Zlatica Švajdová Puškárová: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

„Sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať,“ približuje obľúbená moderátorka.

Autor Natália Žáková

Foto Peter Frolo

Magdaléna Tomalová

Dátum14. 6. 2021

Novinárka a moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová sa stala jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a potrebu zodpovedného dátovania. Porozprávali sme sa s ňou nielen o jej vzťahu k technológiám, ale aj o tom, ako vníma originálne video, kde ju nahradila umelá inteligencia.

V rozhovore sa ďalej dozviete:

koľko času trávi v online priestore,
ako pristupuje k vlastnému Instagramu,
aký hoax ju najviac zaskočil,
či má jej syn obmedzenia na používanie internetu.

S kampaňou O2 sa spája aj deepfake video, v ktorom sa postupne zmeníte na Kristínu Tormovú. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ste vo videu vy, ide v skutočnosti o výtvor umelej inteligencie a vy ste sa nakrúcania vôbec nezúčastnili. Aký ste mali pocit, keď ste si ho prvý raz pozreli?

Je to fantasticky urobená profesionálna práca. Je ale šokujúce, čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa táto technológia dostala do zlých rúk. Je to podľa mňa veľká téma.

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.

Kampaň upozorňuje na to, že používanie technológií môže mať aj negatívny vplyv. Aký k nim máte vzťah?

Som veľký fanúšik moderných technológií a inovácií. Pamätám si časy, keď som ako novinárka začínala a nemali sme mobilné telefóny ani internet.

Môžem povedať, že som rástla spolu s technológiami a veľmi dobre si pamätám ich vývoj. Ako sa telefóny menili z tlačidlových na dotykové, ako sa menila práca s informáciami, ako prišiel internet a sociálne siete. Sledovať, ako sa technológie vyvíjajú a byť toho súčasťou, sa u mňa spája so silnou emóciou.

Patríte k ľuďom, ktorí sú neustále online alebo si naopak strážite čas, ktorý na internete strávite?

Musím povedať, že mám v sebe akúsi vnútornú reguláciu. Nežijem sociálnymi sieťami intenzívne, aj keď na nich som. Rada sledujem Instagram, mám aj svoj vlastný profil, ktorému sa venujem, ale všetko robím s mierou. Viem sa aj úplne vypnúť. Chcem si žiť svoju vlastnú realitu, svoj reálny život a to je pre mňa to najdôležitejšie.

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.

Všeobecne ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí celý deň čítajú o emóciách niekoho iného, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Sociálne siete sú podľa mňa dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať. Patrím k ľuďom, ktorí veľa pracujú aj manuálne, snažím sa tak udržiavať v kondícii, mám dve deti, preto mám pomerne prísnu disciplínu.

Spomenuli ste svoj Instagram, kde máte takmer 70 000 sledovateľov. Jeho obsah je pomerne pestrý, prinášate pohľad do súkromia, televízneho prostredia aj edukatívne príspevky, napríklad aby ženy nezabúdali na svoje zdravie a absolvovali mamografiu. Ako obsah vzniká?

Často vzniká veľmi narýchlo a pomerne chaoticky. Priznám sa, že by ma bavilo venovať sa tomu viac, no aj keď to tak možno nevyzerá, vyžaduje to veľmi veľa času.

Na Instragrame sa snažím prinášať mix toho, čím žijem. Samozrejme, nedávam tam všetko. Mám obdobia, keď sa úplne odmlčím a potom fázy, kedy sa mi chce postovať. Instagram vnímam aj ako platformu na prezentovanie informácií, ktoré majú celospoločenský význam.

Často sa hovorí o pozitívnych úlohách internetu, ku ktorým patrí prístup k informáciám, možnosť spojiť sa s ľuďmi na celom svete či študovať online, na negatívny vplyv sa však pomerne zabúda. Prečo je to tak?

Myslím si, že na to doteraz nebolo až tak veľa príležitostí. Práve pandémia nás naučila do veľkej miery otvárať témy, ktorým sme sa doteraz nevenovali.

Čas strávený za počítačom alebo s telefónom v ruke na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách internetu. Preto oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí denne čítajú o emóciách iných, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Nevnímam ju však ako boj za niečo, ale skôr ako spôsob, ako byť ľuďom nápomocný a naučiť ich hľadať pravdivé informácie. Tie nepravdivé iba zbytočne zahlcujú náš časopriestor.

Ste moderátorkou televízneho spravodajstva a rôznych diskusných relácií. Uvedomujete pri svojej práci, aký veľký vplyv médiá majú a aké dôležité je objektívne podanie informácií?

Áno, objektivitu považujem za absolútny základ novinárskej práce. Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a byť objektívna, bol pre mňa vždy absolútny základ. Stále si zakladám na tom, že treba uviesť zdroj informácií, dať priestor na vyjadrenie obom stranám a vyhýbam sa tendenčnosti. Sú to pre mňa základné atribúty novinárskej práce.

Na sociálnych sieťach však môže byť „novinárom“ istým spôsobom každý. V tom je to, samozrejme, celé náročnejšie.

View this post on Instagram

A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Máme za sebou viac ako rok s pandémiou. V jej úvode, ešte v čase, keď nosenie rúška u nás nebolo povinné, ste vyzvali vtedajšieho premiéra, aby si ho nasadil. Na veľa ľudí mal tento okamih veľký vplyv a na rúška sa začali pozerať inak, písali o tom médiá. Očakávali ste, že by tento krok mohol mať až taký vplyv?

Nie, vôbec, som kreatívny človek a mám rada, ak sa v televízii používajú názorné ukážky ako v tomto prípade. Dobre si pamätám, ako som sa sama hanbila na začiatku nosiť rúško, lebo v našich končinách sme to vnímali ako niečo zahanbujúce. Ak mal napríklad niekto chrípku a dal si rúško, vyzeralo to zvláštne, tradícia nosiť ho u nás nikdy nebola.

Pamätám si, akí sme v tom čase boli všetci preľaknutí, keď sa všetko zatváralo. Vtedy som si povedala, že ak to môže trochu pomôcť, tak to jednoducho skúsim. V médiách pracujem dlhé roky, ľudia ma poznajú, no keď sme tento nápad zrealizovali, zostala som prekvapená, akú pozitívnu odozvu mal.

Bolo to naozaj také odkliatie rúšok. Veľa ľudí si vtedy povedalo, že keď to už máme v telke, tak to nemôže byť hanba.

Pandémia nám okrem iného ukázala, v akej veľkej miere sa môžu šíriť konšpiračné teórie. Kedy ste sa s nimi stretli prvý raz?

Ako novinárka som, samozrejme, dlhé roky konfrontovaná s rôznymi nepravdivými informáciami, ktoré sa variujú v rôznych podobách. Kedysi možno neboli hoaxy, vznikali však napríklad rôzne fámy a dohady o historických udalostiach. Vždy tu teda boli prítomné, každá doba ale prináša iné nepravdy s inou intenzitou.

Samozrejme, informácie o tom, ako sa očkovaním začipujú ľudia a podobne, ma popravde rozosmievajú a často sa čudujem, ako im ľudia môžu dôverovať.

Stalo sa vám niekedy, že ste sa pre konšpiračné téorie dostali s niekým do konfliktu? Mnohým ľuďom sa to stáva pri debate o očkovaní, koronavíruse, ale aj používaní 5G sietí.

Nie, nestalo, a priznávam, že sa do takýchto debát nezapájam. Niekedy až žasnem, ako ľudia dokážu strácať svoj čas prezentovaním konšpiračných teórií a podsúvaním svojich názorov.

Čas strávený na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách. Oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ak má niekto v mojom okolí pochybnosti, samozrejme, sa o tom porozprávame, ale nepatrím k ľuďom, ktorí by iným vyvracali ich názor, nie je to môj život. Namiesto nezmyselného presviedčania radšej obohatím svoj život nejakým pekným dobrodružstvom.

