Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zlatica Švajdová Puškárová: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

„Sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať,“ približuje obľúbená moderátorka.

Novinárka a moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová sa stala jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a potrebu zodpovedného dátovania. Porozprávali sme sa s ňou nielen o jej vzťahu k technológiám, ale aj o tom, ako vníma originálne video, kde ju nahradila umelá inteligencia. 

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • koľko času trávi v online priestore,
  • ako pristupuje k vlastnému Instagramu,
  • aký hoax ju najviac zaskočil,
  • či má jej syn obmedzenia na používanie internetu.  

kampaňou O2 sa spája aj deepfake video, v ktorom sa postupne zmeníte na Kristínu Tormovú. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ste vo videu vy, ide v skutočnosti o výtvor umelej inteligencie a vy ste sa nakrúcania vôbec nezúčastnili. Aký ste mali pocit, keď ste si ho prvý raz pozreli? 

Je to fantasticky urobená profesionálna práca. Je ale šokujúce, čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa táto technológia dostala do zlých rúk. Je to podľa mňa veľká téma. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Kampaň upozorňuje na to, že používanie technológií môže mať aj negatívny vplyv. Aký k nim máte vzťah?

Som veľký fanúšik moderných technológií a inovácií. Pamätám si časy, keď som ako novinárka začínala a nemali sme mobilné telefóny ani internet. 

Môžem povedať, že som rástla spolu s technológiami a veľmi dobre si pamätám ich vývoj. Ako sa telefóny menili z tlačidlových na dotykové, ako sa menila práca s informáciami, ako prišiel internet a sociálne siete. Sledovať, ako sa technológie vyvíjajú a byť toho súčasťou, sa u mňa spája so silnou emóciou.

Patríte k ľuďom, ktorí sú neustále online alebo si naopak strážite čas, ktorý na internete strávite?

Musím povedať, že mám v sebe akúsi vnútornú reguláciu. Nežijem sociálnymi sieťami intenzívne, aj keď na nich som. Rada sledujem Instagram, mám aj svoj vlastný profil, ktorému sa venujem, ale všetko robím s mierou. Viem sa aj úplne vypnúť. Chcem si žiť svoju vlastnú realitu, svoj reálny život a to je pre mňa to najdôležitejšie. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Všeobecne ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí celý deň čítajú o emóciách niekoho iného, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času. 

Sociálne siete sú podľa mňa dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať. Patrím k ľuďom, ktorí veľa pracujú aj manuálne, snažím sa tak udržiavať v kondícii, mám dve deti, preto mám pomerne prísnu disciplínu. 

Spomenuli ste svoj Instagram, kde máte takmer 70 000 sledovateľov. Jeho obsah je pomerne pestrý, prinášate pohľad do súkromia, televízneho prostredia aj edukatívne príspevky, napríklad aby ženy nezabúdali na svoje zdravie a absolvovali mamografiu. Ako obsah vzniká?

Často vzniká veľmi narýchlo a pomerne chaoticky. Priznám sa, že by ma bavilo venovať sa tomu viac, no aj keď to tak možno nevyzerá, vyžaduje to veľmi veľa času. 

Na Instragrame sa snažím prinášať mix toho, čím žijem. Samozrejme, nedávam tam všetko. Mám obdobia, keď sa úplne odmlčím a potom fázy, kedy sa mi chce postovať. Instagram vnímam aj ako platformu na prezentovanie informácií, ktoré majú celospoločenský význam.  

Často sa hovorí o pozitívnych úlohách internetu, ku ktorým patrí prístup k informáciám, možnosť spojiť sa s ľuďmi na celom svete či študovať online, na negatívny vplyv sa však pomerne zabúda. Prečo je to tak?

Myslím si, že na to doteraz nebolo až tak veľa príležitostí. Práve pandémia nás naučila do veľkej miery otvárať témy, ktorým sme sa doteraz nevenovali. 

Čas strávený za počítačom alebo s telefónom v ruke na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách internetu. Preto oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.    

Ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí denne čítajú o emóciách iných, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Nevnímam ju však ako boj za niečo, ale skôr ako spôsob, ako byť ľuďom nápomocný a naučiť ich hľadať pravdivé informácie. Tie nepravdivé iba zbytočne zahlcujú náš časopriestor.  

