Mnohí vyštudujú kvalitné školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš z Kickresume radia, ktorým chybám by ste sa mali vyvarovať.
Autor Sóda
Foto Sóda
Dátum
Personalisti strávia nad vaším životopisom maximálne desať sekúnd. Dnes už nie je ani zďaleka zarážajúce meniť prácu hoci aj každý rok. Skutočnosť je taká, že vo firmách čakajú na jednu pozíciu niekedy aj stovky životopisov. Dosiahnuté vzdelanie a počet pracovných skúseností na prvý pohľad zamestnávateľa nezaujmú.
O tom, čo môže odlíšiť váš životopis od iných, ktorým chybám by ste sa pri jeho písaní mali vyhnúť, a s čím sa oplatí v CV naopak pochváliť, sme sa porozprávali so šikovnými Slovákmi, zakladateľmi Kickresume, online nástroja na tvorbu pekných a funkčných životopisov.
Forma vyhráva
Nástroj na tvorbu životopisov, ktorý Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš spolu pred pár rokmi vytvorili, bol riešením problému, s ktorým bojovali ešte počas štúdia na vysokej škole. Dnes sa stretávajú každý deň so životopismi z celého sveta.
To, čo je podľa nich na dobrom CV najdôležitejšie, nie je počet odpracovaných rokov ani pekná fotografia. “Dobré CV by malo mať jednu stranu, ale omnoho dôležitejšie je to, aby v ňom boli relevantné informácie bez zbytočných omáčok. Najlepšie je dať do CV niečo, čo ukazuje priamo vaše výsledky,” tvrdí Tomáš Ondrejka.
Pochváľte sa výsledkami
Popis pozície nestačí, v životopise zaujímajú zamestnávateľov predovšetkým výsledky a váš osobný benefit, ktorý môžete zamestnávateľovi ponúknuť. “Ak niekto napríklad dokázal zvýšiť tržby firmy o 30%, mal by to v CV mať. Životopis je predovšetkým vaša osobná reklama,” vysvetľuje Tomáš.
Aj pri písaní životopisu platí, že kvalita vyhráva nad kvantitou. Vyberte iba pracovné skúsenosti, ktoré by mohli potenciálneho zamestnávateľa na prvý pohľad zaujať. “CV by človeka malo dostať na pohovor, nie ukázať úplne všetko, čo človek robil,” dopĺňa.
Dizajn by mal byť čitateľný
Dbajte na to, že životopis by mal byť predovšetkým ľahko čitateľný. Prekombinované písmo a farby mu môžu, ublížiť. “Ak zlepšíte čitateľnosť životopisu, máte oveľa väčšiu šancu, že si vás personalista vyberie. Dizajn nie je len o tom, že CV vyzerá pekne. Ide hlavne o to, aby sa dobre čítalo a obsahovalo aj dostatok bieleho miesta,” vysvetľuje úlohu vizuálne pekného formátu Peter Ďuriš.
Tomáš a Peter vytvorili v rámci Kickresume na začiatku šesť šablón, ktoré dopĺňali postupne. Napriek tomu sa stretávajú denne s nápaditými prevedeniami. “Niekedy vidíme naozaj zaujímavé kombinácie. Mali sme tu už fotku na výraznom červenom pozadí alebo aj fotografiu Homera Simpsona,” spomína Tomáš.
Fotografiu radšej zvážte
Ak si myslíte, že fotografia je nutnosťou, ste na omyle. Podľa Tomáša je najlepší životopis bez fotky. Samozrejme, záleží na pozícii, na ktorú sa hlásite. Môže vám pomôcť, ale aj do veľkej miery ublížiť. “V severských štátoch musí byť CV spravené tak, aby personalista nevedel, či je uchádzač žena alebo muž, akého je náboženstva alebo farby pleti,” objasňuje Peter Ďuriš.
Ak budú chcieť firmy zistiť o vás viac, presne vedia, kde si tieto informácie dohľadať. “Tie najúspešnejšie svetové firmy si vaše meno zadajú do systému a automaticky im vyhodí všetky linky na sociálne siete, na ktorých pôsobíte,” dopĺňa Peter. Práve preto by sme si mali dvakrát premyslieť to, čo zo svojho života uverejníme na sociálne siete.
Úroveň zručností nepreceňujte
Zručnostiam by sme mali pri tvorbe životopisu vyčleniť rovnakú dôležitosť ako pracovným skúsenostiam. “Schopnosti ako emailová komunikácia alebo práca s počítačom sú zabitým miestom v CV,” tvrdí Tomáš Ondrejka.
Ešte stále je najväčší dopyt po kandidátoch, ktorí ovládajú Excel. V tomto prípade by sa človek ale nemal preceňovať. “Bežne sa stáva, že ľudia majú v CV zručnosť pokročilý, no keď im dajú na pohovore vypočítať určitú funkciu, zistia, že sú v podstate začiatočníci. Je lepšie, keď človek prizná, že niečo nevie, no chce sa to naučiť. Firmy väčšinou úprimnosť ocenia,” vysvetľuje Tomáš.
Zručnosti spomenuté v životopise by mali byť kombináciou vašich technických zručností, ale aj osobnostných vlastností, ktoré sú pre zamestnávateľov momentálne najdôležitejšie. Ohodnotiť samého seba môže byť náročné a málokedy objektívne.
Dnes už existuje množstvo nástrojov, ktoré vám na základe otázok prezradia vaše slabé a silné stránky. V Kickresume to vyriešili hravou formou. Vyvinuli špeciálne hry, z ktorých dostanete 40 výsledkov vrátane odporúčaní, na akú pozíciu na trhu sa hodíte najviac.
Anglický životopis nie je nutnosťou
Častou otázkou je jazyk, v ktorom má byť životopis napísaný. Nie je pravidlom, že s angličtinou máte vyhraté. Nadnárodné spoločnosti sú s angličtinou stotožnené, no niektoré slovenské alebo české firmy si komunikáciu v rodnom jazyku priam vyžadujú. “Posielať životopis v angličtine firme, ktorá pôsobí výhradne na slovenskom trhu, je zbytočné,” uzatvára Tomáš.
Referencie dajte bokom
Bežne sa stretnete so životopismi, ktoré obsahujú okrem pracovných skúseností, vzdelania a zručností aj krátke referencie od bývalých zamestnávateľov alebo kolegov. Pred odoslaním CV túto kolonku radšej zvážte.
Personalisti sú väčšinou skúsení pracovníci, ktorí si v prípade záujmu o referencie vedia tieto informácie dohľadať. “Ak zamestnávatelia vyžadujú referencie, v popise pozície to väčšinou napíšu. Lepšie ako písať ich do životopisu je poslať ich v priloženom dokumente. Ak veľmi chcú, vášho bývalého zamestnávateľa nebudú váhať kontaktovať, prípadne si informácie dohľadajú na profesionálnej sieti LinkedIn,” vysvetľuje Tomáš.
Motivačný list je stále žiadaný
Pre niektorých zamestnávateľov je motivačný list dôležitejší ako samotný životopis. Práve vďaka motivačnému listu vie personalista o vás zistiť viac. Kým životopis by mal byť skôr o človeku, v motivačnom liste by ste mali prejaviť konkrétny záujem o pozíciu v danej firme. “Aj motivačný list môže vizuálne ladiť s CV a dopĺňať ho,” vysvetľuje Peter.
Doplnkovým zdrojom informácií pre zamestnávateľa môže byť napríklad aj personalizovaná webová stránka, vďaka ktorej si vás firmy vedia dohľadať prakticky kedykoľvek.
Ľudia sa nevedia odprezentovať
Aj keď to znie pre niekoho jednoducho, osvojiť si základné kroky pri tvorbe CV je pre niektorých ľudí obrovským problémom. Problém s prezentáciou majú predovšetkým absolventi. “Vyštudujú prestížne školy, no stroskotajú na tom, že ich nikto nenaučil písať dobré CV. Majú zručnosti, sú vymakaní, no napíšu také CV, že by ich nezobrali nikde,” opisuje súčasnú situáciu na trhu Tomáš Ondrejka.
Podľa neho práve preto tvoria vysoké percento nezamestnaných na Slovensku mladí ľudia. V Kickresume vytvorili jasný návod doplnený prehľadnými ilustráciami, ktorý vás prevedie krok za krokom tvorbou svojho vlastného CV.
Vytvorte si reklamu na seba
Všeobecne platí, že je dobré svoje CV prispôsobiť firme a vyzdvihnúť silné stránky, ktoré sa zhodujú s firemnou kultúrou. Personalisti pozerajú predovšetkým na to, ako sa človek hodí do tímu, aké ma záujmy prípadne aj to, ktorým športom žije vo voľnom čase.
Odpracované roky a zručnosti niekedy nie sú všetko, omnoho viac osloví firmy zápal pre danú pozíciu a silné stránky vašej osobnosti. Ak nemáte grafické zručnosti, s tvorbou pekného CV vám pomôžu v Kickresume. Pamätajte, aj v prípade tvorby životopisu platí, že menej je niekedy viac.
O Kickresume
Kickresume, online nástroj na tvorbu životopisov, založili v roku 2013 Tomáš Ondrejka a Peter Ďuriš ešte ako študenti. Zo svojho projektu, s ktorým kedysi riešili vlastný problém, vytvorili globálny start-up, pomocou ktorého si ľudia po celom svete vytvorili už pol milióna životopisov. Vizuálne pekné a funkčné životopisy zo Slovenska majú momentálne najväčší úspech v USA a Indii.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia
Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.
Autorka Veronika Šeliga Pilátová
Foto Dávid Hanko
Dátum
Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.
Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:
prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad
a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.
Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?
Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu.
Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.
V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.
A vedeli ste?
Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám.
Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012.
Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy.
Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou.
Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.
Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda.
Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.
Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.
Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?
Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia.
Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.
Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?
Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest.
S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi.
Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.
Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.
Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?
Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka.
Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.
Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?
V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.
Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.
A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady.
Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime.
Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať.
Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi.
Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?
Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP.
Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe.
Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.
Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?
Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje.
Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.
Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy.
Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.
Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii:
Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma
Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.
DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma
Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu
Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť
Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.
Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie
Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.
Lab.café: Cena za sociálnu inováciu
Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.
Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite
Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.
Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň
Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.
28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?
Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv.
Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov.
Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama.
Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi.
Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás.
Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí.
Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma.
Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)
Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?
Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.
Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?
V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?
Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.
Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať.
Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?
Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť.
Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali.
V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.
Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?
Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.
A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?
Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.)
Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn.
Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza.
Ešte ste sa neprejedli?
Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám.
Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.
Juraj Kovaľ
Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.
Páčil sa vám článok?
Loading...
Páči sa vám, čo práve čítate?
Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.
Loading...
