, že v súčasnosti treba viesť deti hlavne k tomu, aby sa vzdelávali. Doma nemusia pomáhať a nemusia vykonávať žiadne domáce práce. Rodičia deťom doslova hovoria, aby sa venovali hlavne škole, aby  z nich niečo bolo.

Z praxe môžem potvrdiť, že práve tie deti, ktoré rodičia domácimi prácami vedú k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, si vedia lepšie zorganizovať čas a sú úspešnejšie v škole. A ak majú vo svojom voľnom čase aj pravidelnú športovú aktivitu, je to pre ne výhra. Práve vďaka tomu sú fyzicky, ako aj psychicky odolnejšie.

Deti, ktoré rodičia domácimi prácami vedú k samostatnosti, spolupatričnosti a zodpovednosti, si vedia lepšie zorganizovať čas a sú úspešnejšie v škole.

Od ktorého veku treba deti cielene viesť k pohybu a športu a ktoré aktivity im vyberať?

Čím skôr deti začneme k pohybu viesť, tým skôr sa stane súčasťou ich života. Pohybové hry a aktivity by sme mali vyberať podľa veku, osobnosti aj podľa zdravotného stavu dieťaťa. Organizmus musí byť na daný pohyb pripravený, aby sme ho nepreťažovali. Nie je vhodné pohybový aparát dieťaťa jednostranne zaťažovať. Prejavilo by sa to nielen na jeho fyzickom, ale aj psychickom zdraví.

Malým deťom postačia klasické hry, ako sú naháňačky. Dôležité je zabaviť ich tak, aby mali z pohybu radosť. Staršie deti dokáže k športu pritiahnuť kolektív a ich rovesníci. Deti si berú príklad od rodičov, preto je veľkým plusom, ak sa pohybu venujú aj oni. Deti tak pohyb vnímajú ako bežnú súčasť každodenného života.

Ako v deťoch opäť prebudiť radosť z pohybu, aby chceli odložiť počítače, smartfóny a ísť von hýbať sa?

Najsilnejším motivátorom je vždy rodič, a to aj u starších detí, hoci tie sa ťahajú do rovesníckych skupín. To, čo deti vidia, doslova kopírujú. Ak sa rodičia hýbu, zdravo sa stravujú, dokonca aj to, ako reagujú na záťažové situácie, deti nasávajú a podľa toho sa správajú. Rodičia sú pre deti príkladom. Nemôžu od dieťaťa chcieť, aby sa hýbalo, ak oni trávia väčšinu času pred počítačom a sami sa hýbu minimálne.

Na ktoré signály tela by rodičia mali u detí dávať pozor? Prečítajte si rady fyzioterapeuta

Treba deti k pohybu nejako špeciálne viesť?

Deti sa chcú hýbať. Čím je dieťa mladšie, tým je preň pohyb prirodzenejší. Je to vlastne naša životná potreba. Malé deti vďaka pohybu objavujú svet, objavujú všetko nové vo svojom okolí. Žiaľ, práve rodičia im v mnohom bránia v dobrej viere, že ich tak chránia pred potenciálnymi úrazmi a podobne.

Ako to myslíte?

Časté vety rodičov sú: Neutekaj, nejaš sa, tam nevyliezaj, lebo spadneš. A pritom také lezenie cez prekážky, šplhanie na stromy či lozenie po preliezačkách dopomáha k psychickej pohode detí. Práve vďaka tradičným hrám a aktivitám sa deti naučia vyrovnávať s rizikom, rozvíjajú si zdravé sebavedomie a tým aj svoje emocionálne zdravie. 

Keď dieťa vylezie na strom, neposilňuje si len svalstvo, ale precvičuje aj rovnováhu, jemnú a hrubú motoriku a navyše sa učí kriticky myslieť. Samo sa musí rozhodnúť, pokiaľ môže vyliezť, a rovnako musí vyhodnotiť bezpečnosť. Nehovoriac o pozitívnom vplyve na jeho psychiku, kognitívne funkcie a ďalšie fyzické benefity.

Niektoré deti môžu z kolektívnych športov ťažiť, no u iných môžu vyvolávať vysokú mieru stresu či nepohody.

Rodičovská ochrana je pri malých deťoch dôležitá, nadmerné ochraňovanie detí pred nástrahami života však paradoxne negatívne vplýva na ich fyzický a emocionálny rozvoj.

Mnohí rodičia deti k pohybu motivujú odmenou. Zmrzlina za zvládnutie túry alebo za gól… Je to správne?

Vonkajšia motivácia, motivácia peniazmi alebo akoukoľvek materiálnou hodnotou môže byť dvojsečná zbraň. Na istý čas môže produkovať dobré výsledky, napríklad pri koncentrácii alebo pri dosahovaní určitého cieľa. No ak si na to deti zvyknú, stane sa to súčasťou ich manipulácie a časom už pre ne nič nebude mať takú hodnotu, aby pre to podali nejaký výkon. Takéto deti zvyknú byť aj v dospelosti nespokojné so svojím životom. 

Ak chce rodič motivovať svoje dieťa materiálne alebo finančne − a nielen pri športe − nemal by to robiť často a pravidelne. A čo je najdôležitejšie, materiálnymi vecami by nemal kompenzovať svoju neprítomnosť a nezáujem o dieťa. 

Čo ak sa deťom do nejakého športu priveľmi nechce?

Je dôležité nenútiť deti do niečoho, čo nechcú, aby sme v nich nevybudovali skôr odpor. Radšej im dajme na výber, aby sa samy rozhodli, akou formou sa rozhýbu. Menšie deti veľmi dobre reagujú na rôzne hry, príbehy, rozprávky.

So staršími deťmi sa môžeme porozprávať o tom, prečo je pohyb dôležitý a aké benefity nám prináša. Menšie deti poteší prítomnosť rodičov a tie staršie, ak sa k nim pridajú aj ich priatelia či rovesníci.

Netlačiť je dôležité nielen v športe, ale aj vo vzdelávaní. Práve tým podporíme vnútornú motiváciu dieťaťa, ktorá im zvykne vydržať celý život. Vonkajšia motivácia napr. formou odmien totiž vydrží len určitý čas.

Sú pre deti vhodnejšie kolektívne športy, kde sa navzájom potiahnu?

V prvom rade treba vziať do úvahy osobnosť dieťaťa. Niektoré deti môžu z kolektívnych športov ťažiť, no u iných môžu vyvolávať vysokú mieru stresu či nepohody. Introvertnejšie deti sa cítia lepšie v individuálnych športoch, extroverti, naopak, v kolektívnych. Aj jedno, aj druhé ich veľa naučí a dá im veľa aj z fyzickej a psychickej stránky.

Čím dokážu kolektívne športy obohatiť deti?

Umožnia im lepšie sa napojiť na druhých ľudí, rozvíjajú empatiu, kooperáciu a tímovú spoluprácu. Menšie deti sa vďaka kolektívnym športom naučia spolupracovať, socializujú sa a sú aj viac motivované, pretože sa tešia na hru s ostatnými a na kontakt s kamarátmi.

Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať.

No sú aj výnimky. Preto by mal v prvom rade rodič odsledovať, či sa dieťa na tréning teší. Ak nie, treba zistiť príčinu. Môže to byť dané osobnosťou dieťaťa, môže to byť prístupom rodičov, ale môže byť aj šikanované.

Ako zistiť, ktorý šport je pre dieťa vhodný?

Ak dáme dokopy genetické predispozície dieťaťa, jeho pohybové schopnosti a možnosti tela, vytrvalosť (ktorej sa dieťa vie aj naučiť) a záujmy dieťaťa, vyjdú nám vhodné športy, z ktorých môžeme vyberať. Vhodné športy môžeme zistiť aj na základe športového testovania, nápomocní môžu byť aj tréneri.

Aj tu budujeme na základoch, ktoré deti nadobudli do deviatich rokov. Znamená to, koľko sa hýbali a ako sa o svoje telo starali z hľadiska pohybu. Z dieťaťa, ktoré sa odmalička hýbalo minimálne a s pohybom začalo až okolo jedenástich rokov, ťažko vychováme gymnastu.

Treba však podotknúť, že existujú aj výnimky, keď sa staršie dieťa rozhodlo uspieť v nejakom športe, a práve svojou vytrvalosťou, entuziazmom, záujmom, snahou a pravidelným trénovaním sa mohlo postaviť na stupienky víťazov.

Je pre deti lepšie vyskúšať z každého rožka troška alebo sa odmalička sústrediť na jeden šport a v ňom cibriť svoje zdatnosti?

Dieťa by malo vyskúšať viacero pohybových aktivít, kým sa rozhodne pre jednu, v ktorej sa bude rozvíjať. Pre menšie deti by mala byť dôležitá všeobecná príprava ako ochutnávka zo všetkých športov a všestranný rozvoj. Pevné rozhodnutie prichádza najčastejšie okolo jedenásteho roku.

Čítajte aj: Doprajte svojim deťom prirodzený pohyb a s výberom športu radšej počkajte, radí Matej Tóth

Návrat do kolektívu a socializácia je pre mnohých dospelých po mesiacoch home office pomerne náročné. Je to tak aj u detí?

To, ako rodičia hovorili o vzniknutej situácii, dokáže vo veľkej miere ovplyvniť psychickú pohodu dieťaťa. Rodičia a ich reakcie majú veľký vplyv na emocionálne nastavenie a duševnú pohodu detí. A je jedno, či je to batoľa, pubertiak, adolescent alebo dospelý človek.

Lockdown trval pomerne dlho, čo môže samo osebe spôsobiť náročnejší návrat do normálu. Niektoré deti treba možno iba mierne postrčiť, no niektoré môžu mať s návratom väčšie problémy, a to najmä pre dosah spomínanej situácie na psychiku.

Aké prejavy by si mali rodičia všímať, aby zistili, že ich dieťa má s návratom „do normálu“ pravdepodobne problém?

Môžete si všimnúť, že dieťa je spočiatku opatrné, nesmelé či napäté, no tieto príznaky odznejú v lepšom prípade už po krátkom čase. Dosah na detskú psychiku môže byť aj závažnejší, a to napríklad vo forme depresií a úzkostí, ktoré sa u menších detí môžu prejaviť v správaní. Málokedy povedia, že sú smutné a že sa im chce stále plakať.  Ak si rodičia, starí rodičia, súrodenci či učitelia všimnú, že sa dieťa správa inak ako pred lockdownom, treba zbystriť pozornosť.

Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu.

Skúsme vymenovať niektoré symptómy, pri ktorých by mali zbystriť pozornosť.

Môžu byť plačlivejšie, podráždenejšie, nepozornejšie, viac visieť na svojich rodičoch, boja sa od nich vzdialiť. Staršie deti sa viac uzatvárajú do seba, môžu byť depresívnejšie a úzkostnejšie. Pozorovať môžete aj zhoršenie akademických výsledkov. Môžu tráviť viac času na sociálnych sieťach. Aj tu deti kopírujú správanie a reakcie dospelých na záťažové situácie.

Rodič by mal byť všímavý, nemal by sa sústrediť len na vonkajšie prejavy. S deťmi by sa mal aj pravidelne rozprávať a tráviť s nimi čas. Takýto rodič si skôr všimne, ak s jeho dieťaťom nie je niečo v poriadku.

Je vhodné nastaviť deťom počas leta režim? 

Vďaka rutine a pravidelne opakujúcim sa veciam budujeme u detí stabilitu a psychickú pohodu. K základným rituálom by malo patriť napríklad ukladanie dieťaťa do postele, čítanie rozprávky alebo spoločné stolovanie, ktoré sa, žiaľ, z mnohých rodín vytráca.

Dokonca aj my dospelí sme vo väčšej psychickej rovnováhe, ak máme nastavený režim dňa alebo akýkoľvek denný rituál (ranná kávička). A je jedno, či sme doma alebo niekde na dovolenke.

Ako môže vyzerať zdravý a optimálny pohyb detí počas leta?

Doobedňajšie a podvečerné hodiny bývajú chladnejšie, tento čas môžeme dieťaťu vymedziť napríklad na prechádzky so psom, návštevu parku či hranie  rôznych športových hier.

Nesmieme zabúdať ani na kontakt s kamarátmi či na tábory. Stále však musíme brať ohľad na ich bezpečnosť a dodržiavať protipandemické opatrenia.

Dôležité je dieťa nepreťažovať v akejsi snahe „dohnať” zameškané. Nemusíme mu naplánovať prázdniny do poslednej sekundy. Je potrebné nechať deti aj nudiť sa, aby boli samostatnejšie a rozvíjali si tak kreativitu. Aj v detských táboroch majú deti denný režim nastavený tak, aby mali popoludní priestor na takzvanú nudu, v rámci ktorej robia, čo chcú (samozrejme, v mantineloch vytýčených hraníc). Hoci nám sa to nezdá, pre deti je to plnohodnotne strávený čas.


Hľadáte inšpiráciu, ako si zacvičiť so svojimi deťmi? Zatrénujte si podľa videí Telesná na doma, ktoré vytvorili skúsení tréneri O2 Športovej akadémie Mateja Tótha.

Andrea Antalová

Vyštudovala jednoodborovú psychológiu a v súčasnosti sa venuje najmä športovej psychológii (mentálnemu tréningu a psychologickej príprave športovcov) a školskej psychológii. Organizuje rôzne školenia a prednášky tak pre odborníkov ako aj pre laickú verejnosť – deti aj dospelých. Svoj voľný čas rada trávi v kruhu svojich najbližších. Rada oddychuje aktívne, športom alebo s dobrou knihou na kolenách.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


Ako vybrať mobil pre školáka? Máme pre vás 8 tipov

Čítaj viac

Kto si ešte ani raz neurobil zlú selfie, nech hodí kameňom. Vyskúšajte týchto 11 tipov a stane sa z vás selfie špecialista

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac