Príbehy

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Autor Authentic Košice

Foto Authentic Košice

Dátum16. 8. 2017

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  — Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  — Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Hračky, ktoré prežili všetky pády. Rezbár Lacko Kurnota dokázal cez kus dreva postaviť svet plný dobra

Začalo sa to Pinocchiom pre jeho deti, dnes v dielni v Liptovskej Lúžnej vznikajú drevené hračky, ktoré v sebe nesú príbeh rodiny, vytrvalosti a láskavosti.

Autor Veronika Šeliga Pilátová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum20. 12. 2025

„Dobrý deň, milí moji priatelia.“ Vždy rovnakými pozdravom sa svojim fanúšikom na sociálnych sieťach prihovára Lacko Kurnota, slovenský Santa Claus. Ekologickými drevenými hračkami robí radosť deťom po celom svete, no najmä chce svojej dcére so zdravotným postihnutím dopriať hodnotnejší život. Okrem Lesanky je otcom ďalších ôsmich detí a osud sa s nimi rozhodne nemaznal. Ako sám hovorí, trikrát padli na úplné dno, napriek tomu si dokázal udržať nákazlivý pozitívny prístup k životu.

V rozhovore s rezbárom Lackom Kurnotom sa dozviete:

ako víťazný Pinocchio pomohol naštartovať výrobu hračiek,
či sa dá vyrobiť 1 000 hračiek za dva týždne,
aké je mať spoločnú dielňu s dcérou,
čo mu po pádoch pomáha znova sa postaviť na nohy.

Po príchode do zasneženej Liptovskej Lúžnej nás Lacko víta v bráne spolu so svojou dcérou Laurou. Vedú nás popri dome do malej dielne plnej dreva v rôznych štádiách opracovania. Od surového až po hotové výrobky. Drevené koníky, autá, dinosaury, hračky od výmyslu sveta. Zdanlivo sa v nej nedá pohnúť, a predsa sa v nej o miesto delí aj s Laurou. On tvorí pod značkou Lackove hračky, ona je Drevovláska. A obaja sú dôkazom, že dobro ešte nevymrelo.

Aj jedna správa môže priniesť veľa dobra a lásky. Pošlite cez darcovskú smsku pomocnú ruku organizáciám, ktoré sa celý rok starajú o to, aby bol svet krajším miestom

Pán Lacko, vaša pozitívna energia je nákazlivá, teším sa, že sme tu s vami. Ako vznikli Lackove hračky?

Som vyučený obrábač kovov, ale kvôli lepšiemu platu som išiel na odprašovanie z pecí. Po troch mesiacoch ma poslali na pracovné lekárstvo, kde zistili ťažký stupeň poruchy pľúc, a tak som dostal výpoveď.

Mal som zákaz robiť vo výškach, pri strojoch, v mraze aj v prachu. Odporúčaná bola práca v suchu a teple, ale kto ma zoberie do kancelárie? Nikto. Tak som si podal žiadosť, že idem podnikať.

Odmalička som po škole chodil pomáhať otcovi. Otec bol síce elektrikár, ale doma vyrábal napríklad poličky či salašnícke náradie.

Narodilo sa nám deväť detí – na hračky veľa peňazí nebolo, tak som vyrobil deťom dreveného panáčika, volali ho Pinocchio.

Dievčatá poslali panáčika do súťaže o najkrajšieho Pinocchia, ktorú vyhlásil taliansky spisovateľ, čo napísal aj sfilmoval, aj zrežíroval Pinocchia.

O tri týždne sme sa dozvedeli, že zo 650 prihlásených vyhral prvú cenu. Škola dostala počítač, knižky do knižnice. To ma nakoplo ísť touto cestou, vyrábať hračky.

Takže ste sa začali hračkám venovať naplno?

Nebolo to také jednoduché. V tom čase som ešte býval s rodičmi, s otcom sme nemali veľmi dobré vzťahy, a tak sa začalo hľadanie nového domova.

Vystriedali sme viaceré podnájmy, vždy muselo byť k nemu aj nejaké humno či dielňa, lebo som so sebou brával aj stroje. O všetko som však neskôr prišiel, jedna prenajímateľka si na mňa vymyslela trestný čin a spôsobila vážne komplikácie, na istý čas sme boli dokonca aj bez domova.

Neskôr sme však našli bývanie v bytovke v Ružomberku. Chýbali mi však stroje a miesto, kde by som mohol pracovať, až neskôr sme našli rodinný domček. Úrad práce mi vybavil dotáciu a nakúpil som stroje, začal som opäť vyrábať hračky.

Zrazu mi prišla zákazka na 1 000 hračiek na Medzinárodný deň detí pre pána z Prešova. Mali sme na to dva týždne. Boli to také spájačky, musel som to vymyslieť na kolíčky a tzv. špilky, deti dnes nechcú lepiť, sú netrpezlivé.

