Príbehy

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Autor Authentic Košice

Foto Authentic Košice

Dátum16. 8. 2017

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  — Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  — Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Aj cesty do úplného neznáma nás môžu priviesť späť k sebe. Komunikačná expertka Dominika Šugareková nechala dobrú prácu a odišla na ostrov Lombok učiť deti ako dobrovoľníčka

Žiť tak, ako naozaj chceme, často znamená ísť proti očakávaniam a začať naplno veriť sebe.

Autorka Ester Viktória Bukovinská

Foto Dominika Behúlová

Dátum29. 5. 2025

Koľkokrát ste rozmýšľali nad zásadnou zmenou vo svojom živote? Dominika mala stabilnú prácu, no cítila, že potrebuje zmenu. Namiesto hypotéky si kúpila letenku, aby na indonézskom ostrove Lombok učila deti angličtinu. Sama získala vzácne lekcie – naučila sa, ako spomaliť, ako odlíšiť, čo je naozaj dôležité, a ako sa nebáť hľadať zmysel života, aj keď nám spoločnosť podsúva stereotypy o živote dospelej ženy. Po návrate sa zamestnala v O2 a aj cez firemnú komunikáciu sa snaží o to isté: aby veci dávali zmysel. Nie iba na papieri, ale najmä v živote.

Psychológ: Prežívať strach je prirodzené. No uvedomovanie si seba samého pomáha zvládnuť výzvy, z ktorých máme obavy

V rozhovore s Dominikou Šugarekovou sa dočítate:

prečo je niekedy správne rozhodnúť sa skôr, než vás stihne niekto odhovoriť,
čo sa stane, keď zistíte, že „normálny stereotypný život“ nie je vaša cieľová destinácia,
kedy sa oplatí riskovať úspory,
ako deti z opačného konca sveta naučili Dominiku viac než akákoľvek škola,
ako je možné nájsť väčší zmysel pri akejkoľvek práci,
a čo si odniesla z ostrova, kde „zajtra“ môže znamenať aj o štyri dni, a prečo by takéto vnímanie času nezaškodilo ani nám na Slovensku.

Dominika, vždy si bola dobrodružný typ?

Asi áno – povedala by som, že mám cestovateľského ducha, aj keď som ho v detstve úplne nenapĺňala. Som z menšieho mesta a s rodinou sme najčastejšie výletovali v Tatrách, len raz začas sa podarilo ísť k moru.

Od strednej školy som začala túžiť po väčšom meste – kamarátky sa mi smiali, že ak by som mohla, išla by som aj na kraj sveta. Keď som si hľadala vysokú školu, nič okrem Bratislavy, Prahy a Brna neprichádzalo do úvahy. Nakoniec som zakotvila v Bratislave a hneď v druhom ročníku som išla na pobyt do USA, neskôr na Erasmus do Talianska.

Napokon si na ten „kraj sveta“ odišla – teda na opačnú stranu zemegule, na indonézsky ostrov Lombok. Ako sa rodí takéto rozhodnutie?

Celkom rýchlo. Bolo to v roku 2022, tri roky po ukončení vysokej školy. Mala som stabilnú prácu, v ktorej ohlásili organizačné zmeny. Zrazu som mala pocit, že aj ja sama potrebujem „organizačnú zmenu“.

Pociťovala som taký vnútorný boj, pocit nenaplnenia a zároveň „nutkanie“ odísť do zahraničia. Keď sa na to takto spätne pozerám, bola som celkom frustrovaná – aj napriek tomu, že som mala svoju vtedajšiu prácu a kolegov rada.

Zrazu som sa tak z výšky pozerala na svoj život a uvažovala, či robím všetko tak, ako naozaj chcem. Chcela som sa priblížiť viac k sebe samej a dostať nový vietor do života.

Vedela si hneď, že chceš ísť pomáhať, resp. dobrovoľníčiť?

Prišlo to úplnou náhodou. Počúvala som podcast s bývalou dobrovoľníčkou, ktorá tiež pomáhala na Lomboku ako učiteľka angličtiny. Veľmi sa mi to páčilo.

Potom to už išlo rýchlo – ozvala som sa českej neziskovej organizácii Kintari a do týždňa som mala telefonát s riaditeľkou, ktorá mi o projekte povedala viac. Náš rozhovor ukončila otázkou Kedy môžeš prísť? Tak som si kúpila letenky.

Vedela som, že pôjdem na mesiac a že si prípadne budem môcť pobyt predĺžiť.

Na veľké rozhodnutia nikdy nie je úplne ideálny čas, vždy existuje nejaké mínus. No predsa sa opýtam. Mala si stabilnú prácu a všetko si tu nechala. Nemala si žiadne obavy?

Pred odletom to na mňa začalo doliehať. Lúčila som sa s kolegami a zrazu som mala pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami. Náročné bolo, aj keď som toto rozhodnutie oznamovala blízkym, lebo časť rodiny sa to dozvedela len dva týždne pred odletom.

Povedala som im to na poslednú chvíľu, aby ma nikto neodhováral. Ja som bola rozhodnutá, ale všetky neistoty prichádzali práve z môjho blízkeho okolia – pýtali sa a spochybňovali moje rozhodnutie otázkami: Prečo tu neostaneš? Prečo si nekúpiš byt? Prečo si nenájdeš partnera? Prečo nejdeš do „normálnej“ práce?

Je náročné dôverovať vlastnému pocitu, keď ho okolie podkopáva. Čo to v tebe zanechalo a ako si s tými pochybnosťami pracovala?

Hnevalo ma, aké má táto spoločnosť očakávania – najmä od žien. Po škole sa máš zamestnať, vydať sa, mať deti a do toho super kariéru, nič iné sa nepripúšťa. Musím sa však priznať, že to aj mnou zamávalo.

Prvýkrát som išla niekam sama, bolo to veľmi ďaleko, mala som v pláne minúť úspory a nevedela som, čo bude, keď sa vrátim späť. Zrazu to bolo celé strašidelné, no (našťastie) nebolo cesty späť – mala som už letenku. V tom momente bolo dôležité, aby som sa zastala samej seba a verila svojmu rozhodnutiu. Samozrejme, že som v okolí mala aj výnimky, no celkovo ma prekvapilo, ako ťažko sa moje rozhodnutie niektorým chápalo. Môj dôvod bol pre nich príliš zrejme príliš abstraktný – ako keby túžba odísť nebola dostatočná motivácia.

Najväčšiu odvahu niekedy potrebujeme na to, aby sme si dovolili veci cítiť inak ako ostatní.

Ustála si všetky pochybnosti a na Lombok si odišla. Cez dobrovoľníctvo aj svoje rozhodnutie si hľadala aj naplnenie. Priniesol ti ho Lombok?

Nielen pocit naplnenia, ale aj oveľa viac! Na ostrove som pracovala ako učiteľka angličtiny. Počas detstva som chcela byť učiteľkou, napokon som sa však od toho odklonila.

Aj keď sú deti na zahraničných lektorov zvyknutí, bola som prvá dobrovoľníčka po pandemickom 2 a pol roku, keď bol ostrov pre cudzincov uzatvorený.

Učila som triedu 27 detí vo vekovom rozpätí od 9 do 11 rokov. Učili sme sa úplné základy – zvieratá, členov rodiny, dni v týždni, časti tela, emócie. Bolo vidieť, že po covide to ide ťažšie, no decká boli veľmi šikovné. Najväčší problém mali s písaním v angličtine. Všetko totiž písali tak, ako slová počuli. Bolo to veľmi náročné, no učili sme sa navzájom – aj ja som sa dozvedela veľa.

Čo ťa deti naučili?

Ja som sa snažila nemať žiadne očakávania, preto ma mnoho situácií prekvapilo. Pamätám si, ako sme sa učili o členoch rodiny. Chodila som po triede a postupne som sa pýtala detí, koľko majú súrodencov. Naozaj veľa žiakov nevedelo odpovedať, problém však nebol v angličtine.

V čom bol problém?

Na Lomboku sa žije komunitný život – najmenšie deti nevedia rozoznať, kto je ich brat a kto sused. V komunite sa každý stará o každého. Naozaj teda nevedeli, koľko majú súrodencov – to som nečakala.

Súbežne som učila aj malú skupinu 17-ročných dievčat, ktoré boli v angličtine pokročilé a mali veľký potenciál.

Boli síce na strednej škole, kde študovali cestovný ruch, no keď som otvorila mapu sveta, vôbec nechápali, ako vyzerá život mimo Lomboku. Za 17 rokov svojho života neboli ani vo vedľajšom meste, ktoré bolo vzdialené 14 kilometrov.

Nemali na to priestor, lebo vo „voľnom“ čase sa starali o ryžové polia, kravy alebo o mladších súrodencov. Počas ryžovej sezóny ani nechodili do školy. Spolu s ďalšou učiteľkou sa nám podarilo zobrať ich aspoň do susedného mesta. Bolo úžasné ich sledovať, všade sa fotili a boli veľmi šťastné.

Takže ti život na ostrove ukázal, ako veľmi nás formuje prostredie, v ktorom vyrastáme, a aké inšpiratívne môže byť stretnúť sa s úplne iným pohľadom na svet.

Jednoznačne. Dievčatá veľmi obdivovali, akú mám bledú pleť – biela pleť je pre nich sen a prianie. Bohatý človek bol pre nich ten, ktorý mal kravu. Ani vzdelávací systém veľmi nepodporoval rozmýšľanie v širších perspektívach – všetky chceli byť recepčné, pretože poznali len málo možností.

Výnimkou bolo dievča, ktoré som pripravovala na skúšky na Českú zemědělskú univerzitu v Prahe, kam jej pomohla organizácia Kintari. Čaká na ňu život, ktorý si ešte ani ona sama nedokázala vysnívať. Bolo pre mňa naozaj motivujúce vidieť, že charitatívne organizácie naozaj menia ľuďom celý svet.

S odstupom času už asi vieš aj inak zhodnotiť, čo všetko ti dala celá táto skúsenosť.

Odchádzalo sa mi naozaj veľmi ťažko, napokon som ostala dva mesiace. Okrem detí som čas trávila aj s domácimi a spoločne sme cestovali po ostrove. Všetky tieto pozorovania mi dali veľa.

Naučila som sa, že na moslimskom ostrove sú veľmi úctiví k ženám, aj keď sa často tomuto náboženstvu stereotypne pripisuje opak. Ľudia si veľmi vážili matky, pretože darovali život. Všetci boli vždy ochotní pomôcť, nič za to neočakávali – jednoducho boli láskaví. A potom tu bola jedna celá skúška mojej trpezlivosti. Lombočania totiž čas vnímajú úplne inak, len tak na okrasu. Prídem o pár minút v skutočnosti znamená prídem o tri hodiny, zajtra znamená o štyri dni neskôr. Nikto sa tam prosto neponáhľal.

Aj ty si spomalila?

Moja európska hlava mi stále hovorila, že meškáme, nestíhame, no neskôr som sa snažila zobrať si čo najviac zo životného prístupu tu a teraz.

Na Lomboku neexistoval stres, podľa mňa to slovo ani nepoznajú. Naučila som sa trpezlivosti a v pokoji som si dokázala povedať, že niektoré veci naozaj môžeme odložiť na zajtra – a fakt sa nič nestane. Veľa mi dal aj ich komunitný život – na ulici to vždy žilo, každý sa rozprával so susedmi, vnímal okolie a žil v prítomnom okamihu. Predsa v Bratislave len málokto pozná ľudí, ktorí bývajú v okolí. Zabuchneme dvere a nestaráme sa o to, čo sa deje na druhej strane steny.

Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Uchovala si si toto nastavenie aj po návrate naspäť? Alebo inak sa spýtam: stále žiješ „s lombockými hodinkami“?

Nebudem klamať, náš rýchly spôsob života ma niekedy zomelie. Ale áno, snažím sa niekedy zastaviť a spomenúť si na Lombok.

Po tejto ceste mám väčšiu pokoru vo vzťahu k životu – snažím sa viac si ho užívať s mojimi najbližšími a naučila som sa urobiť dva kroky späť a spýtať sa samej seba, či je to naozaj taká katastrofa, alebo či je to len scenár a tlak v mojej hlave.

Sú to také minilekcie, ktoré vieme aplikovať do rôznych častí nášho života. Napríklad, po návrate som si začala hľadať prácu a vedela som, že tentokrát chcem, aby bola viac v súlade s tým, čo som na Lomboku pochopila o sebe aj o svete.

Ako vyzeralo hľadanie si práce po návrate?

Vrátila som sa, pretože som musela – nemohla som už byť dlhšie bez príjmu. Vyštudovala som marketing, a tak som si hľadala prácu v tomto odbore, čo sa napokon podarilo. V práci trávime väčšinu dňa, a preto je podľa mňa dôležité robiť pod značkou, s ktorou sa aj osobne stotožňujeme. Aj preto som sa neskôr presunula do O2.

Niekto by však mohol povedať, že marketing je povrchný a ty si si predsa hľadala prácu, ktorej môžeš dať zmysel.

Pracujem ako expertka na komunikáciu a myslím si, že v dnešnej dobe má spôsob, akým komunikujeme, veľký zmysel. Pri hľadaní práce som vedela, že nechcem robiť reklamu firme, ktorá propaguje alkohol alebo tabak.

V O2 to ale nie je len o produktoch. Je mi sympatické, že O2 sú blízke aj témy nežnej revolúcie, kvír témy či téma bezpečnosti na internete.

Aj keď už nie som učiteľka angličtiny na Lomboku, všetky skúsenosti využívam aj v tejto práci.

Príkladom je jednoduchosť, ktorá je najväčším umením moderného marketingu – v práci sa snažím komunikovať myšlienku tak, aby zasiahla čo najviac ľudí a aby jej všetci porozumeli. O to som sa snažila aj pred tabuľou v Lomboku. Možno sa to tak na začiatku nezdá, no každá cesta má svoj zmysel. Aj tá na kraj sveta.

Dominika Šugareková

Dominika vyštudovala marketing a skúsenosti zbierala doma aj v zahraničí. Keď pocítila, že potrebuje v živote zmenu, kúpila si letenku „na druhý koniec sveta“ a dva mesiace učila angličtinu deti na ostrove Lombok v Indonézii. Dnes pracuje v O2 ako expertka na komunikáciu a verí, že aj zdanlivo obyčajné slová môžu mať veľký význam – ak sa používajú s citom, férovosťou a úmyslom robiť veci inak. V práci aj v živote hľadá zmysel, nielen výkony.

Páčil sa vám článok?

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Biely dom

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Authentic Košice

Mohlo by vás zaujímať

Eva Petričková: Ak dcére ráno nepovieme, kam ideme a čo bude nasledovať, riskujeme odpor alebo kolaps. Autizmus úplne zresetoval fungovanie našej rodiny, ale naučil nás vážiť si každú maličkosť

Vo vylúčených komunitách nestačí mať sen – ľuďom často chýba niekto, kto v nich úprimne verí. Monika si našla oporu v mentorke Silvii a dnes si stavia vlastný dom, o ktorom snívala

Najskôr ju naučila jesť paradajkovú polievku, ona potom pochopila, čo znamená blízkosť. Simona a Linda si vybudovali priateľstvo, ktoré pretrvalo, lebo mnohokrát uprednostnili porozumenie pred egom