Pretože nám záleží | O2 Pretože nám záleží | O2

Zo starej Škodovky uvidíte Košice tak, ako vám ich nik iný neukáže

Miesta pulzujúce životom, ale aj tie, ktoré pamätajú lepšie časy. Naživo, bez príkras a s jemnou dávkou nostalgie.

Ešte ju nevidíte, ale už ju počujete prichádzať. A v tom sa náhle zjaví, naklonená v ostrej zákrute, snažiac sa udržať rovnováhu. Kráska na štyroch kolesách so znakom okrídleného šípa na prednej mriežke a motorom ukrytým pod zadnou kapotou. Stojí rovno pred vami, siahnete na kľučku od dverí, opatrne usadáte do mäkkých sedadiel a necháte sa omámiť typickou vôňou škodoviek, ktorú neprekryje ani vôňa čerstvo upraženej kávy.

Zabuchnete dvere, hľadáte bezpečnostný pás na zadných sedadlách, no žiaden tam nie je. Po zošliapnutí plynového pedálu si uvedomíte, že vo vnútri to hučí ešte viac ako zvonku. Nepodliehajte panike a oddajte sa zážitku. Vitajte na palube vesmírneho plavidla Škoda 105/120. Nasledujúca zastávka Námestie osloboditeľov.

Námestie osloboditeľov — Košický Picadilly circus

Stojíme na fiktívnej deliacej čiare medzi historickým jadrom mesta a prvými vysokými panelákmi z obdobia socializmu. Stred križovatky a zároveň hranica najväčšej mestskej pamiatkovej rezervácie je zároveň križovatkou dejín a významných historických udalostí, ktoré tu nastali za posledných, povedzme, sto rokov.

Košice patrili pod Rakúsko-Uhorsko, prvú Československú republiku, Maďarsko, opäť Československo a v súčasnosti sú metropolou východného Slovenska. V roku 1945 bolo mesto oslobodené sovietskou armádou a na znak vďaky tu pribudol Pamätník vojakov sovietskej armády, Legionárske námestie sa premenovalo na Námestie osloboditeľov. O 23 rokov neskôr sa z osloboditeľov stali okupanti, no názov námestia sa nezmenil ani po Nežnej revolúcii a ostáva rovnaký dodnes.

Pohľad na bývalé Legionárske námestie, dnes Námestie osloboditeľov. Za stromami v strede sa nachádza Pamätník vojakov sovietskej armády, napravo OD Dargov, úplne vpravo časť bývalého hotela Slovan, dnes DoubleTree by Hilton. Foto: Slavo Stankovič

Súčasťou námestia je kedysi najmodernejší a najväčší obchodný dom na Slovensku  —  Združený obchodný dom Dargov. Bol postavený v roku 1987 skrášlený krásnou mozaikou a nádhernou “sochofontánou” od skvelej sochárky Márie Bartuszovej s názvom Klíčenie. Kedysi jasnými a čistými líniami obdarený obchodný dom je dnes autentickou ukážkou toho, ako by sa to robiť nemalo. Množstvo reklamného smogu ho predurčuje k tomu, aby sa honosil titulom košický Picadilly circus. Hneď naproti cez miestne parkovisko sa týči zrekonštruovaný Hotel Slovan premenovaný na hotel DoubleTree by Hilton. Tí starší si radi pripomenú časy hotela Schalkház s famóznym borščom či jeden z prvých biografov v Uhorsku  —  Kino Urania.

Kasárne Kulturpark — pýcha Európskeho hlavného mesta kultúry 2013

Prechádzame popri starom ošarpanom tehlovom plote s ostnatým drôtom umiestneným v niekoľkých úrovniach, aby sa pred nami vynorilo nádherné miesto Kasárne Kulturpark. Bývalý vojenský komplex je na nepoznanie a nová podoba mu veľmi svedčí. Architektonické štúdio Zerozero z Prešova odviedlo skvelú prácu, za rekonštrukciu a premenu celého areálu získalo v roku 2014 cenu CE.ZA.AR za najlepšiu architektúru.

Nové námestie pred areálom Kasárne Kulturpark je prístupné všetkým len nie autám. A je to tak dobre. Foto: Peter Chrenka

Synagóga — najprv sklad obilia, neskôr Štátna filharmónia Košice

Túlame sa uličkami starého mesta. Míňame synagógu s prekrásnou kupolou a lutnou na samom vrchole strechy, krásny architektonický skvost od architekta Ľ. Kozmu. Zabraná svojvoľne štátom, aby istý čas slúžila ako sklad obilia. Neskôr sa aj vďaka výbornej akustike stala sídlom košickej filharmónie. Aj keď má na priečelí nápis Dom Umenia, nikto jej nepovie inak ako Bužňa.

Pohľad zo sídliska Terasa na staré mesto. Výrazná kupola napravo je strechou bývalej synagógy, dnes Štátnej filharmónie Košice (v pozadí sídlisko Dargovských hrdinov, s vtedy ešte umeleckou inštaláciou PĽA od Tomáša Ďžadoňa na streche jedného z furčianskych vežiakov). Foto: Slavo Stankovič

Hokejová Aréna — terapia pre oceľových mužov

Meníme smer a ženie nás to popri hokejovej aréne do nového mesta nazývaného sídlisko Terasa. Na mieste súčasného hokejového štadióna kedysi skromne stála „stodola“. Stodola, to bolo bojisko. Hráči bojovali na ľadovej ploche a fanúšikovia na tribúne.

Multifunčná hala Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka slúži nielen na účely pre potreby ľadového hokeja, ale aj na koncerty svetoznámych mien ako Bryan Adams či Lenny Kravitz. Foto: Slavo Stankovič

Keď sa tímu darilo, vyrevovali sa oslavné piesne a u každého doma bol pokoj. Do najbližšieho zápasu. Ak sa nedarilo, dve hodiny padali urážky najhrubšieho zrna. Na súperov, na vlastných hráčov, ale najviac to vždy schytal rozhodca. Prekvapivo, aj vtedy bol pokoj doma. Najhoršie bolo, ak sa vám na zápas nepodarilo dostať. To narušilo rodinnú pohodu minimálne do ďalšieho zápasu. Ľadový hokej v Košiciach totiž nie je len obyčajný šport, to je vyslovene rodinná terapia, aj keď dnes už viac zábava a spoločne strávený čas s celou rodinou či priateľmi.

Biely dom

Ocitli sme sa v novom meste, na Terase. Prvé veľké socialistické sídlisko so štvorprúdovou cestou a traťou pre električky vybudovanou pre potreby Východoslovenských železiarní. VSŽ zmenili Košice na nepoznanie. Behom jednej generácie sa metropola východného Slovenska rozrástla skoro päťnásobne čo do počtu obyvateľstva aj počtu mestských častí. V súčasnosti ich je spolu 22.

Turisti z Hong Kongu obdivujú sochu päťmetrovú Lenina spoza plotu areálu, v ktorom je odložený už viac ako 25 rokov. Foto: Slavo Stankovič

Parkujeme za majestátnou budovou nazývanou Biely dom. Kedysi to bola budova štátostrany, dnes je sídlom Magistrátu mesta Košice a Mestskej polície. Vo vnútri sa tiahnu dlhé prázdne chodby s červeným kobercom a labyrintom dverí, vonku stojí pred budovou päťmetrový Lenin. Písal sa rok 1987. Dnes tu stojí socha symbolizujúca geografický stred mesta, aj keď ten sa v skutočnosti nachádza v neďalekom obchodnom centre.

Amfiteáter — romantické kino pod hviezdami

Míňame najväčší amfiteáter v bývalom Československu. Naprojektovaný na kapacitu 25 000 miest, postavený s kapacitou 20 000 miest, má po rekonštrukcii v roku 2013 už len 5 036 miest na sedenie. Ale plátno je stále monumentálne — 36 × 15 metrov a hlavne sa v ňom opäť premieta. Predierame sa Malou Prahou, nečakane brzdíme a parkujeme. Stojíme pred najväčšou univerzitou v Košiciach.

Jeden z mála funkčných Paternosterov na Slovensku sa nachádza v Technickej univerzite v Košiciach. Foto: Slavo Stankovič

Technická univerzita Košice je pekným príkladom brutalizmu, ale vchádzame sem kvôli niečomu úplne inému. Majú tu, ako jedni z mála na Slovensku, funkčný paternoster. To je ten nonstop výťah bez dverí. Zažiť to aspoň raz v živote by mal každý. A tu to majú študenti a profesori každý deň. Skvelá vec. Rovnako ako naša ďalšia zastávka.

Kembridž — vysoko návykové miesto na posedávanie

Presedlali sme z pohodlia a komfortu štýlového sedenia Škoda do drevených lavíc a stolov pod korunami stromov. Kráľovské miesto a korunovačné klenoty sa nachádzajú na čape. Lokálne pivo Šariš (okej, nie je priamo z Košíc, ale je z východu) alebo český národný poklad priamo z Plzne.

Spoločná fotka zachytávajúca Authentic Košice aj Authentic Slovakia pred obľúbenou košickou pivárňou Kembridž, ktorý stojí na mieste bývalého vojenského kúpaliska. Foto: Authentic Košice

Kedysi tu bolo armádne kúpalisko, teraz tu už v zasypanom bazéne večer čo večer skáču ľudia do nádhernej ľudskej vravy plnej človečiny. Ak sa plánujete presťahovať do Košíc, jednou z podmienok dobrej lokality je ľahká dostupnosť do a z Kembridža.

Tunel — Čierna diera, ktorá by mohla byť aj zlatou baňou

Zohriaty interiér ponechaný pár minút na príjemnom slniečku vytvoril z našej československej „rakety“ fínsku sauničku. Spúšťame okná na doraz v predných dverách (v zadných to nejde), čakajú nás ešte dve posledné stanovištia. Prechádzame košickým Hyde parkom, u nás nazývaným jednoducho Anička aj s osviežujúcim pramenitým prameňom Gajdovka, teda s blahodarnými účinkami hlavne pre tráviaci trakt a črievka.

Opustený starý ťahanovský železničný tunel sa v zime premieňa na kráľovstvo ľadových sôch. Foto: Slavo Stankovič

Prejdeme mostom ponad veľtok Hornád a ocitáme pred čiernou dierou. Doslova. Nasadzujeme čelovky a vstupujeme do opusteného železničného tunelu, ktorý bol kedysi súčasťou slávnej Košicko-Bohumínskej železnice. Opustený, no plný prázdnych fliaš s jedinečným dizajnom etikiet 70. a 80. rokov, a hlavne výborne klimatizovaný. Škoda, že táto čierna diera chátra. Košice vďačia svojmu rozmachu aj železnici a tento technický skvost by si určite zaslúžil viac pozornosti.

Magnezitka — Naše mamy presne vedia, čo toto mesto (ne)potrebuje

Snímame umelé osvetlenie z hláv a vychádzame z čiernej diery späť do našej slnečnej sústavy. Čaká nás posledná zastávka. Dnes industriálna ruina, no kedysi druhá najväčšia fabrika v Košiciach – Magnezitka a jej lanovkové prepojenie s baňou Bankov. Hore sa ťažila ruda, dole sa spracovával magnezit. A keďže závod produkoval strašne veľa rôznych emisií a šíril ich vo veľkom na vtedy čerstvo vybudované sídlisko Ťahanovce (I love ŤHC), kde vyfarboval čisté oblečenie na balkónoch a ľuďom pľúca, tak svoju činnosť musel ukončiť.

Škoda 105L v areáli Magnezitky. Čím dezolátnejší a ťažší prístup, tým väčšia výzva pre urbex explorerov. Foto: Robert Nemeti

 

Veľa budov v areáli už padlo k zemi a prostredie pripomína scenériu z nejakého postapokalyptického filmu. Tri vysoké komíny vás zdravia už z diaľky a miesto sa stalo obľúbeným pre mladých mestských objaviteľov. Ich mamy ale presne vedia, čo by tu malo stáť. IKEA – nenaplnený sen košických mám.

Vraciame sa späť do centra mesta. Historické jadro je krásne, ale pre nás je to len jeden fragment Košíc. Mesto toho ponúka ďaleko viac a čuduj sa svete, je o to medzi zahraničnými návštevníkmi záujem. Prichádzajú naozaj z odľahlých končín našej planéty. Z Hong-Kongu, Singapuru, Austrálie, Mexika, Afriky, Ameriky. Tak, ako sú pre nás krajiny, z ktorých prichádzajú, vyslovene exotické, rovnako exotická je pre nich tá naša Galaxia Košice.

 

Authentic Košice

Za projektom Authentic Košice momentálne stojí Slavo Stankovič a Mirka Rybárová. Ich cieľom je návštevníkom Košíc ukázať autentický a necenzúrovaný každodenný život mesta, po ktorom sa môžu previesť na starých Škodách československej výroby. Aktuálne ponúkajú dve zážitkové trasy po Košiciach a jednu po východnom Slovensku.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.

Sirupy, pirohy a Vlčie hory alebo Ako dvaja kamaráti rozbehli z Uliča podnik, ktorý vytvára jedinečné produkty aj šance tam, kde ich iní nevidia

Dávajú prácu tam, kde jej veľa nie je, zakladajú sady, varia sirupy a dokazujú, že práve zodpovednosť chutí najlepšie.

Juraj Kovaľ a Miroslav Telehanič začínali v malej kuchyni varením prvého uhorkového sirupu. Dnes okrem úspešných prírodných Vlčích sirupov a Uličských pirohov vytvárajú aj pracovné miesta pre ženy z marginalizovaných skupín, zapájajú miestnych farmárov, mladých a budujú vlastné ovocné sady. Z dediny Ulič dokázali vytvoriť značku, ktorá dokazuje, že férovosť a odvaha menia región aj ľudské príbehy. Všimla si ich aj Nadácia Pontis, ktorá ich ocenila titulom za zodpovedné podnikanie Via Bona 2024, a to za inkluzívne zamestnávanie.

Zodpovednosť v podnikaní funguje – nielen v Uliči, ale aj v Smižanoch, kde sa férový prístup osvedčil aj značke Herba Drug

Zhovárali sme sa s jedným z majiteľov – Jurajom Kovaľom, ktorý síce s pribúdajúcou manažérskou prácou už netrávi veľa času vo výrobe, no ak treba, aj so spoločníkom Miroslavom Telehaničom si vyhrnú rukávy a spolu s ostatnými varia Vlčie sirupy aj Uličské pirohy. V rozhovore sa dozviete aj to:

  • prečo dobrý sirup nevznikne bez rešpektu – k ovociu aj k ľuďom,
  • ako chutí podnikanie, ktoré sa začalo vedľa misy s pirohmi,
  • ako to vyzerá vo firme, kde ľudia nepracujú pre vás, ale s vami,
  • prečo je rešpekt k ľuďom tou najlepšou firemnou stratégiou,
  • ako sa môže obyčajná záhrada premeniť na výnosný sad 
  • a prečo sa neoplatí utekať z regiónu, ktorý ešte len čaká na svoj príbeh.

Juraj, sirupy a pirohy – nie je to trošku kontrast? Ako ste začali podnikať s oboma značkami pod jednou strechou?

Môj kamarát a zároveň spoločník Miro odišiel po strednej škole žiť do Bratislavy. Prepracoval sa do vrcholového gastra a dostal sa aj k miešaniu nápojov – práve sirupy sa využívajú na to, aby ste do drinku priniesli špecifickú chuť, farbu, vôňu. 

Zistil, že na trhu nie sú sirupy na čisto prírodnej báze, začal si ich teda pre vlastnú potrebu pripravovať sám. A vtedy ma oslovil, či by sme túto dieru na trhu nezaplátali.

V tom čase už moja mama s tetou podnikali s pirohmi – Mirova (naivná) predstava bola, že som v tom doma a viem, ako sa podniká.

A vedeli ste?

Samozrejme, že nie! (Smiech.) No myšlienka ma nadchla, a tak sme hneď na druhý deň, vtedy ešte v rodičovskom byte, varili náš prvý uhorkový sirup. Dodnes patrí k mojim srdcovkám. 

Nasledovali všetky ďalšie kroky k tomu, aby boli Vlčie sirupy skutočne náš podnikateľský chlebíček. Bolo to v roku 2012. 

Najskôr teda boli pirohy, až potom prišli sirupy. 

Divíziu, ktorá sa venuje ručne lepeným pirohom, ku ktorým neskôr pribudli aj halušky, šúľance a u nás na východe známe holúbky (kapustný list s mletým mäsom a ryžou, pozn. red.), založila moja mamka s tetou. 

Vyrastali sme pod ich krídlami, čo nám veľmi pomohlo. Miro sa vrátil z Bratislavy domov, ja som ešte študoval aplikovanú mechaniku.

Vzadu vo výrobni pirohov sme si osvojili veľmi malý nevyužitý priestor v dezolátnom stave. Dva-tri mesiace sme pošetrili, z úspor sme niečo kúpili, potom sme zase sporili a vyliali sme podlahu. Opäť sme sporili a zdvihli stropy, neskôr sa urobila voda. 

Prvé dva roky sme iba budovali samotnú prevádzku, riešili byrokraciu a učili sa o ovocí a jeho spracovaní na sirupy.

Nešli sme podnikať tam, kde to bolo jednoduchšie. Išli sme tam, kde sme doma.

Zakladáte si na čistej prírodnej chuti sirupov. Bolo náročné zisťovať, ako spracovávať rôzne druhy ovocia?

Vyžadovalo si to čas a museli sme sa to naučiť, ja som vyučený strojár. (Smiech.) Každé ovocie pracuje inak a môže sa zohrievať pri iných teplotách. Žiadny z našich sirupov nevaríme, podľa druhu ovocia sa zohrieva od 60 °C do maximálne 80 °C tak, aby boli zachované čerstvá chuť aj výživové vlastnosti ovocia. 

Napríklad, keď čerešne zohrejete na 65 °C, máte skvelý čerešňový sirup, pri ohreve na 80 °C chutí ako kompótová voda. Ladili sme chute, receptúry, od začiatku sme si zakladali na zaujímavých kombináciách.

Vy ste ešte ladili chute prvých sirupov, zatiaľ čo vedľa už vaša mamina so sestrou naplno vyrábali pirohy. Dodávalo vám to odvahu rozvíjať firmu v regióne ďalej?

Absolútne. Mamka pochádza z Uliča, kde sa nachádza aj výroba. Trápilo ju, že región sa vyľudňuje, mladí odchádzajú za prácou a životom do väčších miest. 

S pirohmi chceli vytvárať aj pracovné miesta ako motiváciu pre ľudí zostať doma. Nás s Mirom to inšpirovalo. Ak by sme sa na to pozerali z biznisového hľadiska, bolo by výhodnejšie ísť do pripravených priestorov, kde by sme výrobu mohli spustiť oveľa skôr, jednoduchšie a s menšími nákladmi. 

Aj my sme však rodáci a príbeh pirohov nás motivoval. Videli sme, že sa to dá a že môžeme aj odtiaľto preraziť do sveta, k tomu aj pomôcť regiónu.

Miro bol jasný príklad. Okamžite po skončení strednej školy bol zbalený a odišiel do Bratislavy. Pracovné miesta tu chýbajú, a ak aj sú, pracovné podmienky nie sú ideálne. Preto sme sa chceli vypracovať na regionálneho zamestnávateľa a zároveň vytvárať také pracovné podmienky, aby sme sa nehanbili našim zamestnancom pozrieť do očí.  

Žijete vo vzácnom regióne nazývanom aj Vlčie hory, názov pre sirupy zrejme pochádza odtiaľ. Akú úlohu zohráva lokalita vo vašom v podnikaní?

Naši vytvorili značku Uličské pirohy aj s cieľom zviditeľniť región, poňali to z prvej ruky. My sme na to išli podobne – obec Ulič sa nachádza v Národnom parku Poloniny, pričom celá oblasť sa v minulosti nazývala Vlčie hory, preto sme aj sirupy nazvali Vlčie. Dokonca aj Ulič má v erbe vlka. 

Poloniny sú však najmenej rozvinutým národným parkom na Slovensku, bola to pre nás hravá forma, ako ho zviditeľniť.

Podnikáte už 13 rokov, s Mirom ste začínali dvaja. Koľko vás je dnes?

V samotnej výrobe sirupov zamestnávame osem ľudí, na západe máme dvoch zamestnancov na obchod a máme ešte externistov na marketing. Pirohy vyrába 25 zamestnankýň a zamestnancov.

Rozrástli ste sa, no stále zostávate v obci.

A nikdy odtiaľ neodídeme. Všetky naše kroky smerujú k tomu, aby sme tu zostali a podnikali. Pred tromi rokmi sme začali zakladať aj vlastné ovocné sady. 

Naša vízia je spracúvať čo najviac lokálneho ovocia. Preto sme spustili projekt Buď náš farmár – zapájame miestnych, ktorí nevyužívajú svoje záhrady a sady. Máme zoznam byliniek a ovocia a oni sa sami rozhodnú, čo by chceli pestovať – my to od nich potom odkúpime. 

Na vlastné náklady nakúpime sadenice podľa veľkosti pozemku. Je to doslova na dôvernom podaní si ruky. Princíp spočíva v tom, že by mali dopestovať jednu až dve úrody, aby nám splatili to, čo sme do nich investovali. My sa zaväzujeme, že všetky ďalšie úrody od nich budeme odkupovať. 

Zároveň sme začali sami vysádzať, učíme sa byť farmármi. 

Zostávajú u vás pracovať aj mladšie generácie?

Máme brigádnikov, ktorí k nám chodievajú napríklad cez víkendy. Timo z Uliča u nás začal brigádovať na konci deviateho ročníka, zostal celú strednú školu po víkendoch a cez leto a dnes už pracuje na TPP. 

Diana zo Sniny brigádovala u nás počas celej strednej, keď skončila, rovno nastúpila k nám a za malú chvíľu sa vypracovala na zástupkyňu vedúcej vo výrobe. 

Teší nás, že vieme zamestnávať aj mladých ľudí, ktorým dokážeme dať také možnosti, aby zostali u nás.

Dlhodobo sa snažíte vytvárať príležitosti tam, kde ich nie je veľa – pre mladých, región aj komunity. A tak ste sa rozhodli aj zamestnávať ženy z marginalizovaných skupín, za čo vás ocenila aj Nadácia Pontis. Čo vás k tomu viedlo?

Celá idea mojej mamky a tety mala dva kľúčové body: v regióne bolo málo pracovných miest a drvivú väčšinu z nich tvorila ťažká práca v lese, primárne pre mužov. Preto sa naši snažili podnikanie nastaviť tak, aby si prácu dokázali nájsť aj ženy z regiónu. Lepenie pirohov je činnosť, ktorá to umožňuje. 

Dlho u nás pracovala len jedna Rómka. Neviem presne prečo – možno zohral rolu strach či predsudky, s ktorými sa často stretávajú. V Uliči pritom žije približne 300 Rómov a Rómok, komunita je tu početná. Keď sme si to uvedomili, začali sme s nimi cielene komunikovať a ponúkli sme im možnosť práce u nás, aby vedeli, že sa u nás nemusia báť a sú vítané.

Prešlo niekoľko mesiacov a ženy sa samy začali chodiť pýtať na prácu, v rámci možností a potrieb firmy sme ich začali zamestnávať. Uvedomili si, že podmienky majú u nás rovnaké ako všetky ostatné ženy. 

Bolo veľmi milé pozorovať, ako sa dokázali začleniť, ako pracovali, odmenili sa nám vzornou dochádzkou aj výkonmi v práci. Sirupy alebo pirohy, oboje sú remeselná ručná výroba – a je rozdiel, keď za hodinu zlepíte 10 pirohov a keď zlepíte 1 000 pirohov. Ony si vážia možnosť pracovať, pracujú veľmi svedomito a usilovne.

Via Bona 2024 – ocenenia za zodpovedné podnikanie už pozná svojich víťazov v každej kategórii: 

  • Deutsche Telekom IT Solutions: Zodpovedná veľká firma

Za zodpovedný prístup k podnikaniu, ktorý prepája inováciu, kvalitu a transparentnosť s environmentálnymi opatreniami, podporou diverzity a angažovanosťou v komunitách a regióne.

  • DYNAMIK HOLDING: Zodpovedná malá/stredná firma

Rodinná stavebná firma, ktorá transparentne podniká, investuje do zelených technológií aj do individuálneho prístupu

  • Kaufland: Cena za klimatickú zodpovednosť

Zaviedli recykláciu plastov pomocou hmyzu a opakovane použiteľné obaly. V rámci projektu Road to Zero Waste zrecyklujú vyše 94 % vlastného odpadu vďaka muche čiernej.

  • Vlčie sirupy a Uličské pirohy: Cena za inkluzívne zamestnávanie

Za vytváranie pracovných miest pre rómske ženy v regióne s vysokou nezamestnanosťou a budovanie férového pracovného prostredia postaveného na rovnosti a bez predsudkov. Ich férový prístup mení životy aj postoje v komunite aj regióne.

  • Lab.café: Cena za sociálnu inováciu

Kto sa hrá, vzdeláva sa, a kto tvorí, rozvíja sa. Za komunitný priestor, ktorý spája coworking, kaviareň — vytvorili ním širokej verejnosti prístup k technológiám ako 3D tlač či laser, podporujú tak kreativitu a vzdelávanie.

  • Tesco: Cena za pozitívnu zmenu v komunite

Tesco pristúpilo komplexne k riešeniu menštruačnej chudoby – od zníženia cien vlastných značiek cez menštruačné boxy až po edukáciu a dostupnosť pomôcok v školách a na pracoviskách.

  • Orange Slovensko: Cena za zodpovednú kampaň

Kampaň Influendcérky otvorila tému kyberšikany cez silné príbehy matiek známych tvárí. Pomáhajú rodičom chrániť deti v online priestore a rozvíjajú diskusiu o digitálnej bezpečnosti.

28 % zamestnankýň (aktuálne 10 žien) tvoria Rómky. Vnímate aj reálny vplyv na ich životy?

Za sirupovú časť môžem povedať, že to na naše ženy malo skutočne pozitívny vplyv. 

Napríklad, naša Tina je slobodná mama štyroch školopovinných detí, tri z nich sú na základnej škole, štvrtá ešte len teraz nastúpila do prvej triedy. Tina predtým pracovala v hlinikárni v Snine, cestovala tam hodinu autobusom, robila dvanástky a vracala sa o pol ôsmej večer domov. 

Deti boli celý čas samy doma, starala sa o ne najstaršia dcéra, ktorá je sama dieťaťom. Práca bola fyzicky náročná a ani pláca nebola ideálna. Tina mala náklady aj s cestovaním a takmer žiadny čas na rodinu a výchovu detí, na ktoré zostala sama. 

Dnes pracuje u nás, doslova päť minút pešo od domu, nastupuje o šiestej ráno, končí o druhej poobede a môže byť s deťmi. 

Naša Mária zase predtým pracovala s mužom v Čechách. Vrátili sa na Slovensko, narodil sa im syn. Muž má problém sa zamestnať, má len sezónne práce, ona nemala žiadnu. Dnes pracuje u nás. 

Marcela mi zase spomínala, že si s mužom prerábajú kuchyňu. Pracuje u nás tretí rok, má stabilný pravidelný príjem. Jej muž pracuje aj v zahraničí. 

Snažíme sa zamestnancom vytvárať dobré podmienky. U nás si zarobia v priemere 1 000 až 1 100 € mesačne v čistom a sú doma. 

Vždy však dodávam – kto si myslí, že varenie sirupov je ľahká práca, rýchlo by som ho z toho vyviedol. Makajú ako včielky, je to náročná, ale záslužná práca. Určite je to vhodnejšie ako práca niekde v lese, kde sa v zime boríte v snehu, moknete, fyzicky náročne pracujete. U nás majú ženy strechu nad hlavou a pracujú v relatívne čistom prostredí – kým nie sú zašpinené od čučoriedok či jahôd. (Smiech.)

Hovoríte o nich s rešpektom a úctou. Vracajú vám váš prístup?

Ťažko je mi seba samého reflektovať. Pri mnohých príležitostiach sa však ony samy vyjadrovali, že sa im ani nesnívalo o takých šéfoch, akých majú dnes. Určite nám to vracajú. S akoukoľvek prosbou za nimi prídem, nikdy mi nepovedali nie. Keď nemôže jedna, ponúkne sa druhá. To, čo dávame, sa nám vracia. Je to obojstranné.

Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Keď sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný.

Veľa sa v spoločnosti hovorí o tom, že zamestnávanie ľudí z marginalizovaných skupín je charita. Vy však ukazujete, že je to aj podnikateľsky dobré rozhodnutie. V čom vám to funguje? Alebo: ako by ste to podnikateľom, ktorí tento spôsob dehonestujú, vysvetlili?

V niektorých prípadoch je od začiatku zlý postoj zamestnávateľa. Predstavte si to opačne. Prišiel by som k vám so záujmom zamestnať sa – je jedno, či som alebo nie som Róm, ak so mnou začnete komunikovať opovrhujúco či nazerať na mňa zhora, aké mám možnosti?

Keď máte voči ľuďom predsudky a správate sa k nim neúctivo, nemôžete od nich čakať nič iné. Nie nadarmo sa hovorí: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Ak sa k ľuďom správate ako k seberovným a bez predsudkov, ak nerobíte zo seba poloboha len preto, že im dávate zamestnanie, pracovný vzťah bude vzájomne prospešný. 

Ja ich zamestnávam, ale oni tam predsa nestoja, oni nám vyrábajú peniaze. Sme od ľudí závislí, keby sme ich nemali, nemá nám kto vyrábať. Tak ako by si oni mali vážiť, že majú prácu, my by sme si mali vážiť, že máme ich. To je základ, na ktorom by sme mali stavať. 

Nemali ste na začiatku obavy, ako verejnosť zareaguje na váš prístup?

Pre mňa ako človeka boli takéto obavy absolútne neopodstatnené. Bohužiaľ, stále žijeme v spoločnosti, kde mnohé veci nie sú akceptované. Moja mierna neistota bola, či to skôr nevezme negatívne spoločnosť. 

Sme potravinová výroba, hygienu dodržiavame na 100 %, je však veľká skupina ľudí, ktorí by na to mohli nazerať negatívne. Veľmi rýchlo sme si však uvedomili, že to nemôže byť relevantný dôvod na to, aby sme to nevyskúšali. 

V našej malej obci som sa nestretol s negatívnym názorom. Neskôr som sa v rámci širšieho okolia ojedinele stretol s rôznymi reakciami – ja však rázne reagujem a vysvetľujem. Ak by to niekto aj chcel napadnúť, cez nás to neprejde.

Na záver trošku zmeňme optiku – čo vás ľudsky teší, keď ráno otvoríte dvere na výrobni?

Nejdeme si dávať ružové okuliare, sú lepšie a horšie dni. Ak sa ale bavíme aj v súvislosti s rómskymi ženami, sú síce temperamentné povahy, ale sú to veselé kopy. Pri nich sa človek naozaj nikdy nenudí. Sme malý podnik s rodinnou uvoľnenou atmosférou, všetci si tykáme. A ešte aj učia naše baby po rómsky.

A aké sú vaše obľúbené sirupy a príchuť pirohov?

Miro to raz veľmi pekne vystihol: „To ako keby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich detí je moje najobľúbenejšie.“ (Smiech.) 

Každú príchuť vytvárame my dvaja, riešime vývoj všetkých našich produktov, nikdy sme nepustili von niečo, čo by nám nechutilo a o čom by sme neboli na 100 % presvedčení, že je to fajn. 

Uhorka a limetové listy sú dodnes moja srdcovka. A pirohy? Jednoznačne zemiak/bryndza. 

Ešte ste sa neprejedli?

Keď sme boli deti, babka strávila štyri hodiny ich prípravou. Dala pred nás misu a v momente boli fuč. Keď naši založili firmu a zrazu sme mali neobmedzený prístup k pirohom, prvý polrok boli na stole na raňajky, obed aj večeru, dva roky nato som pirohy už nechcel ani vidieť – dnes si ich vždy s obľubou dám. 


Záleží nám na hodnotách, ktoré posúvajú spoločnosť vpred. O2 dlhodobo podporuje zodpovedné podnikanie – aj preto je Sóda hrdým mediálnym partnerom ocenenia Via Bona od Nadácie Pontis.

Juraj Kovaľ

Vyučený strojár, vychovaný „medzi pirohmi a horami na východe Slovenska“, ktorý sa namiesto odchodu na západ rozhodol zostať doma a zveľaďovať región. Spolu s Miroslavom Telehaničom vybudovali firmu Vlčie sirupy a rozvinuli Uličské pirohy, v ktorých nie je dôležité len to, čo vyrábate, ale aj s kým. Dnes vedú podnik, kde takmer tretinu tímu tvoria ženy z marginalizovaných rómskych komunít. Podnikanie pre neho nie je len o produkte, ale najmä o dôvere, férovosti a dôstojnosti – hodnotách, ktoré dokážu meniť región aj ľudské príbehy.

Páčil sa vám článok?
12345
Loading...

Páči sa vám, čo práve čítate?

Rôzne pohľady na celospoločenské otázky, vzťahy aj duševné zdravie a pohyb, popkultúru či technológie si môžete nájsť v mailovej schránke každý druhý týždeň.