Vo svete aj na Slovensku vzniká stále viac konšpiračných webov. Prečo podľa vás ich množstvo stúpa?

Určite to súvisí s rozšírením internetu, kde môže mať svoj priestor každý, je to nekonečná platforma pre všetkých. Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť. A keď sa to nedá spraviť na iných platformách, založia si vlastnú.

Dnes sa veľa hovorí o potrebe mediálnej výchovy. Váš starší syn je školák, hovoríte s ním aj o nebezpečenstve technológií?

Samozrejme, riešime to. Mám 11-ročného syna, ktorý je vo veku, keď je dôležité rozprávať sa s ním aj o tejto téme. Som mama, ktorá na používanie internetu neaplikuje zákazy. Viem, že niektorí rodičia sú v tomto striktnejší a majú presne dané pravidlá. U nás zatiaľ funguje dohoda.

View this post on Instagram
A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Snažím sa byť v živote efektívna a toto je vec, ktorá si vyžaduje neustálu kontrolu. Dieťa sa preto snažím viesť k tomu, aby cez spoločnú diskusiu pochopilo, že už stačí. Syn veľa športuje, intenzívne sa venuje hokeju, behá s kamarátmi vonku, preto mi nerobí problém, keď potom sedí aj za počítačom. Viem, že aj on potrebuje byť sám so sebou, oživiť svoju fantáziu.

Keby som ale videla, že nerobí nič iné a trávi celé dni po škole na počítači, určite by som pristúpila k zákazom. Samozrejme, sú chvíle, keď mu poviem, že už stačí, ale nechávam mu aj vlastný priestor. V živote je veľmi dôležitá rovnováha.

Ktorý hoax vás naposledy prekvapil alebo priam zaskočil?

Určite sú to všetky hoaxy, ktoré sa spájajú s očkovaním, s testovaním a následným čipovaním. Občas rozmýšľam, kto by mal potom výsledky toho čipovania monitorovať a vyhodnocovať.

Kríza podľa mňa vždy so sebou prináša mnohé nevídané javy a v súčasnosti je jej súčasťou aj hromadný výskyt rôznych variácií hoaxov.

Pandémia zasiahla do života každého z nás a mnohých sa dotkla naozaj citeľne. Rozprávame sa na konci mája, keď sa postupne uvoľňujú opatrenia a v niektorých okresoch sa už dá sedieť aj v interiéri podnikov. Na čo sa pri návrate do normálu najviac tešíte vy?

Úprimne súcitím s mnohými skupinami, ktoré pandémia značne zasiahla. Som vďačná, že sa tieto časy mňa ani mojich najbližších nedotkli zdravotne ani pracovne. Bola som však v blízkosti mnohých ľudí, ktorí to nemali jednoduché.

Ak mám byť úprimná, najviac sa teším na film, kino a pukance so svojimi deťmi. Ešte mám však trochu obavu, vnímam, že sme teraz zraniteľní a bojíme sa mnohých vecí, čo je prirodzené. Keď si dám napríklad dole respirátor, cítim sa ako bez plaviek, veď televízne noviny v ňom moderujem už rok.

Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Zlatica Švajdová Puškárová

Vyštudovala žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobí v TV Markíze, kde začínala ako redaktorka spravodajstva a moderátorka relácie Na telo. V súčasnosti moderuje hlavnú spravodajskú reláciu Televízne noviny a je jednou z najobľúbenejších tvárí televízie. Založila medzinárodnú konferenciu Vizionári, ktorá sa zameriava na trendy v zdravotníctve, ekonomike a školstve. Je vydatá, má dve deti.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Od outsidera k headlinerovi: Jureš Líška ukazuje, ako si aj odvážna hudba bez klišé dokáže získať srdcia ľudí

Tvorba Fallgrapp sa vymyká žánrom. Najdôležitejšia je emócia.

Autorka Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum21. 8. 2025

Je len málo hudobníkov, ktorí ani po rokoch na scéne nestratia skromnosť, pokoru a hodnoty. Frontman kapely Fallgrapp taký zostal aj po 12 rokoch od jej založenia. Možno je to folklórnym svetom, ktorý ho odmala formoval. A možno úctou k remeslu a ľuďom. Hudba Fallgrapp je intímna, melancholická, silná, dostáva sa pod kožu a ani rokmi nestarne. S talentovaným Jurešom Líškom sme sa rozprávali v jeho štúdiu v Dubnici nad Váhom, kde vyrastal a ešte stále sčasti žije. O hudbe aj o živote.

Zuzana Smatanová: Aj ja som mala v hlave čierne myšlienky, ale paradoxne ma prebrali k životu

V rozhovore s Jurešom Líškom sa dočítate:

prečo je preňho kľúčový „catchy moment“ a kedy skladba ešte „nestojí“,
čo ho naučilo vyrastanie mimo centra diania a ako vznikol Fallgrapp,
aké hodnoty usmerňujú jeho hudbu a ako do nej dostáva emóciu,
ako pracuje s textom a úprimnou kritikou, aby neupadol do klišé,
prečo verí pomalším, hĺbavejším piesňam a ako číta svoje publikum,
čo je jeho ikigai a ako vyzerá oddych po vydaní albumu.

Spomínaš si, kedy si prvýkrát cítil, že hudba môže byť viac než len zvuk – niesť emóciu, náladu a príbeh?

Odjakživa som vnímal, že hudba nesie všetky tieto prvky. Skôr naopak, nevedel som, že je to len zvuk, vnímal som ju ako celok. Až neskôr som ju začal analyzovať. Z detstva si pamätám program Zlatá brána či veci, ktoré mi púšťal otec, ale nič konkrétne si neviem vybaviť.

Si z folkloristickej rodiny, ľudová hudba ťa ovplyvňovala od detstva. Ako ťa to formovalo hudobne?

Samozrejme, formovali ma aj iné žánre, ale hrával som na husliach a neskôr na viole. Otec bol primáš, od decka som chodil na jeho vystúpenia, fascinovalo ma, ako vedie kapelu. Predstavoval som si, že to budem robiť aj ja.

Na škole som hral folklór, vážnu hudbu. Páčilo sa mi, že hráme spolu a niečo tvoríme. Držal som sa okolo partie ľudí, chodil som tam do veľkej miery kvôli nim.

Neskôr mi rodičia kúpili prvý počítač. Jasné, hrával som aj hry, ale potom mi kamarát „crackol“ jednoduchý program na skladanie hudby. Ničomu som v ňom nerozumel. Začal som experimentovať a uvedomil som si, že okrem mrhania časom nad hrami môžem aj niečo vytvárať, spájať zvuky. Mal som asi 11 rokov.

Musel si byť riadne „cool kid“.

Čo si, vôbec som nebol cool! (smiech) Nikto o mne nevedel. Neexistovali sociálne siete, nemal som sa s kým skontaktovať, youtubové návody nehrozili, musel som sa učiť na vlastných chybách. Vyprodukovanú hudbu som ani nemal kam zavesiť či komu ju poslať, aby ju hral.

Pre mňa je toto najväčšia haluz dnešnej doby. My sme začínali v čase, keď zvuky, z ktorých by si mohol skladať hudbu, neboli nikde voľne dostupné, programy boli jednoduché a limitované, skladal si si len doma a nemal si dať komu o sebe vedieť. Bol maximálne Pokec.

S riešením problémov si si musel poradiť sám, nemal si ako nájsť niekoho, kto robil to čo ty. Niekedy to trvalo mesiace či roky, dnes tie veci dokážeš vyriešiť okamžite.

Odvtedy si prešiel kus cesty. Máš svoju ranú tvorbu archivovanú?

Mám. Božemôj! Ale keď si to dnes pustím, je to stále celkom v pohode, dalo by sa to hrať na párty, keby to malo lepší zvuk. Robil som skôr elektronickú hudbu a techno. Až v roku 2003 som začal experimentovať.

Niektoré tie veci sú strašne staré a smiešne, ale pripomínajú mi časy, keď som prišiel zo školy domov a hneď som tvoril na slúchadlá, inak sa to vtedy na byte nedalo. Až niekedy v 28 rokoch som si zriadil toto štúdio, ktoré sa stalo mojím útočiskom.

Najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval.

Odklonil si sa v tom čase od folklóru?

Striedalo sa mi to vo vlnách a zároveň išlo ruka v ruke. Na chvíľu ma počítač vtiahol do tvorby elektroniky, ale stále som musel cvičiť husle. Niekedy v osemnástke som zase prepadol folklóru, začal som chodiť na festivaly a videl som, čo sa dá robiť s hudbou naživo. Bol to nový rozmer.

Vtedy som sa prihlásil na vysokú školu, chcel som študovať folklorizmus a muzikológiu. Popritom som stále tvoril. Kamarát mi dal novší a lepší program, prišla kopa nových problémov, možností a zvukov, opäť ma to pohltilo a folklór išiel do úzadia. Neskôr ma začali oslovovať folkloristi s tvorbou hudby a tieto dva zdanlivo odlišné svety sa mi začali opäť prepájať.

Si z Dubnice nad Váhom – do akej miery ťa formovalo vyrastať v menšom meste mimo centra kultúrneho diania?

To, že som bol izolovaný, hralo dosť zásadnú úlohu. Nebol som v Bratislave, nikdy som nenavštevoval kultové kluby. Mali sme jeden klub v parku, kde sa hrávala elektronika, veľmi som tam však nechodil. Bol som skôr outsider.

Vďaka folklóru som sa dostal do nových partií, videli ma v telke, na základe toho ma pozvali do ďalších súborov, ale stále som mal zázemie v Dubnici.

Do Bratislavy som sa dostal až po vydaní prvého albumu, dovtedy som zo scény nepoznal nikoho. Keď sme vyhrali album roka cez Radio_Head Awards a začali hrávať koncerty, bol som pokakaný. (smiech) Na afterparty sa zrazu so mnou muzikanti zhovárali a pre mňa to bol úplne nový svet.

Ako vznikla myšlienka preklopiť tvoju tvorbu do komplexnejšieho celku, z ktorého vzišiel Fallgrapp?

Počas experimentovania som si začal uvedomovať, že potrebujem vodiacu linku. Pesničky mi zrazu nedávali zmysel, keď boli len o hudbe. Chýbala mi výpoveď, element, vokál.

Oslovil som Agatu Siemaszko, chodil som za ňou do Poľska. Nejazdil tam autobus, musel som v zime pešo prechádzať hranice. Neuveriteľné, keď si spätne vybavím, ako som sa trepal zasneženou krajinou s plnou taškou nahrávacích vecí, aby sme nahrali prvé pesničky.

Prihlásil som tie „vydreté“ pesničky do súťaže, jednu to vyhralo, začali ma hrávať na Rádiu FM. Následne ma oslovil Junior, Robo Brieška, vtedajší manažér pre Red Bull. V podstate on je trošku zodpovedný za to, čo sa z nás stalo. Pozval ma hrať na festival Pohoda na ich Tour Bus. Mali sme nahraté len dve pesničky, bol to zlomový bod, museli sme to celé vymyslieť, aby sme vôbec mohli hrať naživo.

Tušíš, čo ľudia cítia, keď počúvajú vašu hudbu?

Ľudia mi píšu, chodia za nami po koncertoch. Po tohtoročnej Pohode prišiel za Norou malý chlapček a hovoril, ako krásne spievala. Vo všeobecnosti hovoria, že majú silné emócie. Je pekné, že takto vnímajú hudbu.

Sám som prešiel hudobným prerodom. Kedysi som potreboval vybiť energiu, neskôr mi však už nestačilo len rozbiť sa na „tupej párty“. Postupne som začal vnímať ďalšie vrstvy hudby. Stále ma baví tanečná sféra, ale chcel som od hudby niečo viac.

Teraz rozmýšľam, čo ďalej. Vydali sme štvrtý album, mám dojem, že robíme veľa pomalších, hĺbavých pesničiek. Teším sa, že ľudí naša hudba zasahuje. Každý muzikant chce, aby jeho tvorba bola počutá.

Ako premýšľaš nad skladbou hudby? Ideš po emócii a premýšľaš nad tým, čo chceš hudbou vyvolať, alebo opačne?

Záleží. Ale zmenil som svoje nastavenie. Na začiatku od teba nikto nič neočakáva, prvý album robíš podľa seba. Druhý bol oveľa ťažší, dávaš si mantinely, vieš, že to nesmie byť zlé. Tretí album bol vykúpením, mal som dojem, že som sa posunul aj vo svojich zručnostiach. Štvrtý sa robil ťažšie a dlho, zistil som však, že kľúčová je pre mňa emócia.

Či už to vyšlo z experimentu, alebo z obyčajného klavíra, musí to mať pre mňa ten „catchy moment“. Keď sa k tomu vraciam, púšťam si tú pesničku viackrát a stále ma baví, viem, že ma bude baviť ešte dlho.

Hudba Fallgrapp nie je jednoduchá a počúvateľná na prvú. Napriek tomu máte široké publikum. Čím to podľa teba je?

Naozaj neviem. Nie som vysoko študovaný muzikant, hocijaký jazzman by ma schoval do vačku. Tým, že som to chcel robiť možno len trochu zložitejšie, som sa zlepšil, ale stále si nemyslím, že naša hudba je komplikovaná. Stále je to… Ja vlastne ani nechcem používať názov pop, lebo mám dojem, že to má u ľudí negatívnu konotáciu. A pritom väčšina vecí je dnes pop – aj rap.

Zároveň je v našej hudbe veľa artových prvkov, ktoré by si popové kapely nedovolili. Teším sa, že sme sa ako kapela nikdy nezarámcovali žiadnym žánrom. Vždy sa mi páčilo tak strašne veľa žánrov a počúval som tak veľa muziky, až som mal dojem, že to chcem všetko pretaviť či pospájať.

Možno to je odpoveď na to, prečo nás počúva veľa rôznych ľudí. Naša tvorba nie je zaraditeľná.

Mne sa páči, že ste svojmu smerovaniu zostali verní. Nora spieva po slovensky, netlačíte na pílu a robíte si to po svojom.

Je to malý zázrak. Na novej generácii vidím, že začínajú naozaj veľa experimentovať a začína to byť pre nich schodné. Keď sme prišli my pred 12 rokmi, kapely sa takto neprofilovali. Keď sa na to pozerám s odstupom času, uvedomujem si, že fungujeme už naozaj dosť dlho, tak asi v nás niečo je. Inak by sme zakapali. Stále sa, samozrejme, potrebujeme zlepšovať a rozširovať.

Čo sú pre teba dôležité hodnoty?

Ťažká otázka. Hodnotné je pre mňa ceniť si, že sa človek niečomu venuje, chce sa posúvať, zároveň to nerobí pre mamon, ale preto, že chce a chce ľuďom niečo odovzdať. Pre mňa je podstatné, aby bol človek dobrý, robil dobré a pekné veci a pomáhal druhým.

Čo pociťuješ, keď prídeš do štúdia?

Keď som to tu založil, trávil som tu noci, keď sa mi dobre tvorilo, spával som na gauči. Bol som tu rád. Dodnes mám dobrý pocit. Je to niečo, čo som si vybudoval. Nie je to nič extra, ale je to môj priestor. Mám tu úplný pokoj, som od všetkých odrezaný, môžem si robiť, čo chcem. To cítim.

Pri skladbe Vietor sa zdá, že hudba priamo kopíruje význam slov. Ako vznikajú takéto momenty?

Konkrétne na túto pieseň si spomínam. Prišiel som namotivovaný do štúdia po tom, ako som počul nejakú skladbu, bola tam pekne naloopovaná gitara. Kostru tej pesničky som spravil za jeden deň, vedel som, ako sa bude vyvíjať. Trvalo ďalšieho 1,5 roka, kým sme ju dokončili.

Refrén som napísal ja, ale dopĺňali sme si texty aj s Norou. Keď robím texty k niektorým pesničkám, počujem melodiky a spevové linky. V tejto boli perkusie, ktoré vo mne evokovali vietor. Znelo to, ako keď vonku počuješ šušťanie. Vedel som, že tam musí byť vietor.

Rád píšeš texty?

Nenávidím to! Vždy môžu skĺznuť do klišé a potom máme s Norou výmeny názorov, aby sme sa nestratili v neulapiteľných veršoch a frázach. Chcem dať ľuďom aj niečo uchopiteľné. Album môže byť abstraktný, ale potrebujem, aby sa v pesničkách aj niečo udialo, aby ľudia dokázali pochopiť aspoň základ.

Myslíš si, že dnes musí byť muzikant tak trochu aj psychológom?

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej. Uvedomujem si, že každý sme iná osobnosť a že to, čo poviem, môže pre mňa znamenať niečo úplne iné ako pre niekoho iného. Hlavne keď niečo riešime pod tlakom, napríklad na zvukovej skúške. Stále sa to učím. Ale už sa poznáme, tak vieme, kto kedy presiahne hranicu. Na korektné vzťahy musíš mať empatiu.

A k tvorbe – poznám trošku svoje publikum. Počúvajú nás dospelí ľudia, aj štyridsiatnici. Viem asi, čo by sa im mohlo páčiť. Ale niekedy sa z toho chcem naopak vymaniť a skúsiť niečo úplne iné.

Dokážeš ešte hudbu počúvať ako „bežný človek“?

Milujem počúvať hudbu! Ale uznávam, že v poslednom čase si už vyberám. Sledujem svojich hrdinov, čo v priebehu rokov vydávajú, a to ma stále baví. A hoci hudbu dokážem počúvať a užívať si ju aj ako normálny človek, ako muzikant vždy do určitej miery analyzujem. Zároveň sa mi to podprahovo niekde zbiera a potom to viem využiť vo svojej ďalšej tvorbe.

Kto sú tí tvoji hrdinovia?

Dlho to bol Bonobo, jeho nová tanečná tvorba ma však už obchádza. Obdivujem Jamesa Blaka, ktorý ma formuje, považujem ho za top umelca a inovátora, zároveň je roky konzistentný. Peknú hudbu robí Novozélanďan Jordan Rakei, americký hudobník Ryan Lott, zakladateľ Son Lux ma fascinuje v experimentovaní, robí aj hudbu do filmov. Kedysi som mal v zozname aj Prodigy, Massive Attack. Rokmi sa to, samozrejme, mení, ale toto sú naozaj dlhodobé stálice.

Roky v kapele ťa naučia viac počúvať ľudí a snažiť sa ich chápať. Ako líder kapely musíš riešiť mnoho vecí a takým jazykom, aby bol každý okej.

Popri Fallgrappe sa venuješ aj hudobnej produkcii. Čo ťa baví na tomto formáte? A čo je pre teba ťažšie – úplná voľnosť alebo presné zadanie?

Záleží, veľakrát ma ľudia oslovia práve preto, že moju tvorbu poznajú. Očakávajú, že to bude také. Nepamätám si veľa zákaziek, kde by som mal robiť niečo úplne iné mimo svojho diapazónu pôsobnosti. Pri všetkých spoluprácach som mal obrovské šťastie vo veľkej miere voľnosti a viem, čo sa odo mňa očakáva. Neviem, či je to dobre, ale asi áno. Robím, čo ma baví.

Vieš si byť sám sebe kritikom?

Nie vždy. Mám svoj okruh muzikantov, ktorým posielam veci a komunikujeme o nich. Niekedy sa dokážem zaseknúť na blbosti a potrebujem to počuť. A najlepšie je, keď ti niekto naozaj vie povedať, že je niečo fakt zlé. Potrebujem kritiku, aby som nad tým uvažoval. Výsledkom toho je, že to buď zmením, alebo si poviem, že kašlem na to, a obhájim si to, aj keď sa to niekomu nepáči.

