Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zlatica Švajdová Puškárová: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

„Sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať,“ približuje obľúbená moderátorka.

Novinárka a moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová sa stala jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a potrebu zodpovedného dátovania. Porozprávali sme sa s ňou nielen o jej vzťahu k technológiám, ale aj o tom, ako vníma originálne video, kde ju nahradila umelá inteligencia. 

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • koľko času trávi v online priestore,
  • ako pristupuje k vlastnému Instagramu,
  • aký hoax ju najviac zaskočil,
  • či má jej syn obmedzenia na používanie internetu.  

kampaňou O2 sa spája aj deepfake video, v ktorom sa postupne zmeníte na Kristínu Tormovú. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ste vo videu vy, ide v skutočnosti o výtvor umelej inteligencie a vy ste sa nakrúcania vôbec nezúčastnili. Aký ste mali pocit, keď ste si ho prvý raz pozreli? 

Je to fantasticky urobená profesionálna práca. Je ale šokujúce, čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa táto technológia dostala do zlých rúk. Je to podľa mňa veľká téma. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Kampaň upozorňuje na to, že používanie technológií môže mať aj negatívny vplyv. Aký k nim máte vzťah?

Som veľký fanúšik moderných technológií a inovácií. Pamätám si časy, keď som ako novinárka začínala a nemali sme mobilné telefóny ani internet. 

Môžem povedať, že som rástla spolu s technológiami a veľmi dobre si pamätám ich vývoj. Ako sa telefóny menili z tlačidlových na dotykové, ako sa menila práca s informáciami, ako prišiel internet a sociálne siete. Sledovať, ako sa technológie vyvíjajú a byť toho súčasťou, sa u mňa spája so silnou emóciou.

Patríte k ľuďom, ktorí sú neustále online alebo si naopak strážite čas, ktorý na internete strávite?

Musím povedať, že mám v sebe akúsi vnútornú reguláciu. Nežijem sociálnymi sieťami intenzívne, aj keď na nich som. Rada sledujem Instagram, mám aj svoj vlastný profil, ktorému sa venujem, ale všetko robím s mierou. Viem sa aj úplne vypnúť. Chcem si žiť svoju vlastnú realitu, svoj reálny život a to je pre mňa to najdôležitejšie. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Všeobecne ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí celý deň čítajú o emóciách niekoho iného, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času. 

Sociálne siete sú podľa mňa dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať. Patrím k ľuďom, ktorí veľa pracujú aj manuálne, snažím sa tak udržiavať v kondícii, mám dve deti, preto mám pomerne prísnu disciplínu. 

Spomenuli ste svoj Instagram, kde máte takmer 70 000 sledovateľov. Jeho obsah je pomerne pestrý, prinášate pohľad do súkromia, televízneho prostredia aj edukatívne príspevky, napríklad aby ženy nezabúdali na svoje zdravie a absolvovali mamografiu. Ako obsah vzniká?

Často vzniká veľmi narýchlo a pomerne chaoticky. Priznám sa, že by ma bavilo venovať sa tomu viac, no aj keď to tak možno nevyzerá, vyžaduje to veľmi veľa času. 

Na Instragrame sa snažím prinášať mix toho, čím žijem. Samozrejme, nedávam tam všetko. Mám obdobia, keď sa úplne odmlčím a potom fázy, kedy sa mi chce postovať. Instagram vnímam aj ako platformu na prezentovanie informácií, ktoré majú celospoločenský význam.  

Často sa hovorí o pozitívnych úlohách internetu, ku ktorým patrí prístup k informáciám, možnosť spojiť sa s ľuďmi na celom svete či študovať online, na negatívny vplyv sa však pomerne zabúda. Prečo je to tak?

Myslím si, že na to doteraz nebolo až tak veľa príležitostí. Práve pandémia nás naučila do veľkej miery otvárať témy, ktorým sme sa doteraz nevenovali. 

Čas strávený za počítačom alebo s telefónom v ruke na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách internetu. Preto oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.    

Ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí denne čítajú o emóciách iných, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Nevnímam ju však ako boj za niečo, ale skôr ako spôsob, ako byť ľuďom nápomocný a naučiť ich hľadať pravdivé informácie. Tie nepravdivé iba zbytočne zahlcujú náš časopriestor.  

Ste moderátorkou televízneho spravodajstva a rôznych diskusných relácií. Uvedomujete pri svojej práci, aký veľký vplyv médiá majú a aké dôležité je objektívne podanie informácií?   

