Príbehy

Životopis má otvoriť dvere, nie povedať všetko

Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.

Autor Sóda

Foto Sóda

Dátum14. 8. 2017

Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.

O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.

Forma vyhráva

Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.

To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Pochváľte sa výsledkami

Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.

Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.

Dizajn by mal byť čitateľný

Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.

Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.

Fotografiu radšej zvážte

Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.

Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.

Úroveň zručností nepreceňujte

Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.

Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.

Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.

Anglický životopis nie je nutnosťou

Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.

Referencie dajte bokom

Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.

Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.

Motivačný list je stále žiadaný

Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.

Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.

Ľudia sa nevedia odprezentovať

Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.

Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.

Vytvorte si reklamu na seba

Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.

Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.

O Kickresume

Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Skaut a podnikateľ Martin Macharik: Sloboda je veľmi dôležitá vec. Nežná revolúcia bola najväčšia udalosť v mojom živote

Hodnotu slobody treba pripomínať aj dnes a učiť o nej aj mladšie generácie.

Autor Šimon Betina

Foto Magdaléna Tomalova

Dátum14. 11. 2025

Martin Macharik vyrastal v čase, keď bol skauting zakázaný a sloboda len vzdialeným snom. Po Nežnej revolúcii ju však naplno prijal – precestoval desiatky krajín, založil firmu, opravil desiatky domov a vdýchol nový život Banskej Štiavnici a jej kalvárii. Dnes hovorí o tom, prečo je sloboda záväzkom, nie samozrejmosťou a prečo má zmysel starať sa o svoje okolie a krajinu.

Narodili sa po novembri ’89, no jeho odkaz vnímajú a šíria. Spoznajte mladých ľudí, ktorí svojou slobodou posúvajú Slovensko vpred.

V rozhovore s Martinom Macharikom sa dočítate:

ako za komunizmu dokázal skauting fungovať v ilegalite,
aké zručnosti sa učia mladí skauti a skautky,
prečo je sloboda dôležitá, ale nemala by byť bezbrehá,
čo človeka naučí stopovanie a cestovanie po viac ako 60 krajinách,
ako sa oprava jedného domu dokáže zmeniť na dvadsaťročný projekt obnovy celého mesta
a prečo by sme nemali čakať, že problémy za nás vyrieši niekto iný.

Skautom ste sa stali už počas komunizmu, keď bol skauting oficiálne zakázaný. Ako je to možné?

Koncom sedemdesiatych rokov sa do Modry, odkiaľ pochádzam, prisťahoval bývalý politický väzeň Pavol Fandák. Venoval sa ochrane prírody a vytvoril aj krúžok ochrancov prírody.

V tom krúžku sme prakticky vykonávali skautskú činnosť – mali sme rovnošaty, družinový systém, letné tábory –, len to slovo sa nesmelo používať, aby z toho neboli problémy. Členom som sa stal, keď som mal osem rokov. Bola to pre mňa najkrajšia časť detstva.

Nebáli ste sa problémov?

To vykrýval náš vodca. Chodil na výsluchy, ale dokázal v tom plávať. Ja som to naplno začal vnímať až tesne pred revolúciou, keď som videl, ako sa starší chalani začali politicky angažovať a aké tlaky na nich boli vyvíjané.

Čo vás naučil skauting?

Toho je hrozne veľa. Keď som mal osem rokov, boli sme týždeň v Prahe v jarnom tábore. V našom oddiele sme sa museli vedieť postarať sami o seba. Predstavte si 8-ročné dieťa, ktoré je týždeň v Prahe a musí si samo nakúpiť, navariť, prezliecť sa. Bola to obrovská škola života. Od rodičov som dostal vreckové 200 korún a naspäť domov som doniesol dve koruny, kým väčšina detí bola už po pár dňoch „švorc“. Bol som na seba hrdý, že som takto zvládol hospodáriť.

Dnes ako manažér cítim, že kľúčovou skúsenosťou pre mňa bolo aj vedenie skautského oddielu. Mal som na starosti 20 detí, musel som im vymyslieť program, riešiť konflikty, motivovať ich… Keď toto robíte zopár rokov, získate zručnosti, aké vás nenaučí žiadna fakulta manažmentu.

Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu.

Ako by ste opísali skauting niekomu, kto s ním nemá žiadnu skúsenosť?