Tisíc hračiek za dva týždne? To ste ako zvládli?

No, povedal som, že mu napíšem, keď to budem mať. Pomohli mi moje deti, spoločne sme to naozaj stihli. A potom sa už ľudia o mne dozvedeli, začali ma sami oslovovať. Odvtedy trávim celé dni v dielni.

Ručná práca vám ide. Dáva vám hlbší zmysel pracovať rukami?

Mám to ako relax.

A pamätáte si úplne na prvé chvíle, keď ste začali pracovať s drevom?

Ja som drevo nenávidel, lebo ako dieťa som po škole musel najprv urobiť prácu otcovi. Potom bolo už päť hodín, v zime tma. Na kamarátov som mal sotva 20 minút. Musel som sa stihnúť naučiť do školy a na druhý deň znova to isté.

A čo pre vás to drevo znamená dnes po všetkých tých náročných rokoch a životných peripetiách, ktoré ste nedobrovoľne absolvovali?

Dnes ma to hreje na duši. Lebo keď niečo vymyslím, urobím a je to dokonalé, poteší to človeka.

Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

A kedy viete, že to je dokonalé?

Kým na niečo prídem, treba to aspoň 15- až 20-krát prekresliť, potom skúšať robiť. A toľkokrát skončila výroba aj v peci. Musí sa to dotiahnuť do dokonalosti tak, aby tá hračka sama akoby kričala na zákazníka: „Kúp si ma!“

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Máte hračky, ktoré vyrábate už roky, sú u detí obľúbené, ale vymýšľate aj niečo nové.

Stáva sa mi dosť často, že o druhej v noci precitnem zo spánku, lebo sa mi prisní nejaká hračka. Tak sa oblečiem, idem do dielne, tam si to kreslím, a keď vidím, že už to má nejakú fazónu, idem spať. A ráno už pokračujem rovno na tvorbe hračky.

Lacko, ako vaše minimalistické drevené hračky vnímajú deti v dobe, keď sú stimulované farbami, svetlami, zvukmi, čoraz viac už aj umelou inteligenciou?

Ja som sa v prvom rade zameral na deti, ktoré sú alergické na laky, farby či na prach. Čínske hračky sú síce pekné, priťahujú detské očká a rodičia im ich kúpia. Nevedia, že hraním sa s hračkou vzniká trenie, ktorým sa uvoľňujú z plastu do ovzdušia mikročastice, ktoré deti vdychujú. Ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

S čím sa hrávali vaše deti, keď boli malé?

Aj s hračkami, ktoré som ja robil. Mám zdravotne postihnutú dcérku Lesanku, ja to všetko väčšinou robím kvôli nej. Keď sme boli na sociálke, aby jej zistili mieru poruchy mozgu, dali jej skladačky, ktoré nedokážu poskladať druháci na základnej. Ona to poskladala. Začal som preto robiť také zložité skladačky, ktoré na naše prekvapenie dokázala pekne a za chvíľu poskladať. Dnes máme na stránkach transparentne uverejnené číslo účtu a výťažok z predaja Lackových hračiek ide na liečbu Lesanky. Sme vďační za každé euro.

Laura, ako vnímaš, že si zostala pracovať pri ocinovi? Máš síce už aj svoju značku, ale v dielni pracujete spoločne.

Laura: S drevom som začala robiť v 15 rokoch. Ocino ma začal učiť, chcel, aby v tom niekto pokračoval. Deväť rokov som pracovala na Lackových hračkách, kým som si spravila vlastnú značku.

Lacko: Prakticky ja som chcel niečo dokázať a dokázal som to, že som svojej dcére otvoril brány do sveta.

Laura: Je skvelé, že tu môžem pracovať, nemala by som kde. V dobe, keď je všetko veľmi drahé. Dával mi robiť všetko, vyrábať kolovrátky, sústružiť, naučil ma toho veľa. Popri tom som dva roky študovala maľbu, nakoniec som definitívne prešla na tvorbu z dreva.

A čo znamená pre teba dotyk s drevom?

Myslím si, že všetko je so všetkým prepojené. Žijeme v konzumnej spoločnosti, kde je všetkého veľa. Práve drevo a prírodné materiály nás približujú viac k jednoduchosti, prirodzenosti, k prírode.

Vo svojej tvorbe pod názvom Drevovláska si sa trošku odklonila od ockových hračiek, robíš aj ozdoby do vlasov, brošne, spony a rôzne malé, veľmi precízne výrobky. Bolo to tvoje jasné smerovanie alebo počúvaš dopyt trhu?

Nie, to je také moje. Som skôr na tie maličké veci, na detaily. Nesledujem trendy, robím to, čo a ako cítim.

Čo vás drevo učí o sebe samých?

Lacko: To je ťažká otázka.

Laura: Vážiť si život. Aj strom sa môže stať vyčerpateľným zdrojom, treba si ich vážiť.

Lacko: Stromy sa ničia, my im dávame druhý život, druhú šancu, ktorá vydrží desiatky generácií.

Laura: Je taká pekná myšlienka, že strom rastie, ale ty to nevidíš. Raz vyrastie, ale ty tu už nebudeš.

Lacko a čo sa teraz učíte vy od Laury?

Robiť na internete, komunikovať. Už si viem všetko spraviť sám, aj správy, komentáre prečítať, viem si to popozerať, odpísať.

Na začiatku sme spomenuli váš neľahký životný osud, vám ale život uštedril ešte jednu ťažkú ranu, keď vám v roku 2019 vyhorela dielňa aj so všetkými hračkami. To bola už táto, kde sa nachádzame teraz?

Áno, to už bolo tu. Boli sme s dcérkou u lekára, keď nám telefonoval starosta obce, že mi horí dielňa. Rýchlo sme sadli do auta, ale kým sme prišli, už všetko ľahlo popolom. Dokonca sa roztavili aj stroje. Dodnes sa to vyšetruje, je viacero verzií, ako mohol požiar vzniknúť. To bolo tretíkrát, keď sme padli na dno. Manželka povedala, že už sme skončili.

Vám sa však podarilo niečo neuveriteľné.

Áno. Mne to nedalo. Rozlúčil som sa so svojimi zákazníkmi na Facebooku a poprosil som ich, či by mi nemohli prispieť nejakým eurom na znovuzrodenie hračiek. Vyzbierali sme za tri dni 35 000 €. Vo februári sa nám ozvala jedna firma, ktorá mi chcela dielňu znovu postaviť. Zobrali si 10 000 € a už som o nich nepočul. Tak sme to spravili spolu s deťmi a s kamarátmi. Dcéra Lucia si potom zobrala pôžičku na zastrešenie. Jej zásluhou máme vlastne domček aj dielňu.

Pán Lacko, kde hľadáte po týchto všetkých pádoch zase silu sa znovu postaviť na nohy?

Robíme to všetko kvôli dcérke Lesanke. Prakticky aj preto vznikla tá myšlienka kúpiť rodinný dom. Keď my tu nebudeme, čo s ňou bude? Škoda by ju bolo dávať do ústavu, nechcem pre ňu taký bezduchý život.

Lauri, pre teba, rovnako ako pre súrodencov, muselo byť občas náročné vyrastať v rodine, kde sa pozornosť delí medzi deväť detí, obzvlášť keď je v rodine ešte aj hendikep. Ako si sa cítila ako „jedna z mnohých“?

Myslím si, že sme sa doma všetci navzájom starali jeden o druhého. Takto by som to asi najviac vystihla.

Stretli ste sa v rodine aj s nepochopením alebo s tým, že ľudia nerozumejú vašej situácii?

Laura: Máme v rodine aj „záškodníkov“ (smiech). Ale celkovo si myslím, že sú dva typy rodín, ktoré majú deti s hendikepom.

Lacko: Jedni dostávajú dostatok podpory a naozaj sa o dieťa starajú. A potom sú rodiny, ktoré poberajú dávky, majú dve autá, dva domy, a pritom cez deň ani nevedia, kde to dieťa je. Títo ľudia to zneužívajú – a potom sa pomoc prerozdeľuje menej férovo medzi tých, ktorí ju skutočne potrebujú. Teraz majú prísť nejaké zmeny a zdá sa, že sa nám bude žiť trochu ľahšie.

Stretli ste sa aj s tým, že vám pomoc odmietli?

Áno, veľakrát. Žiadali sme napríklad o príspevok na auto a odpísali nám, že na auto nedávajú, iba na invalidný vozík. Známa zháňala vozík, napísala tam a jej odpísali opačne: že poskytujú príspevky len na auto.

Ak sa vám Lackove hračky páčia, môžete ich podporiť, spojiť sa s ním môžete cez jeho FB stránku.

Lacko, napriek odmietnutiam, ťažkým skúsenostiam a skutočne neľahkému životu pôsobíte na sociálnych sieťach veľmi láskavo. Páči sa mi vaša pozitívna energia a úsmev.

Lacko: Ľudia vás posudzujú podľa toho, ako pôsobíte. A ja mám naozaj veľa pekných komentárov, pri dvoch som sa dokonca rozplakal. Negatívne komentáre budú vždy. Ľudia často závidia, aj keď vlastne ani nevedia čo. Ale to patrí k tomu. Keď odfotím kopu hračiek, ľudia si myslia, že som milionár. Nevidia ten kopec práce za tým. Jedna hračka nevznikne za deň.

Laura: Treba sa však sústrediť na to pekné. Na to dobré. To je podľa mňa najdôležitejšie.

Spomeniete si na nejaký konkrétny príbeh spojený s vašimi hračkami, keď vám to naozaj spravilo radosť?

Pred Vianocami sme darovali hračky na onkológiu do Banskej Bystrice a aj do detských domovov. Vždy okolo šesť až osem banánových krabíc. Hneď si každý zobral to, čo mu napadlo. Poslali nám fotky aj vianočný pozdrav. Je to krásny pocit.

Lacko, ako ste vy prežívali Vianoce, keď ste boli malý?

Ja som sa na Vianoce veľmi tešil, lebo som mal veľmi dobrú starú mamu. Najradšej som mal pištole (smiech). Ako decko som sa nestaral o nič. Pamätám si, ako sme sedeli pri stole, pomodlili sme sa, najedli sme sa. Otec bol vonku, akože na záchode, zazvonil zvončekom a my sme už od stola bežali k stromčeku. A tak by to malo byť.

Laura, aké ste mávali Vianoce ako deti?

Lacko: No čo vám povie jedna vegetariánka (smiech)?

Laura: Tešili sme sa na Vianoce. Pamätám si, ako zazvonil Ježiško a už sme utekali!

Lacko: A ja som to robil ináč! Zvonček som za dverami pripevnil silonom, aby sme boli pri stole všetci. Keď som zatriasol, rozsvietili sa očká. Keby ste to videli, to sa nedá opísať!

Mám odozvu, ľudia mi píšu, posielajú fotky aj videá, ako sa deti hrajú s mojimi hračkami aj hodiny. Cítia, že tam je nejaká energia.

Dnes tú radosť spôsobujete prenesene iným deťom, keď si nájdu pod stromčekom Lackove hračky.

Laura: Áno, je to skvelé. Ľudia nám píšu, posielajú fotky a chcú sa prísť pozrieť do dielne. Aj teraz, pred dvoma týždňami, prišla rodinka a chlapci si tu vyrábali pištole.

Lacko: Robievam aj tvorivé dielne. Mal som tu takého špunta, ktorý stál pri pásovej píle a nevedel sa od nej odtrhnúť, prosil otca, nech mu ju kúpi.

Posielate hračky len v rámci Slovenska?

Nie. Za posledný rok sme pociťovali menší záujem o hračky, začal som rozmýšľať, že budem robiť už len betlehemy. Ale odkedy sme začali natáčať videá, majú aj 40 000 videní a hračky posielame všade. Do Ameriky, do Nórska, Švédska, Írska, do Nemecka, na Nový Zéland, do Austrálie. Najviac reakcií bolo na „kus klátu“.

Kus klátu?

Ľudia mi občas písali, že „pýtam 75 eur za kus klátu“. Tak som zobral tú hračku, ukázal som im drevo a povedal: „Toto je kus klátu a toto je hračka, ktorá stojí 70 eur.“ Veľa ľudí si neuvedomuje náklady ani ten čas.

Pre ľudí je často ťažké predstaviť si, čo všetko stojí za výrobou jednej drevenej hračky.

Lacko: Presne tak. Nakúpiť materiál, náradie. Napríklad nová píla stojí tak 400 – 500 eur. Na všetko si musím zarobiť.

Laura: Aj to remeslo, dlhoročné skúsenosti, to všetko sa tiež ráta.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia hračka, akú ste doteraz vyrobili?

Traktor s vlečkou. Ten sa mi vydaril. Asi 15-krát som ho prerábal, kým som bol spokojný. Napríklad výfuk: ten nakoniec nedávam, lebo malé dieťa by si ním mohlo ublížiť. Zrkadlá tiež nie. Deti dávajú všetko do úst. Raz som videl, ako si dieťa natlačilo do nosa figúrku z Kinder vajíčka. Takže bezpečnosť je vždy prvá.

Laura, a tvoje obľúbené hračky?

Mne sa páčia tie otcove staré modely: bagre, traktory, kamióny. Také klasické. Tie moderné ma až tak neoslovujú.

A aké máte ešte sny či plány do budúcna?

Lacko: Mať kopec peňazí a ísť na Ibizu! Na párty (smiech).

Laura: Ja by som chcela, aby ma raz Drevovláska dokázala uživiť.

Lacko: Nedá sa povedať, že táto práca je o zárobku. Ja to robím len kvôli tomu, aby som sa nenudil.

Ladislav Kurnota

Lacko Kurnota je tvorca ekologických drevených hračiek z Liptovskej Lúžnej a otec deviatich detí. Po rokoch zdravotných problémov a tvrdých životných skúšok si vybudoval malú dielňu, v ktorej spolu s dcérou Laurou vyrába hračky pod značkou Lackove hračky. Svojím remeslom prináša radosť deťom doma aj vo svete.

Páčil sa vám článok?

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Biely dom

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje