Príbehy

Životopis má otvoriť dvere, nie povedať všetko

Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.

Autor Sóda

Foto Sóda

Dátum14. 8. 2017

Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.

O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.

Forma vyhráva

Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.

To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Pochváľte sa výsledkami

Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.

Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.

Dizajn by mal byť čitateľný

Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.

Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.

Fotografiu radšej zvážte

Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.

Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.

Úroveň zručností nepreceňujte

Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.

Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.

Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.

Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.

Anglický životopis nie je nutnosťou

Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.

Referencie dajte bokom

Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.

Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.

Motivačný list je stále žiadaný

Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.

Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.

Ľudia sa nevedia odprezentovať

Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.

Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.

Vytvorte si reklamu na seba

Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.

Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.

O Kickresume

Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.