Príbehy

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Autor Authentic Košice

Foto Authentic Košice

Dátum16. 8. 2017

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  — Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  — Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Čo ak si parťák ublíži alebo sa ocitnete na neznámom mieste? Dlhoročný horský záchranár radí, ako zvládnuť týchto 8 bežných situácií na túre

Autor Klaudia Šútorová, Natália Čerňancová

Foto Magdaléna Tomalová

Dátum2. 11. 2026

Predstavte si, že ste vo Vysokých Tatrách. Kamarát si vyvrtne členok, zotmie sa skôr, než ste čakali, a vy navyše presne neviete, kde sa nachádzate. Aj keď sa situácia zdá náročná, zachovajte pokoj a rozvahu. Práve to vám pomôže správne sa rozhodnúť a uľahčiť príchod záchranárov. Spolu s horským sprievodcom a dobrovoľným záchranárom Františkom Mrázikom vám prinášame osem konkrétnych situácií, s ktorými sa môžete stretnúť pred túrou aj počas nej, a rady, ako ich zvládnuť čo najlepšie.

1. Podľa čoho si naplánovať túru v horách?

V takom prípade odporúčam využiť metódu 3 × 3 švajčiarskeho horského vodcu a odborníka na meteorológiu a lavíny Wernera Muntera. Tá ukazuje, že správnym naplánovaním sa dá znížiť riziko, ktorému sa na túre vystavujeme, až o 90 percent.

Ako vyzerá metóda 3 × 3 v praxi? Vyhodnotiť treba tri faktory v troch etapách.

Faktory:

1. Sneh a počasie – treba si skontrolovať, aké bolo a aké bude počasie, či hrozí lavínové nebezpečenstvo a aké výstrahy boli vydané, napríklad horskou službou alebo vedením národného parku.

2. Terén – treba si vybrať terén s ohľadom na počasie aj schopnosti človeka. Vhodné je tiež poznať strmosť svahu, jeho orientáciu a to, či existuje bezpečnejšia alternatívna trasa.

3. Ľudský faktor – treba vyhodnotiť, s kým idem na túru a či sme všetci na rovnakej výkonnostnej úrovni. Vždy sa totiž musia rýchlejší a zdatnejší prispôsobiť pomalším členom výpravy.

Etapy:

1. Regionálna úroveň – doma – všetky faktory si prejdeš doma, napríklad ešte pred odchodom z Bratislavy do Vysokých Tatier.

2. Lokálna úroveň – na mieste – terén, počasie či mapu si znova preveríš vlastným pozorovaním po príchode na hory. Vtedy je jednoduchšie overiť silu vetra, viditeľnosť či stav snehu.

3. Zónová úroveň – konkrétny svah – tesne pred vstupom na rizikový svah vyhodnotíš jeho sklon, orientáciu, snehové podmienky a možnosti bezpečného prechodu.

2. Ako si vybrať správnu výstroj a čo by v nej určite nemalo chýbať?

Tu treba povedať, že dôležitá je nielen výstroj, ale aj to, aby ju človek vedel správne používať. Darmo má niekto mačky, keď nevie, ako v nich kráčať. V takom prípade sa vystavuje ešte väčšiemu nebezpečenstvu.

Samozrejme, keď ideme na túru na jeseň, stmieva sa skôr. Ak je zamračené, šero prichádza ešte skôr. Treba byť preto pripravený a mať so sebou čelovku. Mobil s baterkou nestačí.

Takisto treba mať pri sebe powerbanku. Ak sa mi vybije mobil, riskujem, že si nebudem mať ako privolať pomoc.

Napokon je nevyhnutné mať správne oblečenie. To znamená, že treba mať také vrstvy, v ktorých nám bude teplo nielen počas chôdze, ale aj vtedy, keď zastavíme a potrebujeme si oddýchnuť. Vtedy si musíme pridať ďalšiu vrstvu, aby sme sa zahriali.

Tá sa zíde aj v prípade úrazu, pretože zranený je oveľa citlivejší na chlad. Rovnako ju oceníme po príchode na vrchol, kde je teplota nižšia a my si chceme chvíľu pobudnúť a vychutnať si výhľady.

3. Čo robiť, ak som s parťákom na horách a vyvrtne si členok?

V prvom rade je dôležité, aby zranený cítil, že sa môže o vás oprieť a že situáciu máte pod kontrolou. Snažte sa zachovať pokoj, komunikovať s ním a zbytočne nevyvolávať ďalší stres.

Druhým krokom je poskytnúť základnú prvú pomoc. Ak niečo krváca, treba krvácanie ošetriť pomocou materiálu z lekárničky. Pri vyvrtnutom členku sa snažte nohu zbytočne nezaťažovať a podľa možností ju šetrne zafixovať. Následne treba vyhodnotiť, či je zranený schopný bezpečne pokračovať, alebo bude potrebné privolať pomoc. Napokon sa treba riadiť pravidlom 5T, ktoré predstavuje základné zásady starostlivosti o zraneného.

Ticho – upokojte zraneného a snažte sa vytvoriť pokojnú atmosféru.
Teplo – chráňte ho pred chladom a podchladením, napríklad pomocou izolačnej fólie alebo náhradného oblečenia.
Tíšenie bolesti – manipulujte so zranenou končatinou čo najšetrnejšie a poskytnite primeranú prvú pomoc.
Tekutiny – pri vážnom úraze alebo podozrení na závažné poranenie nedávajte zranenému jesť ani piť, najmä ak môže potrebovať zákrok v nemocnici.
Transport – zabezpečte bezpečný presun zraneného, prípadne privolajte horských záchranárov.

4. Na aké číslo volať, keď sa ocitnem v krízovej situácii?

Ideálne na číslo 112, ktoré funguje v celej Európskej únii. Aj keď sa niekedy môže stať, že nemáte signál na bežný hovor, tiesňové volanie sa môže podariť. Číslo 112 sa dá vytočiť aj zo zamknutého telefónu, takže ak sa napríklad kamarát zraní, nereaguje a vy máte vybitý mobil, môžete použiť jeho telefón bez toho, aby ste ho museli odomknúť. Tiesňové volanie je možné uskutočniť aj z telefónu bez SIM karty, ak je dostupná mobilná sieť.

Výhodou čísla 112 je aj to, že nemusíte vedieť, ktorú záchrannú zložku presne potrebujete. Operátor vás spojí s príslušnou službou podľa situácie.

Dispečer sa vás bude pýtať na dôležité informácie a podľa vašich odpovedí vás usmerní, čo robiť ďalej. Nemusíte vedieť všetko ani presne vedieť, ako postupovať – dôležité je zavolať a riadiť sa jeho pokynmi.

5. Ako vyhodnotím, aký typ záchrany potrebujem – či vrtuľník, alebo pozemnú horskú službu?

S tým vám poradia na spomínanom čísle. Následne treba dispečerovi povedať, aká je u vás viditeľnosť a aká je sila vetra. Môžete napríklad uviesť: „Vidím na sto metrov, predo mnou je kosodrevina a vidím na vrcholy Lomnického štítu.“

Silu vetra možno opísať napríklad takto: „Ohýbajú sa celé stromy“ alebo „Ohýbajú sa len vrcholy stromov“.

Povedať, že fúka trochu alebo silno, nestačí. Lepšie je byť konkrétnejší, pretože aj na základe týchto informácií sa dá lepšie určiť, či je možné dostať sa na miesto vrtuľníkom, alebo bude potrebná pozemná záchrana.

6. Viem záchranárom uľahčiť ich príchod, aby boli na mieste čo najrýchlejšie?

Príchod záchranárov závisí od počasia. Vrtuľník dokáže vyštartovať do 15 minút a za pár minút sa dostane do ktorejkoľvek časti Vysokých Tatier, ak je vonku pekne.

Ak je však zlá viditeľnosť, silný vietor alebo je posádka pri inom zranenom a bude potrebná pozemná záchrana, bude to trvať dlhšie. Vtedy je potrebné zvládnuť situáciu s čo najväčším pokojom a s čo najmenším nepohodlím.

Keď prichádza vrtuľník, je vhodné poznať pravidlá, ktoré pomôžu zabezpečiť čo najbezpečnejšie pristátie.

Vrtuľník a bezpečné pristátie

Keď už vrtuľník prichádza, nemali by naň mávať všetci, ale iba jedna zodpovedná osoba.
Tá sa postaví a gestom rúk v tvare písmena Y naznačí posádke, že pomoc naozaj potrebuje – Y vychádza z anglického slova yes, čiže áno.
Naopak, ak pomoc nepotrebujete, dáte ruky do tvaru písmena N, čiže no – nie.
Dôležitý je aj priestor na pristátie. Je preto dobré vytypovať rovný povrch bez vyvýšených útvarov, ktoré by mohli pristátie komplikovať.
Z tohto miesta pošlite všetkých ľudí preč.
Treba tiež pozbierať voľné predmety, ako sú stany, ľahké batohy či oblečenie, aby počas pristávania nezačali lietať.
Pilotovi ukážte, ktorým smerom fúka vietor, pretože potrebuje pristáť proti nemu a rovnako proti nemu aj vzlieta. Jednoducho sa postavíte a podľa toho, odkiaľ vám fúka vietor, určíte jeho smer. Ideálne je mať niečo v ruke – šatku, ľahkú čiapku alebo šnúrku z topánky –, aby pilot videl, ktorým smerom sa tento predmet pohybuje.
Keď vrtuľník pristane, nepribližujte sa k nemu, pretože jeho rotor je veľmi nízko nad zemou. Ak k tomu pripočítame terénne nerovnosti, stroj môže byť veľmi nebezpečný.
Ak bude personál niečo potrebovať, privolá vás, aby ste napríklad pomohli s nosidlami alebo batohom.

„Áno, potrebujeme pomoc“ (vľavo) a „Nie, nepotrebujeme pomoc“ (vpravo)

7. Čo robiť v prípade, keď presne neviem, kde sa nachádzam?

V dnešnej dobe už nie je problém zistiť svoju polohu. Leteckí aj ostatní záchranári ju vedia zistiť tak, že na váš mobil pošlú esemesku s určitým odkazom.

Keď naň kliknete, budú vedieť, kde sa nachádzate. Existuje aj samostatná aplikácia horskej záchrannej služby, ktorá dokáže sama odoslať GPS súradnice.

8. Ako sa vybaviť na lyžovačku?

Vezmi si správnu výstroj. To znamená, že lyže musia mať nastavené primerané vypínacie sily, treba mať prilbu a vhodné oblečenie. Dôležité sú aj hrubšie nohavice, pretože tenké nohavice môže lyža pri úraze rozseknúť a jej hrana sa môže zarezať až do nohy.

Čo sa týka pohybu na svahu, tam platí biely kódex.

10 základných pravidiel bieleho kódexu

Ohľaduplnosť – správaj sa tak, aby si neohrozil ostatných.
Kontrola rýchlosti – prispôsob rýchlosť svojim schopnostiam, stavu trate a počtu ľudí na svahu.
Voľba smeru jazdy – lyžiar prichádzajúci zhora musí jazdiť tak, aby neohrozil ľudí pred sebou.
Predbiehanie – predbiehaj s dostatočným odstupom.
Vchádzanie na svah a rozbiehanie – pred rozjazdom alebo vstupom do trate sa rozhliadni.
Zastavenie – nezastavuj na úzkych ani neprehľadných miestach. Ak potrebuješ zastaviť, vyber si bezpečné miesto na okraji trate.
Výstup a zostup pešo – pohybuj sa po okraji zjazdovky.
Rešpektovanie značenia – dodržiavaj značky, pokyny a uzávierky tratí.
Pomoc pri nehode – ak sa niekto zraní, máš povinnosť poskytnúť pomoc.
Identifikácia – pri nehode si účastníci musia vymeniť potrebné identifikačné údaje.

Lyžovanie je ako partička šachu – musím myslieť nielen na seba, ale aj na druhých. Zároveň musím počítať aj s nepredvídanými situáciami. Napríklad vidím, že niekto smeruje doprava, ale predvídam, že odbočí doľava, a som pripravený na to zareagovať.

Kde sa spájajú zjazdovky, treba pribrzdiť. Prichádzajú tam ľudia rovnakou rýchlosťou, ale z rôznych smerov. Dávame im preto prednosť tak ako na ceste.

Pre začiatočníkov platí, že si treba zvoliť miernejšiu zjazdovku a zotrvať na nej dostatočne dlho. Veď čo je v živote krajšie než to, keď ideme krásnou, istou a elegantnou jazdou, ktorá nám prináša aj hravosť? Nie je dôležité ísť rýchlo za každú cenu, ale užívať si jazdu.

František Mrázik

Medzinárodný horský sprievodca s kvalifikáciou UIMLA a dlhoročný horský záchranár. Od roku 2000 pôsobí v Tatranskej horskej službe – dobrovoľnom zbore, ktorého je od roku 2021 predsedom. Venuje sa sprevádzaniu v slovenských aj zahraničných pohoriach, lavínovému vzdelávaniu a bezpečnosti v horách. Popri svojej vášni pre prírodu má aj vlastnú IT firmu Maxim Data. Jeho otcom bol František Mrázik starší, ktorý v minulosti pôsobil ako náčelník Horskej služby Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov