Príbehy

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Autor Authentic Košice

Foto Authentic Košice

Dátum16. 8. 2017

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  — Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  — Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?

Príbehy

Za inováciou vo svetovom lyžovaní sú Slováci. Martin Benko a Matúš Kiczko inovovali meranie tratí aj na zimnej olympiáde

Využívanie digitálnych technológií v lyžovaní prináša nielen presnejšie merania, z dát benefitujú aj tréneri, pretekári, pretekárky, metodici a média.

Autorka Klaudia Šútorová

Foto Magdaléna Tomalová

archív respondentov

Dátum2. 2. 2026

Keď boli rodáci z Liptova Martin Benko a Matúš Kiczko pred niekoľkými rokmi ako fanúšikovia podporiť Petru Vlhovú, všimli si zastarané postupy merania zjazdových tratí a bránok. Nedalo im to, a tak z vlastnej iniciatívy vymysleli systém, ako jednoducho, presne a efektívne merať bránky.

Už 5. sezónu je ich technológia štandardnou súčasťou merania tratí na svetových a európskych pohároch FIS. V roku 2026 sa posunula na ďalší míľnik: technológia vyvinutá Slovákmi je použitá na zimných olympijských hrách.

Drámu z olympiády môžete sledovať aj na HBO Max. Ak máte O2 Paušál, HBO Max máte v jeho cene

Fascinovalo ich, že hoci sú vzdialenosti medzi bránkami, ich rozostavenie a terén najdôležitejšou zložkou zjazdového lyžovania, podľa ktorej musia pretekári a pretekárky vyvíjať silu a aktivovať celé telo, na pretekoch ju v minulosti merali len pásmom.

Sami od seba priniesli technológiu založenú na najmodernejších satelitných systémoch, ktorá okrem presných dát už priniesla aj nové prvky pre zlepšenie pretekov, TV prenosov a prevencie úrazov.

V rozhovore s Martinom Benkom a Matúšom Kiczkom sa dočítate:

čo bolo za nápadom digitalizovať zjazdové lyžovanie,
ako systém digitálneho merania funguje a aké má benefity,
prečo je digitalizovanie a technologický pokrok v športe, najmä v zjazdovom lyžovaní, pomalší,
ako vyzerá digitálne meranie brán a tratí priamo na súťažiach,
ako na ich nápad zareagovala Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS).

Stojíte za systémom digitalizácie lyžiarskych tratí. Pomáhali ste merať zjazdové trate aj na tohtoročnej olympiáde?

Martin Benko: Áno. Momentálne sa naším systémom merajú trate na všetkých svetových aj európskych pohároch mužov a žien Medzinárodnej lyžiarskej federácie (FIS) a je použitá aj na zimných olympijských hrách v Miláne a Cortine.

Čo vás viedlo k tomu prísť s takýmto inovačným riešením rovno na svetové a európske poháre?

Martin Benko: Náš príbeh sa začal písať pred niekoľkými rokmi, keď sme išli na preteky pozrieť Peťu Vlhovú ako fanúšikovia. Prekvapilo nás, že vzdialenosti medzi bránkami, ktoré sú v zjazdovom lyžovaní mimoriadne dôležité, merali len pásmom. Nechceli sme tomu uveriť, veď toto je 18. storočie a v dnešnej dobe technológií nám to pripadalo také „zaostalé a neprogresívne“.

So synovcom Matúšom nám to nedalo a zisťovali sme, aké sú možnosti. Veľmi dynamicky sa rozvíja satelitná služba GNSS (globálny navigačný satelitný systém), ktorým je možné merať vzdialenosti s centimetrovou presnosťou. Ide o absolútne novú inovačnú technológiu, ktorá slúži najmä geodetom a autonómnym vozidlám. Osvojili sme si ju, naštudovali a využívame ju pri meraní.

Náš systém merania využíva GNSS tak, že máme nami naprojektovaný GNSS prijímač s anténou a k nej pripojený mobilný telefón Samsung s mobilnými dátami od O2. Na telefóne beží nami vyvinutá špeciálna aplikácia, ktorá spracováva dáta v reálnom čase a údaje zobrazuje.

Výsledkom pritom nie je len mapa trate, ale dátová vrstva, ktorá je opakovateľná a porovnateľná. Práve tieto vlastnosti sú kľúčové, lebo prinášajú vyššiu transparentnosť a umožňujú spätne pracovať s tým, ako presne bola trať postavená.

Ako vyzerá meranie trate týmto zariadením v praxi?

Martin Benko: Zjednodušene to vyzerá tak, že autor trate, ktorým je zväčša tréner, stavia bránky a my ideme za ním a prístrojom meriame presnú polohu bránky.

Matúš Kiczko: Ja by som to ešte trochu doplnil. Staviteľ trate je zväčša tréner niektorého z tímov, pri pretekoch táto funkcia rotuje. Na stavanie trate a rozloženie bránok dohliada aj riaditeľ pretekov, teda človek z FIS, ktorý robí metodický dozor, aby trať spĺňala všetky podmienky. Sú tam, samozrejme, aj asistenti, ktorí pomáhajú, podávajú palice, navrtávajú a skrutkujú tyče a tak ďalej. Súčasťou tohto procesu je aj náš tím a zariadenie.

Vaša funkcia (a digitalizácia) sa teda začína, až keď je trať postavená.

Matúš Kiczko: Áno, my sme tam až po postavení trate, meriame jej správne nastavenie. Prídeme s naším zariadením a ideme od bránky k bránke, pričom na zariadení sa postupne zobrazujú parametre ako vzdialenosť, prevýšenie, uhol natočenia, stav terénu aj teplota snehu. Keď domeriame, má staviteľ trate a riaditeľ pretekov prehľadnú štatistiku o trati a rozmiestnení bránok.

Naše výstupy sú aj nosnými dátami pre televízne zobrazenie časových rozdielov, čím sa zvýšili atraktivita TV prenosov.

Inovátorom vždy hovorím: Nevymýšľaj len preto, aby si bol milionár. Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril.

Na záver systém vyhodnotí, či sú splnené všetky kritériá FIS. Ak sú, vytvorí sa report, ktorý sa rozposiela jednotlivým tímom, a z nameraných údajov si určia kritické miesta trate. Nenahrádza to síce fyzickú obhliadku trate, ktorú si musia lyžiari urobiť s trénerom, ale majú to kvantifikované a môžu si to porovnať. Pre tímy ide o nový typ dát. Sú to presné záznamy toho, ako bola trať v konkrétny deň a čas postavená. Dáta tak neslúžia len na prípravu pred pretekmi, ale aj na dlhodobé porovnávanie tratí, sezón a výkonov. Pokiaľ trať nespĺňa parametre, systém na to upozorní a tyč sa presunie.

Takže vďaka tomuto systému dostanú aj tímy prvý plán trate, podľa ktorého sa lepšie pripravia na obhliadku a aj na preteky.

Matúš Kiczko: Áno, no takéto meranie si robili jednotlivé tímy aj predtým, ale prostredníctvom pásma. Pre organizátorov to však začalo byť problematické, pretože sú čoraz väčšie problémy so snehom a príprava podložky trate je náročná.

Predtým sa postavila trať, na ktorej si tréneri z každého tímu robili merania ručne pásmom a prácne ich zapisovali. To však znamenalo, že než sa spustil prvý pretekár, už prešlo 32 párov lyží (16 tímov, pričom z každého tímu išli vždy dvaja tréneri). Zošúchali tak prácne pripravenú trať, a keďže sa posúvali od brány k bráne, boli pri nich nahrnuté kôpky snehu, čo bol problém. Trať sa nemôže zošúchať ešte pred pretekmi a udržať ju v dobrom stave vôbec nie je lacné. Vďaka nášmu systému sa toto vyriešilo – tímy dostanú pred obhliadkou naše merania, čím sa aj šetrí trať.

V kontexte dnešného alpského lyžovania, ktoré je pod tlakom bezpečnosti a férovosti má digitálne zachytenie trate čoraz väčší význam. Presné dáta o nastavení trate pomáhajú aj znižovať riziká.

Digitálne meranie vaším systémom je teda nielen presnejšie, bezpečnejšie pre pretekárov a pretekárky, pomáha v súťaži, ale je aj oveľa efektívnejšie.

Matúš Kiczko: Keďže tréneri a pretekári robia túto prácu dlho, vzdialenosti majú často v oku, ale také prevýšenie už určia ťažšie. Naším systémom sa k tomu pridali údaje, ktoré sa predtým zmerať ani nedali. Hlavným bonusom sú určite dáta o vyosení brán, uhol zatočenia v bráne a aj sklon terénu, ktoré pohľadom zmerať neviete a sú najdôležitejším údajom z pohľadu taktiky či výberu lyží.

S dátami môžu tréneri navyše pracovať aj po sezóne a porovnávať ich s chybami zverencov.

Navyše, keď sa merali trate len pásmom, mohli vzniknúť celkom zásadné odchýlky.

Martin Benko: Áno, tréner len odhadol, kam by tyč postavil, a pásmo slúžilo len na kontrolu vzdialenosti, či je to podľa pravidiel.

Matúš Kiczko: Pri akomkoľvek meraní môže nastať chyba. Ak meriate vzdialenosť len pásmom, neberiete do úvahy rôzne povrchy svahu či naklonenie tyčí – závisí od toho, kam priložíte pásmo. Rozdiel pri meraní pásmom môže byť aj 50-60 cm, čo nie je zanedbateľné, najmä pri slalome. My vieme presne zamerať bod, kde sa bránka stýka so zemou.

Bolo by do budúcna možné pomáhať stavať trať už pri rozmiestňovaní bránok?

Martin Benko: Na niektorých typoch pretekov je tendencia postaviť každú sezónu trať na istom mieste rovnako, napríklad keď sa súťaží v zjazde v Kitzbüheli.

Kým v iných oblastiach sa digitalizuje skokovo, v športe to ide postupne.

Už prebehla dokonca aj diskusia, či by vo federácii nemal byť nejaký profesionálny autor tratí, ktorý by ich staval, aby to neboli tréneri. To však má športový problém. Stavanie tratí je súčasťou taktiky tímu. Tréneri takto môžu postaviť trať podľa toho, čo majú natrénované, alebo, naopak, postaviť trať „proti súperovi“.

Digitálne vytyčovanie brán v zjazdovom lyžovaní je budúcnosť. Dnes už postupne rozširujeme digitálny obraz trate aj o 3D modely terénu a mobilné skenovanie svahov (LIDAR). Keďže sa sneh v dôsledku klimatickej krízy mení a je ho čoraz menej, možno sa raz pristúpi k tomu, aby sa dáta z nášho systému použili aj na vytyčovanie, teda stavbu trate. Tomu však predchádza zber dát, ktorý popri meraní robíme.

Meranie pásmom malo veľa nevýhod. Nikto pred vami nevyvinul snahu o digitalizáciu meraní? Ani samotná FIS?

Martin Benko: Pokusy boli, systém vymýšľali aj v Nórsku, aj vo Švajčiarsku, ale nedospeli k našim výsledkom. Bolo potrebné prísť s inováciou, ktorá bude využívať moderné technológie, pričom to malo byť aj technologicky jednoduché, aj presné, ale nie drahé.

Matúš Kiczko: A nenáročné na obsluhu.

Martin Benko: Áno, presne, nám sa podarilo urobiť systém používateľsky jednoduchý a to je na tom revolučné, preto sme predbehli ostatných. Na obsluhu nášho zariadenia nepotrebujete mať na svahu ďalších geodetov, ktorí budú zariadenie obsluhovať.

Vymysleli ste teda jednoduchý a efektívny systém a išli ste s tým rovno do FIS?

Martin Benko: Prvýkrát sme s tým prišli v roku 2022 na svetový pohár do Jasnej, tam sme to ukázali. Riaditeľov svetových pohárov FIS to okamžite zaujalo a povedali, že to chcú. Dohodli sme sa, že najskôr pôjdeme prototypovo, aby sme to vyvinuli, no túto sezónu sme odovzdali už štyri zariadenia, takže si trate môžu merať sami.

Na niektoré preteky ešte chodíme, ak by bol problém, no naša technológia by mala byť predaná FIS, aby sa všetky preteky merali týmto systémom. Dostanú tak aj veľké dáta, ktoré môžu pomôcť pretekárom, mladým talentom, ale aj predchádzať zraneniam a zvyšovať bezpečnosť. Taký je teraz cieľ a my vytrvalo pokračujeme a ďalej systém vyvíjame. Lebo technologický progres v tejto oblasti je enormný.

Keď ste vyvíjali prototyp, mali ste nejakú finančnú alebo materiálnu podporu od partnerov? Alebo ste požiadali o grantovú pomoc?

Martin Benko: Na Slovensku nejaké granty na inovácie sú, ale sú slabo vybudované, je v tom obrovská byrokracia. Aj grant 3000 eur je spojený s byrokoraciou.

Našli sme však partnerov, ako je O2 Business Servises, ktorí nám dodávajú mobilné dáta všade, kde sa konajú preteky. Stabilné mobilné dátové služby od O2 umožňujú prenos, synchronizáciu a rýchlu dostupnosť dát priamo v teréne, čo je nevyhnutné pri úroveni medzinárodných pretekov.

Samsung nám vďaka O2 partnersky poskytol zariadenia na pilotnú prevádzku. A podporila nás aj Stavebná fakulta STU, Katedra geodézie a globálnej geoinformatiky. V reálnych horských podmienkach pritom nerozhoduje len presnosť merania, ale aj konektivita.

Spojenie týchto partnerov nás naozaj povzbudilo, ľudia za tým nehľadali biznis alebo nejaké čísla. Inovácie sú presne o tom – že sa spoločne dáme dokopy, aby sme vytvorili niečo väčšie. Ďakujeme O2 aj ostatným partnerom, že nám pomáhajú a vidia v tom zmysel. Ide o náš obľúbený šport a v technológiách nechceme zaostávať za skvelými športovými výkonmi.

Ozývali sa vám aj zo zahraničia, že by systém od vás kúpili?

Martin Benko: Áno už viacerí tréneri, ale aj poprední pretekári a pretekárky dostávajú výstupy z nášho systému a pochvaľujú si, že im to dáva nové informácie, oceňujú to. Každá nová vec potrebuje však čas a špeciálne v tomto športe, kde nové digitálne údaje zmenia zabehnuté procesy a postupy. Máme záujem, aby systémy používali aj národné lyžiarske federácie, už spolupracujeme s rakúskym, francúzskym a čiastočne aj s americkým lyžiarskym zväzom.

A chcete ho posunúť, resp. predať do zahraničia?

Martin Benko: Technologické riešenie je naše know-how, chránené duševné vlastníctvo, ktoré si ponecháme. Aplikačné riešenie budeme postupne predávať do sveta.

Vďaka príbehom, ako je ten váš, sa ako Slováci môžeme cítiť veľmi hrdo, podarila sa vám naozaj revolučná vec. Myslíte si, že máme na Slovensku dosť inovátorov a inovátoriek?

Martin Benko: Ja si myslím, že áno. Niektorí sa však hneď snažia inováciu skomercializovať a predať. Kritizoval som startupy, ktoré dostali granty z verejných zdrojov, ale potom startup predali do zahraničia a na Slovensku sa v konečnom dôsledku nič nevyrábalo. Trhový výnos zostal mimo našej krajiny. Neprispieva to ani k rastu hospodárstva, ani k zmene vnímania našej krajiny, aby sme neboli len montážnou krajinou, ale aj krajinou mozgov.

Anketa s vedcami a vedkyňami: Nedávajme technologickému sektoru zbytočné nálepky „pre dievčatá“ a „pre chlapcov“

Mali by ste pre mladé talenty nejaký odkaz?

Martin Benko: Občas chodím medzi inovátorov, ja som tam najstarší. Problémom je, že niektorí sú často motivovaní a vymýšľajú nové veci len preto, aby na tom zarobili. Ja im však vravím: „Vymýšľaj, aby si sa realizoval, aby si sám seba niekam dostal, aby si si veril, nevymýšľaj, len aby si bol milionár, to nie je dobré.“

Vnímam však veľa nápadov, ale aj na školách by mohli byť lepšie podmienky, aby mohla myšlienka zahniezdiť a rásť ďalej. Myslím si, že tu nie je taká podpora ako napríklad v Rakúsku či Čechách. Je to možno aj tým, že sa mladým ľuďom a inovátorom až tak neverí – a to nie zo strany štátu, ale zo strany podnikateľov, ktorí majú ten nápad uchopiť. Možno je to však otázka konkurenčného vývoja, niektoré firmy sú na trhu už 30 rokov.

Naspať k nášmu projektu, ten sa dá adaptovať a využiť aj v presnom agropriemysle, keď napríklad mrkvu môžeme siať na centimetre presne a samozrejme aj iné veci. Verím, že na Slovensku tie nápady sú. Škoda, že náš inovačný ekosystém nie je efektívny a nápady aj s ľuďmi unikajú preč. Naše elity, ktoré riadia túto krajinu nevnímajú význam inovačného prostredia.

Martin Benko a Matúš Kiczko

Obaja majú lyžiarske korene a žijú inovačným prostredím. Martin Benko vyštudoval Strojnícku fakultu STU v Bratislave, pôsobil aj ako diplomat a generálny tajomník Slovenského olympijského výboru. Dnes podniká v inováciách a pôsobí aj ako business developer. Jeho synovec Matúš Kiczko vyštudoval Technickú univerzitu v Lyone a zaoberá sa umelou inteligenciou. Matúš vytvoril softvér, na základe ktorého sa v zariadení na digitálne meranie tratí využívajú služby GNSS.

Páčil sa vám článok?

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Biely dom

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje