Zlatica Švajdová Puškárová: Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť

„Sociálne siete sú dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať,“ približuje obľúbená moderátorka.

Novinárka a moderátorka Zlatica Švajdová Puškárová sa stala jednou z tvárí kampane, ktorá upozorňuje na nebezpečenstvo hoaxov a potrebu zodpovedného dátovania. Porozprávali sme sa s ňou nielen o jej vzťahu k technológiám, ale aj o tom, ako vníma originálne video, kde ju nahradila umelá inteligencia. 

V rozhovore sa ďalej dozviete:

  • koľko času trávi v online priestore,
  • ako pristupuje k vlastnému Instagramu,
  • aký hoax ju najviac zaskočil,
  • či má jej syn obmedzenia na používanie internetu.  

kampaňou O2 sa spája aj deepfake video, v ktorom sa postupne zmeníte na Kristínu Tormovú. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že ste vo videu vy, ide v skutočnosti o výtvor umelej inteligencie a vy ste sa nakrúcania vôbec nezúčastnili. Aký ste mali pocit, keď ste si ho prvý raz pozreli? 

Je to fantasticky urobená profesionálna práca. Je ale šokujúce, čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa táto technológia dostala do zlých rúk. Je to podľa mňa veľká téma. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Kampaň upozorňuje na to, že používanie technológií môže mať aj negatívny vplyv. Aký k nim máte vzťah?

Som veľký fanúšik moderných technológií a inovácií. Pamätám si časy, keď som ako novinárka začínala a nemali sme mobilné telefóny ani internet. 

Môžem povedať, že som rástla spolu s technológiami a veľmi dobre si pamätám ich vývoj. Ako sa telefóny menili z tlačidlových na dotykové, ako sa menila práca s informáciami, ako prišiel internet a sociálne siete. Sledovať, ako sa technológie vyvíjajú a byť toho súčasťou, sa u mňa spája so silnou emóciou.

Patríte k ľuďom, ktorí sú neustále online alebo si naopak strážite čas, ktorý na internete strávite?

Musím povedať, že mám v sebe akúsi vnútornú reguláciu. Nežijem sociálnymi sieťami intenzívne, aj keď na nich som. Rada sledujem Instagram, mám aj svoj vlastný profil, ktorému sa venujem, ale všetko robím s mierou. Viem sa aj úplne vypnúť. Chcem si žiť svoju vlastnú realitu, svoj reálny život a to je pre mňa to najdôležitejšie. 

Myslím si, že prichádza nová éra, keď týchto deepfakeov môže prísť veľké množstvo, pretože nie každý má dobrý úmysel. Preto je dobré, že sa o tom začína takto verejne hovoriť.   

Všeobecne ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí celý deň čítajú o emóciách niekoho iného, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času. 

Sociálne siete sú podľa mňa dobrým sluhom, ale zlým pánom, treba to vedieť odfiltrovať. Patrím k ľuďom, ktorí veľa pracujú aj manuálne, snažím sa tak udržiavať v kondícii, mám dve deti, preto mám pomerne prísnu disciplínu. 

Spomenuli ste svoj Instagram, kde máte takmer 70 000 sledovateľov. Jeho obsah je pomerne pestrý, prinášate pohľad do súkromia, televízneho prostredia aj edukatívne príspevky, napríklad aby ženy nezabúdali na svoje zdravie a absolvovali mamografiu. Ako obsah vzniká?

Často vzniká veľmi narýchlo a pomerne chaoticky. Priznám sa, že by ma bavilo venovať sa tomu viac, no aj keď to tak možno nevyzerá, vyžaduje to veľmi veľa času. 

Na Instragrame sa snažím prinášať mix toho, čím žijem. Samozrejme, nedávam tam všetko. Mám obdobia, keď sa úplne odmlčím a potom fázy, kedy sa mi chce postovať. Instagram vnímam aj ako platformu na prezentovanie informácií, ktoré majú celospoločenský význam.  