Ste moderátorkou televízneho spravodajstva a rôznych diskusných relácií. Uvedomujete pri svojej práci, aký veľký vplyv médiá majú a aké dôležité je objektívne podanie informácií?   

Áno, objektivitu považujem za absolútny základ novinárskej práce. Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a byť objektívna, bol pre mňa vždy absolútny základ. Stále si zakladám na tom, že treba uviesť zdroj informácií, dať priestor na vyjadrenie obom stranám a vyhýbam sa tendenčnosti. Sú to pre mňa základné atribúty novinárskej práce. 

Na sociálnych sieťach však môže byť „novinárom“ istým spôsobom každý. V tom je to, samozrejme, celé náročnejšie.      

 
 
 
 
 
View this post on Instagram
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Máme za sebou viac ako rok s pandémiou. V jej úvode, ešte v čase, keď nosenie rúška u nás nebolo povinné, ste vyzvali vtedajšieho premiéra, aby si ho nasadil. Na veľa ľudí mal tento okamih veľký vplyv a na rúška sa začali pozerať inak, písali o tom médiá. Očakávali ste, že by tento krok mohol mať až taký vplyv? 

Nie, vôbec, som kreatívny človek a mám rada, ak sa v televízii používajú názorné ukážky ako v tomto prípade. Dobre si pamätám, ako som sa sama hanbila na začiatku nosiť rúško, lebo v našich končinách sme to vnímali ako niečo zahanbujúce. Ak mal napríklad niekto chrípku a dal si rúško, vyzeralo to zvláštne, tradícia nosiť ho u nás nikdy nebola. 

Pamätám si, akí sme v tom čase boli všetci preľaknutí, keď sa všetko zatváralo. Vtedy som si povedala, že ak to môže trochu pomôcť, tak to jednoducho skúsim. V médiách pracujem dlhé roky, ľudia ma poznajú, no keď sme tento nápad zrealizovali, zostala som prekvapená, akú pozitívnu odozvu mal. 

Bolo to naozaj také odkliatie rúšok. Veľa ľudí si vtedy povedalo, že keď to už máme v telke, tak to nemôže byť hanba.  

Pandémia nám okrem iného ukázala, v akej veľkej miere sa môžu šíriť konšpiračné teórie. Kedy ste sa s nimi stretli prvý raz?

Ako novinárka som, samozrejme, dlhé roky konfrontovaná s rôznymi nepravdivými informáciami, ktoré sa variujú v rôznych podobách. Kedysi možno neboli hoaxy, vznikali však napríklad rôzne fámy a dohady o historických udalostiach. Vždy tu teda boli prítomné, každá doba ale prináša iné nepravdy s inou intenzitou.

Samozrejme, informácie o tom, ako sa očkovaním začipujú ľudia a podobne, ma popravde rozosmievajú a často sa čudujem, ako im ľudia môžu dôverovať. 

Stalo sa vám niekedy, že ste sa pre konšpiračné téorie dostali s niekým do konfliktu? Mnohým ľuďom sa to stáva pri debate o očkovaní, koronavíruse, ale aj používaní 5G sietí. 

Nie, nestalo, a priznávam, že sa do takýchto debát nezapájam. Niekedy až žasnem, ako ľudia dokážu strácať svoj čas prezentovaním konšpiračných teórií a podsúvaním svojich názorov.

Čas strávený na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách. Oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ak má niekto v mojom okolí pochybnosti, samozrejme, sa o tom porozprávame, ale nepatrím k ľuďom, ktorí by iným vyvracali ich názor, nie je to môj život. Namiesto nezmyselného presviedčania radšej obohatím svoj život nejakým pekným dobrodružstvom.

Vo svete aj na Slovensku vzniká stále viac konšpiračných webov. Prečo podľa vás ich množstvo stúpa?

Určite to súvisí s rozšírením internetu, kde môže mať svoj priestor každý, je to nekonečná platforma pre všetkých. Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť. A keď sa to nedá spraviť na iných platformách, založia si vlastnú. 

Dnes sa veľa hovorí o potrebe mediálnej výchovy. Váš starší syn je školák, hovoríte s ním aj o nebezpečenstve technológií?

Samozrejme, riešime to. Mám 11-ročného syna, ktorý je vo veku, keď je dôležité rozprávať sa s ním aj o tejto téme. Som mama, ktorá na používanie internetu neaplikuje zákazy. Viem, že niektorí rodičia sú v tomto striktnejší a majú presne dané pravidlá. U nás zatiaľ funguje dohoda. 

Snažím sa byť v živote efektívna a toto je vec, ktorá si vyžaduje neustálu kontrolu. Dieťa sa preto snažím viesť k tomu, aby cez spoločnú diskusiu pochopilo, že už stačí. Syn veľa športuje, intenzívne sa venuje hokeju, behá s kamarátmi vonku, preto mi nerobí problém, keď potom sedí aj za počítačom. Viem, že aj on potrebuje byť sám so sebou, oživiť svoju fantáziu. 

Keby som ale videla, že nerobí nič iné a trávi celé dni po škole na počítači, určite by som pristúpila k zákazom. Samozrejme, sú chvíle, keď mu poviem, že už stačí, ale nechávam mu aj vlastný priestor. V živote je veľmi dôležitá rovnováha.  

Ktorý hoax vás naposledy prekvapil alebo priam zaskočil?

Určite sú to všetky hoaxy, ktoré sa spájajú s očkovaním, s testovaním a následným čipovaním. Občas rozmýšľam, kto by mal potom výsledky toho čipovania monitorovať a vyhodnocovať. 

Kríza podľa mňa vždy so sebou prináša mnohé nevídané javy a v súčasnosti je jej súčasťou aj hromadný výskyt rôznych variácií hoaxov. 

Pandémia zasiahla do života každého z nás a mnohých sa dotkla naozaj citeľne. Rozprávame sa na konci mája, keď sa postupne uvoľňujú opatrenia a v niektorých okresoch sa už dá sedieť aj v interiéri podnikov. Na čo sa pri návrate do normálu najviac tešíte vy?

Úprimne súcitím s mnohými skupinami, ktoré pandémia značne zasiahla. Som vďačná, že sa tieto časy mňa ani mojich najbližších nedotkli zdravotne ani pracovne. Bola som však v blízkosti mnohých ľudí, ktorí to nemali jednoduché.  

Ak mám byť úprimná, najviac sa teším na film, kino a pukance so svojimi deťmi. Ešte mám však trochu obavu, vnímam, že sme teraz zraniteľní a bojíme sa mnohých vecí, čo je prirodzené. Keď si dám napríklad dole respirátor, cítim sa ako bez plaviek, veď televízne noviny v ňom moderujem už rok. 


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Zlatica Švajdová Puškárová

Vyštudovala žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobí v TV Markíze, kde začínala ako redaktorka spravodajstva a moderátorka relácie Na telo. V súčasnosti moderuje hlavnú spravodajskú reláciu Televízne noviny a je jednou z najobľúbenejších tvárí televízie. Založila medzinárodnú konferenciu Vizionári, ktorá sa zameriava na trendy v zdravotníctve, ekonomike a školstve. Je vydatá, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Valentína Sedileková z organizácie Chuť žiť: „V neistom svete sa jedlo stáva nástrojom kontroly.“

Žijeme v turbulentnej dobe, ktorá na nás vyvíja obrovský tlak. Jedlo sa vtedy stáva bežným spôsobom, ako sa snažíme stabilizovať svoj vnútorný svet.

Jedlo dnes vnímame najmä cez kalórie, váhu a zdravé či nezdravé potraviny. V skutočnosti však náš vzťah k jedlu odráža oveľa viac – emócie, spoločenské tlaky aj spôsob, akým premýšľame o vlastnom tele. „Je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. Problém nastáva až vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka organizácie Chuť žiť, ktorá pomáha nielen ľuďom s poruchami príjmu potravy, ale aj ich blízkym.

V rozhovore s Valentínou sa dozviete:

  • prečo je jedlo pre mnohých ľudí nástrojom na zvládanie stresu,
  • aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu,
  • ako kult štíhlosti, diéty a tzv. healthismus ovplyvňujú náš pohľad na telo,
  • čo je binge eating disorder a prečo toto ochorenie podceňujeme,
  • kde je hranica medzi bežným jedením zo stresu a varovným signálom.