Deti sa formálne vzdelávajú v škole, neformálne doma a potom je tu akýsi tretí priestor mimo školy a rodiny, kde trávia veľa času. Skauting má ambíciu ponúknuť na tento čas zmysluplný a štruktúrovaný program, ktorý deti niekam posunie.

Z mojej osobnej skúsenosti je hlavným cieľom skautingu pripraviť zodpovedných samostatných občanov. Zodpovedných voči životnému prostrediu, ľuďom v ich okolí, sebe samým alebo aj Bohu.

Druhým rozmerom skautingu je samostatnosť. Nemusí byť rovno vojna, stačí, keď sú napríklad záplavy a rodina musí stráviť tri dni v telocvični. Ľudia si nevedia uvariť jedlo z konzervy alebo sa vyspať v spacáku. Skauting sa snaží pripraviť deti aj na takéto situácie.

Akú rolu hrá v skautingu komunita?

Deti potrebujú kolektív rovesníkov, lebo v istom veku je najviac formujúce to, čo zažijeme v ňom. Buď sa tento kolektív spontánne vyskladá na ulici, so všetkými otáznikmi a nástrahami, alebo to môžu rodičia skúsiť cez skauting.

Skauting pomáha budovať aj sociálne zručnosti. Deti, ktoré nie sú v kolektíve, majú menej príležitostí učiť sa riešiť konflikty. A potom prídu do dospelosti, bývajú s partnerom a objavia sa situácie, na ktoré ich nik nepripravil. Má byť okno v obývačke otvorené alebo zatvorené? Má hrať hudba v pozadí alebo nie? Keď je človek naučený rozhodovať sa len podľa seba, narazí – a ak aj ten druhý vyrastal sám, vznikne konflikt.

Do konfliktu treba vstupovať s pochopením, nie s cieľom vyhrať ho. To je niečo, čo sa človek učí len v spoločnosti iných – keď je odkázaný dohodnúť sa, hľadať kompromisy, rešpektovať iné názory. V skautingu to deti zažívajú prirodzene. Dva týždne v tábore, v jednom stane – musia sa dohodnúť, spolupracovať, niekedy sa aj pohádať, ale potom to vyriešiť. To sú tie skutočné sociálne zručnosti.

Okrem praktických zručností ponúka skauting deťom aj hodnotové ukotvenie. Snaží sa ich viesť k tomu, aby boli aktívnymi členmi spoločnosti a duchovne bohatými či slobodnými ľuďmi. Čo znamená sloboda pre vás osobne?

Mám pocit, že môj zážitok so slobodou je generačne neprenosný, lebo som prakticky a emocionálne zažil, čo je to komunizmus. Našťastie som to vnímal len krátko, čiže tým nie som výrazne poznačený, ale totálne si to pamätám.

Keď prišla revolúcia, bola to najväčšia udalosť v mojom živote. Vplyv novembra ’89 u mňa ešte donedávna emocionálne prevyšoval všetky moje ďalšie úspechy a zážitky.

Sloboda je pre mňa strašne dôležitá vec, ani to neviem opísať, je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Uvedomujem si, aký obrovský rozdiel je medzi tým, čo bolo predtým, a tým, čo máme teraz.

Obávam sa však, že tí, čo neslobodu nezažili, nie sú celkom schopní rozumieť hodnote slobody. Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k nej dokáže získať len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Môže mať človek priveľa slobody?

Áno, myslím si, že hej. Ľudia majú pocit, že sloboda znamená, že si môžu robiť, čo len chcú. Ale tak to proste nie je. Vaša sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka. Bezbrehá sloboda je ilúzia, ktorá ľuďom škodí.

Vy ste slobodu, ktorú ste získali po páde komunizmu, naplno využili na cestovanie. Navštívili ste už viac ako 60 krajín. Kde sa vo vás prebudila láska k cestovaniu?

Cestovanie ma už od detstva strašne vzrušovalo. Mama mala k nemu podobný vzťah, aj keď nemala veľa možností cestovať. Mali sme však strýka v Kalifornii, ktorý k nám každý rok chodil na prázdniny. Vždy to bolo, ako keby prišlo UFO – rozprával, kde všade bol, čo všetko zažil, a ja som ho napäto počúval.

V živote som ukradol len jednu vec, a to školský atlas. Mám ho dodnes. Strávil som nad ním stovky hodín a zakresľujem si tam všetky svoje cesty.

Akú krajinu ste navštívili naposledy?

