Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zlatica Švajdová Puškárová: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

„Sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať,“ približuje obľúbená moderátorka.

Novinárka a moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová sa stala jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a potrebu zodpovedného dátovania. Porozprávali sme sa s ňou nielen o jej vzťahu k technológiám, ale aj o tom, ako vníma originálne video, kde ju nahradila umelá inteligencia. 

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • koľko času trávi v online priestore,
  • ako pristupuje k vlastnému Instagramu,
  • aký hoax ju najviac zaskočil,
  • či má jej syn obmedzenia na používanie internetu.  

kampaňou O2 sa spája aj deepfake video, v ktorom sa postupne zmeníte na Kristínu Tormovú. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ste vo videu vy, ide v skutočnosti o výtvor umelej inteligencie a vy ste sa nakrúcania vôbec nezúčastnili. Aký ste mali pocit, keď ste si ho prvý raz pozreli? 

Je to fantasticky urobená profesionálna práca. Je ale šokujúce, čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa táto technológia dostala do zlých rúk. Je to podľa mňa veľká téma. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Kampaň upozorňuje na to, že používanie technológií môže mať aj negatívny vplyv. Aký k nim máte vzťah?

Som veľký fanúšik moderných technológií a inovácií. Pamätám si časy, keď som ako novinárka začínala a nemali sme mobilné telefóny ani internet. 

Môžem povedať, že som rástla spolu s technológiami a veľmi dobre si pamätám ich vývoj. Ako sa telefóny menili z tlačidlových na dotykové, ako sa menila práca s informáciami, ako prišiel internet a sociálne siete. Sledovať, ako sa technológie vyvíjajú a byť toho súčasťou, sa u mňa spája so silnou emóciou.

Patríte k ľuďom, ktorí sú neustále online alebo si naopak strážite čas, ktorý na internete strávite?

Musím povedať, že mám v sebe akúsi vnútornú reguláciu. Nežijem sociálnymi sieťami intenzívne, aj keď na nich som. Rada sledujem Instagram, mám aj svoj vlastný profil, ktorému sa venujem, ale všetko robím s mierou. Viem sa aj úplne vypnúť. Chcem si žiť svoju vlastnú realitu, svoj reálny život a to je pre mňa to najdôležitejšie. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Všeobecne ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí celý deň čítajú o emóciách niekoho iného, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času. 

Sociálne siete sú podľa mňa dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať. Patrím k ľuďom, ktorí veľa pracujú aj manuálne, snažím sa tak udržiavať v kondícii, mám dve deti, preto mám pomerne prísnu disciplínu. 

Spomenuli ste svoj Instagram, kde máte takmer 70 000 sledovateľov. Jeho obsah je pomerne pestrý, prinášate pohľad do súkromia, televízneho prostredia aj edukatívne príspevky, napríklad aby ženy nezabúdali na svoje zdravie a absolvovali mamografiu. Ako obsah vzniká?

Často vzniká veľmi narýchlo a pomerne chaoticky. Priznám sa, že by ma bavilo venovať sa tomu viac, no aj keď to tak možno nevyzerá, vyžaduje to veľmi veľa času. 

Na Instragrame sa snažím prinášať mix toho, čím žijem. Samozrejme, nedávam tam všetko. Mám obdobia, keď sa úplne odmlčím a potom fázy, kedy sa mi chce postovať. Instagram vnímam aj ako platformu na prezentovanie informácií, ktoré majú celospoločenský význam.  

Často sa hovorí o pozitívnych úlohách internetu, ku ktorým patrí prístup k informáciám, možnosť spojiť sa s ľuďmi na celom svete či študovať online, na negatívny vplyv sa však pomerne zabúda. Prečo je to tak?

Myslím si, že na to doteraz nebolo až tak veľa príležitostí. Práve pandémia nás naučila do veľkej miery otvárať témy, ktorým sme sa doteraz nevenovali. 

Čas strávený za počítačom alebo s telefónom v ruke na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách internetu. Preto oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.    

Ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí denne čítajú o emóciách iných, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Nevnímam ju však ako boj za niečo, ale skôr ako spôsob, ako byť ľuďom nápomocný a naučiť ich hľadať pravdivé informácie. Tie nepravdivé iba zbytočne zahlcujú náš časopriestor.  