Náš vzťah k jedlu často prezrádza, ako sa cítime vo svojom vnútri. Čo všetko pre nás jedlo znamená okrem toho, že nás zasýti?

Je to veľmi dôležitá téma. V súčasnosti sa nám s jedlom spája ľahká dostupnosť potravín, nárast obezity či porúch príjmu potravy. O jedle sa zvykne hovoriť ako o nejakom palive. Podľa môjho názoru sa pri týchto debatách často zabúda na psychosociálny kontext.

Jedlo je neoddeliteľnou súčasťou nášho sociálneho života. Keď sa chceme stretnúť s priateľmi, ideme na kávu či koláč; v zahraničí často spoznávame kultúru cez lokálnu gastronómiu… Množstvo pekných spomienok a dôležitých životných udalostí je spojených práve s jedlom. 

Jedlo je prirodzene prepojené s naším životom, s radostnými, no niekedy aj so smutnými udalosťami. Je preto kľúčové, aby sme o ňom nehovorili len technicky, ale vnímali aj jeho sociálnu funkciu. 

Pre mnohých ľudí je jedlo jedným zo spôsobov, ako regulujú emócie. Je to v poriadku?

Prepájanie jedla a emócií má často negatívny nános. Ľudia si pod tým hneď predstavia prejedanie alebo niečo, za čo by sa mali hanbiť. Ja si však myslím, že by mal zaznieť aj ten opačný rozmer, že je v poriadku, keď sa naše emócie spájajú s jedlom. 

Problém nastáva vtedy, keď jedlom regulujeme emócie príliš často a opakovane a chýbajú nám, resp. nevieme použiť iné spôsoby zvládania.

Ako sa v tom má vyznať bežný človek? Na jednej strane je prirodzené, že si jedlo chceme vychutnávať. Zároveň žijeme v spoločnosti, kde na nás zo všetkých strán útočia silné odkazy o tom, ako by sme mali jesť a vyzerať.

Presne tak. Žijeme v prostredí, kde sú vysoko spracované potraviny dostupnejšie než kedykoľvek predtým. Neustále počúvame o nadváhe a obezite, ale aj tom, že musíme jesť plnohodnotne, kvalitne, nesmieme jesť cukor a musíme si strážiť váhu. 

Tento apel má svoj historický vývoj. Keď začal stúpať výskyt obezity, verejné zdravotníctvo začalo rámcovať hmotnosť človeka ako ľahko viditeľný a merateľný ukazovateľ zdravia, čo sa posúvalo do médií, odporúčaní a kampaní. Ich cieľom bolo zjednodušiť komunikáciu, ale toto zjednodušovanie prinieslo aj vedľajšie účinky.

Okolo tejto témy výrazne narástol diétny, fitness a wellness trh. Regály sú plné nízkotučných, bezcukrových či proteínových výrobkov. Tlak na to, aby sme sa stravovali „čisto“ a „zdravo“, je niekedy až extrémny. Strach z priberania alebo potreba chudnúť sa tak dostáva aj k ľuďom, ktorí nemajú žiadne zdravotné ťažkosti. Dopadom môže byť, že si začnú viac strážiť telo, báť sa priberania alebo spájať štíhlosť s hodnotou či zdravím.

Paradoxom je, že rastie aj citlivosť voči poruchám príjmu potravy, no popritom stále pretrváva silný kultúrny tlak na štíhlosť a „dokonalé“ telo. 

Veľkú úlohu tu zohráva aj tzv. healthismus. 

Čo znamená healthismus?

Ide o naratív, ktorý pripisuje zodpovednosť za zdravie a hmotnosť výhradne jednotlivcovi. Ak má niekto vyššiu váhu, spoločnosť to vníma ako jeho osobné zlyhanie alebo chybu. Pri obezite aj pri poruchách príjmu potravy však vidíme, že ide o chronické stavy, kde nejde len o individuálnu vôľu, ale o obrovské množstvo iných faktorov.

Vo všeobecnosti je súčasný pohľad na jedlo veľmi zúžený a prísne zacielený na manažment hmotnosti. Je to obrovská škoda, pretože jedlo v našich životoch napĺňa oveľa viac funkcií.

„Tému jedla dnes príliš zužujeme len na stráženie váhy. Jedlo pritom v našom živote napĺňa oveľa viac funkcií.“

Aké rôzne podoby môže mať narušený vzťah k jedlu?

Rada to vysvetľujem ako priamku s tromi hlavnými časťami. Na jej začiatku stojí zdravý životný štýl, ktorý je definovaný slobodou a flexibilitou. Ide o prirodzené stravovanie a pohyb, pri ktorých jedlo nie je zdrojom stresu.

Postupne sa na priamke môžeme posunúť k narušenému vzťahu k jedlu, kde sa objavujú vzorce správania, ktoré nám už neprospievajú. Môže ísť napríklad o emočné jedenie ako spôsob zvládania náročných situácií, neustále cyklenie sa v diétach alebo takzvané ortorektické správanie, teda prehnanú fixáciu na „čisté“ a nutrične hodnotné potraviny. 

Hoci sa tu ešte nedá hovoriť o klinickej diagnóze, takéto nastavenie nás už môže obmedzovať, vyvolávať výčitky a negatívne vplývať na celkovú pohodu.

Na konci tejto priamky stoja samotné poruchy príjmu potravy (PPP), ktoré zasahujú do všetkých oblastí života. Patria sem diagnózy zamerané na štíhlosť, ako anorexia či bulímia, ale aj porucha ARFID. Pri nej nejde o postavu, ale o extrémne selektívne jedenie spôsobené napríklad strachom z dusenia alebo citlivosťou na textúru jedla.

Na druhej strane porúch príjmu potravy sú tendencie prejedať sa, tzv. binge eating disorder. Práve táto časť spektra PPP je dnes najviac podceňovaná a stigmatizovaná, pretože ju spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle či disciplíny. 

V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu, pre ktorú sa boja vyhľadať pomoc.

Prečo sa jedlo často stáva odpoveďou na tlak, bolesť, neistotu či dlhodobé preťaženie?

Žijeme v neistom, turbulentnom svete, ktorý na nás vyvíja obrovský tlak. V takomto prostredí je zameranie sa na jedlo jedným z najbežnejších spôsobov, ako sa snažíme získať stratenú kontrolu alebo stabilizovať svoj vnútorný svet. 

Určite je to spojené aj s dopamínom. Keď pociťujeme nepokoj, distres, úzkosť alebo inú emočnú záťaž, podvedome hľadáme niečo, čo nás rýchlo vráti do stavu harmónie (homeostázy). Jedlo v tomto smere funguje ako okamžitý regulátor emócií, prináša rýchle uspokojenie a krátkodobú úľavu.

Dôležité však je poznať svoju mieru, presnejšie povedané, mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Ak je jedlo naším jediným nástrojom, nastáva problém.

Ľudia s poruchami príjmu potravy majú často problém porozumieť vlastným emóciám alebo ich cítiť. Nie sú v kontakte so svojím telom, nevedia vyjadriť napríklad hnev a obracajú ho proti sebe alebo majú ťažkosti s reguláciou impulzov. 

Svoju rolu tu zohrávajú aj naše vrodené danosti, štruktúra mozgu či osobnostné predispozície. Jednoducho povedané, niekto má biologicky silnejšiu tendenciu siahať po jedle ako po nástroji na zvládanie stresu. 

Ktorá forma porúch príjmu potravy je dnes najčastejšia?

Je to práve spomínané prejedanie – binge eating disorder. Pre absenciu kompenzačných mechanizmov a sprievodnú hanbu však zostáva často nepochopené a neliečené. Naráža totiž na hlboko zakorenené stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.

Štíhlosť je v dnešnom svete hodnotou a symbolom bohatstva. Naopak, keď vidíme človeka s obezitou, okamžite sa zjavujú rôzne morálne hodnotenia. Podvedome ho označíme za lenivého, niekoho, kto sa o seba nevie postarať a komu chýba pevná vôľa. 

Práve tieto predsudky robia tému prejedania takou náročnou.

Skúsme si opísať, čo sa deje v človeku, ktorý týmto prechádza. Okolie má totiž často pocit, že je to jednoduché, že si stačí povedať dosť a prestať. Prečo to tak nie je?

Mechanizmus porúch príjmu potravy funguje v niekoľkých prepojených rovinách. Prvou je neurobiologická rovina. Každý máme inú genetickú výbavu – niekto má prirodzene vyššiu tendenciu ku kontrole a rigidite (typické pre anorexiu), iný má vyššiu impulzivitu a silnejšiu potrebu okamžitej odmeny. 

U impulzívnejších ľudí dochádza k momentu, keď sa prísny režim jednoducho „zlomí“ do záchvatu prejedania. Tu nastupuje kognitívna rovina, kde je sebahodnota človeka nezdravo prepojená so štíhlosťou. Ak veríte, že vaša identita závisí od kontroly váhy, akýkoľvek výkyv vnímate ako katastrofu. 

Keď po období reštrikcie príde záchvat, mozog zaplavia myšlienky typu: „Som neschopná, všetko som pokazila.“ Namiesto súcitu nastupuje trest v podobe ďalšieho hladovania alebo kompenzácie.

„Prejedanie, tzv. binge eating disorder, je dnes najviac podceňované a stigmatizované, pretože ho spoločnosť vníma len ako zlyhanie vôle. V ľuďoch to následne vyvoláva obrovskú hanbu a boja sa vyhľadať pomoc.“

Dostanete sa do bludného kruhu…

Presne tak, záchvat sa postupne stáva návykom a zvládacím mechanizmom. Je to ako krátkodobé „objatie“, útek pred sebanenávisťou a tlakom v hlave. Konkrétnemu človeku to môže priniesť aj dočasný pocit úľavy.

Zároveň má tento proces aj fyzické dôsledky. Známy je napríklad syndróm hladovania (starvation syndrome). Mení sa trávenie, dochádza k nafukovaniu, čo v skreslenom vnímaní chorého človeka vyvoláva pocit, že je „tučný“, a tak ide do ešte hlbšej reštrikcie. Samotný deficit je pre telo signálom ohrozenia, preto mu vzdoruje. Príkladom sú napríklad aj časté myšlienky na jedlo.

Je to komplexný systém, kde sa biologické potreby bijú s kognitívnymi skresleniami. 

Kde je hranica, keď sa z nevinného večerného zajedania únavy stáva varovný signál?

Myslím si, že kľúčové je sledovať, do akej miery nám vzťah k jedlu zasahuje do nášho bežného každodenného fungovania. Ak som pod tlakom a necítim sa dobre, prvým krokom k zmene je úprimné priznanie si tohto stavu.

Varovným signálom je často strata prirodzeného režimu. Ak sa jedlo stáva jediným kompenzačným mechanizmom a pravidlom či ak pravidelne do postele odchádzam s pocitom nepríjemne plného brucha a fyzického diskomfortu. 

Prejavuje sa to aj stratou kondície. Zrazu nevládzem to, čo predtým, cítim sa chronicky unavená a strácam kontakt so svojimi potrebami. Neznamená to hneď, že mám dramatický problém, ale je to akýsi signál, že sa niečo zmenilo a je vhodné sa na svoje fungovanie pozrieť. 

Je dôležité povedať, že váha neodráža žiadne morálne zlyhnie, len ukazuje, ako momentálne fungujeme. Ak dôjde k prudkému nárastu alebo k náhlemu schudnutiu, je to znamenie, že sa v našom živote niečo deje. 

Keď sa pozrieme na štatistiky, zdá sa, že počet ľudí s poruchami príjmu potravy rastie. Prečo je tento problém stále vypuklejší?

Áno, ten nárast je v porovnaní s obdobím pred pandémiou naozaj výrazný. Dôvody sú viaceré a navzájom sa prepletajú. Samotná pandémia pôsobila ako akcelerátor. Na jednej strane tu bol vírus a strach o zdravie, čo u mnohých viedlo k extrémnemu zameraniu na imunitu a zmenu životného štýlu.

Na druhej strane protipandemické opatrenia priniesli obrovský distres, neistotu, sociálnu izoláciu a stratu bežnej rutiny. Viedlo to k nárastu úzkostí, ktoré u detí a dospievajúcich podľa svetových štúdií vyústili k väčšiemu výskytu PPP až o 25 % či dokonca 40 % v porovnaní s predpandemickými trendami.

Dnes vidíme ešte jeden zaujímavý trend – výrazný nárast prípadov u chlapcov a mužov. Súvisí to s tým, že sa tejto téme konečne venujeme viac, financujeme výskum a dokážeme tieto problémy u mužov lepšie rozpoznávať. Nie je to teda len o tom, že by čísla rástli, ale aj o tom, že problémy vieme reálne pomenovať.

Okrem pandémie však hrajú obrovskú rolu sociokultúrne vplyvy. Neustále sme vystavovaní nerealistickému ideálu štíhlosti a krásy, ktorý je živený aj wellness fitnespriemyslom. 

A čo sociálne siete?

Sociálne siete nás nútia pozerať sa na seba oveľa častejšie, než na čo je náš mozog prirodzene zvyknutý. Neustále porovnávame svoju celistvú realitu s vyselektovaným, ultradokonalým obrazom niekoho iného, čo v konečnom dôsledku vždy vyústi do pocitu, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Pozitívom však zostáva, že vďaka lepšej osvete a diagnostike dnes ľudia o probléme vedia skôr. Majú väčšiu tendenciu vyhľadať odbornú pomoc a aj my odborníci už rozumieme širšiemu spektru týchto ťažkostí, čo nám umožňuje adresovať ich oveľa empatickejšie a efektívnejšie.

V poslednom období sa v spoločnosti intenzívne riešia lieky na chudnutie, ako je napríklad Ozempic. Je to téma aj vo vašich poradniach?

Určite áno, v tíme o tom pravidelne diskutujeme. Nemáme na to čierno-biely názor, pretože vieme, že niektorým ľuďom môžu podobné lieky zachrániť či predĺžiť život. 

Odborná verejnosť sa však zhoduje v jednom: ich užívanie počas aktívnej liečby porúch príjmu potravy môže byť kontraproduktívne. Naším primárnym cieľom je najskôr stabilizovať samotnú poruchu a stravovací režim. Ak by sme sa počas aktívnej symptomatiky záchvatového prejedania alebo bulímie zamerali prioritne na redukciu hmotnosti, bolo by to s liečbou PPP nezlučiteľné.

Často vidíme, že ak sa podarí stabilizovať stravovanie, v priebehu času sa prirodzene upraví aj hmotnosť, ktorá je pre daného človeka zdravá a funkčná. Niekedy je však náročné zosúladiť to s túžbami klientov alebo odporúčaniami lekárov, ktorí tieto lieky predpíšu len na základe vysokého BMI, no „nepodchytia“ samotnú poruchu príjmu potravy.

„Dôležité je mať široké a flexibilné portfólio nástrojov, ktorými sa vieme upokojiť. Problém nastáva, ak je jedlo jediný spôsob, ako regulujeme stres.“ 

U dospievajúcich môže byť situácia ešte citlivejšia…

U dospievajúcich sa niekedy stretávame s tým, že rodič preferuje liek aj vo chvíli, keď dieťa napríklad aktívne vracia. V takýchto prípadoch musíme postupovať veľmi zodpovedne a niekedy aj spoluprácu odmietnuť, ak by to ohrozovalo zdravie dieťaťa. 

Liek by nikdy nemal stáť osamotene. Prirovnala by som to k antidepresívam – ak mám panickú poruchu, lieky mi pomôžu zmierniť úzkosť, ale aby som ich raz nemusela brať, potrebujem psychoterapiu, ktorá ma naučí s tou úzkosťou pracovať a zmení môj spôsob života.

Čo mám robiť, ak som sa v tomto rozprávaní našiel/našla? 

V prvom rade skúste k sebe pristupovať súcitne, nie hodnotiaco – namiesto „som slabá, zlyhala som“ pozrieť sa na vlastné prežívanie s väčším pochopením. Zároveň je dôležité nezostať v tom sám/sama a zdôveriť sa niekomu blízkemu. 

Dobré je tiež vyhľadať odbornú pomoc alebo sa aspoň poradiť, napríklad anonymne a bezplatne cez našu linku Chuť žiť (https://www.chutzit.sk/linka-pomoci/), 0800 221 080, poradna@chutzit.sk, čet) alebo osloviť psychológa na konzultáciu či pravidelné sedenia. 

Ak je stav vážny, napríklad sa objavujú aktívne symptómy alebo zhoršené zdravie, je na mieste kontaktovať psychiatra alebo všeobecného lekára. V extrémne vážnych prípadoch vyhľadať urgentnú pomoc. 

Vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy je dlhodobý proces. Často už len tým, že sa snažíte porozumieť a vytvoriť si stabilné prostredie, robíte dôležitý krok. Aj bez formálnej diagnózy alebo prebiehajúcej liečby môžete využiť niektoré z našich podporných služieb, ktoré vám pomôžu zorientovať sa, získať nástroje a cítiť sa menej osamelo – napríklad podporné poradenstvo pre rodičov, konzultácie s odborníčkami alebo terapeutickú skupinu pre rodičov.

Ako môže pomôcť okolie?

  • byť empatické,
  • nehodnotiť a nediagnostikovať,
  • vyjadriť záujem a poukázať na zmeny, ktoré na blízkom človeku pozoruje,
  • používať JA-výrok (napr. „Mám o teba strach…“),
  • motivovať k vyhľadaniu odbornej pomoci,
  • vyhľadať si informácie o PPP,
  • poradiť sa s odborníkom (využiť sa dá aj anonymná a bezplatná linka Chuť žiť na čísle 0800 221 080).

Vytvárať prostredie, v ktorom telo prestane byť objektom neustáleho hodnotenia, môže každý z nás. Kde začať?

Môžeme urobiť malé aj veľké kroky. Prvým je zamyslieť sa nad tým, ako sa my sami dívame na svoje vlastné telo. Často sme zaplavení ideálmi krásy a trendami estetických zákrokov, ktoré spôsobujú, že ľudia strácajú svoju autentickosť. Pritom v dobe umelej inteligencie bude ľudská jedinečnosť a inakosť čoraz cennejšia. Keď si dovolíme vnímať krásu v rozmanitosti, je to nesmierne oslobodzujúce.

Prakticky môžeme začať tým, že vo svojom okolí nebudeme otvárať takzvané diet talks. Ak ideme na večeru, sústreďme sa na spoločný čas a zážitok, nie na kalórie. Rovnako dôležité je prestať so škaredými slovami na adresu vlastného tela, ktoré formujú náš vnútorný svet. 

Môžeme si upratať svoje sociálne siete – prestať sledovať a „lajkovať“ obsah, ktorý haní či posudzuje vzhľad iných. Ak vidíme, že je niekto pre svoj výzor šikanovaný, môžeme sa ho zastať alebo ho aspoň podporiť.

V závislosti od toho, akú máme v spoločnosti moc, môžeme robiť aj systémové zmeny. V školách môžeme prinášať témy prevencie a kritického myslenia, v politike meniť legislatívu a ako influenceri tvoriť obsah, ktorý podporuje diverzitu a sebaprijatie. 

Sebaláska nie je propagáciou obezity. Práve naopak – mať sa rád, vyvinúť si pozitívny vzťah k pohybu a flexibilné stravovanie sú kľúčové faktory chrániace pred rozvojom porúch príjmu potravy. Každý z nás môže zo svojej pozície urobiť aspoň niečo malé, aby sme vytvorili láskavejšie prostredie pre seba aj pre ostatných.


Férová nadácia O2 je od roku 2020 partnerom preventívnych aktivít programu Chuť žiť a jedným z hlavných partnerov prevádzkovania linky pomoci Chuť žiť. O2 Business Services bezodplatne poskytuje bezplatné číslo 0800 221 080, server a sieť na prevádzkovanie Linky pomoci Chuť žiť.

Valentína Sedileková

Je zakladateľkou Centra Chuť žiť zameraného na liečbu a prevenciu porúch príjmu potravy a narušeného stravovania. Má osobnú skúsenosť s uzdravením z porúch príjmu potravy, na základe ktorej pracuje aj ako peer konzultantka. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave. O svojej skúsenosti s anorexiou napísala knihu Chuť žiť.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.