Príbehy

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Autor Authentic Košice

Foto Authentic Košice

Dátum16. 8. 2017

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  — Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  — Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Párová terapeutka: „Počas zamilovanosti sme zahalení do krásneho závoja, no samotná láska na fungujúci vzťah nestačí.“ Čo rozhoduje o tom, či pár zvládne aj náročné obdobia?

Mnohí ľudia po odznení prvotného opantania zistia, že ich priťahovala skôr samotná emócia než človek, ktorého mali vedľa seba.

Autorka Zuzana Šifra Matuščáková

Foto Dominika Behúlová

Dátum31. 7. 2026

„Keď sa milujeme, nič zlé sa nám nemôže stať. My sme výnimka.“ Párová terapeutka Jolana Kusá hovorí, že práve toto je jedna z najväčších pascí vo vzťahu – spoliehať sa iba na pocit zamilovanosti. Ten však postupne slabne a až vtedy sa ukáže, či dokážeme vo vzťahu naozaj zvládať aj náročné obdobia. Skutočná odolnosť páru a vzájomná opora pritom nevznikajú až v čase krízy. Budujú sa oveľa skôr – v každodenných prejavoch záujmu či v schopnosti vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa obaja partneri cítia prijatí.

Aby sme mohli byť oporou druhému človeku, musíme sa najprv naučiť stáť pri sebe. Prijať sa so všetkým, čo k nám patrí, a pristupovať k sebe s väčšou láskavosťou a sebasúcitom – napríklad tak, ako to robí modelka Liberty Simon.

V rozhovore s párovou terapeutkou Jolanou Kusou sa dozviete:

prečo samotná láska nestačí na dlhodobo fungujúci vzťah,
ako si partneri budujú dôveru a pocit bezpečia ešte skôr, než príde kríza,
prečo sa za kritikou často skrýva nenaplnená potreba blízkosti,
ako sa hádať tak, aby konflikt partnerov nevzďaľoval, ale, naopak, zbližoval,
kde je hranica medzi zdravou oporou a nezdravým zachraňovaním partnera.

Existuje bezpodmienečná láska?

Myslím, že v partnerstve je to nereálne. Na partnera totiž prirodzene máme určité nároky a aj vzťah by mal napĺňať naše očakávania, potreby a priania.

Počas praxe som sa stretla s ľuďmi, ktorí boli presvedčení, že milujú bezpodmienečne. Často išlo o ľudí, ktorí sa vo vzťahu neustále vzdávali sami seba a dúfali, že za to budú bezvýhradne prijatí – ako dieťa túžiace po prijatí od rodiča.

Lenže partnerský vzťah stojí na vzájomnosti. Očakávame oporu, rešpekt a ochotu oboch partnerov podieľať sa na vzťahu. Samotná „bezpodmienečná láska“ na to nestačí.

Mnohí ľudia napriek tomu používajú výroky typu: „Keby si ma naozaj miloval, prijal by si ma takú, aká som.“

A druhý by mohol odpovedať: „A keby si ty milovala mňa, neočakávala by si to odo mňa.“

Jednou z najväčších pascí lásky je očakávanie, že keď sa milujeme, všetko sa dá prekonať. Vyrastáme s predstavou, že láska je akási všemocná sila, ktorá dokáže vyriešiť každý problém. Lenže v realite potrebujeme aj vzájomný rešpekt, hranice a ochotu počúvať potreby toho druhého.

Bez lásky to nejde, ale sama osebe na fungujúci partnerský vzťah nestačí.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého, a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Príliš sa teda spoliehame na predstavu, že láska všetko prekoná?

Áno, najmä vo fáze zamilovanosti. Vtedy si páry často hovoria: „My sa naozaj milujeme. My sme tá výnimka. Nám sa to nestane.“ Keď sme zamilovaní, máme pocit, že náš vzťah je iný a odolá všetkým prekážkam. No potom príde realita.

Počas zamilovanosti akoby sme boli zahalení do krásneho závoja. Prežívame jeden z najsilnejších citov, aké môže človek zažiť. No nie je to trvalý stav. Jeho intenzita postupne slabne a my začíname partnera vidieť realistickejšie.

Zrazu si všimneme veci, ktoré sme predtým prehliadali, alebo počujeme výroky, ktoré nás prekvapia. Vnímame ho bez ružových okuliarov.

Mnoho ľudí po odznení zamilovanosti zistí, že ich priťahovala najmä tá emócia, nie samotný človek. Preto sa mnohým vzťahom nepodarí prehupnúť z fázy zamilovanosti do dlhodobo fungujúceho vzťahu.

Preto často hovoríte, že zamilovanosť je taký malý podvod v partnerskom vzťahu? Dostane ľudí dohromady, ale potom prestane fungovať.

Áno, presne tak. Je to taká potvora. (smiech) Kým sme zamilovaní, často sa nevedomky prispôsobujeme, ukazujeme sa v tom najlepšom svetle a snažíme sa zapáčiť. A keď zamilovanosť opadne a objaví sa realita, mnohí zistia, že vlastne ani nevedia, kto ten druhý naozaj je – lebo sa mu ukazovali ako verzia seba, o ktorej si mysleli, že ju chce vidieť.

Od čoho teda závisí kvalita partnerského vzťahu?

Už sme spomenuli slovo očakávanie. To je individuálne, každý pár je iný a to, čo funguje jednému, nemusí sedieť druhému.

Vo všeobecnosti rozhoduje skôr to, či je vzťah dlhodobo prínosný pre oboch, či majú k sebe úctu a berú na seba zodpovednosť a či sú dostatočne zrelí, teda či sa vedia najprv postarať sami o seba a nehádžu na partnera vlastné očakávania či zranenia.

Dôležitá je aj emocionálna kapacita a schopnosť byť tu pre toho druhého, keď to potrebuje. A napokon množstvo malých pozitívnych vecí – všímať si detaily, oceňovať, nekritizovať –, pretože práve to buduje to spoločné „my“, ktoré vzťah drží pokope aj v ťažkých obdobiach.

Často to teda nie je o nejakých veľkých gestách, ale o maličkostiach a spôsobe, akým na seba reagujeme.

Psychológ John Gottman, ktorý dlhé roky skúma partnerské vzťahy, tieto momenty nazýva „bids for connection“ – teda malé pokusy o spojenie, keď jeden partner ponúkne druhému drobný podnet a podvedome čaká, ako naň zareaguje. Napríklad prídem domov a partnerovi poviem: „Dnes som videla takého pekného vtáčika…“

A partner môže odpovedať „aha“ a ďalej sa pozerať do telefónu. Neurazil ma, nepovedal nič zlé, ale jeho reakcia v skutočnosti vysiela správu: „Toto ma nezaujíma.“ Ak sa takéto momenty opakujú roky, aj pri úplne bežných a nevinných situáciách, postupne sa medzi partnermi vytvára odstup.

Ale môže reagovať aj inak: „Naozaj? Aký bol? Akej farby?“ Odloží telefón, otočí sa ku mne a venuje mi pozornosť. Možno ho samotný vtáčik vôbec nezaujíma, ale zaujíma ho môj svet. A tým mi dáva najavo, že som pre neho dôležitá.

Podobne môže prísť partner domov a povedať: „Dnes som videl kyticu, ktorá by sa ti podľa mňa páčila. Nekúpil som ju, pretože tam boli dve podobné a nevedel som sa rozhodnúť. Tak aby som to nabudúce vedel – ktorá farba sa ti páči viac, ružová alebo fialová?“

Nejde pritom o kvety. Ide o to, že na mňa myslel, keď sme neboli spolu. A teraz chce lepšie spoznať môj vkus a moje predstavy.

Práve z takýchto momentov sa skladá partnerská intimita.

Dá sa teda povedať, že schopnosť byť si navzájom oporou nevzniká až vtedy, keď príde problém, ale vytvára sa každodennými prejavmi záujmu?

Presne tak. Práve vďaka týmto malým momentom si postupne budujeme bezpečie, dôveru a vzájomné poznanie, teda základ, z ktorého potom môžeme čerpať, keď prídu náročnejšie obdobia.

Výskumy ukazujú, že šťastné páry majú minimálne päťnásobne viac pozitívnych interakcií ako negatívnych. Myslím si, že toto je veľmi dôležitá vec, pretože sme často naučení všímať si najmä to, čo nefunguje. Vidíme, čo nás na partnerovi hnevá, čo urobil zle alebo čo nám chýba. A to, čo je v poriadku, často považujeme za samozrejmosť a prestávame to vedome vnímať.

Pritom niekedy stačí veľmi málo – zastaviť sa a pomenovať to pekné. Napríklad: „Vieš, veľmi ma potešilo, keď si sa spýtal na tie kvety.“

Nemali by sme čakať iba na situácie, keď partner urobí chybu, aby sme na ňu upozornili. Rovnako dôležité je všimnúť si chvíle, keď sa snaží, keď nám venuje pozornosť alebo keď urobí niečo pekné, a dať mu vedieť, že to vidíme a vážime si to.

Často aj o svojich potrebách a prianiach vo vzťahu hovoríme prostredníctvom kritiky – napríklad namiesto „chýbaš mi“ povieme „nikdy tu nie si“. Prečo?

Pretože hovoriť o sebe a o svojich potrebách sa u nás dlho považovalo za sebecké. Zároveň je oveľa jednoduchšie povedať „nikdy tu nie si“ ako „chýbaš mi“ – lebo to druhé nás robí zraniteľnými.

Priznávame tým, že niečo potrebujeme, že nám na tom záleží, a zároveň riskujeme, že toto prianie náš blízky človek nenaplní alebo ho odmietne. Niekde v podvedomí máme často obavu: ak ukážem, že mi na niečom záleží, dávam druhému do rúk možnosť zraniť ma.

Kritika je často iba vrchná vrstva. Pod ňou bývajú ukryté oveľa zraniteľnejšie emócie.

Aké napríklad?

Často ide o smútok, strach, osamelosť alebo potrebu blízkosti. Problém je, že keď sa rozbehne hádka, je takmer nemožné zastaviť sa – tá bolesť si „žiada“ okamžité vyliatie. Preto sme vymysleli takzvanú konštruktívnu hádku, aby sa v tom dalo zastaviť skôr, než hádka narobí paseku a zranenie sa prehĺbi.

Ako taká konštruktívna hádka vyzerá?

Vopred si dohodneme, čo presne riešime. Poviem: „Poďme si k tomu sadnúť zajtra alebo dnes večer o šiestej.“ Robíme to preto, lebo práve teraz je tá emócia príliš akútna.

Platí pravidlo, že sa hovorí len o jednom probléme v presne vymedzenom krátkom čase – 10 až 15 minút, nie dlhšie. Rozprávame sa striedavo a približne rovnaký čas obaja. Napríklad ja poviem svoje stanovisko, argumenty a ponuku riešenia. Druhý reaguje: v čom súhlasí, v čom to vidí inak, nad čím sa chce zamyslieť.

Napokon sa buď na niečom dohodneme, alebo skonštatujeme, že sme sa nedohodli, že naše postoje sú príliš odlišné, ale urobili sme, čo sa dalo. Na konci sa objímeme.

To znie ako presný opak spontánnej hádky, ktorá sa jednoducho strhne.

Presne. Pri spontánnej afektívnej hádke iba ventilujem svoje emócie, no nestávam sa tým ani lepším človekom, ani lepším partnerom.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Ako často sa v skutočnosti nehádame o tom, čo sa stalo, ale o tom, aký význam tomu každý z nás dal?

Zo svojej skúsenosti by som povedala, že vo väčšine prípadov. Spomínam si napríklad na jeden pár. Manžel bol presvedčený, že už pre svoju ženu nie je dosť zaujímavý. Ona bola umelkyňa, ktorá počas života zdedila veľký majetok po rodičoch, a on o sebe hovoril ako o obyčajnom úradníkovi. Začal mať pocit, že už jej nemá čo ponúknuť.

Nikdy sa jej však na to nespýtal. Namiesto toho sa začal vzďaľovať, prestal iniciovať spoločný čas a rezignoval na vzťah, aby sa vyhol možnému odmietnutiu.

Jeho manželke vôbec nenapadlo, že by ho takto vnímala. Peniaze ani spoločenské postavenie pre ňu neboli dôležité. Na párovú terapiu prišli, lebo nerozumela, prečo sa od nej manžel odťahuje.

Ukázalo sa, že sa obaja trápili, ale každý z úplne iného dôvodu. On bojoval so svojím pocitom nedostatočnosti, ona s pocitom, že o ňu partner stratil záujem.

Práve preto je vo vzťahu také dôležité vedieť odlíšiť, čo je moja interpretácia reality a čo je skutočne realita.

To je dobrý príklad toho, ako môže nízka sebahodnota jedného z partnerov ovplyvniť celý vzťah.

Áno, keď si človek neverí, často ani neskúsi zistiť, ako veci naozaj sú. Radšej sa stiahne, aby nebol odmietnutý. Pritom nie všetko, čo druhý človek robí, súvisí s nami.

Spomínali ste, že dôležitá je aj emocionálna kapacita – schopnosť spolu zvládať krízy. Čo presne to znamená?

Emocionálna kapacita znamená schopnosť zostať s emóciou druhého človeka. Keď je partner nahnevaný alebo zranený, potrebujem mať empatiu – vedieť si predstaviť nielen jeho emóciu, ale aj situáciu, ktorá k nej viedla. Na chvíľu sa skúsiť pozrieť na svet jeho očami, akoby som chodila v jeho topánkach.

Napríklad prídem domov s niečím, čo som si priniesla zvonka – s hnevom, so zranením alebo s frustráciou, trebárs ma nahnevala kolegyňa. Môj partner práve rieši niečo na počítači, no všimne si, že som rozrušená. Na chvíľu teda odloží počítač, venuje mi pozornosť a pýta sa: „Čo sa stalo? Ako to prebiehalo?“

Ideálne je, ak sa dokáže opýtať aj na to, čo v tej chvíli potrebujem: „Chceš, aby sme to spolu rozobrali, alebo ti teraz stačí, že ťa vypočujem?“

Nie je to len o vypočutí, ale aj o uvedomení, že na to nie som sama. Aj o tomto je opora vo vzťahu.

Partnerské vzťahy by mali byť oveľa vedomejšie, než aké v skutočnosti sú, a mali by sme im venovať oveľa viac času a zručnosti. Máloktorý pár má to šťastie, že mu to ide samo.

Niekedy sa však môže stať, že mi partner síce venuje pozornosť, ale zareaguje spôsobom, ktorý mi v skutočnosti nepomôže.

Áno, napríklad ma začne hneď poučovať. Často je za tým dobrý úmysel – chce pomôcť a vyriešiť problém. Problém však vznikne vtedy, keď nepoznáme alebo nerešpektujeme očakávania toho druhého.

Keď poviem „urob toto a tamto“, ale partner v skutočnosti nechcel radu, iba potreboval byť vypočutý, môže sa to skončiť hnevom a pocitom nepochopenia. A keď na to ešte príde reakcia typu „keď si to nechcela počuť, tak prečo si mi to vôbec hovorila?“, môže sa z toho ľahko stať hádka s osobnými výpadmi. Niekto má svoje vlastné riešenia a potrebuje len priestor, aby bol vypočutý.

Partneri sa musia naučiť poznať sami seba aj toho druhého – a predovšetkým poznať jeho očakávania. Nie každý totiž pri podpore potrebuje okamžite radu.

Preto je oveľa lepšie pýtať sa, čo by som mohol urobiť ja, než povedať: „Ja by som na tvojom mieste urobila toto.“ Pretože ten druhý na našom mieste nie je.

Medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, sa práve pri tejto najlepšej snahe často stane, že sa navzájom najviac zrania.

Aj zdanlivo malý rozdiel v spôsobe podpory sa môže stať zdrojom veľkého odcudzenia.

Kde je hranica medzi tým, keď sme oporou, a tým, keď už partnera „zachraňujeme“?

Opora je vtedy, keď si vypočujem, keď som prítomná, keď sa pýtam, čo ten druhý vlastne potrebuje. Ale keď mu už beriem z rúk riešenie, keď mu hovorím, čo má robiť, keď preberám jeho problém ako svoj vlastný, keď sa cítim zodpovedná za to, aby bol šťastný, to už nie je opora, ale záchrana.

Toto záchranárstvo vytvára vo vzťahu dynamiku rodiča a dieťaťa. Jeden sa pasuje do roly toho, kto rozhoduje a stará sa, druhý sa necháva viesť a používa viac svoju detskú časť.

Dobrý spôsob, ako si to overiť, je spýtať sa sám seba: pomáham mu, aby si poradil sám, alebo to riešim zaňho? Podporujem ho, aby zostal dospelý, alebo mu beriem z rúk zodpovednosť?

Skutočná opora totiž neznamená niesť život druhého človeka zaňho, ale stáť pri ňom tak, aby ho dokázal niesť sám.

Jolana Kusá

Dlhodobo sa venuje partnerským a rodinným vzťahom a patrí medzi osobnosti, ktoré stáli pri rozvoji predmanželského a manželského poradenstva na Slovensku. Viac ako štyri desaťročia pracuje s pármi, jednotlivcami a rodinami, pričom sa zaoberá témami partnerskej komunikácie, vzťahových kríz a hľadania riešení v náročných životných situáciách. V súčasnosti naďalej poskytuje poradenstvo párom a jednotlivcom, venuje sa aj podpore žien zažívajúcich násilie v telefonickej poradni Aliancie žien a online v Lige za duševné zdravie.

Páčil sa vám článok?

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Biely dom

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje