Vznikol špeciálny magazín venovaný Slovenskému štátu
Denník N vydal špeciál, ktorý má priblížiť kontroverznú časť slovenských dejín. Magazín sa zadarmo dostane k tisícom študentov.
Autor Sóda
Foto Denník N
Dátum
Slovenský štát patrí medzi najkontroverznejšie obdobia slovenských dejín a jeho odkaz dodnes ovplyvňuje našu spoločnosť a politiku. Pre mnohých, najmä mladých ľudí je však pomerne veľkou neznámou, preto Denník N pri príležitosti 80 rokov od jeho založenia vydal špeciálny magazín venovaný tejto téme.
„Tento rok si pripomíname 80. výročie jeho vzniku a, žiaľ, stále sme sa úplne nedokázali vyrovnať s jeho odkazom. Vysoká podpora extrémistických neofašistických politických síl medzi mladými dokonca ukazuje, že pokiaľ sa tejto téme nebudeme dostatočne venovať, môže sa situácia zhoršovať. Nejde teda zďaleka len o minulosť, o Slovenskom štáte, totalite a útlaku potrebujeme hovoriť aj s ohľadom na našu budúcnosť,“ vysvetľuje riaditeľ vydavateľstva Denníka N Lukáš Fila.
Hoci je magazín v priebehu marca aj v bežnom predaji, v stánkoch a kamenných obchodoch, cieľom vydania bolo podobne ako v prípade predchádzajúcich tém, priblížiť obdobie Slovenského štátu študentom.
Príprava magazínu odštartovala spoluprácou s pedagógmi
Magazín vznikal v priebehu januára a februára tohto roku, pričom celá príprava odštartovala intenzívnou spoluprácou s pedagógmi, ktorí do redakcie písali, načo by sa mal magazín zamerať.
„Od učiteľov sme dostali desiatky podnetov. Je množstvo tém, ktoré by chceli študentom priblížiť, či už ide o historickú úlohu Jozefa Tisa, SNP alebo deportácie,“ opisuje Fila. Zároveň dodáva, že veľký záujem škôl o túto, ale aj ďalšie témy súvisí aj s nedostatkom učebných pomôcok.
V špeciáli nájdete všetky dôležité fakty o Slovenskom štáte aj súvislosti, ktoré pomáhajú k lepšiemu pochopeniu témy. Aby sa predišlo prípadným nepresnostiam, autori konzultovali všetky použité informácie s historikmi.
Vydanie magazínu podporili čitatelia, zadarmo sa dostane k tisícom študentov
Aby mohli magazín pre študentov zabezpečiť bezplatne, poprosil Denník N o pomoc čitateľov. Vďaka ich veľkému záujmu sa podarilo vyzbierať viac ako 28 000 € a cieľovú sumu 10-násobne prevýšiť.
„Považujeme za úžasné, že ľudia sú ochotní podporiť takýto projekt a chápu, že úroveň vzdelanosti v krajine je zodpovednosťou nás všetkých. Samozrejme, v prvom rade by sa o kvalitu mal starať štát, ale je výborné, že ľudia nečakajú so založenými rukami, kým sa stav zlepší, a v rámci svojich možností sú pripravení pomôcť. Spolu s aktívnym záujmom stoviek učiteľov to dáva školstvu nádej,“ približuje Fila.
Vďaka štedrej pomoci sa tak magazín zadarmo dostane do 400 škôl po celom Slovensku a pomôže pri výučbe 36 000 študentov.
Denník N pre školy už predtým pripravil štvoricu vzdelávacích magazínov – o dezinformáciách na Facebooku, kritickom myslení, fungovaní médií a prvej ČSR, pričom záujem o ne medzi pedagógmi v školách stále rastie. „Vďaka tejto dlhodobej práci už máme v školách sieť kontaktov a verím, že sa nám podarilo spraviť si aj dobré meno, takže sa postupne hlásia ďalší,“ opisuje riaditeľ vydavateľstva.
Vydaním magazínu o Slovenskom štáte sa aktivity vydavateľstva pre študentov nekončia. V budúcnosti plánujú vydať materiály o tom, prečo ostať žiť na Slovensku, ale aj o mýtoch spojených s EÚ, o druhej svetovej vojne či o Novembri 89.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí
Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Magdaléna Tomalová
Dátum
Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.
prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.
Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?
Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.
Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?
Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.
Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.
Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.
Musel si byť riadne „cool kid“.
Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.
Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.
S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.
Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?
Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.
Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.
Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.
Odklonil si sa v tom čase od folklóru?
Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.
Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.
Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?
To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.
Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.
Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.
Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?
Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.
Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.
Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.
Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?
Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.
Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.
Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.
Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?
Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.
Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.
Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?
Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.
Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.
Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.
Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.
Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.
Čo sú pre teba dôležité hodnoty?
Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.
Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?
Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.
Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?
Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.
Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.
Rád píšeš texty?
Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.
Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?
Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.
A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.
Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?
Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.
Kto sú tí tvoji hrdinovia?
Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.
Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.
Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?
Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.
Vieš si byť sám sebe kritikom?
Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.
Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?
Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.
Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.
Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.
Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?
Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)
Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.
Jureš Líška
Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.
Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.
Páčil sa vám článok?
(Zatiaľ žiadne hodnotenia)
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