Často sa hovorí o pozitívnych úlohách internetu, ku ktorým patrí prístup k informáciám, možnosť spojiť sa s ľuďmi na celom svete či študovať online, na negatívny vplyv sa však pomerne zabúda. Prečo je to tak?

Myslím si, že na to doteraz nebolo až tak veľa príležitostí. Práve pandémia nás naučila do veľkej miery otvárať témy, ktorým sme sa doteraz nevenovali. 

Čas strávený za počítačom alebo s telefónom v ruke na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách internetu. Preto oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.    

Ľuďom neodporúčam, aby celý svoj deň trávili na internete. Mnohí denne čítajú o emóciách iných, no sami toho veľa nezažijú. Aj keď mám technológie rada, vnímam dlhé hodiny v online priestore ako stratu času.

Nevnímam ju však ako boj za niečo, ale skôr ako spôsob, ako byť ľuďom nápomocný a naučiť ich hľadať pravdivé informácie. Tie nepravdivé iba zbytočne zahlcujú náš časopriestor.  

Ste moderátorkou televízneho spravodajstva a rôznych diskusných relácií. Uvedomujete pri svojej práci, aký veľký vplyv médiá majú a aké dôležité je objektívne podanie informácií?   

Áno, objektivitu považujem za absolútny základ novinárskej práce. Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a byť objektívna, bol pre mňa vždy absolútny základ. Stále si zakladám na tom, že treba uviesť zdroj informácií, dať priestor na vyjadrenie obom stranám a vyhýbam sa tendenčnosti. Sú to pre mňa základné atribúty novinárskej práce. 

Na sociálnych sieťach však môže byť „novinárom“ istým spôsobom každý. V tom je to, samozrejme, celé náročnejšie.      

 
 
 
 
 
View this post on Instagram
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

A post shared by Zlatica Puškárová (@zlaticapuskarova)

Máme za sebou viac ako rok s pandémiou. V jej úvode, ešte v čase, keď nosenie rúška u nás nebolo povinné, ste vyzvali vtedajšieho premiéra, aby si ho nasadil. Na veľa ľudí mal tento okamih veľký vplyv a na rúška sa začali pozerať inak, písali o tom médiá. Očakávali ste, že by tento krok mohol mať až taký vplyv? 

Nie, vôbec, som kreatívny človek a mám rada, ak sa v televízii používajú názorné ukážky ako v tomto prípade. Dobre si pamätám, ako som sa sama hanbila na začiatku nosiť rúško, lebo v našich končinách sme to vnímali ako niečo zahanbujúce. Ak mal napríklad niekto chrípku a dal si rúško, vyzeralo to zvláštne, tradícia nosiť ho u nás nikdy nebola. 

Pamätám si, akí sme v tom čase boli všetci preľaknutí, keď sa všetko zatváralo. Vtedy som si povedala, že ak to môže trochu pomôcť, tak to jednoducho skúsim. V médiách pracujem dlhé roky, ľudia ma poznajú, no keď sme tento nápad zrealizovali, zostala som prekvapená, akú pozitívnu odozvu mal. 

Bolo to naozaj také odkliatie rúšok. Veľa ľudí si vtedy povedalo, že keď to už máme v telke, tak to nemôže byť hanba.  

Pandémia nám okrem iného ukázala, v akej veľkej miere sa môžu šíriť konšpiračné teórie. Kedy ste sa s nimi stretli prvý raz?

Ako novinárka som, samozrejme, dlhé roky konfrontovaná s rôznymi nepravdivými informáciami, ktoré sa variujú v rôznych podobách. Kedysi možno neboli hoaxy, vznikali však napríklad rôzne fámy a dohady o historických udalostiach. Vždy tu teda boli prítomné, každá doba ale prináša iné nepravdy s inou intenzitou.

Samozrejme, informácie o tom, ako sa očkovaním začipujú ľudia a podobne, ma popravde rozosmievajú a často sa čudujem, ako im ľudia môžu dôverovať. 

Stalo sa vám niekedy, že ste sa pre konšpiračné téorie dostali s niekým do konfliktu? Mnohým ľuďom sa to stáva pri debate o očkovaní, koronavíruse, ale aj používaní 5G sietí. 

Nie, nestalo, a priznávam, že sa do takýchto debát nezapájam. Niekedy až žasnem, ako ľudia dokážu strácať svoj čas prezentovaním konšpiračných teórií a podsúvaním svojich názorov.

Čas strávený na sociálnych médiách sa zintenzívnil a objavili sa mnohé kontroverzné témy, preto sa možno intenzívnejšie vynára potreba hovoriť aj o nástrahách. Oceňujem, že O2 prichádza s takouto kampaňou, je podľa mňa veľmi dôležitá.

Ak má niekto v mojom okolí pochybnosti, samozrejme, sa o tom porozprávame, ale nepatrím k ľuďom, ktorí by iným vyvracali ich názor, nie je to môj život. Namiesto nezmyselného presviedčania radšej obohatím svoj život nejakým pekným dobrodružstvom.

Vo svete aj na Slovensku vzniká stále viac konšpiračných webov. Prečo podľa vás ich množstvo stúpa?

Určite to súvisí s rozšírením internetu, kde môže mať svoj priestor každý, je to nekonečná platforma pre všetkých. Veľa ľudí má pocit, že sa musia ku všetkému vyjadriť. A keď sa to nedá spraviť na iných platformách, založia si vlastnú. 

Dnes sa veľa hovorí o potrebe mediálnej výchovy. Váš starší syn je školák, hovoríte s ním aj o nebezpečenstve technológií?

Samozrejme, riešime to. Mám 11-ročného syna, ktorý je vo veku, keď je dôležité rozprávať sa s ním aj o tejto téme. Som mama, ktorá na používanie internetu neaplikuje zákazy. Viem, že niektorí rodičia sú v tomto striktnejší a majú presne dané pravidlá. U nás zatiaľ funguje dohoda. 

Snažím sa byť v živote efektívna a toto je vec, ktorá si vyžaduje neustálu kontrolu. Dieťa sa preto snažím viesť k tomu, aby cez spoločnú diskusiu pochopilo, že už stačí. Syn veľa športuje, intenzívne sa venuje hokeju, behá s kamarátmi vonku, preto mi nerobí problém, keď potom sedí aj za počítačom. Viem, že aj on potrebuje byť sám so sebou, oživiť svoju fantáziu. 

Keby som ale videla, že nerobí nič iné a trávi celé dni po škole na počítači, určite by som pristúpila k zákazom. Samozrejme, sú chvíle, keď mu poviem, že už stačí, ale nechávam mu aj vlastný priestor. V živote je veľmi dôležitá rovnováha.  

Ktorý hoax vás naposledy prekvapil alebo priam zaskočil?

Určite sú to všetky hoaxy, ktoré sa spájajú s očkovaním, s testovaním a následným čipovaním. Občas rozmýšľam, kto by mal potom výsledky toho čipovania monitorovať a vyhodnocovať. 

Kríza podľa mňa vždy so sebou prináša mnohé nevídané javy a v súčasnosti je jej súčasťou aj hromadný výskyt rôznych variácií hoaxov. 

Pandémia zasiahla do života každého z nás a mnohých sa dotkla naozaj citeľne. Rozprávame sa na konci mája, keď sa postupne uvoľňujú opatrenia a v niektorých okresoch sa už dá sedieť aj v interiéri podnikov. Na čo sa pri návrate do normálu najviac tešíte vy?

Úprimne súcitím s mnohými skupinami, ktoré pandémia značne zasiahla. Som vďačná, že sa tieto časy mňa ani mojich najbližších nedotkli zdravotne ani pracovne. Bola som však v blízkosti mnohých ľudí, ktorí to nemali jednoduché.  

Ak mám byť úprimná, najviac sa teším na film, kino a pukance so svojimi deťmi. Ešte mám však trochu obavu, vnímam, že sme teraz zraniteľní a bojíme sa mnohých vecí, čo je prirodzené. Keď si dám napríklad dole respirátor, cítim sa ako bez plaviek, veď televízne noviny v ňom moderujem už rok. 


Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Spoločnosť O2 sa preto v rámci platformy Dátuj zodpovedne rozhodla vrátiť rozum na internet. Pripravila množstvo zaujímavého obsahu, svedectiev aj praktických informácií, vďaka ktorým si lepšie uvedomíte, že internet nie sú len zlaté mačiatka a veselé memečka, ale aj lži a nenávistné prejavy. Pre viac informácií navštívte datujzodpovedne.o2.sk.

Zlatica Švajdová Puškárová

Vyštudovala žurnalistiku a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Viac ako 20 rokov pôsobí v TV Markíze, kde začínala ako redaktorka spravodajstva a moderátorka relácie Na telo. V súčasnosti moderuje hlavnú spravodajskú reláciu Televízne noviny a je jednou z najobľúbenejších tvárí televízie. Založila medzinárodnú konferenciu Vizionári, ktorá sa zameriava na trendy v zdravotníctve, ekonomike a školstve. Je vydatá, má dve deti.

Páčil sa vám článok?
Slabé
12345
Loading...
Super

Koordinátorka Novinárskej ceny: Poctivý autor sa pod článok vždy podpíše, konšpirátor nie

Novinári budú vždy obľúbeným cieľom konšpirácií, hovorí Miroslava Širotníková, ktorá pracovala aj pre New York Times.

Na Slovensku rastie vplyv konšpiračných médií a viac ako polovica ľudí si myslí, že novinárov riadi niekto v pozadí. Ako lepšie pochopiť prácu novinárov a začať im veriť? Porozprávali sme sa s Miroslavou Širotníkovou, ktorá ako novinárka na voľnej nohe pracovala pre svetové médiá a dnes koordinuje aktivity Novinárskej cenyFondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktorý dlhodobo podporuje aj spoločnosť O2.

V rozhovore sa ďalej dočítate:

  • s akými predsudkami sa novinári stretávajú najčastejšie,
  • ako prácu novinárov u nás ovplyvnila vražda Jána Kuciaka,
  • prečo je mediálna výchova dôležitá,
  • aké trendy možno vnímať v súčasnej žurnalistike.

Čítajte aj: Korupčné kauzy pomáhajú odhaliť všetci, ktorí si predplácajú médiá, hovorí publicista a aktivista Goda

Stretávaš sa s predsudkami, keď ľuďom povieš, že si novinárka?

Väčšinou si vypočujem, že si nevedia predstaviť, ako moja práca vyzerá. Často si myslia, že novinári a novinárky pracujú doma z Bratislavy, od počítača a nevedia nič o vonkajšom svete.

Stretávam sa aj s množstvom reakcií, ktoré poznáme zo sociálnych sietí, podľa ktorých sú novinári platení „tajnými silami“, že sú zahraničnými agentmi, že im niekto diktuje, čo majú písať, že sa do ničoho nerozumejú a zverejnia čokoľvek, čo im niekto pošle.

Práca novinárov je neustále na očiach. Prečo im však veľká časť verejnosti nedôveruje? 

Myslím si, že najmä preto, lebo píšu o veciach, ktoré sa nie všetkým páčia. Pozerajú sa mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Novinári a novinárky sú okrem toho obľúbeným cieľom konšpirácií. Treba si však uvedomiť, že robia svoju prácu nezávisle od toho, kto si čo myslí. Opierajú sa o fakty a vedu a hľadajú pravdu, nech je kdekoľvek, nedajú sa zahnať do kúta ani sa zastrašiť.

Pracovala si ako novinárka na voľnej nohe, ako vznikali tvoje články? 

Keďže som ako freelancer nemala zázemie stálej redakcie, pracovala som z domu, podobne ako teraz veľa ľudí počas pandémie. Za každou témou som však vždy vycestovala „do terénu“ a za odborníkmi, ktorí k nej mali čo povedať, či už som písala o extrémizme, alebo o ekonomike.

Novinári sa pozerajú mocným na prsty, odhaľujú prepojenia biznisu a politiky, a tým niekomu môžu ohroziť živobytie. Nie každému vyhovuje, čo číta, a mnohí potom útočia na novinársku prácu bez toho, aby dôverovali tomu, čo čítajú.

Keď som pripravovala článok o segregácii rómskych detí v školách, išla som sa pozrieť do škôl v rómskych osadách na východe Slovenska, keď som písala o krajnej pravici, vyhľadala som si ich predvolebný míting a vycestovala za nimi, prípadne išla hľadať ich podporovateľov v obciach, kde majú tradične najväčšiu podporu.

Niektoré dni som strávila rešeršom štúdií a materiálov pri počítači, iné pri rozhovoroch s expertmi z univerzít, potom som zas 3-4 dni cestovala za príbehom do regiónov a rozprávala sa s bežnými ľuďmi na ulici, s miestnymi politikmi či s aktivistami.

Mix tohto všetkého potom skončil v konečnom článku. A či už som reportáž pripravovala sama, alebo s kolegom z amerických, britských alebo holandských novín, vždy sme na nej pracovali priamo na mieste, nie na diaľku.

Spomínaš si na nejaký článok, ktorým si ovplyvnila veľa ľudí?

Mala som asi len jeden, ktorý sa skutočne dostal do politického diskurzu, hoci úplnou náhodou. Pred rokmi sme s kolegom Rickom Lymanom pripravovali článok pre New York Times o Spišskom Hrhove. Páčil sa mi príbeh obce, ktorej sa úspešne podarilo integrovať rómsku komunitu, a chcela som ho dostať do sveta, aby bol inšpiráciou.

Tento text vyšiel aj na titulnej strane novín. Niekedy v tom čase mal bývalý prezident Andrej Kiska počas zasadania OSN v New York stretnutie s finančníkom Georgeom Sorosom. O návšteve písal Kiska na Facebooku a spomenul, že na titulke New York Times vyšiel článok o Slovensku a že sa o tom so Sorosom rozprávali, pretože ho zaujímajú vylúčené komunity. O niekoľko mesiacov na Slovensku prebehli protesty Za slušné Slovensko a v jednej z prvých reakcií predseda vtedy najsilnejšej politickej strany spomenul stretnutie v New Yorku a postavil na tom konšpiráciu, že zhromaždenia sú riadené zo zahraničia. Vtedy som sa veľmi smiala, že som to so svojím textom dotiahla ďaleko.

Samozrejme, na celej konšpirácii nebolo nič pravdivé, náš článok opisoval príbeh, ktorý bol už vtedy na Slovensku známy, takže nešlo o nič prevratné, a ocitol sa v tom náhodou. Prezidenta ani protesty, samozrejme, nikto zo zahraničia neriadil.

Po smrti Jána a Martiny sa práca novinárov ešte viac dostala do verejnej debaty. Zmenilo sa vnímanie verejnosti?

Bezprostredne po vražde asi áno a veľká časť spoločnosti pochopila, ako naša práca vyzerá a že novinári a novinárky môžu byť pre svoju prácu aj vo fyzickom ohrození.

Podpora verejnosti mne a kolegom dodávala energiu v časoch, keď sme sa možno aj báli alebo sme boli demotivovaní. Postupne sa však vraciame k pôvodnému stavu a nedôvere, ktorú cítiť najviac na sociálnych sieťach.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Novinári a novinárky sú prenasledovaní v mnohých krajinách. Tým, že pôsobíš medzinárodne, poznáš niekoho, kto sa ocitol pre svoju prácu v ohrození života?

Nedávno som sa dozvedela, že kolegyňa Emilie van Outeren z holandských novín NRC písala o protestoch proti bieloruskej vláde a po zásahu projektilom skončila v nemocnici. Bola na operácii a dlho sa zotavovala. Nedala sa však zastrašiť a už znova pracuje.

Zrejme si uvedomila, do akých nebezpečných situácií sa dostávajú bežní ľudia, keď sa niečo také vážne stalo jej, a je dôležité zastať sa ich. Z New York Times som zase poznala viacerých vojnových reportérov, ktorí boli v Iraku a v Afganistane a priniesli si odtiaľ hrozné skúsenosti. Tu na Slovensku je najhorší prípad Jána Kuciaka, svoje si zažili aj viacerí novinári a novinárky v 90. rokoch.

V súčasnosti sa obávame, ako na novinárov budú reagovať fanúšikovia extrémnej pravice, ktorých nenávistné výroky čítame na sociálnych sieťach. Dúfam však, že už žiadne násilie nezažijeme.

Ako tvoji kolegovia v zahraničí reagovali na správu o smrti slovenského novinára?  V ten deň sa mi ozývali kolegovia zo všetkých novín, z agentúr a televízií, s ktorými som kedy spolupracovala. Hneď ráno som písala editorom New York Times a vysvetlila im, čo sa stalo. Najprv nikto z nás nechcel veriť, že by smrť mohla súvisieť s jeho prácou.

Aj ja som si hovorila, že sme na Slovensku, v Európskej únii a hádam sa nikto nepokúsil o úkladnú vraždu. Ešte v ten deň však na udalosť reagoval policajný prezident, ktorý ju spojil s novinárčinou a odvtedy sme mali všetci jasno. Na prvé zhromaždenie Za slušné Slovensko prišiel aj môj kolega z Varšavy a snažil sa chodiť na všetky protesty so mnou. Bola to veľká vec aj vo svetovom meradle, žiaľ.

Na Slovensku v posledných rokoch rastie vplyv konšpiračných médií. Ako si to vysvetľuješ? 

Vplyv konšpiračných médií súvisí s vysokou mierou nedôvery v inštitúcie. Ľudia potom neveria pravde ani faktom, a to u nich podporuje pocit, že sa nedá veriť nikomu. Na tom stavajú dezinformačné kampane. Hovoria, že svet ovládajú tajné skupiny, že nikto nejde protestovať z vlastnej vôle, že médiá niekto ovláda z pozadia.

Slovensko má v regióne výnimočné postavenie, v nedávnom prieskume organizácie Globsec sa ukázalo, že až takmer 60 % spoločnosti sa prikláňa ku konšpiráciám. Myslím si, že ich rozšíreniu výrazne pomohlo nastavenie sociálnych sietí, u nás hlavne Facebook.

Prečítajte si: Ako rozpoznať hoax? Základom je overiť si, či už o tom nepísali inde

Ako sa v tom dá zorientovať? Ako odlíšiť kvalitné médiá a poctivých novinárov od konšpirátorov? V prvom rade treba hľadať zdroj informácií a zamyslieť sa, kto mi čo hovorí a prečo. Ak sa napríklad hovorí o koronavíruse, pozrime sa, či sa vyjadruje virológ, ktorý má za sebou odbornú skúsenosť, stavbár či zubár. Hoci je aj zubár lekár, neznamená to, že je odborník na vírusy.

Pri štandardných médiách si tiež vieme ľahko zistiť, kto v nich pracuje. Čím má médium známejšie meno, tým je väčšia istota, že ponúka overené informácie a dá sa na ne spoľahnúť.

Skúste si o novinách nájsť základné údaje, pozrieť si, kto ich vedie, kto ich sponzoruje, ako sú financované.

Používa médium priveľa anonymných zdrojov? Novinári nemajú problém podpísať sa pod svoje články, dezinformačná scéna však robí opak. Aj keď tradičné noviny nezverejnia meno zdroja, aspoň uvedú, že ho poznajú. Tradičné médiá sa skrátka snažia čo najmenej skrývať.

Veľa sa hovorí o financovaní médií. Mala si niekedy pochybnosť o článku kvôli vlastníkom novín, v ktorých vyšiel?

Keď som niekedy mala pochybnosti, stalo sa mi to pri médiách preukázateľne vlastnených finančnými skupinami. Na Slovensku je to veľký problém, ktorý ovplyvňuje kvalitu a slobodu médií. Na druhej strane, aspoň o vlastníkoch vieme, a môžeme si pri každom článku spraviť názor.

Ak v nás niečo vzbudzuje pochybnosť či postranný úmysel, pozrime sa na vlastníkov. Z mojich skúseností sa každá redakcia snaží minimalizovať ich vplyv. Horšie je, keď sú vlastníci utajení.

Oddelili sme tradičné médiá od konšpiračných. Kam zaradiť bulvár, ktorý tiež často pracuje s neoverenými informáciami? 

Bulvár vnímam ako samostatnú kategóriu, ktorá slúži skôr na pobavenie než na získanie serióznych informácií. Snaží sa šokovať, píše o celebritách a medzitým prináša aj správy o politike. Ak však chcete čítať o spoločnosti alebo o zahraničnej politike, odporúčam kvalitnejšie zdroje. Na druhej strane bulvár je stále o niečo lepší zdroj informácií než konšpiračné médiá.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Zastrešuješ aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky. Prečo takýto fond u nás potrebujeme?

Fond vznikol v roku 2018 ako reakcia na vraždu Jána a Martiny s cieľom poskytnúť novinárom a novinárkam podporu. Hoci má každá redakcia vlastný biznis model, nie vždy dokáže zaplatiť dlhodobejšiu investigatívnu prácu.

Pochopeniu novinárov a kritickému mysleniu by na Slovensku určite pomohlo zavedenie mediálnej výchovy, a to na všetkých úrovniach škôl.

Ak chcú novinári robiť na zložitejších témach, ktoré si vyžadujú viac času, často si musia znížiť úväzok, prípadne to robia na úkor voľného času a nemajú prostriedky napríklad na cestovanie, hlbšie analýzy. Redakcie v tomto smere nie sú bohaté a v týchto situáciách môžu pomôcť naše granty.

Fond je zároveň podprogramom Novinárskej ceny, ktorou chceme vyslať signál, že u nás vzniká veľa kvalitnej žurnalistiky a že novinárom a novinárkam sa dá veriť.

Aktuálne prebieha hodnotenie súťažných príspevkov v rámci Novinárskej ceny, kde si tento rok aj v porote. Dajú sa z nich vyčítať nejaké trendy v súčasnej žurnalistike?  V Novinárskej cene síce pôsobím prvý rok, ale nejaké trendy som si všimla. Napríklad, že kvalitná žurnalistika nevymrela a na Slovensku je veľa dobrého, čo čítať, čo vidieť, čo počúvať.

Novinári a novinárky tiež využívajú nové prostriedky, ako informácie podať, rozvíjajú dátovú žurnalistiku, k článkom prikladajú videá, podcasty, zvukové stopy, mapy či grafy. V redakciách sa presadzujú čoraz mladší autori, rastie nám silná nová generácia. Ukazuje sa, že podcastová scéna je u nás veľmi bohatá, že ideme s dobou a inšpirujeme sa vo svete.


Tento článok vznikol pri príležitosti Svetového dňa slobody tlače, ktorý si pripomíname 3. mája. Spoločnosti O2 záleží na slobode slova, preto prostredníctvom Férovej Nadácie O2 dlhodobo podporuje aktivity Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a jeho prínos pri otváraní dôležitých tém. 

Miroslava Širotníková

Je novinárka a koordinátorka Novinárskej ceny a jej podprogramu Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky, ktoré patria k aktivitám Nadácie otvorenej spoločnosti. Pochádza z Trebišova, študovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Približne 10 rokov pôsobila na voľnej nohe a o Slovensku písala pre svetové médiá, ako sú New York Times, Balkan Insight, Channel 4 či Financial Times, spolupracovala aj so slovenskou tlačovou agentúrou SITA. 


6 smartfónov, ktoré perfektne odzrkadľujú aktuálne technologické trendy

Čítaj viac

Rozhodujete sa medzi smart náramkom a smart hodinkami? Toto by ste mali vedieť

Čítaj viac

Ako platiť menej za internet? Spojte si služby na jednu faktúru a získajte zľavu až 100 %

Čítaj viac