Prekvapilo ťa niekedy, že pesnička, od ktorej si to nečakal, vypálila úspešne a iné zostali nepovšimnuté?

Z prvého albumu som Vlasy nechcel dať na album. Stále som si nebol istý, nebavilo ma to, nevedel som, čo s tým. Nakoniec som to tam dal. Klip som však chcel točiť na úplne inú pesničku – Z tvojich pier. No keď som album poslal producentom, trvali na klipe na Vlasy. Dal som na nich a bol to jeden zo zlomových bodov v našej kariére.

Pesnička dostala klip, ktorý bol na tú dobu a za málo peňazí urobený skvelo. Dodnes mi chalani z reklamného prostredia hovoria, že to bol pre nich „vau moment“.

Viera v ďalších ľudí je veľmi podstatná, nie som egomaniak a diktátor, ktorý trvá na svojom. Niekedy potrebujem dostať emóciu, ale stále som otvorený nápadom a mám chuť robiť veci aj inak. Nie som dokonalý, nikto nie je.

Čo ti pomáha v ťažkých obdobiach?

Hudba. Síce som ju teraz dlhšie obdobie nerobil, ale to je normálne. Vždy keď dáme von album, potrebujem mať detox. Nie vždy to viem urobiť hneď. Pre mňa je to ikigai. Vieš, čo je to? (Japonský koncept, ktorý znamená „dôvod žiť“ alebo „dôvod vstať z postele“, pozn. red.)

Je to vec, ktorú chcem robiť do konca života a dáva mi najväčší zmysel. Doteraz som iný nenašiel. Hudba má pre mňa výpovednú hodnotu, má to zmysel pre mňa a zároveň to dokáže robiť radosť aj ďalším ľuďom.

Juraj Jureš Líška

Hudobník, producent a skladateľ, známy najmä ako zakladateľ a tvorivá duša kapely Fallgrapp. Jeho hudba prepája elektroniku s akustickými nástrojmi a silným emocionálnym nábojom. Pochádza z Dubnice nad Váhom, vyrastal obklopený folklórom, ktorý prirodzene pretiekol aj do jeho tvorby.

Fallgrapp je na scéne 12 rokov, má na konte štyri albumy a niekoľko ocenení, ktorými kapela potvrdila svoju vyzretosť, dôraz na detail a poetickosť výrazu. V jeho tvorbe rezonujú osobné i spoločenské témy, často sa vyjadruje aj k verejnému dianiu a situácii v kultúre. Jureš je výnimočný citom pre kompozíciu, vrstvením zvuku a schopnosťou prepájať rôzne svety – tradičné aj súčasné, intímne aj spoločensky angažované.

Páčil sa vám článok?

Zlatica Švajdová Puškárová

Mohlo by vás zaujímať

Psychológ Karol Kováč: Keď niekto povie, že musí oddychovať, viem, že máme problém. Tichý stres sa maskuje za výkon

Bylinky zbierajú ručne a ich silu overujú farmaceuti. Rodinná firma Agrokarpaty vyrába čaje Elixír a verí, že kvalita nevzniká skratkami, ale v pokore k prírode

Stavajú nielen domy, ale najmä férové vzťahy. Šéf stavebnej firmy vysvetľuje, prečo na stavbe zbierajú batérie, na školách študentov a ako odolávajú pokušeniu ísť skratkou

Juraj Jureš Líška

Mohlo by vás zaujímať

Začínal s turistickou kamerou, dnes točí kampane aj pre svetové módne domy. Filmára Igora Smitku však najviac formovali chvíle neistoty, keď sa učil pýtať si pomoc

Speváčka Emma Drobná: Pekný Instagram nepresvedčí ľudí počúvať zlú hudbu

Hudobník a spisovateľ Braňo Jobus: Dospelosť ma nezomlela, v mojich knižkách pre deti si stále žmýkam srdce