Ste moderátorkou televízneho spravodajstva a rôznych diskusných relácií. Uvedomujete pri svojej práci, aký veľký vplyv médiá majú a aké dôležité je objektívne podanie informácií?   

Áno, objektivitu považujem za absolútny základ novinárskej práce. Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a byť objektívna, bol pre mňa vždy absolútny základ. Stále si zakladám na tom, že treba uviesť zdroj informácií, dať priestor na vyjadrenie obom stranám a vyhýbam sa tendenčnosti. Sú to pre mňa základné atribúty novinárskej práce. 

Na sociálnych sieťach však môže byť „novinárom“ istým spôsobom každý. V tom je to, samozrejme, celé náročnejšie.      

 
 
 
 
 
View this post on Instagram
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Máme za sebou viac ako rok s pandémiou. V jej úvode, ešte v čase, keď nosenie rúška u nás nebolo povinné, ste vyzvali vtedajšieho premiéra, aby si ho nasadil. Na veľa ľudí mal tento okamih veľký vplyv a na rúška sa začali pozerať inak, písali o tom médiá. Očakávali ste, že by tento krok mohol mať až taký vplyv? 

Nie, vôbec, som kreatívny človek a mám rada, ak sa v televízii používajú názorné ukážky ako v tomto prípade. Dobre si pamätám, ako som sa sama hanbila na začiatku nosiť rúško, lebo v našich končinách sme to vnímali ako niečo zahanbujúce. Ak mal napríklad niekto chrípku a dal si rúško, vyzeralo to zvláštne, tradícia nosiť ho u nás nikdy nebola. 

Pamätám si, akí sme v tom čase boli všetci preľaknutí, keď sa všetko zatváralo. Vtedy som si povedala, že ak to môže trochu pomôcť, tak to jednoducho skúsim. V médiách pracujem dlhé roky, ľudia ma poznajú, no keď sme tento nápad zrealizovali, zostala som prekvapená, akú pozitívnu odozvu mal. 

Bolo to naozaj také odkliatie rúšok. Veľa ľudí si vtedy povedalo, že keď to už máme v telke, tak to nemôže byť hanba.  

Pandémia nám okrem iného ukázala, v akej veľkej miere sa môžu šíriť konšpiračné teórie. Kedy ste sa s nimi stretli prvý raz?

Ako novinárka som, samozrejme, dlhé roky konfrontovaná s rôznymi nepravdivými informáciami, ktoré sa variujú v rôznych podobách. Kedysi možno neboli hoaxy, vznikali však napríklad rôzne fámy a dohady o historických udalostiach. Vždy tu teda boli prítomné, každá doba ale prináša iné nepravdy s inou intenzitou.

Samozrejme, informácie o tom, ako sa očkovaním začipujú ľudia a podobne, ma popravde rozosmievajú a často sa čudujem, ako im ľudia môžu dôverovať. 

Stalo sa vám niekedy, že ste sa pre konšpiračné téorie dostali s niekým do konfliktu? Mnohým ľuďom sa to stáva pri debate o očkovaní, koronavíruse, ale aj používaní 5G sietí. 

Nie, nestalo, a priznávam, že sa do takýchto debát nezapájam. Niekedy až žasnem, ako ľudia dokážu strácať svoj čas prezentovaním konšpiračných teórií a podsúvaním svojich názorov.

Čas strávený na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách. Oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ak má niekto v mojom okolí pochybnosti, samozrejme, sa o tom porozprávame, ale nepatrím k ľuďom, ktorí by iným vyvracali ich názor, nie je to môj život. Namiesto nezmyselného presviedčania radšej obohatím svoj život nejakým pekným dobrodružstvom.

Vo svete aj na Slovensku vzniká stále viac konšpiračných webov. Prečo podľa vás ich množstvo stúpa?

Určite to súvisí s rozšírením internetu, kde môže mať svoj priestor každý, je to nekonečná platforma pre všetkých. Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť. A keď sa to nedá spraviť na iných platformách, založia si vlastnú. 

Dnes sa veľa hovorí o potrebe mediálnej výchovy. Váš starší syn je školák, hovoríte s ním aj o nebezpečenstve technológií?

Samozrejme, riešime to. Mám 11-ročného syna, ktorý je vo veku, keď je dôležité rozprávať sa s ním aj o tejto téme. Som mama, ktorá na používanie internetu neaplikuje zákazy. Viem, že niektorí rodičia sú v tomto striktnejší a majú presne dané pravidlá. U nás zatiaľ funguje dohoda. 

Snažím sa byť v živote efektívna a toto je vec, ktorá si vyžaduje neustálu kontrolu. Dieťa sa preto snažím viesť k tomu, aby cez spoločnú diskusiu pochopilo, že už stačí. Syn veľa športuje, intenzívne sa venuje hokeju, behá s kamarátmi vonku, preto mi nerobí problém, keď potom sedí aj za počítačom. Viem, že aj on potrebuje byť sám so sebou, oživiť svoju fantáziu. 

Keby som ale videla, že nerobí nič iné a trávi celé dni po škole na počítači, určite by som pristúpila k zákazom. Samozrejme, sú chvíle, keď mu poviem, že už stačí, ale nechávam mu aj vlastný priestor. V živote je veľmi dôležitá rovnováha.  

Ktorý hoax vás naposledy prekvapil alebo priam zaskočil?

Určite sú to všetky hoaxy, ktoré sa spájajú s očkovaním, s testovaním a následným čipovaním. Občas rozmýšľam, kto by mal potom výsledky toho čipovania monitorovať a vyhodnocovať. 

Kríza podľa mňa vždy so sebou prináša mnohé nevídané javy a v súčasnosti je jej súčasťou aj hromadný výskyt rôznych variácií hoaxov. 

Pandémia zasiahla do života každého z nás a mnohých sa dotkla naozaj citeľne. Rozprávame sa na konci mája, keď sa postupne uvoľňujú opatrenia a v niektorých okresoch sa už dá sedieť aj v interiéri podnikov. Na čo sa pri návrate do normálu najviac tešíte vy?

Úprimne súcitím s mnohými skupinami, ktoré pandémia značne zasiahla. Som vďačná, že sa tieto časy mňa ani mojich najbližších nedotkli zdravotne ani pracovne. Bola som však v blízkosti mnohých ľudí, ktorí to nemali jednoduché.  

Ak mám byť úprimná, najviac sa teším na film, kino a pukance so svojimi deťmi. Ešte mám však trochu obavu, vnímam, že sme teraz zraniteľní a bojíme sa mnohých vecí, čo je prirodzené. Keď si dám napríklad dole respirátor, cítim sa ako bez plaviek, veď televízne noviny v ňom moderujem už rok. 


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Zlatica Švajdová Puškárová

Vyštudovala žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobí v TV Markíze, kde začínala ako redaktorka spravodajstva a moderátorka relácie Na telo. V súčasnosti moderuje hlavnú spravodajskú reláciu Televízne noviny a je jednou z najobľúbenejších tvárí televízie. Založila medzinárodnú konferenciu Vizionári, ktorá sa zameriava na trendy v zdravotníctve, ekonomike a školstve. Je vydatá, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Daniel Hevier: „Nečakajte, kým budete mať istotu. Odvaha pre mňa vždy znamenala zostať verný sám sebe, aj keď podmienky neboli ideálne.“

Ani umenie nie je len o inšpirácii, ale aj o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce.

Daniel Hevier patril už pred revolúciou k autorom na voľnej nohe. Táto neistá pozícia ho prinútila budovať disciplínu a schopnosť neustále sa prispôsobovať meniacim podmienkam. Dnes dokonca točí videá na TikTok a vytvára obsah, ktorým môže osloviť ľudí naprieč generáciami. Prekážky preňho nikdy neboli dôvodom zastaviť sa, ale výzvou hľadať nový spôsob, ako tvoriť, zostať slobodný a najmä nezradiť sám seba.

Niekedy pomôže aj priznať si, že niečo jednoducho nevieme a potrebujeme pomôcť. Aj Igor Smitka, ktorý točí reklamy pre svetové značky, zažil posun, keď si vypýtal pomoc.

V rozhovore so spisovateľom a textárom Danielom Hevierom sa dozviete:

  • ako sa vyrovnával s ideologickým tlakom už od detstva,
  • aké bolo „freelancovanie“ pred revolúciou a ako sa naučil prežiť aj bez istôt,
  • prečo je kreativita viac o disciplíne než o inšpirácii,
  • prečo dnes experimentuje s novými formátmi od rapu až po videá na TikTok,
  • a aj to, ako v sebe budovať odvahu, aj keď to nie je jednoduché.

Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát uvedomili konflikt medzi tým, čo ste považovali za správne, a tým, čo sa od vás očakávalo?

Veľmi silným vplyvom bol v tomto osud môjho otca. Hoci mal titul PhDr., po roku 1968 skončil ako pomocný robotník v kanáloch. Nebol vyslovene aktívny odbojár, no svoje postoje neskrýval – chodil do kostola, prednášal v ňom o kultúrnych osobnostiach a okupáciu odmietol nazývať „bratskou pomocou“. Za to prišiel trest. 

Aj ja som ideologické tlaky zažíval už od detstva, napríklad vtedy, keď som chodil do kostola, pred ktorým špicľovali donášači. Keď mi na gymnáziu vyšla prvá kniha, susedia mojej mame neprajne hovorili, že sa na vysokú školu aj tak nedostanem, nech by som mal aj tisíc knižiek. 

Režim sledoval každého, kto vyčnieval. Neskôr som v zistil, že v našom vchode, kde bolo deväť bytov, žili až traja spolupracovníci Štátnej bezpečnosti.

Ako ste to prežívali?

Vládla v nás paranoja, všade sa hovorilo: „Toto nehovor nikomu, s týmto sa nepriznávaj.“ Alebo: „Keď sa ťa budú pýtať, či chodíš do kostola, tak povedz nie.“ 

Otec neustále počúval Slobodnú Európu a stanice zo západu, takže sme toho mali plné uši. A konflikty vznikali aj doma. Mama bola učiteľka a z obavy, že ma nezoberú na strednú školu, mi zakazovala chodiť do kostola. Potom u nás prebiehali komické dialógy, keď sa ma pýtala: „Kde si bol v nedeľu večer?“ Hovorím: „Na pive.“ A ona na to: „Klameš. Ty si bol v kostole!“ Spolužiaci to mali presne opačne. Tvrdili, že boli v kostole, a mamy im nadávali, že klamú a v skutočnosti boli na pive (smiech).

Dá sa v takomto prostredí zachovať slobodná myseľ?

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím. Tú druhú som si v sebe vždy strážil. Bola to pre mňa otázka samotnej existencie.

Keď sa môj otec po roku 1969 rozhodol prijať prácu pomocného robotníka, bol som práve vo veku, keď som sa hlásil na strednú školu. Chcel som mu vyjadriť solidaritu a navrhol som, že nepôjdem na gymnázium, ale nastúpim do práce spolu s ním. On mi však povedal: „Danko, najlepšiu solidaritu mi vyjadríš tak, že z teba vyrastie slušný a vzdelaný človek. Urob si školu a ži poctivý život.“ 

Na vysokú školu ma však pre otca neprijali. Dostal som sa tam až na odvolanie, keď som im poslal desaťcentimetrový štós svojej tvorby vrátane prvej knižky, ktorá mi vyšla ako maturantovi.

Existuje sloboda vonkajšia, ktorú vám môžu vziať, a sloboda vnútorná, o ktorú môžete prísť iba vlastným rozhodnutím.

Stanovili ste si hranice, ktoré ste nechceli prekročiť?

Dal som si červené čiary: žiadna strana, žiadny vstup do strany, žiadne oslavné texty na stranu, nič proti imperializmu a žiadne angažované básne. 

Písal som tak, aby som sa mohol ráno pozrieť do zrkadla. Keď som napríklad dostal dobovú objednávku napísať báseň o robotníkoch, poňal som to po svojom – písal som o mojom otcovi v kanáloch. Bola to pocta jemu a jeho ťažkej práci, nie režimu. Tak sme si v tej dobe zachovávali tvár.

Aby som však tieto hranice dokázal udržať dlhodobo, urobiť som jednu chytrácku vec. Po vysokej škole a vojenčine som sa rozhodol nenastúpiť do žiadneho riadneho zamestnania a ostal som na voľnej nohe. Bol na „home office“ takmer celý svoj pracovný život. Dávno predtým, než to bolo bežné.

Malo to pre mňa kľúčovú výhodu: režim ma nemal ako priamo ovládať. Nemohli ma prinútiť chodiť na VUML (Večerná univerzita marxizmu-leninizmu) ani ma nútiť do politickej aktivity na pracovisku, pretože som nemal žiadneho šéfa. 

Bol som solitér a tento status „slobodného povolania“ bol mojím najlepším obranným štítom pred ideológiou.

V literatúre sme takto boli na celom Slovensku možno traja. Oficiálne sa to volalo „slobodné povolanie“ a museli sme mať v občianskom preukaze pečiatku od národného výboru, inak by nás mohli kedykoľvek zavrieť za príživníctvo.

Čo vás táto neustála neistota a nutnosť postarať sa sám o seba naučili?

Predovšetkým disciplínu. Keď po roku 1989 začali mnohí podnikať a krachovať, ja som už mal vybudované know-how, ako prežiť. 

Pochopil som, že mojím jediným skutočným sponzorom je čitateľ, divák alebo poslucháč. Musel som byť adaptabilný: keď nešli pesničky, robil som preklady, keď nešli knihy, predával som obrazy.

Vyskúšal som aj copywriting a neskôr som založil vlastné vydavateľstvo, lebo mi nestačilo len odovzdať rukopis a čakať. Začal som si sám robiť propagáciu, budovať značku a udržiavať priamy kontakt s publikom. 

Toto však búra romantickú predstavu, že kreatívny človek čaká v ateliéri, kým ho konečne kopne múza.

To som sa musel tiež postupne naučiť. Uvedomil som si, že tvorba je tiež fabrika, v tom najlepšom zmysle slova. Je to proces, ktorý má svoje termíny a záväzky voči ostatným profesiám. Keby som mal čakať na múzu, šičky v divadle by nemali čo šiť, herci by nemali čo hrať, speváci čo spievať.

Pavol Habera mi to raz vedel vysvetliť veľmi priateľsky, no úprimne: „Danko, kašlem ti na tvoju múzu. Potrebujem texty a potrebujem vydať album, lebo kamióny s technikou sú už objednané a pripravené na turné.“ Toto je realita profesionálneho umelca. 

Život ma naučil usilovnosti a disciplíne aj v obdobiach, keď sa mi nedarilo alebo som bol vo finančných problémoch. Umenie nie je len o inšpirácii, ale predovšetkým o tom, že si človek sadne za stôl a pracuje, aj keď sa mu nechce. 

Je to sebazáchovná vec – neustále si klásť prekážky, prekonávať ich a znova sa dvíhať z prachu. Bez tejto odolnosti by som na voľnej nohe neprežil ani rok, nieto celé desaťročia.

Keď hovoríte, že tvorca sa musí vedieť uživiť, propagovať a zostať v kontakte s publikom, sociálne siete vlastne nie sú až taký odklon od vašej doterajšej cesty. Ako ste sa k nim dostali?

Prišlo to postupne. Začínal som na Facebooku pred mnohými rokmi, kde som sa učil, že k textom musím pridávať aj pútavý vizuálny obsah. Neskôr ma zaujal Instagram a nakoniec ma moji priatelia presvedčili, aby som vyskúšal TikTok. 

Zlomovým momentom bolo stretnutie s ľuďmi z prostredia digitálneho marketingu, konkrétne s Peťom Šebom, ktorý ma pozval do podcastu Digitálni rodičia. Vtedy som si uvedomil, že by bola škoda s takýmito šikovnými a nadšenými ľuďmi nespolupracovať, tak som ich sám vyhľadal a spojili sme sily. 

Práve Peťo mi povedal, aby som išiel na TikTok, a ja som ho poslúchol. Teraz budujem obsah na LinkedIne a ešte chcem rozbehnúť YouTube, podcasty alebo newsletter.

Vnímam to ako súčasť svojej snahy neustále hľadať nové médiá a žánre, ktoré ma môžu uživiť. Keďže som na voľnej nohe a nemám nad sebou šéfa, musím sa o seba a o publicitu svojich výtvorov starať sám. 

Sociálne siete mi v tom nesmierne pomáhajú, pretože majú obrovský dosah. Napríklad na Facebooku môžem osloviť desiatky tisíc ľudí, čo je oveľa viac než bežný náklad knihy.

V tom je naozaj obdivuhodná prispôsobivosť novým podmienkam, nie každý to v sebe má. Čím si vysvetľujete, že vy to v sebe máte?