Prednedávnom sme sa vrátili z južnej Afriky, navštívili sme Botswanu, Namíbiu, Zimbabwe. A začiatkom roka som bol so šestnásťročným synom v Azerbajdžane a Gruzínsku. Manželka nám dovolila ísť len pod podmienkou, že nepôjdeme do Náhorného Karabachu ani na demonštráciu do Tbilisi. No, nevyšlo to, boli sme tam aj tam. (smiech)

Chcel som, aby syn trošku videl svet. V Náhornom Karabachu videl, ako je všetko zbombardované, a na demonštrácii v Tbilisi pochopil, čo znamená bojovať za slobodu. Ľudia sú tam v bezvýchodiskovej situácii, človeka z toho až mrazí. Myslím si, že aj syn to cítil. To je to vzdelávanie o slobode.

Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Pomáha vám cestovanie rozširovať obzory a získavať nové pohľady? Mali by cestovať všetci?

Určite. Cestovanie pomáha pochopiť, ako svet funguje. Aj deťom som hovoril, nech cestujú, čo to dá. Ale nemal by to byť len taký hedonizmus, „selfíčka“ na pláži a all-inclusive hotely. Kľúčové je snažiť sa pochopiť, ako funguje daná krajina a jej spoločnosť. Zažiť, čo oni riešia a ako žijú. Navštevovať najväčšie turistické atrakcie je často zbytočné. Vedľajšie uličky vám o celej krajine povedia viac.

Veľa som stopoval a bola to tá najlepšia škola geopolitiky. No treba sa o to zaujímať. Zažil som kopu stopárov, ktorí precestovali viac ako ja, ale podľa mňa sa nič nenaučili. Mali zoznam, kde všade boli, čo všetko videli, ale nič sa nenaučili od ľudí, ktorých stretli. Ja som bol rád, keď som si stopol jehovistu alebo poslanca, zaujímalo ma, ako žijú, rozprávali sme sa donekonečna. Zvedavosť je podľa mňa najdôležitejšia vlastnosť.

Okrem krajín ste „precestovali“ aj kariérami – boli ste vo vedení slovenského skautingu, zabŕdli ste do politiky, máte stavebnú firmu aj penzión. Často to boli veľké životné zmeny. Čo vám pomáha robiť správne rozhodnutia?

Nemyslím si, že mám na to recept. Celú strednú školu som si myslel, že budem študovať kartografiu, a nakoniec som išiel na geológiu. A teraz sa venujem stavebníctvu, pamiatkam a manažmentu, čo je tiež niečo úplne iné.

Dôležitá je flexibilita a pripravenosť na zmenu. Treba s ňou počítať. Ako sa hovorí v skautingu, treba byť pripravený. Možno tú zručnosť nikdy nevyužiješ, možno nikdy nebudeš potrebovať zakladať oheň z vlhkého dreva, ale je lepšie byť pripravený na všetko. Vždy keď prišla nejaká nová pracovná ponuka a videl som, že mám zručnosti, ktoré by sa na ňu hodili, povedal som si, že to vyskúšam.

Jedna z vecí, ktoré ste si pomerne úspešne vyskúšali, je obnova Banskej Štiavnice, ktorej sa venujete už 20 rokov. Ako sa to celé začalo?

Miestny skautský zbor za korunu kúpil budovu, kde je dnes Skautský dom. Podmienkou bolo, že musia do jej rekonštrukcie investovať v prepočte asi 2 milióny eur. V Banskej Štiavnici sa vtedy dali takto lacno kupovať nehnuteľnosti, lebo tu bolo veľa zničených a rozpadnutých domov.

Pustili sa do rekonštrukcie, ale v istom bode začali dochádzať financie. Tú budovu by sme museli vrátiť, čo by bolo veľmi nepríjemné, keďže sme už boli v polovici projektu. Často som to sem chodil riešiť a nakoniec som sa sem presťahoval aj s rodinou s tým, že tento problém skúsim vyriešiť osobne na mieste.

Našťastie sa to podarilo relatívne rýchlo a nám sa tu zapáčilo, tak sme tu ostali. Pôvodne sme mysleli, že maximálne na 5 rokov. A sme tu už 20 rokov.

Ako sa mohlo stať, že v takom bohatom banskom meste bolo tak veľa zničených domov?

Úpadok Banskej Štiavnice sa začal už pred viac ako 150 rokmi krízou baníctva v regióne. Bane boli vyťažené, vo svete sa našli lepšie ložiská a profitabilita klesala.

A to najhoršie prišlo po druhej svetovej vojne. Komunisti nevedeli hospodáriť a toto mesto bolo svojimi podmienkami naozaj náročné. Boli tu veľké domy, v ktorých kedysi žili bohatí mešťania, a nasťahovali sa do nich bežní ľudia, ktorí nemali peniaze na ich údržbu. A keď niečo neopravujete 40 rokov, aj to tak bude vyzerať.

Ak niekto nemá osobnú skúsenosť s absenciou slobody, úctu k slobode získa len hlbokým vzdelávaním o histórii.

Ako ste sa od rekonštrukcie Skautského domu dostali k rekonštrukciám ďalších domov v Banskej Štiavnici a nakoniec aj k samotnej kalvárii?

Ja som dovtedy veľa o stavebníctve nevedel, ale práce na Skautskom dome ma mnohému naučili. Potom prišla možnosť lacno kúpiť ďalšiu zrúcaninu a mne to pripadalo ako dobrý nápad. (smiech) Dnes je z nej pekný penzión.

To bolo obdobie, keď tu nehnuteľnosti boli ešte lacné. Keďže som veľa cestoval, videl som, ako mestá vyzerajú vonku, aké pekné dokážu byť a že to môže byť aj biznis. Začali sme nakupovať nehnuteľnosti na úvery, opravovať ich a potom predávať. Takto sme už opravili asi 30 domov. A kalvária prišla popri tom.

Jej opravu ste iniciovali vy?

Keď som sem prišiel pred 20 rokmi a videl som, v akom je katastrofálnom stave, nechápal som prečo. Veď všade inde by to bola atrakcia ako Eiffelovka. Všetci mi hovorili, že je to komplikované a drahé a že to už skúšali aj väčší ako ja a nedali to.

Vždy keď počujem, že sa niečo nedá, trochu ma to provokuje. Zobral som si to teda na starosti s požehnaním pána farára. Podľa mňa ani neveril, že to pôjde, ale išlo to. A nebol som na to sám, stretol som architektku Katku Voškovú, ktorá téme rozumela z odbornej stránky a dodnes spolupracujeme.

Rekonštrukcia kalvárie je náročný projekt. Čo vám dávalo nádej, že to zvládnete?

Ja som celoživotný optimista. V mladosti som zažil, že sa veci dokážu zlepšiť, tak mi to ostalo. Pri kalvárii sme sa do toho pustili s tým, že všetko sa dá spraviť, keď sa chce. A keď sa to podarí, bude to super; keď sa to nepodarí, tak sa to nepodarí.

Plánovať si život veľmi dopredu, robiť si veľké plány a upínať sa na konkrétne výsledky je nebezpečné pre vlastné psychické zdravie. Treba byť pripravený na to, že niečo môže nevyjsť. Príliš sa nefixovať. Ako som hovoril, treba byť pripravený a otvorený zmenám.

Ako vnímate, že ste museli prísť až vy, aby sa to vyriešilo? Čo hovoríte na to, že občianska spoločnosť musí do istej miery suplovať inštitúcie?

Myslím si, že historicky na našom území verejná správa a štát nikdy veľmi nefungovali. Ak ľudia chceli mať viac, ako dokázal ponúknuť štát, museli sa o to pričiniť sami.

Nečakať, že to niekto urobí za mňa. Ako keby sme tú krajinu ani nevlastnili. Ale občiansky princíp západnej liberálnej demokracie hovorí, že je to naša krajina, naše veci, a teda aj naša robota a naša zodpovednosť.

Aj príbeh kalvárie je dlhý. Viem, prečo dopadol tak, ako dopadol, ale to už nezmením. Môžem to však opraviť. „Kto to má robiť, keď nie ty?“ hovorím deťom na skautingu. Ľudia by mali cítiť zodpovednosť za svoje okolie.

Martin Macharik

Narodil sa v Modre, no viac ako dve desaťročia žije s rodinou v Banskej Štiavnici. Vyštudoval geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od detstva je aktívnym skautom, pôsobil ako riaditeľ Ústredia slovenského skautingu a dnes zastáva pozíciu hospodára organizácie. Popritom podniká v oblasti stavebníctva, turizmu a pamiatkovej obnovy. V Banskej Štiavnici sa zaslúžil o záchranu kalvárie a obnovu približne 30 historických domov. Je ženatý a má dvoch synov a dcéru.