Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Životopis má otvoriť dvere, nie povedať všetko

Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.

Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.

O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.

Forma vyhráva

Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.

To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Pochváľte sa výsledkami

Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.

Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.

Dizajn by mal byť čitateľný

Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.

Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.

Fotografiu radšej zvážte

Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.

Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.

Úroveň zručností nepreceňujte

Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.

Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.

Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.

Anglický životopis nie je nutnosťou

Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.

Referencie dajte bokom

Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.

Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.

Motivačný list je stále žiadaný

Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.

Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.

Ľudia sa nevedia odprezentovať

Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.

Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.

Vytvorte si reklamu na seba

Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.

Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.

O Kickresume

Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Program FILIP ľudí sprevádza, podporuje, motivuje a premieňa odhodlanie na konkrétne kroky.

Na Luníku IX žije približne 5-tisíc ľudí – za týmto číslom sú konkrétne mená a príbehy. Monika Gažiová je jedným z nich. Kedysi čelila exekúcii a dlhom, dnes pracuje štvrtý rok ako omama pre neziskovku Cesta von a so svojím manželom a deťmi pripravuje výstavbu prvého vlastného domu.

Obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra. Prečítajte si, ako dostávajú mladí ľudia v Zebra kluboch pochopenie, ktoré im často v rodine chýba

Generačná chudoba neznamená len nedostatok peňazí – ľudia vo vylúčených komunitách často nemajú ani skúsenosť so stabilitou, vzormi, ktoré by im ukázali cestu, alebo s niekým, kto by ich podporil. A práve v tom spočíva zmysel programu FILIP.

Mentori a mentorky sprevádzajú rodiny žijúce vo vylúčení a sociálnej núdzi na ceste von z chudoby. Pomáhajú im zorientovať sa v zložitých životných situáciách, hospodáriť s peniazmi a krok za krokom si budovať stabilnejšiu budúcnosť – presne tak, ako pomohla mentorka Silvia omame Monike.

V rozhovore s Monikou Gažiovou a jej mentorkou Silviou Bartošovou sa dočítate:

  • ako náročné je plánovať budúcnosť, keď každý deň rozmýšľate, ako vyžijete, 
  • prečo sa v komunite očakáva, že keď máte peniaze, automaticky požičiate svojim blízkym,
  • prečo si ľudia v chudobe doprajú hneď, keď môžu,
  • prečo sa od žien neočakáva, že pôjdu do práce,
  • ako môže dôvera a podpora od druhého človeka zmeniť pohľad na situáciu, ktorá sa zdá byť neriešiteľná,
  • ako Monika so Silviou začali a ako sa dostali k plánu výstavby domu.

Monika, na Luníku IX ste vyrastali, dnes tu spolu so Silviou pomáhate iným. Poznáme ho z počutia, no málokto z majority ho aj navštívil. Čo pre vás tento priestor znamená a ako sa v ňom žije dnes?

Monika: Žijem tu od detstva a som tu spokojná, hoci je pravda, že v 21. storočí by sme mohli mať aj lepšie podmienky pre život – v niektorých bytovkách sa dá voda pustiť len cez dobíjacie karty, iní nezvládajú platiť ani nájom. Pre dlhy potom nemajú prístup k elektrine a večery trávia pri sviečkach. Teplo z radiátorov je pre mnohé rodiny stále nedostupný luxus. Kúria si v pieckach drevom, ak naň vôbec majú.

Pracujem tu ako omama (omama je žena z komunity, ktorá pracuje s deťmi od 0 do 4 rokov priamo v domácnostiach – hrá sa s nimi, rozvíja ich schopnosti a zároveň podporuje rodičov v tom, ako s deťmi tráviť zmysluplne čas, pozn. red.) a vnímam, že niektoré mamy sú veľmi motivované, chcú sa zlepšovať a robiť pre svoje deti maximum. Podobne je to s mužmi. Hoci majú chuť pracovať, bariéry sú veľké. Boja sa odmietnutia, že nezvládnu pohovor. Rómčina je navyše ich prvý jazyk.