Možno je to v génoch, výchovou alebo prostredím, v ktorom som musel odmalička kľučkovať. Prežil som exekúcie aj obrovské dlžoby, vždy som sa z toho vyhrabal. Pravda je, že ja krízy a chaos milujem. Beriem to ako skúšku prežitia a vždy sa spolieham na to, že príde niečo lepšie. S neistotou viem pracovať a možno je v tom aj istá dávka odvahy.

Kde sa podľa vás berie v človeku odvaha?

Je to celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa, začínať stále znova a dokázať sa zdvihnúť aj z prachu. 

Súčasťou odvahy je aj budovanie vnútornej odolnosti – fyzickej, mentálnej aj psychickej –, aby nás hneď niečo nepoložilo, pretože môže prísť ťažká doba. Odvaha sa však prejavuje aj v adaptabilite a v ochote skúšať úplne nové veci, ktoré človek nepozná. 

Myslím si, že veľkú odvahu nám ľuďom dodáva aj to, ak niekto stojí po našom boku.

Odvaha je celoživotná prax vystupovania z komfortnej zóny. Je to schopnosť nezutekať pred prekážkami, ale vracať sa. Ale aj mať po svojom boku niekoho, kto nám ju dodáva, niekoho, kto nás podporuje.

Kto to bol u vás?

Už od detstva som cítil obrovskú podporu rodiny. Keď som chcel byť boxer, otec mi vyrobil vrece z deky, a keď som túžil hrať na bicie, zapísal ma do pionierskeho domu, kde skúšala nejaká kapela. Podporovali ma aj učitelia na gymnáziu. 

Keďže som už vtedy publikoval a moje pesničky hrali v rozhlase, triedna ma uvoľňovala zo školy do Bratislavy. Kaviarne vtedy fungovali ako taký „živý internet“ – boli to sociálne siete, kde ste si našli prácu aj kontakty. Mojím dôležitým mentorom bol Ľubomír Feldek, ako „decku“ mi dával rady, komu mám čo poslať, a ja som bol veľmi usilovný; denne som niečo písal a odovzdával. Svoj prvý časopis som si vydal už ako 12-ročný a zo žartu som tam mal aj stranu na reklamu, už vtedy som cítil, že veci treba propagovať.

Pamätám si, ako mi Dušan Dušek písal list na vojenčinu, aby som sa nebál ísť po návrate do civilu na voľnú nohu, že ma kamaráti v tom nenechajú.

No a dnes v tomto online prostredí je pre mňa kľúčová spolupráca so Soničkou, tvorkyňou obsahu na sociálnych sieťach, ktorá mi s videami pomáha.

Pre umelca môže byť aj citlivé pustiť si k sebe niekoho, kto aj spoluurčuje, ako tvorba vyzerá. Ako ste si so Soničkou vybudovali takúto dôveru?

Priznám sa, že hoci sa občas natočím sám na mobil, postprodukciu a tú technickú „mravčiu“ prácu vôbec neovládam. Bez nej by som to absolútne nedokázal. 

Naša spolupráca funguje tak, že sa stretneme napríklad raz týždenne na dve-tri hodinky a podľa toho, v akej som forme, nasekáme aj päť či desať videí naraz. Ja si sadnem, v hlave mám témy alebo niečo prinesie ona, a potom už je to v jej rukách.

Sonička mi vlastne organizuje celý digitálny život. Vďaka nej už prišli aj prvé veľké spolupráce a reklamy. Je to pre mňa obrovská pomoc, pretože sa môžem sústrediť na to, čo ma baví – na samotný obsah a kreativitu –, zatiaľ čo ona sa stará o to, aby to malo profesionálnu formu.

Čo máte v pláne najbližšie?

Chcem ešte veľa vecí zosumarizovať a dokončiť. Už 10 rokov píšem knihu Tvorivé písanie, chcem napísať aspoň jeden veľký román a nahrať CD svojich pesničiek, ktorých je asi 200. Robím na muzikáli a plánujem otvoriť galériu svojich obrazov, práve chodím obzerať priestory. Plánov mám stále celkom dosť (úsmev).


Ako nám priblížil Daniel Hevier, odvaha nie je len gesto, ale vedomé rozhodnutie, ktoré musí urobiť každý sám za seba. Ale keď pri nás niekto stojí a podporuje nás, ide to oveľa jednoduchšie. O2 si to uvedomuje a ako operátor bude vaším parťákom v technológiách vždy, keď to budete potrebovať.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.