Áno, objektivitu považujem za absolútny základ novinárskej práce. Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a byť objektívna, bol pre mňa vždy absolútny základ. Stále si zakladám na tom, že treba uviesť zdroj informácií, dať priestor na vyjadrenie obom stranám a vyhýbam sa tendenčnosti. Sú to pre mňa základné atribúty novinárskej práce. 

Na sociálnych sieťach však môže byť „novinárom“ istým spôsobom každý. V tom je to, samozrejme, celé náročnejšie.      

 
 
 
 
 
View this post on Instagram
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Máme za sebou viac ako rok s pandémiou. V jej úvode, ešte v čase, keď nosenie rúška u nás nebolo povinné, ste vyzvali vtedajšieho premiéra, aby si ho nasadil. Na veľa ľudí mal tento okamih veľký vplyv a na rúška sa začali pozerať inak, písali o tom médiá. Očakávali ste, že by tento krok mohol mať až taký vplyv? 

Nie, vôbec, som kreatívny človek a mám rada, ak sa v televízii používajú názorné ukážky ako v tomto prípade. Dobre si pamätám, ako som sa sama hanbila na začiatku nosiť rúško, lebo v našich končinách sme to vnímali ako niečo zahanbujúce. Ak mal napríklad niekto chrípku a dal si rúško, vyzeralo to zvláštne, tradícia nosiť ho u nás nikdy nebola. 

Pamätám si, akí sme v tom čase boli všetci preľaknutí, keď sa všetko zatváralo. Vtedy som si povedala, že ak to môže trochu pomôcť, tak to jednoducho skúsim. V médiách pracujem dlhé roky, ľudia ma poznajú, no keď sme tento nápad zrealizovali, zostala som prekvapená, akú pozitívnu odozvu mal. 

Bolo to naozaj také odkliatie rúšok. Veľa ľudí si vtedy povedalo, že keď to už máme v telke, tak to nemôže byť hanba.  

Pandémia nám okrem iného ukázala, v akej veľkej miere sa môžu šíriť konšpiračné teórie. Kedy ste sa s nimi stretli prvý raz?

Ako novinárka som, samozrejme, dlhé roky konfrontovaná s rôznymi nepravdivými informáciami, ktoré sa variujú v rôznych podobách. Kedysi možno neboli hoaxy, vznikali však napríklad rôzne fámy a dohady o historických udalostiach. Vždy tu teda boli prítomné, každá doba ale prináša iné nepravdy s inou intenzitou.

Samozrejme, informácie o tom, ako sa očkovaním začipujú ľudia a podobne, ma popravde rozosmievajú a často sa čudujem, ako im ľudia môžu dôverovať. 

Stalo sa vám niekedy, že ste sa pre konšpiračné téorie dostali s niekým do konfliktu? Mnohým ľuďom sa to stáva pri debate o očkovaní, koronavíruse, ale aj používaní 5G sietí. 

Nie, nestalo, a priznávam, že sa do takýchto debát nezapájam. Niekedy až žasnem, ako ľudia dokážu strácať svoj čas prezentovaním konšpiračných teórií a podsúvaním svojich názorov.

Čas strávený na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách. Oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ak má niekto v mojom okolí pochybnosti, samozrejme, sa o tom porozprávame, ale nepatrím k ľuďom, ktorí by iným vyvracali ich názor, nie je to môj život. Namiesto nezmyselného presviedčania radšej obohatím svoj život nejakým pekným dobrodružstvom.

Vo svete aj na Slovensku vzniká stále viac konšpiračných webov. Prečo podľa vás ich množstvo stúpa?

Určite to súvisí s rozšírením internetu, kde môže mať svoj priestor každý, je to nekonečná platforma pre všetkých. Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť. A keď sa to nedá spraviť na iných platformách, založia si vlastnú. 

Dnes sa veľa hovorí o potrebe mediálnej výchovy. Váš starší syn je školák, hovoríte s ním aj o nebezpečenstve technológií?

Samozrejme, riešime to. Mám 11-ročného syna, ktorý je vo veku, keď je dôležité rozprávať sa s ním aj o tejto téme. Som mama, ktorá na používanie internetu neaplikuje zákazy. Viem, že niektorí rodičia sú v tomto striktnejší a majú presne dané pravidlá. U nás zatiaľ funguje dohoda. 

Snažím sa byť v živote efektívna a toto je vec, ktorá si vyžaduje neustálu kontrolu. Dieťa sa preto snažím viesť k tomu, aby cez spoločnú diskusiu pochopilo, že už stačí. Syn veľa športuje, intenzívne sa venuje hokeju, behá s kamarátmi vonku, preto mi nerobí problém, keď potom sedí aj za počítačom. Viem, že aj on potrebuje byť sám so sebou, oživiť svoju fantáziu. 

Keby som ale videla, že nerobí nič iné a trávi celé dni po škole na počítači, určite by som pristúpila k zákazom. Samozrejme, sú chvíle, keď mu poviem, že už stačí, ale nechávam mu aj vlastný priestor. V živote je veľmi dôležitá rovnováha.  

Ktorý hoax vás naposledy prekvapil alebo priam zaskočil?

Určite sú to všetky hoaxy, ktoré sa spájajú s očkovaním, s testovaním a následným čipovaním. Občas rozmýšľam, kto by mal potom výsledky toho čipovania monitorovať a vyhodnocovať. 

Kríza podľa mňa vždy so sebou prináša mnohé nevídané javy a v súčasnosti je jej súčasťou aj hromadný výskyt rôznych variácií hoaxov. 

Pandémia zasiahla do života každého z nás a mnohých sa dotkla naozaj citeľne. Rozprávame sa na konci mája, keď sa postupne uvoľňujú opatrenia a v niektorých okresoch sa už dá sedieť aj v interiéri podnikov. Na čo sa pri návrate do normálu najviac tešíte vy?

Úprimne súcitím s mnohými skupinami, ktoré pandémia značne zasiahla. Som vďačná, že sa tieto časy mňa ani mojich najbližších nedotkli zdravotne ani pracovne. Bola som však v blízkosti mnohých ľudí, ktorí to nemali jednoduché.  

Ak mám byť úprimná, najviac sa teším na film, kino a pukance so svojimi deťmi. Ešte mám však trochu obavu, vnímam, že sme teraz zraniteľní a bojíme sa mnohých vecí, čo je prirodzené. Keď si dám napríklad dole respirátor, cítim sa ako bez plaviek, veď televízne noviny v ňom moderujem už rok. 


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Zlatica Švajdová Puškárová

Vyštudovala žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobí v TV Markíze, kde začínala ako redaktorka spravodajstva a moderátorka relácie Na telo. V súčasnosti moderuje hlavnú spravodajskú reláciu Televízne noviny a je jednou z najobľúbenejších tvárí televízie. Založila medzinárodnú konferenciu Vizionári, ktorá sa zameriava na trendy v zdravotníctve, ekonomike a školstve. Je vydatá, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Program FILIP ľudí sprevádza, podporuje, motivuje a premieňa odhodlanie na konkrétne kroky.

Na Luníku IX žije približne 5-tisíc ľudí – za týmto číslom sú konkrétne mená a príbehy. Monika Gažiová je jedným z nich. Kedysi čelila exekúcii a dlhom, dnes pracuje štvrtý rok ako omama pre neziskovku Cesta von a so svojím manželom a deťmi pripravuje výstavbu prvého vlastného domu.

Obyčajná pochvala dokáže prebudiť veľa dobra. Prečítajte si, ako dostávajú mladí ľudia v Zebra kluboch pochopenie, ktoré im často v rodine chýba

Generačná chudoba neznamená len nedostatok peňazí – ľudia vo vylúčených komunitách často nemajú ani skúsenosť so stabilitou, vzormi, ktoré by im ukázali cestu, alebo s niekým, kto by ich podporil. A práve v tom spočíva zmysel programu FILIP.

Mentori a mentorky sprevádzajú rodiny žijúce vo vylúčení a sociálnej núdzi na ceste von z chudoby. Pomáhajú im zorientovať sa v zložitých životných situáciách, hospodáriť s peniazmi a krok za krokom si budovať stabilnejšiu budúcnosť – presne tak, ako pomohla mentorka Silvia omame Monike.

V rozhovore s Monikou Gažiovou a jej mentorkou Silviou Bartošovou sa dočítate:

  • ako náročné je plánovať budúcnosť, keď každý deň rozmýšľate, ako vyžijete, 
  • prečo sa v komunite očakáva, že keď máte peniaze, automaticky požičiate svojim blízkym,
  • prečo si ľudia v chudobe doprajú hneď, keď môžu,
  • prečo sa od žien neočakáva, že pôjdu do práce,
  • ako môže dôvera a podpora od druhého človeka zmeniť pohľad na situáciu, ktorá sa zdá byť neriešiteľná,
  • ako Monika so Silviou začali a ako sa dostali k plánu výstavby domu.

Monika, na Luníku IX ste vyrastali, dnes tu spolu so Silviou pomáhate iným. Poznáme ho z počutia, no málokto z majority ho aj navštívil. Čo pre vás tento priestor znamená a ako sa v ňom žije dnes?

Monika: Žijem tu od detstva a som tu spokojná, hoci je pravda, že v 21. storočí by sme mohli mať aj lepšie podmienky pre život – v niektorých bytovkách sa dá voda pustiť len cez dobíjacie karty, iní nezvládajú platiť ani nájom. Pre dlhy potom nemajú prístup k elektrine a večery trávia pri sviečkach. Teplo z radiátorov je pre mnohé rodiny stále nedostupný luxus. Kúria si v pieckach drevom, ak naň vôbec majú.

Pracujem tu ako omama (omama je žena z komunity, ktorá pracuje s deťmi od 0 do 4 rokov priamo v domácnostiach – hrá sa s nimi, rozvíja ich schopnosti a zároveň podporuje rodičov v tom, ako s deťmi tráviť zmysluplne čas, pozn. red.) a vnímam, že niektoré mamy sú veľmi motivované, chcú sa zlepšovať a robiť pre svoje deti maximum. Podobne je to s mužmi. Hoci majú chuť pracovať, bariéry sú veľké. Boja sa odmietnutia, že nezvládnu pohovor. Rómčina je navyše ich prvý jazyk.

Silvia: Na Luníku sa za posledné roky urobilo veľa dobrých krokov. Mnohí tunajší obyvatelia sa snažia presadiť zmenu a Monika je jednou z nich – pôsobí aj v mestskej rade, je hlasom komunity.

Monika: Situácia Rómov na Slovensku bola pred dvadsiatimi rokmi oveľa horšia, veľa ľudí preto odišlo do zahraničia. Časť mojej rodiny tiež, tak sme s manželom začali bývať v byte mojej tety. Keďže neplatila nájomné, exekútor začal vymáhať niekoľkotisícový dlh odo mňa. Bola som bez práce a nevidela som žiadne východisko.

No dnes už štvrtý rok pracujete ako omama – pracujete s rodinami s malými deťmi v komunite. Čo všetko tomu predchádzalo?

Monika: Som vyučená cukrárka, ale po skončení strednej školy som nepracovala. V našej komunite nie je bežné, aby žena chodila do práce – navyše, môj manžel mal vždy prácu, a tak som bola doma s deťmi. Tu sa od žien očakáva, že sa budú starať o domácnosť.

Celé dni som trávila doma s deťmi, nevedela som nič o svete. Nedovolila som si nikam odísť, pretože ma brzdil strach. V hĺbke duše som však vždy túžila pomáhať druhým a vedela som, že ak chcem pracovať, musím pre to niečo urobiť.

Jedna rehoľná sestra, ktorá učí moju dcéru, mi povedala o občianskom združení Cesta von. Vraj bude na našom sídlisku výberové konanie na omamy. Záujem o miesto bol obrovský. Mnohé ženy to však vzdali, pretože by museli vycestovať na štyri dni na školenie.

Nakoniec som sa omamou stala a odkedy pracujem s rodinami, vidím svet inak. Začiatky boli ťažké, no veľmi mi pomohla aj moja mentorka Silvia z programu FILIP.

Ak človek cíti dôveru a bezpečie, prirodzene s nimi prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Program FILIP pôvodne vznikol ako podpora pre omamy, ale mentori dnes sprevádzajú aj ďalšie rodiny. Ako ste spolu začali spolupracovať?

Silvia: Ukázalo sa, že podporu potrebujú nielen omamy, ale aj rodiny, ktoré navštevujú. Našou snahou je poskytnúť ľuďom v chudobe podporu a posilniť ich finančné aj nefinančné zdroje.  S rešpektom a dôverou motivujeme dospelých, ktorí chcú aktívne zmeniť svoju životnú situáciu, aby si mohli plniť svoje ciele a sny.

Monika mala veľké odhodlanie, ale aj podporu od svojho muža. Mala jasný cieľ – vymaniť sa z dlhov, mať lepšiu budúcnosť. A chcela, aby jej deti mohli študovať.

Azda najťažšie pre Moniku bolo postaviť sa čelom k problémom. Potrebovali sme sa zorientovať v dlhovej situácii, zistiť, v akej výške dlhy sú, postupne sme spoločne nastavili splátkové kalendáre. Začali sme budovať finančnú rezervu, pravidelne sme sledovali Monikine príjmy a výdavky, ako aj celý rodinný rozpočet. Dnes spláca dlh mestu, vstúpila do projektu bývania a krok po kroku ide za svojím cieľom.

Peniaze sú citlivá téma. Mnohí o nich neradi hovoria, ale potrebujeme ich všetci. Ako sa podľa vás v prostredí, z ktorého pochádzate, o peniazoch premýšľa a ako sa s nimi narába?

Monika: Je to veľmi individuálne. Keď ľudia dostanú peniaze, väčšina si najprv urobí zásoby – nakúpi potraviny a ďalšie základné veci. Zvyšok často minú na oblečenie alebo niečo, čo ani nepotrebujú.

Nie je za tým ľahkovážnosť. Je to často spôsob, ako si dopriať radosť, pretože nemajú žiadnu víziu do budúcnosti. Žijú prítomnosťou, v ktorej si chcú aspoň niečo užiť.

Silvia: V generačnej chudobe to funguje takto: keď nemám, nešetrím, a keď mám, konečne si môžem niečo dovoliť. Je to o pocite, že si môžem dopriať aspoň niečo, keď mi konečne príde výplata alebo podpora – aspoň na chvíľu môžem mať to, čo si iní bežne doprajú.

V generačnej chudobe majú najväčšiu hodnotu ľudia. Systém ja pomôžem tebe, ty mne, je pre nich úplne prirodzený a pre prežitie priam kľúčový. Aj pre Moniku bolo ťažké povedať blízkym: „Prepáč, teraz ti nemôžem pomôcť, lebo potrebujem šetriť.“ No napriek tomuto vnútornému boju to dokázala. Uvedomenie, že pre vlastnú i rodinnú prosperitu sa musí v prvom rade sústrediť na seba a svojich najbližších, bolo pre Moniku prelomové.

V prostredí, kde vám druhí dávajú najavo, že ste menejcenní, sebadôvera rýchlo klesá. Ľudia žijúci v chudobe to zažívajú často.

Monika, Silvia spomínala, že najťažšie bolo pre vás povedať blízkym: „Teraz ti nemôžem pomôcť.“ Čo pre vás osobne bolo najväčšou zmenou pri uvažovaní o hospodárení?

Monika: Mentoring so Silviou ma naučil šetriť. Hneď ako mi príde výplata, automaticky ju presúvam na sporiaci účet. Peňazí sa nedotýkam, ukladám si ich na rezervu.

Silvia mi však pomohla, aby som si mohla splniť svoj najväčší sen o vlastnom domove. Vždy som snívala o domčeku a medzičasom sa mi podarilo nájsť pozemok a odkúpiť ho od mesta, už len čakáme na stavebné povolenie. S manželom čoskoro začneme stavať na Luníku poschodový dom. Bude mať obývačku, izby pre deti a veľkú kuchyňu.

Ak dcéra nájde dosť odvahy, pôjde študovať na univerzitu. Mali by sme prvú vysokoškoláčku v rodine.

To je veľmi pekné, držíme vám palce, aby ste naďalej napredovali. Vďaka práci omamy ste stretli mnoho rodín a detí. Čo im podľa vás najviac pomáha rásť a veriť si?

Monika: Čím má človek vyššie vzdelanie alebo prístup práci, tým lepšie. Ak deti okolo seba nemajú vzory a nevzdelávajú sa, je to pre ne ťažké. Zrazu idú na výlet so školou a pozerajú sa okolo seba, v akom svete sa to ocitli.

Deti často nemajú hračky – ak ich aj majú, nevedia sa s nimi hrať. Odhodia ich a nechajú tak, pretože nevedia, čo s nimi. Omamy ich v programe napríklad učia, ako s nimi narábať a ako si ich môžu odložiť na neskôr. 

Nad mnohými rodinami, ktoré skončili v programe, často rozmýšľam, ako sa im darí a kam sa posunuli. Keď počujem o ich malých úspechoch, vždy si poviem, že to má zmysel – často napríklad počúvam, ako ich v materskej škole chvália, že sú šikovné a učenlivé.

Silvia, každé písmenko v názve programu FILIP nesie nejaký odkaz. I napríklad znamená internú motiváciu. Ako ju vzbudzujete?

Silvia: Väčšina rodín, ktoré sa do programu vstúpia, majú svoj sen alebo cieľ, chcú niečo zmeniť – problémom je, že často nevedia ako. Majú dlhy, nevyriešené veci s mestom alebo čelia iným prekážkam.

Je dôležité, aby do programu vstupovali dobrovoľne. Aby vedeli, čo chcú zlepšiť, a my ich v tom môžeme podporiť. Náš prístup je ľudský a rešpektujúci a naša práca je založená na vzájomnej dôvere. Vstupujeme do rodín, do ich súkromia, odhaľujú nám svoju zraniteľnosť. Spoločne sa snažíme realisticky zhodnotiť, čo je možné zmeniť a čo nie.

V generačnej chudobe motivácia rýchlo klesá, aj preto sú motivačné rozhovory veľmi dôležité. Hovoríme im, že veľké sny sú krásne, ale vedú k nim malé kroky. A práve krok po kroku spolu plánujeme a vysvetľujeme, čo všetko je potrebné na ceste urobiť.

Keďže mnohí nemajú prístup k vode, elektrine a majú slabú hygienu, nemajú naplnené ani základné potreby – potom je veľmi ťažké rozmýšľať a pracovať na vyšších ľudských potrebách.

Mať sen nestačí. Treba na ňom pracovať a nevzdávať sa, aj keď cesta nie je vôbec jednoduchá.

A ako sa do programu dostalo písmeno L ako láska?

Silvia: Láskavosť je základom medziľudských vzťahov – bez láskavosti sa to ani nedá. Ľudský prístup s láskavosťou idú pri našej práci ruka v ruke. Potom človek cíti aj dôveru a bezpečie, s nimi prirodzene prichádza aj chuť niečo zmeniť.

Ľudia žijúci v náročnom prostredí generačnej chudoby majú nižšiu sebadôveru. Najmä v spoločnosti, kde im majorita dáva pocítiť, že existujú ľudia prvej a druhej kategórie. Bežne sa stretávajú s predsudkami.

Zabúdame však na to, že ak sa budú mať zle, budeme sa mať zle všetci. Aj preto ich potrebujeme potiahnuť na vyššiu úroveň, aby mali kvalitnejší život a naplnené základné potreby. Aby pracovali, vzdelávali sa, dokončili si aspoň odborné školy. Ak sa na to vykašleme, budeme tu mať ľudí, ktorí budú nevzdelaní, negramotní, bez pracovných návykov a zručností. Kde sa to má takýto človek naučiť, ak o neho nikto nejaví záujem?

Program FILIP je dlhodobý a zmeny sa dejú postupne. Čo všetko vám ukazujú príbehy ľudí ako Monika, ktorá bude stavať s rodinou svoj domček? A aké posuny sledujete v komunitách najčastejšie?

Silvia: Každý polrok sledujeme, aké posuny v rodinách nastali. Zároveň musíme byť úprimní, že ide o komplexný problém, ktorý často nezávisí len od ľudí žijúcich v chudobe. Veľakrát sú to aj systémové bariéry, ktoré im znemožňujú začať nový život.

Výsledky neprichádzajú rýchlo a skokovo. Spolupráca s rodinou trvá tri aj viac rokov. Niektorí si časom nájdu prácu, stabilizujú sa alebo sa im darí vyriešiť legalizáciu stavieb. Žiaľ, aj tu narážame na legislatívne prekážky.

Snažíme sa prinášať trvalé zmeny a podporovať rodiny na ich vlastnej ceste. Lebo keď majú ľudia podporu a niekoho, kto ich berie vážne, rešpektuje ich rozhodnutia bez odsúdenia a verí im, dokážu viac, než si sami mysleli.


Je v záujme nás všetkých, aby ľudia, ktorí dnes žijú v chudobe, dostali šancu na dôstojný život. Aj preto Férová nadácia O2 podporuje neziskovú organizáciu Cesta von a program FILIP, ktorý pomáha rodinám nachádzať vlastnú cestu k stabilite.

Monika Gažiová a Silvia Bartošová

Monika vyrastala na Luníku IX, kde dodnes žije a pracuje ako omama – vyškolená žena z komunity, ktorá pomáha deťom od útleho veku (od 0 do 4 rokov) rozvíjať sa doma pred nástupom do škôlky. Zapojila sa aj do dlhodobého programu FILIP, ktorý podporuje dospelých z vylúčených lokalít na ceste von z generačnej chudoby. Jej mentorkou sa stala Silvia, ktorá ju sprevádzala pri oddlžení, budovaní rezervy aj plnení sna o vlastnom dome.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.