Silvia: Na Luníku sa za posledné roky urobilo veľa dobrých krokov. Mnohí tunajší obyvatelia sa snažia presadiť zmenu a Monika je jednou z nich – pôsobí aj v mestskej rade, je hlasom komunity.

Monika: Situácia Rómov na Slovensku bola pred dvadsiatimi rokmi oveľa horšia, veľa ľudí preto odišlo do zahraničia. Časť mojej rodiny tiež, tak sme s manželom začali bývať v byte mojej tety. Keďže neplatila nájomné, exekútor začal vymáhať niekoľkotisícový dlh odo mňa. Bola som bez práce a nevidela som žiadne východisko.

No dnes už štvrtý rok pracujete ako omama – pracujete s rodinami s malými deťmi v komunite. Čo všetko tomu predchádzalo?

Monika: Som vyučená cukrárka, ale po skončení strednej školy som nepracovala. V našej komunite nie je bežné, aby žena chodila do práce – navyše, môj manžel mal vždy prácu, a tak som bola doma s deťmi. Tu sa od žien očakáva, že sa budú starať o domácnosť.

Celé dni som trávila doma s deťmi, nevedela som nič o svete. Nedovolila som si nikam odísť, pretože ma brzdil strach. V hĺbke duše som však vždy túžila pomáhať druhým a vedela som, že ak chcem pracovať, musím pre to niečo urobiť.

Jedna rehoľná sestra, ktorá učí moju dcéru, mi povedala o občianskom združení Cesta von. Vraj bude na našom sídlisku výberové konanie na omamy. Záujem o miesto bol obrovský. Mnohé ženy to však vzdali, pretože by museli vycestovať na štyri dni na školenie.

Nakoniec som sa omamou stala a odkedy pracujem s rodinami, vidím svet inak. Začiatky boli ťažké, no veľmi mi pomohla aj moja mentorka Silvia z programu FILIP.

Ak človek cíti dôveru a bezpečie, prirodzene s nimi prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Program FILIP pôvodne vznikol ako podpora pre omamy, ale mentori dnes sprevádzajú aj ďalšie rodiny. Ako ste spolu začali spolupracovať?

Silvia: Ukázalo sa, že podporu potrebujú nielen omamy, ale aj rodiny, ktoré navštevujú. Našou snahou je poskytnúť ľuďom v chudobe podporu a posilniť ich finančné aj nefinančné zdroje.  S rešpektom a dôverou motivujeme dospelých, ktorí chcú aktívne zmeniť svoju životnú situáciu, aby si mohli plniť svoje ciele a sny.

Monika mala veľké odhodlanie, ale aj podporu od svojho muža. Mala jasný cieľ – vymaniť sa z dlhov, mať lepšiu budúcnosť. A chcela, aby jej deti mohli študovať.

Azda najťažšie pre Moniku bolo postaviť sa čelom k problémom. Potrebovali sme sa zorientovať v dlhovej situácii, zistiť, v akej výške dlhy sú, postupne sme spoločne nastavili splátkové kalendáre. Začali sme budovať finančnú rezervu, pravidelne sme sledovali Monikine príjmy a výdavky, ako aj celý rodinný rozpočet. Dnes spláca dlh mestu, vstúpila do projektu bývania a krok po kroku ide za svojím cieľom.

Peniaze sú citlivá téma. Mnohí o nich neradi hovoria, ale potrebujeme ich všetci. Ako sa podľa vás v prostredí, z ktorého pochádzate, o peniazoch premýšľa a ako sa s nimi narába?

Monika: Je to veľmi individuálne. Keď ľudia dostanú peniaze, väčšina si najprv urobí zásoby – nakúpi potraviny a ďalšie základné veci. Zvyšok často minú na oblečenie alebo niečo, čo ani nepotrebujú.

Nie je za tým ľahkovážnosť. Je to často spôsob, ako si dopriať radosť, pretože nemajú žiadnu víziu do budúcnosti. Žijú prítomnosťou, v ktorej si chcú aspoň niečo užiť.

Silvia: V generačnej chudobe to funguje takto: keď nemám, nešetrím, a keď mám, konečne si môžem niečo dovoliť. Je to o pocite, že si môžem dopriať aspoň niečo, keď mi konečne príde výplata alebo podpora – aspoň na chvíľu môžem mať to, čo si iní bežne doprajú.

V generačnej chudobe majú najväčšiu hodnotu ľudia. Systém ja pomôžem tebe, ty mne, je pre nich úplne prirodzený a pre prežitie priam kľúčový. Aj pre Moniku bolo ťažké povedať blízkym: „Prepáč, teraz ti nemôžem pomôcť, lebo potrebujem šetriť.“ No napriek tomuto vnútornému boju to dokázala. Uvedomenie, že pre vlastnú i rodinnú prosperitu sa musí v prvom rade sústrediť na seba a svojich najbližších, bolo pre Moniku prelomové.

V prostredí, kde vám druhí dávajú najavo, že ste menejcenní, sebadôvera rýchlo klesá. Ľudia žijúci v chudobe to zažívajú často.

Monika, Silvia spomínala, že najťažšie bolo pre vás povedať blízkym: „Teraz ti nemôžem pomôcť.“ Čo pre vás osobne bolo najväčšou zmenou pri uvažovaní o hospodárení?

Monika: Mentoring so Silviou ma naučil šetriť. Hneď ako mi príde výplata, automaticky ju presúvam na sporiaci účet. Peňazí sa nedotýkam, ukladám si ich na rezervu.

Silvia mi však pomohla, aby som si mohla splniť svoj najväčší sen o vlastnom domove. Vždy som snívala o domčeku a medzičasom sa mi podarilo nájsť pozemok a odkúpiť ho od mesta, už len čakáme na stavebné povolenie. S manželom čoskoro začneme stavať na Luníku poschodový dom. Bude mať obývačku, izby pre deti a veľkú kuchyňu.

Ak dcéra nájde dosť odvahy, pôjde študovať na univerzitu. Mali by sme prvú vysokoškoláčku v rodine.

To je veľmi pekné, držíme vám palce, aby ste naďalej napredovali. Vďaka práci omamy ste stretli mnoho rodín a detí. Čo im podľa vás najviac pomáha rásť a veriť si?

Monika: Čím má človek vyššie vzdelanie alebo prístup práci, tým lepšie. Ak deti okolo seba nemajú vzory a nevzdelávajú sa, je to pre ne ťažké. Zrazu idú na výlet so školou a pozerajú sa okolo seba, v akom svete sa to ocitli.

Deti často nemajú hračky – ak ich aj majú, nevedia sa s nimi hrať. Odhodia ich a nechajú tak, pretože nevedia, čo s nimi. Omamy ich v programe napríklad učia, ako s nimi narábať a ako si ich môžu odložiť na neskôr. 

Nad mnohými rodinami, ktoré skončili v programe, často rozmýšľam, ako sa im darí a kam sa posunuli. Keď počujem o ich malých úspechoch, vždy si poviem, že to má zmysel – často napríklad počúvam, ako ich v materskej škole chvália, že sú šikovné a učenlivé.

Silvia, každé písmenko v názve programu FILIP nesie nejaký odkaz. I napríklad znamená internú motiváciu. Ako ju vzbudzujete?

Silvia: Väčšina rodín, ktoré sa do programu vstúpia, majú svoj sen alebo cieľ, chcú niečo zmeniť – problémom je, že často nevedia ako. Majú dlhy, nevyriešené veci s mestom alebo čelia iným prekážkam.

Je dôležité, aby do programu vstupovali dobrovoľne. Aby vedeli, čo chcú zlepšiť, a my ich v tom môžeme podporiť. Náš prístup je ľudský a rešpektujúci a naša práca je založená na vzájomnej dôvere. Vstupujeme do rodín, do ich súkromia, odhaľujú nám svoju zraniteľnosť. Spoločne sa snažíme realisticky zhodnotiť, čo je možné zmeniť a čo nie.

V generačnej chudobe motivácia rýchlo klesá, aj preto sú motivačné rozhovory veľmi dôležité. Hovoríme im, že veľké sny sú krásne, ale vedú k nim malé kroky. A práve krok po kroku spolu plánujeme a vysvetľujeme, čo všetko je potrebné na ceste urobiť.

Keďže mnohí nemajú prístup k vode, elektrine a majú slabú hygienu, nemajú naplnené ani základné potreby – potom je veľmi ťažké rozmýšľať a pracovať na vyšších ľudských potrebách.

Mať sen nestačí. Treba na ňom pracovať a nevzdávať sa, aj keď cesta nie je vôbec jednoduchá.

A ako sa do programu dostalo písmeno L ako láska?

Silvia: Láskavosť je základom medziľudských vzťahov – bez láskavosti sa to ani nedá. Ľudský prístup s láskavosťou idú pri našej práci ruka v ruke. Potom človek cíti aj dôveru a bezpečie, s nimi prirodzene prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Ľudia žijúci v náročnom prostredí generačnej chudoby majú nižšiu sebadôveru. Najmä v spoločnosti, kde im majorita dáva pocítiť, že existujú ľudia prvej a druhej kategórie. Bežne sa stretávajú s predsudkami.

Zabúdame však na to, že ak sa budú mať zle, budeme sa mať zle všetci. Aj preto ich potrebujeme potiahnuť na vyššiu úroveň, aby mali kvalitnejší život a naplnené základné potreby. Aby pracovali, vzdelávali sa, dokončili si aspoň odborné školy. Ak sa na to vykašleme, budeme tu mať ľudí, ktorí budú nevzdelaní, negramotní, bez pracovných návykov a zručností. Kde sa to má takýto človek naučiť, ak o neho nikto nejaví záujem?

Program FILIP je dlhodobý a zmeny sa dejú postupne. Čo všetko vám ukazujú príbehy ľudí ako Monika, ktorá bude stavať s rodinou svoj domček? A aké posuny sledujete v komunitách najčastejšie?

Silvia: Každý polrok sledujeme, aké posuny v rodinách nastali. Zároveň musíme byť úprimní, že ide o komplexný problém, ktorý často nezávisí len od ľudí žijúcich v chudobe. Veľakrát sú to aj systémové bariéry, ktoré im znemožňujú začať nový život.

Výsledky neprichádzajú rýchlo a skokovo. Spolupráca s rodinou trvá tri aj viac rokov. Niektorí si časom nájdu prácu, stabilizujú sa alebo sa im darí vyriešiť legalizáciu stavieb. Žiaľ, aj tu narážame na legislatívne prekážky.

Snažíme sa prinášať trvalé zmeny a podporovať rodiny na ich vlastnej ceste. Lebo keď majú ľudia podporu a niekoho, kto ich berie vážne, rešpektuje ich rozhodnutia bez odsúdenia a verí im, dokážu viac, než si sami mysleli.


Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program FILIP, ktorý pomáha rodinám nachádzať vlastnú cestu k stabilite.

Monika Gažiová a Silvia Bartošová

Monika vyrastala na Luníku IX, kde dodnes žije a pracuje ako omama – vyškolená žena z komunity, ktorá pomáha deťom od útleho veku (od 0 do 4 rokov) rozvíjať sa doma pred nástupom do škôlky. Zapojila sa aj do dlhodobého programu FILIP, ktorý podporuje dospelých z vylúčených lokalít na ceste von z generačnej chudoby. Jej mentorkou sa stala Silvia, ktorá ju sprevádzala pri oddlžení, budovaní rezervy aj plnení sna o vlastnom dome.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.